Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 258/2020
PDF · 193.78 KB
No categories available
III. ÚS 258/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana
Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Jurajom
Trokanom, Vajanského 10, Trnava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 150/2008-191 zo 4. júna 2018
a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Co 206/2018-203 z 29. marca 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 150/2008-191 zo 4. júna 2018 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 16 Co 206/2018-203 z 29. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu -
, proti sťažovateľke ako žalovanej o zaplatenie 2 888,63 € okresný súd
rozhodol rozsudkom pre zmeškanie č. k. 11 C 150/2008-175 zo 4. mája 2018 v spojení
s opravným uznesením č. k. 11 C 150/2008-190 zo 4. júna 2018 podľa § 274 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
Sťažovateľka podala podľa § 277 ods. 2 CSP návrh na zrušenie uvedeného rozsudku pre
zmeškanie a ako ospravedlniteľný dôvod zmeškania pojednávania vo veci (na strane jej
predchádzajúceho právneho zástupcu) konaného 4. mája 2018, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok pre zmeškanie, uviedla:
«predchádzajúci PZ si vytvoril asociáciu „štvrtok 4. mája“ a preto sa k súdu dostavil
vo štvrtok na 8:30 hod., čo však bol deň 03.05.2018, t.j. o 1 deň skôr, pričom navštívil
informačnú kanceláriu súdu, kde sa informoval, či nebolo pojednávanie zrušené a dostal
informáciu, že pojednávanie zrušené nie je a má sa o 8:30 pojednávať. Predchádzajúci
právny zástupca budovu súdu opustil o cca. 8:45 hod. a bezprostredne na to sa telefonickou
cestou snažil zistiť dôvod nekonania pojednávania a volal celkom 2x, no ani raz mu
v príslušnej spisovej kancelárii telefón nikto nedvihol.»
3. Okresný súd o návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie rozhodol uznesením
č. k. 11 C 150/2008-191 zo 4. júna 2018 tak, že návrh zamietol.
4. Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie z dôvodov,
že „rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a neboli
splnené procesné podmienky, keď súd sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal
so skutočnosťami uvedenými v návrhu, a to, že samotný súd cestou svojej informačnej
kancelárie, ktorej poslaním je už len z názvu o.i. poskytovať stranám informácie, informoval
predchádzajúceho PZ žalovanej/Sťažovateľky o tom, že v ten moment, kedy bol prítomný
v budove súdu, sa má riadne pojednávať a ďalej, že bolo nemožné telefonicky
cez zverejnené tel. č. určené pre verejnosť kontaktovať súd a získať požadované informácie
o dôvodoch nekonania pojednávania a teda súd nepreukázal, že by dotazoval pracovníčku
kancelárie, ktorá danú informáciu poskytla a nevypočul ju o tejto okolnosti, rovnako
ako ani pracovníčky príslušnej spisovej kancelárie, ktoré opakovane na telefonický hovor
nereagovali.“.
5. O odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu
tak, že krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
6. Sťažovateľka vytkla, že okresný súd, aj krajský súd sa vecou zaoberali len
z hľadiska, či boli naplnené formálne podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie,
a vôbec sa nezaoberali tým, kvôli čomu bol tento inštitút inkorporovaný do civilného
procesného kódexu, a to, či správanie sťažovateľky bolo také pasívne, aby mohla byť
nezvratne sankcionovanou neúspechom vo veci samej bez jej riadneho prejednania
a rozhodnutia po riadnom dokazovaní, čím sa podľa sťažovateľky dopustili prílišného
formalizmu. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že striktne formalistické podmienky
na vydanie rozsudku pre zmeškanie tým, že sa jej predchádzajúci právny zástupca
nedostavil na pojednávanie konané 4. mája 2018, splnené sú, ale pre právne konformný
rozsudok pre zmeškanie podmienky splnené neboli, pretože jej procesné správanie bolo
od začiatku aktívne „a aj konkrétna skutková okolnosť neúčasti na pojednávaní bola
preukázaná ako aktívne konanie v zmysle, že sa pojednávania hodlá zúčastniť a porušovateľ
základného práva (Krajský súd v Bratislave) a o to viac prvoinštančný Okresný súd
Bratislava I by nemal ignorovať okolnosti na svojej strane...“.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že „uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. 16Co/206/2018-203 zo dňa 29.03.2019 a uznesením
Okresného súdu Bratislava I č. (12C)11C/150/2008-191 zo dňa 04.06.2018 základné právo
Sťažovateľky podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
porušené bolo a zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 16Co/206/2018-203 zo dňa
29.03.2019 pre porušenie základného práva Sťažovateľky podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým,
aby Krajský súd v Bratislave odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu zmenil tak,
že návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie č. 11C 150/2008 - 175 zo dňa 04.05.2018
v spojení s opravným uznesením č. 11C 150/2008 ‒190 zo dňa 04.06.2018 sa vyhovie
a prizná sa Sťažovateľke náhrada trov konania za 2 úkony (prevzatie zastúpenia a podanie
tejto ústavnej sťažnosti) vo výške 2x (163,33 eur + 9,80 eur) “.
8. Vec napadla ústavnému súdu 15. júla 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania
vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom
pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť
prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších
sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec sťažovateľky prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 bola vec predbežne prerokovaná v senáte
ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan
a Peter Straka.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
15. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
16. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
19. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým
uznesením okresného súdu
20. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd nemá
právomoc na prerokovanie ústavnej sťažnosti, a to poukazujúc na princíp subsidiarity.
21. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
22. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,
že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže ho už preskúmal
na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
23. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým
uznesením krajského súdu
24. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS
375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov.
I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie,
ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku, nemožno sa domáhať
ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
25. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
26. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
27. Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu a jeho poučenia je zrejmé,
že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domôcť prostredníctvom inštitútu dovolania.
V danom prípade prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,
keďže dovolanie podľa tohto ustanovenia je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí [napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. januára 2020
vo veci sp. zn. 5 Obdo 26/2019, implicitne aj uznesenie najvyššieho súdu z 26. septembra
2018 vo veci sp. zn. 5 Cdo 43/2018], ak je daný niektorý z dôvodov zmätočnosti definovaný
v tomto ustanovení (v danom prípade ide o tvrdenie sťažovateľky o príliš formalistickom
prístupe krajského súdu pri posudzovaní splnenia podmienok na vydanie rozsudku
pre zmeškanie, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie). V zásadnej
rovine totiž nemožno pochybovať o tom, že zamietnutie návrhu na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie (teda skončenie konania), pokiaľ k nemu nedošlo v súlade so zákonom,
resp. na základe príliš formalistického prístupu pri posudzovaní splnenia podmienok
na vydanie rozsudku pre zmeškanie, rozhodne znamená porušenie základného práva
žalovanej strany zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy i jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže sa jej tým odníma súdna ochrana v podobe garantujúcej všetky ústavne
relevantné komponenty práva na spravodlivý proces (napr. právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu).
28. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka možnosť
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) nevyužila, dovolanie nepodala.
Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť
účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.
29. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie
nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jej prípadu
ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3
30. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
11 C 150/2008 bolo zistené, že sťažovateľka, riadne poučená, vo vydanom rozsudku
pre zmeškanie nepodala proti nemu odvolanie (pre nesplnenie podmienok na vydanie
takého rozhodnutia), avšak využila procesný nástroj obrany – návrh na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie podľa § 277 ods. 2 CSP, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením okresného
súdu č. k. 11 C 150/2008-191 zo 4. júna 2018 v spojení s napadnutým uznesením krajského
súdu.
31. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako neprípustnú,
pričom sa argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označených základných
práv bližšie nezaoberal.
Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko
sudca Peter Straka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Martin Vernarský
predseda senátu