Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 77/2020
PDF · 206.07 KB
No categories available
I. ÚS 77/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
, ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Lacovou,
Pražská 502/4, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 3951/2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 3951/2015 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 325,08 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a osem centov) na účet jeho
advokátky JUDr. Anny Lacovej, Pražská 502/4, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. októbra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej
len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 Er 3951/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že oprávnená ako matka
a zákonná zástupkyňa dvoch maloletých detí (ďalej len „oprávnená“) podala na okresnom
súde proti sťažovateľovi ako povinnému návrh na vymoženie pohľadávky
dlžného výživného pre dve maloleté deti v časti tvorby úspor s príslušenstvom
na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Košice-okolie
sp. zn. 19 P 114/2011 z 27. februára 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 244/2014 z 30. decembra 2014
(ďalej len „exekučný titul“). Súdna exekútorka na základe poverenia okresného súdu
9. februára 2016 vydala upovedomenie o začatí a spôsobe vykonania exekúcie
na vymoženie dlžnej sumy prikázaním pohľadávky z účtu v banke, proti ktorému podal
sťažovateľ 11. marca 2016 námietky. Okresný súd uznesením z 19. mája 2016 tieto
námietky zamietol, sťažovateľ však proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, o ktorom
okresný súd rozhodol uznesením z 5. septembra 2016.
2.1 Sťažovateľ podal 22. novembra 2016 na okresnom súde návrh na zastavenie
exekúcie a návrh na odklad exekúcie, o ktorom tento súd do dňa podania ústavnej sťažnosti
(8. októbra 2018) nerozhodol. Dôvodom podaného návrhu bola skutočnosť, že okresný súd
nerozlišoval odlišne určenú dobu právoplatnosti jednotlivých výrokov rozsudku krajského
súdu z 30. decembra 2014 vzťahujúcich sa na platenie výživného a tvorbu úspor
pre maloletých, čím podľa sťažovateľa nezákonným spôsobom dopĺňal a vykladal exekučný
titul. Sťažovateľ dlh na výživnom a tvorbe úspor pre maloletých v skutočnosti nikdy nemal
a mesačne každému z nich platí spolu 750 €.
2.2 Sťažovateľ 19. septembra 2017 a následne opätovne 15. februára 2018 požiadal
svojimi podaniami okresný súd o rozhodnutie o podanom návrhu na zastavenie exekúcie
a návrhu na odklad exekúcie, avšak bezúspešne.
2.3 Okresný súd v predmetnej veci dva roky nerozhodol, čím podľa sťažovateľa
podporil oprávnenú, ktorá iniciovala proti nemu exekučné konanie aj v Nemecku, avšak toto
konanie bolo po piatich mesiacoch od jeho začatia rozhodnutím príslušného nemeckého
súdu zo 16. júla 2018 zastavené.
2.4 Predmetná vec podľa sťažovateľa nie je skutkovo ani právne zložitá
a k predĺženiu konania neprispel ani on svojím správaním. Zbytočné prieťahy v napadnutom
konaní boli spôsobené podľa jeho názoru len nečinnosťou a neefektívnou činnosťou
okresného súdu.
2.5 Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom
konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
a zaviazal okresný súd uhradiť jeho trovy konania.
3. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 77/2020 z 11. februára 2020 prijal ústavnú
sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, na ďalšie konanie.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu v predmetnej veci vyjadril listom
sp. zn. 1 SprV 143/2020 z 2. marca 2020, v ktorom popísal priebeh konania v predmetnej
veci, a následne uviedol: „Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že sťažnosť
, ktorou namieta prieťahy v konaní pri rozhodovaní o jeho návrhu
na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie je dôvodný, nakoľko súd o predmetnom návrhu
rozhodol cca po dvoch rokoch a siedmich mesiacoch. Aj keď toto obdobie nečinnosti súdu
bolo spôsobené nadmernou pracovnou zaťaženosťou celého exekučného úseku súdu,
v napadnutom konaní v konečnom dôsledku došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“
5. Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu právnej zástupkyni sťažovateľa
s možnosťou zaujatia stanoviska k nemu. Právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu
žiadne ďalšie stanovisko v predmetnej veci nedoručila.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj
s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
7. Ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu vzhľadom na to, že obaja účastníci tohto konania vo svojich podaniach
identicky popísali aj chronologický priebeh napadnutého konania, a v obsahu tohto
rozhodnutia uviedol len základný stručný prehľad priebehu napadnutého konania.
7.1 Okresnému súdu bola 16. júna 2015 doručená žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie oprávnenej (ďalej len „oprávnená“),
smerujúca proti sťažovateľovi ako povinnému. Okresný súd výzvou z 24. júna 2015
požiadal súdnu exekútorku o opravu žiadosti o udelenie poverenia v súlade s výrokmi oboch
exekučných titulov. Okresnému súdu bolo 27. júla 2015 doručené podanie súdneho
exekútora, ktorým doplnil exekučný titul a opravil podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Námietky sťažovateľa proti exekúcii, jej trovám a jeho návrh na zastavenie exekúcie boli
okresnému súdu doručené 4. marca 2016. Okresný súd na základe pokynu súdnej kancelárie
zo 14. marca 2016 zaslal podané námietky právnemu zástupcovi oprávnenej. Uznesením
z 19. mája 2016 okresný súd námietky sťažovateľa zamietol. Sťažovateľovo odvolanie proti
uzneseniu z 19. mája 2016 bolo okresnému súdu doručené 15. júna 2016 (doručené
oprávnenej 19. júla 2016). Podaním doručeným 15. augusta 2016 súdna exekútorka
požiadala okresný súd o zaslanie rozhodnutia vo veci námietok proti exekúcii.
Okresný súd uznesením z 5. septembra 2016 námietky sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ
22. novembra 2016 okresnému súdu doručil svoj návrh na odklad exekúcie a návrh
na zastavenie exekúcie podaný prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, ktorý bol
19. januára 2017 zaslaný oprávnenej (vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené
14. februára 2017). Okresný súd uznesením z 20. júna 2019 zamietol ako návrh sťažovateľa
na zastavenie exekúcie, tak aj jeho návrh na odklad exekúcie. Sťažovateľ 3. júla 2019
doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu z 20. júna 2019 (zaslané oprávnenej
27. augusta 2019). Vyjadrenie oprávnenej bolo okresnému súdu doručené 28. augusta 2019.
Spis v predmetnej veci bol 25. septembra 2019 predložený krajskému súdu,
ktorý 30. januára 2020 v predmetnej veci svojím uznesením sp. zn. 15 CoE 81/2019 potvrdil
uznesenie z 20. júna 2019 a oprávnenej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Spis bol okresnému súdu vrátený späť 12. februára 2020.
IV.
Právomoc ústavného súdu a východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. IV. ÚS 221/04).
12. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval
v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
V.
Závery ústavného súdu týkajúce sa otázky porušenia sťažovateľových práv
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa
považuje aj povaha prerokúvanej veci.
16. Pri posudzovaní prvého kritéria – skutkovej a právnej zložitosti veci ústavný súd
pripomína svoju ustálenú judikatúru, v ktorej konštatoval, že exekučné konanie spravidla
treba považovať za konanie po právnej stránke, ako aj po faktickej (skutkovej) stránke
za pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo
už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom
pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť
sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný.
Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný
dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom
exekučnom titule (I. ÚS 78/02).
16.1 Vo vzťahu k napadnutému konaniu, pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci,
ústavný súd konštatuje, že exekučné spory tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy
všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité.
Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na ústavnou sťažnosťou napadnuté
konanie okresného súdu. V kontexte uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že samotný
okresný súd právnu alebo skutkovú zložitosť veci nenamietal.
17. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho
štandardne uplatňovaného kritéria, ktorým je správanie sťažovateľa ako povinného
v napadnutom konaní, ústavný súd uzavrel, že sťažovateľ k predĺženiu napadnutého konania
žiadnym spôsobom neprispel.
18. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní, vychádzajúc pritom predovšetkým z podrobného prehľadu procesných úkonov
zo súdneho spisu v tejto veci, z ktorého vyplýva, že v postupe okresného súdu
v napadnutom konaní nesporne došlo k neprimeraným prieťahom pri rozhodovaní o návrhu
podaného sťažovateľom ako povinným na zastavenie exekúcie a o jeho návrhu na odklad
exekúcie doručenom okresnému súdu 22. novembra 2016, o ktorom okresný súd rozhodol
až 20. júna 2019, t. j. po viac ako 2 rokoch a 5 mesiacoch.
18.1 Nadväzujúc na argumentáciu okresného súdu v tomto konaní, spočívajúcu
v objektívnych okolnostiach nadmernej pracovnej zaťaženosti tohto súdu, ústavný súd
opätovne odkazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06),
pripomínajúc, že skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
18.2 S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu
v napadnutom konaní bol poznačený jeho nečinnosťou, v dôsledku ktorej nedošlo
k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto nie je zlučiteľný s jeho základným
právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
19. Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v bode 17 až 19, ústavný súd dospel
k názoru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku
tohto nálezu).
VI.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
21. Ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa. Zo spisu v predmetnej veci vyplýva, že krajský
súd v tejto veci rozhodol uznesením z 30. januára 2020 vo veci jeho návrhu na zastavenie
exekúcie a návrhu na odklad exekúcie a spis vo veci bol okresnému súdu doručený
12. februára 2020, ústavný súd preto okresnému súdu neprikazoval v ďalšom konaní
postupovať bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku nálezu).
22. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
23. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
24. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €,
ktoré odôvodnil nečinnosťou okresného súdu, ktorá mu spôsobila ďalšie nemalé výdavky
spojené s preukázaním platenia výživného, s preukázaním plnenia si povinnosti platenia
výživného voči deťom, najmä s nákladom na služby advokáta v Nemecku a na Slovensku,
ale aj poškodila jeho dobrú povesť u zamestnávateľa, ktorému takisto musel preukázať
splnenie si svojej povinnosti voči deťom. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že postupom
okresného súdu mu vznikajú ďalšie zbytočné trovy konania a psychicky ťažko zvládnuteľné
situácie ovplyvňujúce a ohrozujúce jeho dobré meno a postavenie u zamestnávateľa, ale aj
u ostatných inštitúcií a osôb, ktorým matka detí tvrdí, že sťažovateľ na deti neplatí výživné,
hoci pravidelne každý mesiac sťažovateľ poukazuje k rukám matky výživné na deti
vo výške 550 € a na šetriaci účet detí tak isto výživné vo výške 400 €, teda spolu 750 €
mesačne.
25. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04).
26. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia prichádza do úvahy. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na okolnosti prípadu.
27. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu, berúc
do úvahy všetky okolnosti danej veci (skutkovú a právnu zložitosť veci, ako aj nečinnosť
okresného súdu), ústavný súd považoval priznanie sumy 2000 € za primerané (bod 2 výroku
nálezu) a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
VII.
Trovy konania
28. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
29. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
JUDr. Anne Lacovej. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018
(2 x 153,33 €) spolu s režijným paušálom (2 x 9,21 €) predstavuje sumu trov konania
celkom 325,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
30. Priznanú sumu predstavujúcu úhradu trov konania je okresný súd povinný
zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. Anny Lacovej, Pražská 502/4,
Košice, v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde
v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
31. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu