Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 294/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a zo sudcov Ivana

Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Oldman s. r. o., IČO 44 781 342, Dlhé diely I. 17/B, Bratislava, zastúpenej advokátom

Mgr. Petrom Arendackým, advokátska kancelária, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Oldman s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Oldman s. r. o.,

IČO 44 781 342, Dlhé diely I. 17/B, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júla 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. zo 17. mája 2019 (ďalej

aj „uznesenie okresného súdu“) rozhodol o návrhu (ďalej len „žalobca“)

na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia tak, že zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam

v katastrálnom území Karlova Ves, zapísaným na a ,

vo vlastníctve sťažovateľky ako žalovanej, na zabezpečenie pohľadávky žalobcu v sume

91 467,92 € s príslušenstvom a žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania.

3. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z návrhu,

ako aj z priložených listinných dôkazov „vyplývajú skutočnosti odôvodňujúce a

vzbudzujúce nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy voči žalobcovi, nakoľko z nich

vyplýva úmysel žalovaného nakladať so svojimi nadobudnutými nehnuteľnosťami a

zaťažovať ich v prospech tretích osôb, čo v danom prípade aj vykonal v prospech

, a je dôvodná obava žalobcu, že exekúcia bude ohrozená a

zákonný predpoklad pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je tak splnený v súvislosti

aj s nárokom žalobcu, ktorý bol voči žalovanému priznaný v základnom konaní rozhodnutím

tunajšieho súdu č. k. -338 zo dňa 04.04.2019, vo výške 91.467,92 euro istiny s

príslušenstvom i napriek skutočnosti, že rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť“. Podľa okresného súdu žalobca preukázal konanie žalovaného, ktoré

osvedčovalo, že nehnuteľnosti, ktoré nadobudol do svojho vlastníctva, následne založil v

prospech . Okresný súd tak dospel k záveru, že sú splnené

zákonné predpoklady na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, a to existencia obavy z

ohrozenia exekúcie konaním žalovaného, a preto vydal zabezpečovacie opatrenie.

4. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu (vo výroku) ako

vecne správne potvrdil.

5. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nezákonné z dôvodu nesprávneho

hodnotenia skutkového stavu krajským súdom, ktoré je podľa sťažovateľky „v príkrom

rozpore s bežným stavom vecí“. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd v jej veci

vyhodnotil zistený skutkový stav v takom rozpore s bežným chodom vecí a v takom rozpore

s bežným posudzovaním zo strany všeobecných súdov, a teda aj s elementárnou logikou, že

takéto hodnotenie možno označiť za svojvoľné, a teda vybočujúce z medzí určených

pre voľné hodnotenie dôkazov. Kým súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie výlučne

na skutočnosti, že sťažovateľka zriadila na svoje nehnuteľnosti záložné právo (pričom

sťažovateľka toto tvrdenie v odvolacom konaní vyvrátila), odvolací súd už považoval

za dôvod na obavu z ohrozenia exekúcie samotnú existenciu záložného práva.

Podľa tvrdenia sťažovateľky existenciu záložného práva k nehnuteľnosti zabezpečujúceho

pohľadávku banky z titulu poskytnutého úveru, ktorý bol použitý práve na kúpu takejto

nehnuteľnosti, nie je možné považovať za dôvod ohrozenia exekúcie.

6. Podľa sťažovateľky súd opomenul skutočnosť, že sťažovateľka pred získaním

úveru na kúpu nehnuteľnosti nemala v súvisiacom rozsahu žiaden majetok, teda nevlastnila

ani nehnuteľnosť a nemala ani finančné prostriedky na jej kúpu. Získaním úveru a jeho

použitím na kúpu nehnuteľnosti sa nezmenila celková majetková situácia sťažovateľky,

čo v plnej miere platí aj na vznik a existenciu záložného práva, ktoré viazne na danej

nehnuteľnosti, pretože toto záložné právo je prirodzeným a nevyhnutným predpokladom

pre získanie úveru a nemá žiaden vplyv na zväčšenie či zmenšenie majetku sťažovateľky.

Možno dokonca tvrdiť, že kúpou nehnuteľnosti sa posilnila istota veriteľov na úhradu ich

záväzkov, keďže je nepochybným všeobecne prijímaným faktom, že nehnuteľnosti sú

podstatne menej likvidným majetkom ako finančné prostriedky (navyše verejne

evidovaným v katastri nehnuteľností), a teda zmenou finančných prostriedkov

na nehnuteľnosť sa znižuje možnosť zbaviť sa tohto majetku rýchlo a bez vedomia svojich

veriteľov. Z uvedeného vyplýva, že existencia záložného práva na nehnuteľnostiach

vo vlastníctve sťažovateľky objektívne nie je za danej situácie spôsobilá vyvolať obavu

z ohrozenia exekúcie. Sťažovateľka v tejto súvislosti podotýka, že záložným veriteľom nie

je žiadna spriaznená osoba či nedôveryhodný subjekt, ale banková inštitúcia legálne

poskytujúca finančné služby v Slovenskej republike.

7. Čo sa týka záložného práva k pohľadávkam, ktoré bolo tiež zriadené v prospech

, súd prvej inštancie tento dôvod neuviedol ako dôvod na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia, odvolací súd však v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza,

že je irelevantné, že založenie pohľadávok predstavovalo podmienku pre poskytnutie

kontokorentného úveru. Aj tento záver odvolacieho súdu je podľa sťažovateľky absolútne

nesprávny. Sťažovateľka zdôrazňuje skutočnosť, ktorá je všeobecne známou, a to, že banka

neposkytne kontokorentný úver právnickej osobe bez založenia všetkých jej pohľadávok

z obchodného styku. Ak by skutočnosť založenia pohľadávok mala znamenať vznik obavy

z ohrozenia exekúcie, bolo by nevyhnutné, aby súdy v prakticky každej veci nariaďovali

zabezpečovacie opatrenia, keďže prakticky každý podnikateľský subjekt financuje svoje

podnikanie prostredníctvom kontokorentného úveru. Takáto súdna prax sa ale v Slovenskej

republike neujala. Sťažovateľka zdôraznila, že založenie pohľadávok pre účely

zabezpečenia kontokorentného úveru je úplne štandardnou podnikateľskou praxou,

ktorú bežne uplatňujú aj spoločnosti, ktoré sú ziskové a dosahujú trvalý hospodársky rast,

nemôže preto sama osebe indikovať hrozbu zmarenia exekúcie. Aj v posudzovanom prípade

je záložným veriteľom banková inštitúcia legálne poskytujúca finančné služby. V súvislosti

so založením pohľadávok z obchodného styku sťažovateľka zdôraznila, že získala nový

majetok, ktorý predtým nemala, a to právo čerpania kontokorentného úveru. Ani v tomto

prípade teda nedošlo k zníženiu jej majetku, ale založením určitého druhu pohľadávok bola

získaná pohľadávka voči banke. Ani v tomto prípade nešlo o úkony smerujúce k sťaženiu

prípadnej vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu. Podľa sťažovateľky z uvedeného je

nepochybné, že bez dodatočných okolností (ktorých existenciu v danom prípade súd

neuviedol), ako napr. zriadenie záložných práv v prospech spriaznených osôb, kúpa

nehnuteľnosti za predraženú sumu, nie je možné uvedené štandardné konanie sťažovateľky

považovať za správanie vzbudzujúce obavy z ohrozenia exekúcie. Ak by to tak bolo, musela

by takáto obava existovať prakticky v prípade každého podnikateľského subjektu

v Slovenskej republike.

8. K tvrdeniu krajského súdu, že „sám žalovaný tvrdí, že pohľadávka žalobcu,

ktorá mu bola súdom priznaná, neexistuje“, sťažovateľka uviedla, že toto konštatovanie

„v plnej miere dokresľuje svojvoľnosť rozhodovania súdu v danej veci“. Predovšetkým, súd

nemôže konštatovať, že pohľadávka bola súdom priznaná, pokiaľ o tom neexistuje

právoplatné rozhodnutie súdu. Také rozhodnutie dosiaľ neexistuje, a preto je pohľadávka

v rovnakom štádiu pravdepodobnosti jej existencie ako pred podaním žaloby. Navyše,

samotná spornosť pohľadávky je v podstate nevyhnutným predpokladom pre spor a nemôže

byť pre existenciu obavy z ohrozenia exekúcie akokoľvek relevantnou. Práve naopak,

pokiaľ by žalovaný nepopieral pohľadávku žalobcu a napriek tomu ju odmietal uhradiť, táto

okolnosť by mohla skôr byť dôvodom vzniku obáv z ohrozenia exekúcie.

9. Podľa sťažovateľky nesprávne sú tiež závery o tom, že zriadenie sudcovského

záložného práva na predmetné nehnuteľnosti ju nijako neobmedzuje vo výkone

podnikateľskej činnosti. Už existencia samotného záložného práva a jeho zápis v katastri

nehnuteľností znamená, že sťažovateľka sa ako podnikateľský subjekt javí ako menej

dôveryhodná pri obchodných súťažiach a získavaní zákaziek. Sťažovateľka sa orientuje

na poskytovanie služieb pri výstavbe veľkých stavebných projektov, keď investori lustrujú

potenciálnych subdodávateľov veľmi podrobne a aj najmenší tieň pochybností môže

sťažovateľku poškodiť. Súd ďalej celkom zrejme opomenul, že účelom zákonodarcu

pri vytváraní ustanovení o zabezpečovacích opatreniach nebolo zakonzervovať stav majetku

žalovaného počas súdneho konania (takýto zámer by vzhľadom na reálnu dĺžku súdneho

konania bol za každých okolnosti ústavne neprimeraným zásahom do vlastníckeho práva),

a preto súd nemôže vychádzať z toho, že obmedzenie disponovania s nehnuteľnosťou je

v porovnaní s právom chráneným zabezpečovacím opatrením vždy primeraným

obmedzením. Súd musí pri zriaďovaní sudcovského záložného práva vždy zohľadňovať,

že zásah do práva nakladať s vlastným majetkom je zásahom mimoriadnej povahy

do základných práv dotknutého subjektu a že môže mať výrazne negatívny dopad na tento

subjekt, znamenajúci aj jeho praktickú likvidáciu. Za danej situácie napríklad sťažovateľka

nebude môcť predmetnú nehnuteľnosť, ktorej hodnota prevyšuje aktuálny zostatok úveru,

poskytnúť pre zriadenie ďalšieho záložného práva, resp. žiadna banka túto nehnuteľnosť

ako záloh neakceptuje. Súd tak výrazne okresal možnosti sťažovateľky na podnikateľské

investície a financovanie projektov.

10. Z uvedeného je podľa sťažovateľky zrejmé, že jej konaním, ktoré jej vytýkal súd,

ako aj žalobca vo svojom návrhu, nedošlo k zmenšeniu hodnoty jej majetku. Naopak,

zriadením záložných práv v prospech štandardnej banky podnikajúcej v Slovenskej

republike získala sťažovateľka finančné prostriedky, ktoré následne použila na získanie

nehnuteľností, resp. na financovanie podnikania, a to bežným spôsobom, ktorý je všeobecne

zaužívaný v podnikateľskom prostredí a nemá žiadny negatívny vplyv na hodnotu jej

majetku či vymožiteľnosť prípadných pohľadávok jej veriteľov. Už uvedené konanie

sťažovateľky preto nemôže vzbudzovať reálnu a bezprostrednú obavu z ohrozenia prípadnej

exekúcie. Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením zasiahol nielen do jej

práva na spravodlivý a nestranný súdny proces, ale aj do jej práva na nedotknuteľnosť

vlastníctva a súčasne nerešpektoval zákaz jeho nezákonného obmedzenia.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „vydal nález

o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 , článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a o porušení práva vlastniť a pokojne užívať majetok podľa SR rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.07.2019, č.k. a aby uvedené

rozhodnutie zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie“.

Sťažovateľka si zároveň uplatnila nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume

346,26 €.

12. Vec napadla ústavnému súdu 19. novembra 2019 a bola pridelená sudcovi

spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný tretí senát

ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan

a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

16. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

17. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

18. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

20. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

22. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

23. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým

uznesením, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení

zabezpečovacieho opatrenia, boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1

a listiny a právo podľa dohovoru. Sťažovateľka považuje

napadnuté uznesenie za nezákonné z dôvodu nesprávneho hodnotenia zisteného skutkového

stavu krajským súdom, ktoré je podľa sťažovateľky svojvoľné, keďže je v rozpore

s elementárnou logikou. Porušenie práva vlastniť majetok sťažovateľka zdôvodnila zásahom

do jej podnikania.

24. Ústavný súd konštatuje, že inštitút „zabezpečovacieho opatrenia“ po rekodifikácii

civilného práva procesného s účinnosťou od 1. júla 2016 zaviedol

(ďalej aj „CSP“). Jeho účel vymedzuje , podľa ktorého zabezpečovacím

opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo iných majetkových

hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia

bude ohrozená. Podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob

zániku upravuje primerane a nasl. (ustanovenia o neodkladnom opatrení).

25. Zabezpečovacie opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného

procesu, ktorého cieľom je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva

na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie jeho pohľadávky, ktorá by mohla byť

neskôr judikovaná alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo

možné nebezpečenstvo neuspokojenia pohľadávky veriteľa (M. Števček a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck : Bratislava, 2016, s. 1155).

26. Ako už bolo uvedené, cieľom zabezpečovacieho opatrenia je eliminovať

nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konkrétneho civilného sporového konania

nastať. Zabezpečovacím opatrením sa teda má poskytnúť rýchla ochrana porušených

alebo ohrozených práv subjektu, ktorý podal návrh na jeho nariadenie. Vzhľadom na zmysel

tohto procesného inštitútu sa v konaní a rozhodovaní o návrhu na nariadenie

zabezpečovacieho opatrenia neuplatňuje princíp kontradiktórnosti a princíp rovnosti strán

sporu tak striktne ako v konaní vo veci samej. Všeobecný súd tak nemusí pri zisťovaní

rozhodujúcich skutočností dbať na všetky formality, ako to je pri riadnom procesnom

dokazovaní vo veci samej, postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky

okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Uvedené platí tak na úrovni rozhodovania

na súde prvej inštancie, ako aj pri rozhodovaní na súde odvolacom ().

27. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie zabezpečovacieho opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý

súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) pristupuje k preskúmavaniu ústavných

sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením

alebo zabezpečovacím opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru,

podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov,

ktorými nariaďujú neodkladné alebo zabezpečovacie opatrenia, a to nielen preto, že nie je

opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne

rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným

spôsobom (m. m. ). Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné

a zabezpečovacie opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia o nariadení neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných a zabezpečovacích

opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému

excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Ústavný súd

podotýka, že nespúšťa zo zreteľa rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení

a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení, najmä oslabenie dočasnosti a

provizórnosti neodkladného opatrenia, keďže jeho vydanie nemusí obligatórne nadväzovať

na konanie vo veci samej ().

28. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní

o návrhu na vydanie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musia byť

rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné

rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže

byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené (m. m.

).

29. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom zabezpečovacieho opatrenia je

dočasná úprava práv a povinností strán sporu, ktorá neprejudikuje rozhodnutie vo veci

samej. Všeobecný súd zabezpečovacím opatrením dočasne a predbežne upravuje pomery

strán sporu, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania

takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh

smeruje (m. m. ).

30. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najmä

uviedol:

„Žalobca sa domáhal nariadenia zabezpečovacieho opatrenia v spore o zaplatenie

peňažnej pohľadávky vo výške 91.467,92 Eur s prísl., ktorá mu bola súdom prvej inštancie

priznaná rozhodnutím vo veci samej. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie

žalovaný, rozsudok nie je právoplatný. Žalobca v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho

opatrenia o.i. uviedol, že žalovaný dňa 13. 12. 2018 založil všetky svoje pohľadávky

a to v zmysle zmluvy o zriadení záložného práva k pohľadávkam

č. 6161211914/6161211922/N, v prospech záložného veriteľa . Túto

skutočnosť potvrdil aj žalovaný v odvolaní voči uzneseniu o zriadení záložného práva. Je

irelevantné tvrdenie žalovaného, že zriadením záložného práva nedošlo k zníženiu majetku

žalovaného alebo ohrozeniu prípadnej exekúcie, ale zriadením záložného práva žalovaný

len získal úvery potrebné pre svoje podnikanie. Odvolací súd musí prisvedčiť žalobcovi,

ktorý zostal v obave, či jeho pohľadávka bude vôbec v budúcnosti žalovaným uspokojená ,

keď žalovaný zaťažovaním svojho voľného majetku môže mariť vymoženie pohľadávky.

Taktiež je bez právneho významu, či záložné právo k nehnuteľnostiam v prospech

bolo zriadené pred alebo po nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaným.

Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že zriadenie záložného práva z hľadiska

proporcionality neobmedzuje žalovaného vo vykonávaní podnikateľskej činnosti.

Z listinných dokladov založených žalobcom ďalej vyplýva, že na predmetnej nehnuteľnosti

je naviac už zriadené záložné právo v prospech podľa V-38080/2018 zo dňa

21.1.2019, kedy bola uzatvorená aj kúpna zmluva na nehnuteľnosť. Žalobca ako veriteľ

bude druhý v poradí.

Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v konaní boli splnené

podmienky pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zriadením záložného práva

k nehnuteľnosti, nakoľko je tu existencia obavy zo zmarenia exekúcie, ktorá vyplýva

zo správania žalovaného. Žalovaný založil všetky svoje pohľadávky voči tretím osobám

v prospech , na nehnuteľnosti je zriadené záložné právo v prospech

a sám žalovaný tvrdí, že pohľadávka žalobcu, ktorá mu bola súdom priznaná,

neexistuje. Práve zriadením záložného práva sa má posilniť okrem iného aj vymožiteľnosť

pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie je potrebné ako vecne správne vo výroku potvrdiť a to v zmysle § 387 ods. 1

.“

31. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského

súdu známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajským súdom prijatý záver o tom, že žalobca

v konaní osvedčil existenciu obavy zo zmarenia exekúcie, vychádza z logickej úvahy

opierajúcej sa o primerané odôvodnenie. Úvahy uvedené v odôvodnení uznesenia krajského

súdu nemožno považovať ani za také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom

zabezpečovacieho opatrenia. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu.

32. Predovšetkým sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, že kúpou

nehnuteľnosti sa posilnila istota veriteľov (v tomto prípade žalobcu) na úhradu ich

záväzkov, pretože sťažovateľka síce získala do svojho vlastníctva nehnuteľný majetok,

tento je však založený v prospech úverujúceho subjektu, čo znamená, že ide o majetok

zaťažený prednostným záložným právom iného veriteľa. Nesprávny je tiež záver

sťažovateľky, že poskytnutím kontokorentného úveru získala pohľadávku voči banke,

pretože čerpaním kontokorentného úveru jej zasa vzniká záväzok voči banke na vrátenie

úverových prostriedkov.

33. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

34. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených

základných práv podľa a a listiny, ani práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

35. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. augusta 2020

Martin Vernarský

predseda senátu