Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 273/2020
PDF · 224.24 KB
No categories available
II. ÚS 273/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Borisom Bednárom, Štefánikova 9, Poprad, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej
prokuratúry v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Kn 19/20/8800 a jej uznesením
z 22. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Kn 19/20/8800 (ďalej len „napadnutý postup“) a jej uznesením
z 22. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal ako oznamovateľ
trestné oznámenie týkajúce sa „nedoručenia zásielky CP 396462813CN, ktorá bola
zakúpená prostredníctvom internetového obchodu Aliexpress a nebola doručená
sťažovateľovi a sťažovateľovi nebolo doručené ani údajné rozhodnutie v colnom konaní
č. 05651120912280 Colného úradu Košice“. Vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby, útvaru
inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Východ, oddelenia vyšetrovania Košice (ďalej len
„vyšetrovateľ“) uznesením sp. zn. UIS-12/OISV-2020 z 12. februára 2020 (ďalej len
„uznesenie vyšetrovateľa“) odmietol vec trestného oznámenia sťažovateľa „pre podozrenie
zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť príslušník Colného úradu tak, že v období
od 16.12.2019 do 27.12.2019 v Košiciach, na ulici zadržiaval
zásielku č. CP396462813CN z Číny, za ktorú riadne zaplatil a následne mu vyrubil
nezákonný dlh vo výške 182,02 €, bez zaplatenia ktorého mu odmietol vydať rozhodnutie
v colnom konaní, pričom tak odoprel možnosť podať odvolanie
voči tomuto rozhodnutiu, následkom čoho menovaný prišiel o už zaplatenú zásielku, ktorá
sa vrátila späť do Číny, čím mu bola spôsobená majetková ako aj nemajetková škoda
vo výške 500,- €“.
3. Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť,
o ktorej rozhodla krajská prokuratúra napadnutým uznesením tak, že podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sťažnosť ako nedôvodnú zamietla.
4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ opísal skutkový stav tak, že zásielku
č. CP 396462813CN (ďalej len „zásielka“) si elektronicky objednal cez obchod Aliexpress.
Išlo o zásielku pre súkromnú osobu, nie na podnikanie a sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia
bol ochotný zaplatiť prípadný colný dlh ako dlžník, pretože je príjemca, adresát uvedenej
zásielky. Sťažovateľ uvádza, že rozhodnutie vydané v colnom konaní vedenom na Colnom
úrade Košice (ďalej len „colný úrad“) č. 05651120912280 o vyrubení colného dlhu
mu nebolo doručené a bez zaplatenia colného dlhu mu Slovenská pošta a. s. odmietla
zásielku vydať. Na Krajskom súde v Košiciach podal sťažovateľ žalobu, ktorá je vedená
v konaní pod sp. zn. 7 Sa 9/2020 z dôvodu nedoručenia predmetného rozhodnutia vydaného
v colnom konaní č. 05651120912280. Podľa mienky sťažovateľa zásielka nebola nikdy
prepustená do voľného obehu a rozhodnutie colného úradu je len fikcia, pretože nikdy
nebolo sťažovateľovi doručené. Podstatnou skutočnosťou podľa sťažovateľa je,
že „Aliexpress skonštatoval, že zásielka je zadržiavaná colníkmi pri spore sťažovateľa
s odosielateľom zásielky a bolo to v čase doručovania zásielky Slovenskou poštou a.s.
a následne mu vrátil Aliexpress peniaze na bankový účet.“.
5. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ vznáša niekoľko námietok, predovšetkým
namieta, že „orgány činné v trestnom konaní vo veci neumožnili sťažovateľovi konať,
pretože pred začatím trestného stíhania bola vypočutá
a k jej výpovedi mu orgány činné v trestnom konaní neumožnili vyjadriť sa“.
Predmetom sťažovateľových námietok je ďalej „nesprávne, nedostatočne, účelovo
zistený skutkový stav veci orgánmi činnými v trestnom konaní“. V tejto súvislosti uvádza,
že v spise nie sú obsiahnuté rozhodujúce dôkazy, ktoré vyvracajú skutkový stav veci zistený
orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorý je podľa sťažovateľa nepravdivý a nezodpovedá
skutočnosti.
Podľa sťažovateľa zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebola dodržaná
rovnosť strán v konaní ani ustanovenia a princípy Trestného poriadku.
Sťažovateľ napáda aj vady odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom sa podľa
neho prokurátor nevysporiadal s jeho námietkami „o porušení colného zákona a zákona
o poštových službách“.
6. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný po prijatí veci
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa ,
občan SR, právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, konaním Krajskej prokuratúry v Košiciach, v trestnom konaní
pod ČVS: UIS- 12/OISV-2020 porušené boli.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
13. V prvom rade bolo potrebné ustáliť predmet ústavnej sťažnosti, keďže v jej petite
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa č. 6 ods. 1 dohovoru „konaním Krajskej prokuratúry v Košiciach, v trestnom konaní
pod ČVS: UIS- 12/OISV-2020“. Sťažovateľom uvedená spisová značka napadnutého
konania je evidentne nesprávna, keďže sa týka konania vedeného vyšetrovateľom. Ústavný
súd však z dôvodu hospodárnosti konania vedeného pred ním nepovažoval za účelné
vyzývať právneho zástupcu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti
a v záujme poskytnutia materiálnej ochrany označeným právam sťažovateľa preskúmal
napadnutý postup krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Kn 19/20/8800
a jej uznesenie z 22. apríla 202, ktorým ako nedôvodnú zamietla sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu vyšetrovateľa o odmietnutí trestného oznámenia podaného sťažovateľom
a ktorým bola konečným spôsobom vybavená vec podaného trestného oznámenia
sťažovateľa.
14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. Výhrada sťažovateľa v podstate spočíva v tom, že zo strany orgánov činných
v trestnom konaní (teda aj krajskej prokuratúry) nebolo vyhovené jeho trestnému
oznámeniu, a teda nedošlo k začatiu trestného stíhania za sťažovateľom v trestnom
oznámení opísaný skutok.
16. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením krajskej prokuratúry ústavný súd v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou poukazuje na to, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu
je aj jemu zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v danom prípade
orgánu prokuratúry) zákonom ustanoveným spôsobom sa zaoberať podaním, v ktorom
dotknutá osoba oznamuje skutočnosti podľa nej nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný
čin, a o vybavení takého oznámenia dotknutú osobu riadne vyrozumieť. Súčasťou tohto
práva však nie je právo, aby orgány činné v trestnom konaní podaniu oznamovateľa
vyhoveli v tom zmysle, že rozhodnú podľa jeho predstáv (m. m. napr. I. ÚS 40/01,
II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09). Ústavný súd konštantne uvádza
(I. ÚS 539/2017), že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe
podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom
nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (napr. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom,
nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo
určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie proti konkrétnej osobe.
Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie
v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.
Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať
ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne
za následok aj porušenie základného práva alebo slobody.
17. V tejto súvislosti ústavný súd tiež poznamenáva, že z právneho poriadku
Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej
únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu
je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie
je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich
orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný
a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi
páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana
individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m.
I. ÚS 68/2012). Pre účely ochrany individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny
poriadok Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých
uplatnenie má súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí,
že konaním inej osoby došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv (m. m.
I. ÚS 263/09, II. ÚS 676/2016).
18. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd pristúpil k posúdeniu ústavnej sťažnosti
sťažovateľa.
19. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistil,
že vyšetrovateľ a následne aj krajská prokuratúra reagovala na podané trestné oznámenie
sťažovateľa v rámci postupu pred začatím trestného stíhania upraveného Trestným
poriadkom (§ 196 až § 198 Trestného poriadku) zákonným spôsobom, a teda riadne plnila
svoje povinnosti vyplývajúce z uvedených zákonných noriem, pričom napadnuté uznesenie
spĺňa náležitosti predpokladané Trestným poriadkom. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajskej prokuratúry vyplýva, že sa sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu
vyšetrovateľa zaoberala, vyhodnotila ju a rozhodla o nej. Po oboznámení sa so zistenými
okolnosťami krajská prokuratúra vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom uviedla, ktoré
okolnosti daného prípadu bránili jeho posúdeniu ako trestného činu. Krajská prokuratúra
sa stotožnila so záverom vyšetrovateľa, že colný orgán postupoval v zmysle platnej
legislatívy a že „trestné právo predstavuje krajný prostriedok právnej ochrany spoločnosti
pred závažnými protiprávnymi útokmi fyzických osôb. Trestné právo nemôže slúžiť
ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych vzťahov jednotlivca v oblasti
súkromno-právnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na aktivite jednotlivca, aby si strážil
svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je neprijateľné, aby túto ochranu
aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je prevažne ochrana
celospoločenských hodnôt a nie ochrana konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré
svojou povahou spočívajú v súkromno-právnej sfére.“.
Krajská prokuratúra v odôvodnení napadnutého uznesenia ďalej uviedla: „Trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa v zmysle § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona sa dopustí ten kto v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému
neoprávnený prospech vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu.
V konaní pred začatím trestného stíhania bolo vypočutá .
vedúca Colného úradu Košice - pobočka Košice Pošta, bol zabezpečený príslušný na vec
sa vzťahujúci spisový materiál z colného konania a taktiež bola zabezpečená príslušná
vnútroštátna ako aj medzinárodná právna úprava. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva,
že príslušník colného orgánu postupoval správne, v súlade so zákonom, keď uvedenú
preclievanú zásielku nevydal oznamovateľovi, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky
na takýto postup, pretože prevzatiu zásielky podľa vnútroštátnej ako aj medzinárodnej
právnej úpravy, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí predchádzať úhrada
vymeraného colného dlhu. Realizovanými procesnými úkonmi nebolo zistené, že by
príslušník Colného úradu Košice vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim
zákonu, a preto v tejto veci nebola naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona.
Zdôrazňujem, že uvedené konanie príslušníka colného orgánu bolo opakovane
s rovnakým výsledkom preskúmané aj v iných konaniach. Iné trestné oznámenie avšak
obsahovo totožné bolo v konaní vedenom na tunajšej prokuratúre pod sp. zn.
5 Kn 10/20/8800 posúdené podľa obsahu (§ 62 ods. 1 Trestného poriadku a podľa § 31
ods. 4 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre) ako podanie o preskúmanie zákonnosti
postupu colného orgánu pri vyclievaní predmetnej zásielky, a preto bolo odstúpené
na vybavenie netrestnému oddeleniu Krajskej prokuratúry Košice. Uvedený procesný
postup bol naviac preskúmaný Generálnou prokuratúrou SR v konaní pod sp. zn.
IV/5 Gn 43/20/1000.
Krajská prokuratúra Košice, netrestné oddelenie uvedený postup orgánu verejnej
moci v konaní pod sp. zn. Kd 58/20/8800 preskúmala a v namietanom postupe colného
orgánu nezistila žiadne porušenie zákona ani ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov upravujúcich colné konanie. O odložení podnetu podľa § 36a ods. 3 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre bol podávateľ podnetu riadne upovedomený.
Ku sťažnostnej námietke, že z porušení zákonov colným orgánom vyplýva
aj odôvodnené podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzích práv
uvádzam nasledovné.
Podľa § 375 Trestného zákona trestného činu poškodzovania cudzích práv sa dopustí
ten kto inému spôsobí vážnu ujmu na právach tým, že uvedie niekoho do omylu alebo
využije niečí omyl.
V priebehu konania pred začatím trestného stíhania a taktiež ani zo samotného
trestného oznámenia oznamovateľa nevyplýva, že by konaním spočívajúcom v preclení
tovaru z cudziny bola oznamovateľovi spôsobená vážna ujma na právach. Uvedený záver
odôvodňujem okolnosťami daného prípadu. Preskúmavaný postup colného orgánu
opakovane nebol vyhodnotený ako nezákonný a tým pádom nebol spôsobilý spôsobiť
následok vo forme vážnej ujmy na právach oznamovateľa. Naviac toto ustanovenie chráni
iné než majetkové práva jednotlivca (napr. v oblasti rodinných vzťahov, pracovných
vzťahov a pod.). Súbežne s týmto konštatovaním uvádzam, že nebolo zistené, že by konaním
colného orgánu bol niekto uvedený do omylu alebo bol využitý omyl iného, tak ako to
kumulatívne na naplnenie skutkovej podstaty vyžaduje zákonné ustanovenie citovaného
trestného činu. Z uvedeného vyplýva, že konaním príslušníka colného orgánu neboli
naplnené obligatórne znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu, a to objektívna
stránka.
Na doplnenie uvádzam, že postup zamestnancov Slovenskej pošty nebol predmetom
tohto konania, pretože konanie civilných osôb nepatrí do pôsobnosti Úradu inšpekčnej
služby, ktorá je vymedzená § 10 ods. 8 písm. b) Trestného poriadku. Podľa uvedeného
zákonného ustanovenia Útvar inšpekčnej služby vykonáva vyšetrovanie trestných činov
príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov a colníkov (s účinnosťou od 01.01.2020).“
20. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a postup krajskej prokuratúry a právne závery ňou vyslovené
v napadnutom uznesení je nutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského
rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať
(obdobne napr. III. ÚS 474/2016, III. ÚS 147/2016).
21. Podľa názoru ústavného súdu sa krajská prokuratúra riadne zaoberala opravným
prostriedkom sťažovateľa vo veci jeho trestného oznámenia, čím si splnila povinnosť
vyplývajúcu jej z ústavnoprávneho príkazu postupovať a rozhodnúť vo veci pri súčasnom
zachovaní a rešpektovaní základných práv a slobôd sťažovateľa. Ako z citovanej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajská prokuratúra sa so všetkými
pre rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa ako oznamovateľa
proti uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia podstatnými (relevantnými) skutkovými,
ako aj právnymi otázkami vysporiadala ústavne udržateľným spôsobom.
22. V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade
po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom
trestného oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené
práva.
23. K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa existencie procesnej vady spočívajúcej
v neumožnení sťažovateľovi vyjadriť sa k „výsluchu“ , čím došlo
podľa sťažovateľa k porušeniu zásady rovnosti strán v konaní, v príčinnej súvislosti s čím
sťažovateľ namieta porušenie čl. 6. ods. 1 dohovoru, ústavný súd uvádza, že táto námietka
je zjavne nedôvodná. Rozhodujúcou skutočnosťou je tu postavenie samotného sťažovateľa
ako oznamovateľa, keďže trestné stíhanie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
nebolo začaté a trestné oznámenie bolo odmietnuté.
24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je
vôbec aplikovateľný v prípade, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným
bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová
proti Českej republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, sťažnosť č. 29858/03). Z čl. 6 dohovoru
rovnako nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo
právo na jej odsúdenie v trestnom konaní (porov. Dziedzic proti Poľsku, sťažnosť
č. 50428/99, rozhodnutie z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers proti Švédsku, sťažnosť
č. 11826/85, rozsudok z 29. 10. 1991, bod 29; Kusmierek proti Poľsku, sťažnosť
č. 10675/02, rozsudok z 21. 9. 2004, bod 48).
25. Tieto skutočnosti viedli ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľa k záveru, že medzi napadnutým postupom a uznesením krajskej
prokuratúry a označenými právami sťažovateľa niet relevantnej súvislosti, a preto ústavnú
sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu