Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 191/2020
PDF · 470.61 KB
No categories available
I. ÚS 191/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Nám. osloboditeľov 10, Michalovce, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 63/2012
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 63/2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 37 C 63/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov) na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Juraja Kusa, Nám. osloboditeľov 10, Michalove, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 191/2020-10 z 28. apríla 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť sťažovateľa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 63/2012 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom sa pod sp. zn.
37 C 63/2012 vedie na základe žaloby sťažovateľa zo 7. marca 2012 konanie o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaná“).
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že bol trestne stíhaný
tri roky a tri mesiace, z toho päť mesiacov bol stíhaný väzobne. Z tohto titulu
si v napadnutom konaní uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100 000 €
s príslušenstvom a zároveň uvádza, že žalobný návrh v časti náhrady škody v sume
4 470,09 € vzal späť.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd uskutočnil v napadnutom
konaní prvé pojednávanie až po štyroch rokoch od podania žaloby, a to 29. februára 2016.
Okresný súd následne vykonal viaceré pojednávania a na pojednávaní konanom 27. apríla
2017 vo veci rozhodol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 Co 330/2017 zo 4. októbra 2018
druhým výrokom rozsudok okresného súdu sp. zn. 37 C 63/2012 z 27. apríla 2017 v časti
zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 100 000 € s príslušenstvom zrušil, a to z dôvodu jeho
zmätočnosti a nepreskúmateľnosti.
5. Následne bol okresný súd po vrátení veci z krajského súdu opäť nečinný v trvaní
jedného roka, keď ďalšie pojednávanie uskutočnil až 16. septembra 2019. Predmetné
pojednávanie bolo odročené na 25. november 2019, a to napriek tomu, že sporové strany
na pojednávaní uviedli, že nemajú žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie.
6. Sťažovateľ namieta, že postup okresného súdu v trvaní viac ako 7 rokov možno
hodnotiť ako neefektívny a nesústredený, lebo zbytočné prieťahy v napadnutom konaní
boli zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou okresného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne
k odstráneniu právnej istoty. Z ústavnoprávneho hľadiska je podľa názoru sťažovateľa
neprijateľné, aby jeho právna neistota v napadnutom konaní nebola odstránená
za viac ako 7 rokov od jeho začatia.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol:
„1. Základné právo , , trvalé bytom
, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37C/63/2012, porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
37C/63/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. , , trvalé bytom
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 14.000,- € (slovom štrnásťtisíc eur),
ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť , ,
trvalé bytom , trovy právneho zastúpenia v sume 411,58 €,
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Juraja Kusa, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu (1/6 výpočtového základu, t.j. 163,33 € + 20 % DPH (32,66 €) = 195,99 € +
režijný paušál 9,80 €, čiže 2 úkony právnej služby, spolu 411,58 €).“
II.
Vyjadrenie okresného súdu, replika sťažovateľa a chronologický prehľad úkonov
okresného súdu v napadnutom konaní
8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby ústavnému
súdu oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
9. Predseda okresného súdu v podaní sp. zn. 1 SprV 399/2020 zo 16. júna 2020
(ďalej aj „vyjadrenie predsedu okresného súdu“) uviedol, že v tejto veci súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania, a po chronologickom prehľade úkonov okresného súdu
v napadnutom konaní poukázal na skutočnosť, že sťažovateľom požadované finančné
zadosťučinenie považuje za neprimerané s poukázaním, že sťažovateľ nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu zákon priznáva na ochranu jeho základných práv a slobôd,
keďže v danej veci nepodal sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predseda
okresného súdu poukázal aj na obdobia, keď sa spis nachádzal, v dôsledku rozhodovania
o podanom odvolaní, na krajskom súde, a vyjadril názor, že tieto obdobia by nemali
byť pripísané na ťarchu okresného súdu.
10. Na výzvu ústavného súdu sa podaním doručeným ústavnému súdu 10. júla 2020
vyjadril sťažovateľ, ktorý poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že okresný súd nariadil
vo veci prvé pojednávanie až po štyroch rokoch od podania žaloby. Sťažovateľ
tiež poukazuje na dôvody, pre ktoré boli odročované jednotlivé pojednávania,
ako aj na skutočnosť, že okresný súd vydaním zmätočného a nepreskúmateľného rozsudku
sp. zn. z 27. apríla 2017, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol, spôsobil v napadnutom
konaní taktiež zbytočné prieťahy. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vyjadril svoj súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom okresného súdu a replikou sťažovateľa dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
12. Ústavný súd z vyjadrenia predsedu okresného súdu a príloh pripojených
k ústavnej sťažnosti zistil, že v napadnutom konaní boli uskutočnené tieto úkony:
- 8. marca 2012 bola okresnému súdu doručená žaloba,
- 22. marca 2012 boli okresným súdom stranám sporu doručené procesné poučenia
a žalovanej bola doručená na vyjadrenie žaloba,
- 24. apríla 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej,
- 25. júna 2012 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie žalovanej,
- 9. júla 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa,
- 2. augusta 2012 predložil sťažovateľ okresnému súdu potvrdenie o osobných,
zárobkových a majetkových pomeroch,
- od októbra 2012 do mája 2014 boli realizované úkony súvisiace s v tom čase
účinným ustanovením § 141a Občianskeho súdneho poriadku, o ktorom následne ústavný
súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2016 rozhodol, že je v rozpore s čl. 1 ods. 1
- od novembra 2014 do marca 2015 okresný súd zabezpečoval s vecou súvisiaci
trestný spis,
- 26. novembra 2015 bol určený termín pojednávania na 29. február 2016, ktoré
bolo odročené na 9. máj 2016 na účel predvolania sťažovateľom navrhnutých svedkov,
- 2. marca 2016 vzal sťažovateľ žalobu čiastočne späť,
- 9. mája 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí navrhnutí
svedkovia a na účel ďalšieho dokazovania bolo odročené na 20. jún 2016,
- 20. júna 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po skončení dokazovania
odročené na účel vyhlásenia rozhodnutia na 11. júl 2016,
- verejné vyhlásenie rozhodnutia nariadené na 11. júl 2016 bolo odročené na 18. júl
2016 a opakovane bolo odročené na 21. júl 2016 a opakovane bolo odročené na 25. júl
2016,
- 21. júla 2016 bolo stranám sporu okresným súdom oznámené, že sa ruší
pojednávanie nariadené na 25. júl 2016 na účel vyhlásenia rozhodnutia, a to z dôvodu,
že sťažovateľ nešpecifikoval výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy vo vzťahu k jednotlivým
nárokom,
- 8. februára 2017 bolo nariadené pojednávanie na 27. apríl 2017, na ktorom
bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené a žaloba sťažovateľa
bola zamietnutá,
- 26. júla 2017 sa sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu z 27. apríla 2017
odvolal,
- od júla 2017 do septembra 2017 okresný súd vykonával procesné úkony
pre predloženie veci odvolaciemu súdu,
- 8. novembra 2017 bol spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu,
- 5. novembra 2018 bol spis vrátený z odvolacieho súdu s rozhodnutím, ktorým
bolo odvolanie čiastočne odmietnuté a vo výroku o zamietnutí žaloby v spojení s výrokom
o trovách konania bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
- rozhodnutie odvolacieho súdu bolo v novembri 2018 doručené sporovým stranám,
- 31. januára 2019 určil zákonný sudca termín pojednávania na 16. máj 2019, ktoré
bolo zo zdravotných dôvodov na strane sudcu odročené na 16. september 2019,
- 16. septembra 2019 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 25. november 2019,
- 25. novembra 2019 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo na účel vyhlásenia
rozhodnutia odročené na 16. december 2019,
- termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zrušený z dôvodu evakuácie budovy
súdov pre nahlásený nástražný výbušný systém,
- vo februári 2020 bolo nariadené pojednávanie na 30. marec 2020,
- z dôvodu mimoriadnej situácie v súvislosti s pandémiou koronavírusu
bolo pojednávanie nariadené na 30. marec 2020 zrušené,
-v súčasnosti je termín pojednávania určený na 28. september 2020.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
16. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pozn.) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty
inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. IV. ÚS 221/04).
18. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa sporová strana
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
19. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016
je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17
Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie strany sporu a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
21. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je spor o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Predmet tohto sporu predstavuje
bežnú agendu všeobecných súdov. Hodnotením tohto kritéria v spojení aj s postupom
okresného súdu v tomto konaní (pozri prehľad úkonov) ústavný súd však nezistil žiadnu
podstatnú okolnosť, ktorá by mohla ospravedlniť predovšetkým neefektívny postup
okresného súdu v konaní s ústavne neakceptovateľným dôsledkom jeho neskončenia
po dobu viac ako ôsmich rokov od podania žaloby.
22. V konaní o ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma
aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že nezistil také správanie sťažovateľa
ako strany sporu napadnutého konania, ktoré by prispelo k zbytočným prieťahom.
23. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie, ktoré sa začalo doručením žaloby
okresnému súdu 8. marca 2012, nie je ani po vyše ôsmich rokoch od jeho začatia
právoplatne skončené, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľné.
24. Okresný súd nariadil prvé pojednávanie až po štyroch rokoch od podania žaloby,
čo nemožno ospravedlniť ani skutočnosťou, že počas tohto obdobia okresný súd vykonával
procesné úkony spojené s doručovaním žaloby a vyjadrením sporovým stranám a nemožno
to ospravedlniť ani skutočnosťou, že spis sa v tomto období nachádzal aj na krajskom súde
(od 24. júla 2013 do 14. mája 2014, pozn.).
25. Napadnuté konanie je postihnuté neefektívnosťou, o čom svedčí skutočnosť,
že rozsudok okresného súdu sp. zn. 37 C 63/2012 z 27. apríla 2017 bol vo výroku
o zamietnutí žaloby a trovách konania uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 330/2017
zo 4. októbra 2018 zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Krajský
súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že uplatnené odvolacie dôvody
sťažovateľa spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozsudku okresného súdu, ako aj v odňatí
možnosti sťažovateľa konať spočívajúce v dôslednom nevyhodnotení skutkového stavu veci
a nesprávnym právnym posúdením veci sú dané (bod 65 predmetného uznesenia krajského
súdu, pozn.).
26. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej
predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp.
nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť
štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,
kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.
IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011, III. ÚS 516/2014).
27. Z chronologického prehľadu vykonaných úkonov v napadnutom konaní rovnako
vyplýva, že okresnému súdu trvalo len zabezpečenie pripojenia súvisiaceho trestného spisu
až po vykonanie prvého pojednávania vo veci takmer dva roky (od 20. mája 2014
do 29. februára 2016, pozn.), čo nemožno považovať za postup okresného súdu,
ktorý by smeroval k tomu, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
28. Taktiež je zrejmé, že okresný súd viackrát odročoval nariadené verejné
vyhlásenie rozsudku bez uvedenia dôvodu a napokon verejné vyhlásenie rozsudku zrušil
a vo veci opäť konal, čo taktiež svedčí o nesústredenosti a neefektívnosti vedenia tohto
súdneho sporu okresným súdom.
29. Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa vyznačovalo
neefektívnym a nesústredeným konaním a nerešpektovaním príslušných procesných
predpisov, čo má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
jeho veci bez zbytočných prieťahov aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote. Tieto nedostatky postupu okresného súdu viedli v konečnom dôsledku k tomu,
že do dňa rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa nebola právam
sťažovateľa poskytnutá ochrana právoplatným meritórnym rozhodnutím nastoľujúcim stav
právnej istoty.
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
V.
Príkaz konať bez zbytočných prieťahov a primerané finančné zadosťučinenie
31. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
32. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou
nečinnosťou vo veci konal.
33. Keďže ústavný súd konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj skutočnosť, že napadnuté
konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, bolo potrebné
prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 63/2012 konať
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
34. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
35. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
36. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
37. Podľa § 135 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote
priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného
ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý
aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
38. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 14 000 €, ktoré odôvodňuje skutočnosťou, že „v stave právnej neistoty žije už ôsmy
rok“ a za každý rok prieťahov žiada priznať 2 000 €, čiže za sedem rokov spolu 14 000 €.
39. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
40. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy okresného súdu v napadnutom
konaní, berúc do úvahy predovšetkým celkovú dĺžku napadnutého konania, ktoré nie je
dosiaľ právoplatne skončené, a s ohľadom na predmet napadnutého konania považoval
ústavný súd priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku
nálezu).
41. Vo zvyšnej časti, t. j. nad rámec priznaného finančného zadosťučinenia ústavný
súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).
VI.
Trovy konania
42. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
43. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom,
ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnym zástupcom.
44. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Priznal náhradu za tri právne úkony, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania, podanie
ústavnej sťažnosti a vyjadrenie na výzvu ústavného súdu z 10. júla 2020, a vychádzal
pri tom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo o dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2019 a taktiež z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo aj o právny úkon vykonaný
v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu
s režijným paušálom 9,80 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon
uskutočnený v roku 2019, t. j. za dva úkony sumu 415,51 € vrátane 20 % dane z pridanej
hodnoty, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Odmena
za jeden úkon právnych služieb za rok 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje
sumu 177 €, čo spolu s režijným paušálom a daňou z pridanej hodnoty predstavuje sumu
225,14 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania celkovo
v sume 640,65 € (bod 4 výroku nálezu).
45. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).
46. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu