Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 326/2020
PDF · 546.17 KB
No categories available
I. ÚS 326/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti , ,
, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Nicol Hlaváčiková s. r. o., Bočná
10, Košice, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Nicol Hlaváčiková, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 31 Cb 132/2018 z 22. augusta 2018,
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 164/2018 z 31. októbra 2018
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 78/2019 z 26.
septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 Cb 132/2018
z 22. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 164/2018 z 31. októbra 2018
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 78/2019 z 26. septembra 2019
(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako nájomca uzatvorila
7. marca 2015 zmluvu o nájme nebytových priestorov s obchodnou spoločnosťou
, , , ako prenajímateľom (ďalej
len „prenajímateľ“) na obdobie piatich rokov, a teda na dobu určitú. Sťažovateľka uvádza,
že na základe tejto zmluvy má v nájme nebytové priestory, kde prevádzkuje verejnú lekáreň.
Do daných priestorov investovala nemalé finančné prostriedky, aby ich prerobila
do podmienok umožňujúcich prevádzkovanie verejnej lekárne.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti opisuje skutočnosti, ktoré predchádzali podaniu
návrhu na vydanie neodkladného opatrenia proti prenajímateľovi. V tejto súvislosti uvádza,
že v januári 2018 jej právny zástupca prenajímateľa doručil list označený ako výpoveď
už uvedenej zmluvy o nájme nebytových priestorov. Ako výpovedný dôvod
v nej bol uvedený § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nájme nebytových
priestorov“), a to, že bolo rozhodnuté o odstránení stavby alebo o zmenách stavby, čo bráni
užívať nebytový priestor. K listu bolo priložené právoplatné rozhodnutie Stavebného úradu
mesta Košice, pracoviska Košice-Staré Mesto č. MK/A/2017/21867-04/IKRA
zo 6. decembra 2017, ktorým bolo prenajímateľovi povolené odstránenie stavby, ktorej časť
má sťažovateľka v nájme (ďalej len „rozhodnutie stavebného úradu o povolení odstránenia
stavby“).
4. Sťažovateľka následne zistila, že prenajímateľ požiadal o povolenie na zbúranie
stavby, nemajúc žiaden objektívny dôvod. V žiadosti zatajil nájomcov i vlastníkov
okolitých stavieb a pozemkov. Nikto o tomto konaní nevedel a nemohol jeho priebeh
ovplyvniť. Sťažovateľka listom upozornila prenajímateľa, že jeho výpoveď je neplatná.
Rovnako prenajímateľa upozornila, že jeho konanie je v príkrom rozpore s poctivým
obchodným stykom a dobrými mravmi. Prenajímateľ následne pristúpil k otvorenému
ofenzívnemu nátlaku v snahe sťažovateľku násilím z prenajatých priestorov „vyštvať“.
5. Návrhom podaným 5. augusta 2018 sťažovateľka požiadala okresný súd
o nariadenie neodkladného opatrenia v podobe uloženia povinnosti prenajímateľovi upustiť
od tam vymedzených prejavov nezákonnej svojpomoci a zabrániť ďalším. Podaním
z 9. augusta 2018 tento návrh doplnila.
6. Okresný súd uznesením sp. zn. 31 Cb 132/2018 z 22. augusta 2018 návrh
sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala
odvolanie.
7. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 164/2018 z 31. októbra 2018 napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala
sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 78/2019
z 26. septembra 2019 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol.
8. Sťažovateľka v prvej argumentačnej línii namieta absenciu riadneho odôvodnenia
k jej zásadným argumentom, ktoré boli podľa jej názoru významné pre rozhodnutie
o nariadení neodkladného opatrenia. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu
namieta, že okresný súd úplne nepovšimnutú ponechal jej argumentáciu o nezákonnosti
výpovedného dôvodu prenajímateľa a o jeho konaní v rozpore s dobrými mravmi
a poctivým obchodným stykom a iracionálne jej vytkol, že sa nebránila v stavebnom konaní
ani v konaní o určenie neplatnosti výpovede. Za „kľúčové zlyhanie“ sťažovateľka považuje
skutočnosť, že na okresný súd sa obrátila s požiadavkou bezodkladnej ochrany
proti nezákonnému nátlakovému konaniu prenajímateľa v podobe zastrašovania
a nedovolenej svojpomoci, pričom zo strany všeobecných súdov došlo v jej prípade
k nespravodlivému a arbitrárnemu neposkytnutiu súdnej ochrany.
9. Krajský súd sa podľa sťažovateľky následne s uvedenou argumentáciou
nevysporiadal a nezodpovedal základnú otázku, a to či majú súdy poskytnúť ochranu
proti nátlakovému konaniu v podobe zastrašovania a nedovolenej svojpomoci.
10. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta
aj nezrozumiteľnosť odôvodnenia, keď krajský súd na jednej strane uviedol, že platnosť
či neplatnosť výpovede neskúma, no na druhej strane je údajná platnosť výpovede a zánik
nájomného vzťahu jediným dôvodom, prečo sťažovateľke neposkytol súdnu ochranu.
Za „absolútne nezrozumiteľný“ považuje aj argument krajského súdu o „absolútnom
panstve žalovanej nad vecou“, keď podľa názoru sťažovateľky viazanie skončenia nájmu
na dobu určitú výlučne na zákonom striktne vymedzené objektívne dôvody
alebo na uplynutie dohodnutej doby je jasným zmluvným a dobrovoľným obmedzením
daného „panstva“.
11. Napadnuté uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za nepreskúmateľné
z dôvodu, že krajský súd nezodpovedal zásadnú otázku arbitrárnosti stavebného konania,
o ktorom sa sťažovateľka dozvedela až po jeho právoplatnom skončení.
12. Za „vonkoncom mätúcu“ považuje sťažovateľka odpoveď krajského súdu
v otázke neprípustnosti žaloby o určenie neplatnosti výpovede, ktorej nepodanie
bolo sťažovateľke vytknuté okresným súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza:
«Odvolací súd označil túto časť našej obrany (nevedomosť súdu prvej inštancie
o neprípustnosti žaloby o určenie právnej skutočnosti ak to nevyplýva z osobitného
predpisu) za „nie celkom správne polemiky“. Odvolací súd pritom následne uviedol, že hoci
táto žaloba nie je prípustná, mali sme podať žalobu o určenie, že nájomný vzťah trvá
a to dokonca počas jeho trvania, lebo iba tak by sme údajne preukázali naliehavosť úpravy
pomerov. Ak si aj odmyslime neudržateľnosť požiadavky, aby sa žaloby podávali vopred
(aby sa žiadalo o určenie vzťahu počas jeho trvania), nie je zrejmé a zrozumiteľné, ako táto
výhrada súvisí s tým, že nám súd prvej inštancie odmietol ochranu proti ofenzívnej
svojpomoci, pretože sme nepodali zákonom neprípustnú žalobu. (Pre úplnosť uvádzame,
že žalobu o určenie trvania nájomného vzťahu sme riadne podali po údajnom uplynutí
výpovednej lehoty, teda v čase, kedy už podľa názoru prenajímateľa nájomný vzťah netrval.
Prenajímateľ totiž v rámci svojho nátlaku inicioval aj konanie na Košickom samosprávnom
kraji, aby nám bolo odobraté povolenie na prevádzkovanie verejnej lekárne
pre neexistenciu práva užívať priestory na jej prevádzkovanie. Toto konanie aktuálne
prebieha pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 37C/57/2018.)»
13. Krajský súd sa nevysporiadal ani s námietkou sťažovateľky, že za uvedených
okolností nemohol okresný súd vylúčiť, že konanie prenajímateľa je v rozpore s dobrými
mravmi a poctivým obchodným stykom, a teda nepožíva súdnu ochranu.
14. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka namieta
jeho zmätočnosť a nepresvedčivosť vo vzťahu k jeho právnym záverom, že nájomný vzťah
zanikol, a následne, keď Okresný úrad Košice, odbor výstavby a bytovej politiky
rozhodnutím z 25. februára 2019 rozhodnutie stavebného úradu o povolení odstránenia
stavby ako výsledok nezákonného konania zrušil, sa podľa najvyššieho súdu nájom
„obnovil“. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, rovnako ako v rozhodnutiach nižších
inštancií absentuje podľa názoru sťažovateľky vysporiadanie sa s otázkou protiústavnej
ofenzívnej svojpomoci a neexistencie zákonného výpovedného dôvodu a o posúdení
aspektu nemorálneho počínania prenajímateľa.
15. V ďalšej argumentačnej línii sťažovateľka namieta „dezinterpretáciu“ inštitútu
nájmu na dobu určitú a zákonných možností jeho skončenia všeobecnými súdmi. V tomto
kontexte sťažovateľka uvádza: «Všetky konajúce súdy sa úplne odklonili od prirodzeného
teleologického a stabilného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 116/1990 Zb.
(„bolo rozhodnuté o odstránení stavby alebo o zmenách stavby, čo bráni užívať nebytový
priestor) bez toho, aby tento prístup presvedčivo a ústavne konformne vysvetlili.
Podstata zmluvy o nájme nebytových priestorov na dobu určitú spočíva vo vytvorení
garancie, že zmluvný vzťah bude trvať po celý dohodnutý čas a že žiadna strana nebude
musieť čeliť svojvoľnému rozhodnutiu druhej strany, ktorý by viedol k jeho zániku. Dôvody
predčasného zániku takéhoto nájmu sú v § 9 zákona č. 116/1990 Zb. prísne viazané
na vážne porušenie zmluvných povinností (napr. neplatenie nájomného) alebo na objektívne
okolnosti mimo vôle strán [napr. vážne mechanické poškodenie priestorov a v zásade
dôvody, pre ktoré sa odstránenie stavby nariaďuje - § 88 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších
predpisov].
Opačný výklad, ako si to asi predstavovali aj konajúce súdy, by naopak
neobhájiteľne znamenal, že by sa prenajímateľovi dala možnosť ukončiť nájom predčasne,
svojvoľne a bez existencie primeraného dôvodu, v rozpore so všetkými uznávanými
postulátmi súkromného práva (poukazujeme tu najmä na zásadu, že ukončenie zmluvného
vzťahu bez udania dôvodu sa typicky spája výlučne so zmluvami uzavretými na dobu
neurčitú - § 582 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov). Povolenie na zbúranie stavby, u ktorej neexistuje žiaden objektívny technický
dôvod na jej zbúranie, a teda získané vlastníkom „len tak“, aby sa zbavil zmluvných
záväzkov, sa totiž nedá kvalifikovať inak ako faktická výpoveď bez udania dôvodu, nakoľko
je výrazom výlučne jednostranného a subjektívneho rozhodnutia prenajímateľa.»
16. Sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti namieta porušenie jej práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorého porušenie odôvodňuje
ohrozovaním jej majetku zo strany prenajímateľa, ktorý si navyše vyžaduje zvýšenú
pozornosť, keďže ide o majetok verejnej lekárne poskytujúcej v jej okolí prístup k liekom
a inému zdravotníckemu materiálu. Prenajímateľ reálne zasiahol do jej práva pokojne
užívať majetok a všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky „neurobili nič“,
aby toto konanie zastavili.
17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol:
„1. Základné práva obchodnej spoločnosti ,
so sídlom: , na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 Protokolu 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/78/2019 zo dňa
26.09.2019, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/164/2018-140 zo dňa
31.10.2018 a uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 31 Cb/132/2018-70 zo dňa
22.08.2018 porušené boli.
2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/78/2019 zo dňa
26.09.2019, Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/164/2018-140 zo dňa 31.10.2018
a Okresného súdu Košice II č. k. 31 Cb/132/2018-70 zo dňa 22.08.2018 sa zrušujú a vec
sa vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti , so sídlom:
, priznáva náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 375,24 EUR, slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri eurocentov, ktoré
sú Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II
povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária
Nicol Hlaváčiková s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
21. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
22. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
25. Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
26. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nedostatočného
odôvodnenia napadnutých uznesení všeobecných súdov, v ich nespreskúmateľnosti
a nezrozumiteľnosti. Všeobecné súdy nezodpovedali otázky zásadného významu
pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj „dezinterpretovali“
inštitút nájmu na dobu určitú a zákonné možnosti jeho skončenia. V dôsledku uvedeného
došlo podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej v ústavnej sťažnosti označených práv.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením okresného súdu
27. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
28. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný opravný prostriedok,
ktorý sťažovateľka aj využila a o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
29. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,
ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
30. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
31. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti
nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09).
32. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd meritórne
posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o vydaní neodkladného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu
na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd
môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
33. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní
o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne
požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia
musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené.
34. Ústavný súd v preskúmavanom prípade upriamuje pozornosť na skutočnosť,
že v zmysle § 329 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) pre neodkladné
opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Z napadnutého
uznesenia krajského súdu je zrejmé, že v čase vydania napadnutého uznesenia okresného
súdu prenajímateľ disponoval vtedy právoplatným rozhodnutím správneho orgánu
o povolení odstránenia stavby, ktorej časť mala sťažovateľka v nájme. V tomto kontexte
okresný súd v bode 35 napadnutého uznesenia zdôraznil, že skutočnosť, či sú splnené
podmienky pre vydanie rozhodnutia o povolení odstránenia stavby je oprávnený posúdiť
výlučne stavebný úrad. Na základe uvedeného okresný súd uviedol, že pokiaľ za danej
situácie prenajímateľ ako vlastník disponuje právoplatným rozhodnutím o povolení
odstránenia stavby, na základe ktorého uplatnil nájomnou zmluvou a zákonom predvídaný
výpovedný dôvod z nájomného vzťahu, je zrejmé, že sťažovateľka neosvedčila, že jej patrí
právo užívať nebytové priestory, ktorého ochrany sa dovoláva.
35. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že aj on dospel k záveru, že sťažovateľka
neosvedčila trvanie (existenciu nároku), ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana.
Nad rámec toho, čo v tejto súvislosti uviedol okresný súd, doplnil, že v čase podania návrhu
na neodkladné opatrenie už nájomný vzťah výpoveďou danou podľa § 9 ods. 2 písm. f)
zákona o nájme nebytových priestorov zanikol (bez ohľadu na ďalší vývoj, ktorým
bolo rozhodnutie stavebného úradu o povolení odstránenia stavby zrušené, pozn.).
36. Krajský súd nad rámec odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu
uviedol, že sťažovateľka nepreukázala ani tvrdenú neodkladnosť (naliehavosť) úpravy
pomerov súdom, keď sa nedomáhala určenia, že nájomný vzťah trvá. K námietke
sťažovateľky o predčasnosti takejto žaloby uviedol, že pre súd je rozhodujúci stav v čase
vyhlásenia rozhodnutia, nie v čase podanie žaloby. Vzhľadom na uvedené neriešiť situáciu
v súvislosti s výpovednou lehotou nájomnej zmluvy (keď výpovedná lehota je 6 mesiacov),
t. j. nedomáhať sa ešte počas jej plynutia na súde súdnej ochrany, argumentujúc,
že nič v priebehu jej plynutia nenasvedčovalo tomu, že by žalovaný vo svojom
„protiprávnom“ konaní pokračoval, nepreukazuje ani sťažovateľkou tvrdenú neodkladnosť
(naliehavosť) úpravy pomerov súdom. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že námietka
sťažovateľky o „vonkoncom mätúcej odpovedi“ krajského súdu v súvislosti s obranou
sťažovateľky podaním, resp. nepodaním žaloby o určenie, že nájomný vzťah trvá,
je s poukázaním na uvedenú argumentáciu krajského súdu, zjavne neopodstatnená.
37. Vzhľadom na uvedené pokiaľ krajský súd s prihliadnutím na skutočnosť,
že predmetom konania bol návrh na vydanie neodkladného opatrenia, ktorého účelom
je rýchle a pružné riešenie situácie, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah všeobecného súdu,
nezistil dôvod bezodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami, nemožno
jeho záver považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva
z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil
dôvody, pre ktoré sa stotožnil s názorom okresného súdu, že nebola osvedčená dôvodnosť
návrhu na vydanie neodkladného opatrenia.
38. Vo vzťahu k sťažovateľkinej námietke, ktorou poukazuje na skutočnosť,
že krajský súd nezodpovedal základnú otázku, a to, či majú súdy poskytnúť ochranu proti
nátlakovému konaniu v podobe zastrašovania a nedovolenej svojpomoci, ústavný súd
uvádza, že pokiaľ všeobecné súdy dospeli k záveru, že neboli splnené podmienky
na nariadenie neodkladného opatrenia práve pre neexistenciu nároku, ktorému
sa má poskytnúť ochrana, stratilo v napadnutom konaní svoje opodstatnenie tvrdenie
sťažovateľky o „nedovolenej svojpomoci“ žalovanej a tento argument si tak zo strany
všeobecných súdov nevyžadoval odpoveď.
39. Pokiaľ sťažovateľka argumentuje arbitrárnosťou napadnutého uznesenia
krajského súdu v súvislosti s nevysporiadaním sa s jej argumentáciou o arbitrárnosti
stavebného konania, o ktorom sa dozvedela až po jeho právoplatnom konaní, ústavný súd
uvádza, že tak ako to uviedol okresný súd, to, či sú splnené podmienky pre vydanie
rozhodnutia o povolení odstránenia stavby (vrátane posúdenia zákonnej podmienky,
kto má byť účastníkom konania o odstránení stavby, pozn.), je oprávnený posúdiť výlučne
stavebný úrad. Vzhľadom na uvedené si už táto argumentácia sťažovateľky, s poukazom
na skutočnosť, že krajský súd potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu ako vecne
správne, nevyžadovala zo strany krajského súdu ako súdu odvolacieho špecifickú odpoveď.
40. Na tomto mieste je žiadúce uviesť, že sťažovateľka sa obrátila na všeobecné súdy
s požiadavkou na vydanie neodkladného opatrenia, a to na základe sporu medzi ňou
a prenajímateľom. Úlohou všeobecných súdov v civilnom sporovom konaní je poskytnúť
ochranu v sporoch vyplývajúcich z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv (čl. 1
CSP), kým ten, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo
priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže
za podmienok ustanovených zákonom č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len, „SSP“) domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 2
SSP).
41. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažovateľka využila opravný prostriedok
na ochranu svojich práv, a to podnet na preskúmanie právoplatného rozhodnutia stavebného
úradu o odstránení stavby podľa § 65 zákona č. 71/1967 o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov, na základe ktorého bolo rozhodnutie stavebného
úradu o odstránení stavby zrušené.
42. Z ústavnoprávneho hľadiska sú tak námietky sťažovateľky o tom, že krajský súd
sa nevysporiadal s jej námietkami o arbitrárnosti stavebného konania, zjavne
neopodstatnené.
43. Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd si sám v napadnutom rozhodnutí
odporuje, ak uvádza, že v čase podania návrhu na vydanie neodkladného opatrenia
už nájomný vzťah zanikol, a na druhej strane tvrdí, že v tomto konaní nerieši
platnosť/neplatnosť výpovede. V tomto kontexte ústavný súd uvádza, že všeobecné súdy
pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vychádzajú z reálneho
vyhodnotenia potreby bezodkladne upraviť pomery, pričom právne pomery a ich relevanciu
posudzuje súd vždy v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Preto, ak krajský súd
uviedol, že nájomný vzťah v čase podania návrhu na vydanie neodkladného opatrenia
už zanikol na základe uplatneného výpovedného dôvodu, a to na základe vtedy
právoplatného rozhodnutia stavebného úradu, uvedená argumentácia nevylučuje zároveň
tvrdenie, že v tomto konaní všeobecný súd nerieši platnosť/neplatnosť danej výpovede,
a túto otázku si ako predbežnú vyrieši súd až v rámci konania vo veci samej.
44. V tomto kontexte ústavný súd uvádza, že bez akejkoľvek ústavnoprávnej
relevancie je aj námietka sťažovateľky o „dezinterpreetácii“ inštitútu nájmu na dobu určitú
a zákonných možností jeho ukončenia, keďže je zrejmé, že krajský súd posudzoval
len splnenie/nesplnenie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia a nezaoberal
sa samotnou povahou nájmu nebytových priestorov a neposudzoval ani zákonnosť
uplatneného výpovedného dôvodu zo strany prenajímateľa. Taktiež je v tomto kontexte
zjavne neopodstatnená aj námietka o tom, že sa krajský súd nijako nevysporiadal s tvrdením
sťažovateľky, že konanie prenajímateľa odporuje dobrým mravom a je v rozpore s poctivým
obchodným stykom.
45. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského
súdu známky zjavnej svojvôle nenesie. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd
zohľadnil osobitú povahu inštitútu neodkladného opatrenia a tomu zodpovedajúci
zjednodušený a zrýchlený procesný postup a rozhodovanie všeobecných súdov. Krajským
súdom prijaté závery v napadnutom uznesení vychádzajú z logickej úvahy súladnej
so zmyslom a účelom neodkladného opatrenia, opierajúcej sa o primerané odôvodnenie
nadväzujúce na závery okresného súdu. To v plnej miere zodpovedá skutočnosti,
že ide o odôvodnenie rozhodnutia predbežnej povahy o neodkladnom opatrení, navyše
je vnútorne konzistentné a zrozumiteľné, pričom reaguje na skutočnosti, ktoré sú podstatné
pre posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia,
resp. jeho nenariadenie. Samotné napadnuté uznesenie bolo navyše výsledkom procesného
postupu, ktorý bol zákonný a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu
rozhodovania všeobecných súdov. Ani v tomto smere teda ústavný súd nenašiel pochybenia
všeobecných súdov spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal
zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
46. Bez významu nie je tiež skutočnosť, že o žalobe sťažovateľky o určenie trvania
nájomného vzťahu, ktoré je vedené pod sp. zn. 37 C 57/2018, okresný súd, tak ako uvádza
sťažovateľka, dosiaľ nerozhodol. Z toho vyplýva, že hoci nebolo vyhovené návrhu
sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, je jej ako strane sporu zaručené právo
na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Ochranu
sťažovateľkou označených práv poskytuje Civilný sporový poriadok a civilný súd
v dotknutom konaní jednak vo veci samej a jednak možnosťou návrh na neodkladné
opatrenie za splnenia zákonných podmienok podať znova, a to i po skončení konania
(§ 324 ods. 1 a § 329 ods. 3 CSP).
47. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m.
II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu, vrátane
ich dôvodov a námietok.
48. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť ústavnej sťažnosti podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
49. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti po zopakovaní argumentácie totožnej
s argumentáciou v dovolaní zhodnotila, že najvyšší súd mal odmietnutím jej dovolania
porušiť jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
50. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého
otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd.
51. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
52. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,
či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky (podané
bez označenia prípustnosti dovolania konkrétnym ustanovením Civilného sporového
poriadku, pozn.), bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom
v súlade s namietaným porušením označeného článku ústavy a dohovoru.
53. Z bodu 23 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
z odôvodnenia dovolania vyhodnotil, že sťažovateľka podala dovolanie s poukazom
na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, t. j. z dôvodu, že súd nesprávnym postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pričom zároveň v bode 32 uviedol, že prípustnosť dovolania
podľa § 421 CSP v tomto konkrétnom prípade daná nie je.
54. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Pri skúmaní
tvrdenia dovolateľa ohľadne nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu. dovolací súd dospel k záveru, že toto tvrdenie je účelové
s cieľom žalovaných založiť prípustnosť dovolania, nakoľko napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu je odôvodnené dostatočne, jednoznačne a nevykazuje žiadne známky
nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti...
... Z obsahu napadnutého uznesenia nie je zrejmé, že by jeho odôvodnenie bolo
nedostatočné, nezrozumiteľné. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia jednoznačne
vyplýva, že žalobca jeho návrh na neodkladné opatrenia neosvedčil, že nájomná zmluva,
na základe ktorej návrh na neodkladné opatrenia požiadal, zanikla a žiaden iný dôvod
pre nariadenie neodkladného opatrenia požadovaný v návrhu žalobcu neexistuje.“
55. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného
súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom ozrejmil, z akého dôvodu dovolanie
sťažovateľky odmietol.
56. Právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný
a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Civilného
sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral
ich účel a zmysel.
57. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.4 K namietanému porušeniu práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
58. K namietanému porušeniu práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala porušenie tohto práva v spojení
alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť
ani k porušeniu tohto označeného práva. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
59. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu