Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 167/2020
PDF · 442.27 KB
No categories available
III. ÚS 167/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, advokátska kancelária, 1. mája 18, Žilina,
vo veci namietaného porušenia
- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 156/2016 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. VI Pz 67/96, ako aj
- základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cz 21/91 z 30. apríla 1991, rozsudkom Okresného súdu Čadca
sp. zn. 7 C 303/91 zo 6. decembra 1991, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16 Co 100/92 zo 17. marca 1992 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 38/92 z 29. júla 1992 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 156/2016 a postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní
vedenom pod sp. zn. VI Pz 67/96, ako aj
- základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cz 21/91 z 30. apríla 1991, rozsudkom Okresného súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 303/91 zo 6. decembra 1991, rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 100/92
zo 17. marca 1992 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 38/92 z 29. júla 1992
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v zmysle čl. X ods. 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh“) s účinnosťou
od 17. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi a v zmysle
čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v treťom senáte ústavného súdu v zložení
Mojmír Mamojka (predseda senátu), Martin Vernarský a Peter Straka (sudca spravodajca).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že dnes už nebohá matka sťažovateľa sa
v januári 1996 obrátila s podnetom na generálnu prokuratúru na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 7 C 303/91 a krajského súdu sp. zn. 16 Co 100/92.
Generálna prokuratúra 8. februára 1996 potvrdila prijatie podnetu, kde zároveň uviedla,
že o výsledku preskúmania bude vyrozumená do dvoch mesiacov. Listom z 24. júna 2014
sa matka sťažovateľa dožadovala vyrozumenia k podnetu z roku 1996, ktoré jej do dvoch
mesiacov nebolo doručené. Následne podal sťažovateľ 3. júna 2019 na generálnej
prokuratúre sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom do dnešného dňa nedostal odpoveď.
4. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti uvádza, že „dňa 29.01.2018 podal
na Okresný súd Čadca odvolanie voči Uzneseniu č.k. 12C/156/2016, ktorým okresný súd
odmietol podaný návrh sťažovateľa. Listom zo dňa 02.05.2019 podal sťažovateľ k vyššie
uvedenému konaniu sťažnosť na prieťahy v konaní. Listom zo dňa 6.5.2019 bol sťažovateľ
vyzvaný okresným súdom, aby predložil kópiu odvolania vo veci uznesenia o odmietnutie
veci. Sťažovateľ reagoval na výzvu listom zo dňa 14.05.2019, ku ktorému priložil aj kópiu
podaného odvolania zo dňa 29.01.2018. Do dnešného dňa sťažovateľ neobdržal odpoveď
z okresného súdu, čím sa vytvárajú zbytočné prieťahy v konaní.“. Podľa sťažovateľa
generálna prokuratúra, ako aj okresný súd neoprávnene zdržiavajú sťažovateľove podania,
čím zároveň vytvárajú zbytočné prieťahy v konaní.
5. Druhou hlavnou námietkou sťažovateľa je porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý súdny proces čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými rozhodnutiami, ktorými sa riešil návrh matky sťažovateľa
na zrušenie podielového spoluvlastníctva k dvom pozemkom v katastrálnom území
. Sťažovateľ uvádza, že „podielové spoluvlastníctvo k týmto parcelám bolo
zrušené rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 8C 751/89 zo dňa 14.11.1989, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 20.12.1989. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cz 21/91 zo dňa 30.4.1991 bol vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu
Čadca zrušený pre porušenie zákona a vec vrátená na ďalšie konanie.
Následne Okresný súd Čadca vyhlásil rozsudok č.k. 7C 303/91 zo dňa 06.12.1991,
ktorým zrušil matke sťažovateľa spoluvlastníctvo k parcele č. a v časti týkajúcej sa
parcely č. žalobný návrh zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací
orgán, potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 7C 303/91. Následne matka
sťažovateľa podala dovolanie dňa 01.06.1992, ktoré bolo Najvyšším súdom Slovenskej
republiky odmietnuté pre zmeškanie lehoty.“.
6. Sťažovateľ tvrdí, že došlo k zásahu do jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces napadnutými rozhodnutiami, pretože skutkové a právne závery okresného súdu,
krajského súdu i najvyššieho súdu v danej veci sú zjavne neodôvodnené, arbitrárne
a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
7. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom
na Okresnom súde v Čadci, pod. spis. zn. 12C/156/2016 bolo porušené.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Čadci, aby v konaní vedenom pod spis. zn.
12C/156/2016 konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd v Čadci
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom
na Generálnej prokuratúre SR, pod. spis. zn. VI Pz 67/96 bolo porušené.
Ústavný súd prikazuje Generálnej prokuratúre SR, aby v konaní vedenom pod
spis. zn. VI Pz 67/96 konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné
zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR, ktoré je povinný vyplatiť Generálna prokuratúra SR
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
3. Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1Cz 21/91 zo dňa 30.4.1991, rozsudkom Okresného súdu Čadca 7C 303/91-70 zo dňa
6.12.1991, Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.: 16Co/100/92 zo dňa 17.3.1992
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 38/92 zo dňa 29.7.1992 porušené
bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Cz 21/91 zo dňa 30.4.1991,
rozsudok Okresného súdu Čadca 7C 303/91 -70 zo dňa 6.12.1991, Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k.: 16Co/100/92 zo dňa 17.3.1992 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 3Cdo 38/92 zo dňa 29.7.1992 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 40.000 EUR.
4. Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi
sťažovateľa... vo výške 346,26 EUR...“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom v petite namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 156/2016 a postupom
generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI Pz 67/96, ako aj porušenie
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cz 21/91
z 30. apríla 1991, rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 303/91 zo 6. decembra 1991,
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 100/92 zo 17. marca 1992 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 38/92 z 29. júla 1992.
III.A K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 156/2016
17. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
18. Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade
okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola ústavná sťažnosť doručená
ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú
[§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde].
19. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je totiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto
sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa
predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále
trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05,
III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
20. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažnosť sťažovateľa
na prieťahy v namietanom konaní z 2. mája 2019 bola vybavená okresným súdom
odpoveďou na sťažnosť zo 16. mája 2019, v ktorej predsedníčka okresného súdu najmä
uviedla:
„Vo veci 12C/155/2016 (nesprávne uvedená sp. zn., pozn.) bolo uznesením zo dňa
4.12.2017 (nie dňa 27.11.2017 ako uvádzate v sťažnosti) Vaše podanie doručené súdu
dňa 28.10.2016 odmietnuté. Dňa 29.1.2018 bolo doručené súdu Vaše podanie, ktorým ste
mali zrejme na mysli odvolanie. Dňa 15.3.2018 bola vyhotovená výzva na odstránenie vád
podaného odvolania. Výzvu ste prevzal dňa 21.3.2018. Na výzvu súdu ste nereagoval.
Dňa 9.5.2018 bolo vydané uznesenie - výzva na odstránenie vád podania. Uznesenie Vám
bolo doručené dňa 7.6.2018. Dňa 7.9.2018 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline
na rozhodnutie o Vašom odvolaní. Krajský súd uznesením 6Co/225/2018 zo dňa 19.9.2018
Vaše odvolanie odmietol. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline Vám bolo doručené
dňa 26.11.2018. Vec je právoplatne skončená.
Vzhľadom na zistené skutočnosti mám za to, že súd uskutočňoval procesné úkony
smerujúce k vydaniu rozhodnutia plynule a sťažnosť považujem pokiaľ sa týka časového
aspektu za nedôvodnú.“
21. Z uvedeného vyplýva, že namietané konanie skončilo doručením uznesenia
odvolacieho súdu sťažovateľovi, teda 26. novembra 2018. Sťažovateľ sa napriek tomu
na ústavný súd obrátil so svojou ústavnou sťažnosťou doručenou 19. júla 2019 (podanou
na poštovú prepravu 17. júla 2019), t. j. v čase, keď porušenie označených práv
na všeobecnom súde, ktoré označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho
ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy
(mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase,
keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie označeného práva
už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie
tejto časti ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
III.B K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. VI Pz 67/96
23. O sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou sťažovateľa,
prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012, I. ÚS 243/2011,
II. ÚS 245/2011). O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným
postupom, prípadne rozhodnutím orgánu štátu a osobou sťažovateľa ide zvlášť vtedy,
ak sťažovateľ nie je účastníkom namietaného konania alebo aspoň jeho relevantnej
(namietanej) časti.
24. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že účastníčkou namietaného konania
bola nebohá matka sťažovateľa , ktorá sa v januári 1996 obrátila
na generálnu prokuratúru s podnetom na preskúmanie zákonnosti označených rozhodnutí
okresného súdu a krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci
je bez právneho významu sťažovateľom uvádzaná skutočnosť, že je právnym nástupcom
. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu ku konaniu
o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy opakovane vyslovil, že ústavnú sťažnosť nemôže
podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo
slobôd iných osôb, nie svojich. Ústavný súd zároveň vyslovil, že nemá právomoc konať
o porušení základných práv a slobôd už zomrelých osôb (II. ÚS 191/04).
25. Keďže ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne legitimovaný
na jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o ústavnú sťažnosť podanú
neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. e) zákona o ústavnom súde.
III.C K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cz 21/91 z 30. apríla 1991, rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 7 C 303/91 zo 6. decembra 1991, rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 16 Co 100/92 zo 17. marca 1992 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 38/92 z 29. júla 1992
26. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde je návrh na začatie konania
neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
27. Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ už
v minulosti podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť, obsahom ktorej bola identická
námietka porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cz 21/91 z 30. apríla 1991, rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 303/91
zo 6. decembra 1991, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 100/92 zo 17. marca 1992
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 38/92 z 29. júla 1992. Ústavný súd rozhodol
o predmetnej námietke, resp. o časti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti označeným
rozhodnutiam uznesením sp. zn. II. ÚS 509/2018 zo 17. októbra 2018 tak, že ju odmietol
ako podanú oneskorene.
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc z § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietol ako neprípustnú.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu