Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 130 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (137)III. ÚS 294/2020
PDF · 254.82 KB
No categories available
III. ÚS 294/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a zo sudcov Ivana
Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Oldman s. r. o., IČO 44 781 342, Dlhé diely I. 17/B, Bratislava, zastúpenej advokátom
Mgr. Petrom Arendackým, advokátska kancelária, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 117/2019 z 25. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Oldman s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Oldman s. r. o.,
IČO 44 781 342, Dlhé diely I. 17/B, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 117/2019 z 25. júla 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Bratislava IV
(ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 12 Cb 75/2017 zo 17. mája 2019 (ďalej
aj „uznesenie okresného súdu“) rozhodol o návrhu (ďalej len „žalobca“)
na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia tak, že zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam
v katastrálnom území Karlova Ves, zapísaným na a ,
vo vlastníctve sťažovateľky ako žalovanej, na zabezpečenie pohľadávky žalobcu v sume
91 467,92 € s príslušenstvom a žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania.
3. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z návrhu,
ako aj z priložených listinných dôkazov „vyplývajú skutočnosti odôvodňujúce a
vzbudzujúce nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy voči žalobcovi, nakoľko z nich
vyplýva úmysel žalovaného nakladať so svojimi nadobudnutými nehnuteľnosťami a
zaťažovať ich v prospech tretích osôb, čo v danom prípade aj vykonal v prospech
, a je dôvodná obava žalobcu, že exekúcia bude ohrozená a
zákonný predpoklad pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je tak splnený v súvislosti
aj s nárokom žalobcu, ktorý bol voči žalovanému priznaný v základnom konaní rozhodnutím
tunajšieho súdu č. k. 12Cb/75/2019-338 zo dňa 04.04.2019, vo výške 91.467,92 euro istiny s
príslušenstvom i napriek skutočnosti, že rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť“. Podľa okresného súdu žalobca preukázal konanie žalovaného, ktoré
osvedčovalo, že nehnuteľnosti, ktoré nadobudol do svojho vlastníctva, následne založil v
prospech . Okresný súd tak dospel k záveru, že sú splnené
zákonné predpoklady na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to existencia obavy z
ohrozenia exekúcie konaním žalovaného, a preto vydal zabezpečovacie opatrenie.
4. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu (vo výroku) ako
vecne správne potvrdil.
5. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nezákonné z dôvodu nesprávneho
hodnotenia skutkového stavu krajským súdom, ktoré je podľa sťažovateľky „v príkrom
rozpore s bežným stavom vecí“. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd v jej veci
vyhodnotil zistený skutkový stav v takom rozpore s bežným chodom vecí a v takom rozpore
s bežným posudzovaním zo strany všeobecných súdov, a teda aj s elementárnou logikou, že
takéto hodnotenie možno označiť za svojvoľné, a teda vybočujúce z medzí určených
pre voľné hodnotenie dôkazov. Kým súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie výlučne
na skutočnosti, že sťažovateľka zriadila na svoje nehnuteľnosti záložné právo (pričom
sťažovateľka toto tvrdenie v odvolacom konaní vyvrátila), odvolací súd už považoval
za dôvod na obavu z ohrozenia exekúcie samotnú existenciu záložného práva.
Podľa tvrdenia sťažovateľky existenciu záložného práva k nehnuteľnosti zabezpečujúceho
pohľadávku banky z titulu poskytnutého úveru, ktorý bol použitý práve na kúpu takejto
nehnuteľnosti, nie je možné považovať za dôvod ohrozenia exekúcie.
6. Podľa sťažovateľky súd opomenul skutočnosť, že sťažovateľka pred získaním
úveru na kúpu nehnuteľnosti nemala v súvisiacom rozsahu žiaden majetok, teda nevlastnila
ani nehnuteľnosť a nemala ani finančné prostriedky na jej kúpu. Získaním úveru a jeho
použitím na kúpu nehnuteľnosti sa nezmenila celková majetková situácia sťažovateľky,
čo v plnej miere platí aj na vznik a existenciu záložného práva, ktoré viazne na danej
nehnuteľnosti, pretože toto záložné právo je prirodzeným a nevyhnutným predpokladom
pre získanie úveru a nemá žiaden vplyv na zväčšenie či zmenšenie majetku sťažovateľky.
Možno dokonca tvrdiť, že kúpou nehnuteľnosti sa posilnila istota veriteľov na úhradu ich
záväzkov, keďže je nepochybným všeobecne prijímaným faktom, že nehnuteľnosti sú
podstatne menej likvidným majetkom ako finančné prostriedky (navyše verejne
evidovaným v katastri nehnuteľností), a teda zmenou finančných prostriedkov
na nehnuteľnosť sa znižuje možnosť zbaviť sa tohto majetku rýchlo a bez vedomia svojich
veriteľov. Z uvedeného vyplýva, že existencia záložného práva na nehnuteľnostiach
vo vlastníctve sťažovateľky objektívne nie je za danej situácie spôsobilá vyvolať obavu
z ohrozenia exekúcie. Sťažovateľka v tejto súvislosti podotýka, že záložným veriteľom nie
je žiadna spriaznená osoba či nedôveryhodný subjekt, ale banková inštitúcia legálne
poskytujúca finančné služby v Slovenskej republike.
7. Čo sa týka záložného práva k pohľadávkam, ktoré bolo tiež zriadené v prospech
, súd prvej inštancie tento dôvod neuviedol ako dôvod na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia, odvolací súd však v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza,
že je irelevantné, že založenie pohľadávok predstavovalo podmienku pre poskytnutie
kontokorentného úveru. Aj tento záver odvolacieho súdu je podľa sťažovateľky absolútne
nesprávny. Sťažovateľka zdôrazňuje skutočnosť, ktorá je všeobecne známou, a to, že banka
neposkytne kontokorentný úver právnickej osobe bez založenia všetkých jej pohľadávok
z obchodného styku. Ak by skutočnosť založenia pohľadávok mala znamenať vznik obavy
z ohrozenia exekúcie, bolo by nevyhnutné, aby súdy v prakticky každej veci nariaďovali
zabezpečovacie opatrenia, keďže prakticky každý podnikateľský subjekt financuje svoje
podnikanie prostredníctvom kontokorentného úveru. Takáto súdna prax sa ale v Slovenskej
republike neujala. Sťažovateľka zdôraznila, že založenie pohľadávok pre účely
zabezpečenia kontokorentného úveru je úplne štandardnou podnikateľskou praxou,
ktorú bežne uplatňujú aj spoločnosti, ktoré sú ziskové a dosahujú trvalý hospodársky rast,
nemôže preto sama osebe indikovať hrozbu zmarenia exekúcie. Aj v posudzovanom prípade
je záložným veriteľom banková inštitúcia legálne poskytujúca finančné služby. V súvislosti
so založením pohľadávok z obchodného styku sťažovateľka zdôraznila, že získala nový
majetok, ktorý predtým nemala, a to právo čerpania kontokorentného úveru. Ani v tomto
prípade teda nedošlo k zníženiu jej majetku, ale založením určitého druhu pohľadávok bola
získaná pohľadávka voči banke. Ani v tomto prípade nešlo o úkony smerujúce k sťaženiu
prípadnej vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu. Podľa sťažovateľky z uvedeného je
nepochybné, že bez dodatočných okolností (ktorých existenciu v danom prípade súd
neuviedol), ako napr. zriadenie záložných práv v prospech spriaznených osôb, kúpa
nehnuteľnosti za predraženú sumu, nie je možné uvedené štandardné konanie sťažovateľky
považovať za správanie vzbudzujúce obavy z ohrozenia exekúcie. Ak by to tak bolo, musela
by takáto obava existovať prakticky v prípade každého podnikateľského subjektu
v Slovenskej republike.
8. K tvrdeniu krajského súdu, že „sám žalovaný tvrdí, že pohľadávka žalobcu,
ktorá mu bola súdom priznaná, neexistuje“, sťažovateľka uviedla, že toto konštatovanie
„v plnej miere dokresľuje svojvoľnosť rozhodovania súdu v danej veci“. Predovšetkým, súd
nemôže konštatovať, že pohľadávka bola súdom priznaná, pokiaľ o tom neexistuje
právoplatné rozhodnutie súdu. Také rozhodnutie dosiaľ neexistuje, a preto je pohľadávka
v rovnakom štádiu pravdepodobnosti jej existencie ako pred podaním žaloby. Navyše,
samotná spornosť pohľadávky je v podstate nevyhnutným predpokladom pre spor a nemôže
byť pre existenciu obavy z ohrozenia exekúcie akokoľvek relevantnou. Práve naopak,
pokiaľ by žalovaný nepopieral pohľadávku žalobcu a napriek tomu ju odmietal uhradiť, táto
okolnosť by mohla skôr byť dôvodom vzniku obáv z ohrozenia exekúcie.
9. Podľa sťažovateľky nesprávne sú tiež závery o tom, že zriadenie sudcovského
záložného práva na predmetné nehnuteľnosti ju nijako neobmedzuje vo výkone
podnikateľskej činnosti. Už existencia samotného záložného práva a jeho zápis v katastri
nehnuteľností znamená, že sťažovateľka sa ako podnikateľský subjekt javí ako menej
dôveryhodná pri obchodných súťažiach a získavaní zákaziek. Sťažovateľka sa orientuje
na poskytovanie služieb pri výstavbe veľkých stavebných projektov, keď investori lustrujú
potenciálnych subdodávateľov veľmi podrobne a aj najmenší tieň pochybností môže
sťažovateľku poškodiť. Súd ďalej celkom zrejme opomenul, že účelom zákonodarcu
pri vytváraní ustanovení o zabezpečovacích opatreniach nebolo zakonzervovať stav majetku
žalovaného počas súdneho konania (takýto zámer by vzhľadom na reálnu dĺžku súdneho
konania bol za každých okolnosti ústavne neprimeraným zásahom do vlastníckeho práva),
a preto súd nemôže vychádzať z toho, že obmedzenie disponovania s nehnuteľnosťou je
v porovnaní s právom chráneným zabezpečovacím opatrením vždy primeraným
obmedzením. Súd musí pri zriaďovaní sudcovského záložného práva vždy zohľadňovať,
že zásah do práva nakladať s vlastným majetkom je zásahom mimoriadnej povahy
do základných práv dotknutého subjektu a že môže mať výrazne negatívny dopad na tento
subjekt, znamenajúci aj jeho praktickú likvidáciu. Za danej situácie napríklad sťažovateľka
nebude môcť predmetnú nehnuteľnosť, ktorej hodnota prevyšuje aktuálny zostatok úveru,
poskytnúť pre zriadenie ďalšieho záložného práva, resp. žiadna banka túto nehnuteľnosť
ako záloh neakceptuje. Súd tak výrazne okresal možnosti sťažovateľky na podnikateľské
investície a financovanie projektov.
10. Z uvedeného je podľa sťažovateľky zrejmé, že jej konaním, ktoré jej vytýkal súd,
ako aj žalobca vo svojom návrhu, nedošlo k zmenšeniu hodnoty jej majetku. Naopak,
zriadením záložných práv v prospech štandardnej banky podnikajúcej v Slovenskej
republike získala sťažovateľka finančné prostriedky, ktoré následne použila na získanie
nehnuteľností, resp. na financovanie podnikania, a to bežným spôsobom, ktorý je všeobecne
zaužívaný v podnikateľskom prostredí a nemá žiadny negatívny vplyv na hodnotu jej
majetku či vymožiteľnosť prípadných pohľadávok jej veriteľov. Už uvedené konanie
sťažovateľky preto nemôže vzbudzovať reálnu a bezprostrednú obavu z ohrozenia prípadnej
exekúcie. Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením zasiahol nielen do jej
práva na spravodlivý a nestranný súdny proces, ale aj do jej práva na nedotknuteľnosť
vlastníctva a súčasne nerešpektoval zákaz jeho nezákonného obmedzenia.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „vydal nález
o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a o porušení práva vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 Ústavy SR rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.07.2019, č.k. 1Cob/117/2019 a aby uvedené
rozhodnutie zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie“.
Sťažovateľka si zároveň uplatnila nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume
346,26 €.
12. Vec napadla ústavnému súdu 19. novembra 2019 a bola pridelená sudcovi
spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný tretí senát
ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan
a Peter Straka.
II.
Relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
16. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
17. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
18. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
22. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
23. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým
uznesením, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení
zabezpečovacieho opatrenia, boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje
napadnuté uznesenie za nezákonné z dôvodu nesprávneho hodnotenia zisteného skutkového
stavu krajským súdom, ktoré je podľa sťažovateľky svojvoľné, keďže je v rozpore
s elementárnou logikou. Porušenie práva vlastniť majetok sťažovateľka zdôvodnila zásahom
do jej podnikania.
24. Ústavný súd konštatuje, že inštitút „zabezpečovacieho opatrenia“ po rekodifikácii
civilného práva procesného s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol Civilný sporový poriadok
(ďalej aj „CSP“). Jeho účel vymedzuje § 343 ods. 1 CSP, podľa ktorého zabezpečovacím
opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových
hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia
bude ohrozená. Podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob
zániku upravuje primerane § 324 a nasl. CSP (ustanovenia o neodkladnom opatrení).
25. Zabezpečovacie opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného
procesu, ktorého cieľom je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva
na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie jeho pohľadávky, ktorá by mohla byť
neskôr judikovaná alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo
možné nebezpečenstvo neuspokojenia pohľadávky veriteľa (M. Števček a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck : Bratislava, 2016, s. 1155).
26. Ako už bolo uvedené, cieľom zabezpečovacieho opatrenia je eliminovať
nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania
nastať. Zabezpečovacím opatrením sa teda má poskytnúť rýchla ochrana porušených
alebo ohrozených práv subjektu, ktorý podal návrh na jeho nariadenie. Vzhľadom na zmysel
tohto procesného inštitútu sa v konaní a rozhodovaní o návrhu na nariadenie
zabezpečovacieho opatrenia neuplatňuje princíp kontradiktórnosti a princíp rovnosti strán
sporu tak striktne ako v konaní vo veci samej. Všeobecný súd tak nemusí pri zisťovaní
rozhodujúcich skutočností dbať na všetky formality, ako to je pri riadnom procesnom
dokazovaní vo veci samej, postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky
okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Uvedené platí tak na úrovni rozhodovania
na súde prvej inštancie, ako aj pri rozhodovaní na súde odvolacom (III. ÚS 670/2017).
27. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie zabezpečovacieho opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý
súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu ústavných
sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením
alebo zabezpečovacím opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru,
podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov,
ktorými nariaďujú neodkladné alebo zabezpečovacie opatrenia, a to nielen preto, že nie je
opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne
rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným
spôsobom (m. m. IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné
a zabezpečovacie opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných a zabezpečovacích
opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému
excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Ústavný súd
podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení
a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä oslabenie dočasnosti a
provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne nadväzovať
na konanie vo veci samej (IV. ÚS 282/2018).
28. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní
o návrhu na vydanie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musia byť
rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné
rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže
byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené (m. m.
29. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom zabezpečovacieho opatrenia je
dočasná úprava práv a povinností strán sporu, ktorá neprejudikuje rozhodnutie vo veci
samej. Všeobecný súd zabezpečovacím opatrením dočasne a predbežne upravuje pomery
strán sporu, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania
takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh
smeruje (m. m. IV. ÚS 257/2010).
30. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najmä
uviedol:
„Žalobca sa domáhal nariadenia zabezpečovacieho opatrenia v spore o zaplatenie
peňažnej pohľadávky vo výške 91.467,92 Eur s prísl., ktorá mu bola súdom prvej inštancie
priznaná rozhodnutím vo veci samej. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, rozsudok nie je právoplatný. Žalobca v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho
opatrenia o.i. uviedol, že žalovaný dňa 13. 12. 2018 založil všetky svoje pohľadávky
a to v zmysle zmluvy o zriadení záložného práva k pohľadávkam
č. 6161211914/6161211922/N, v prospech záložného veriteľa . Túto
skutočnosť potvrdil aj žalovaný v odvolaní voči uzneseniu o zriadení záložného práva. Je
irelevantné tvrdenie žalovaného, že zriadením záložného práva nedošlo k zníženiu majetku
žalovaného alebo ohrozeniu prípadnej exekúcie, ale zriadením záložného práva žalovaný
len získal úvery potrebné pre svoje podnikanie. Odvolací súd musí prisvedčiť žalobcovi,
ktorý zostal v obave, či jeho pohľadávka bude vôbec v budúcnosti žalovaným uspokojená ,
keď žalovaný zaťažovaním svojho voľného majetku môže mariť vymoženie pohľadávky.
Taktiež je bez právneho významu, či záložné právo k nehnuteľnostiam v prospech
bolo zriadené pred alebo po nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaným.
Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že zriadenie záložného práva z hľadiska
proporcionality neobmedzuje žalovaného vo vykonávaní podnikateľskej činnosti.
Z listinných dokladov založených žalobcom ďalej vyplýva, že na predmetnej nehnuteľnosti
je naviac už zriadené záložné právo v prospech podľa V-38080/2018 zo dňa
21.1.2019, kedy bola uzatvorená aj kúpna zmluva na nehnuteľnosť. Žalobca ako veriteľ
bude druhý v poradí.
Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v konaní boli splnené
podmienky pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zriadením záložného práva
k nehnuteľnosti, nakoľko je tu existencia obavy zo zmarenia exekúcie, ktorá vyplýva
zo správania žalovaného. Žalovaný založil všetky svoje pohľadávky voči tretím osobám
v prospech , na nehnuteľnosti je zriadené záložné právo v prospech
a sám žalovaný tvrdí, že pohľadávka žalobcu, ktorá mu bola súdom priznaná,
neexistuje. Práve zriadením záložného práva sa má posilniť okrem iného aj vymožiteľnosť
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správne vo výroku potvrdiť a to v zmysle § 387 ods. 1
CSP.“
31. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského
súdu známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajským súdom prijatý záver o tom, že žalobca
v konaní osvedčil existenciu obavy zo zmarenia exekúcie, vychádza z logickej úvahy
opierajúcej sa o primerané odôvodnenie. Úvahy uvedené v odôvodnení uznesenia krajského
súdu nemožno považovať ani za také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom
zabezpečovacieho opatrenia. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu.
32. Predovšetkým sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, že kúpou
nehnuteľnosti sa posilnila istota veriteľov (v tomto prípade žalobcu) na úhradu ich
záväzkov, pretože sťažovateľka síce získala do svojho vlastníctva nehnuteľný majetok,
tento je však založený v prospech úverujúceho subjektu, čo znamená, že ide o majetok
zaťažený prednostným záložným právom iného veriteľa. Nesprávny je tiež záver
sťažovateľky, že poskytnutím kontokorentného úveru získala pohľadávku voči banke,
pretože čerpaním kontokorentného úveru jej zasa vzniká záväzok voči banke na vrátenie
úverových prostriedkov.
33. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
34. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ani práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
35. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. augusta 2020
Martin Vernarský
predseda senátu