Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 160/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., M. Flengera 4, Nové Zámky,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 46 ods. 1

, základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trebišov

sp. zn. z 29. októbra 2007, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 24. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 46 ods. 1 (ďalej len

„ústava“), základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2007 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. novembra 2015

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom bolo pod sp. zn.

vedené konanie na základe žaloby sťažovateľa, jeho bývalej manželky

, , ,

a syna , ,

[(ďalej aj ako „žalobca v 1. rade“) spolu aj ako „žalobcovia“], ktorou sa domáhali proti

žalovanej v 1. rade obchodnej spoločnosti Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s.,

Grösslingova 77, Bratislava, IČO 31 351 026, žalovanej v 2. rade obchodnej spoločnosti

GENERAL FACTORING, a. s., Mostová 2, Bratislava, IČO 35 838 825, a žalovanej

v 3. rade obchodnej spoločnosti BK INVEST, s. r. o., Jakabova 45, Bratislava,

IČO 35 794 569 (ďalej ako „žalovaní“), určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby

(ďalej aj ako „napadnuté konanie“). Sťažovateľ vystupoval v napadnutom konaní

v procesnom postavení žalobcu v 2. rade.

3. Okresný súd napadnutým rozsudkom prvým výrokom žalobu zamietol, druhým

výrokom zaviazal žalobcov nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania v sume

95 643,80 Sk a tretím výrokom zaviazal žalobcov nahradiť žalovanej v 3. rade trovy

konania v sume 104 369 Sk.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že okresný súd napadnutý rozsudok

odôvodnil najmä absenciou naliehavého právneho záujmu, citujúc ustanovenie § 21 ods. 3

o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení

neskorších predpisov v znení platnom a účinnom v čase vydania napadnutého rozsudku

okresného súdu (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), a neuvedením strán sporu na

strane žalovaných v súlade so zákonom, keď žalobcovia ako žalovaného neoznačili

vydražiteľa.

5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 3. septembra 2009 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. Na základe dovolania, ktoré podali žalobcovia, najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2014 zrušil rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 3. septembra 2009 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd dospel k záveru o existencii dovolacieho dôvodu podľa vtedy platného

a účinného v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a to v dôsledku nesprávneho procesného postupu

odvolacieho súdu v odvolacom konaní. Následne krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

6. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ, žalobca v 1. rade,

ako aj žalovaná v 3. rade dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že dovolanie žalobcov aj žalovanej v 3. rade odmietol ako neprípustné.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že v dovolaní namietal odňatie práva

konať pred súdom podľa . Toto pochybenie namietal v kontexte

„odmietnutia“ žaloby z dôvodu neuvedenia všetkých účastníkov konania na strane

žalovaných. Argumentoval tým, že v čase vydania napadnutého rozsudku okresného súdu

zákon neupravoval okruh účastníkov konania o neplatnosti dražby. Zákonodarca v tomto

smere pristúpil k zmene zákona o dražbách s účinnosťou od 1. januára 2008 (v tom čase už

prebiehalo odvolacie konanie) práve z dôvodu reflexie problematickej aplikačnej praxe.

Sťažovateľ tiež namietal iný nedostatok konania („inú vadu konania“) podľa § 241 ods. 2

písm. b) a nesprávne právne posúdenie veci v zmysle .

Nesprávne právne posúdenie videl najmä v nezohľadnení viacerých rozhodnutí

všeobecných súdov týkajúcich sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam určených

na bývanie.

8. Sťažovateľ poukazuje na nejednotnosť rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu,

a to poukázaním na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. . V tomto kontexte

sťažovateľ uvádza: „O otázke účastníctva v konaní o neplatnosť dražby rozhodoval najvyšší

súd Slovenskej republiky nejednotne. Kým v rozhodnutí, pre ktoré podávame túto sťažnosť,

považoval najvyšší súd postup nižších súdov, ktoré nepoučili žalobcov o okruhu účastníkov

na strane žalovaných a žalobu kvôli absencii aktívnej vecnej legitimácie zamietli, považoval

za správny, v uznesení považoval takýto postup súdov za natoľko

nesprávny, že z dôvodu prítomnosti chyby zmätočnosti v zmysle

zrušil tak rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu (za povšimnutie stojí,

že rozhodoval ten istý senát, ako v prípade sťažovateľa, i keď už v inom zložení).“

9. Sťažovateľ v závere ústavnej sťažnosti uvádza, že legitímne očakával súdnu

ochranu v jeho veci. V čase podania žaloby ešte nevedel (nemal odkiaľ vedieť; to platí

aj pre jeho právneho zástupcu), aký má byť okruh účastníkov konania o neplatnosť dražby.

Táto otázka sa definitívne vyriešila až po vydaní napadnutého rozsudku okresného súdu.

Ak teda „sankcionovali“ všeobecné súdy chybu sťažovateľa spočívajúcu v nesprávnom

vymedzení okruhu účastníkov konania, hoci ani samotným súdom nebol okruh účastníkov

dlhú dobu známy (táto otázka bola problematická v aplikačnej praxi), odopreli mu

spravodlivosť a porušili jeho právo na spravodlivý proces.

10. Sťažovateľ uvádza, že následkom postupov a rozhodnutí všeobecných súdov

prišiel aj o značnú časť majetku. Prišiel o rodinný dom, v ktorom aj s rodinou býval,

v dôsledku čoho bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. , rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach so sp. zn. a rozsudkom Okresného súdu Trebišov

so sp. zn. porušené bolo.

II. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1

Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky so sp. zn. , rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

so sp. zn. a postupom a rozsudkom Okresného súdu Trebišov so sp. zn.

porušené bolo.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sp. zn. ,

rozsudok Krajského súdu v Košiciach so sp. zn. a rozsudok Okresného súdu

Trebišov so sp. zn. zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trebišov na nové

konanie.

IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd

Trebišov sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10 000 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd

Trebišov sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

12. Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2019 doplnil svoju

ústavnú sťažnosť predložením listinných dôkazov. V tejto súvislosti uvádza: „Predkladám

Ústavnému súdu SR dôkazy, ako banky a spoločnosti ktoré sa spoločne špecializujú

na likvidáciu rodín s postihom neúmernej finančnej straty, straty celoživotného diela ako

je /rodinný dom/ a straty zdravia, to všetko za enormnej podpory súdov, na základe marenia

spravodlivosti.“

13. Sťažovateľ zároveň v doplnení ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť,

že konanie o neplatnosť dražby bolo právoplatne ukončené napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. februára 2016. V tejto súvislosti uvádza,

že napriek tomu, že na krajskom súde prebiehalo odvolacie konanie proti napadnutému

rozsudku okresného súdu, bol nezákonne vykonaný prevod vlastníckeho práva v katastri,

a to napriek skutočnosti, že uznesením okresného súdu č. k. -30 z 12. októbra

2004 bolo odporcom zakázané nakladať s nehnuteľnosťou do právoplatného skončenia

v predmetnej veci.

14. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa čl. 36 ods. 1 listina každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

26. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že pokiaľ všeobecné

súdy „sankcionovali“ sťažovateľa za chybu spočívajúcu v nesprávnom vymedzení okruhu

účastníkov konania, hoci ani všeobecným súdom nebol okruh účastníkov dlhú dobu známy

(táto otázka bola problematická v aplikačnej praxi), odopreli mu spravodlivosť a porušili

jeho právo na spravodlivý proces. Navyše, najvyšší súd v napadnutom uznesení ponechal

tento nedostatok „ladom“, hoci v inom prípade rovnaké „pochybenie nižších súdov“

považoval za odopretie prístupu k súdu.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu

28. Vo vzťahu k tejto časti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity svojej

právomoci vyplývajúci z . Z už citovaného totiž

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu

len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

29. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

30. V posudzovanom prípade proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol

sťažovateľ podať odvolanie (čo aj dvakrát využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej

sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

31. Pred posúdením vymedzenej námietky sťažovateľa dáva ústavný súd

do pozornosti, že podľa poslednej vety ak bol vo veci

podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

32. V úvode posúdenia tejto časti ústavnej sťažnosti považuje ústavný súd

za potrebné uviesť, že z jej obsahu vyplýva, že sťažovateľ svoju sťažnostnú argumentáciu

vedie primárne vo vzťahu k dovolaciemu konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu. Sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu neuvádza žiadne konkrétne vysvetľujúce výhrady. Ústavná sťažnosť

obsahuje po opise skutkového stavu v rozhodnom len argumentáciu vzťahujúcu sa

na rozhodovanie najvyššieho súdu. Sťažovateľ iba vo všeobecnej rovine v bode 15 ústavnej

sťažnosti vytýka všeobecných súdom, že pokiaľ ho „sankcionovali“ za chybu spočívajúcu

v nesprávnom vymedzení okruhu účastníkov konania, odopreli mu spravodlivosť a porušili

jeho právo na spravodlivý proces.

33. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , ).

34. V súvislosti s uvedenými tvrdeniami sťažovateľa ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v ústavnej sťažnosti

vo vzťahu ku krajskému súdu dostatočne konkrétnym spôsobom neozrejmil vzťah medzi

napadnutým rozsudkom tohto súdu a porušením ním označených práv, keďže nemá ani

ambíciu racionálne polemizovať so zásadnými názormi krajského súdu, ktoré ho viedli

k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu. Sťažovateľovi sa tak touto všeobecnou

argumentáciou (v rozsahu jedného odseku, pozn.) nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a ním označenými právami, ktorých

porušenie namieta. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že korelátom práva účastníka

konania na primeranú reakciu zo strany orgánu verejnej moci (ústavný súd nevynímajúc)

je aj jeho procesná povinnosť uvádzať dostatočne konkretizované návrhy, pretože

primeranosť postupu orgánu verejnej moci je možné posudzovať iba vo vzťahu k určitému

špecifickému tvrdeniu účastníka konania.

35. Vo vzťahu k sťažovateľovmu argumentu o jeho „sankcionovaní“ zo strany

všeobecných súdov pre nesprávne označenie účastníkov konania na strane žalovaných

ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tak, ako to uviedol krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku, v čase podania žaloby sťažovateľom bola platná právna úprava

podľa ktorej konanie o určenie neplatnosti dražby podľa zákona o dražbách bolo konaním

o špeciálnej určovacej žalobe, ktorú možno podať len v lehote týmto zákonom stanovenej,

a súd určí neplatnosť dražby vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem. Neplatnosti

dražby sa pritom môže domáhať osoba, ktorá tvrdí, že porušením ustanovení tohto zákona

bola dotknutá na svojich právach a jej naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

dražby by bol daný, ak by rozsudok o vyhovení jej návrhu ovplyvnil jej právne postavenie,

resp. ak by bolo možné dospieť k záveru, že by bez tohto rozsudku bolo jej právne

postavenie neisté.

36. V tejto súvislosti krajský súd v napadnutom rozsudku uvádza: „Vo vzťahu

k vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu poukazuje odvolací súd na to, že aj pre toto

špecifické konanie o neplatnosť dražby platí posudzovanie naliehavého právneho záujmu

v tých intenciách, ako sa s ním vysporiadal okresný súd. Pravdou je, že v čase vykonania

dražby z ustanovenia Zákona o dobrovoľných dražbách ()

nevyplýval taxatívny výpočet osôb, ktoré majú byt' účastníkmi konania o neplatnosť dražby,

judikačnou činnosťou súdov, ktorá je vzácne zhodná, aj v nadväznosti na ustanovenie § 92

ods. 1 o nerozlučnom procesnom spoločenstve účastníkov dražby bolo ustálené,

že (obdobne, ako v konaní o neplatnosť právneho úkonu) musia byť účastníkmi konania

všetci, o koho právach sa koná, t. j. okrem navrhovateľa dražby a vykonávateľa dražby musí

byť účastníkom konania aj vydražiteľ, ktorý sa na základe príklepu stal vlastníkom draženej

veci a keď išlo o nehnuteľnosť, bol ako vlastník nehnuteľností zapísaný na liste vlastníctva

v katastri nehnuteľnosti. K zániku vlastníckeho práva záložcu totiž dochádza konaním

týchto troch osôb, a ak by vydražiteľ nebol účastníkom konania, ani vyhovujúci rozsudok by

nebol spôsobilý zmeniť postavenie navrhovateľov, pretože by nebol pre vydražiteľa záväzný

a navrhovatelia v 2. a 3. rade by nemohli byt' zapísaný na liste vlastníctva namiesto neho.

Vzhľadom na to, že v predmetnej veci navrhovatelia za účastníka konania neoznačili

vydražiteľa , správne okresný súd uzavrel, že nie je daný naliehavý

právny záujem na určení neplatnosti dražby. Zmyslom konania o neplatnosť dražby totiž je,

aby sa dražba anulovala, a aby došlo k spätnému zápisu vlastníctva na pôvodného

vlastníka, čo nie je možné, ak terajší vlastník nehnuteľnosti účastníkom konania nebol.“

37. Ústavný súd považuje námietky sťažovateľa o jeho „sankcionovaní“ zo strany

všeobecných súdov, vzhľadom na uvedenú argumentáciu krajského súdu, za právne

irelevantné a zároveň bez akéhokoľvek ústavnoprávneho rozmeru. Preskúmavanie vecnej

legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného),

je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a správne označenie sporových strán

je základným predpokladom na úspech žalobcu v každom sporovom konaní. Všeobecný súd

je povinný zistiť, či subjekty, ktoré vystupujú ako sporové strany a ktoré za sporové strany

označí žalobca, sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca

odvodzuje svoje subjektívne práva, a to bez ohľadu na skutočnosť, či zákonodarca

v právnom predpise explicitne ustanoví alebo neustanoví okruh vecne aktívne alebo pasívne

legitimovaných subjektov daného právneho vzťahu.

38. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd mal odmietnutím jeho

dovolania porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

40. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého otázka

posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľov (m. m. ).

41. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

42. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, bol

najvyšším súdom aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s namietaným

porušením označených práv.

43. Sťažovateľ namieta vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu,

že tak, ako argumentoval aj v dovolaní, všeobecné súdy mu „odmietnutím“ žaloby,

z dôvodu neuvedenia všetkých účastníkov konania na strane žalovaných, odňali možnosť

konať pred súdom. Najvyšší súd tieto vážne pochybenia súdov nižšej inštancie neodstránil,

v dôsledku čoho odoprel sťažovateľovi spravodlivosť a porušil jeho právo na spravodlivý

proces, a to napriek skutočnosti, že v inom prípade (poukázaním na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. , pozn.) rovnaké pochybenie nižších súdov považoval

za odopretie prístupu k súdu.

44. Najvyšší súd k sťažovateľovým námietkam v rozhodnom uviedol: „Odvolací súd

totiž vyslovil správny záver, že konania o určení (vyslovení) neplatnosti verejnej

dobrovoľnej dražby podľa v znení neskorších predpisov, sa musia

z hľadiska vecnej legitimácie zúčastniť (buď na strane žalobcov alebo žalovaných)

navrhovateľ dražby, vlastník alebo nositeľ nového práva k predmetu dražby, dražobník

a vydražiteľ, lebo ide o ich nerozlučné spoločenstvo v zmysle ustanovenia ,

resp. , ako o tom hovorí rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 47/2008. Na túto nespornú

zásadu prebiehajúceho konania žalobcovia vôbec nereagovali, buď z nevedomosti alebo

z tvrdohlavosti, a tak zotrvali na pôvodnej ale z hľadiska účastenstva neúplnej žaloby,

a to až do tohto štádia konania, a to aj napriek tomu, že ich zastupoval a zastupuje

kvalifikovaný právny zástupca (pôvodne komerčný právnik, teraz advokát), u ktorého sa

predpokladá dokonalá znalosť právnych predpisov, či znalosť procesného postupu súdov

v obdobných veciach alebo v poznaní hraníc poučovacej povinnosti súdu účastníka sporu...

... V danej veci by išlo podľa návodu dovolateľov o otázku poučenia o tzv. vecnej

legitimácii, t.j. o tom, kto ešte ďalší mal byť žalovaný (vydražiteľ nehnuteľnosti), aby súd

mohol žalobe vyhovieť a nie o otázku nesprávneho podania podľa , teda o otázku

procesnú; právna zástupkyňa žalobcov o tom v podstate vedela už na pojednávaní pred

okresným súdom dňa 6.11.2006, ktoré navrhla odročiť za účelom stretnutia sa

s vydražiteľom ohľadne mimosúdneho usporiadania sporu, ale procesne na túto situáciu

už nereagovala a ďalší právny zástupca nereagoval na ňu ani v podanom odvolaní,

či dovolaní. Jeho námietka, že išlo iba o nejasnú alebo nedostatočne určitú žalobu podľa

ustanovenia , kedy by musel súd zasiahnuť, je preto nesprávna

a neakceptovateľná...“

45. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Právny názor najvyššieho

súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo

založené na takom výklade ustanovení a Civilného

sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich

účel a zmysel.

46. K argumentácii sťažovateľa, ktorou poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. októbra 2009, v ktorom podľa názoru sťažovateľa najvyšší

súd v rovnakom prípade považoval postup všeobecných súdov, ktoré nepoučili žalobcov

o okruhu účastníkov na strane žalovaných a žalobu kvôli absencii vecnej legitimácie

zamietli, za natoľko nesprávny, že z dôvodu prítomnosti chyby zmätočnosti v zmysle § 237

ods. 1 písm. f) zrušil tak rozsudok odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu, ústavný

súd považuje za potrebné uviesť, že predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu nebolo možné

analogicky použiť v prípade sťažovateľa, a to z dôvodu rozdielnosti v skutkovom

a právnom stave, ako aj v rozdielnosti v procesnom základe. V konaní vedenom najvyšším

súdom pod sp. zn. najvyšší súd zrušil rozhodnutia súdov nižšej inštancie

z dôvodu prílišného formalistického výkladu procesných noriem, keď odvolací súd

odmietol návrh žalobkyne na pristúpenie ďalších účastníkov konania na strane žalovaných,

ktorým reagovala na špeciálnu úpravu zákona o dražbách účinnú v čase rozhodovania

odvolacieho súdu. V prípade sťažovateľa je však zrejmé, že tak, ako to uviedol aj najvyšší

súd v napadnutom uznesení, sťažovateľ žiadnym spôsobom procesne nereagoval na

zákonnú zmenu a žiadny návrh na rozšírenie okruhu žalovaných nikdy nepodal.

47. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť

odmietol aj v tejto časti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 11

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

48. K namietanému porušeniu základného práva podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné uviesť, že sťažovateľ

namietal porušenie týchto základných práv v spojení alebo v nadväznosti na namietané

porušenie základného práva podľa , listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

nedošlo k porušeniu základného práva podľa a listiny,

ako ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť

ani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

49. Nad rámec uvedeného, s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ pociťuje

v dôsledku rozhodovania všeobecných súdov krivdu, ktorá zasiahla celú jeho rodinu,

považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v závere tohto uznesenia aj k sťažovateľovým

námietkam o nezákonnosti postupu príslušnej správy katastra (aj keď tento postup nie je

v petite ústavnej sťažnosti napádaný, pozn.), ktorá napriek existencii právoplatného

uznesenia okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia č. k. -30

z 12. októbra 2004 (ďalej len „uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia“) vykonala

zápis zmeny vlastníka na liste vlastníctva č. , v katastrálnom území

, na ktorom je zapísaný rodinný dom pôvodne v spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho

manželky. Z priloženého uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia považuje ústavný

súd za preukázané, že jeho výrokom bol nariadený „zákaz odporcom nakladať

s nehnuteľnosťou zapísanou na LV č. , k. ú. , rodinný dom č. s. ,

2

parc. č. , zast. plocha o výmere 776 m, s príslušenstvom do právoplatného skončenia

predmetnej veci“. Na základe uvedeného je zrejmé, že predmetným uznesením nebolo

dotknuté postavenie vydražiteľa (ktorý nikdy nebol odporcom, resp. žalovaným

v predmetnom konaní, pozn.), a teda nebolo jeho výrokom dotknuté ani jeho právo

nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, ktoré tento nadobudol príklepom

licitátora a uhradením ceny dosiahnutej vydražením a nebolo dotknuté ani jeho právo

previesť vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti na tretie osoby.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v rámci rozsahu a dôvodov jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal,

keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody podľa , alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu