Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 326/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti , ,

, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Nicol Hlaváčiková s. r. o., Bočná

10, Košice, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Nicol Hlaváčiková, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. z 22. augusta 2018,

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 31. októbra 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26.

septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 22. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. októbra 2018

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako nájomca uzatvorila

7. marca 2015 zmluvu o nájme nebytových priestorov s obchodnou spoločnosťou

, , , ako prenajímateľom (ďalej

len „prenajímateľ“) na obdobie piatich rokov, a teda na dobu určitú. Sťažovateľka uvádza,

že na základe tejto zmluvy má v nájme nebytové priestory, kde prevádzkuje verejnú lekáreň.

Do daných priestorov investovala nemalé finančné prostriedky, aby ich prerobila

do podmienok umožňujúcich prevádzkovanie verejnej lekárne.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti opisuje skutočnosti, ktoré predchádzali podaniu

návrhu na vydanie neodkladného opatrenia proti prenajímateľovi. V tejto súvislosti uvádza,

že v januári 2018 jej právny zástupca prenajímateľa doručil list označený ako výpoveď

už uvedenej zmluvy o nájme nebytových priestorov. Ako výpovedný dôvod

v nej bol uvedený o nájme a podnájme

nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nájme nebytových

priestorov“), a to, že bolo rozhodnuté o odstránení stavby alebo o zmenách stavby, čo bráni

užívať nebytový priestor. K listu bolo priložené právoplatné rozhodnutie Stavebného úradu

mesta Košice, pracoviska Košice-Staré Mesto č. MK/A/2017/21867-04/IKRA

zo 6. decembra 2017, ktorým bolo prenajímateľovi povolené odstránenie stavby, ktorej časť

má sťažovateľka v nájme (ďalej len „rozhodnutie stavebného úradu o povolení odstránenia

stavby“).

4. Sťažovateľka následne zistila, že prenajímateľ požiadal o povolenie na zbúranie

stavby, nemajúc žiaden objektívny dôvod. V žiadosti zatajil nájomcov i vlastníkov

okolitých stavieb a pozemkov. Nikto o tomto konaní nevedel a nemohol jeho priebeh

ovplyvniť. Sťažovateľka listom upozornila prenajímateľa, že jeho výpoveď je neplatná.

Rovnako prenajímateľa upozornila, že jeho konanie je v príkrom rozpore s poctivým

obchodným stykom a dobrými mravmi. Prenajímateľ následne pristúpil k otvorenému

ofenzívnemu nátlaku v snahe sťažovateľku násilím z prenajatých priestorov „vyštvať“.

5. Návrhom podaným 5. augusta 2018 sťažovateľka požiadala okresný súd

o nariadenie neodkladného opatrenia v podobe uloženia povinnosti prenajímateľovi upustiť

od tam vymedzených prejavov nezákonnej svojpomoci a zabrániť ďalším. Podaním

z 9. augusta 2018 tento návrh doplnila.

6. Okresný súd uznesením sp. zn. z 22. augusta 2018 návrh

sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala

odvolanie.

7. Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. októbra 2018 napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala

sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 26. septembra 2019 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol.

8. Sťažovateľka v prvej argumentačnej línii namieta absenciu riadneho odôvodnenia

k jej zásadným argumentom, ktoré boli podľa jej názoru významné pre rozhodnutie

o nariadení neodkladného opatrenia. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu

namieta, že okresný súd úplne nepovšimnutú ponechal jej argumentáciu o nezákonnosti

výpovedného dôvodu prenajímateľa a o jeho konaní v rozpore s dobrými mravmi

a poctivým obchodným stykom a iracionálne jej vytkol, že sa nebránila v stavebnom konaní

ani v konaní o určenie neplatnosti výpovede. Za „kľúčové zlyhanie“ sťažovateľka považuje

skutočnosť, že na okresný súd sa obrátila s požiadavkou bezodkladnej ochrany

proti nezákonnému nátlakovému konaniu prenajímateľa v podobe zastrašovania

a nedovolenej svojpomoci, pričom zo strany všeobecných súdov došlo v jej prípade

k nespravodlivému a arbitrárnemu neposkytnutiu súdnej ochrany.

9. Krajský súd sa podľa sťažovateľky následne s uvedenou argumentáciou

nevysporiadal a nezodpovedal základnú otázku, a to či majú súdy poskytnúť ochranu

proti nátlakovému konaniu v podobe zastrašovania a nedovolenej svojpomoci.

10. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta

aj nezrozumiteľnosť odôvodnenia, keď krajský súd na jednej strane uviedol, že platnosť

či neplatnosť výpovede neskúma, no na druhej strane je údajná platnosť výpovede a zánik

nájomného vzťahu jediným dôvodom, prečo sťažovateľke neposkytol súdnu ochranu.

Za „absolútne nezrozumiteľný“ považuje aj argument krajského súdu o „absolútnom

panstve žalovanej nad vecou“, keď podľa názoru sťažovateľky viazanie skončenia nájmu

na dobu určitú výlučne na zákonom striktne vymedzené objektívne dôvody

alebo na uplynutie dohodnutej doby je jasným zmluvným a dobrovoľným obmedzením

daného „panstva“.

11. Napadnuté uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za nepreskúmateľné

z dôvodu, že krajský súd nezodpovedal zásadnú otázku arbitrárnosti stavebného konania,

o ktorom sa sťažovateľka dozvedela až po jeho právoplatnom skončení.

12. Za „vonkoncom mätúcu“ považuje sťažovateľka odpoveď krajského súdu

v otázke neprípustnosti žaloby o určenie neplatnosti výpovede, ktorej nepodanie

bolo sťažovateľke vytknuté okresným súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza:

«Odvolací súd označil túto časť našej obrany (nevedomosť súdu prvej inštancie

o neprípustnosti žaloby o určenie právnej skutočnosti ak to nevyplýva z osobitného

predpisu) za „nie celkom správne polemiky“. Odvolací súd pritom následne uviedol, že hoci

táto žaloba nie je prípustná, mali sme podať žalobu o určenie, že nájomný vzťah trvá

a to dokonca počas jeho trvania, lebo iba tak by sme údajne preukázali naliehavosť úpravy

pomerov. Ak si aj odmyslime neudržateľnosť požiadavky, aby sa žaloby podávali vopred

(aby sa žiadalo o určenie vzťahu počas jeho trvania), nie je zrejmé a zrozumiteľné, ako táto

výhrada súvisí s tým, že nám súd prvej inštancie odmietol ochranu proti ofenzívnej

svojpomoci, pretože sme nepodali zákonom neprípustnú žalobu. (Pre úplnosť uvádzame,

že žalobu o určenie trvania nájomného vzťahu sme riadne podali po údajnom uplynutí

výpovednej lehoty, teda v čase, kedy už podľa názoru prenajímateľa nájomný vzťah netrval.

Prenajímateľ totiž v rámci svojho nátlaku inicioval aj konanie na Košickom samosprávnom

kraji, aby nám bolo odobraté povolenie na prevádzkovanie verejnej lekárne

pre neexistenciu práva užívať priestory na jej prevádzkovanie. Toto konanie aktuálne

prebieha pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. .)»

13. Krajský súd sa nevysporiadal ani s námietkou sťažovateľky, že za uvedených

okolností nemohol okresný súd vylúčiť, že konanie prenajímateľa je v rozpore s dobrými

mravmi a poctivým obchodným stykom, a teda nepožíva súdnu ochranu.

14. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta

jeho zmätočnosť a nepresvedčivosť vo vzťahu k jeho právnym záverom, že nájomný vzťah

zanikol, a následne, keď Okresný úrad Košice, odbor výstavby a bytovej politiky

rozhodnutím z 25. februára 2019 rozhodnutie stavebného úradu o povolení odstránenia

stavby ako výsledok nezákonného konania zrušil, sa podľa najvyššieho súdu nájom

„obnovil“. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, rovnako ako v rozhodnutiach nižších

inštancií absentuje podľa názoru sťažovateľky vysporiadanie sa s otázkou protiústavnej

ofenzívnej svojpomoci a neexistencie zákonného výpovedného dôvodu a o posúdení

aspektu nemorálneho počínania prenajímateľa.

15. V ďalšej argumentačnej línii sťažovateľka namieta „dezinterpretáciu“ inštitútu

nájmu na dobu určitú a zákonných možností jeho skončenia všeobecnými súdmi. V tomto

kontexte sťažovateľka uvádza: «Všetky konajúce súdy sa úplne odklonili od prirodzeného

teleologického a stabilného výkladu ustanovenia

(„bolo rozhodnuté o odstránení stavby alebo o zmenách stavby, čo bráni užívať nebytový

priestor) bez toho, aby tento prístup presvedčivo a ústavne konformne vysvetlili.

Podstata zmluvy o nájme nebytových priestorov na dobu určitú spočíva vo vytvorení

garancie, že zmluvný vzťah bude trvať po celý dohodnutý čas a že žiadna strana nebude

musieť čeliť svojvoľnému rozhodnutiu druhej strany, ktorý by viedol k jeho zániku. Dôvody

predčasného zániku takéhoto nájmu sú v prísne viazané

na vážne porušenie zmluvných povinností (napr. neplatenie nájomného) alebo na objektívne

okolnosti mimo vôle strán [napr. vážne mechanické poškodenie priestorov a v zásade

dôvody, pre ktoré sa odstránenie stavby nariaďuje -

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších

predpisov].

Opačný výklad, ako si to asi predstavovali aj konajúce súdy, by naopak

neobhájiteľne znamenal, že by sa prenajímateľovi dala možnosť ukončiť nájom predčasne,

svojvoľne a bez existencie primeraného dôvodu, v rozpore so všetkými uznávanými

postulátmi súkromného práva (poukazujeme tu najmä na zásadu, že ukončenie zmluvného

vzťahu bez udania dôvodu sa typicky spája výlučne so zmluvami uzavretými na dobu

neurčitú - v znení neskorších

predpisov). Povolenie na zbúranie stavby, u ktorej neexistuje žiaden objektívny technický

dôvod na jej zbúranie, a teda získané vlastníkom „len tak“, aby sa zbavil zmluvných

záväzkov, sa totiž nedá kvalifikovať inak ako faktická výpoveď bez udania dôvodu, nakoľko

je výrazom výlučne jednostranného a subjektívneho rozhodnutia prenajímateľa.»

16. Sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti namieta porušenie jej práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorého porušenie odôvodňuje

ohrozovaním jej majetku zo strany prenajímateľa, ktorý si navyše vyžaduje zvýšenú

pozornosť, keďže ide o majetok verejnej lekárne poskytujúcej v jej okolí prístup k liekom

a inému zdravotníckemu materiálu. Prenajímateľ reálne zasiahol do jej práva pokojne

užívať majetok a všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky „neurobili nič“,

aby toto konanie zastavili.

17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„1. Základné práva obchodnej spoločnosti ,

so sídlom: , na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 Protokolu 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26.09.2019, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -140 zo dňa

31.10.2018 a uznesením Okresného súdu Košice II č. k. -70 zo dňa

22.08.2018 porušené boli.

2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26.09.2019, Krajského súdu v Košiciach č. k. -140 zo dňa 31.10.2018

a Okresného súdu Košice II č. k. -70 zo dňa 22.08.2018 sa zrušujú a vec

sa vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , so sídlom:

, priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 375,24 EUR, slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri eurocentov, ktoré

sú Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II

povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária

Nicol Hlaváčiková s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

21. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

25. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nedostatočného

odôvodnenia napadnutých uznesení všeobecných súdov, v ich nespreskúmateľnosti

a nezrozumiteľnosti. Všeobecné súdy nezodpovedali otázky zásadného významu

pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj „dezinterpretovali“

inštitút nájmu na dobu určitú a zákonné možnosti jeho skončenia. V dôsledku uvedeného

došlo podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej v ústavnej sťažnosti označených práv.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým uznesením okresného súdu

27. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

28. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok,

ktorý sťažovateľka aj využila a o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

29. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

30. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. ,

podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

31. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti

nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ).

32. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval

za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd meritórne

posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o vydaní neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu

na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd

môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

33. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní

o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia

musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným

spôsobom odôvodnené.

34. Ústavný súd v preskúmavanom prípade upriamuje pozornosť na skutočnosť,

že v zmysle (ďalej aj „“) pre neodkladné

opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Z napadnutého

uznesenia krajského súdu je zrejmé, že v čase vydania napadnutého uznesenia okresného

súdu prenajímateľ disponoval vtedy právoplatným rozhodnutím správneho orgánu

o povolení odstránenia stavby, ktorej časť mala sťažovateľka v nájme. V tomto kontexte

okresný súd v bode 35 napadnutého uznesenia zdôraznil, že skutočnosť, či sú splnené

podmienky pre vydanie rozhodnutia o povolení odstránenia stavby je oprávnený posúdiť

výlučne stavebný úrad. Na základe uvedeného okresný súd uviedol, že pokiaľ za danej

situácie prenajímateľ ako vlastník disponuje právoplatným rozhodnutím o povolení

odstránenia stavby, na základe ktorého uplatnil nájomnou zmluvou a zákonom predvídaný

výpovedný dôvod z nájomného vzťahu, je zrejmé, že sťažovateľka neosvedčila, že jej patrí

právo užívať nebytové priestory, ktorého ochrany sa dovoláva.

35. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že aj on dospel k záveru, že sťažovateľka

neosvedčila trvanie (existenciu nároku), ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana.

Nad rámec toho, čo v tejto súvislosti uviedol okresný súd, doplnil, že v čase podania návrhu

na neodkladné opatrenie už nájomný vzťah výpoveďou danou podľa § 9 ods. 2 písm. f)

zákona o nájme nebytových priestorov zanikol (bez ohľadu na ďalší vývoj, ktorým

bolo rozhodnutie stavebného úradu o povolení odstránenia stavby zrušené, pozn.).

36. Krajský súd nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

uviedol, že sťažovateľka nepreukázala ani tvrdenú neodkladnosť (naliehavosť) úpravy

pomerov súdom, keď sa nedomáhala určenia, že nájomný vzťah trvá. K námietke

sťažovateľky o predčasnosti takejto žaloby uviedol, že pre súd je rozhodujúci stav v čase

vyhlásenia rozhodnutia, nie v čase podanie žaloby. Vzhľadom na uvedené neriešiť situáciu

v súvislosti s výpovednou lehotou nájomnej zmluvy (keď výpovedná lehota je 6 mesiacov),

t. j. nedomáhať sa ešte počas jej plynutia na súde súdnej ochrany, argumentujúc,

že nič v priebehu jej plynutia nenasvedčovalo tomu, že by žalovaný vo svojom

„protiprávnom“ konaní pokračoval, nepreukazuje ani sťažovateľkou tvrdenú neodkladnosť

(naliehavosť) úpravy pomerov súdom. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že námietka

sťažovateľky o „vonkoncom mätúcej odpovedi“ krajského súdu v súvislosti s obranou

sťažovateľky podaním, resp. nepodaním žaloby o určenie, že nájomný vzťah trvá,

je s poukázaním na uvedenú argumentáciu krajského súdu, zjavne neopodstatnená.

37. Vzhľadom na uvedené pokiaľ krajský súd s prihliadnutím na skutočnosť,

že predmetom konania bol návrh na vydanie neodkladného opatrenia, ktorého účelom

je rýchle a pružné riešenie situácie, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah všeobecného súdu,

nezistil dôvod bezodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami, nemožno

jeho záver považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva

z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil

dôvody, pre ktoré sa stotožnil s názorom okresného súdu, že nebola osvedčená dôvodnosť

návrhu na vydanie neodkladného opatrenia.

38. Vo vzťahu k sťažovateľkinej námietke, ktorou poukazuje na skutočnosť,

že krajský súd nezodpovedal základnú otázku, a to, či majú súdy poskytnúť ochranu proti

nátlakovému konaniu v podobe zastrašovania a nedovolenej svojpomoci, ústavný súd

uvádza, že pokiaľ všeobecné súdy dospeli k záveru, že neboli splnené podmienky

na nariadenie neodkladného opatrenia práve pre neexistenciu nároku, ktorému

sa má poskytnúť ochrana, stratilo v napadnutom konaní svoje opodstatnenie tvrdenie

sťažovateľky o „nedovolenej svojpomoci“ žalovanej a tento argument si tak zo strany

všeobecných súdov nevyžadoval odpoveď.

39. Pokiaľ sťažovateľka argumentuje arbitrárnosťou napadnutého uznesenia

krajského súdu v súvislosti s nevysporiadaním sa s jej argumentáciou o arbitrárnosti

stavebného konania, o ktorom sa dozvedela až po jeho právoplatnom konaní, ústavný súd

uvádza, že tak ako to uviedol okresný súd, to, či sú splnené podmienky pre vydanie

rozhodnutia o povolení odstránenia stavby (vrátane posúdenia zákonnej podmienky,

kto má byť účastníkom konania o odstránení stavby, pozn.), je oprávnený posúdiť výlučne

stavebný úrad. Vzhľadom na uvedené si už táto argumentácia sťažovateľky, s poukazom

na skutočnosť, že krajský súd potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu ako vecne

správne, nevyžadovala zo strany krajského súdu ako súdu odvolacieho špecifickú odpoveď.

40. Na tomto mieste je žiadúce uviesť, že sťažovateľka sa obrátila na všeobecné súdy

s požiadavkou na vydanie neodkladného opatrenia, a to na základe sporu medzi ňou

a prenajímateľom. Úlohou všeobecných súdov v civilnom sporovom konaní je poskytnúť

ochranu v sporoch vyplývajúcich z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv (čl. 1

), kým ten, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo

priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,

nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže

za podmienok ustanovených v znení

neskorších predpisov (ďalej len, „SSP“) domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 2

).

41. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažovateľka využila opravný prostriedok

na ochranu svojich práv, a to podnet na preskúmanie právoplatného rozhodnutia stavebného

úradu o odstránení stavby podľa o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov, na základe ktorého bolo rozhodnutie stavebného

úradu o odstránení stavby zrušené.

42. Z ústavnoprávneho hľadiska sú tak námietky sťažovateľky o tom, že krajský súd

sa nevysporiadal s jej námietkami o arbitrárnosti stavebného konania, zjavne

neopodstatnené.

43. Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd si sám v napadnutom rozhodnutí

odporuje, ak uvádza, že v čase podania návrhu na vydanie neodkladného opatrenia

už nájomný vzťah zanikol, a na druhej strane tvrdí, že v tomto konaní nerieši

platnosť/neplatnosť výpovede. V tomto kontexte ústavný súd uvádza, že všeobecné súdy

pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vychádzajú z reálneho

vyhodnotenia potreby bezodkladne upraviť pomery, pričom právne pomery a ich relevanciu

posudzuje súd vždy v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Preto, ak krajský súd

uviedol, že nájomný vzťah v čase podania návrhu na vydanie neodkladného opatrenia

už zanikol na základe uplatneného výpovedného dôvodu, a to na základe vtedy

právoplatného rozhodnutia stavebného úradu, uvedená argumentácia nevylučuje zároveň

tvrdenie, že v tomto konaní všeobecný súd nerieši platnosť/neplatnosť danej výpovede,

a túto otázku si ako predbežnú vyrieši súd až v rámci konania vo veci samej.

44. V tomto kontexte ústavný súd uvádza, že bez akejkoľvek ústavnoprávnej

relevancie je aj námietka sťažovateľky o „dezinterpreetácii“ inštitútu nájmu na dobu určitú

a zákonných možností jeho ukončenia, keďže je zrejmé, že krajský súd posudzoval

len splnenie/nesplnenie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia a nezaoberal

sa samotnou povahou nájmu nebytových priestorov a neposudzoval ani zákonnosť

uplatneného výpovedného dôvodu zo strany prenajímateľa. Taktiež je v tomto kontexte

zjavne neopodstatnená aj námietka o tom, že sa krajský súd nijako nevysporiadal s tvrdením

sťažovateľky, že konanie prenajímateľa odporuje dobrým mravom a je v rozpore s poctivým

obchodným stykom.

45. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského

súdu známky zjavnej svojvôle nenesie. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd

zohľadnil osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci

zjednodušený a zrýchlený procesný postup a rozhodovanie všeobecných súdov. Krajským

súdom prijaté závery v napadnutom uznesení vychádzajú z logickej úvahy súladnej

so zmyslom a účelom neodkladného opatrenia, opierajúcej sa o primerané odôvodnenie

nadväzujúce na závery okresného súdu. To v plnej miere zodpovedá skutočnosti,

že ide o odôvodnenie rozhodnutia predbežnej povahy o neodkladnom opatrení, navyše

je vnútorne konzistentné a zrozumiteľné, pričom reaguje na skutočnosti, ktoré sú podstatné

pre posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia,

resp. jeho nenariadenie. Samotné napadnuté uznesenie bolo navyše výsledkom procesného

postupu, ktorý bol zákonný a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu

rozhodovania všeobecných súdov. Ani v tomto smere teda ústavný súd nenašiel pochybenia

všeobecných súdov spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal

zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov. , ).

46. Bez významu nie je tiež skutočnosť, že o žalobe sťažovateľky o určenie trvania

nájomného vzťahu, ktoré je vedené pod sp. zn. , okresný súd, tak ako uvádza

sťažovateľka, dosiaľ nerozhodol. Z toho vyplýva, že hoci nebolo vyhovené návrhu

sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, je jej ako strane sporu zaručené právo

na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Ochranu

sťažovateľkou označených práv poskytuje a civilný súd

v dotknutom konaní jednak vo veci samej a jednak možnosťou návrh na neodkladné

opatrenie za splnenia zákonných podmienok podať znova, a to i po skončení konania

( a ).

47. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m.

, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane

ich dôvodov a námietok.

48. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

49. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti po zopakovaní argumentácie totožnej

s argumentáciou v dovolaní zhodnotila, že najvyšší súd mal odmietnutím jej dovolania

porušiť jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

50. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd.

51. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

52. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky (podané

bez označenia prípustnosti dovolania konkrétnym ustanovením Civilného sporového

poriadku, pozn.), bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom

v súlade s namietaným porušením označeného článku a dohovoru.

53. Z bodu 23 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

z odôvodnenia dovolania vyhodnotil, že sťažovateľka podala dovolanie s poukazom

na ustanovenie , t. j. z dôvodu, že súd nesprávnym postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, pričom zároveň v bode 32 uviedol, že prípustnosť dovolania

podľa v tomto konkrétnom prípade daná nie je.

54. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Pri skúmaní

tvrdenia dovolateľa ohľadne nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu. dovolací súd dospel k záveru, že toto tvrdenie je účelové

s cieľom žalovaných založiť prípustnosť dovolania, nakoľko napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu je odôvodnené dostatočne, jednoznačne a nevykazuje žiadne známky

nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti...

... Z obsahu napadnutého uznesenia nie je zrejmé, že by jeho odôvodnenie bolo

nedostatočné, nezrozumiteľné. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia jednoznačne

vyplýva, že žalobca jeho návrh na neodkladné opatrenia neosvedčil, že nájomná zmluva,

na základe ktorej návrh na neodkladné opatrenia požiadal, zanikla a žiaden iný dôvod

pre nariadenie neodkladného opatrenia požadovaný v návrhu žalobcu neexistuje.“

55. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného

súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom ozrejmil, z akého dôvodu dovolanie

sťažovateľky odmietol.

56. Právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný

a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Civilného

sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral

ich účel a zmysel.

57. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol aj v tejto časti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.4 K namietanému porušeniu práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

58. K namietanému porušeniu práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala porušenie tohto práva v spojení

alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa ,

ako ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť

ani k porušeniu tohto označeného práva. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

59. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu