Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 200/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody

pre mladistvých , zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 12. januára 2018

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -315 z 5. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , narodeného

t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa

, , a (ďalej

len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 12. januára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-315 z 5. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“,

spolu len „napadnuté rozsudky“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým

rozsudkom okresného súdu z 12. januára 2018 uznaným vinným zo spáchania zločinu

podvodu podľa , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na Trestného

zákona, za čo ho odsúdil podľa , a

na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov a podľa § 48 ods. 2

písm. a) ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

3. Na základe sťažovateľom podaného odvolania bola vec preskúmaná v odvolacom

konaní. Krajský súd napadnutým rozsudkom z 5. septembra 2018 podľa § 321 ods. 1

písm. b) a e) a ods. 3 v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu

z 12. januára 2018 v časti výroku o treste a na základe

pri nezmenenom výroku o vine sťažovateľa odsúdil podľa § 221 ods. 3, § 38 ods. 2, § 36

písm. l) a na trest odňatia slobody vo výmere troch rokov

a zaradil ho na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia.

4. V úvodnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že krajský súd

v odvolacom konaní „nevenoval dostatočnú starostlivosť dôvodom odvolania a odvolanie

po vecnej stránke nepreskúmal s odôvodnením, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak,

ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom

dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach

skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého

stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje.“. Sťažovateľ považuje takýto záver

odvolacieho súdu „za nesprávny, arbitrárny a v rozpore so zákonom i SR, pričom

v dôsledku napadnutých rozsudkov došlo k porušeniu práv a oprávnených záujmov

sťažovateľa, ktoré sú označené nižšie v tomto podaní“.

5. Podľa názoru sťažovateľa právna kvalifikácia skutku, tak ako je kvalifikovaný

v obžalobe, nie je správna. Prvostupňový aj odvolací súd za poškodené osoby považovali

, , a . Z vykonaného

dokazovania však vyplýva, že nemohla byť poškodenou, keďže

za ňu konal jej otec (vystupoval ako objednávateľ dvoch motorových vozidiel ‒pre seba

a dcéru). Za poškodených nemožno považovať ani a ,

keďže na hlavnom pojednávaní v októbri 2017 zhodne vypovedali, že po vrátení peňazí

sa necítia byť poškodenými a nemajú záujem na vyvodzovaní trestnej zodpovednosti

voči sťažovateľovi. Vychádzajúc z uvedeného, poukazuje na „nezákonnosť vedenia

trestaného stíhania voči sťažovateľovi z dôvodu, že skutok ktorý je uvedený vo výrokovej

časti napadnutých rozhodnutí súdov a v obžalobe nie je trestným činom“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „Zmluva o sprostredkovaní kúpy motorového vozidla,

ktorej podstatný obsah je zachytený v písomnej forme v (Objednávke zo dňa 21.01.2015

), dohode o dovoze dvoch motorových vozidiel zo dňa 07.01.2015 (

) a objednávke zo dňa 16.12.2014 ( ) sú zmluvy platné a len reflektujú

dohodu zmluvných strán, ktorá v súdenom prípade existovala od začiatku rokovania.

Platnosť týchto kúpnych zmlúv resp. zmlúv o sprostredkovaní predaja motorových vozidiel

nebola v trestnom konaní ani doposiaľ nikým namietaná ani spochybnená. Z vyššie

uvedených skutkových okolností je zrejmé, že skutkový základ v posudzovanej veci sa týka

výhradne porušenia práva vyplývajúceho z resp. Obchodného

zákonníka, ktoré upravujú vzájomné práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho resp.

záujemcu a sprostredkovateľa.“. S poukazom na ustálenú judikatúru, ako aj na názor

odbornej verejnosti „má odsúdený za to, že tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd

v konaní nerešpektovali základné zásady trestného konania, medzi inými hlavne zásadu

subsidiarity trestnej represie a zásadu využitia trestnoprávnej represie ako prostriedku

ultima ratio“. Porušenie uvedeného princípu všeobecnými súdmi vidí sťažovateľ aj v tom,

že nezohľadnili ani skutočnosť, že sťažovateľ ešte v polovici marca 2015

vrátil časť finančnej zálohy vo výške 300,00 €, pričom k tejto čiastočnej úhrade

došlo ešte pred tým, ako bolo v predmetnej trestnej veci začaté trestné stíhanie

a bolo mu vznesené obvinenie.

Zhrnúc uvedené, podľa názoru sťažovateľa, „pokiaľ vôbec nemala

postavenie poškodenej a p. bola časť finančnej zálohy vo výške 300,-€

vrátená ešte pred vznesením obvinenia potom je zrejmé, že kvalifikácia skutku ako zločinu

podvodu podľa ust. § 221 ods. 3 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ust § 138 písm. j) Tr. zák.

je nesprávna!“.

6. Z dôvodu nesprávnej kvalifikácie skutku bolo podľa názoru sťažovateľa porušené

aj jeho právo na obhajobu, keď s prihliadnutím na (inštitút

podmienečného zastavenia trestného stíhania), (inštitút zmieru)

bol sťažovateľ vylúčený z možnosti ich využitia, keďže ich využitie zákon predpokladá

iba pri prečinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica

neprevyšuje päť rokov.

7. Sťažovateľ v ďalšej časti ústavnej sťažnosti uviedol, že vo všetkých prípadoch

,,išlo o občianskoprávny resp. obchodnoprávny vzťah medzi spoločnosťou

a p. , a , pričom sťažovateľ

nikdy nemal úmysel uvedené osoby podviesť a na svoj úkor sa obohatiť. Pokiaľ by bolo jeho

úmyslom uviesť uvedené osoby do omylu a konať mala fides, celkom určite by sťažovateľ

nepristúpil na spísanie písomných objednávok resp. dohôd, na ktorých by bol úradne

overený jeho podpis, vrátane všetkých kontaktných údajov na jeho osobu vrátane

telefónneho čísla. Za nesprávnu hodnotíme interpretáciu tejto mojej obhajoby zo strany

súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu ako účelovej, s cieľom získať dôveru poškodených.

Do záväzkového vzťahu s p. , a

sťažovateľ vstupoval v dobrej viere, pričom mal za to, že sa mu podarí uvedené motorové

vozidlá pre nich zabezpečiť. S každým z vyššie menovaných sťažovateľ komunikoval,

nezatajoval sa a pokiaľ mal od nich zmeškaný hovor vždy volal späť. Všetky svoje záväzky

resp. záväzky spol. sťažovateľ vyrovnal ku dňu rozhodnutia súdu prvého

stupňa.“.

8. Za nesprávnu a nedôvodnú považuje sťažovateľ aj aplikáciu § 37 písm. m)

odvolacím súdom, keďže ku dňu, keď krajský súd rozhodoval o odvolaní,

„už uplynula skúšobná doba s probačným dohľadom v trvaní 3 roky a 6 mesiacov,

ktorá mu bola uložená Trestným rozkazom Okresného súdu Nitra zo dňa 21.11.2014, sp. zn.

, právoplatným dňa 19.02.2015, pričom predchádzajúce rozsudky Okresného

súdu Dolný Kubín, sp. zn. zo dňa 17.04.2014, a Okresného súdu Námestovo,

sp. zn. zo dňa 07.08.2014, boli menovaným trestným rozkazom zrušené.

Skúšobná doba uplynula dňa 19.08.2018, pričom napadnutý rozsudok bol vynesený dňa

05.09.2018 a v uvedený deň aj nadobudol právoplatnosť. V uvedený deň sťažovateľ začal

aj vykonávať trest odňatia slobody.“.

9. Sťažovateľ je presvedčený, že „odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými

odvolacími dôvodmi, ktoré proti rozsudku súdu prvého stupňa vzniesol sťažovateľ

a z uvedeného dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné a v rozpore

s ust. , ods. 2 , spočívajúce v práve na súdnu

ochranu na nezávislom a nestrannom súde a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

10. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv napadnutými rozsudkami okresného

súdu a krajského súdu, napadnuté rozsudky zrušil, vec vrátil okresnému súdu a krajskému

súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) v čl. I až a až a až a

a . V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

14. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí

byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,

alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana

súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,

pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie .

V rámci jej odôvodnenia v jednej časti dôvodí porušením a v ďalšej

časti porušením a 2 . Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé,

že sťažovateľ má na mysli porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

rozsudkom okresného súdu z 12. januára 2018

18. V je zakotvený princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý znamená, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať ústavnou sťažnosťou

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , , ,

, , ). Opačný záver by znamenal popieranie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 a 2

(obdobne , ).

19. Sťažovateľ mal k dispozícii proti rozsudku okresného súdu z 12. januára 2018

riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil. Vzhľadom na právomoc krajského

súdu posúdiť správnosť a zákonnosť postupu prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia,

a tým poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným právam v prípade zistenia, že došlo

k ich porušeniu, je právomoc ústavného súdu preskúmavať prvostupňové rozhodnutie

vylúčená. Preto ústavnú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2

písm. a) pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 5. septembra 2018

20. Aj v tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd pristúpil k zisťovaniu,

či sa sťažovateľ nemohol nápravy opísaného zásahu do ním označených základných práv

domáhať v konaní pred iným všeobecným súdom.

21. Z ustanovení upravujúcich dovolanie vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu mal sťažovateľ možnosť podať mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie. Z ústavnej sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by tak urobil.

Zisťovanie ústavného súdu však potvrdilo, že sťažovateľ využil možnosť domáhať

sa ochrany svojich základných práv v konaní pred všeobecným (dovolacím) súdom.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal 25. októbra 2018 dovolanie,

ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 13. marca 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 382

písm. c) odmietol.

22. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv

a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho

úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami podľa a listiny,

ako aj označenými právami podľa dohovoru.

24. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

«Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam

a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení

dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku dôsledne podľa vysvetlil,

aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá

by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach

v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo

na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním

navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom

všeobecne záväzných predpisov.

Obžalovaný sa necíti byť vinným zo spáchania zločinu podvodu, ktorý

sa mu obžalobou kládol za vinu. Obžalovaný nepopiera, že od poškodených ,

, a prijal zálohy na motorové vozidlá

v sumách uvedených v obžalobe, ktoré mal poškodeným podľa dohody dodať, k čomu

v konečnom dôsledku nedošlo. Obžalovaný však popiera, že by od poškodených zálohy

prevzal s podvodným úmyslom vozidlá im nedodať. Obžalovaný v tomto smere svoju

obhajobu založil na tvrdení, že celý obchod s autami zlyhal na jeho sprostredkovateľovi,

ktorý mu vozidlá nedodal, aj keď sprostredkovateľovi odovzdal zálohy prijaté

od poškodených. S poukazom na výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom

pojednávaní súd prvého stupňa takúto obhajobu obžalovaného správne vyhodnotil

ako nehodnovernú a účelovú, obžalovaným učinenú v snahe vyhnúť sa trestnoprávnej

zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť. Na podporu takéhoto záveru krajský súd

poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný ani jednému z poškodených neuvádzal nič o tom,

že vozidlá bude zabezpečovať cez sprostredkovateľa, ako to vyplynulo z výpovedí

poškodených. Ak by bolo pravdivé tvrdenie obžalovaného, že za nedodanie vozidiel

je zodpovedná tretia osoba - sprostredkovateľ, je logické, že obžalovaný by bol takýto

dôvod nedodania vozidiel uvádzal už poškodeným, ktorí sa ešte pred podaním trestného

oznámenia od obžalovaného opakovane domáhali dovozu vozidiel alebo vrátenia záloh.

Rovnako obžalovaný poškodeným nič neuvádzal ani o tom, že peniaze im vrátiť nemôže z

dôvodu, že tieto odovzdal ďalšej osobe, ktorá mala vozidlá reálne doviesť. Súčasne v tejto

súvislosti nemožno opomenúť ani rozdielne vyjadrenia obžalovaného pri výsluchu na

hlavnom pojednávaní ohľadne použitia záloh od poškodených, keď obžalovaný na jednej

strane tvrdil, že zálohy odovzdal tretej osobe - sprostredkovateľovi, ktorý mal vozidlá

doviesť, avšak na inom mieste svojej výpovede zas inak uvádzal, že zálohy sa nie vždy

fyzicky použili na účel, na ktoré boli zložené, ale použili sa ako firemné peniaze vo firme.

Obžalovaný pritom ďalej tvrdil, že poškodených, od ktorých prevzal zálohy, bolo viac,

pričom ani týmto ďalším osobám vozidlá nedodal. Opätovne vyznieva nelogicky, aby

obžalovaný dlhšiu dobu pre viacero osôb opakovane zabezpečoval vozidlá prostredníctvom

tretej osoby - sprostredkovateľa, ktorý by od neho len preberal zálohy, opakovane ho

zavádzal a nedodal by mu ani len jedno dojednané vozidlo. Obžalovaný neuviedol, kto

konkrétne mal byť tým sprostredkovateľom, ktorý mu vozidlá napriek prevzatej zálohe

nedoviezol. Je nespochybniteľným, že keby takáto osoba sprostredkovateľa skutočne reálne

existovala, obžalovaný by uviedol jej meno a kontaktné údaje, aby mohla byť potvrdená

jeho obhajoba, osobitne za situácie, keď obžalovanému v tejto veci hrozilo uloženie trestu

odňatia slobody vo výmere 3 až 10 rokov. Obžalovaný sprostredkovateľa nekonkretizoval,

hovoril o ňom iba vo všeobecnosti. Podporne krajský súd tiež poukazuje na to, že

obžalovanému nie je cudzie protiprávne konanie podvodnej povahy, pre aké bol žalovaný v

tomto trestnom konaní, keď v minulosti už bol právoplatne odsúdený pre obdobné

protiprávne konanie (konanie vedené na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.

). Vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo bez akýchkoľvek

vážnejších pochybností preukázané, že obžalovaný v čase dojednávania dovozu vozidiel a

vyplatenia zálohy s poškodenými konal jednoznačne s priamym úmyslom získať od

poškodených vyplatenie záloh, aj keď si bol vedomý toho, že vozidlá im v skutočnosti

dovezené nebudú, ako poškodeným tvrdil. Vykonaným dokazovaním nebola hodnoverným

spôsobom preukázaná žiadna reálna činnosť obžalovaného smerujúca k zabezpečeniu

vozidiel pre poškodených.

Odkazujúc v ostatnom na správne dôvody rozsudku okresného súdu, keď súd

vo vzťahu ku skutkovým zisteniam dôsledne vyhodnotil, dôkaznú situáciu, s ktorými dôvodmi

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, správne a zákonne postupoval okresný súd,

keď protiprávne konanie obžalovaného , ktoré vyplynulo z dokazovania na

hlavnom pojednávaní, právne posúdil ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3

písm. c) Tr. zák. Aj v tomto smere krajský súd v podrobnostiach odkazuje na príslušnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 10 a 11), v rámci ktorej okresný súd nielen

zákonne a správne, ale aj vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil právnu kvalifikáciu

protiprávneho konania obžalovaného práve ako zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2,

ods. 3 písm. c) Tr. zák. V súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku ako zločinu podvodu

aj podľa odseku 3 písm. c) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. j) Tr. zák. (spáchanie skutku

závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách), krajský súd na doplnenie odkazuje

na Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Tpj 69/2014 zo dňa

9. decembra 2014, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR č. 2/2015 pod č. 13.

Uvedené právne posúdenie protiprávneho konania obžalovaného

zodpovedá stavu veci, ako aj všetkým zákonným hľadiskám, na ktoré musel okresný súd

prihliadať.

Na vinu obžalovaného tak, ako bola táto správne ustálená v napadnutom rozsudku,

nemá žiaden vplyv odvolacia námietka obžalovaného, že zálohy na dovoz vozidiel prevzal

aj od ďalších osôb, ktorým sa tieto snažil postupne vrátiť, resp. tieto aj vrátil. Nakoľko platí

tzv. obžalovacia zásada, v tomto trestnom konaní mohol tak okresný, ako aj krajský súd

riešiť otázku trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného za žalovaný skutok podvodu

len vo vzťahu k poškodeným uvedeným v obžalobe. Krajský súd sa tiež stotožňuje

skonštatovaním okresného súdu na str. 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku,

že dodatočné vrátenie peňazí poškodeným nemá vplyv na záver, že obžalovaný spáchal

žalovanú trestnú činnosť a dodatočné vrátenie peňazí poškodeným po spáchaní skutku

je v podstate len náhradou spôsobenej škody a na túto skutočnosť je možné prihliadať

len pri ukladaní trestu obžalovanému a rozhodovaní o náhrade škody.»

25. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým

zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám v tejto časti rozhodol,

dospel k záveru, že „... okresný súd v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na rozhodnutie a vykonané dôkazy podrobne v odôvodnení napadnutého

rozsudku rozobral. Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému

okresný súd správne poukázal na zásady a kritériá ukladania trestu uvedené v § 34 ods. 1

a 4 Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce

sa spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti,

ako aj na pomery a možnosti nápravy obžalovaného. Okresný súd obžalovanému správne

trest ukladal podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na uznanie viny obžalovaného

pre zločin podvodu podľa § 221 ods. I, ods. 2, ods. 3 písm. c) Tr. zák. Okresný súd rovnako

u obžalovaného správne zistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., t. j.

že obžalovaný už bol odsúdený pre spáchanie trestného činu (krajský súd v tejto súvislosti

poznamenáva, že táto priťažujúca okolnosť bola u obžalovaného zohľadnená

aj v predchádzajúcom zrušenom rozsudku zo dňa 8.12.2016). Okresný súd však

nepostupoval správne, keď obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.

l) Tr. zák., a to s poukazom na (zákaz zmeny k horšiemu). Ako už bolo

konštatované vyššie, v prípade tohto napadnutého rozsudku sa jedná už o druhý rozsudok

v tejto trestnej veci. Prvý rovnako odsudzujúci rozsudok bol vyhlásený dňa 8.12.2016,

v rámci ktorého okresný súd vo výroku o treste obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť

podľa § 36 písm. l) Tr. zák. Tento rozsudok zo dňa 8.12.2016 bol následne krajským súdom

zrušený len na podklade odvolania obžalovaného. V rámci tohto druhého aktuálne krajským

súdom preskúmavaného rozsudku vo veci zo dňa 12.1.2018, teda v zmysle § 322 ods. 3

nemôže dôjsť k zmene smerujúcej k zhoršeniu postavenia obžalovaného, preto musí

byť obžalovanému trest ukladaný pri zohľadnení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l)

Tr. zák., nakoľko táto poľahčujúca okolnosť mu bola priznaná v predchádzajúcom rozsudku

zo dňa 8.12.2016, zrušenom len na podklade odvolania obžalovaného. Okresný súd sa ďalej

dopustil pochybenia v tom smere, že aj keď v odôvodnení rozsudku na str. 12 správne

konštatuje, že s poukazom na zásadu zákazu zmeny k horšiemu podľa

nemôže u obžalovaného ukladať trest s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák., i napriek tomu

vo výroku o treste rozsudku uvádza ukladanie trestu obžalovanému aj podľa tohto

zákonného ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. Uvedené pochybenia okresného súdu boli potom

dôvodom, pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o treste z dôvodu

podľa Navyše, pokiaľ okresný súd obžalovanému uložil trest

odňatia slobody vo výmere 4 roky nepodmienečne, pri zohľadnení vyššie uvedených

zákonných kritérií pre ukladanie trestov, majúc na zreteli účel trestu, krajský súd na rozdiel

od okresného súdu dospel k záveru, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody

v takejto výmere obžalovanému by bolo neprimerane prísnym, a preto napadnutý rozsudok

vo výroku o treste zrušil aj z dôvodu podľa Vychádzajúc

z ustanovenia § 221 ods. 3 Tr. zák., pri pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 1:1,

keď u obžalovaného sa jedná o uloženie prvého nepodmienečného trestu odňatia slobody,

spôsobená škoda je pri dolnej hranici tzv. vyššej škody, trestný čin bol spáchaný na štyroch

osobách (pri spáchaní trestného činu na viacerých osobách sa vyžadujú minimálne 3

osoby), za zákonné a spravodlivé, postačujúce pre dosiahnutie účelu trestu, krajský súd

považoval uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody na úplne dolnej hranici

trestnej sadzby vo výmere 3 roky. Uvedené pochybenia okresného súdu pri ukladaní trestu

obžalovanému potom napravil krajský súd tak, že po zrušení napadnutého rozsudku

vo výroku o treste postupom podľa , pri nezmenenom výroku o vine,

obžalovanému sám podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák.,

§ 37 písm. m) Tr. zák., uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Za splnenia

zákonných podmienok podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. totožné s okresným súdom

obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia. V súvislosti s ukladaním trestu obžalovanému krajský súd

záverom považuje za potrebné uviesť, že v danom prípade prichádzalo do úvahy uložiť

obžalovanému jedine nepodmienečný trest odňatia slobody. Žalovanej trestnej činnosti

sa obžalovaný dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia

rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. zo dňa 17.4.2014, rozsudkom

Okresného súdu Námestovo, sp. zn. zo dňa 7.8.2014 (pre rovnakú trestnú

činnosť), trestným rozkazom Okresného súdu Nitra, sp. zn. zo dňa 21.11.2014.

Je zrejmé, že aj keď obžalovanému bola pôvodne opakovane daná šanca v podobe uloženia

trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu, obžalovaný túto šancu

nevyužil, nepreukázal nápravu a v skúšobnej dobe spáchal túto ďalšiu úmyselnú trestnú

činnosť majetkovej povahy.“.

26. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipovaný rozsudok krajského súdu

je určitý, zrozumiteľný, ústavne akceptovateľný, logický a bez vnútorných rozporov.

Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že odvolacie

námietky sťažovateľa sú v podstate súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v rámci trestného

konania na prvom stupni. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne

a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou sťažovateľa a akými právnymi úvahami

sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke

viny, preto naň krajský súd v podrobnostiach odkázal. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský

súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v časti výroku o treste, v rámci odôvodnenia

svojho rozhodnutia zaujal obšírne stanovisko k podstate dôvodov rozhodnutia o treste

a potrebe uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody sťažovateľa. Rozhodnutie

druhostupňového súdu nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne aj ) sťažovateľa. Výklad a aplikácia

všeobecným súdom použitej právnej normy rozhodne nepopiera jej znenie, zmysel

a ani účel. Krajský súd postupoval v súlade so svojou právomocou za použitia relevantnej

právnej normy.

27. Napadnutý rozsudok krajského súdu z 5. septembra 2018 nevykazuje znaky

arbitrárnosti, je dostatočne odôvodnený, ako celok pôsobí presvedčivo a nevyvoláva žiadne

pochybnosti o správnosti prijatých záverov, preto ústavný súd konštatuje, že ním nemohlo

a ani nedošlo k nedovolenému zásahu do základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17

ods. 2, , a a listiny ani do jeho práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

29. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo

do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo (pozri ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Martin Vernarský predseda senátu