Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 363/2020
PDF · 182.06 KB
No categories available
II. ÚS 363/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti ASANARATES s. r. o., Park Angelinum 4, Košice, IČO 36 606 693,
právne zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Žižkova 6, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 181/2018 z 27. februára
2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ASANARATES s. r. o. o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ASANARATES s. r. o.,
Park Angelinum 4, Košice, IČO 36 606 693 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 181/2018
z 27. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení
navrhovateľky domáhala ochrany dobrého mena a dobrej povesti, uverejnenia opravy
a odpovede, aj náhrady nemajetkovej ujmy proti vlastníkovi periodickej tlače, ktorého
týždenník uverejnil článok „Miliónové potkany“.
Okresný súd Bratislava V v uvedenom konaní rozhodol rozsudkom
sp. zn. 6 C 355/2009 z 8. februára 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietnutím
návrhu sťažovateľky.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom Krajský súd
v Bratislave rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Co 127/2016 z 10. októbra 2017 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
3. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 421 ods. 1
písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Najvyšší súd napadnutým
uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že dovolanie podala 9. februára 2018, teda
v čase, „... keď sťažovateľ rešpektoval dovtedajšie stanovisko veľkého senátu a prax
Najvyššieho súdu spočívajúcu v nemožnosti kumulácie dovolacích dôvodov a z uvedeného
dôvodu posúdenie svojho dovolania obmedzil len na prieskum podľa § 421 ods. 1 písm. c)
CSP a to aj napriek tomu, že v danom čase existovali aj dovolacie dôvody vymedzené
Civilným sporovým poriadkom v § 420... Podľa názoru sťažovateľa, malo byť sťažovateľovi
Najvyšším súdom umožnené doplnenie predmetného podania, resp. Najvyšší súd SR sa
z dôvodu ochrany práv mal zaoberať aj možnosťou preskúmať vady zmätočnosti, čo však
neurobil...“.
Sťažovateľka porušenie svojich práv zároveň odôvodňovala tým, že podľa jej názoru
najvyšší súd posudzoval podané dovolanie príliš formalisticky, pokiaľ dovolanie odmietol
z dôvodu, že sťažovateľka nevymedzila právnu otázku a neuviedla konkrétne rozhodnutia
najvyššieho súdu relevantné z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu [§ 421 ods. 1
písm. c) CSP].
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„Základné právo sťažovateľa ASANARATES s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1
Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 3 Cdo/181/2018 zo dňa 27.02.2020 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo/181/2018 zo dňa 27.02.2020
sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi ASANARATES s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Z obsahu
ústavnej sťažnosti je tak zrejmé, že sťažovateľka od ústavného súdu očakáva prehodnotenie
záveru o prípustnosti jej dovolania.
13. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
14. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd
(m. m. I. ÚS 593/2017, II. ÚS 423/2018).
15. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
16. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09).
17. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky.
18. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva,
že sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. c) CSP,
pretože podľa jej názoru odvolací súd pri právnom posúdení veci postupoval nesprávne
a vyriešenie právnej otázky vykonal rozdielne, ako o nej rozhoduje dovolací súd. Najvyšší
súd zdôrazňuje, že v prípade dovolania z dôvodov uvedených v § 421 CSP má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam a výsledok posúdenia
prípustnosti dovolania je podmienený tým, ako dovolateľ konajúcemu súdu vysvetlí,
konkretizuje a doloží, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom
označenej právnej otázky. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla v dovolaní
všeobecnú charakteristiku nesprávnosti, ku ktorej podľa jej názoru došlo
pred prvoinštančným súdom a odvolacím súdom, avšak nedefinovala právnu otázku,
pri posúdení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe. Najvyšší
súd zároveň zdôraznil nevyhnutnosť, v prípade podania dovolania z dôvodu rozdielnej
praxe rozhodovania dovolacieho súdu, uviesť konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu
spolu s identifikáciou rozdielov v prístupe k riešeniu právnej otázky.
19. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„Žalobkyňa... nevysvetlila, ktorú právnu otázku považuje za relevantnú z hľadiska § 421
ods. 1 pís. c/ C. s. p.. Za také vymedzenie nešlo považovať tvrdenie z dovolania o možnosti
zásahu do práva na ochranu dobrej povesti nielen nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ale
aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe (...otázka rozlíšenia
medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi súdmi i ďalšia otázka prípustnosti
hodnotiaceho súdu nie sú otázkami právnymi, ale skutkovými, a teda z dovolacieho
prieskumu podľa § 421 ods. 1 C. s. p. vylúčenými).“
Vo vzťahu k uvedeniu rozhodnutí najvyšší súd v bode 16 odôvodnenia napadnutého
uznesenia uviedol: „Zaradenie všetkých rozhodnutí dovolacieho súdu, uvádzaných
dovolaním, do jednej skupiny (bez uvedenia, ktoré z nich riešilo akú právnu otázku akým
spôsobom a prečo by sa teda malo usudzovať na stav rozídenia aspoň dvoch z nich v názore
na jej riešenie) totiž navodzovalo skôr dojem založenia všetkými takýmito rozhodnutiami
ustálenej rozhodovacej praxe, ktorej sa ale odvolací súd v tomto prípade nemal držať.“
Najvyšší súd v závere napadnutého uznesenia konštatoval, že „... dovolateľka
v tomto prípade namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím
súdom...“.
20. Námietku sťažovateľky, že najvyšší súd nepreskúmal jej dovolanie aj z pohľadu
vady zmätočnosti (s ohľadom na zmenu právneho názoru týkajúcu sa kumulácie dovolacích
dôvodov), považuje ústavný súd za absolútne právne irelevantnú. Právny zástupca
sťažovateľky totiž v podanom dovolaní vôbec neuplatnil dovolací dôvod vyplývajúci
z § 420 CSP a ani ho v lehote podľa § 434 CSP nedoplnil. Tvrdenie, že tak neurobil
s ohľadom na dovtedajšiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, je z pohľadu ústavného
súdu bezvýznamné.
21. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré nepovažoval
za vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, preto dovolanie sťažovateľky
odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za neodôvodnené
a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení Civilného sporového poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania a dovolacie
dôvody v občianskoprávnych veciach). Z už citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa
podrobne zaoberal argumentáciou sťažovateľky, pričom zastáva názor, že právna otázka,
na ktorú poukazuje sťažovateľka v dovolaní, nebola nastolená jasným, určitým
a zrozumiteľným spôsobom, teda nebolo možné posúdiť, či ide o otázku, na ktorej vyriešení
založil odvolací súd odôvodnenie svojho rozhodnutia. Najvyšší súd vytkol sťažovateľke aj
to, že konkrétne neoznačila rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré riešia otázku,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Predovšetkým sa však ústavný súd
stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka napáda skutkové
závery odvolacieho súdu, nie právne posúdenie veci.
22. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom
prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (II. ÚS 99/2019).
23. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd neodmietol zaoberať dovolaním
sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského súdu, jej dovolanie riadne preskúmal,
keďže však prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť z § 421 ods. 1 písm. c) CSP,
následne sformuloval svoj záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného
prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok
prostredníctvom § 447 písm. f) vyslovene umožňuje. Ústavný súd nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch.
Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania
s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky
v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 68/2019).
24. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť neopodstatnená,
a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu