Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 258/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana

Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Jurajom

Trokanom, Vajanského 10, Trnava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -191 zo 4. júna 2018

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -203 z 29. marca 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -191 zo 4. júna 2018 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -203 z 29. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu -

, proti sťažovateľke ako žalovanej o zaplatenie 2 888,63 € okresný súd

rozhodol rozsudkom pre zmeškanie č. k. -175 zo 4. mája 2018 v spojení

s opravným uznesením č. k. -190 zo 4. júna 2018 podľa § 274 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Sťažovateľka podala podľa návrh na zrušenie uvedeného rozsudku pre

zmeškanie a ako ospravedlniteľný dôvod zmeškania pojednávania vo veci (na strane jej

predchádzajúceho právneho zástupcu) konaného 4. mája 2018, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok pre zmeškanie, uviedla:

«predchádzajúci PZ si vytvoril asociáciu „štvrtok 4. mája“ a preto sa k súdu dostavil

vo štvrtok na 8:30 hod., čo však bol deň 03.05.2018, t.j. o 1 deň skôr, pričom navštívil

informačnú kanceláriu súdu, kde sa informoval, či nebolo pojednávanie zrušené a dostal

informáciu, že pojednávanie zrušené nie je a má sa o 8:30 pojednávať. Predchádzajúci

právny zástupca budovu súdu opustil o cca. 8:45 hod. a bezprostredne na to sa telefonickou

cestou snažil zistiť dôvod nekonania pojednávania a volal celkom 2x, no ani raz mu

v príslušnej spisovej kancelárii telefón nikto nedvihol.»

3. Okresný súd o návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie rozhodol uznesením

č. k. -191 zo 4. júna 2018 tak, že návrh zamietol.

4. Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie z dôvodov,

že „rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a neboli

splnené procesné podmienky, keď súd sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal

so skutočnosťami uvedenými v návrhu, a to, že samotný súd cestou svojej informačnej

kancelárie, ktorej poslaním je už len z názvu o.i. poskytovať stranám informácie, informoval

predchádzajúceho PZ žalovanej/Sťažovateľky o tom, že v ten moment, kedy bol prítomný

v budove súdu, sa má riadne pojednávať a ďalej, že bolo nemožné telefonicky

cez zverejnené tel. č. určené pre verejnosť kontaktovať súd a získať požadované informácie

o dôvodoch nekonania pojednávania a teda súd nepreukázal, že by dotazoval pracovníčku

kancelárie, ktorá danú informáciu poskytla a nevypočul ju o tejto okolnosti, rovnako

ako ani pracovníčky príslušnej spisovej kancelárie, ktoré opakovane na telefonický hovor

nereagovali.“.

5. O odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu

tak, že krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

6. Sťažovateľka vytkla, že okresný súd, aj krajský súd sa vecou zaoberali len

z hľadiska, či boli naplnené formálne podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie,

a vôbec sa nezaoberali tým, kvôli čomu bol tento inštitút inkorporovaný do civilného

procesného kódexu, a to, či správanie sťažovateľky bolo také pasívne, aby mohla byť

nezvratne sankcionovanou neúspechom vo veci samej bez jej riadneho prejednania

a rozhodnutia po riadnom dokazovaní, čím sa podľa sťažovateľky dopustili prílišného

formalizmu. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že striktne formalistické podmienky

na vydanie rozsudku pre zmeškanie tým, že sa jej predchádzajúci právny zástupca

nedostavil na pojednávanie konané 4. mája 2018, splnené sú, ale pre právne konformný

rozsudok pre zmeškanie podmienky splnené neboli, pretože jej procesné správanie bolo

od začiatku aktívne „a aj konkrétna skutková okolnosť neúčasti na pojednávaní bola

preukázaná ako aktívne konanie v zmysle, že sa pojednávania hodlá zúčastniť a porušovateľ

základného práva (Krajský súd v Bratislave) a o to viac prvoinštančný Okresný súd

Bratislava I by nemal ignorovať okolnosti na svojej strane...“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že „uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. -203 zo dňa 29.03.2019 a uznesením

Okresného súdu Bratislava I č. (12C)11C/150/2008-191 zo dňa 04.06.2018 základné právo

Sťažovateľky podľa a základné právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

porušené bolo a zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. -203 zo dňa

29.03.2019 pre porušenie základného práva Sťažovateľky podľa Slovenskej

republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým,

aby Krajský súd v Bratislave odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu zmenil tak,

že návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie č. - 175 zo dňa 04.05.2018

v spojení s opravným uznesením č. ‒190 zo dňa 04.06.2018 sa vyhovie

a prizná sa Sťažovateľke náhrada trov konania za 2 úkony (prevzatie zastúpenia a podanie

tejto ústavnej sťažnosti) vo výške 2x (163,33 eur + 9,80 eur) “.

8. Vec napadla ústavnému súdu 15. júla 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania

vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom

pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť

prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších

sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec sťažovateľky prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 bola vec predbežne prerokovaná v senáte

ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan

a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

15. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

16. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

19. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým

uznesením okresného súdu

20. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd nemá

právomoc na prerokovanie ústavnej sťažnosti, a to poukazujúc na princíp subsidiarity.

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

22. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,

že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže ho už preskúmal

na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

23. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa v spojení s pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým

uznesením krajského súdu

24. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. , , III. ÚS

375/2010, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov.

, , , , ). Za situácie,

ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov podľa , nemožno sa domáhať

ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

25. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

26. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

27. Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu a jeho poučenia je zrejmé,

že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domôcť prostredníctvom inštitútu dovolania.

V danom prípade prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania podľa ,

keďže dovolanie podľa tohto ustanovenia je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí [napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. januára 2020

vo veci sp. zn. , implicitne aj uznesenie najvyššieho súdu z 26. septembra

2018 vo veci sp. zn. ], ak je daný niektorý z dôvodov zmätočnosti definovaný

v tomto ustanovení (v danom prípade ide o tvrdenie sťažovateľky o príliš formalistickom

prístupe krajského súdu pri posudzovaní splnenia podmienok na vydanie rozsudku

pre zmeškanie, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie). V zásadnej

rovine totiž nemožno pochybovať o tom, že zamietnutie návrhu na zrušenie rozsudku

pre zmeškanie (teda skončenie konania), pokiaľ k nemu nedošlo v súlade so zákonom,

resp. na základe príliš formalistického prístupu pri posudzovaní splnenia podmienok

na vydanie rozsudku pre zmeškanie, rozhodne znamená porušenie základného práva

žalovanej strany zaručeného i jej práva zaručeného

dohovoru, keďže sa jej tým odníma súdna ochrana v podobe garantujúcej všetky ústavne

relevantné komponenty práva na spravodlivý proces (napr. právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu).

28. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka možnosť

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) nevyužila, dovolanie nepodala.

Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať ústavnou

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej

až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť

účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.

29. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie

nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jej prípadu

ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3

.

30. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

bolo zistené, že sťažovateľka, riadne poučená, vo vydanom rozsudku

pre zmeškanie nepodala proti nemu odvolanie (pre nesplnenie podmienok na vydanie

takého rozhodnutia), avšak využila procesný nástroj obrany – návrh na zrušenie rozsudku

pre zmeškanie podľa , o ktorom bolo rozhodnuté uznesením okresného

súdu č. k. -191 zo 4. júna 2018 v spojení s napadnutým uznesením krajského

súdu.

31. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132

ods. 2 odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú,

pričom sa argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označených základných

práv bližšie nezaoberal.

Podľa pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko

sudca Peter Straka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Martin Vernarský

predseda senátu