Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 282/2020
PDF · 477.07 KB
No categories available
I. ÚS 282/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Ivana Semanová, advokátka
spol. s r. o., Jesenského 27, Košice, v mene ktorej koná advokátka a konateľka
JUDr. Ivana Semanová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sd 232/2013 a sp. zn. 5 Sd 8/2016 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sd 232/2013
a sp. zn. 5 Sd 8/2016 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €
(slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť
sťažovateľovi trovy konania v sume 562,86 € (slovom
päťstošesťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov) na účet ustanovenej právnej zástupkyne
advokátskej kancelárii JUDr. Ivana Semanová advokátka, spol s. r o., Jesenského 27,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť štátu trovy konania v sume
562,86 € (slovom päťstošesťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare
vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 282/2020-29 z 28. júla 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť sťažovateľa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 10 Sd 232/2013
a sp. zn. 5 Sd 8/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhmi doručenými
krajskému súdu 19. decembra 2013 a 21. januára 2016 domáhal preskúmania rozhodnutia
orgánu verejnej správy – Sociálnej poisťovne, a. s., ktorými zamietla jeho žiadosť
o priznanie invalidného dôchodku. Sťažovateľ v podstatnej časti svojej ústavnej sťažnosti
uviedol, že porušenie ním namietaných základných práv (bod 1 odôvodnenia nálezu) vidí
v postupe krajského súdu a spôsobe prerozdeľovania veci rôznym zákonným sudcom,
ktorý viedol k pretrvávajúcej nečinnosti krajského súdu v napadnutom konaní.
2.1 V ústavnej sťažnosti sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom, pričom svoju žiadosť odôvodnil zlou finančnou
situáciou, keďže sa aktuálne nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.
2.2 Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 282/2020-18 z 9. júna 2020 vyhovel žiadosti
sťažovateľa a v zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde mu za právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom ustanovil advokátsku kanceláriu JUDr. Ivana Semanová
advokátka spol. s r. o., Jesenského 27, Košice, v mene ktorej koná advokátka a konateľka
JUDr. Ivana Semanová.
2.3 Následne sťažovateľ 14. júla 2020 doručil ústavnému súdu podanie,
ktorým doplnil svoju ústavnú sťažnosť a uviedol, že zo skutkových okolností je zrejmé
porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2.4 Podľa sťažovateľa v napadnutom konaní nemožno vzhliadnuť skutkovú
alebo právnu zložitosť veci, ktorá by negatívne mohla ovplyvniť a de facto ospravedlniť
celkovú dĺžku napadnutého konania, keďže otázka prieskumu rozhodnutia v oblasti
správneho súdnictva patrí medzi bežnú agendu súdov. Obdobne uviedol, že správanie
sa sťažovateľa nemohlo žiadnym spôsobom negatívne ovplyvniť oddialenie súdneho
rozhodnutia.
2.5 Sťažovateľ uviedol, že predmetom napadnutého konania je prieskum zákonnosti
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a. s. o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku
sťažovateľa, ktoré v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) možno zaradiť medzi konania, ktorým by konajúci súd mal venovať
zvýšenú pozornosť, keďže ide o vec priamo ovplyvňujúcu osobný status sťažovateľa, akou
je dávka sociálneho zabezpečenia.
2.6 Sťažovateľ zdôraznil aj tú skutočnosť, že po podaní ústavnej sťažnosti v jeho veci
Krajský súd v Bratislave rozhodol (14. januára 2020) tak, že zrušil napadnuté rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, a. s. a vec jej vrátil na nové konanie, avšak v čase podania ústavnej
sťažnosti trvalo porušenie základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, čím sa sťažovateľ stále nachádzal v trvajúcej právnej neistote.
3. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol,
aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní na krajskom súde vedenom pod sp. zn. 10 Sd 232/2013
a sp. zn. 5 Sd 8/2016 porušené boli. Súčasne sa sťažovateľ domáhal priznania finančného
zadosťučinenia v sume 20 000 € a náhrady trov konania.
II.
Vyjadrenie krajského súdu, replika sťažovateľa
II.1 Vyjadrenie krajského súdu k obsahu ústavnej sťažnosti
4. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti si ústavný súd v prípravnej fáze
vyžiadal stanovisko krajského súdu, ktorý sa vyjadril k obsahu ústavnej sťažnosti podaním
sp. zn. 1 SprV 39/2020 z 21. januára 2020 aj s uvedením podrobnej chronológie procesných
úkonov uskutočnených v konaniach vedených pod sp. zn. 10 Sd 232/2013
a sp. zn. 5 Sd 8/2016.
4.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení poukázal na to, že v napadnutom konaní došlo
opakovane k zmene zákonného sudcu, avšak konanie v predmetnej veci podľa jeho názoru
prebiehalo v zásade plynule. Konajúci súd 2. októbra 2019 z obsahov súdnych spisov zistil,
že obe veci sa týkajú tých istých účastníkov a tiež skutkovo spolu súvisia, keďže predmetom
oboch konaní je preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a. s., a preto v záujme
rešpektovania zásady hospodárnosti spojil obe veci na spoločné konanie [§ 112 v tom čase
účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], pričom v konaní pokračoval
pod sp. zn. 10 Sd 232/2013. Krajský súd ďalej uviedol, že vo veci bolo rozhodnuté
rozsudkom č. k. 10 Sd 232/2013-141 zo 14. januára 2020, čím bola vec na správnom súde
právoplatne skončená.
4.2 V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie krajský súd v doplňujúcom vyjadrení z 18. augusta 2020 zotrval na svojom
pôvodnom stanovisku k veci z 21. januára 2020 a zároveň vyslovil súhlas s upustením
od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
II.3 Replika sťažovateľa
5. Sťažovateľ reagoval na vyjadrenie krajského súdu replikou, ktorá bola ústavnému
súdu doručená 17. septembra 2020. Vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu v podstatnej
časti uviedol, že opakované personálne zmeny v osobe zákonného sudcu (
, , ) nemožno pričítať na ťarchu
sťažovateľa. Poukázal na to, že v čase podania jeho ústavnej sťažnosti (27. novembra 2019,
pozn.) nebolo vo veci rozhodnuté ani po 7 rokoch od podania správnej žaloby (v tom čase
opraveného prostriedku), a teda stav jeho právnej neistoty nebol odstránený. Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave bol vyhlásený až 14. januára 2020, pričom tento zrušujúcim
rozsudkom vec vrátil na ďalšie rozhodovanie orgánu verejnej správy – Sociálnej poisťovni,
a. s., z čoho je zrejmé, že nemôže očakávať relevantné rozhodnutie o priznaní dávky
sociálneho zabezpečenia v dohľadnej dobe.
5.1 Sťažovateľ sa domnieva, že za dĺžku napadnutého konania je plne zodpovedný
konajúci súd, pričom 7 rokov trvajúce konanie (administratívneho charakteru) nemožno
v právnom štáte akceptovať ako súladné s čl. 48 ods.2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5.2 Sťažovateľ zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej
sťažnosti.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a súčasne sa domáha aj vyslovenia porušenia
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
9. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I.ÚS 132/03, IV.ÚS105/07, IV.ÚS 90/2010).
10. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
už označených práv vychádza ústavný súd tiež zo svojej dnes už ustálenej judikatúry,
v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
11. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie strany sporu v súdnom konaní a postup samotného súdu
(napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
IV.
Vyhodnotenie postupu krajského súdu a závery ústavného súdu
12. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Táto povinnosť súdu vo vzťahu k napadnutému konaniu vyplývala z § 6 OSP,
ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali
tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z 100 ods. 1 prvej vety OSP, v zmysle
ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
14. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ako nový právny predpis
upravujúci právomoc a príslušnosť správneho súdu a jeho konanie a postup v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej správy
a ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 5 ods. 7 SSP má správny súd
povinnosť postupovať tak, aby konanie pred ním bolo rýchle a hospodárne. Hoci v zmysle
§ 492 ods. 1 SSP konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších
predpisov, čím sa napadnuté konanie riadi zásadou hospodárnosti konania obsiahnutej
v OSP, treba zdôrazniť, že v ponímaní tejto zásady podľa Občianskeho súdneho poriadku
a podľa Správneho súdneho poriadku nie je zásadný rozdiel.
15. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej
veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania
a postup krajského súdu.
16. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmetom napadnutého konania je opravný prostriedok proti
neprávoplatnému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, a. s., podaný podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku. Vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke
ako zložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou úpravou
a tiež príslušnou pomerne rozsiahlou judikatúrou. Vec nevykazuje ani skutkovú zložitosť,
keďže skutkový stav veci je zásadne ustálený už v administratívnom konaní a nevyžaduje
si komplikované dokazovanie; správny súd okrem toho nie je súdom skutkovým a jeho
úlohou v danom type konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy.
17. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti,
ktoré by signalizovali pasivitu alebo vytváranie prekážok rozhodnutia zo strany sťažovateľa
ako účastníka konania.
18. Napokon ústavný súd hodnotil postup krajského súdu z hľadiska primeranosti
dĺžky trvania napadnutého konania, resp. z hľadiska existencie zbytočných prieťahov
v tomto konaní.
IV.1 K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sd 232/2013
18.1 Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 10 Sd 232/2013 ústavný
súd zistil, že návrh na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu – Sociálnej poisťovne,
a. s., bol doručený krajskému súdu 19. decembra 2013. Predmetným návrhom sa sťažovateľ
ako navrhovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia odporkyne č. 741 114 6116 0
zo 4. decembra 2013, ktorým bolo zmenené jej rozhodnutie č. 741 114 6116 0
z 27. septembra 2013. Uvedeným rozhodnutím odporkyňa zamietla návrh sťažovateľa
na priznanie invalidného dôchodku podľa § 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov.
18.2 Krajský súd bezprostredne po doručení návrhu postupoval vo veci plynule,
vykonával procesné úkony doručovania v primeraných lehotách (17. januára 2014 vyzval
odporkyňu na predloženie dávkového spisu a vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril
k vyjadreniu odporkyne). Prvýkrát krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom
č. k. 10 Sd 232/2013-53 z 19. novembra 2014, keď rozhodnutia odporkyne č. 741 114 6116
0 zo 27.septembra 2013 a zo 4. decembra 2013 potvrdil a účastníkom právo na náhradu trov
konania nepriznal.
18.3 Proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Sd 232/2013-53 z 19. novembra 2014
podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, žiadajúc, aby mu bol invalidný dôchodok
priznaný. Krajský súd po uskutočnení úkonov smerujúcich k predloženiu spisu
na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ najvyšší súd“)
v tom čase ako súdu odvolaciemu doručil súdny spis najvyššiemu súdu 13. augusta 2015.
Najvyšší súd o odvolaní navrhovateľa rozhodol uznesením č. k. 9 So 203/2015-84
z 26. apríla 2017, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. 10 Sd 232/2013-53
z 19. novembra 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súdny spis
bol krajskému súdu vrátený 19. mája 2017, takže vec sa nachádzala po dobu takmer 2 rokov
mimo dispozície krajského súdu.
IV.2 K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 8/2016
18.4 Návrhom doručeným krajskému súdu 20. januára 2016 sťažovateľ požiadal
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu – Sociálnej poisťovne, a. s. (rozhodnutie
č. 741 114 6116 0 z 8. januára 2016, pozn.), ktorým odporkyňa taktiež zamietla
navrhovateľovu žiadosť o invalidný dôchodok. Krajský súd 27. januára 2017 vyzval
odporkyňu, aby sa k návrhu vyjadrila v lehote 60 dní. Vyjadrenie odporkyne bolo
krajskému súdu doručené 11. augusta 2017. Krajský súd následne 13. januára 2018 vyzval
navrhovateľa, aby konajúcemu súdu oznámil, či trvá na svojom podanom návrhu (nečinnosť
krajského súdu v trvaní 5 mesiacov).
18.5 Sťažovateľ krajskému súdu oznámil, že trvá na svojom návrhu
a 24. februára 2018 zaslal súdu doplnenie dôkazov. Krajský súd priebežne vykonával
procesné úkony doručenia doplneného návrhu na vyjadrenie odporkyni (4. mája 2017)
a po zmene zákonnej sudkyne (z dôvodu odchodu pôvodnej sudkyne do starobného
dôchodku) určil pojednávanie na 4. júl 2018. Ďalšie pojednávanie nariadené
na 24.október bolo odročené a následne znova nariadené na 27. februára 2019. Súdny spis
bol 4. december 2018 pridelený na prejednanie novej zákonnej sudkyni, ktorá zrušila
pojednávanie nariadené na 27. február 2019 z dôvodu zmeny zákonného sudcu a v zmysle
dodatku č. 10 k Rozvrhu práce na rok 2019 účinného od 1. decembra 2018. K ďalšej zmene
zákonného sudcu došlo 4. marca 2019, čo si opätovne vyžiadalo časový priestor
na oboznámenie sa s obsahom súdneho spisu. Krajský súd po dobu 2 rokov a mesiacov
neuskutočnil v napadnutom konaní žiadny relevantný úkon smerujúci k rozhodnutiu
vo veci.
18.6 Keď krajský súd z obsahov súdnych spisov vedených
pod sp. zn. 10 Sd 232/2013 a sp. zn. 5 Sd 8/2016 zistil, že ide o veci, ktoré sa týkajú
tých istých účastníkov a ktoré tiež spolu skutkovo súvisia (preskúmanie rozhodnutí
odporkyne z 27. septembra 2013, 4. decembra 2013 a 8. januára 2016, pozn.), uznesením
č. k. 10 Sd 232/2013-120 z 2. októbra 2019 spojil obe veci spoločné konanie
s tým, že ďalej budú spoločne vedené pod sp. zn. 10 Sd 232/2013.
18.7 Pojednávanie nariadené na 19. november 2019 krajský súd odročil na nový
termín 14. január 2020 z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa (doručenka
s predvolaním na pojednávanie bola vrátená súdu v deň pojednávania, pozn.). Krajský súd
na pojednávaní uskutočnenom 14. januára 2020 vo veci rozhodol rozsudkom
č. k. 10 Sd 232/2013-151, ktorým rozhodnutia odporkyne číslo 741 114 6116 0
z 27. septembra 2013, zo 4. decembra 2013 a z 8. januára 2016 zrušil podľa § 250j
ods. 2 písm. c), d) OSP a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie; zároveň zaviazal
odporkyňu zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 100 %.
19. Posúdením postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd
v napadnutom konaní objektívne nepostupoval v súlade s požiadavkou na postup súdu
bez zbytočných prieťahov.
19.1 Napadnuté konanie sp. zn. 10 Sd 232/2013 bolo poznačené nečinnosťou
krajského súdu a k primeranej dĺžke konania neprispelo ani zrušujúce rozhodnutie
najvyššieho súdu č. k. 9 So 203/2015-84 z 26. apríla 2017. V danej fáze napadnutého
konania (procesnou aktivitou sťažovateľa a využitím jeho práva na podanie opravného
prostriedku) došlo k predĺženiu napadnutého konania.
19.2 V konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 8/2016 postupoval krajský súd spočiatku
plynule, avšak ďalší priebeh konania bol negatívne poznačený opakovanou zmenou v osobe
zákonného sudcu. Až do rozhodnutia krajského súdu o spojení veci (2. októbra 2019, pozn.)
možno činnosť krajského súdu vymedziť len do prvotných procesných úkonov doručenia
návrhu, vyjadrení a dôkazov účastníkom konania (k tomu pozri bod 18.4 – 18.5
odôvodnenia nálezu).
19.3 Ústavný súd pri posúdení (ne)primeranosti celkovej dĺžky napadnutého konania
zobral do úvahy tú skutočnosť, že v dôsledku konečného rozhodnutia rozsudkom krajského
súdu č. k. 10 Sd 232/2013-141 zo 14. januára 2020 došlo k zrušeniu rozhodnutia odporkyne
podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP a vec bola vrátená odporkyni na ďalšie konanie.
Tým sa oddialilo dosiahnutie konečného rozhodnutia vo veci priznania dávky sociálneho
zabezpečenia, ktoré z časového hľadiska nie je možné nijakým spôsobom prezumovať.
20. K nečinnosti krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje,
že aj správne súdne konanie (teda nielen spor) je potrebné viesť rýchlo, účelne
a bez prieťahov. Imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces je totiž právo
na rozhodnutie v tzv. primeranej lehote, teda bez zbytočných prieťahov v konaní. Z tohto
pohľadu je pritom irelevantné, či ide o objektívne alebo subjektívne prieťahy v konaní
v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu. Primárny je záujem na hospodárnom
a efektívnom prejednaní veci bez zbytočných prieťahov a záujem účastníka konania,
a to nielen navrhovateľa, ale aj odporcu.
21. Po začatí konania vzniká povinnosť správneho súdu konať. Táto povinnosť
zahŕňa v sebe všetky povinnosti, ktoré má správny súd v príslušnom začatom správnom
súdnom konaní, a to od doručenia návrhu odporcovi (t. č. žalovanému) a ostatným
účastníkom konania a osobám zúčastneným na konaní do vlastných rúk, cez skúmanie
podmienok konania, rozhodovanie o procesných návrhoch až po rozhodnutie vo veci samej,
resp. konečné rozhodnutie, tak aby konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov
alebo v normatívne ustanovenej lehote a v tomto rozsahu boli aj vypracované súdne
rozhodnutia, resp. aby správny súd v určených prípadoch odsledoval splnenie povinností
uložených jeho rozhodnutím žalovanému orgánu verejnej správy.
21.1 V konkrétnom prípade sťažovateľa je potrebné uviesť, že konajúci súd
v prejednávanej veci dokazovanie nedopĺňal a na účely preskúmania rozhodnutia (§ 250i
ods. 1 OSP) sa oboznámil s obsahom administratívneho a dávkového spisu odporkyne.
Následne v kontexte námietok sťažovateľa v korešpondencii s administratívnym spisom
odporkyne krajský súd uzavrel, že opravným prostriedkom sťažovateľa je potrebné
vyhovieť pre nedostatočne vykonané dokazovanie k otázke vzniku dátumu invalidity
sťažovateľa, splnenia všetkých zákonných podmienok na priznanie dávok a tiež z dôvodu
nezrozumiteľnosti rozhodnutí.
22. Ústavný súd v súlade s judikatúrou ESĽP poukazuje na to, že s ohľadom
na predmet napadnutého konania ide o vec zaraďujúcu sa medzi tzv. prednostné typy
konania (vec sociálneho zabezpečenia, resp. poistenia), ktorá vo všeobecnosti vyžaduje
postup konajúceho správneho súdu s osobitnou starostlivosťou a rýchlosťou,
čo v napadnutom konaní splnené nebolo.
23. Možno tak uzavrieť, že v napadnutom konaní postupom krajského súdu došlo
k neprimeraným prieťahom, čím bolo zasiahnuté do ústavne zaručeného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, takže podmienky zásahu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
tak ako boli uvedené, sú tu splnené (bod 1 výroku nálezu).
24. V súvislosti s vyjadrením krajského súdu k obsahu ústavnej sťažnosti v časti,
v ktorej poukazuje na viacnásobnú zmenu zákonného sudcu v napadnutom konaní
a na nadmernú zaťaženosť pracovníkov súdu, ústavný súd uvádza, že v podobných
súvislostiach už viackrát vyslovil (napr. I. ÚS 23/03), že nedostatočné personálne obsadenie
súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli
len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali
včas adekvátne opatrenia.
24.1 Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,
aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie
spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných
súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).
25. Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje i na to, že pri posudzovaní, či bolo
porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje
postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom
konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Aj za konanie konkrétneho sudcu,
resp. zamestnanca súdu totiž (v kontexte požiadavky reálneho naplnenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) nesie v konečnom dôsledku zodpovednosť príslušný súd
ako orgán verejnej moci, ktorého povinnosťou bolo poskytnúť stranám sporu účinnú súdnu
ochranu. V tomto zmysle preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti,
ktorou sú namietané zbytočné prieťahy v súdnom konaní, v zásade nemožno robiť rozdiel
medzi tzv. objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov (m. m. I. ÚS 6/06).
V.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
26. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
27. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €.
Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ zdôvodnil tým,
že v napadnutom konaní ide o priznanie sociálnej dávky, ktorá má jej poberateľovi
vykompenzovať obmedzenia vyplývajúce z jeho zdravotného stavu a ktoré nepriaznivo
ovplyvňujú schopnosť sťažovateľa vykonávať zárobkovú činnosť.
28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, pričom ústavný súd
pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
29. S prihliadnutím na celkovú dĺžku konania vedeného na krajskom súde
a konkrétne okolnosti prípadu, najmä na fakt, že konanie sa presunulo do fázy nového
rozhodovania správneho orgánu, čím je konečné rozhodnutie vo veci z časového hľadiska
oddialené, považoval ústavný súd priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 3 500 €
(bod 2 výroku nálezu) za spravodlivé a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa
nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
30. Ústavný súd považoval sťažovateľom požadovanú výšku finančného
zadosťučinenia za neprimeranú a na tomto mieste pripomína, že priznané finančné
zadosťučinenie nie je kompenzáciou za možný neúspech v konaní pred všeobecným súdom
a v konkrétnom prípade sťažovateľovi nemôže nahradiť výšku (ne)priznanej dávky
sociálneho zabezpečenia.
31. Ústavný súd len pre úplnosť uvádza, že ESĽP akceptuje priznávanie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá nie je neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma
priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti Chorvátsku, rozhodnutie
z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie z 25. 6. 2009, č. 8301/06).
VI.
Trovy konania
32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne
alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
33. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2019, ktorá bola
vo výške 1 062 €.
34. Ústavný súd priznal náhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, doplnenie ústavnej sťažnosti, repliku sťažovateľa) v súlade s § 11 ods. 3 a § 13a
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov advokátskej kancelárii JUDr. Ivana Semanová, advokátka spol. s r. o.,
Jesenského 27, Košice. Náhrada za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (3 x 177
€) spolu s režijným paušálom (3 x 10,62 €) predstavuje sumu trov konania celkom 562,86 €.
35. Priznanú náhradu trov konania nahradí sťažovateľovi na účet jeho právnej
zástupkyne v súlade s § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde Kancelária Ústavného súdu
Slovenskej republiky (bod 3 výroku nálezu). Náhradu trov štátu ustanoveného právneho
zástupcu je povinný zaplatiť krajský súd na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej
republiky (bod 4 výroku nálezu).
36. Vzhľadom na čl.133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu