Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 232/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, (toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody

), zastúpeného spoločnosťou

, , ,

v mene ktorej koná advokátka , ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práv podľa čl. 7 a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 13. marca 2018, uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. mája 2018 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, [toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody

(ďalej len „sťažovateľ“)], doplnená podaním

jeho právnej zástupkyne doručeným ústavnému súdu 19. februára 2020, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 7 a čl. 3 dohovoru rozsudkom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. marca 2018

(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 15. mája 2018 (ďalej len „odvolacie

rozhodnutie“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2019 (ďalej len „dovolacie rozhodnutie“), (všetky

uvedené rozhodnutia ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutia“).

2. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 30. decembra 2019 ústavnú sťažnosť

z 27. decembra 2019, ktorú podal bez zastúpenia advokátom a v ktorej uvádza, že okresný

súd ho prvostupňovým rozhodnutím odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov

a 8 mesiacov za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a)

a b) a ods. 3 písm. d) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) (vo vzťahu k ustanoveniu a ).

3. Krajský súd rozhodol svojím odvolacím rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa proti

prvostupňovému rozhodnutiu tak, že ho zamietol v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako

nedôvodné.

4. Najvyšší súd napokon svojím dovolacím rozhodnutím v zmysle § 382 písm. c)

dovolanie sťažovateľa proti odvolaciemu rozhodnutiu odmietol.

5. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu 19. februára 2020

podanie z 17. februára 2020 označené ako „Ústavná sťažnosť“ a zároveň v podaní

z 19. februára 2020 doručenom ústavnému súdu v ten istý deň a označenom ako

„Oznámenie“ žiadala, aby ústavný súd konal o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

z 27. decembra 2019 a ňou vypracovanej ústavnej sťažnosti z 17. februára 2020 ako o jednej

ústavnej sťažnosti, čomu ústavný súd vyhovel a ústavnú sťažnosť právnej zástupkyne

sťažovateľa vyhodnotil ako doplnenie pôvodnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa bez nutnosti

ich spájať procesným rozhodnutím.

6. Sťažovateľ vo svojej pôvodnej ústavnej sťažnosti z 17. decembra 2019 označil

za porušovateľov okresný súd, krajský súd aj najvyšší súd a žiadal, aby ústavný súd zrušil

prvostupňové rozhodnutie, odvolacie rozhodnutie a dovolacie rozhodnutie a vec vrátil

všeobecným súdom na nové konanie.

7. Hlavnými argumentmi sťažovateľa, ktorými odôvodňoval porušenie ním

označených základných práv a práv okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom

(ďalej len „odporcovia“) napadnutými rozhodnutiami, boli:

- „nekompatibilný“ trest „v zmysle primeranosti a proporcionality“,

- nezohľadnenie neschopnosti ovládať svoje konanie v dôsledku poškodenia zdravia

spôsobeného požívaním alkoholu,

- súdy sa nevysporiadali so závermi znaleckých posudkov, v zmysle ktorých

sťažovateľ pre spoločnosť nie je nebezpečný, no jeho ovládanie je vo výraznej miere

znížené v dôsledku syndrómu závislosti od alkoholu, pričom u sťažovateľa došlo k celkovej

zmene jeho osobnosti a depravácii (úpadku osobnosti). Tieto skutočnosti odporcovia

nezohľadnili v súvislosti s § 23 (nepríčetnosť) a § 73 ods. 4 (ochranné liečenie) Trestného

zákona,

- odporcovia rozhodovali arbitrárne a nevysporiadali sa so sťažovateľom

navrhovanými alternatívami posúdenia zodpovednosti, prípadne uloženia ochranného

opatrenia alebo mimoriadneho zníženia trestu.

8. Napokon sťažovateľ žiada o vydanie rozhodnutia, ktorým by konštatoval, že

„právo na spravodlivý súdny proces a dostatočná individualizácia bolo porušené“, zrušil

napadnuté rozhodnutia odporcov a vec vrátil na nové konanie.

9. Právna zástupkyňa sťažovateľa v doplnení ústavnej sťažnosti uviedla:

«... uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.10.2019,

ktoré bolo obhajcovi odsúdeného doručené dňa 19.12.2019, bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorého imanentnou súčasťou je

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj právo sťažovateľa na uloženie

trestu len na základe zákona podľa a práva na ochranu

pred uložením prísnejšieho trestu podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

... Dňa 15.10.2018 sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu podal vo veci

dovolanie na Najvyšší súd SR proti právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Žiline

1To28/2018–546 zo dňa 15.05.2018, ako aj proti rozsudku Okresného súdu Žilina

-498 zo dňa 13.03.2018 a to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i)

. V tomto dovolaní sťažovateľ namietal:

- prvostupňový súd nesprávne právne posúdil a aplikoval nesprávne hmotnoprávne

ustanovenia na zistený skutkový stav, dôsledkom čoho bolo uloženie nezákonného

a neprimeraného trestu, ktorý odporuje zásadám ukladania sankcií v trestnom práve.

Krajský súd, ako súd odvolací sa týmto vôbec nezaoberal

- hoci bola znalcom spochybnená príčetnosť obvineného v čase spáchania skutku,

a to v dôsledku dlhodobej patologickej závislosti obvineného na alkohole, ktorá

u obvineného spôsobila vymiznutie ovládacej schopnosti, súdy sa nezaoberali otázkou

nepríčetnosti, resp. zníženej príčetnosti obžalovaného spôsobenej vplyvom choroby v čase

spáchania skutku, čo je jednou z rozhodujúcich skutočností pre určenie trestnoprávnej

zodpovednosti páchateľa (§ 23 Tr. zák.)

- neprimeranosť a nezákonnosť uloženého trestu, boli porušené zásady ukladania

trestu, najmä zásada individualizácie trestu a jeho primeranosti, najmä s poukazom

na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) Tr.

zák. ako špeciálne ustanovenie k trestnej sadzbe uvedenej v osobitnej časti Trestného

zákona a k všeobecným ustanoveniam , ktoré sa týkajú ukladania trestov

u páchateľa, ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti.

... Dňa 30.10.2019 Najvyšší súd SR rozhodol o dovolaní uznesením

tak, že dovolanie odmietol. Dovolací súd dôvodil, že podané dovolanie nie je dôvodné,

keďže je zrejmé, že dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného

poriadku nie sú splnené...“

[... súd (okresný súd, pozn.) cituje závery , znalca

z odvetvia psychiatria:... ,,Obžalovaný v minulosti, rovnako aj v čase spáchania trestného

činu trpel kompletne rozvinutým syndrómom závislosti od alkoholu (tretie, rozhodujúce

vývinové štádium alkoholizmu). Rozpoznávacia schopnosť aj pri zistenej závislosti

na alkohole v spojitosti s traumatizujúcimi zážitkami z detstva nebola znížená, t. j. bola

úplne zachovaná. Ovládacia schopnosť bola v čase spáchania skutku znížená vo výraznej

forenzne podstatnej miere následkom toxického vplyvu alkoholu na centrálnu nervovú

sústavu. Následkom plne rozvinutej závislosti od alkoholu u obžalovaného došlo k celkovej

zmene jeho osobnosti k tzv. depravácii, resp. úpadku osobnosti, ktorá sa mimo iného

prejavuje dráždivosťou, výbušnosťou, nekontrolovateľnosťou, nedomyslením svojho

konania, nepredvídateľnosťou reakcií, ale aj agresivitou nielen voči slabším jedincom

(t. j. voči manželke a deťom)...“,,Jedná sa o osobnosť sociálne, osobnostne a emočne

depravovanú, etylickej etiológie s dlhoročnou závislosťou od alkoholu, so stratou kontroly

v pití, s častými embrietami... Racionálne brzdné mechanizmy sú minimalizované, oslabené

v rámci osobnostnej etylickej depravácie. Jeho frustračná tolerancia je mizivá, narušená.“]

... mal prvostupňový súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný

trpí závažnou psychickou poruchou a tou je závislosť od alkoholu...

Napriek tomu, že konanie obvineného pod vplyvom alkoholu je skutkovým zistením

a je aj súčasťou opisu skutku a napriek záverom znalca–psychiatra o duševnom stave

obvineného pred a v čase spáchania skutku, prvostupňový súd tieto skutkové okolnosti

nesprávne právne posúdil a aplikoval nesprávne hmotnoprávne ustanovenia na zistený

skutkový stav. Dôsledkom toho, je uloženie nezákonného a neprimeraného trestu, ktorý

odporuje zásadám ukladania sankcií v trestnom práve. Krajský súd ako súd odvolací sa

uvedeným vôbec nezaoberal.

... Prvostupňový súd a ani súd odvolací na základe zisteného skutkového stavu sa

nevysporiadali so skutočnosťou, že skutok spáchal obžalovaný v stave pod vplyvom

alkoholu a pod vplyvom duševnej poruchy – závislosti na alkohole, ktorá porucha mu

bránila ovládať jeho konanie.

... Dovolací súd pristupoval k námietkam odsúdeného ľahostajne a formálne, bez

toho, aby sa zaoberal právnym posúdením vo vzťahu k ukladanému trestu (ako aj ku skutku)

a otázkam namietanej absencie hmotnoprávneho ustanovenia .

Napriek tomu, že ani prvostupňový a ani odvolací súd nezaujali žiadne stanovisko k tejto

právnej otázke...»

10. Napokon sa právna zástupkyňa sťažovateľa v doplnení ústavnej sťažnosti

domáhala vydania nálezu v znení:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého nespornou súčasťou je právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, uznesením Najvyššieho súdu SR

zo dňa 30.10.2019 p o r u š e n é b o l o .

II. Základné právo sťažovateľa na uloženie trestu len na základe zákona podľa čl. 49

a práva na ochranu pred uložením prísnejšieho trestu podľa

čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR

zo dňa 30.10.2019 p o r u š e n é b o l o .

III. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zrušuje a Najvyššiemu súdu SR

vracia späť na ďalšie konanie.

IV. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 450,28 eur,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný n a h r a d i ť sťažovateľovi do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa v prípade konania o sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov

od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu.

16. Podľa musí byť navrhovateľ v celom konaní pred

ústavným súdom zastúpený advokátom...

17. Podľa k návrhu na začatie konania

podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť

pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa

musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie

na zastupovanie pred ústavným súdom.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

21. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania

trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je

považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto

nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného

činu.

22. Podľa čl. 7 ods. 2 dohovoru tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby

za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa

všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.

23. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

24. Podľa kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak

trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je

za tento čin trestne zodpovedný, ak tento zákon neustanovuje inak.

25. Podľa poľahčujúcou okolnosťou je to, že

páchateľ spáchal trestný čin v spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby.

26. Podľa ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo

vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti

postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu

trestu ustanoveného týmto zákonom.

27. Podľa súd môže znížiť trest pod dolnú

hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý

spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný

stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť

ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania...

28. Podľa ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností,

zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

29. Podľa dovolanie možno podať, ak bol

uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,

ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

30. Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

31. Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

32. Sťažovateľ sa v prvostupňovom, odvolacom aj dovolacom konaní domáhal, aby

jeho zdravotný stav ovplyvnený dlhodobým požívaním alkoholu bol zohľadnený do takej

miery, aby bol považovaný v čase spáchania skutku, za ktorý je právoplatne odsúdený,

za nepríčetného a tak nebol za spáchanie skutku trestne zodpovedný. Alternatívne, aby bol

jeho zdravotný stav posúdený ako dôvod na mimoriadne zníženie trestu alebo ako

poľahčujúca okolnosť.

K prvostupňovému a odvolaciemu rozhodnutiu

33. Sťažovateľ vo svojej pôvodnej ústavnej sťažnosti z 27. decembra 2019 napádal

prvostupňové, odvolacie aj dovolacie rozhodnutie, pričom v tom čase nebol zastúpený

advokátom. Na konanie pred ústavným súdom splnomocnil svoju právnu zástupkyňu

19. februára 2020, pričom plnomocenstvo sa týka zastupovania sťažovateľa len voči

dovolaciemu rozhodnutiu a najvyššiemu súdu ako odporcovi.

34. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v časti týkajúcej sa prvostupňového

rozhodnutia a odvolacieho rozhodnutia odmieta v zmysle § 56 ods. 2 písm. b) zákona

o ústavnom súde, pretože v tejto časti ústavnej sťažnosti nie je sťažovateľ zastúpený

advokátom.

K dovolaciemu rozhodnutiu vo vzťahu k a a ods.

1 a čl. 7 dohovoru

35. Pretože v konaní pred ústavným súdom (proti dovolaciemu rozhodnutiu

najvyššieho súdu), týkajúcom sa možného porušenia základných práv podľa čl. 6 ods. 1

a , ako aj práv podľa a dohovoru bol sťažovateľ zastúpený

advokátom, ústavný súd sa nimi zaoberal, a to takto.

36. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu o dovolaní

sťažovateľa, ako aj postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z hľadiska

jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom sťažovateľom

označených základných práv a práv.

37. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , , ).

38. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

39. Najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí pripomína, že dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých

najzávažnejších, mimoriadnych hmotnoprávnych a procesných chýb, ktoré sú ako dovolacie

dôvody uvedené v a sú koncipované podstatne užšie ako

dôvody odvolacie.

«Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené

v zmysle .. táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia

a konania, ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych dôvodov dovolania

uvedených v ňom v súlade s z hľadiska ich hodnotenia podľa

.. podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia

(podradenie) pod konkrétne ustanovenia

... ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle nezodpovedá

dovolateľom označený dôvod dovolania podľa a ani iný dôvod dovolania

uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa

, alebo zamietne podľa bez toho, aby zisťoval

inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu

dovolania označenému dovolateľom v zmysle

Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú

dovolateľom podľa , ktorej pri jej správnej právnej (procesnej)

kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol

v dovolaní v zmysle , dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa

a nasledujúcich ustanovení a zistenú chybu vo výroku svojho

rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie

najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. , publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

... K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší

súd uvádza, že trest bol obvinenému uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby

a bol mu uložený taký druh trestu, ktorý pripúšťa za prejednávaný trestný čin

uložiť.

Pokiaľ v tejto trestnej veci ide o zváženie mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39

ods. 1 písm. c) Tr. zák... samotné nepoužitie ustanovenia § 39 Tr. zák. nezakladá žiadny

dovolací dôvod. V tomto smere prichádza do úvahy námietka nesprávneho použitia

ustanovenia § 23 Tr. zák., s tým sa však najvyšší súd bude zaoberať nižšie v spojitosti

s dovolacím dôvodom podľa Najvyšší súd sa na tomto mieste

nebude zaoberať ani namietaným nezohľadnením ďalších poľahčujúcich okolností. Nad

rámec potrebného pre rozhodnutie však uvádza, že súdy postupovali zo správnej aplikácie

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.

Dovolací dôvod podľa nie je splnený.

... trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Dovolací súd je teda viazaný zisteným

skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený

ani posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili

a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu.

K dovolaciemu dôvodu podľa je potrebné taktiež uviesť,

že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací

súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého

stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd

skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať

(to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané podľa )...

vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa,

vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len

námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým

zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu

dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť

skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané

dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právna

úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď môže byť

zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď ).

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže

doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety však

nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu

zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa.

... tvrdenia obvineného , ktoré smerovali len k nesprávnosti

a neúplnosti skutkových zistení, rozsahu dokazovania a hodnoteniu dôkazov, stoja zjavne

mimo uplatnený dovolací dôvod ako i akéhokoľvek iného

uplatniteľného dovolacieho dôvodu, a preto sa nimi nie je potrebné bližšie zaoberať.

To isté platí aj o namietanom nepriznaní poľahčujúcej okolnosti obvinenému, pretože

ako už bolo vyššie uvedené, najvyšší súd nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia

dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie

skutkového stavu. Súdy prvého a druhého stupňa správne zistili u obvineného jednu

priťažujúcu okolnosť.

Vo vzťahu ku vytýkanému nezohľadneniu § 23 Tr. zák. ohľadne nepríčetnosti, sa

najvyšší súd pridŕža rozhodnutí vo veci konajúcich súdov...

Dovolaciemu súdu neuniklo pochybenie zo strany súdu prvého stupňa pri výpočte

dolnej hranice trestu odňatia slobody pri aplikácii ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák., ktorú

mu vytkol už odvolací súd. Tento nesprávny výpočet však nemal zásadný vplyv na uložený

trest. Najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie na str. 17 uznesenia Krajského súdu v Žiline

z 15. mája 2018. sp. zn. , kde tomu odvolací súd venoval náležitú pozornosť.

... najvyšší súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnou kvalifikáciou

vykonanou súdmi nižšieho stupňa.

... podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol

subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú

v . Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje potom

naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ... konanie

bolo subsumované pod správnu právnu kvalifikáciu skutkovej podstaty žalovaného

zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3

písm. d) (vo vzťahu k ustanoveniu , Trestného

zákona).

Ani dovolací dôvod podľa nie je splnený.»

40. Pokiaľ ide o a dohovoru týkajúcich sa základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, z ústavnej sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť najmä pri posudzovaní

nepríčetnosti sťažovateľa a jeho zdravotného stavu v čase spáchania skutku.

Ako je uvedené, najvyšší súd k tomu uviedol, že nie je oprávnený prehodnocovať

skutkové závery okresného súdu a krajského súdu, zasahovať do hodnotenia dôkazov

a záverov z nich vyvodených. Pokiaľ ide o posúdenie nepríčetnosti sťažovateľa, stotožňuje

sa najvyšší súd so závermi okresného súdu a krajského súdu, na ktoré odkazuje. Okresný

súd v prvostupňovom rozhodnutí po uvedení záverov pribraných znalcov uviedol: „...

obžalovaný je trestne zodpovedný subjekt a to tak z hľadiska veku, ako aj príčetnosti...“

Krajský súd v odvolacom rozhodnutí k tomuto uviedol: „... súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové

zistenia... súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah

rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery...“

41. K posúdeniu nepríčetnosti (v zmysle ) ústavný súd uvádza,

že znalci z odboru psychiatrie a klinickej psychológie dospelých sa vyjadrili, že sťažovateľ

v minulosti netrpel a v súčasnosti netrpí duševnou poruchou v zmysle choromyseľnosti

(psychóza, porucha s bludmi...) a ani slabomyseľnosti (mentálna retardácia). Zároveň

uviedli, že v čase spáchania skutku bola rozpoznávacia schopnosť sťažovateľa zachovaná

v plnej miere a sťažovateľ „... vedel rozpoznať nebezpečenstvo konania, ktoré mu vyplýva

z konzumácie alkoholu...“. Pokiaľ ide o ovládacie schopnosti, tie boli znížené vo „...

výraznej, forenzne podstatnej miere...“, čiže síce boli znížené, ale neboli neprítomné.

Z uvedeného vyplýva, že nedošlo k úplnej absencii ani rozpoznávacej, ani ovládacej

schopnosti, v dôsledku čoho nedospel okresný súd k záveru o nepríčetnosti, s čím sa krajský

súd, ako aj najvyšší súd stotožnili.

42. Pokiaľ ide o základné právo sťažovateľa na uloženie trestu len na základe zákona

podľa a práva na ochranu pred uložením prísnejšieho trestu podľa

dohovoru, ústavný súd uvádza, že sťažovateľovi bol uložený trest na základe zákona,

v rámci zákonnej trestnej sadzby, takmer na dolnej hranici trestnej sadzby. To, že okresný

súd v prvostupňovom rozsudku nesprávne vypočítal, že zvýšená dolná hranica trestnej

sadzby je 9 rokov a 8 mesiacov, pričom správne je to 9 rokov a 4 mesiace, je vo vzťahu

k uloženému trestu bezpredmetné, pretože trest bol uložený v rámci zákonnej sadzby

a sťažovateľ nemá nárok na to, aby mu vecne príslušný súd uložil trest odňatia slobody

na spodnej hranici v rámci trestnej sadzby, ktorú zákon súdu ponúka. Najvyšší súd, ako je

už uvedené, odkazuje aj na vyjadrenie krajského súdu: „... Tento nesprávny výpočet dolnej

hranice však nemá žiaden zásadný vplyv na zákonnosť, primeranosť a spravodlivosť

uloženého trestu, pretože možno konštatovať, že trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov

a 8 mesiacov je uložený takmer na spodnej hranici trestnej sadzby...“

43. Aplikácia mimoriadneho zníženia trestu je možnosťou, ktorú dáva

konajúcemu súdu, ak by ten bol toho názoru, že páchateľ spáchal trestný čin v stave

zmenšenej príčetnosti a súd by dospel k záveru, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa

a súčasné uloženie ochranného liečenia by bola ochrana spoločnosti dosiahnutá aj trestom

kratšieho trvania. Ústavný súd pripomína, že, ako uvádza už okresný súd v prvostupňovom

rozsudku, znalci neodporúčajú u sťažovateľa absolvovať žiadne ochranné opatrenia

v zmysle ochrannej protialkoholickej liečby, či už ambulantnou, alebo ústavnou formou,

a ako je z prvostupňového rozsudku zrejmé, okresný súd k aplikácii mimoriadneho zníženia

trestu nepristúpil. Ako už najvyšší súd uviedol, nepristúpenie k mimoriadnemu zníženiu

trestu konajúcim súdom nezakladá žiaden dovolací dôvod.

44. Pretože je bez právneho významu, aby ústavný súd reprodukoval uvedené

argumenty a závery najvyššieho súdu, ostáva mu len konštatovať, že v odôvodnení

dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami a námietkami sťažovateľa. Dovolacie

rozhodnutie najvyššieho súdu považuje ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska za ústavne

udržateľné a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by

mala za následok jeho arbitrárnosť. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

45. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti dovolacieho rozhodnutia najvyššieho

súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu

svojím vlastným.

46. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dovolacím rozhodnutím

najvyššieho súdu a základnými právami, ako aj právami, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a práv dovolacím

rozhodnutím najvyššieho súdu, podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

47. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti

(zrušenie dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie

a priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Martin Vernarský predseda senátu