Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 548/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) a čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. novembra 2018, postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. januára 2019

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. januára 2020 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Návrhu na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva neznášať dôkazné bremeno neviny podľa

čl. 6 ods. 2 dohovoru, práva na informácie podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru a práva

nebyť odsúdený pre vo výroku popísané konanie, ktoré nie je trestným činom vraždy, podľa

čl. 7 ods. 1 dohovoru v spojení s princípmi materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

(ďalej len „“) a preambuly dohovoru postupom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 21. novembra 2018 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“), postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „postup krajského súdu“) a jeho

uznesením zo 17. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“ alebo

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „postup

najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 23. januára 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým

rozsudkom uznal sťažovateľa za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy

spolupáchateľstvom podľa k

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu uložil trest odňatia

slobody vo výmere 17 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym

stupňom stráženia, ako aj ochranný dohľad na 3 roky. Krajský súd odvolanie sťažovateľa

napadnutým uznesením zamietol podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Dovolanie sťažovateľa

najvyšší súd odmietol napadnutým uznesením podľa .

Napadnutý rozsudok a nadväzujúce napadnuté uznesenia podľa sťažovateľa ani najmenšou

zmienkou nepopisujú konanie smerujúce k úmyslu, ako to má na mysli § 145 ods. 1

a . Vo výroku skutkovej časti nie je vyjadrený úmysel

sťažovateľa skutkovými okolnosťami, ale právnou vetou, čo je neakceptovateľné. Skutková

veta neobsahuje úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie skutkovej podstaty

úmyselného trestného činu. Popis skutku vyjadrený v napadnutom rozsudku bez slovného

spojenia vybraného z právnej vety „v úmysle usmrtiť“ nie je podľa sťažovateľa popisom

skutku. V skutkovej vete sa netvrdí, že by sťažovateľ mal akýkoľvek skutkovo opísaný

motív akokoľvek obeti ublížiť. Z vykonaného dokazovania je spochybnené celé súdom

ustálené konanie sťažovateľa, ktorému súd len uveril a dospel tak k úprimnému

presvedčeniu o vine sťažovateľa. Európsky súd pre ľudské práva odmieta subjektívne

hľadisko úprimného presvedčenia už pri samotnom obvinení, nieto pri rozsudku. Existenciu

dôvodov na odsúdenie za spáchanie trestného činu kladeného za vinu musí štát doložiť

objektívnymi skutočnosťami a dôkazmi.

3. Podľa sťažovateľa nebol preukázaný dostatok indícií svedčiacich tomu, že chcel

(mal a prejavil úmysel) poškodeného zabiť, ani to, že naozaj bol na mieste činu v čase jeho

spáchania a že vôbec konal ako popisuje skutková veta výroku. Skutková veta neuvádza,

že by existovalo nejaké zavinenie – pohnútka. Čo sa týka zavinenia, nebol predložený

žiadny dôkaz. Súd sa v tomto smere spoľahol len na vlastnú vieru vyplývajúcu z vlastného

presvedčenia. Súd hodnotil voľne neexistujúce (motív, zavinenie) alebo veľmi pochybné

(pachová stopa – nepriamy a prenosný dôkaz) dôkazy, čo postavil len na viere, ktorá ale nie

je dôkazom v zmysle . Viera nemôže slúžiť ako dôkaz

na náležité objasnenie trestnej veci, napriek tomu v prípade sťažovateľa všeobecné súdy

uplatnili výhradne vlastnú vieru pred dôkazmi.

4. Sťažovateľ spochybňuje vykonávanie dôkazu pachovou stopou v jeho prípade,

jeho výpovednú hodnotu, upozorňuje na nejasnosť v otázke času a spôsobu, akým sa

pachová stopa našla na predmete. Súd uveril tejto jedinej neistej stope. Sťažovateľ

spochybňuje vierohodnosť svedka meniaceho výpovede, podozrivého zo spáchania

predmetnej vraždy pre neveru jeho manželky a pripisuje mu snahu zbaviť sa podozrenia.

5. Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom a naň naviazanými napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré neodstránili vadu, porušil súd čl. 7

ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, pretože zo skutkovej vety vyplýva, že výrok neobsahuje

žiadne konanie sťažovateľa, prípadne žiadne skutkové zistenie o jeho úmysle kohokoľvek

pripraviť o život. Pri popise konania sťažovateľa súd vychádzal len z nepriameho

prenosného dôkazu vykonaného nejednoznačným spôsobom na mieste, kde sa sťažovateľ

takmer denne zdržiaval, pretože ide o bezprostrednú blízkosť jeho bydliska.

6. Ústavnému súdu sťažovateľ navrhol, aby vyslovil, že všeobecné súdy uplatneným

postupom porušili jeho právo nebyť súdený za konanie, ktoré nie je trestným činom

(minimálne vraždy), právo na informáciu, akým spôsobom mal sťažovateľ svojím konaním

naplniť všetky znaky trestného činu (subjektívnu stránku vraždy), právo byť nevinný,

ak obžaloba znášajúca dôkazné bremeno nepreukázala jednoznačne vinu bez možností

iných záverov (pochybné, prenosné, „nevierohodné“ a nepriame ustálenie dôkazu pachovej

stopy), a tým aj právo na spravodlivé súdne konanie. Navrhol vysloviť porušenie práv

opísaných v bode 1, napadnutý rozsudok a naň „nadväzujúce“ rozhodnutia navrhol zrušiť

a vrátiť vec okresnému súdu, aby vo veci konal a rozhodol v inom zložení senátu.

Pre nedostatok finančných prostriedkov a nemožnosť dovoliť si advokáta na zastupovanie

požiadal sťažovateľ ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.2 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

8.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10.1 Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

10.2 Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený

s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu.

10.3 Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo

opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo

medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký

bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať ako

ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

13. Na predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil že ústavná sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ), obsahuje všetky

všeobecné a čiastočne aj osobitné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 a § 123 zákona

o ústavnom súde). Ústavnej sťažnosti možno vyčítať nejasnosť v časti petitu (uvedenia,

čoho sa sťažovateľ domáha), keď neoznačuje výslovne aj napadnuté rozhodnutia krajského

súdu a najvyššieho súdu. Sťažovateľ málo konkrétne uvádza skutkové a právne dôvody,

pre ktoré malo dôjsť k porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu a najvyššieho súdu, v odôvodnení ústavnej sťažnosti sa zväčša venuje polemike

s napadnutým rozsudkom okresného súdu, len v náznakoch rozoberá porušenie svojich

práv, pričom všetky námietky následne vzťahuje aj na napadnuté rozhodnutia vyšších

súdov.

14. Ústavná sťažnosť je podaná procesne legitimovanou osobou – stranou trestného

konania ( ), v zákonnej lehote ( zákona o ústavnom

súde), po vyčerpaní právnych prostriedkov nápravy priznaných zákonom (§ 132 ods. 2

; s výnimkou uvedenou nižšie) a je prípustná podľa zákona

o ústavnom súde.

15. Podanie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom znamená povinnosť preskúmať, či sú v zmysle

kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady: (i) žiadosť o ustanovenie právneho

zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

16. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc

ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne

neopodstatnená. Ak ale ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia

zistí, že niektorá z týchto procesných podmienok splnená nie je, znamená to, že ide o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden

z predpokladov pre ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

v dôsledku čoho nemožno žiadosti vyhovieť (), a preto sa splnením tejto

podmienky zaoberá ústavný súd v nasledujúcich častiach.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom

17. Sťažovateľ namieta, že okresný súd porušil jeho práva neuvedením popisu

skutkových okolností v skutkovej vete napadnutého rozsudku, z ktorých by vyplývalo

naplnenie skutkovej podstaty trestného činu, osobitne v časti zavinenia. Zavinenie

sťažovateľa nevyplýva ani zo žiadneho z produkovaných dôkazov, ale len z viery

a presvedčenia súdu. Napokon namieta povahu a spôsob vykonania dôkazu pachovej stopy.

18. V je zakotvený princíp subsidiarity („... ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý znamená, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať ústavnou sťažnosťou iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

18.1 Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody,

porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj

účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom

pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. ,

, , , , ). Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v a (obdobne ,

).

19. Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku

súdu prvého stupňa je odvolanie.

19.1 Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie

podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

19.2 Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok

aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,

najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo

právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo

neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti

skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať

alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie

, e) ak je uložený trest neprimeraný alebo f) ak je rozhodnutie

o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

20. Ako z citovaných ustanovení vyplýva, sťažovateľ mal

k dispozícii proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 21. novembra 2018, ale aj

proti napadnutému konaniu okresného súdu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, riadny

opravný prostriedok – odvolanie. Vzhľadom na právomoc krajského súdu posúdiť

správnosť a zákonnosť postupu prvostupňového súdu a jeho rozhodnutia, a tým poskytnúť

sťažovateľovi ochranu jeho právam v prípade zistenia, že došlo k ich porušeniu, je

právomoc ústavného súdu preskúmavať prvostupňové rozhodnutie (a postup jemu

predchádzajúci) vylúčená, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozhodnutím

21. Sťažovateľ namieta porušenie svojich v ústavnej sťažnosti označených práv

napadnutým uznesením krajského súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo),

ktorým odvolací súd odvolanie sťažovateľa proti meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového

súdu ako nedôvodné zamietol. Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ

podal dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

.

22. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napadnutému uzneseniu krajského súdu (rovnako

aj uzneseniu najvyššieho súdu) vytýka, že súd neodstránil vadu napadnutého rozsudku

v skutkovej vete neobsahujúcej zistenie o úmysle sťažovateľa a že pri opise konania

sťažovateľa vychádzal z nepriameho dôkazu vykonaného nejednoznačným spôsobom.

23. V súvislosti s namietaným spôsobom vykonania dôkazu pachovou stopou

ústavný súd porovnaním ústavnej sťažnosti a dovolania sťažovateľa zistil, že napriek tomu,

že argumentácia prezentovaná sťažovateľom v ústavnej sťažnosti sa jednoznačne javí ako

spadajúca pod dovolacie dôvody podľa , túto

v dovolacom konaní neuplatnil. Ani pri námietke týkajúcej sa neexistencie úmyslu

sťažovateľa vyjadreného v skutkovej vete ústavný súd nezistil, že by bola vznesená

v podanom dovolaní, hoci ju bolo možné podriadiť pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i) , čo ústavnému súdu zásadne neumožňuje zaoberať sa ňou

v konaní o ústavnej sťažnosti.

24. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

25. Je zrejmé, že sťažovateľ nevyužil vo vzťahu k ostatne uvedeným námietkam (bod

23) jemu dostupný účinný právny prostriedok nápravy prípadného zásahu do jeho práv. To

znamená, že vo vzťahu k nim riadne nevyčerpal dostupné prostriedky ochrany a v takom

prípade ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako

neprípustnú podľa v spojení s

.

26. Ústavný súd s prihliadnutím na princíp už spomínanej subsidiarity zisťoval,

či vo zvyšnej časti sťažovateľ mal proti prípadnému zásahu krajského súdu do jeho práv

účinný právny prostriedok, ktorým by sa mohol domôcť ich ochrany.

27. Podľa dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371.

27.1 Podľa , a dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu [písm. c)], rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [písm. g)],

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť [písm. i)].

28. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme dovolania), ktorý

využil a o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť orgán verejnej moci (najvyšší súd),

ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu. Rozhodovacia činnosť

všeobecných súdov všetkých stupňov (vrátane dovolacieho) pritom v zásade pokrýva celý

rozsah základných práv spojených s trestným konaním, ktorý je relevantný pre konanie

o ústavnej sťažnosti, keďže všeobecné súdy plnia úlohu nielen ochrancov zákonnosti, ale aj

prvotných ochrancov ústavnosti. Právomoc ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) je preto (okrem výnimočných prípadov) uplatniteľná až

po vyčerpaní riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré právna úprava

subjektom zúčastneným na konkrétnom konaní pred orgánom verejnej moci v záujme

ochrany ich práv (vrátane základných práv a slobôd) poskytuje.

29. V kontexte už uvedeného považuje ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci

za relevantnú aj tú skutočnosť (vyplývajúcu z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh),

že obsah ústavnej sťažnosti sťažovateľa je v podstatnej časti reprodukciou argumentov

sťažovateľa z jeho dovolania podaného proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

(okrem už uvedených výnimiek), resp. argumentov z jeho odvolania proti napadnutému

rozsudku okresného súdu. Za danej situácie, vychádzajúc zo subsidiarity právomoci

ústavného súdu a rešpektujúc inštančnú postupnosť pri uplatňovaní subjektívnych práv, je

vylúčené, aby rozhodnutie odvolacieho súdu podliehalo ústavnému prieskumu z rovnakých

hľadísk, z akých už bolo preskúmané dovolacím súdom. Úloha ústavného súdu sa v tomto

smere musí obmedziť na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti vysporiadania sa

najvyššieho súdu s dovolacou argumentáciou sťažovateľa.

30. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto zvyšnej časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu (a postupu,

ktorý jeho vydaniu predchádzal) odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

III.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozhodnutím

31. Námietky sťažovateľa ústavný súd už popísal v bode 22, preto na tomto mieste

na nich len odkazuje.

32. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol podľa .

32.1 Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

33. Najvyšší súd v podstatných častiach napadnutého rozhodnutia uviedol, že je

prípustné, podala ho oprávnená osoba v zákonnej lehote po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov. Pre nesplnenie namietaných dôvodov dovolania zistil, že je ho potrebné

odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa . Pripomenul

účel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a právnu úpravu rozhodovania

o ňom. K dôvodu podľa odkázal na napadnutý

rozsudok okresného súdu a na napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahujú

konkrétne dôkazy, o ktoré opierajú skutkové zistenia, akými úlohami sa spravovali

pri hodnotení vykonaných dôkazov, právne úvahy, ktorými sa spravovali pri posudzovaní

dokázaných skutočností v otázke viny, ako aj odpovede na obhajobné tvrdenia sťažovateľa.

Najvyšší súd zistil, že sťažovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil návrh na svedecké

vypočutie svedkyne označenej v dovolaní (suseda priamych svedkov), ale uplatnil ho

spoluobžalovaný, pričom tento návrh bol okresným súdom zamietnutý. Najvyšší súd

upozornil na neodôvodnenie nevyhovenia návrhu na vykonanie tohto dôkazu, upriamil však

pozornosť na vypočutie inej svedkyne na hlavnom pojednávaní (predvolanej z rovnakej

adresy), ktorá sa vyjadrila k tej istej okolnosti, s ktorou sa okresný súd vysporiadal

v odôvodnení rozsudku. Okresný súd preto nepovažoval za nutné vypočuť inú svedkyňu

k tej istej skutočnosti. Nebol preto splnený uvedený dovolací dôvod.

33.1 K dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší

súd konštatoval neuvedenie relevantných argumentov a úvah zodpovedajúcich tomuto

dovolaciemu dôvodu sťažovateľom. Poukaz na nevykonanie dôkazu, ktorý sťažovateľ ani

nenavrhol, neumožnil podľa najvyššieho súdu záver o tom, že išlo o dôkaz nevykonaný

zákonným spôsobom.

33.2 Pri dovolacom dôvode podľa najvyšší

súd poukaz sťažovateľa na nesprávne vyhodnotenie dôkaznej situácie a nerešpektovanie

zásady v pochybnostiach postupovať miernejšie, resp. v pochybnostiach postupovať

v prospech obvineného okresným súdom a krajským súdom vyhodnotil ako okolnosti

týkajúce sa skutkového stavu zisteného v pôvodnom konaní, ktorý najvyšší súd nemôže

skúmať, meniť ani hodnotiť. Zistený skutkový stav by mohol posudzovať len z pohľadu

jeho nesprávneho právneho posúdenia alebo nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho

ustanovenia, resp. právneho predpisu majúceho priamy vzťah k posúdeniu skutku. Najvyšší

súd odkázal na rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 3/2011, R 47/2014-II a R 14/2015-

III s uvedením, že sťažovateľ vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho

stupňa môže v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nie však námietky

skutkové, ako to učinil v podanom dovolaní. Nenaplnil tak označený dovolací dôvod.

34. Vo vzťahu k namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje,

že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé

privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno

aplikovať iba v prípadoch, keď je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. V tomto smere ústavný súd dlhodobo plne akceptuje,

že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích

dôvodov ( ) predurčený na úplný prieskum rozsudkov nižších

súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť

z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích

dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

ospravedlňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr.

).

35. Najvyšší súd vo veci sťažovateľa preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu

v rozsahu uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného

poriadku a dospel k záveru, že označený dovolací dôvod v okolnostiach posudzovanej veci

nie je naplnený. Konštatovaniu o odmietnutí dovolania predchádzal ústavne súladný výklad

právnej úpravy podmienok dovolacieho konania, pričom samotný záver o nenaplnení

uplatnených dovolacích dôvodov najvyšší súd pri každom z nich prijateľne odôvodnil.

Ústavný súd nezistil žiaden vnútorný rozpor ani žiadne popretie zmyslu, účelu či znenia

aplikovaných právnych noriem. Práve naopak, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je

logické, založené na racionálnych úvahách, preto aj celkom legitímne, právne

akceptovateľné a ústavne konformné. Dovolací súd zaujal stanovisko k zásadným

dovolacím námietkam týkajúcim sa nevykonania dôkazu, nesprávneho vyhodnotenia

dôkazov a nerešpektovania zásad trestného procesu. Podľa názoru ústavného súdu

v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd adekvátne interpretoval dotknutú právnu úpravu

týkajúcu sa dovolania a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť argumentačných námietok

sťažovateľa.

36. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy, na ktorej

postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia

za dostatočné a nevybočujúce z limitov spravodlivého procesu. V podstate sa námietky

sťažovateľa vznesené v jeho dovolaní týkali hodnotenia vykonaných dôkazov a smerovali

k spochybneniu správnosti a úplnosti skutkového stavu zisteného súdmi nižšieho stupňa,

skúmanie ktorého je však z preskúmavacej právomoci dovolacieho súdu vylúčené.

37. Vychádzajúc z uvedených skutočností a z odôvodnenia ústavnej sťažnosti,

ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje také ústavne

relevantné nedostatky, na základe ktorých by po prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení v ústavnej sťažnosti

označeného práva na súdnu ochranu sťažovateľa, resp. práva na spravodlivý súdny proces,

a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

38. Ústavný súd nezistil v rozhodnutí a postupe najvyššieho súdu namietaný

nedostatok spočívajúci v porušení zásady prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru,

práva byť informovaný o obvinení podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru a práva podľa čl. 7

ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť formuloval spôsobom, že porušenie

tohto článku vytýkal okresnému súdu, krajskému súdu a najvyššiemu súdu, pričom

vo svojej argumentácii sa nevenoval konkrétnemu spôsobu, akým malo dôjsť

k namietanému porušeniu tým-ktorým všeobecným súdom. Argumentácia v ústavnej

sťažnosti sa preto javí ako nepriliehavá vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako súdu

dovolaciemu vybavenému odlišnou právomocou ako súdy okresné a krajské. Z ústavnej

sťažnosti nemožno vyvodiť záver o akejkoľvek možnosti porušenia označených práv podľa

dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, a preto je v tejto časti daný dôvod

na odmietnutie ústavnej sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd bližšie

nezaoberal (vo vzťahu k všetkým napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov)

porušeniami upravujúcimi všeobecné ústavné princípy, ktorých porušenie

sťažovateľ navyše namietal práve v spojení s ostatnými označenými právami [čl. 6 ods. 1, 2

a 3 písm. a) a čl. 7 ods. 1 dohovoru], pretože sa na tieto porušenia rovnako vzťahujú dôvody

nedostatku právomoci, neprípustnosti, resp. zjavnej neopodstatnenosti, čo vedie

k odmietnutiu ústavnej sťažnosti i v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.4 Záver vo vzťahu k žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

40. Ústavný súd, spravujúc sa úvahami podľa bodov 15 a 16 a posúdením obsahu

návrhu, zistil, že ústavná sťažnosť je sčasti zjavne neopodstatnená, sčasti neprípustná

a sčasti na jej prejednanie nemá právomoc. Zistenie o nedostatku právomoci (III.1),

o neprípustnosti (III.2), o zjavnej neopodstatnenosti (III.3) nutne vedie k záveru, že v danom

prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m.

, ). Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov

ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti navrhovateľa

(sťažovateľa) o ustanovenie právneho zástupcu napriek nezdokladovaným osobným,

majetkovým a zárobkovým pomerom ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).

Výzva na preukázanie majetkových pomerov by bola po zistení zrejme bezúspešného

uplatňovania si nároku na ochranu ústavnosti neúčelná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu