Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 258/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , vo veci

namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. júna 2018 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 19. novembra 2019 a

takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

1985, Sama Chalupku 41, Prievidza (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. júna

2018 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. z 19. novembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. apríla 2018

uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), za ktorý mu bol podľa pri nezistenej

poľahčujúcej okolnosti podľa a zistenej priťažujúcej okolnosti podľa

postupom podľa a uložený

trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48

ods. 2 zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.

3. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 27. júna 2018 rozhodnutie okresného súdu z 18. apríla 2018 podľa § 321 ods. 1 písm. b)

a d) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v celom rozsahu zrušil a podľa uznal

sťažovateľa vinným zo spáchania pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1 a 2 písm. a) s poukazom na ustanovenie

a v štádiu pokusu podľa

, za ktorý mu podľa za nezistenej

poľahčujúcej okolnosti podľa a zistenej priťažujúcej okolnosti podľa

postupom podľa a uložil

trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm.

b) zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia.

4. Proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2019 podal sťažovateľ dovolanie (sám,

ako aj prostredníctvom obhajcu) z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c),

g) a i) , teda z dôvodu, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo

na obhajobu, rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom, a rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

5. Mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. novembra 2019 podľa odmietol

s odôvodnením, že sťažovateľom označené dôvody dovolania neboli naplnené.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že trestné „konanie ako celok nebolo vedené

v intenciách spravodlivého súdneho konania“. Predovšetkým popiera svoju vinu

na spáchaní trestného činu, pre ktorý bol právoplatne odsúdený.

7. Počas prípravného konania sťažovateľ namietal postup vo veci konajúceho

vyšetrovateľa, ktorým porušil zásahu kontradiktórnosti, keď dôkazy vykonával zásadne

v neprospech sťažovateľa a vyšetrovanie prebiehalo uplatňovaním prezumpcie viny.

8. Z trestnej činnosti mal byť usvedčovaný fotografiami poškodenej, ktoré neboli

vyšetrovateľom „verifikované“, pritom sťažovateľ poprel ich pravosť a napokon došlo aj

k zničeniu ich originálov samotnou poškodenou vymazaním z mobilného telefónu.

Prípravnému konaniu sťažovateľ vytkol aj nedostatočné dokazovanie, keď napriek

vzniknutej potrebe neboli niektoré dôkazy vykonané, resp. išlo o dôkazy, ktoré by mali

existovať, ale neexistovali (najmä listinné dôkazy ako lekárska správa, doklad o zaplatení

opravy škôd, a pod.). V jeho prospech mal svedčiť aj záznam z polície po nahlásení udalosti

poškodenou.

9. Podľa sťažovateľa „sám vyšetrovateľ zmaril spravodlivé a zákonné vyšetrovanie,

či možnosť spravodlivo... rozhodnúť“. Táto situácia potom mala podľa sťažovateľa vyústiť

do uplatnenia zásady „in dubio pro reo“.

10. Celé prípravné konanie sťažovateľ označil za nespravodlivé, jednostranné (v jeho

neprospech), bez vykonania navrhovaných dôkazov a ignorovania relevantných skutočností.

Poukázal tiež na „umelé nadkvalifikovanie skutku a kriminalizáciu“ jeho osoby.

Poznamenal, že fyzickými údermi, ktorými mal poškodenú zasiahnuť, nebolo možné

spôsobiť také zranenia, aké mala utrpieť.

11. Za nepochopiteľné sťažovateľ považoval odmietnutie vykonania ním

navrhovaných dôkazov (výsluchy svedkov) okresným súdom a krajským súdom.

12. Tvrdenia poškodenej boli podľa názoru sťažovateľa „vyvrátené“, jej zranenia

neboli preukázané, z čoho má vyplývať, že „dané údajné incidenty sa nestali“. Rozhodnutie

vo veci konajúcich všeobecných súdov je „založené na pochybnom, z časti nemožnom

konaní a ešte aj niekoľkokrát zmenenom tvrdení údajnej poškodenej“. Odôvodnenia

napadnutých rozhodnutí sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Celé trestné konanie

podľa sťažovateľa „vykazuje znaky jednosmernosti, nerešpektovania zásad trestného

konania“ a základných práv, možno ho „považovať za nespravodlivé a nezákonné“.

13. Krajskému súdu sťažovateľ vytýka, že „nekriticky prevzal údajný skutkový stav,

respektíve dej ustálený“ okresným súdom a len zmenil právnu kvalifikáciu skutku

zo zločinu na prečin, a to po takmer dvojročnej kolúznej väzbe sťažovateľa za zločin, ktorý

nespáchal. To, že odvolací súd bral do úvahy predošlé odsúdenia, ktoré s danou vecou

nemali nič spoločné, sťažovateľ považoval za diskrimináciu a porušenie základných

ľudských práv.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1,

2 a 3 písm. d) dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. júna 2018, ako aj postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. novembra 2019, zrušil

obe napadnuté rozhodnutia, vec vrátil najvyššiemu súdu alebo krajskému súdu na opätovné

konanie a rozhodnutie a aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume

370 000 €.

15. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

18. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,...

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

23. Podľa druhej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

24. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv zaručených v čl. 6

ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. júna 2018 a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. z 19. novembra 2019.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

26. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

27. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:..

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...

28. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie

je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich

právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

29. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

30. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení v ústavnej sťažnosti namietaných

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť

skutkových a právnych záverov, o ktoré konajúce súdy opreli svoje rozhodnutie. Úloha

ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd

a najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v odvolaní

a následne v dovolaní) vysporiadali adekvátne a preskúmateľne a či výklad konajúcimi

súdmi aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či sú označené

uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)

dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu

31. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým popiera, že by sa dopustil konania,

pre ktoré bol odsúdený, považoval ho za nepreukázané, keďže tvrdenia poškodenej boli

vyvrátené. Podľa názoru sťažovateľa trestné konanie vedené proti jeho osobe bolo

nespravodlivé, vedené jednostranne, keď vykonávané boli iba dôkazy v jeho neprospech.

Zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov boli ignorované niektoré rozhodné

skutočnosti a ním navrhované dôkazy nevykonali.

32. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozhodnutia krajského súdu a posúdil, či

tento pri výkone svojej právomoci neprekročil limity sťažovateľom označených článkov

dohovoru.

33. Krajský súd, ako to v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 2 To 47/2018-

955 z 27. júna 2018 uviedol, považoval výpoveďou poškodenej a fotodokumentáciou

za nepochybne preukázané, že sťažovateľ 26. novembra 2016 fyzicky napadol poškodenú,

keď ju dvakrát udrel päsťou do tvárovej časti hlavy v oblasti slúch a ťahal ju za ruky

po zemi, čím jej spôsobil hematóm na ľavej časti tváre pod okom a hematóm na pravej

strane čela.

34. Aj napriek tomu, že sťažovateľ spáchanie tohto činu popieral, podľa krajského

súdu bol jednoznačne usvedčený výpoveďou poškodenej a jej matky, ktorá popísala, že

v kritický deň volala poškodená otcovi, či by nemohol prísť pre ňu, pretože sa bojí

obžalovaného (sťažovateľa), lebo sa jej vyhrážal bitkou. Tento jej vtedy poradil, aby volala

políciu, čo aj urobila, o čom svedčí záznam zo služby.

35. V ďalšom krajský súd konštatoval, že k ďalšiemu útoku zo strany sťažovateľa

došlo 8. marca 2017, keď poškodenú napadol, tak že ju bil po rôznych častiach hlavy, čím

jej spôsobil pomliaždenie hlavy v oblasti čela a záhlavia, pomliaždenie druhého a tretieho

prsta pravej ruky s dobou liečenia najmenej 7 dní. Tieto skutočnosti 10. marca 2017

oznámila polícii a bola aj na lekárskom vyšetrení a o napadnutí povedala rodičom, čo

potvrdili vo výpovediach.

36. Obranu sťažovateľa, že dvaja svedkovia nevideli na poškodenej žiadne zranenia,

krajský súd považoval za irelevantnú, pretože svedkyňa 26. novembra 2016 ani 8. marca

2017 s poškodenou nebola a o útoku sa dozvedela, až keď jej to poškodená oznámila

telefonicky. Svedok bol na návšteve pred útokom a pokiaľ tam mal byť aj 9. marca 2017,

poškodená logicky vysvetlila, že nemohol vidieť na nej zranenia, keďže si tieto mala zakryť

mejkapom.

37. Krajský súd považoval za objektívne zistené, že poškodená bola 10. marca 2017

u lekára, ktorému uviedla, že ju napadol snúbenec, ktorý ju udrel do hlavy a horných

končatín. Z lekárskej správy vyplýva, že hematómy mala na hlave, na pravej strane čela,

na pravom predlaktí z vnútornej strany a taktiež prstoch pravej ruky s predpokladanou

dobou práceneschopnosti najmenej 7 dní.

38. Odvolací súd podotkol, že nemal dôvod neveriť poškodenej, že bola

sťažovateľom fyzicky napadnutá. Jednoznačne to potvrdila vo svojej výpovedi

v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní a o zraneniach predložila dôkazy, a to

fotografie a lekárske správy.

39. Konanie sťažovateľa odvolací súd kvalifikoval ako pokračovací pokus prečinu

ublíženia na zdraví podľa k a , pretože

bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu inému úmyselne ublížiť na zdraví.

K dokonaniu trestného činu napokon nedošlo, keď doba liečenia a práceneschopnosti

v prvom prípade nebola žiadna, resp. poškodená u lekára nebola, v druhom prípade táto

mala byť do 7 dní. Tohto činu sa sťažovateľ dopustil na chránenej osobe v zmysle § 139

odsek 1 písmeno c) , pretože išlo o priateľku sťažovateľa, s ktorou žili

v spoločnej domácnosti, a teda poškodená mu bola blízkou osobou v podľa § 127 odsek 4

.

40. Pri ukladaní trestu sťažovateľovi odvolací súd vychádzal zo zásad uvedených

v až 4 , ktoré okrem iného vyžadujú, aby konajúci súd

pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol najmä na spôsob spáchania činu

a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

41. Krajský súd konštatoval, že sťažovateľ bol dovtedy 6-krát súdne trestaný, z toho

v jednom prípade sa na neho hľadelo, akoby nebol odsúdený.

42. Pri ukladaní trestu teda odvolací súd u sťažovateľa prihliadol na priťažujúcu

okolnosť, že už bol pre trestný čin odsúdený [ písmeno m) ].

Poľahčujúce okolnosti zistené neboli.

43. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ústavný súd

konštatuje, že hodnotenie dôkazov vykonané krajským súdom v kontexte námietok

sťažovateľa plne konvenuje zásade voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 12

. Krajský súd v predmetnom odôvodnení jasne prezentoval dôkazy, ktoré

kvalifikoval ako dôkazy usvedčujúce sťažovateľa zo spáchania stíhaného skutku

(fotodokumentácia, výpovede svedkov a poškodenej, lekárska správa) a zároveň

pri hodnotení týchto dôkazov reagoval na námietky sťažovateľa, ktorému zrozumiteľne

a logicky vysvetlil, z akých dôvodov považoval predmetné svedecké výpovede

za relevantné. Krajský súd popri uvedenej kategórii dôkazov zhodnotil aj dôkazy,

resp. svedecké výpovede, ktoré sťažovateľ subjektívne vnímal ako také, ktoré jeho vinu

spochybňujú (svedkovia, ktorí nevideli, že by poškodená mala zranenia). Krajský súd

náležite zdôvodnil svoje stanovisko k tejto skupine dôkazov, v rámci ktorého poukázal

na časové a iné súvislosti (prekrytie vonkajších znakov zranenia) neumožňujúce podporiť

tvrdenia poškodenej, a teda že skutková verzia, ktorú sa pokúšal sťažovateľ oprieť

o predmetné svedecké výpovede, odporuje jednoznačnému záveru iných dôkazov, a to

lekárskej správe a fotografiám.

44. Napokon krajský súd v odôvodnení stručne ale dostatočne a presvedčivo

odôvodnil potrebu zmeny právnej kvalifikácie konania sťažovateľa, pre ktoré bol

v konečnom dôsledku odsúdený.

45. Pokiaľ krajský súd prihliadol na predošlé odsúdenia sťažovateľa ako

na priťažujúcu okolnosť, je priamo z odôvodnenia jeho rozsudku evidentné, že tak

postupoval bezvýhradne v súlade so znením príslušného ustanovenia .

K tomu ústavný súd dodáva, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

46. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny

záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu právu sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani

arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel

interpretovaných a aplikovaných právnych noriem [či už ,

alebo a ] a predovšetkým obsahuje dostatočne

náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov, reagujúc

na námietky sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani

oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Samotná skutočnosť, že si

krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie

z pohľadu sťažovateľa, nemôže ešte viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným

konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov,

a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom

sťažovateľom namietaných článkov dohovoru.

47. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. júna 2018 v súvislosti s odôvodnením

preukázania viny sťažovateľa a uloženia mu trestu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

48. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu tým, že dôkaz, ktorý ho mal z trestnej

činnosti usvedčovať (fotografie), nebol zákonným (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj

nevyhovením jeho návrhu na vykonanie dokazovania ďalšími dôkazmi [čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru], ústavný súd poznamenáva, že tieto námietky sťažovateľ predniesol v rovnakom

rozsahu aj v dovolaní, o ktorom konal a rozhodoval najvyšší súd.

49. V takomto prípade právomoc najvyššieho súdu poskytnúť ochranu základným

právam sťažovateľa predchádza oprávneniam ústavného súdu, a to vzhľadom na princíp

subsidiarity zakotvený v in fine („...ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“). Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

50. Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté

podľa , t. j. na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania

veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného

poriadku, podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd ochrane práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie venoval v takej miere, ktorá splnila všetky atribúty pre

naplnenie podstaty, účelu a významu princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1

, a teda v takom rozsahu, pre ktorý bolo možné prijať záver, že v súvislosti s touto

časťou ústavnej sťažnosti existuje dôvod pre jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)

dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

51. Ústavný súd v medziach svojich právomocí vykonal prieskum aj dôvodov

rozhodnutia najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom

namietaných práv zaručených mu dohovorom, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia

namietaného uznesenia najvyššieho súdu a súčasne ústavnú súladnosť interpretácie právnej

úpravy, ktorú konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú

udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.

52. Dovolanie sťažovateľ podal z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

, teda že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu,

rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom

a rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

53. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 19. novembra

2019 najvyšší súd pripomenul, že spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným

spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže v rámci dovolacieho konania iniciovaného

sťažovateľom prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom

zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon

i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania, pretože dovolanie nemôže

nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom

rozsahu (čo sa týka dôvodov okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.),

aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom

znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu

konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať

iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia

súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov.

54. Dovolací súd námietky sťažovateľa tak, ako ich prezentoval v dovolaní,

vyhodnotil ako také, ktoré nenapĺňajú dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) a ani

podľa písm. c) . Sťažovateľ podľa názoru najvyššieho súdu v dovolaní

neuviedol ani jeden dôkaz, ktorý by bol vykonaný nezákonným spôsobom. Namietané

fotografie tváre poškodenej zadokumentované v trestnom spise sú dôkazmi, ktoré boli

súdom vykonané zákonným spôsobom a ich obsah a pôvod korešponduje nielen

s výpoveďou poškodenej, ale aj s obsahom iných listinných dôkazov. Taktiež odmietnutie

návrhov na vykonanie dokazovania bolo podľa dovolacieho súdu v súlade s procesným

postupom upraveným . V predmetnom prípade nedošlo k dôkaznej

núdzi a orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd postupovali v súlade so zákonom, keď

rozhodli o nevykonaní niektorých dôkazov navrhovaných sťažovateľom, pritom spáchanie

skutku považovali za dostatočne preukázané.

55. K dovolaciemu dôvodu podľa dovolací

súd uviedol, že tento je naplnený len vtedy, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia. Najvyšší súd ozrejmil, že nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa

rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin napriek

tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného

trestného činu, alebo že obvinený (sťažovateľ) bol uznaný za vinného z prísnejšieho

trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia

skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu

bol subsumovaný – podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú

v , pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje

naplnenie tohto dôvodu.

56. Pre dovolací súd, ako uviedol, boli rozhodujúce skutkové zistenia, podľa ktorých

sťažovateľ mal spáchať skutok tak, ako bol uvedený v rozsudku krajského súdu. Dodal

však, že ustálenie skutkového stavu si v predmetnej veci bezpodmienečne vyžadovalo

posúdenie a vyhodnotenie všetkých dôkazov a všetkých okolností prípadu. To ale

predpokladalo prieskum správnosti a úplnosti skutku zisteného a ustáleného súdmi nižších

stupňov a tak nové, resp. aj iné hodnotenie vykonaných dôkazov. K tomu najvyšší súd

konštatoval, že takúto kompetenciu nemá, pokiaľ dovolanie nie je podané podľa § 371

ods. 3 .

57. Dovolací súd tak nemohol posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj

preto, že nebol oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich

mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania bolo v konaní na súde

prvého stupňa a jeho skutkové závery mohol dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd

v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd poznamenal, že nie je odvolacou inštanciou

zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. S ohľadom na to nemohol

dovolací súd skúmať skutkové závery a dôkazné úvahy súdov nižších stupňov, na základe

ktorých dospeli k záveru o naplnení všetkých znakov prečinu, zo spáchania ktorého bol

sťažovateľ uznaný vinným. Preto [rešpektujúc zákaz skúmania a menenia zisteného skutku

vyplývajúci z vety za bodkočiarkou ] najvyšší súd

v súvislosti s námietkami sťažovateľa nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) .

58. Pokiaľ išlo absenciu úmyslu sťažovateľa ublížiť poškodenej na zdraví, najvyšší

súd zdôraznil, že pri skúmaní, či sťažovateľ konal úmyselne, bolo potrebné vychádzať

z viacerých okolností, za ktorých došlo k jeho útoku, akým motívom bol vedený, čo útoku

predchádzalo, ako bol útok vykonaný, či páchateľ (sťažovateľ) zámerne útočil proti určitým

častiam tela. Úmysel ublížiť na zdraví iného sa podľa najvyššieho súdu môže vyvodiť

z povahy útoku na telesnú integritu poškodeného a zo spôsobu útoku. Z hľadiska úmyslu

páchateľa spôsobiť ujmu na zdraví postačuje zistenie, že vedel, že môže svojím konaním

tento následok spôsobiť a bol s tým uzrozumený. Zo skutkovej vety rozsudku krajského

súdu podľa dovolacieho súdu vyplývalo, že tak, ako bol útok vykonaný (útok päsťou

do hlavy, do tvárovej časti v oblasti slúch, resp. po rôznych častiach hlavy v oblasti čela

a záhlavia, spôsobiac zranenia s dobou liečenia najmenej 7 dní), dávalo dostatočný podklad

na konštatovanie, že takéto konanie naplnilo subjektívnu stránku skutkovej podstaty prečinu

ublíženia na zdraví podľa , preto ani na túto dovolaciu námietku

nebolo možné prihliadať. Najvyšší súd poznamenal, že zistenie a konštatovanie naplnenia

či nenaplnenia subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu patrí medzi okolnosti

podliehajúce normám procesného práva a vykonáva sa v rámci dokazovania tak, ako to

predpokladá ustanovenie . Preto nemohol v rámci

dovolacieho konania preskúmavať, či bola alebo nebola naplnená subjektívna stránka

skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Ak by tak urobil, neprípustne by zasahoval

do priebehu dokazovania jeho opätovným prehodnocovaním a iným hodnotením

skutkových zistení, ako to učinili súdy nižších stupňov. Najvyšší súd vysvetlil, že

subjektívna stránka sa preukazuje cez skutkové okolnosti, ktoré nie je možné v rámci

dovolacieho konania skúmať a meniť. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie

je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého

stupňa.

59. Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní

preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto predstavuje

vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo,

ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon

obsahom skutkovej vety rozhodnutia (k tomu najvyšší súd poukázal na stanovisko

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 39/2010 zo 14. júna 2010).

60. Podľa názoru ústavného súdu, čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda

aj výkladu a použitia ustanovení o dovolaní a aj odôvodnenia

napadnutého dovolacieho uznesenia sp. zn. z 19. novembra 2019, najvyšší

súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval

a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom

i zmyslom a závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení je následne

potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu v konaní

o dovolaní.

61. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo sťažovateľom označený dôkaz

nebolo možné považovať za nezákonne vykonaný, keď tento bol do spisu zabezpečený

spôsobom predpokladaným procesnoprávnym predpisom, ktorým sa konanie riadilo.

Rovnako ozrejmil, prečo nevykonanie sťažovateľom navrhovaných dôkazov nemalo za

následok neprípustný zásah do jeho trestno-procesných a v konečnom dôsledku aj

základných práv.

62. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľovi bolo zo strany dovolacieho súdu

na podklade interpretácie dotknutých ustanovení náležite a

vyčerpávajúco vysvetlené, že ním predostretá argumentácia, ktorú sťažovateľ subjektívne

vnímal ako naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného

poriadku, v skutočnosti predstavuje hodnotenie procesu dokazovania z pohľadu

sťažovateľa, teda v podstate korekciu skutkových záverov, ktorej sa prostredníctvom

svojich námietok sťažovateľ dožadoval, ktorá ale dovolaciemu súdu zásadne neprislúcha.

Súčasne bolo sťažovateľovi zrozumiteľne a logicky vysvetlené, že postupom konajúcich

súdov nedošlo ani k neprípustnej modifikácii skutku.

63. Ústavný súd uzatvára, že sa dovolací súd s námietkami sťažovateľa náležite

vysporiadal a riadne vysvetlil dôvody jeho odmietnutia. Odpoveď najvyššieho súdu

na vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa ústavný súd hodnotí ako vyčerpávajúcu,

bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné

odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu a zároveň súladné

s podstatou aplikovaných právnych noriem [ustanovenia § 371 ods. 1 a § 382 písm. c)

].

64. Vychádzajúc zo všetkých čiastkových záverov uvedených v odôvodnení tohto

rozhodnutia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. z 19. novembra 2019 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju

podľa odmietol.

III.3 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 2 dohovoru postupmi a rozhodnutiami

všeobecných súdov

65. Princíp prezumpcie neviny zakotvený v čl. 6 ods. 2 dohovoru je porušený najmä

akýmkoľvek súdnym rozhodnutím, ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná

z trestného činu bez toho, aby jej vina bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie

princípu prezumpcie neviny treba považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor,

že osoba je páchateľom a považuje ho za vopred odsúdeného ().

66. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej

činnosti vyslovil, že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného

konania a že k jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte

pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v.

Litva z 10. 10. 2000). Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré

odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú

stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé

boli považované za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách

posudzovaných ESĽP (pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. 8. 1987, Englert v.

Nemecko z 25. 8. 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. 3. 1996).

67. Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru dochádza

pri prezumovaní viny v priebehu trestného konania v období pred vydaním konečného

rozhodnutia o vine. V danej veci bolo sťažovateľom napadnuté odvolacie rozhodnutie

(konečný právoplatný rozsudok) a dovolacie rozhodnutie o mimoriadnom opravnom

prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu, ktorým bola vina

sťažovateľa vyslovená (potvrdená) po jej dokázaní postupom upraveným príslušným

zákonom. S prihliadnutím na povahu napadnutých rozhodnutí je zjavné, že nedošlo a ani

nemohlo dôjsť k naplneniu podmienok pre vyslovenie porušenia prezumpcie neviny

ustanovenej týmto článkom dohovoru či už rozhodnutím krajského súdu alebo najvyššieho

súdu.

68. Ústavný súd teda zistil absolútny nedostatok relevantných súvislostí medzi

obsahom námietok uvedených v ústavnej sťažnosti a označeným čl. 6 ods. 2 dohovoru,

ktorého porušenie sťažovateľ namieta, a vyvodzuje záver, že uvedené námietky spojené

s týmto článkom sa už od počiatku javia ako zjavne neopodstatnené, čo je dôvodom

na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

69. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

70. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe

právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej

majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,

nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m.

).

S prihliadnutím na výsledok posúdenia aktuálnej ústavnej sťažnosti ústavným súdom

(ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade nie sú splnené

podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Z tohto

dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa (podľa )

nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu