Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 232/2020
PDF · 302.27 KB
No categories available
III. ÚS 232/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, (toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody
), zastúpeného spoločnosťou
, , ,
v mene ktorej koná advokátka , ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práv podľa čl. 7 a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 101/2017 z 13. marca 2018, uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 28/2018 z 15. mája 2018 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 64/2018 z 30. októbra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, [toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody
(ďalej len „sťažovateľ“)], doplnená podaním
jeho právnej zástupkyne doručeným ústavnému súdu 19. februára 2020, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 49 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 7 a čl. 3 dohovoru rozsudkom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 101/2017 z 13. marca 2018
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 To 28/2018 z 15. mája 2018 (ďalej len „odvolacie
rozhodnutie“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Tdo 64/2018 z 30. októbra 2019 (ďalej len „dovolacie rozhodnutie“), (všetky
uvedené rozhodnutia ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutia“).
2. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 30. decembra 2019 ústavnú sťažnosť
z 27. decembra 2019, ktorú podal bez zastúpenia advokátom a v ktorej uvádza, že okresný
súd ho prvostupňovým rozhodnutím odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov
a 8 mesiacov za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a)
a b) a ods. 3 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) (vo vzťahu k ustanoveniu § 138 písm. b) a j) Trestného zákona).
3. Krajský súd rozhodol svojím odvolacím rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa proti
prvostupňovému rozhodnutiu tak, že ho zamietol v zmysle § 319 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako
nedôvodné.
4. Najvyšší súd napokon svojím dovolacím rozhodnutím v zmysle § 382 písm. c)
Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa proti odvolaciemu rozhodnutiu odmietol.
5. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu 19. februára 2020
podanie z 17. februára 2020 označené ako „Ústavná sťažnosť“ a zároveň v podaní
z 19. februára 2020 doručenom ústavnému súdu v ten istý deň a označenom ako
„Oznámenie“ žiadala, aby ústavný súd konal o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
z 27. decembra 2019 a ňou vypracovanej ústavnej sťažnosti z 17. februára 2020 ako o jednej
ústavnej sťažnosti, čomu ústavný súd vyhovel a ústavnú sťažnosť právnej zástupkyne
sťažovateľa vyhodnotil ako doplnenie pôvodnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa bez nutnosti
ich spájať procesným rozhodnutím.
6. Sťažovateľ vo svojej pôvodnej ústavnej sťažnosti z 17. decembra 2019 označil
za porušovateľov okresný súd, krajský súd aj najvyšší súd a žiadal, aby ústavný súd zrušil
prvostupňové rozhodnutie, odvolacie rozhodnutie a dovolacie rozhodnutie a vec vrátil
všeobecným súdom na nové konanie.
7. Hlavnými argumentmi sťažovateľa, ktorými odôvodňoval porušenie ním
označených základných práv a práv okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom
(ďalej len „odporcovia“) napadnutými rozhodnutiami, boli:
- „nekompatibilný“ trest „v zmysle primeranosti a proporcionality“,
- nezohľadnenie neschopnosti ovládať svoje konanie v dôsledku poškodenia zdravia
spôsobeného požívaním alkoholu,
- súdy sa nevysporiadali so závermi znaleckých posudkov, v zmysle ktorých
sťažovateľ pre spoločnosť nie je nebezpečný, no jeho ovládanie je vo výraznej miere
znížené v dôsledku syndrómu závislosti od alkoholu, pričom u sťažovateľa došlo k celkovej
zmene jeho osobnosti a depravácii (úpadku osobnosti). Tieto skutočnosti odporcovia
nezohľadnili v súvislosti s § 23 (nepríčetnosť) a § 73 ods. 4 (ochranné liečenie) Trestného
zákona,
- odporcovia rozhodovali arbitrárne a nevysporiadali sa so sťažovateľom
navrhovanými alternatívami posúdenia zodpovednosti, prípadne uloženia ochranného
opatrenia alebo mimoriadneho zníženia trestu.
8. Napokon sťažovateľ žiada o vydanie rozhodnutia, ktorým by konštatoval, že
„právo na spravodlivý súdny proces a dostatočná individualizácia bolo porušené“, zrušil
napadnuté rozhodnutia odporcov a vec vrátil na nové konanie.
9. Právna zástupkyňa sťažovateľa v doplnení ústavnej sťažnosti uviedla:
«... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Tdo/64/2018 zo dňa 30.10.2019,
ktoré bolo obhajcovi odsúdeného doručené dňa 19.12.2019, bolo porušené základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorého imanentnou súčasťou je
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj právo sťažovateľa na uloženie
trestu len na základe zákona podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu
pred uložením prísnejšieho trestu podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
... Dňa 15.10.2018 sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu podal vo veci
dovolanie na Najvyšší súd SR proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Žiline
1To28/2018–546 zo dňa 15.05.2018, ako aj proti rozsudku Okresného súdu Žilina
3T/101/2017-498 zo dňa 13.03.2018 a to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i)
Trestného poriadku. V tomto dovolaní sťažovateľ namietal:
- prvostupňový súd nesprávne právne posúdil a aplikoval nesprávne hmotnoprávne
ustanovenia na zistený skutkový stav, dôsledkom čoho bolo uloženie nezákonného
a neprimeraného trestu, ktorý odporuje zásadám ukladania sankcií v trestnom práve.
Krajský súd, ako súd odvolací sa týmto vôbec nezaoberal
- hoci bola znalcom spochybnená príčetnosť obvineného v čase spáchania skutku,
a to v dôsledku dlhodobej patologickej závislosti obvineného na alkohole, ktorá
u obvineného spôsobila vymiznutie ovládacej schopnosti, súdy sa nezaoberali otázkou
nepríčetnosti, resp. zníženej príčetnosti obžalovaného spôsobenej vplyvom choroby v čase
spáchania skutku, čo je jednou z rozhodujúcich skutočností pre určenie trestnoprávnej
zodpovednosti páchateľa (§ 23 Tr. zák.)
- neprimeranosť a nezákonnosť uloženého trestu, boli porušené zásady ukladania
trestu, najmä zásada individualizácie trestu a jeho primeranosti, najmä s poukazom
na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) Tr.
zák. ako špeciálne ustanovenie k trestnej sadzbe uvedenej v osobitnej časti Trestného
zákona a k všeobecným ustanoveniam trestného zákona, ktoré sa týkajú ukladania trestov
u páchateľa, ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti.
... Dňa 30.10.2019 Najvyšší súd SR rozhodol o dovolaní uznesením 6Tdo/64/2018
tak, že dovolanie odmietol. Dovolací súd dôvodil, že podané dovolanie nie je dôvodné,
keďže je zrejmé, že dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného
poriadku nie sú splnené...“
[... súd (okresný súd, pozn.) cituje závery , znalca
z odvetvia psychiatria:... ,,Obžalovaný v minulosti, rovnako aj v čase spáchania trestného
činu trpel kompletne rozvinutým syndrómom závislosti od alkoholu (tretie, rozhodujúce
vývinové štádium alkoholizmu). Rozpoznávacia schopnosť aj pri zistenej závislosti
na alkohole v spojitosti s traumatizujúcimi zážitkami z detstva nebola znížená, t. j. bola
úplne zachovaná. Ovládacia schopnosť bola v čase spáchania skutku znížená vo výraznej
forenzne podstatnej miere následkom toxického vplyvu alkoholu na centrálnu nervovú
sústavu. Následkom plne rozvinutej závislosti od alkoholu u obžalovaného došlo k celkovej
zmene jeho osobnosti k tzv. depravácii, resp. úpadku osobnosti, ktorá sa mimo iného
prejavuje dráždivosťou, výbušnosťou, nekontrolovateľnosťou, nedomyslením svojho
konania, nepredvídateľnosťou reakcií, ale aj agresivitou nielen voči slabším jedincom
(t. j. voči manželke a deťom)...“,,Jedná sa o osobnosť sociálne, osobnostne a emočne
depravovanú, etylickej etiológie s dlhoročnou závislosťou od alkoholu, so stratou kontroly
v pití, s častými embrietami... Racionálne brzdné mechanizmy sú minimalizované, oslabené
v rámci osobnostnej etylickej depravácie. Jeho frustračná tolerancia je mizivá, narušená.“]
... mal prvostupňový súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný
trpí závažnou psychickou poruchou a tou je závislosť od alkoholu...
Napriek tomu, že konanie obvineného pod vplyvom alkoholu je skutkovým zistením
a je aj súčasťou opisu skutku a napriek záverom znalca–psychiatra o duševnom stave
obvineného pred a v čase spáchania skutku, prvostupňový súd tieto skutkové okolnosti
nesprávne právne posúdil a aplikoval nesprávne hmotnoprávne ustanovenia na zistený
skutkový stav. Dôsledkom toho, je uloženie nezákonného a neprimeraného trestu, ktorý
odporuje zásadám ukladania sankcií v trestnom práve. Krajský súd ako súd odvolací sa
uvedeným vôbec nezaoberal.
... Prvostupňový súd a ani súd odvolací na základe zisteného skutkového stavu sa
nevysporiadali so skutočnosťou, že skutok spáchal obžalovaný v stave pod vplyvom
alkoholu a pod vplyvom duševnej poruchy – závislosti na alkohole, ktorá porucha mu
bránila ovládať jeho konanie.
... Dovolací súd pristupoval k námietkam odsúdeného ľahostajne a formálne, bez
toho, aby sa zaoberal právnym posúdením vo vzťahu k ukladanému trestu (ako aj ku skutku)
a otázkam namietanej absencie hmotnoprávneho ustanovenia § 23 Trestného zákona.
Napriek tomu, že ani prvostupňový a ani odvolací súd nezaujali žiadne stanovisko k tejto
právnej otázke...»
10. Napokon sa právna zástupkyňa sťažovateľa v doplnení ústavnej sťažnosti
domáhala vydania nálezu v znení:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého nespornou súčasťou je právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, uznesením Najvyššieho súdu SR
6Tdo/64/2018 zo dňa 30.10.2019 p o r u š e n é b o l o .
II. Základné právo sťažovateľa na uloženie trestu len na základe zákona podľa čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu pred uložením prísnejšieho trestu podľa
čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR
6Tdo/64/2018 zo dňa 30.10.2019 p o r u š e n é b o l o .
III. Uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Tdo /64/2018 zrušuje a Najvyššiemu súdu SR
vracia späť na ďalšie konanie.
IV. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 450,28 eur,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný n a h r a d i ť sťažovateľovi do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde v prípade konania o sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov
od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu.
16. Podľa § 34 zákona o ústavnom súde musí byť navrhovateľ v celom konaní pred
ústavným súdom zastúpený advokátom...
17. Podľa § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania
podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť
pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa
musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie
na zastupovanie pred ústavným súdom.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
21. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania
trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je
považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto
nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného
činu.
22. Podľa čl. 7 ods. 2 dohovoru tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby
za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa
všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.
23. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
24. Podľa § 23 Trestného zákona kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak
trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je
za tento čin trestne zodpovedný, ak tento zákon neustanovuje inak.
25. Podľa § 36 písm. c) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že
páchateľ spáchal trestný čin v spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby.
26. Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom.
27. Podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú
hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý
spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný
stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť
ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania...
28. Podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností,
zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
29. Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol
uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,
ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
30. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
31. Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
32. Sťažovateľ sa v prvostupňovom, odvolacom aj dovolacom konaní domáhal, aby
jeho zdravotný stav ovplyvnený dlhodobým požívaním alkoholu bol zohľadnený do takej
miery, aby bol považovaný v čase spáchania skutku, za ktorý je právoplatne odsúdený,
za nepríčetného a tak nebol za spáchanie skutku trestne zodpovedný. Alternatívne, aby bol
jeho zdravotný stav posúdený ako dôvod na mimoriadne zníženie trestu alebo ako
poľahčujúca okolnosť.
K prvostupňovému a odvolaciemu rozhodnutiu
33. Sťažovateľ vo svojej pôvodnej ústavnej sťažnosti z 27. decembra 2019 napádal
prvostupňové, odvolacie aj dovolacie rozhodnutie, pričom v tom čase nebol zastúpený
advokátom. Na konanie pred ústavným súdom splnomocnil svoju právnu zástupkyňu
19. februára 2020, pričom plnomocenstvo sa týka zastupovania sťažovateľa len voči
dovolaciemu rozhodnutiu a najvyššiemu súdu ako odporcovi.
34. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v časti týkajúcej sa prvostupňového
rozhodnutia a odvolacieho rozhodnutia odmieta v zmysle § 56 ods. 2 písm. b) zákona
o ústavnom súde, pretože v tejto časti ústavnej sťažnosti nie je sťažovateľ zastúpený
advokátom.
K dovolaciemu rozhodnutiu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a čl. 6 ods.
1 a čl. 7 dohovoru
35. Pretože v konaní pred ústavným súdom (proti dovolaciemu rozhodnutiu
najvyššieho súdu), týkajúcom sa možného porušenia základných práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 49 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 dohovoru bol sťažovateľ zastúpený
advokátom, ústavný súd sa nimi zaoberal, a to takto.
36. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu o dovolaní
sťažovateľa, ako aj postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska
jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľom
označených základných práv a práv.
37. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
38. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
39. Najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí pripomína, že dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých
najzávažnejších, mimoriadnych hmotnoprávnych a procesných chýb, ktoré sú ako dovolacie
dôvody uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku a sú koncipované podstatne užšie ako
dôvody odvolacie.
«Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené
v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por... táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia
a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania
uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371
Tr. por... podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia
(podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por.
... ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá
dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Tr. por. a ani iný dôvod dovolania
uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa
§ 382 písm. c) Tr. por., alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por. bez toho, aby zisťoval
inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu
dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por.
Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú
dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej)
kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol
v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa
§ 386 a nasledujúcich ustanovení trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho
rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie
najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).
... K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. najvyšší
súd uvádza, že trest bol obvinenému uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby
a bol mu uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon pripúšťa za prejednávaný trestný čin
uložiť.
Pokiaľ v tejto trestnej veci ide o zváženie mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39
ods. 1 písm. c) Tr. zák... samotné nepoužitie ustanovenia § 39 Tr. zák. nezakladá žiadny
dovolací dôvod. V tomto smere prichádza do úvahy námietka nesprávneho použitia
ustanovenia § 23 Tr. zák., s tým sa však najvyšší súd bude zaoberať nižšie v spojitosti
s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Najvyšší súd sa na tomto mieste
nebude zaoberať ani namietaným nezohľadnením ďalších poľahčujúcich okolností. Nad
rámec potrebného pre rozhodnutie však uvádza, že súdy postupovali zo správnej aplikácie
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. nie je splnený.
... trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Dovolací súd je teda viazaný zisteným
skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený
ani posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili
a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je potrebné taktiež uviesť,
že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací
súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého
stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd
skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať
(to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané podľa § 371 ods. 3 Tr. por.)...
vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa,
vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len
námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.
Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým
zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu
dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť
skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané
dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právna
úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď môže byť
zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Tr. por.).
Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže
doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Tr. por. však
nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu
zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.
... tvrdenia obvineného , ktoré smerovali len k nesprávnosti
a neúplnosti skutkových zistení, rozsahu dokazovania a hodnoteniu dôkazov, stoja zjavne
mimo uplatnený dovolací dôvod § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. ako i akéhokoľvek iného
uplatniteľného dovolacieho dôvodu, a preto sa nimi nie je potrebné bližšie zaoberať.
To isté platí aj o namietanom nepriznaní poľahčujúcej okolnosti obvinenému, pretože
ako už bolo vyššie uvedené, najvyšší súd nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia
dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie
skutkového stavu. Súdy prvého a druhého stupňa správne zistili u obvineného jednu
priťažujúcu okolnosť.
Vo vzťahu ku vytýkanému nezohľadneniu § 23 Tr. zák. ohľadne nepríčetnosti, sa
najvyšší súd pridŕža rozhodnutí vo veci konajúcich súdov...
Dovolaciemu súdu neuniklo pochybenie zo strany súdu prvého stupňa pri výpočte
dolnej hranice trestu odňatia slobody pri aplikácii ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák., ktorú
mu vytkol už odvolací súd. Tento nesprávny výpočet však nemal zásadný vplyv na uložený
trest. Najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie na str. 17 uznesenia Krajského súdu v Žiline
z 15. mája 2018. sp. zn. 1 To/28/2018, kde tomu odvolací súd venoval náležitú pozornosť.
... najvyšší súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnou kvalifikáciou
vykonanou súdmi nižšieho stupňa.
... podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom
konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol
subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú
v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje potom
naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. ... konanie
bolo subsumované pod správnu právnu kvalifikáciu skutkovej podstaty žalovaného
zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3
písm. d) Trestného zákona (vo vzťahu k ustanoveniu § 138 písm. b), písm. j) Trestného
zákona).
Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je splnený.»
40. Pokiaľ ide o čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajúcich sa základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, z ústavnej sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť najmä pri posudzovaní
nepríčetnosti sťažovateľa a jeho zdravotného stavu v čase spáchania skutku.
Ako je uvedené, najvyšší súd k tomu uviedol, že nie je oprávnený prehodnocovať
skutkové závery okresného súdu a krajského súdu, zasahovať do hodnotenia dôkazov
a záverov z nich vyvodených. Pokiaľ ide o posúdenie nepríčetnosti sťažovateľa, stotožňuje
sa najvyšší súd so závermi okresného súdu a krajského súdu, na ktoré odkazuje. Okresný
súd v prvostupňovom rozhodnutí po uvedení záverov pribraných znalcov uviedol: „...
obžalovaný je trestne zodpovedný subjekt a to tak z hľadiska veku, ako aj príčetnosti...“
Krajský súd v odvolacom rozhodnutí k tomuto uviedol: „... súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové
zistenia... súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah
rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery...“
41. K posúdeniu nepríčetnosti (v zmysle § 23 Trestného zákona) ústavný súd uvádza,
že znalci z odboru psychiatrie a klinickej psychológie dospelých sa vyjadrili, že sťažovateľ
v minulosti netrpel a v súčasnosti netrpí duševnou poruchou v zmysle choromyseľnosti
(psychóza, porucha s bludmi...) a ani slabomyseľnosti (mentálna retardácia). Zároveň
uviedli, že v čase spáchania skutku bola rozpoznávacia schopnosť sťažovateľa zachovaná
v plnej miere a sťažovateľ „... vedel rozpoznať nebezpečenstvo konania, ktoré mu vyplýva
z konzumácie alkoholu...“. Pokiaľ ide o ovládacie schopnosti, tie boli znížené vo „...
výraznej, forenzne podstatnej miere...“, čiže síce boli znížené, ale neboli neprítomné.
Z uvedeného vyplýva, že nedošlo k úplnej absencii ani rozpoznávacej, ani ovládacej
schopnosti, v dôsledku čoho nedospel okresný súd k záveru o nepríčetnosti, s čím sa krajský
súd, ako aj najvyšší súd stotožnili.
42. Pokiaľ ide o základné právo sťažovateľa na uloženie trestu len na základe zákona
podľa čl. 49 ústavy a práva na ochranu pred uložením prísnejšieho trestu podľa čl. 7
dohovoru, ústavný súd uvádza, že sťažovateľovi bol uložený trest na základe zákona,
v rámci zákonnej trestnej sadzby, takmer na dolnej hranici trestnej sadzby. To, že okresný
súd v prvostupňovom rozsudku nesprávne vypočítal, že zvýšená dolná hranica trestnej
sadzby je 9 rokov a 8 mesiacov, pričom správne je to 9 rokov a 4 mesiace, je vo vzťahu
k uloženému trestu bezpredmetné, pretože trest bol uložený v rámci zákonnej sadzby
a sťažovateľ nemá nárok na to, aby mu vecne príslušný súd uložil trest odňatia slobody
na spodnej hranici v rámci trestnej sadzby, ktorú zákon súdu ponúka. Najvyšší súd, ako je
už uvedené, odkazuje aj na vyjadrenie krajského súdu: „... Tento nesprávny výpočet dolnej
hranice však nemá žiaden zásadný vplyv na zákonnosť, primeranosť a spravodlivosť
uloženého trestu, pretože možno konštatovať, že trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov
a 8 mesiacov je uložený takmer na spodnej hranici trestnej sadzby...“
43. Aplikácia mimoriadneho zníženia trestu je možnosťou, ktorú dáva Trestný zákon
konajúcemu súdu, ak by ten bol toho názoru, že páchateľ spáchal trestný čin v stave
zmenšenej príčetnosti a súd by dospel k záveru, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa
a súčasné uloženie ochranného liečenia by bola ochrana spoločnosti dosiahnutá aj trestom
kratšieho trvania. Ústavný súd pripomína, že, ako uvádza už okresný súd v prvostupňovom
rozsudku, znalci neodporúčajú u sťažovateľa absolvovať žiadne ochranné opatrenia
v zmysle ochrannej protialkoholickej liečby, či už ambulantnou, alebo ústavnou formou,
a ako je z prvostupňového rozsudku zrejmé, okresný súd k aplikácii mimoriadneho zníženia
trestu nepristúpil. Ako už najvyšší súd uviedol, nepristúpenie k mimoriadnemu zníženiu
trestu konajúcim súdom nezakladá žiaden dovolací dôvod.
44. Pretože je bez právneho významu, aby ústavný súd reprodukoval uvedené
argumenty a závery najvyššieho súdu, ostáva mu len konštatovať, že v odôvodnení
dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami a námietkami sťažovateľa. Dovolacie
rozhodnutie najvyššieho súdu považuje ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska za ústavne
udržateľné a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by
mala za následok jeho arbitrárnosť. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
45. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti dovolacieho rozhodnutia najvyššieho
súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu
svojím vlastným.
46. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dovolacím rozhodnutím
najvyššieho súdu a základnými právami, ako aj právami, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a práv dovolacím
rozhodnutím najvyššieho súdu, podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
47. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti
(zrušenie dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie
a priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu