Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 200/2020
PDF · 303.26 KB
No categories available
III. ÚS 200/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody
pre mladistvých , zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 36 T 71/2016 z 12. januára 2018
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 2 To 35/2018-315 z 5. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , narodeného
t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa
čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 36 T 71/2016 z 12. januára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 To 35/2018-315 z 5. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“,
spolu len „napadnuté rozsudky“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým
rozsudkom okresného súdu z 12. januára 2018 uznaným vinným zo spáchania zločinu
podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 a 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. j) Trestného
zákona, za čo ho odsúdil podľa § 221 ods. 3, § 38 ods. 2 a 5 Trestného zákona
na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov a podľa § 48 ods. 2
písm. a) Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
3. Na základe sťažovateľom podaného odvolania bola vec preskúmaná v odvolacom
konaní. Krajský súd napadnutým rozsudkom z 5. septembra 2018 podľa § 321 ods. 1
písm. b) a e) a ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu
z 12. januára 2018 v časti výroku o treste a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku
pri nezmenenom výroku o vine sťažovateľa odsúdil podľa § 221 ods. 3, § 38 ods. 2, § 36
písm. l) a § 37 písm. m) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere troch rokov
a zaradil ho na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.
4. V úvodnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že krajský súd
v odvolacom konaní „nevenoval dostatočnú starostlivosť dôvodom odvolania a odvolanie
po vecnej stránke nepreskúmal s odôvodnením, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak,
ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach
skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého
stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje.“. Sťažovateľ považuje takýto záver
odvolacieho súdu „za nesprávny, arbitrárny a v rozpore so zákonom i Ústavou SR, pričom
v dôsledku napadnutých rozsudkov došlo k porušeniu práv a oprávnených záujmov
sťažovateľa, ktoré sú označené nižšie v tomto podaní“.
5. Podľa názoru sťažovateľa právna kvalifikácia skutku, tak ako je kvalifikovaný
v obžalobe, nie je správna. Prvostupňový aj odvolací súd za poškodené osoby považovali
, , a . Z vykonaného
dokazovania však vyplýva, že nemohla byť poškodenou, keďže
za ňu konal jej otec (vystupoval ako objednávateľ dvoch motorových vozidiel ‒pre seba
a dcéru). Za poškodených nemožno považovať ani a ,
keďže na hlavnom pojednávaní v októbri 2017 zhodne vypovedali, že po vrátení peňazí
sa necítia byť poškodenými a nemajú záujem na vyvodzovaní trestnej zodpovednosti
voči sťažovateľovi. Vychádzajúc z uvedeného, poukazuje na „nezákonnosť vedenia
trestaného stíhania voči sťažovateľovi z dôvodu, že skutok ktorý je uvedený vo výrokovej
časti napadnutých rozhodnutí súdov a v obžalobe nie je trestným činom“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „Zmluva o sprostredkovaní kúpy motorového vozidla,
ktorej podstatný obsah je zachytený v písomnej forme v (Objednávke zo dňa 21.01.2015
), dohode o dovoze dvoch motorových vozidiel zo dňa 07.01.2015 (
) a objednávke zo dňa 16.12.2014 ( ) sú zmluvy platné a len reflektujú
dohodu zmluvných strán, ktorá v súdenom prípade existovala od začiatku rokovania.
Platnosť týchto kúpnych zmlúv resp. zmlúv o sprostredkovaní predaja motorových vozidiel
nebola v trestnom konaní ani doposiaľ nikým namietaná ani spochybnená. Z vyššie
uvedených skutkových okolností je zrejmé, že skutkový základ v posudzovanej veci sa týka
výhradne porušenia práva vyplývajúceho z Občianskeho zákonníka resp. Obchodného
zákonníka, ktoré upravujú vzájomné práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho resp.
záujemcu a sprostredkovateľa.“. S poukazom na ustálenú judikatúru, ako aj na názor
odbornej verejnosti „má odsúdený za to, že tak prvostupňový súd ako aj odvolací súd
v konaní nerešpektovali základné zásady trestného konania, medzi inými hlavne zásadu
subsidiarity trestnej represie a zásadu využitia trestnoprávnej represie ako prostriedku
ultima ratio“. Porušenie uvedeného princípu všeobecnými súdmi vidí sťažovateľ aj v tom,
že nezohľadnili ani skutočnosť, že sťažovateľ ešte v polovici marca 2015
vrátil časť finančnej zálohy vo výške 300,00 €, pričom k tejto čiastočnej úhrade
došlo ešte pred tým, ako bolo v predmetnej trestnej veci začaté trestné stíhanie
a bolo mu vznesené obvinenie.
Zhrnúc uvedené, podľa názoru sťažovateľa, „pokiaľ vôbec nemala
postavenie poškodenej a p. bola časť finančnej zálohy vo výške 300,-€
vrátená ešte pred vznesením obvinenia potom je zrejmé, že kvalifikácia skutku ako zločinu
podvodu podľa ust. § 221 ods. 3 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ust § 138 písm. j) Tr. zák.
je nesprávna!“.
6. Z dôvodu nesprávnej kvalifikácie skutku bolo podľa názoru sťažovateľa porušené
aj jeho právo na obhajobu, keď s prihliadnutím na § 216 ods. 1 Trestného poriadku (inštitút
podmienečného zastavenia trestného stíhania), § 220 Trestného poriadku (inštitút zmieru)
bol sťažovateľ vylúčený z možnosti ich využitia, keďže ich využitie zákon predpokladá
iba pri prečinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
neprevyšuje päť rokov.
7. Sťažovateľ v ďalšej časti ústavnej sťažnosti uviedol, že vo všetkých prípadoch
,,išlo o občianskoprávny resp. obchodnoprávny vzťah medzi spoločnosťou
a p. , a , pričom sťažovateľ
nikdy nemal úmysel uvedené osoby podviesť a na svoj úkor sa obohatiť. Pokiaľ by bolo jeho
úmyslom uviesť uvedené osoby do omylu a konať mala fides, celkom určite by sťažovateľ
nepristúpil na spísanie písomných objednávok resp. dohôd, na ktorých by bol úradne
overený jeho podpis, vrátane všetkých kontaktných údajov na jeho osobu vrátane
telefónneho čísla. Za nesprávnu hodnotíme interpretáciu tejto mojej obhajoby zo strany
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu ako účelovej, s cieľom získať dôveru poškodených.
Do záväzkového vzťahu s p. , a
sťažovateľ vstupoval v dobrej viere, pričom mal za to, že sa mu podarí uvedené motorové
vozidlá pre nich zabezpečiť. S každým z vyššie menovaných sťažovateľ komunikoval,
nezatajoval sa a pokiaľ mal od nich zmeškaný hovor vždy volal späť. Všetky svoje záväzky
resp. záväzky spol. sťažovateľ vyrovnal ku dňu rozhodnutia súdu prvého
stupňa.“.
8. Za nesprávnu a nedôvodnú považuje sťažovateľ aj aplikáciu § 37 písm. m)
Trestného zákona odvolacím súdom, keďže ku dňu, keď krajský súd rozhodoval o odvolaní,
„už uplynula skúšobná doba s probačným dohľadom v trvaní 3 roky a 6 mesiacov,
ktorá mu bola uložená Trestným rozkazom Okresného súdu Nitra zo dňa 21.11.2014, sp. zn.
6T/104/2014, právoplatným dňa 19.02.2015, pričom predchádzajúce rozsudky Okresného
súdu Dolný Kubín, sp. zn. 9T/3/2014 zo dňa 17.04.2014, a Okresného súdu Námestovo,
sp. zn. 6T/87/2014 zo dňa 07.08.2014, boli menovaným trestným rozkazom zrušené.
Skúšobná doba uplynula dňa 19.08.2018, pričom napadnutý rozsudok bol vynesený dňa
05.09.2018 a v uvedený deň aj nadobudol právoplatnosť. V uvedený deň sťažovateľ začal
aj vykonávať trest odňatia slobody.“.
9. Sťažovateľ je presvedčený, že „odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými
odvolacími dôvodmi, ktoré proti rozsudku súdu prvého stupňa vzniesol sťažovateľ
a z uvedeného dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné a v rozpore
s ust. čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu
ochranu na nezávislom a nestrannom súde a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd“.
10. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv napadnutými rozsudkami okresného
súdu a krajského súdu, napadnuté rozsudky zrušil, vec vrátil okresnému súdu a krajskému
súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie…
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250
a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
14. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí
byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,
alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti
v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie čl. 46 ústavy.
V rámci jej odôvodnenia v jednej časti dôvodí porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a v ďalšej
časti porušením čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé,
že sťažovateľ má na mysli porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
rozsudkom okresného súdu z 12. januára 2018
18. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý znamená, že ústavný súd môže konať
o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať ústavnou sťažnosťou
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých
namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
19. Sťažovateľ mal k dispozícii proti rozsudku okresného súdu z 12. januára 2018
riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil. Vzhľadom na právomoc krajského
súdu posúdiť správnosť a zákonnosť postupu prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia,
a tým poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným právam v prípade zistenia, že došlo
k ich porušeniu, je právomoc ústavného súdu preskúmavať prvostupňové rozhodnutie
vylúčená. Preto ústavnú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 5. septembra 2018
20. Aj v tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd pristúpil k zisťovaniu,
či sa sťažovateľ nemohol nápravy opísaného zásahu do ním označených základných práv
domáhať v konaní pred iným všeobecným súdom.
21. Z ustanovení Trestného poriadku upravujúcich dovolanie vyplýva, že proti
napadnutému rozsudku krajského súdu mal sťažovateľ možnosť podať mimoriadny opravný
prostriedok – dovolanie. Z ústavnej sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by tak urobil.
Zisťovanie ústavného súdu však potvrdilo, že sťažovateľ využil možnosť domáhať
sa ochrany svojich základných práv v konaní pred všeobecným (dovolacím) súdom.
Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal 25. októbra 2018 dovolanie,
ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
3 Tdo 80/2018 z 13. marca 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku odmietol.
22. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv
a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho
úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov
so sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy a listiny,
ako aj označenými právami podľa dohovoru.
24. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
«Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam
a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení
dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil,
aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá
by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach
v prospech obžalovaného).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo
na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom
všeobecne záväzných predpisov.
Obžalovaný sa necíti byť vinným zo spáchania zločinu podvodu, ktorý
sa mu obžalobou kládol za vinu. Obžalovaný nepopiera, že od poškodených ,
, a prijal zálohy na motorové vozidlá
v sumách uvedených v obžalobe, ktoré mal poškodeným podľa dohody dodať, k čomu
v konečnom dôsledku nedošlo. Obžalovaný však popiera, že by od poškodených zálohy
prevzal s podvodným úmyslom vozidlá im nedodať. Obžalovaný v tomto smere svoju
obhajobu založil na tvrdení, že celý obchod s autami zlyhal na jeho sprostredkovateľovi,
ktorý mu vozidlá nedodal, aj keď sprostredkovateľovi odovzdal zálohy prijaté
od poškodených. S poukazom na výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní súd prvého stupňa takúto obhajobu obžalovaného správne vyhodnotil
ako nehodnovernú a účelovú, obžalovaným učinenú v snahe vyhnúť sa trestnoprávnej
zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť. Na podporu takéhoto záveru krajský súd
poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný ani jednému z poškodených neuvádzal nič o tom,
že vozidlá bude zabezpečovať cez sprostredkovateľa, ako to vyplynulo z výpovedí
poškodených. Ak by bolo pravdivé tvrdenie obžalovaného, že za nedodanie vozidiel
je zodpovedná tretia osoba - sprostredkovateľ, je logické, že obžalovaný by bol takýto
dôvod nedodania vozidiel uvádzal už poškodeným, ktorí sa ešte pred podaním trestného
oznámenia od obžalovaného opakovane domáhali dovozu vozidiel alebo vrátenia záloh.
Rovnako obžalovaný poškodeným nič neuvádzal ani o tom, že peniaze im vrátiť nemôže z
dôvodu, že tieto odovzdal ďalšej osobe, ktorá mala vozidlá reálne doviesť. Súčasne v tejto
súvislosti nemožno opomenúť ani rozdielne vyjadrenia obžalovaného pri výsluchu na
hlavnom pojednávaní ohľadne použitia záloh od poškodených, keď obžalovaný na jednej
strane tvrdil, že zálohy odovzdal tretej osobe - sprostredkovateľovi, ktorý mal vozidlá
doviesť, avšak na inom mieste svojej výpovede zas inak uvádzal, že zálohy sa nie vždy
fyzicky použili na účel, na ktoré boli zložené, ale použili sa ako firemné peniaze vo firme.
Obžalovaný pritom ďalej tvrdil, že poškodených, od ktorých prevzal zálohy, bolo viac,
pričom ani týmto ďalším osobám vozidlá nedodal. Opätovne vyznieva nelogicky, aby
obžalovaný dlhšiu dobu pre viacero osôb opakovane zabezpečoval vozidlá prostredníctvom
tretej osoby - sprostredkovateľa, ktorý by od neho len preberal zálohy, opakovane ho
zavádzal a nedodal by mu ani len jedno dojednané vozidlo. Obžalovaný neuviedol, kto
konkrétne mal byť tým sprostredkovateľom, ktorý mu vozidlá napriek prevzatej zálohe
nedoviezol. Je nespochybniteľným, že keby takáto osoba sprostredkovateľa skutočne reálne
existovala, obžalovaný by uviedol jej meno a kontaktné údaje, aby mohla byť potvrdená
jeho obhajoba, osobitne za situácie, keď obžalovanému v tejto veci hrozilo uloženie trestu
odňatia slobody vo výmere 3 až 10 rokov. Obžalovaný sprostredkovateľa nekonkretizoval,
hovoril o ňom iba vo všeobecnosti. Podporne krajský súd tiež poukazuje na to, že
obžalovanému nie je cudzie protiprávne konanie podvodnej povahy, pre aké bol žalovaný v
tomto trestnom konaní, keď v minulosti už bol právoplatne odsúdený pre obdobné
protiprávne konanie (konanie vedené na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
6T/87/2014). Vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo bez akýchkoľvek
vážnejších pochybností preukázané, že obžalovaný v čase dojednávania dovozu vozidiel a
vyplatenia zálohy s poškodenými konal jednoznačne s priamym úmyslom získať od
poškodených vyplatenie záloh, aj keď si bol vedomý toho, že vozidlá im v skutočnosti
dovezené nebudú, ako poškodeným tvrdil. Vykonaným dokazovaním nebola hodnoverným
spôsobom preukázaná žiadna reálna činnosť obžalovaného smerujúca k zabezpečeniu
vozidiel pre poškodených.
Odkazujúc v ostatnom na správne dôvody rozsudku okresného súdu, keď súd
vo vzťahu ku skutkovým zisteniam dôsledne vyhodnotil, dôkaznú situáciu, s ktorými dôvodmi
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, správne a zákonne postupoval okresný súd,
keď protiprávne konanie obžalovaného , ktoré vyplynulo z dokazovania na
hlavnom pojednávaní, právne posúdil ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3
písm. c) Tr. zák. Aj v tomto smere krajský súd v podrobnostiach odkazuje na príslušnú časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 10 a 11), v rámci ktorej okresný súd nielen
zákonne a správne, ale aj vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil právnu kvalifikáciu
protiprávneho konania obžalovaného práve ako zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2,
ods. 3 písm. c) Tr. zák. V súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku ako zločinu podvodu
aj podľa odseku 3 písm. c) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. j) Tr. zák. (spáchanie skutku
závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách), krajský súd na doplnenie odkazuje
na Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Tpj 69/2014 zo dňa
9. decembra 2014, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR č. 2/2015 pod č. 13.
Uvedené právne posúdenie protiprávneho konania obžalovaného
zodpovedá stavu veci, ako aj všetkým zákonným hľadiskám, na ktoré musel okresný súd
prihliadať.
Na vinu obžalovaného tak, ako bola táto správne ustálená v napadnutom rozsudku,
nemá žiaden vplyv odvolacia námietka obžalovaného, že zálohy na dovoz vozidiel prevzal
aj od ďalších osôb, ktorým sa tieto snažil postupne vrátiť, resp. tieto aj vrátil. Nakoľko platí
tzv. obžalovacia zásada, v tomto trestnom konaní mohol tak okresný, ako aj krajský súd
riešiť otázku trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného za žalovaný skutok podvodu
len vo vzťahu k poškodeným uvedeným v obžalobe. Krajský súd sa tiež stotožňuje
skonštatovaním okresného súdu na str. 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku,
že dodatočné vrátenie peňazí poškodeným nemá vplyv na záver, že obžalovaný spáchal
žalovanú trestnú činnosť a dodatočné vrátenie peňazí poškodeným po spáchaní skutku
je v podstate len náhradou spôsobenej škody a na túto skutočnosť je možné prihliadať
len pri ukladaní trestu obžalovanému a rozhodovaní o náhrade škody.»
25. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým
zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám v tejto časti rozhodol,
dospel k záveru, že „... okresný súd v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie a vykonané dôkazy podrobne v odôvodnení napadnutého
rozsudku rozobral. Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému
okresný súd správne poukázal na zásady a kritériá ukladania trestu uvedené v § 34 ods. 1
a 4 Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce
sa spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti,
ako aj na pomery a možnosti nápravy obžalovaného. Okresný súd obžalovanému správne
trest ukladal podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na uznanie viny obžalovaného
pre zločin podvodu podľa § 221 ods. I, ods. 2, ods. 3 písm. c) Tr. zák. Okresný súd rovnako
u obžalovaného správne zistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., t. j.
že obžalovaný už bol odsúdený pre spáchanie trestného činu (krajský súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že táto priťažujúca okolnosť bola u obžalovaného zohľadnená
aj v predchádzajúcom zrušenom rozsudku zo dňa 8.12.2016). Okresný súd však
nepostupoval správne, keď obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.
l) Tr. zák., a to s poukazom na § 322 ods. 3 Tr. por. (zákaz zmeny k horšiemu). Ako už bolo
konštatované vyššie, v prípade tohto napadnutého rozsudku sa jedná už o druhý rozsudok
v tejto trestnej veci. Prvý rovnako odsudzujúci rozsudok bol vyhlásený dňa 8.12.2016,
v rámci ktorého okresný súd vo výroku o treste obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. l) Tr. zák. Tento rozsudok zo dňa 8.12.2016 bol následne krajským súdom
zrušený len na podklade odvolania obžalovaného. V rámci tohto druhého aktuálne krajským
súdom preskúmavaného rozsudku vo veci zo dňa 12.1.2018, teda v zmysle § 322 ods. 3
Tr. por. nemôže dôjsť k zmene smerujúcej k zhoršeniu postavenia obžalovaného, preto musí
byť obžalovanému trest ukladaný pri zohľadnení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l)
Tr. zák., nakoľko táto poľahčujúca okolnosť mu bola priznaná v predchádzajúcom rozsudku
zo dňa 8.12.2016, zrušenom len na podklade odvolania obžalovaného. Okresný súd sa ďalej
dopustil pochybenia v tom smere, že aj keď v odôvodnení rozsudku na str. 12 správne
konštatuje, že s poukazom na zásadu zákazu zmeny k horšiemu podľa § 322 ods. 3 Tr. por.
nemôže u obžalovaného ukladať trest s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák., i napriek tomu
vo výroku o treste rozsudku uvádza ukladanie trestu obžalovanému aj podľa tohto
zákonného ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. Uvedené pochybenia okresného súdu boli potom
dôvodom, pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o treste z dôvodu
podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. Navyše, pokiaľ okresný súd obžalovanému uložil trest
odňatia slobody vo výmere 4 roky nepodmienečne, pri zohľadnení vyššie uvedených
zákonných kritérií pre ukladanie trestov, majúc na zreteli účel trestu, krajský súd na rozdiel
od okresného súdu dospel k záveru, že uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody
v takejto výmere obžalovanému by bolo neprimerane prísnym, a preto napadnutý rozsudok
vo výroku o treste zrušil aj z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. Vychádzajúc
z ustanovenia § 221 ods. 3 Tr. zák., pri pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 1:1,
keď u obžalovaného sa jedná o uloženie prvého nepodmienečného trestu odňatia slobody,
spôsobená škoda je pri dolnej hranici tzv. vyššej škody, trestný čin bol spáchaný na štyroch
osobách (pri spáchaní trestného činu na viacerých osobách sa vyžadujú minimálne 3
osoby), za zákonné a spravodlivé, postačujúce pre dosiahnutie účelu trestu, krajský súd
považoval uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody na úplne dolnej hranici
trestnej sadzby vo výmere 3 roky. Uvedené pochybenia okresného súdu pri ukladaní trestu
obžalovanému potom napravil krajský súd tak, že po zrušení napadnutého rozsudku
vo výroku o treste postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por., pri nezmenenom výroku o vine,
obžalovanému sám podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák.,
§ 37 písm. m) Tr. zák., uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Za splnenia
zákonných podmienok podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. totožné s okresným súdom
obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. V súvislosti s ukladaním trestu obžalovanému krajský súd
záverom považuje za potrebné uviesť, že v danom prípade prichádzalo do úvahy uložiť
obžalovanému jedine nepodmienečný trest odňatia slobody. Žalovanej trestnej činnosti
sa obžalovaný dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia
rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 9T/3/2014 zo dňa 17.4.2014, rozsudkom
Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/87/2014 zo dňa 7.8.2014 (pre rovnakú trestnú
činnosť), trestným rozkazom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 6T/104/2014 zo dňa 21.11.2014.
Je zrejmé, že aj keď obžalovanému bola pôvodne opakovane daná šanca v podobe uloženia
trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu, obžalovaný túto šancu
nevyužil, nepreukázal nápravu a v skúšobnej dobe spáchal túto ďalšiu úmyselnú trestnú
činnosť majetkovej povahy.“.
26. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipovaný rozsudok krajského súdu
je určitý, zrozumiteľný, ústavne akceptovateľný, logický a bez vnútorných rozporov.
Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že odvolacie
námietky sťažovateľa sú v podstate súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v rámci trestného
konania na prvom stupni. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne
a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou sťažovateľa a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke
viny, preto naň krajský súd v podrobnostiach odkázal. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský
súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v časti výroku o treste, v rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia zaujal obšírne stanovisko k podstate dôvodov rozhodnutia o treste
a potrebe uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody sťažovateľa. Rozhodnutie
druhostupňového súdu nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. Výklad a aplikácia
všeobecným súdom použitej právnej normy rozhodne nepopiera jej znenie, zmysel
a ani účel. Krajský súd postupoval v súlade so svojou právomocou za použitia relevantnej
právnej normy.
27. Napadnutý rozsudok krajského súdu z 5. septembra 2018 nevykazuje znaky
arbitrárnosti, je dostatočne odôvodnený, ako celok pôsobí presvedčivo a nevyvoláva žiadne
pochybnosti o správnosti prijatých záverov, preto ústavný súd konštatuje, že ním nemohlo
a ani nedošlo k nedovolenému zásahu do základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani do jeho práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
29. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo
do úvahy zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v tomto prípade nedošlo (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu