Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 190/2020
PDF · 312 KB
No categories available
III. ÚS 190/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o.,
Dobšinského 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Zdenko Seneši,
vo veci namietaného porušenia základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú
činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžk 38/2018 zo 4. decembra
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžk 38/2018
zo 4. decembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa podanou
žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej aj „ministerstvo“) č. 00134/Os/2015/15/RK z 21. júla 2016, ktorým rozhodlo
o zamietnutí rozkladu sťažovateľa a potvrdení prvostupňového rozhodnutia ministerstva
č. 00134/Os/2015/15 z 29. apríla 2016. Označeným prvostupňovým rozhodnutím
ministerstvo zamietlo žiadosť sťažovateľa o zápis do zoznamu znalcov pre odbor
elektrotechnika, odvetvie riadiaca technika, výpočtová technika (hardvér), a to z dôvodu
nepreukázania podmienky získania vzdelania v odbore, ktorý je predmetom žiadosti
podľa § 5 ods. 1 písm. c) zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o znalcoch“) v spojení s § 33 písm. b) zákona o znalcoch a § 2 ods. 1
písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 490/2004 Z. z.,
ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), ako aj z dôvodu nepreukázania podmienky vykonávania praxe v odbore, ktorý
je predmetom činnosti v trvaní najmenej sedem rokov podľa § 5 ods. 1 písm. e) zákona
o znalcoch v spojení s § 33 písm. b) zákona o znalcoch a § 2 ods. 1 písm. f) vyhlášky.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 S 186/2016
zo 14. novembra 2017 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti označenému rozsudku krajského
súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým rozsudkom
ako nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že krajský
súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v správnej
žalobe a vec správne právne posúdil.
3. Sťažovateľ namieta porušenie v záhlaví označených práv napadnutým rozsudkom,
ktoré odôvodňuje nesprávnym výkladom najvyšším súdom aplikovaných právnych noriem,
najmä ustanovení § 5 ods. 1 písm. c) a písm. e) zákona o znalcoch, ako aj kvalitatívnymi
nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozsudku z hľadiska výkladu a aplikácie
relevantných právnych noriem. V odôvodnení ústavnej sťažnosti bližšie argumentoval:
«§ 5 ods. 1 písm. c) zákona o znalcoch nestanovuje ako podmienku zápisu
do zoznamu znalcov získanie vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. Zo zákona
nevyplýva, že osoba žiadajúca o zápis musí dosiahnuť najvyššie možné vzdelanie v odbore.
Zákon výslovne uvádza „získala vzdelanie v odbore“. Práve naopak zo zákona v spojitosti
s § 2 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že vzdelaním získaným v odbore môže byť
aj stredoškolské vzdelanie. Podľa nášho názoru vysokoškolské vzdelanie pre zápis
do zoznamu znalcov možno vyžadovať len pre tie odbory, v ktorých sa vysokoškolské
vzdelanie vyžaduje ako podmienka pre výkon samotného povolania (napr. psychológia,
antropológia). Nakoľko povolanie elektrotechnika je možné vykonávať aj na základe
stredoškolského vzdelania absolvovaného v príslušnom odbore, nemôže byť nezískanie
vysokoškolského vzdelania v odbore elektrotechnika prekážkou výkonu znaleckej činnosti.
Za nesprávne tiež považujeme podmienené spájanie špecializovaného vzdelávania
podľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona o znalcoch v odbore elektrotechnika so získaním
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v tomto odbore. Najvyšší súd SR v bode 33
odôvodnenia rozsudku uvádza, že v znaleckom odbore Elektrotechnika je potrebné mať
špecializované vzdelávanie, ktoré je podmienené získaním vysokoškolského vzdelania
druhého stupňa v tomto odbore, ale neodkazuje na žiadny všeobecne záväzný právny
predpis, z ktorého by takýto záver vyplýval. Najvyšší súd SR len v tejto súvislosti cituje
z dôvodovej správy, pritom aj zo znenia dôvodovej správy je zrejmé, že absolvovanie
špecializovaného vzdelávania sa nevylučuje ani po získaní stredoškolského vzdelania,
a to aj bez ohľadu na získanie vysokoškolského vzdelania v inom, napr. príbuznom odbore.
Ak bolo špecializované vzdelávanie podmienené získaním vysokoškolského
vzdelania druhého stupňa, vyvstáva otázka prečo bolo sťažovateľovi umožnené
špecializované vzdelávania absolvovať, resp. prečo Ministerstvo spravodlivosti SR študijný
program špecializovaného vzdelávania v odbore Elektrotechnika schválilo tak,
že vzdelávanie umožnilo aj osobám, ktoré nezískali vysokoškolské vzdelanie druhého
1
stupňa.»
4. Sťažovateľ, citujúc z dôvodovej správy k zákonu o znalcoch, ďalej konštatuje,
že „až zloženie odbornej skúšky preukazuje na účel zápisu do zoznamu znalcov dostatočnú
odbornosť uchádzača o zápis do zoznamu znalcov, odborná prax preukazuje nadobudnutie
potrebných odborných skúsenosti. Sťažovateľ odbornú skúšku v zmysle § 5 ods. 1 písm. f)
zákona o znalcoch zložil. Pre úplnosť dodávame, že výkon znaleckej činnosť v odbore,
v ktorom žiada sťažovateľ o zápis do zoznamu znalcov, spočíva v získaní informácii
a údajov z elektronických zariadení (hardiskov) napr. pre účely trestného konania,
nespočíva v hodnotení činností iných osôb. Jedná sa o činnosť vykonávanú za pomoci
výpočtovej techniky a softvéru.“.
5. Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s názorom správnych súdov, že pojem „vzdelanie
v odbore“ je neurčitým právnym pojmom. Podľa sťažovateľa tento pojem možno presne
definovať ako „vzdelanie, ktoré osoba musí získať, aby nadobudla odbornú spôsobilosť
vykonávať činnosti v predmetnom odbore“. Z tohto dôvodu nemôže byť pojem „vzdelanie
v odbore“ neurčitým právnym pojmom a orgány verejnej správy nie sú oprávnené určovať
obsah tohto pojmu.
6. K poukazu najvyššieho súdu na „zákon č. 65/2018 Z. z.“, ktorým bol s účinnosťou
od 1. júla 2018 novelizovaný zákon o znalcoch, sťažovateľ uvádza, že prijatie tejto novely
„potvrdzuje, že prax Ministerstva spravodlivosti SR pri zápise do zoznamu znalcov
nezohľadňovala účinnú právnu úpravu a výklad Ministerstva spravodlivosti SR prekračoval
hranice gramatického i logického výkladu normatívneho textu; inak by nebolo nutné zákon
o znalcoch v tejto časti meniť“.
7. Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku sťažovateľ uvádza,
že argumentácia najvyššieho súdu z hľadiska výkladu a aplikácie právnych predpisov
nespĺňa kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a ďalej argumentuje:
«Najvyšší súd SR sa v odôvodnení rozhodnutia pri konštatovaní, že špecializované
vzdelávanie je podmienené dosiahnutím vysokoškolského vzdelania druhého stupňa
sa opakovane neopiera o normatívny text zákona o znalcoch a vyhlášky,
ale neakceptovateľným spôsobom pristupuje k výkladu, ktorý sa vymyká z racionálnej
argumentácie.
Za neracionálnu považujeme aj argumentáciu Najvyššieho súdu SR,
v ktorej vyjadruje súhlas s postupom žalovaného, keď v danom prípade skúmal,
aké najvyššie vzdelanie je možné v podmienkach Slovenskej republiky dosiahnuť
v znaleckom odbore. Neracionálnosť argumentácie spočíva v tom, že v prípade
jej dodržiavania by v zozname znalcov nemala byť zapísaná väčšina znalcov, keďže
vo väčšine odborov je možné dosiahnuť nielen vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa,
ale i vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa, dokonca by bolo možné tvrdiť, že zákon
o znalcoch je v prizme tvrdenia Najvyššieho súdu SR potrebné vykladať tak, že do zoznamu
znalcov budú zapisované len osoby, ktoré získali vedecko akademické tituly docent
alebo profesor.
V bode 38 odôvodnenia rozhodnutia Najvyšší súd SR konštatuje, že neurčitý právny
pojem bol správne aplikovaný v nadväznosti na § 33 písm. b) zákona o znalcoch v spojení
s § 2 ods. 1 písm. e) vyhlášky a § 10 ods. 1 vyhlášky. Z uvedeného odôvodnenia nie je
zrejmé, akým konkrétnym textom právneho predpisu má byť preukazná správna aplikácia
neurčitého pojmu „dosiahnuté vzdelanie“, keďže... ani jedno z uvedených ustanovení
vyhlášky neukladá podmienku absolvovania špecializačného štúdia získaním
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. Ako uvádzame vyššie ani zo zákona o znalcoch
ani z vyhlášky nemožno vyvodiť, že špecializované vzdelávanie bolo podmienené získaním
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa a preto odôvodnenie v tejto časti považujeme
za nepresvedčivé a nedostatočné.»
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť
na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
zaručeného čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné práv sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 04.12.2018, sp. zn. 4Sžk/38/2018.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2018, sp. zn.
4Sžk/38/2018, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 415,51 EUR na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia.“
9. Vec napadla ústavnému súdu 14. marca 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania
vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom
pridelené, vec sťažovateľa spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť
prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších
sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec sťažovateľa prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 a čl. III bodu 1
písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára
2020 do 31. decembra 2020 je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu
v zložení Ľuboš Szigeti (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1
až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
18. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
19. Podľa § 5 ods. 1 zákona o znalcoch v znení účinnom do 30. júna 2018,
ministerstvo zapíše do zoznamu do 60 dní od doručenia písomnej žiadosti o zápis fyzickú
osobu, ktorá
a) je spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu,
b) je bezúhonná,
c) získala vzdelanie v odbore, ktorý je predmetom písomnej žiadosti o zápis,
d) skončila osobitné vzdelávanie o spôsobe výkonu činnosti podľa tohto zákona,
e) vykonáva prax v odbore, ktorý je predmetom činnosti, v trvaní najmenej päť rokov
a v prípade znalcov najmenej sedem rokov,
f) zložila skúšku z odboru alebo odvetvia, ktoré je predmetom žiadosti o zápis
a ktorou preukazuje svoju odbornú spôsobilosť,
g) úspešne skončila špecializované vzdelávanie, ak ide o zapísanie do zoznamu
pre odbor alebo odvetvie, v ktorom je takéto vzdelávanie ustanovené vykonávacím
predpisom [§ 33 ods. 1 písm. b)],
h) má materiálne vybavenie postačujúce na výkon činnosti v odbore alebo odvetví,
ktoré je predmetom písomnej žiadosti o zápis,
i) nebola v posledných troch rokoch právoplatne vyčiarknutá zo zoznamu podľa § 26
ods. 3 písm. c) alebo jej neplynie zákaz výkonu činnosti podľa § 26 ods. 3 písm. b),
j) zložila sľub.
20. Podľa § 5 ods. 6 zákona o znalcoch ministerstvo zamietne žiadosť o zápis
ak fyzická osoba nespĺňa predpoklady na zápis podľa odseku 1.
21. Podľa § 33 písm. b) zákona o znalcoch všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o rozsahu sústavného vzdelávania, o rozsahu,
spôsobe a obsahu odborného minima, špecializovaného vzdelávania, o rozsahu, forme
a termíne a výkonu odbornej skúšky a overenia odbornej spôsobilosti, podrobnosti o ďalších
podmienkach potrebných na zápis, podrobnosti o spôsobe preukazovania splnenia
podmienok na zápis do zoznamu, podrobnosti o podmienkach zápisu do zoznamu
pre vybrané odbory alebo odvetvia, o ďalších údajoch zapisovaných do zoznamu.
22. Podľa § 2 ods. 1 písm. e) vyhlášky k písomnej žiadosti o zápis do zoznamu
fyzická osoba pripojí osvedčenú kópiu dokladu o úspešnom absolvovaní špecializovaného
štúdia v odboroch uvedených v prílohe č. 1.
23. Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky špecializované vzdelávanie sa vyžaduje
u uchádzačov o odbory uvedené v prílohe č. 1, ktorým je podľa bodu 3 uvedenej prílohy
odbor elektrotechnika.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
25. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie
základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane
uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu
ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
26. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného
súdu opomína a ústavnú sťažnosť uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok
v systéme všeobecného súdnictva. Účel ústavnej sťažnosti je však v porovnaní s opravnými
prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje
výlučne ochranu základných práv a slobôd.
27. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci správneho
súdnictva, ústavný súd poukazuje aj na povahu a špecifický charakter správneho súdnictva,
ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to,
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy,
že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky
napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej
sústavy (m. m. IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015, II. ÚS 737/2015).
28. Podstatou námietok sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti
označených práv napadnutým rozsudkom, je nesprávny výklad a aplikácia ustanovení § 5
ods. 1 písm. c) a e) zákona o znalcoch, ako aj námietka nepresvedčivého a nedostatočného
odôvodnenia právneho záveru najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, podľa ktorého
špecializované vzdelávanie je podmienené dosiahnutím vysokoškolského vzdelania druhého
stupňa.
29. V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd konštatoval, že z obsahu
administratívneho spisu bolo preukázané, že «žalobca doručil ministerstvu dňa 16.01.2016
žiadosť o zápis do zoznamu znalcov v odbore Elektrotechnika, odvetvie Riadiaca technika,
Výpočtová technika. Rozhodnutím ministerstva zo dňa 15.02.2016 bolo na základe § 29
ods. 1 správneho poriadku konanie prerušené z dôvodu nepreukázania splnenia
predpokladu na zápis do zoznamu podľa § 33 písm. b/ zákona o znalcoch v spojení s § 2
ods. 1 písm. b/ vyhlášky. Ministerstvo požiadalo listom zo dňa 15.02.2016
(ďalej aj len „univerzita“) o vyjadrenie,
či vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa získané v študijnom odbore Konštrukcia
a výroba špeciálnej techniky obsahovo súvisí s odborom Elektrotechnika, resp. s odvetvím
Riadiaca technika, Výpočtová technika, pričom táto vo svojej odpovedi zo dňa 01.03.2016
uviedla, že predmetné vzdelanie s uvedeným odborom, resp. odvetvím obsahovo nesúvisí.
Žalobca sa k uvedenej odpovedi od univerzity vyjadril podaním doručeným dňa 11.04.2016,
pričom uviedol, že z predloženého dokladu o vykonaných skúškach a zápočtoch vyplýva,
že absolvoval viacero predmetov, medzi ktoré patrila napr. Chémia, Elektrotechnika,
Podnikový manažment a ekonomika, Strojárska metrológia, Textilné a odevné technológie,
Výroba zbraní a Výroba munície, ktoré obsahovo súvisia s rovnako alebo podobne
označenými znaleckými odbormi a odvetviami. Prvostupňový správny orgán poukázal
na skutočnosť, že to, že študijný odbor zahŕňa aj predmety ako Informatika
alebo Elektrotechnika, neznamená, že sa jedná o vzdelanie získané v odbore
Elektrotechnika, pričom uvedený záver potvrdila aj univerzita vo svojom vyjadrení. Doklad
o vykonaných skúškach a zápočtoch nasvedčuje tomu, že vzdelanie získané v predmetnom
študijnom odbore predstavuje vzdelanie spôsobilé preukázať získanie vzdelania v odbore
Strojárstvo, prípadne v odbore Strelné zbrane a výbušniny. Správny orgán poukázal
na skutočnosť, že keďže účastník konania nezískal vzdelanie v odbore Elektrotechnika,
nebol z jeho strany splnený ani základný predpoklad na to, aby mohol získať prax v odbore,
relevantnú z hľadiska posúdenia žiadosti o zápis do zoznamu znalcov. Na základe zisteného
skutkového stavu prvostupňový správny orgán zamietol žiadosť žalobcu o zápis do zoznamu
znalcov v odbore Elektrotechnika, odvetvie Riadiaca technika, Výpočtová technika,
z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných predpokladov na zápis.».
30. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol:
«... K námietke sťažovateľa, že si krajský súd nesprávne vyložil § 5 ods. 1 písm. c/
zákona o znalcoch, teda že je potrebné vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, kasačný
súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,
pričom poukazuje na to, že citované ustanovenie vymedzuje taxatívny výpočet podmienok,
ktoré je potrebné splniť kumulatívne a dodáva, že aj napriek tomu, že citované ustanovenie
neustanovuje explicitne získanie vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, je potrebné
vziať do úvahy skutočnosť, že v zmysle § 5 ods. 1 písm. g/ zákona o znalcoch v spojení s § 2
ods. 1 písm. e/ vyhlášky je s odborom Elektrotechnika spojená povinnosť úspešne
absolvovať špecializované vzdelávanie poskytované znaleckým ústavom na základe
poverenia ministerstva, a teda na vykonávanie znaleckej činnosti v danom odbore
je potrebné dosiahnuť vyšší stupeň vzdelania, než je vysokoškolské vzdelanie druhého
stupňa tak, ako to uvádza aj zákonodarca v dôvodovej správe k vyhláške: „Špecializované
vzdelávanie je zamerané na konkrétne odbory a odvetvia a vyžaduje sa tam, kde základné
vzdelanie, predovšetkým vysokoškolské, nie je dostatočné na výkon znaleckej činnosti
v danom odbore“. Kasačný súd sa teda nestotožnil s námietkou sťažovateľa, že krajský súd
vec nesprávne právne posúdil, keď podmienil získanie špecializovaného vzdelania
poskytovaného znaleckým ústavom na základe poverenia ministerstva, získaním
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa.
... Takisto aj výklad dôvodovej správy k zákonu o znalcoch sťažovateľom, považuje
kasačný súd za nesprávny a neprípustný, pričom zdôrazňuje, že za absolvovanie odbornej
skúšky v zmysle § 5 ods. 1 písm. f/ zákona o znalcoch ako podmienky zápisu do zoznamu
znalcov, nemožno považovať maturitnú skúšku v odbore Elektrotechnika, ako ani jednotlivé
semestrálne skúšky absolvované v rámci štúdia iného vysokoškolského odboru, práve
s poukazom na § 5 ods. 1 písm. g/ zákona o znalcoch v spojení s § 2 ods. 1 písm. e/
vyhlášky, kde zákonodarca explicitne vyjadril, že v znaleckom odbore Elektrotechnika je
potrebné mať absolvované špecializované vzdelávanie, ktoré je podmienené získaním
vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v tomto odbore. Kasačný súd v súvislosti
s uvedeným súhlasí s názorom žalovaného vyjadreným v druhostupňovom rozhodnutí,
že akceptovanie, resp. uznanie stredoškolského vzdelania ukončeného maturitnou skúškou
za špecializované vzdelanie v znaleckom odbore, by viedlo k nezodpovednej defraudácii
znalcov, ktorých úlohou je poskytovať znaleckú činnosť na vysokej odbornej úrovni,
tak pre subjekty súkromnoprávnych vzťahov, ako aj verejnoprávnych, nevynímajúc orgány
verejnej moci, dosiahnutej výhradne pri súbehu najvyššieho možného vzdelania v danom
obore a kvalitnej odbornej praxe. Podľa kasačného súdu je nesporné, že tu existuje verejný
záujem na udržaní a ochrane vysokej kvality znaleckej činnosti. V prípade uznania právnej
argumentácie sťažovateľa by došlo k popretiu tohto verejného záujmu.
... Čo sa týka námietky sťažovateľa k výkladu neurčitého právneho pojmu
„vzdelanie v odbore“, že nejde o právne neurčitý pojem, kasačný súd poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/47/2012 zo dňa 09.04.2013, v ktorom
vyjadril názor, že ak absentuje legálna definícia, resp. vymedzenie predmetného pojmu
v právnom predpise, má status (povahu) právne neurčitého pojmu. „Inštitút tzn. neurčitých
pojmov sa v správnom práve vzťahuje na situácie, kedy norma správneho práva používa
výraz, ktorý bližšie obsahovo nevymedzuje a ktorý nie je bližšie obsahovo vymedzený
ani inými právnymi normami. Preto pri aplikácii právne neurčitého pojmu platí zásada,
že je v kompetencii správneho orgánu v procese aplikácie, aby vymedzil jeho obsah v rámci
tzv. správneho uváženia.“ S ohľadom na uvedené, kasačný súd dodáva, že aby mohlo ísť
o právne určitý pojem, musela by byť splnená podmienka legálnej definície tohto pojmu,
ktorá by bola dostatočne vymedzená a aplikovateľná na každý prípad bez potreby použitia
správneho uváženia.
... V nadväznosti na uvedené kasačný súd uvádza, že v kontexte zákona o znalcoch
žalovanému ako jedinému správnemu orgánu prislúcha skúmať a vyhodnocovať splnenie
podmienok na zápis do zoznamu znalcov vo všetkých evidovaných znaleckých odboroch.
To znamená, že mu prislúcha nielen oprávnenie ale aj povinnosť individuálne posúdiť
dosiahnuté vzdelanie každého žiadateľa o zápis v súvislosti s požadovaným vzdelaním
na príslušný znalecký odbor. Práve toto posúdenie vníma kasačný súd ako realizáciu
správneho uváženia pri výklade neurčitého právneho pojmu „vzdelanie v odbore“,
ktorú správny orgán uplatnil v nadväznosti na odkazujúcu právnu normu vyjadrenú v § 33
písm. b/ zákona o znalcoch a v medziach podmienok vymedzených vo vyhláške. Kasačný súd
po logickej úvahe v zhode s českou judikatúrou Nejvyššího správního soudu (č. j. 2 Afs
64/2009 zo dňa 27.01.2010, 9 Afs 31/2011 zo dňa 14.09.2011 a 9 Afs 79/2008 zo dňa
23.04.2009) uvádza, že právne neurčitý pojem je potrebné vnímať v kontexte predmetného
zákona ako aj s ohľadom na jeho sledovaný cieľ. Je nesporné, že neurčitému pojmu
obsiahnutému v právnom predpise je potrebné pripisovať taký význam, ktorý najviac
zodpovedá oblasti, ktorú predmetný právny predpis upravuje. Pri výklade právne
neurčitého pojmu a jeho následnej aplikácii je taktiež nutné posudzovať konkrétne okolnosti
daného prípadu.
... S ohľadom na uvedené je kasačný súd názoru, že žalovaný postupoval správne,
keď v danom prípade skúmal, aké najvyššie vzdelanie je možné v podmienkach Slovenskej
republiky dosiahnuť v danom znaleckom odbore, o čom svedčí aj výsledok jeho skúmania.
Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že v prípade, ak by správny orgán jednotlivo
neskúmal, či konkrétny žiadateľ spĺňa zákonom predpokladané vzdelanie na čo najvyššej
odbornej úrovni, viedol by takýto prístup k znižovaniu kvality zoznamu znalcov,
kedy by znaleckú činnosť v tom istom odbore vykonávali znalci s dosiahnutým vzdelaním
na rôznej odbornej úrovni, ako aj s odlišnou absolvovanou praxou. Takýto prístup
by nepochybne popieral účel samotnej znaleckej činnosti, ako aj verejný záujem
na jej ochrane.
... K námietke sťažovateľa, že z § 5 ods. 1 zákona o znalcoch ako ani iného
právneho predpisu nevyplýva podmienka získania vysokoškolského vzdelania druhého
stupňa, kasačný súd uvádza, že jednotlivé ustanovenia právneho predpisu nemožno vnímať
izolovane, nenadväzujúc na súvisiace ustanovenia, najmä ak zákonodarca použije právne
neurčitý pojem, na ktorého špecifikáciu poverí iný orgán verejnej moci odkazujúcou
právnou normou. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o znalcoch v znení účinnom v čase
rozhodovania správneho orgánu ako aj krajského súdu taxatívne vymedzoval základné
podmienky pre splnenie podmienok na zápis do zoznamu znalcov, pričom v písm. c/
obsahovalo právne neurčitý pojem, ktorý žalovaný správne aplikoval v nadväznosti na § 33
písm. b/ zákona o znalcoch v spojení s § 2 ods. 1 písm. e/ vyhlášky a § 10 ods. 1 vyhlášky.
... K argumentácii žalovaného, že novelizáciou zákona o znalcoch zákonom
č. 65/2018 Z. z. došlo k spresneniu formulácie požadovaného vzdelania, ako aj časového
vymedzenia absolvovania požadovanej praxe, kasačný súd uvádza, že aj napriek
nepochybne logickému zámeru zákonodarcu odstrániť aplikačné problémy pri posudzovaní
dosiahnutého vzdelania a praxe, pri vyhodnocovaní splnenia taxatívne vymedzených
podmienok pre zápis do zoznamu je v zmysle § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu
rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu,
pričom uvedená novela zákona o znalcoch nadobudla účinnosť dňa 01.07.2018. Táto novela
však nepochybne podporuje vyššie uvedené názory a východiská žalovaného a krajského
súdu, s ktorými sa kasačný súd stotožnil.»
31. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací
(prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších
súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním
prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,
rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
32. Ústavný súd, poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku, konštatuje,
že nezistil svojvoľný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,
ktorému preto nemožno vyčítať nedostatočnosť či nepresvedčivosť, a to ani vo vzťahu
k výkladu a aplikácii relevantných ustanovení zákona o znalcoch či vyhlášky. Ústavný súd
dospel k záveru, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal všetkými pre vec právne
významnými skutočnosťami a vyčerpávajúco sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa
uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého
rozsudku je konzistentné a logické a jeho závery dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa, pričom ústavný súd nezistil ani svojvoľný výklad
či aplikáciu právnych predpisov, ktoré by zakladali ústavnú neudržateľnosť napadnutého
rozsudku. Právny záver najvyššieho súdu o nedôvodnosti kasačnej sťažnosti sťažovateľa
ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne
udržateľný. Pre úplnosť ústavný súd už len poznamenáva (vo vzťahu k tvrdeniu
sťažovateľa, že výkon znaleckej činnosti nespočíva v hodnotení činnosti iných osôb),
že v komplikovanejších prípadoch je bežnou praxou, že v súdnom konaní je predložených
viacero znaleckých posudkov, pričom úlohou znalca môže byť aj vyjadrenie sa k záverom
iného znalca.
33. Pretože v preskúmavanom prípade najvyšší súd ako kasačný súd pri svojom
rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov
a preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu po právnej i skutkovej stránke,
pričom vyčerpávajúcim spôsobom svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru,
že sťažovateľom uplatnené námietky sa javia nedôvodné a nesignalizujú takú priamu
príčinnú súvislosť s možným porušením jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
34. Čo sa týka námietky porušenia základného práva podnikať a uskutočňovať
inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, z ústavnej sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľ namieta porušenie tohto základného práva v spojení, resp. ako dôsledok
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutým rozsudkom
mohli byť porušené tieto práva sťažovateľa, a tým aj spochybnená ústavná udržateľnosť
tohto rozhodnutia, neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto aj v tejto časti
odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
35. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu