Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 164/2020
PDF · 436.48 KB
No categories available
I. ÚS 164/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
JUDr. Martina Píryho, súdneho exekútora, Exekútorsky úrad, Obežná 8563/2, Žilina,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov
sp. zn. 82 Er 263/2017 zo 6. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť súdneho exekútora JUDr. Martina Píryho o d m i e t a
pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť súdneho exekútora JUDr. Martina Píryho,
Exekútorsky úrad, Obežná 8563/2, Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 82 Er 263/2017 zo 6. júla 2018
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 2525/2018
a pôvodne bola pridelená sudkyni spravodajkyni JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej
16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť
sťažovateľa prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bod 5 písm. b) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená
sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo ako súdnemu
exekútorovi okresným súdom 5. decembra 2017 udelené poverenie č. 5707*204233
na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom je v danom prípade uznesenie okresného súdu
č. k. 21 Cb 141/2014-84 z 30. apríla 2015, ktorým bola
(ďalej len „povinný“), zaviazaná zaplatiť
(ďalej len
„oprávnený“), sumu 442 550 € s príslušenstvom. Sťažovateľ vydal 18. decembra 2017
upovedomenie o začatí exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 308/2017, ktoré bolo povinnému
doručené 19. decembra 2017. Povinný následne 28. decembra 2017 doručil sťažovateľovi
námietky proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie a vzniesol aj námietku zaujatosti
sťažovateľa. Predmetné námietky povinného boli spolu s vyjadrením sťažovateľa doručené
okresnému súdu, ktorý o nich rozhodol napadnutým uznesením tak, že prvým výrokom
zamietol námietky povinného proti exekúcii, druhým výrokom vyhovel námietkam
povinného proti trovám exekúcie a tretím výrokom zamietol námietku zaujatosti vznesenú
povinným voči osobe sťažovateľa.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené
právne závery okresného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách exekúcie (druhý výrok
napadnutého uznesenia) a v tejto súvislosti uvádza:
„Exekučný súd v rámci odôvodnenia výroku II., ktorým vyhovel námietkam proti
trovám exekúcie, stroho konštatoval, že postupom súdneho exekútora, ktorý spočíval
v nevyužití postupu v zmysle § 166 ods. 1 CSP, došlo k neúmernému navýšeniu trov
exekučného konania, a tým mali byť námietky proti trovám exekúcie dôvodné. Ak boli dané
podmienky na spojenie konania v zmysle § 166 ods. 1 CSP mal tak urobiť súd pri vydávaní
poverenia na vykonanie exekúcie. V rámci exekučnej činnosti nie je mojou úlohou spájať
veci do jedného konania, pričom takéto oprávnenie mi ani nevyplýva zo žiadneho
ustanovenia EP. Návrhy na vykonanie exekúcie, ktoré mi boli doručené, som evidoval
v poradí, v akom mi boli doručené. Pri evidovaní návrhov neexistoval priestor na čakanie,
či mi budú doručené ďalšie návrhy na vykonanie exekúcie, kde budú figurovať tí istí
účastníci konania a rovnaký exekučný titul. Takéto konanie by bolo nelogické až absurdné,
pričom takýmto konaním by som sa vystavil hrozbe porušenia resp. zmeškania lehoty
na postúpenie návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu súdu. Dávam
do pozornosti, že v rozhodnom čase mi boli podávané desiatky návrhov na vykonanie
exekúcie a v záujme zachovania lehoty na podanie žiadosti o udelenie poverenia, som
nemohol čakať s evidenciou návrhov. Rovnako tak som nemal ani vedomosť, že oprávnený
bude podávať ďalšie návrhy na vykonanie exekúcie na základe toho istého exekučného
titulu...
... Súd v predmetnom konaní námietky proti exekúcií zamietol, čím uznal oprávnenosť
exekúcie, nakoľko nezistil dôvod, na základe ktorého by bolo možné námietkam proti
exekúcií vyhovieť. Takýmto rozhodnutím v podstate už druhýkrát rozhodol o oprávnenosti
exekúcie (prvýkrát pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie). Ak teda súd rozhodol
o tom, že exekúcia sa vedie dôvodne, dôvodným je potom aj môj nárok na trovy exekúcie.
Dávam do pozornosti, že súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia sa absolútne nezaoberal
správnosťou výpočtu trov exekúcie. Nepoukázal, že by predbežné trovy exekúcie boli
nesprávne vypočítané. Rovnako tak ani povinný vo svojich námietkach proti trovám
exekúcie nepoukázal, v čom sú trovy exekúcie neopodstatnené resp. v čom je ich chybný
výpočet. Výška trov exekúcie je jednoznačne zadefinovaná v zákone a vykonávacom
predpise. Súd len skúma, či trovy vyčíslené súdnym exekútorom boli správne vyčíslené.
O priznaní/nepriznaní trov exekútorovi resp. o ich výške rozhoduje súd až pri zastavení
exekúcie alebo ak sa exekučné konanie skončilo z iného dôvodu a je potrebné rozhodnúť
o trovách exekúcie. Povinný v námietkach proti trovám exekúcie namietal len tú skutočnosť,
že vymáhané pohľadávky mali byť spojené do jedného vymáhaného nároku a nie do dvoch.
Uvedená námietka však bola vyriešená v čase vydávania poverenia na vykonanie exekúcie
resp. v čase rozhodovania o námietkach proti exekúcií.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považoval postup okresného súdu
pri rozhodovaní o námietkach povinného proti trovám exekúcie za „kompenzáciu možného
predchádzajúceho pochybenia, ktoré mohlo spočívať v tom, že sa mali pri vydávaní
poverenia spojiť viaceré konania do jedného“, pričom okresný súd sa vydaním napadnutého
uznesenia „snažil zmierniť negatívny dopad exekúcie na povinného v súvislosti s platením
trov exekúcie“.
6. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že povinný uhradil oprávnenému vymáhanú
pohľadávku 30. januára 2018, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie námietok proti
exekúcii až na základe úkonov sťažovateľa smerujúcich k zabezpečeniu vymáhaného
nároku. Vzhľadom na to, že príslušenstvo pohľadávky povinný neuhradil, vznikol
sťažovateľovi nárok na náhradu trov exekúcie vo výške 20 % zo základu na určenie
odmeny. Sťažovateľ ďalej uviedol, že proti povinnému boli vedené 4 exekučné konania,
pričom v dvoch exekučných konania podal povinný námietky. Poukázal pritom
na uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 76 Er 272/2017 z 3. júla 2018, ktorým boli
námietky povinného v celom rozsahu zamietnuté. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentuje,
že „v rámci výkonu exekúcie EX 414/2017 bol vymožený celý nárok oprávneného (istina +
príslušenstvo), ako aj trovy exekúcie vo výške 27.936,00 EUR s DPH (z toho odmena bez
DPH 23.245,00 EUR). Ak teda súd v rámci rozhodovania o námietkach povinného
v exekučnom konaní EX 308/2017 dospel k názoru, že môj postup v konaní bol nesprávny,
nakoľko som nevyužil postup v zmysle § 166 ods. 1 CSP (spojenie veci) a tým došlo
k neúmernému navýšeniu trov exekúcie, poukazujem na skutočnosť, že v prípade spojenia
pohľadávok, ktoré sú predmetom exekučného konania EX 308/2017 a EX 414/2017, by bol
môj nárok na odmenu vo výške 33.193,92 EUR + DPH...
... Na základe vyššie uvedeného poukazujem na skutočnosť, že Okresný súd Prešov
v exekučnom konaní EX 308/2017 a EX 414/2017 vydal dve rozdielne rozhodnutia, pričom
sa jednalo o dve skutkovo aj právne totožné veci.“.
7. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo súdneho exekútora JUDr. Martina Píryho, so sídlom
Exekútorského úradu Obežná 8563/2, 010 08 Žilina na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Prešov
č. k. 82Er/263/2017 zo dňa 06.07.2018 v časti výroku II. o vyhovení námietke povinného
proti trovám exekúcie boli porušené.
2. Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 82Er/263/2017 zo dňa 06.07.2018 v časti
výroku II. o vyhovení námietke povinného proti trovám exekúcie zrušuje a vec vracia
Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Tymto zákonom je s účinnosťou
́
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
10. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľ musí byť v celom konaní
zastúpený advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje inak.
11. Podľa § 35 ods. 1 prvej vety zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci ako
účastníka konania zastupuje osoba oprávnená konať v jeho mene alebo ňou poverený
zástupca, ktorý musí mať vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
12. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy (ďalej len „ustavná
sťažnosť“).
13. Podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania
podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť
pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve
sa musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie
na zastupovanie pred ústavným súdom
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavny súd zisťuje, či dôvody
́
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania
uvedeny v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže
́
ústavny súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.
́
Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavny súd návrh na začatie
́
konania odmietne.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Ešte predtým ako ústavný súd pristúpil k tomu, aby sa zaoberal podstatou
ústavnej sťažnosti sťažovateľa, skúmal, či ústavná sťažnosť spĺňa náležistosti vyžadované
18. Sťažovateľ k ústavnej sťažnosti nepriložil plnomocenstvo udelené advokátovi
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pričom v ústavnej sťažnosti tvrdí,
že nemusí byť zastúpený advokátom v zmysle § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože
je v postavení orgánu verejnej moci. S týmto názorom sťažovateľa sa nemožno stotožniť.
19. Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej je povinnosť
zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
ustanovená bez možnosti akýchkoľvek výnimiek [okrem jednej – ak je navrhovateľom
advokát (§ 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde)], a zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ
ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej
úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvynimočne na ňom trvá
́
(napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013, III. ÚS 343/2013).
20. Pre správny záver o tom, či je sťažovateľ povinný dať sa v konaní pred ústavným
súdom zastúpiť advokátom, je potrebné najprv zodpovedať otázku, či ústavnú sťažnosť
podal ako orgán verejnej moci, čo sám tvrdí, alebo ako fyzická osoba namietajúca porušenie
svojich práv a slobôd.
21. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany
základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj § 122 a nasl. zákona
o ústavnom súde môže len fyzická osoba alebo právnická osoba, pričom musí namietať
porušenie svojich vlastných základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 32/06,
II. ÚS 80/06). V spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy,
ak je v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom
namieta porušenie svojich základných práv alebo slobôd (II. ÚS 3/05, II. ÚS 390/12).
22. Súdny exekútor je v súlade s judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 272/08,
I. ÚS 491/2011, II. ÚS 480/2011) štátom určená a splnomocnená osoba na výkon exekúcie,
ktorá má v rámci právomoci, ktorú vykonáva, status verejného činiteľa [§ 5 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)]. Právnou úpravou v Exekučnom poriadku preniesol štát časť výkonu svojej
moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych
exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne
technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby
štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol
povinný vykonávať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať
a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva;
rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako
v konaní pred súdmi (II. ÚS 2/2013).
23. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného do 31. marca 2017)
účastníkmi konania sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania,
v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie,
účastníkom konania je aj poverený exekútor.
24. Z citovanej definície účastníkov exekučného konania vyplýva, že ak exekučný
súd rozhoduje o trovách exekúcie, je poverený súdny exekútor účastníkom konania, ktorý
má svoje procesné práva aj procesné povinnosti, hoci len pre tú časť exekučného konania,
ktorá sa vzťahuje na trovy exekúcie. Takéto vymedzenie postavenia súdneho exekútora
súvisí s tým, že trovy exekúcie predstavujú jeho odmenu a náhradu nákladov, ktoré súdny
exekútor vynaložil zo svojho majetku na to, aby mohol nútene vykonávať súdne a iné
rozhodnutia.
25. Takto potom sťažovateľ v predmetnej veci nemôže vystupovať ako mocenská
autorita (ako sa sám mylne domnieva), ale vystupuje ako účastník konania – podnikateľ
(m. m. I. ÚS 336/2019), Napokon, posudzujúc aj obsah ústavnej sťažnosti, sa sťažovateľ
sám v konaní pred ústavným súdom označil za účastníka konania, t. j. fyzickú osobu, ktorá
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu vo výroku o námietkach proti trovám exekúcie. Na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že v ústavnej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že je orgánom verejnej moci,
a preto nemusí byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom. V prípade,
ak by súdny exekútor vystupoval ako mocenská autorita (k postaveniu exekútora ako
mocenskej autority pozri uznesenie Súdneho dvora Európskej únie z 21. mája 2008
C 456/07 – Karol Mihal proti Daňovému úradu Košice V), resp. keby sa domáhal ochrany
základných práv, ktorých nie je nositeľom, ústavný súd by takéto ústavné sťažnosti zásadne
odmietol ako podané neoprávnenou osobou (m. m. II. ÚS 4/2012, III. ÚS 185/2012,
26. Z uvedeného nesporne vyplýva, že sťažovateľ bol povinný v súlade s citovaným
§ 34 ods. 1 v spojení s § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložiť splnomocnenie
pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na to, že takáto
náležitosť podanej ústavnej sťažnosti chýbala, ústavný súd v zmysle § 56 ods. 3 zákona
o ústavnom súde listom zo 4. marca 2020 vyzval sťažovateľa na predloženie splnomocnenia
udeleného advokátovi na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, a to v lehote
desiatich dní od doručenia listu, pričom sťažovateľa súčasne poučil, že v prípade
neodstránenia uvedeného nedostatku ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne.
27. Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu, ktorá mu bola preukázateľne doručená
4. marca 2020, žiadnym spôsobom nereagoval a ani do predbežného prerokovania jeho
návrhu na začatie konania splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
nepredložil.
28. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 56 ods. 3 v spojení s § 56 ods. 2 písm. b)
zákona o ústavnom súde odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu nesplnenia
náležitostí vyžadovaných zákonom. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že v prípade
sťažovateľa, ktorému bola výzva ústavného súdu na predloženie plnej moci účinne doručená
4. marca 2020, nedošlo ani k prerušeniu plynutia určenej lehoty na odstránenie nedostatkov
podanej ústavnej sťažnosti v súvislosti s niektorými mimoriadnymi opatreniami spojenými
so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Od 4. marca 2020
do 16. apríla 2020 mal tak sťažovateľ dostatočný časový priestor, aby výzvu ústavného súdu
na predloženie splnomocnenia pre advokáta predložil.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu