Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 169/2020
PDF · 411.36 KB
No categories available
I. ÚS 169/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 4142/2008, a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená písomným podaním z 21. marca 2020 (doručeným
ústavnému súdu 24. marca 2020), ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Er 4142/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 808/2019 a v súlade
s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019
bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená
a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
schváleného na zasadnutí pléna konaného 4. decembra 2019 na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie vo veciach patriacich
do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát
ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade
s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom
spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana
Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť
sťažovateľa preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie,
v ktorom má sťažovateľ právne postavenie povinného, sa začalo na základe návrhu
na vykonanie exekúcie podaného ,
, (ďalej len „oprávnená“), ktorým sa voči
sťažovateľovi domáhala vymoženia sumy 40,23 € s príslušenstvom. Súdnemu exekútorovi
(ďalej len „súdny exekútor“) bolo poverenie na vykonanie
exekúcie udelené 9. decembra 2008.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že súdny exekútor podal okresnému súdu
14. apríla 2009 podnet na zastavenie exekučného konania podľa § 31 ods. 1 a § 57 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a následne aj oprávnená podala
podaním zo 6. februára 2014, doručeným okresnému súdu 20. februára 2014, návrh
na zastavenie exekúcie. Okresný súd o tomto návrhu oprávnenej rozhodol uznesením
sp. zn. 23 Er 4142/2008 zo 4. februára 2019, ktoré bolo sťažovateľovi doručené
12. februára 2019 tak, že exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku
a oprávnenú zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 €
do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
6. Sťažovateľ namieta, že okresný súd teda preukázateľne nekonal o podnete súdneho
exekútora viac ako deväť rokov a o návrhu oprávnenej na zastavenie exekúcie viac ako päť
rokov, a tým „nezabezpečil rýchlu a účinnú ochranu práv povinného z exekúcie, čím hrubo
poškodil povinného z exekúcie a tým porušil základné právo povinného z exekúcie podľa
7. Z vyúčtovania vymoženej pohľadávky, ktorú sťažovateľovi zaslal na jeho žiadosť
súdny exekútor, vyplýva, že od sťažovateľa bola v rámci exekúcie od 28. decembra 2017
do 23. apríla 2018 vymožená suma 99,66 €. Sťažovateľ preto okresnému súdu zaslal
podanie z 10. júna 2018, v ktorom túto skutočnosť oznámil okresnému súdu a žiadal,
aby okresný súd zaviazal oprávnenú vrátiť mu vymoženú sumu. Po nahliadnutí do spisu
okresného súdu 14. februára 2019 sťažovateľ zistil, že jeho podanie z 10. júna 2018,
doručené okresnému súdu 14. júna 2018, sa v spise nenachádza a okresný súd sa o ňom
nezmienil ani v uznesení zo 4. februára 2019. Poukázal pritom na úradný záznam
vyhotovený súdnou tajomníčkou okresného súdu z 11. marca 2019, z ktorého vyplýva,
že podanie sťažovateľa z 10. júna 2018, ktoré bolo okresnému súdu doručené 14. júna 2018,
bolo v dôsledku pracovnej zaneprázdnenosti administratívnych zamestnancov
a personálnych zmien založené do spisu až 11. marca 2019.
8. Sťažovateľ taktiež využil možnosť postupu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a 27. decembra 2018 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní
(ďalej len „sťažnosť“). Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 2201/2019
z 28. januára 2019 sťažovateľovi oznámil, že nie je možné dodržať lehotu 30 dní
na vybavenie jeho sťažnosti z dôvodu nemožnosti zabezpečenia podkladov, pričom
po odpadnutí prekážky sa k jeho sťažnosti vyjadrí. Následne v prípise sp. zn. Spr 2201/2019
zo 7. februára 2019 predseda okresného súdu uviedol, že okresný súd v napadnutom konaní
vydal uznesenie sp. zn. 23 Er 4142/2008 zo 4. februára 2019, ktoré bolo účastníkom
konania expedované 7. februára 2019.
9. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na rôzne definície pojmu
korupcia a tvrdí (bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia, pozn.), že súdne prieťahy
v napadnutom konaní sú práve dôsledkom korupcie. Zároveň poukazuje na viaceré ústavné
sťažnosti, ktoré už adresoval ústavnému súdu.
10. Sťažovateľ si súčasne uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške
20 000 €, čo odôvodnil nečinnosťou okresného súdu, nedodržiavaním zákonných povinností
a postupov a „úmyselným nezaložením podania povinného z 10.06.2018, doručené súdu
14.06.2018, do súdneho spisu“. V doplnení ústavnej sťažnosti z 21. marca 2020 upravil
požadovanú výšku finančného zadosťučinenia a žiada, aby bol okresný súd zaviazaný
zaplatiť mu 5 000 € z dôvodu spôsobených zbytočných prieťahov v napadnutom konaní
a sumu 10 000 € z titulu „náhrady nemajetkovej ujmy“. Súčasne si sťažovateľ uplatnil
náhradu trov konania, ktorú, ako uvádza, vyčísli dodatočne právny zástupca, ktorý mu bude
ustanovený.
11. Na záver sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu,
pretože jeho nepriaznivá finančná situácia mu neumožňuje platiť za poskytovanie
právnych služieb, pričom podaním zo 16. decembra 2019 (doručeným ústavnému súdu
18. decembra 2019) špecifikoval svoje majetkové pomery a predložil aj výpis
zo svojho účtu.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Ústavný súd predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu v súlade s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal,
či ústavná sťažnosť obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom (§ 39 a § 43, § 123,
§ 124 a § 132 zákona o ústavnom súde), a súčasne zisťoval, či v danom prípade nie sú dané
dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia
podľa § 34 a § 35 zákona o ústavnom súde a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu (§ 37 zákona o ústavnom súde), návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne
neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
19. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť,
že sťažovateľ síce v ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, avšak
z celého obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj z argumentácie sťažovateľa v nej obsiahnutej
vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote ako jedného z aspektov práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V systematike dohovoru je totiž celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť
súdneho konania obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Na základe
uvedeného ústavný súd ustálil predmet konania, tak ako je uvedené v záhlaví tohto
uznesenia.
20. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
IV. ÚS 90/2010). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd
preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade
identické.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Predmetom ústavnej sťažnosti je v danom prípade namietané porušenie
základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Porušenie označených práv
spočíva podľa názoru sťažovateľa v tom, že okresný súd viac ako deväť rokov nekonal
o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie a viac ako päť rokov nerozhodol
o návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie, a to aj napriek viacerým sťažnostiam
sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovaným predsedovi okresného súdu.
24. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle
ktorej je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť
aj zistenie, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému
porušovaniu tohto práva nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia ústavnej
sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
25. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby
sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie
stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len
vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného
práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 342/08). Ak v čase doručenia ústavnej
sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde]. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou ESĽP (pozri rozsudok vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike
z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
26. Zo zistení ústavného súdu, ale aj samotného obsahu ústavnej sťažnosti
a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol uznesením sp. zn.
23 Er 4142/2008 zo 4. februára 2019, ktorým exekúciu zastavil a oprávnenej uložil
povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 €. Podľa vyznačenej
doložky právoplatnosti a vykonateľnosti nadobudol prvý výrok uznesenia okresného súdu
o zastavení exekúcie právoplatnosť a vykonateľnosť 12. februára 2019 a druhý výrok
o trovách exekúcie nadobudol právoplatnosť 28. februára 2019 a vykonateľnosť
5. marca 2019. Ústavný súd považoval súčasne za preukázané, že sťažovateľ podal proti
predmetnému uzneseniu okresného súdu zo 4. februára 2019 odvolanie, ktoré bolo
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoE 24/2019 z 22. augusta 2019
s právoplatnosťou a vykonateľnosťou 11. marca 2020 odmietnuté ako neprípustné a súčasne
ako podané neoprávnenou osobou.
27. Na základe uvedeného je zrejmé, že v čase, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný
súd so svojou ústavnou sťažnosťou odovzdanou na poštovú prepravu 6. mája 2019
a doručenou ústavnému súdu 7. mája 2019, už bolo napadnuté konanie, v ktorom sa
sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
právoplatne skončené, a teda k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľa
v napadnutnom konaní už nemohlo dochádzať a jeho právna neistota už nemohla trvať.
Konanie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom preto ani nebolo spôsobilé
naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj k právu podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru).
28. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
IV.
Žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu
29. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
30. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd zdôrazňuje, že na vyhovenie
takejto žiadosti musia byť kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady: (i)
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto
žiadosť a to, že (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného
súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.
31. Ak teda ústavný súd po posúdení ústavnej sťažnosti zistí, že v danom prípade
nie je daná jeho právomoc na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť je oneskorená, neprípustná
alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti, a teda to znamená, že nie je splnený jeden z predpokladov
ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku čoho nemožno
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.
32. Vzhľadom na to, že ústavný súd v danom prípade dospel k záveru, že ústavnú
sťažnosť sťažovateľa je potrebné odmietnuť v celom rozsahu z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, nebolo možné vyhovieť ani žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pretože by išlo o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014,
III. ÚS 631/2017, I. ÚS 383/2019). Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia (bod 2 výroku).
33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo bez právneho
významu zaoberať sa návrhom sťažovateľa na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, pretože rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia základného
práva alebo slobody (čl. 127 ods. 3 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu