Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 322/2020
PDF · 208.76 KB
No categories available
II. ÚS 322/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Annou
Čukanovou, Záhradnícka 60, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 10 CoE 309/2016-688 z 11. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ECdo 2/2018 z 30. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 CoE 309/2016-688
z 11. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ECdo 2/2018
z 30. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“, spolu len „napadnuté
uznesenia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
v procesnom postavení povinnej v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom
pod (ďalej len „exekučné konanie“).
Uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. Er 63/2001-264
z 5. júna 2003 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 10 CoE 60/2003-302 z 30. apríla
2004 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať. Uznesením č. k. 11 Er 63/2001-352 z 10. novembra 2005 okresný súd
exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s tým, že o trovách
exekučného konania rozhodne samostatným uznesením.
3. Uznesením krajského súdu č. k. 10 CoE 18/2006-370 z 31. októbra 2007
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Er 63/2001-352
z 10. novembra 2005 odvolací súd rozhodol tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil
a sťažovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uznesením okresného súdu
č. k. 11 Er 63/2001-389 z 3. júna 2015 súd prvej inštancie rozhodol o trovách exekučného
konania v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu
trov konania nepriznal, keďže si ich súdny exekútor výslovne neuplatnil, pretože mu boli
uhradené oprávneným.
4. Dňa 3. decembra 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky
z 27. novembra 2015 označené ako „špecifikácia trov exekučného konania“, o ktorom
okresný súd po tom, ako ho podľa jeho obsahu posúdil ako návrh na vydanie doplňujúceho
uznesenia o trovách konania v zmysle § 166 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
vo vzťahu k uzneseniu č. k. 11 Er 63/2001-352 z 10. novembra 2005 v spojení s uznesením
krajského súdu č. k. 10 CoE 18/2006-370 z 31. októbra 2007, rozhodol uznesením
č. k. 11 Er 63/2001-465 z 29. januára 2016 (ďalej len „uznesenie súdu prvej inštancie“)
o jeho odmietnutí z dôvodu zmeškania zákonnej lehoty na jeho podanie.
5. Napadnutým uznesením krajský súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil. Proti
tomuto napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa
§ 447 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“).
6. V značne zmätočnej a neprehľadne koncipovanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka
rozsiahlo popísala skutkový a právny stav veci a samotný priebeh celého exekučného
konania a podrobne opísala všetky nedostatky a pochybenia, ktoré sa podľa jej mienky
v exekučnom konaní od jeho začatia udiali.
7. Vo vzťahu k predmetu ústavnej sťažnosti je relevantná tá časť ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľka namieta arbitrárnosť, neodôvodnenosť napadnutých uznesení, ktoré
podľa jej presvedčenia nedávajú odpovede na položené právne otázky.
V rámci odôvodnenia svojich námietok sťažovateľka uviedla, že «... v prípade
odvolacieho súdu, a aj najvyššieho súdu, nejde o konformný výklad ustanovenia § 161 CSP
(bývalé ustanovenie § 104 OSP), ani ust. § 262 CSP, a ani procesných predpisov
s exekučným konaním a exekúciou spojených. Podľa výslovného ustanovenia § 161 ods. 3
CSP súd nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, ak ide o nedostatok procesnej
podmienky, súd musí urobiť vhodné opatrenie na jeho odstránenie, a ak sa nepodarí
nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví. A ak ide o nedostatok
procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 161 ods. 2 CSP).
„Záväzný právny názor“ odvolacieho súdu nesmie byť v rozpore s právnym poriadkom.
V danom prípade by šlo o konanie, ktorým sa konanie končí, a pre vydanie
Uznesenia o trovách exekúcie účastníkov, Okresným súdom Galanta, nie sú splnené
procesné podmienky konania, podľa textu nižšie, okresný súd v Galante nesmie vydať
rozhodnutie, pokiaľ neodstráni prekážky konania, a o.i., aj pre rozhodovaciu právomoc
Krajského súdu v Trnave, absentuje právoplatné rozhodnutie, ktorým sa exekučné konanie
(§ 36 a nasl. EP) pred súdnym exekútorom na základe vydaného upovedomenia o začatí
exekúcie zastavuje, ktorým sa exekúcia vedená pred súdnym exekútorom zastavuje.
Odvolací súd, ani najvyšší súd splnenie procesných podmienok neskúmali, a aj
z tohto dôvodu nezistili, či ide (pôjde) o konanie, ktorým sa konanie končí...».
8. Nesplnenie procesných podmienok konania, ktoré podľa názoru sťažovateľky
neskúmal okresný súd ani krajský súd, spočíva v tom, že notárska zápisnica, ktorá bola
exekučným titulom na výkon exekúcie v predmetnej veci, neobsahovala podstatné
náležitosti podľa § 47 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, a to zamestnanie
sťažovateľky a oprávneného, a preto nie je formálne vykonateľná. V tejto súvislosti
sťažovateľka uviedla, že „Súd je povinný (ex offo) skúmať procesné podmienky konania
(odstrániteľné a neodstrániteľné prekážky konania) kedykoľvek počas konania (§ 104 OSP,
9. Vzhľadom na to, že krajský súd v napadnutom uznesení námietku sťažovateľky
týkajúcu sa formálnej nevykonateľnosti exekučného titulu neposudzoval, považuje
sťažovateľka jeho záver, že okresný súd má v ďalšom procesnom postupe rozhodnúť
o trovách exekúcie účastníkov, za arbitrárny.
10. Sťažovateľka je toho názoru, že k dnešnému dňu nebolo právoplatne skončené
ani konanie o jej námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie z dôvodu nerozhodnutia
o nich.
11. Podaným odvolaním proti uzneseniu súdu prvej inštancie sťažovateľka žiadala,
aby krajský súd napadnuté uznesenie «zrušil a aby súd prvej inštancie v „spore riadnym
spôsobom pokračoval“, aby Uznesenie o trovách konania vydal po splnení všetkých
zákonných a procesných podmienok Er 63/2001-5, EX 8/2001,11 Er/63/2001, EX 8/2001,
v rámci konania ako spravodlivosti celku».
Krajský súd však uvedeným spôsobom nepostupoval a „nevykonal žiaden prieskum
právnych (procesných) otázok, a nesprávne, nespravodlivo a nezákonne zaviazal Okresný
súd v Galante, procesné postupovať tak, že rozhodne o trovách exekúcie“. Sťažovateľka
preto považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne.
12. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka, že prijatý právny
záver, že dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušujúce uznesenie súdu prvej inštancie je
z procesného hľadiska procesným úspechom sťažovateľky ‒nezasiahlo negatívne do jej
právneho postavenia, nie je „v súlade s demokratickými princípmi právneho štátu,
a s podstatou dovolania podľa ust. § 420 písmeno a), b), f) CSP. Najvyšší súd neskúmal
procesné podmienky konania, a nezdôvodnil, prečo predmetné uznesenie krajského súdu
nezasiahlo negatívne do jej právneho postavenia, podľa námietok uvedených v dovolaní.“.
13. Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení „rozhodoval
v exekučnej veci oprávneného , bývajúceho v ,
proti povinnej , hoci oprávnený podľa zmluvy o postúpení
pohľadávky, stratil svoje hmotnoprávne oprávnenie z exekučného titulu, byť oprávneným,
čo sme v dovolaní tvrdili, v dovolaní a odvolaní sme tvrdili to, čo tvrdíme v tejto ústavnej
sťažnosti“. Najvyšší súd však podľa mienky sťažovateľky procesné vady neskúmal, a ako
sama uvádza, „ani na jednu právnu otázku podľa ust. § 420 písmeno a), b), f) dovolateľka
od najvyššieho súdu nedostala odpoveď“.
14. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné ľudské právo Sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd:
2. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 ECdo 2/2018 zo dňa
30. apríla 2018, Uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. č. 10CoE/309/2016-688 zo dňa
11. októbra 2016, porušené boli.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 ECdo 2/2018 zo dňa
30. apríla 2018 zrušuje,
Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. č. 10CoE/309/2016-688 zo dňa 11. októbra
2016, zrušuje, a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľke finančné zadosťučinenie
(podľa vlastnej úvahy.)
5. Ústavný súd SR, priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
Relevantná právna úprava
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
21. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý zrušil
uznesenie súdu prvej inštancie o odmietnutí návrhu sťažovateľky, ktorým žiadala priznať
trovy exekučného konania a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol
sťažovateľkou podané dovolanie ako podané neoprávnenou osobou podľa § 447 písm. b)
CSP.
III.1 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením krajského súdu
22. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom
závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54), podľa
ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému uzneseniu) odvolacieho
súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010).
23. Uvedená zásada sa premietla aj do novej právnej úpravy zákona o ústavnom
súde, ktorý v poslednej vete ustanovenia § 124 uvádza, že ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
24. Avšak, nie každé rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku spôsobuje
zachovanie zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré
bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté.
25. Princíp zachovania lehoty po podaní dovolania aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava počítajúca plynutie
lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,
v každom prípade predpokladá riadne využitie mimoriadneho opravného prostriedku.
O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku pritom nemožno hovoriť v
prípade, že je podaný neoprávnenou osobou, je podaný po lehote, je podaný bez povinného
právneho zastúpenia advokátom, prípadne ak je podaný proti rozhodnutiu, proti ktorému
právna úprava možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa. V opačnom
prípade by sme totiž pripustili možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti (m. m. II. ÚS 91/2019, I. ÚS 149/2020).
26. O tento prípad ide aj vo veci sťažovateľky, ktorej dovolanie najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol podľa § 447 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou
osobou, z čoho vyplýva, že sťažovateľka mimoriadny opravný prostriedok riadne nevyužila.
Z uvedeného dôvodu nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí jej
dovolania v súvislosti s plynutím dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti (§ 124
zákona o ústavnom súde). Inými slovami, lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 124
zákona o ústavnom súde nemožno počítať od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu
o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľke, ktorým bolo dovolanie odmietnuté
z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou, keďže takéto využitie mimoriadneho
opravného prostriedku nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorý je
podmienkou podania ústavnej sťažnosti v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto sa táto lehota
počíta od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
27. Z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva deň právoplatnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu, ústavný súd však dopytom na okresnom súde zistil, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2016. Ústavná sťažnosť sťažovateľky
bola ústavnému súdu doručená 16. decembra 2019, teda celkom zjavne po uplynutí lehoty
dvoch mesiacov od právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
28. Na tomto základe ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti podľa § 56 ods. 2 písm. f) ako podanú oneskorene.
III.2 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
29. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
30. Ústavný súd poukazuje aj na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym
východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01, IV. ÚS 163/2018).
31. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že najvyšší súd
postupoval správne podľa platného a účinného právneho poriadku (Civilného sporového
poriadku) upravujúceho dovolacie konanie v čase podania dovolania a jasne a zrozumiteľne
odôvodnil aplikáciu konkrétnych ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich
dovolacie konanie a podmienky podania dovolania (§ 419 a nasl. CSP). Najvyšší súd
zodpovedným a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil dôvod, pre ktorý bolo potrebné
sťažovateľkou podané dovolanie považovať za podané neoprávnenou osobou.
32. Najvyššiemu súdu a jeho právnemu záveru dôvodenému v napadnutom uznesení
tak nie je z ústavného hľadiska čo vytknúť a ústavný súd je povinný v tomto prípade
odmietnuť ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej obsiahnutými, keďže rozhodovanie o nich
je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu