Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 425/2020
PDF · 357.78 KB
No categories available
IV. ÚS 425/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obce Višňov, Hlavná 71, Višňov, IČO 00 332 119,
zastúpenej advokátskou kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o.,
Kmeťova 24, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Dušan Slávik, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 CoPr 12/2018 z 28. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obce Višňov o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť obce Višňov, Hlavná 71, Višňov, IČO 00 332 119 (ďalej
len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 CoPr 12/2018 z 28. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka
vystupovala ako žalobkyňa v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 9 Cpr 1/2013 proti žalovanému bývalému starostovi obce (ďalej
len „žalovaný“) o zaplatenie peňažnej sumy z dôvodu neoprávnene si vyplatenej mzdy.
Okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol v celom rozsahu. Proti rozsudku okresného súdu
podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozhodnutím
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu.
3. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Argumentuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je riadne odôvodnené,
nedáva odpoveď na podstatu vedeného sporu, ktorou je tvrdenie sťažovateľky,
že v rozhodnom čase bol pracovný úväzok žalovaného ako starostu obce vo výške 70 %,
pričom žalovaný tvrdil, že jeho pracovný úväzok bol vo výške 100 %. Obe rozhodnutia
všeobecných súdov neuvádzajú postup, ako vyhodnotili vykonané dokazovanie a na základe
čoho zhodne dospeli k záveru, že žalovaný vykonával funkciu starostu v rozsahu
pracovného úväzku 100 %. V predmetných rozhodnutiach nie je uvedené, ako sa konajúce
súdy vysporiadali s rozsiahlou právnou argumentáciou sťažovateľky.
5. Sťažovateľka odkazuje na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva týkajúcu sa práva účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré je obsahom práva na spravodlivé súdne konanie.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej nálezom tak, že vysloví porušenie
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
krajského súdu, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť späť krajskému súdu na opätovné
rozhodnutie. Sťažovateľka si uplatnila aj náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
14. Podľa § 419 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení
(ďalej len „CSP“) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa.
15. V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. V súlade s § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška
príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Podľa § 422 ods. 2 CSP na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených
v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana
ústavnosti nie je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Aj pre všeobecné súdy vyplýva priamo z ústavy (čl. 46
ods. 1) povinnosť chrániť v konaní a pri rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
preto sa subsidiárna právomoc ústavného súdu uplatní až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. napr. IV. ÚS 236/07). Ak teda právny poriadok poskytuje
sťažovateľovi iné právne prostriedky ochrany práv garantovaných ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou, a to aj v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov v konaní pred všeobecným súdom, nemôže sa
pred ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom.
Konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 5/2013).
20. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu
základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde].
V prípade jej nesplnenia platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná. Výnimkou z tohto
pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva
zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného
zreteľa je na sťažovateľovi.
21. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, resp. nezodpovedania otázok tvoriacich podstatu
vedeného sporu.
22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Ako už bolo naznačené, podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil k meritórnemu
prejednaniu ústavnej sťažnosti, je vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, ktorých
uplatnenie sťažovateľovi právny poriadok priznáva. V civilnom sporovom konaní je to aj
podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 419 a nasl. CSP, a to
v situáciách, keď ho sťažovateľ má skutočne k dispozícii (I. ÚS 47/2020, III. ÚS 35/2019,
I. ÚS 69/2019, III. ÚS 19/2019, I. ÚS 146/2018). Dovolanie je možné vo všeobecnosti
považovať za dostupný a účinný prostriedok nápravy, pretože je spôsobilé priaznivo
ovplyvniť postavenie sťažovateľky, a to buď v podobe kasačného rozhodnutia o zrušení
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 CSP), alebo v podobe jeho revízie
(§ 449 ods. 3 CSP).
23. Sťažovateľka vo svojej argumentácii napáda rozhodnutie krajského súdu ako
celok z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Kvalifikovaný nedostatok riadneho
odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu, najmä absencia odpovede na rozhodujúci
argument, môže byť posúdený ako neoprávnený zásah súdu do práva sporovej strany
na spravodlivý proces, ktorý je podstatou jednej z tzv. vád zmätočnosti, zakladajúci dôvod
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
24. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci
takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavnoprávny prieskum by
prichádzal do úvahy až následne pri posudzovaní ústavnej konformnosti samotného
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vrátane jeho
posúdenia prípustnosti dovolania v rámci prípadného konania o ústavnej sťažnosti. Ústavný
súd sa pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako
podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade
ide o účinný prostriedok nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho
prípustnosti, vychádzajúc z argumentov sťažovateľa. Dovolanie neprichádza do úvahy ako
účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad zjavné, že dovolanie je
v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne vylučuje procesná norma
(napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). V okolnostiach prípadu sťažovateľky nešlo
o žiaden z takýchto prípadov.
25. Ďalšou osobitnou výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti
je situácia, ak sťažovateľ tvrdí a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu
patria na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
26. Z podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka dovolanie na najvyššom
súde nepodala, čo na dopyt ústavného súdu potvrdil aj okresný súd. Sťažovateľka teda
nevyčerpala všetky prostriedky nápravy, ktoré právny poriadok na ochranu jej základných
práv priznáva, a nevyužitie týchto prostriedkov sťažovateľka neodôvodnila existenciou
dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré ani netvrdila (§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom
súde). Z uvedeného dôvodu je podaná ústavná sťažnosť neprípustná v zmysle § 132 ods. 2
v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími procesnými
návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu