Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 520/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Veselým, advokátska kancelária, Mierová 1, Veľký Krtíš,

vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3

a , ako aj a ods. 3 a 4 a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. augusta 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. októbra 2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

, , 2 a 5, , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. augusta 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 3. marca 2020 bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie

príjmu z trestnej činnosti podľa § 322 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a) [správne má byť

zrejme a a , pozn.] , ako aj

za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a)

a ods. 4 písm. a) v štádiu prípravy podľa . Ďalším uznesením

vyšetrovateľa zo 4. marca 2020 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za pokračovací

obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a)

a b) a ods. 4 písm. a) .

3. Prokurátor 5. marca 2020 podal Špecializovanému trestnému súdu Pezinok,

pracovisku Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) návrh na vzatie sťažovateľa

do väzby z dôvodov podľa a .

4. Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. zo 7. marca 2020 bol

sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa , pričom

väzba začala plynúť od 4. marca 2020. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že špecializovaný

súd sa stotožnil len s návrhom prokurátora na dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, keďže sťažovateľ mal páchať trestnú činnosť majetkového charakteru

po dlhší čas (minimálne od mája 2015 v 14 bodoch), pričom trestná činnosť mala byť

páchaná sofistikovaným spôsobom viacerými osobami po dlhší čas a mala ňou byť

spôsobená škoda veľkého rozsahu, čo vyvolávalo dôvodnú obavu z možného pokračovania

v trestnej činnosti zabezpečujúcej značný zdroj príjmu.

5. Proti uzneseniu špecializovaného súdu podali sťažovateľ prostredníctvom obhajcu,

ale aj prokurátor sťažnosť.

6. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. marca 2020 boli obe

sťažnosti zamietnuté. Podľa konštatovania najvyššieho súdu obava z pokračovania v trestnej

činnosti je daná predovšetkým tým, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý z páchania

rozsiahlej trestnej činnosti sofistikovaným spôsobom s viacerými osobami po dlhší čas

a v prípade prepustenia z väzby by mohol v trestnej činnosti pokračovať.

7. Uznesením vyšetrovateľa zo 17. apríla 2020 bolo sťažovateľovi vznesené ďalšie

obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa a a .

8. Proti všetkým uzneseniam o začatí trestného stíhania podal sťažovateľ sťažnosti,

ktoré však boli prokurátorom zamietnuté.

9. Sťažovateľ 23. apríla 2020 požiadal prokurátora o prepustenie z väzby. Prokurátor

žiadosť predložil špecializovanému súdu, ktorý ju uznesením sp. zn.

zo 14. mája 2020 zamietol. Podľa názoru špecializovaného súdu sťažovateľ môže v trestnej

činnosti pokračovať a poukázal v tejto súvislosti na argumentáciu najvyššieho súdu.

10. Sťažovateľ napadol uznesenie špecializovaného súdu sťažnosťou, ktorá bola

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2020 zamietnutá

s konštatovaním, že doteraz nedošlo k identifikácii následného použitia prevádzaných

finančných operácií, čo je rozhodujúce pre existenciu dôvodnej obavy z pokračovania

v údajnej legalizácii príjmov z údajnej trestnej činnosti.

11. Sťažovateľ 15. júla 2020 opäť požiadal prokurátora o prepustenie z väzby

z dôvodu prieťahov v súdnom konaní (súdy nekonajú), ako aj z dôvodu, že nehrozí obava

z pokračovania v trestnej činnosti.

12. Prokurátor 27. júla 2020 oznámil špecializovanému súdu, že žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby nevyhovel, keďže dôvody väzby sú takého charakteru, že prebieha

znalecké dokazovanie s cieľom zistiť skutočnosti umožňujúce identifikovať a posúdiť

naznačenú schému fungovania údajnej trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ trestne

stíhaný. Prokurátor rovnako konštatoval, že koniec základnej sedemmesačnej lehoty trvania

väzby v prípravnom konaní pripadá na 4. október 2020, a preto z dôvodu obťažnosti žiada

väzbu sťažovateľa predĺžiť do 4. marca 2021.

13. Následne bol sťažovateľ vypočutý špecializovaným súdom, ktorý uznesením

sp. zn. zo 4. augusta 2020 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

zamietol a väzbu sťažovateľa podľa predĺžil

do 4. januára 2021.

14. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. augusta 2020 bola

sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného súdu zamietnutá.

Podľa názoru najvyššieho súdu špecializovaný súd konal procesne správne a v súlade

s príslušnými ustanoveniami , pričom najvyšší súd nezistil žiadne

podstatné chyby konania, ktoré by odôvodňovali zrušenie uznesenia špecializovaného súdu.

Bolo konštatované, že dôvody väzby trvajú vzhľadom na charakter, závažnosť,

sofistikovanosť a rozsiahlosť trestnej činnosti a existuje aj dôvod na predĺženie väzby.

15. Podľa názoru sťažovateľa v súčasnej dobe nie sú dané dôvody väzby, a nie je

preto ani dôvodné predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní do 4. januára 2021.

16. Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby 15. júla 2020 sám (nie teda

spoločne s ďalším obvineným ). Napriek tomu prokurátor, ale aj

špecializovaný súd rozhodli o oboch žiadostiach spoločne. Pritom podľa názoru sťažovateľa

bolo potrebné každého z obvinených vypočuť zvlášť, pretože každý z nich podal žiadosť

osobitne.

17. Prokurátor nedoručil sťažovateľovi návrh na predĺženie väzby, pričom

podľa názoru sťažovateľa špecializovaný súd nemohol naraz konať aj o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ale aj o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa.

Ide totiž o dve samostatné konania, no napriek tomu bol sťažovateľ vypočutý len raz

a z návrhu prokurátora na predĺženie väzby nevyplýva žiadny právne relevantný dôvod

na takéto rozhodnutie (okrem údajnej obťažnosti trestného konania).

18. Vyšetrovateľ nevypočul s výnimkou nikoho, kto by poznal

sťažovateľa, resp. prišiel s ním do kontaktu. V tomto smere možno konštatovať nečinnosť

orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska ich efektívneho postupu vo vzťahu

k väzobným dôvodom u sťažovateľa, resp. k predĺženiu jeho väzby.

19. Prokurátor v návrhu na predĺženie väzby neuviedol, v čom by mala spočívať

negatívna činnosť sťažovateľa po prepustení z väzby, hoci ide o obligatórnu požiadavku

v prípade návrhu na predĺženie trvania väzby. Preto je návrh prokurátora nejasný

a nezrozumiteľný. Sťažovateľ v podanej sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu

na to poukazoval a špecializovaný súd nemohol nahradiť nezákonný postup prokurátora.

Tým, že údajne najvyšší súd nezistil iné závažné pochybenia v konaní, nie je možné

logickým spôsobom argumentovať, pretože od podania žiadosti o prepustenie z väzby

zo strany sťažovateľa dochádzalo k nezákonnému postupu zo strany prokurátora, ktorý

odmietol prepustiť sťažovateľa z väzby a spolu s vyjadrením o tom, že so žiadosťou

sťažovateľa o prepustenie z väzby nesúhlasí, navrhol v závere väzbu sťažovateľa predĺžiť.

20. Podľa názoru sťažovateľa mal prokurátor podať osobitnú žiadosť

špecializovanému súdu o predĺženie väzby u každého obvineného zvlášť a špecializovaný

súd mal najskôr rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

a až po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia by mohol rozhodovať o návrhu prokurátora

na predĺženie väzby. Napriek tomu však špecializovaný súd v rámci jedného výsluchu

rozhodol tak o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o návrhu

prokurátora na jej predĺženie do 4. januára 2021.

21. Treba podotknúť, že špecializovaný súd rozhodol 4. augusta 2020, sťažovateľ

podanú sťažnosť písomne odôvodnil 6. augusta 2020 prostredníctvom pošty, čo znamená,

že špecializovaný súd mohol písomné dôvody sťažnosti dostať 7. augusta 2020.

Deň 7. august 2020 pripadal na piatok. Dňa 12. augusta 2020 obhajca sťažovateľa (totožný

s jeho právnym zástupcom v konaní vedenom ústavným súdom) telefonoval najvyššiemu

súdu a bolo mu oznámené, že nie je stanovený termín neverejného zasadnutia

na rozhodnutie o podanej sťažnosti. Napriek tejto informácii však najvyšší súd rozhodol

12. augusta 2020, čo znamená, že mal na rozhodnutie o sťažnosti k dispozícii dva pracovné

dni. Ide o veľmi rozsiahly spisový materiál, a preto sťažovateľ vyslovuje pochybnosť,

či za dva dni je možné naštudovať takýto spis a zákonne a spravodlivo rozhodnúť.

Ďalším paradoxom je, že písomné vyhotovenie uznesenia najvyššieho súdu bolo

špecializovanému súdu doručené 31. augusta 2020, avšak obhajcovi sťažovateľa

až 28. septembra 2020.

22. Ani najvyšší súd, ale ani špecializovaný súd sa nezaoberali tým,

že vyšetrovateľom 12. júna 2020 (teda tri mesiace po vzatí sťažovateľa do väzby) nariadené

znalecké dokazovanie znalkyňou nie je doteraz realizované, hoci znalkyňa

mala znalecký posudok vyhotoviť do dvoch mesiacov. V skutočnosti 12. októbra 2020

uplynulo už päť mesiacov a sťažovateľ, ale ani jeho obhajca neboli informovaní

o dôvodoch, pre ktoré znalecký posudok nebol vypracovaný. Obdobná je situácia

aj vo vzťahu k znalcovi , ktorý bol ustanovený za znalca 16. marca 2020

a znalecký posudok mal vypracovať do jedného mesiaca. Nie je vinou sťažovateľa, že

znalecké dokazovania neboli dosiaľ ukončené, pretože pri domových prehliadkach boli

zaistené všetky písomnosti. Nie je možné donekonečna predlžovať väzbu len z dôvodu,

že si znalci neplnia svoje povinnosti a nevypracovali znalecké posudky riadne a včas.

23. Obvinenie bolo vznesené aj právnickým osobám a

, pričom doteraz nebolo sťažovateľovi doručené uznesenie o ustanovení opatrovníkov

pre tieto právnické osoby v súvislosti s tým, že predchádzajúci ustanovený opatrovník sa

funkcie vzdal. Vyplýva z toho, že za dobu sedem mesiacov od vznesenia obvinenia nebol

ustanovený pre tieto právnické osoby opatrovník za situácie, keď sťažovateľ ako konateľ

týchto právnických osôb ich nemôže zastupovať vzhľadom na to, že sám je obvinený.

24. Všetky rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby sú vágne, nekonkrétne a odvolávajú sa

len na údajnú sofistikovanosť a rozsiahlosť trestnej činnosti. Sťažovateľ má vážne zdravotné

problémy, na ktoré poukazoval pri výsluchoch a boli avizované aj vyšetrovateľovi,

no napriek tomu doteraz nedošlo k náprave. Sťažovateľ schudol 22 kg a jeho zdravotný stav

sa neustále zhoršuje, pričom mu nie je zabezpečená adekvátna zdravotná starostlivosť.

25. Nezákonným predlžovaním väzby dochádza k tomu, že v podstate je

paralyzovaná činnosť právnických osôb, ktorých konateľom je sťažovateľ, a dochádza

k ekonomickým stratám, pričom po dobu 7 mesiacov od začatia vyšetrovania sú písomnosti

týkajúce sa týchto právnických osôb zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní.

Písomnosti neboli vrátené a nebol ani ustanovený opatrovník pre právnické osoby.

26. Na základe takýchto nezákonných postupov sa sťažovateľ domáha posúdenia

dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby z hľadiska dôvodov väzby, resp. jej predĺženia,

ako aj z hľadiska prieťahov v trestnom konaní.

27. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa

12.08.2020 porušil základné práva sťažovateľov: ... podľa čl. 13

ods. 4, , ods. 2, ods. 5, , ,

Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, písm. c), ods. 3,

ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

12.08.2020 zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania

v sume 662,69 € (slovom šesťstošesťdesiatdva eur 69 eurocentov)

na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. Jozefa Veselého..., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Skutkový stav veci

28. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 12. augusta 2020 vyplýva,

že ním bola podľa zamietnutá sťažnosť podaná

sťažovateľom (ako aj ďalším obvineným ) proti uzneseniu

špecializovaného súdu sp. zn. zo 4. augusta 2020.

29. Podľa názoru najvyššieho súdu špecializovaný súd v rámci procesného postupu

dodržal základné zásady trestného konania podľa , pričom jeho

postup bol správny a v súlade s príslušnými ustanoveniami .

30. V danom prípade prokurátor potom, ako sám nevyhovel žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby, túto predložil špecializovanému súdu spolu s návrhom prokurátora

na predĺženie lehoty trvania väzby. Sťažovateľ namieta takýto postup prokurátora s tým,

že sa malo rozhodnúť najprv o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a až následne

bolo možné rozhodovať o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby.

Najvyšší súd však nezistil pochybenie pri takomto postupe.

31. V oboch prípadoch ide totiž o rozhodovanie o väzbe v súlade s § 72 ods. 1

písm. b) a d) , pričom sa tak pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie

z väzby, ako aj pri rozhodovaní o návrhu na predĺženie lehoty väzby skúmajú

ako materiálne, tak aj formálne podmienky väzby. Je potrebné pripomenúť, že väzba

v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas a dĺžka

základnej alebo predĺženej lehoty väzby nesmie byť neprimeraná. Požiadavka, aby

vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutný čas, vyžaduje

preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup orgánov

činných v trestnom konaní a všeobecného súdu. Pri posudzovaní primeranosti dôvodov

trvania väzby Európsky súd pre ľudské práva skúma, či verejný záujem držať osobu

vo väzbe prevažuje nad jej právom na slobodu. Pre ďalšie trvanie väzby sa vyžaduje

splnenie ďalších podmienok uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (t. j. obava z úteku,

obava zo spáchania ďalšieho trestného činu alebo obava z ďalšieho pôsobenia na dôkazy),

teda existencia dôvodov väzby.

32. Pokiaľ ide o procesný postup pri podaní návrhu na predĺženie väzby,

striktne stanovuje lehoty, ktoré je potrebné zachovať, pričom lehota

na podanie návrhu je zachovaná len vtedy, ak bol návrh doručený všeobecnému súdu

najmenej plných 20 pracovných dní pred uplynutím príslušnej lehoty trvania väzby.

To znamená, že návrh sa musí doručiť najneskôr v ten deň, ktorý predchádza dňu, ktorý je

dvadsiatym pracovným dňom počítaným spätne od konca lehoty trvania väzby.

Iba nedodržanie lehoty na doručenie návrhu všeobecnému súdu je vždy dôvodom

na prepustenie obvineného z väzby, a to najneskôr v posledný deň príslušnej lehoty trvania

väzby. stanovuje minimálnu lehotu, ktorá musí byť zachovaná,

avšak nestanovuje maximálnu lehotu, kedy najskôr môže byť podaný návrh na predĺženie

lehoty trvania väzby. Skutočnosť, že v danom prípade prokurátor spojil podanie svojho

návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby s predložením žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, nezakladá porušenie , ale ani práv sťažovateľa.

Keďže prokurátor žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nevyhovel, žiadosť

bez meškania predložil špecializovanému súdu spolu s vlastným stanoviskom, návrhom

a spisom. O tomto svojom postupe prokurátor písomne upovedomil sťažovateľa a jeho

obhajcu. Stanovisko prokurátora, obsahom ktorého bol aj jeho návrh na predĺženie lehoty

trvania väzby sťažovateľa, bolo rovnako doručované sťažovateľovi a jeho obhajcovi

(vyplýva to z č. l. 282, 290, 291 a 295). Navyše, zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa

(č. l. 304) vyplýva, že sťažovateľ a obhajca zhodne potvrdili, že im bol doručený návrh

prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, ako aj písomné vyjadrenie prokurátora

a že mali dostatočný čas sa s ním oboznámiť. Týmto považuje najvyšší súd námietku

sťažovateľa, podľa ktorej mu nebol riadne doručený návrh prokurátora na predĺženie lehoty

trvania väzby, za nedôvodnú.

33. Je teda zrejmé, že v posudzovanej veci boli splnené všetky formálno-procesné

podmienky na rozhodnutie aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a preto najvyšší

súd v následnom kroku skúmal, či sú zároveň dané materiálne podmienky pre ďalšie

obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou (predovšetkým to, či doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli

spáchané, majú znaky konkrétnych trestných činov a či je stále dané podozrenie, že tieto

mal spáchať sťažovateľ).

34. Vzhľadom na opakujúce sa námietky sťažovateľa, ktorý spochybňuje dôvodnosť

jeho trestného stíhania, treba opätovne upriamiť pozornosť na to, že pri rozhodovaní

o väzbe sa všeobecné súdy nezameriavajú na hodnotenie viny obvineného, jeho obhajoby

alebo dôkazov, ale skúmajú iba to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky

rozhodnutia o väzbe. Z pohľadu materiálnych podmienok väzby potom predovšetkým

posudzujú, či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú

podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, v ktorom sa vidí trestný čin.

Existencia takéhoto dôvodného podozrenia pritom predpokladá, že sú dané skutočnosti

alebo informácie, ktorými by bolo možné presvedčiť nezávislého a objektívneho

pozorovateľa o tom, že sa dotyčná osoba mohla dopustiť trestného činu. Tieto skutočnosti,

na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť na rovnakej úrovni, ako skutočnosti

potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo podanie žaloby, keďže to je predmetom až ďalšej

fázy trestného konania. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje reálna hrozba, že obvinený bude

konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod väzby, ak do nej nebude vzatý. Zákon teda

nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení dôvodu tzv. preventívnej väzby.

35. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd v posudzovanej veci konštatuje, že

jednotlivé dôkazy, na ktoré konkrétne poukázal prokurátor vo svojom stanovisku (ktoré

v žiadnom prípade nemožno považovať za všeobecné, ako to tvrdí sťažovateľ, a ktoré

nepovažuje najvyšší súd za potrebné na tomto mieste opakovať, keďže boli sťažovateľovi

doručené), naďalej odôvodňujú záver, že v predmetnej veci existuje dostatok konkrétnych

podkladov pre trestné stíhanie sťažovateľa, pričom nedošlo k zoslabeniu dôvodnosti

podozrenia zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľom.

36. V súvislosti s existenciou dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku poukazuje najvyšší súd na charakter, závažnosť, sofistikovanosť a rozsiahlosť

trestnej činnosti, ktorá sa sťažovateľovi kladie za vinu, ako aj na skutočnosť, že trestná

činnosť mala byť podstatným zdrojom príjmov sťažovateľa a na tomto dôvode naďalej

zotrváva.

37. Pokiaľ ide o dôvodnosť predĺženia lehoty trvania väzby, je potrebné uviesť,

že v prípade dlhšie trvajúcej väzby sa v zmysle judikatúry ústavného súdu v zásade

vyžaduje splnenie štyroch podmienok. Po formálnej stránke musí existovať uznesenie

o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného

podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý

z dôvodov väzby podľa . Napokon orgány činné v trestnom

konaní a všeobecný súd vo veci samej musia postupovať s osobitnou starostlivosťou

a urýchlením. Obťažnosťou veci sa rozumie jej náročnosť na vybavenie najmä zo skutkovej

stránky (napr. trestné veci obsahujúce väčší počet skutkov, páchateľov a trestných činov).

Pokiaľ ide o splnenie uvedených podmienok, tieto boli konštatované už v súvislosti

so žiadosťou o prepustenie z väzby. Najvyšší súd sa stotožnil s konštatovaním

špecializovaného súdu o obťažnosti veci. Vo všeobecnosti možno dodať, že ide

o komplexný pojem, pričom hodnotenie obťažnosti trestnej veci spočíva v zložitosti

určitého procesného úkonu a dokazovania alebo časovej náročnosti náležitého zistenia

skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. V prípade, ak má byť

obťažnosť veci dôvodom predĺženia lehoty väzby, musí sa vyznačovať určitým stupňom

mimoriadnosti. So zreteľom na pravidlo „iura novit curia“ obťažnosť veci nebude nikdy

spočívať v zložitosti právnej kvalifikácie skutku. Pracovná preťaženosť orgánov činných

v trestnom konaní nemôže byť dôvodom na porušenie ústavného práva obvineného

na bezprieťahové, prednostné a urýchlené prejednanie väzobnej veci. V danom prípade

(predovšetkým s ohľadom na rozsah a skutkovú náročnosť veci) sú splnené všetky

podmienky pre predĺženie lehoty trvania väzby, pričom špecializovaný súd správne posúdil

nutnosť predĺženia väzby rozdielne od návrhu prokurátora do 4. januára 2021.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na nemožnosť skončenia znaleckého dokazovania, ide v tomto

čase o predčasné úvahy.

38. Aktuálne neboli zistené žiadne výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by

opodstatňovali nahradenie väzby sťažovateľa inou zárukou.

III.

Relevantná právna úprava

39. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

40. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

41. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

42. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

43. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

44. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

45. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že hoci on a podali

samostatné žiadosti o prepustenie z väzby, prokurátor a špecializovaný súd o nich

rozhodovali spoločne, pričom každý z nich mal byť vypočutý zvlášť.

46. V uvedenej súvislosti treba konštatovať, že v praxi všeobecných súdov je bežné,

aby v rámci jednej trestnej veci sa samostatné podania viacerých obvinených, ktoré majú

obdobný základ, posúdili jedným rozhodnutím (uno actu). Je zrejmé, že takýmto postupom

nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa. To isté sa vzťahuje aj

na námietku, podľa ktorej sťažovateľ a mali byť vypočúvaní každý zvlášť

(čím má sťažovateľ asi na mysli, že k výsluchom malo dôjsť na dvoch samostatných

neverejných zasadnutiach špecializovaného súdu, nie teda na jednom neverejnom zasadnutí

týkajúcom sa oboch obvinených).

47. Ďalej sťažovateľ namieta, že mu prokurátor nedoručil svoj návrh na predĺženie

väzby sťažovateľa. Okrem toho je presvedčený, že špecializovaný súd nemohol konať naraz

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty trvania väzby, keďže ide o dve samostatné konania, no napriek tomu bol sťažovateľ

vypočutý len raz a z návrhu špeciálneho prokurátora nevyplýva žiadny relevantný dôvod,

pre ktorý by malo k predĺženiu väzby dôjsť.

48. Ústavný súd zo skutkového hľadiska považuje za podstatnú nespornú skutočnosť,

že prokurátor doručil sťažovateľovi iba oznámenie, podľa ktorého sa rozhodol jeho žiadosti

o prepustenie z väzby nevyhovieť a postúpiť ju na rozhodnutie špecializovanému súdu.

Zodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého prokurátor mu svoj návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby nedoručil. Rovnako je nesporné, že podanie prokurátora

adresované špecializovanému súdu, ktorým predložil žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby (vrátane vlastného vyjadrenia, že sám žiadosti nevyhovel) a ktoré obsahovalo

v sebe aj jeho návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, doručil sťažovateľovi a jeho

obhajcovi špecializovaný súd [ako to konštatuje najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 12. augusta 2020 (pozri bod 32)]. Sťažovateľ a jeho obhajca skutočnosť

prevzatia podania prokurátora na neverejnom zasadnutí špecializovaného súdu potvrdili

a zároveň uviedli, že mali dostatok času sa s podaním oboznámiť (pozri rovnako bod 32).

49. Z dosiaľ uvedeného možno považovať za preukázané, že sťažovateľ a jeho

obhajca boli s obsahom podania prokurátora adresovaného špecializovanému súdu riadne

a včas oboznámení, čo postačuje pre záver, že v uvedenom ohľade k porušeniu práv

sťažovateľa nedošlo.

50. S námietkou, podľa ktorej sa o žiadostiach sťažovateľa a nemalo

konať a rozhodovať spoločne, pričom každý z obvinených mal byť vypočúvaný zvlášť,

sa ústavný súd už zaoberal (pozri bod 46).

51. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, podľa ktorej z návrhu prokurátora

na predĺženie lehoty trvania väzby nevyplýva žiaden právne relevantný dôvod, pre ktorý by

mala byť väzba predlžovaná, treba uviesť, že v tomto ohľade považuje ústavný súd

argumentáciu najvyššieho súdu za dostatočnú a presvedčivú, nejaviacu známky arbitrárnosti

či zjavnej neodôvodnenosti (pozri bod 37). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na túto

otázku iný názor, nezakladá bez ďalšieho porušenie jeho označených práv.

52. Ďalej sťažovateľ namieta, že z vypočutých svedkov ho nikto nepoznal

(s výnimkou ) a nikto z nich neprišiel so sťažovateľom do kontaktu.

Podľa názoru sťažovateľa možno v tomto smere konštatovať nečinnosť orgánov činných

v trestnom konaní z hľadiska ich efektívneho postupu vo vzťahu k väzobných dôvodom

u sťažovateľa a vo vzťahu k predlžovaniu jeho väzby.

53. Ústavný súd vychádza z toho, že sťažovateľ vyčíta vyšetrovateľovi vypočúvanie

takých svedkov, ktorí sťažovateľa nepoznajú a neprišli s ním do kontaktu. Inými slovami,

sťažovateľ podľa všetkého považuje tieto výsluchy za zbytočné, resp. za neefektívne.

Paradoxným spôsobom vyvodzuje z tohto tvrdenia záver o nečinnosti vyšetrovateľa, hoci

tento bez toho, aby svedkov vypočul, objektívne nemohol zistiť, či sťažovateľa poznajú

a či s ním prišli do styku.

54. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že písomné odôvodnenie sťažnosti proti

uzneseniu špecializovaného súdu zo 4. augusta 2020 mohlo byť doručené špecializovanému

súdu v piatok 7. augusta 2020 (keďže 6. augusta 2020 bola písomnosť odovzdaná

na poštovú prepravu). Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti 12. augusta 2020 (a to aj napriek

tomu, že na telefonický dopyt obhajcu sťažovateľa 12. augusta 2020 najvyšší súd oznámil,

že nie je stanovený termín neverejného zasadnutia, na ktorom by sa o podanej sťažnosti

malo rozhodovať). Sťažovateľ vyslovuje pochybnosť, či za dva pracovné dni, ktoré mal

najvyšší súd k dispozícii, bolo možné vec naštudovať a rozhodnúť o nej zákonne

a spravodlivo, keďže ide o veľmi rozsiahly spisový materiál.

55. Uvedené úvahy sťažovateľa sa z pohľadu ústavného súdu javia ako hypotetické

a špekulatívne. Sťažovateľ sa totiž bez označenia akýchkoľvek dôkazov iba domnieva,

že najvyšší súd (sudca spravodajca) sa štúdiom spisu zaoberal iba v pracovné dni

(nie teda aj 8. a 9. augusta 2020, teda v sobotu a v nedeľu). Okrem toho je zrejmé,

že z veľkého počtu skutkov tvoriacich predmet trestného konania, sťažovateľa sa týka iba

relatívne malý počet týchto skutkov, čo zároveň výrazným spôsobom redukuje rozsah,

v akom bolo potrebné trestný spis preštudovať. Okrem toho rozsah, v akom bolo potrebné

spis preštudovať, je limitovaný aj argumentáciou, ktorú sťažovateľ uplatnil v podanom

riadnom opravnom prostriedku. Z uvedených dôvodov sa námietka sťažovateľa nejaví ako

dostatočne podložená a presvedčivá.

56. Sťažovateľ tiež namieta, že hoci písomné vyhotovenie uznesenia najvyššieho

súdu bolo špecializovanému súdu doručené už 31. augusta 2020 (zrejme spolu aj s vrátením

trestného spisu), jeho obhajcovi bolo doručené až 28. septembra 2020, teda takmer

s mesačným oneskorením.

57. Možno konštatovať, že sťažovateľ (označujúci tento postup špecializovaného

súdu za paradox) zároveň ako keby nepriamo naznačoval, že rozhodovanie o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby nebolo urýchlené. Napriek tomu sa však ochrany práva na urýchlené

rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby v zmysle návrhu nálezu nedomáha, hoci by z tohto

dôvodu mohol požadovať priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

kompenzáciu za nemateriálnu ujmu, ktorú mal utrpieť prípadným pomalým postupom

špecializovaného súdu pri doručovaní uznesenia najvyššieho súdu. Samotnú skutočnosť,

že sťažovateľ považuje takýto postup za paradox, však za porušenie jeho označených práv

považovať nemožno.

58. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že nariadené znalecké dokazovania trvajú

neprimerane dlho a že ustanovení znalci nerešpektovali lehoty, ktoré im na podanie

znaleckých posudkov vyšetrovateľ poskytol (čo sťažovateľ hodnotí ako postup

vyšetrovateľa nemajúci znaky osobitnej starostlivosti a osobitného urýchlenia vyžadované

vo väzobných veciach), ústavný súd uvádza, že sťažovateľ ešte v písomnom odôvodnení

sťažnosti z 5. augusta 2020 podanej proti uzneseniu špecializovaného súdu

sp. zn. zo 4. augusta 2020 poukazoval na to, že objem prác, ktoré má znalec

vykonať, nemôže jedna osoba stihnúť v primeranej časovej réžii, v dôsledku čoho podaním

znaleckého posudku mala byť poverená znalecká organizácia. Inými slovami, hoci

sťažovateľ namieta, že znalci nedodržali lehoty stanovené na podanie znaleckých posudkov,

v skutočnosti je presvedčený, že boli stanovené neprimerane krátke lehoty.

59. Podľa tvrdenia sťažovateľa dotknutým právnickým osobám (ktorých konateľom

je sťažovateľ) doteraz neboli ustanovení opatrovníci, hoci predchádzajúci opatrovník sa

funkcie vzdal. Pritom sťažovateľ v mene týchto právnických osôb nemôže konať,

keďže sám je obvinený. K tejto námietke ústavný súd uvádza, že z nej nevyplýva, akým

spôsobom sa tvrdená skutočnosť dotýka označených práv sťažovateľa ako obvineného

v trestnom konaní. Sťažovateľ vlastne namieta porušenie práv právnických osôb,

teda odlišných subjektov.

60. Napokon sťažovateľ vytýka všeobecným súdom, že sa nezaoberali jeho

zdravotným stavom, ktorý sa neustále zhoršuje (schudol 22 kg), pričom nie je mu

zabezpečená adekvátna zdravotná starostlivosť. V súvislosti s touto sťažnostnou námietkou

poukazuje ústavný súd na to, že bolo vo výsostnom záujme obhajoby sťažovateľa predložiť

v tomto smere ústavnému súdu listinné dôkazy, ktoré by uvedené tvrdenia sťažovateľa

bližšie konkretizovali a aspoň spravdepodobnili ich opodstatnenosť. Napriek tomu však

zostala táto sťažnostná námietka v polohe tvrdenia.

61. Namietané porušenie , a , ako aj

ods. 1 a 2 dohovoru možno považovať za zjavne neopodstatnené aj z iných dôvodov.

62. Ústavná sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu týkajúceho sa

rozhodovania o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Smeruje teda proti rozhodnutiu o väzbe.

Ustanovenia , a , ako aj a 2

dohovoru sú ratione materiae spravidla súčasťou rozhodovania vo veci samej. V prípade

rozhodovania o väzbe (o jej ďalšom trvaní) práva vyplývajúce z týchto ustanovení treba

považovať za súčasť , resp. dohovoru. Možnosť porušenia týchto

ustanovení a dohovoru v konaní o väzbe preto neprichádza do úvahy

(, , , ).

63. K namietanému porušeniu možno pristupovať aj z iného

aspektu.

64. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

65. Podľa prvej vety kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

66. Ústavná sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu konajúceho v rámci

trestného súdnictva o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Článok 46 ods. 2

poskytuje ratione materiae súdnu ochranu v rámci správneho súdnictva, teda

v prípadoch, keď dochádza k súdnemu prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy. Toto

ustanovenie je v pomere špeciality vo vzťahu k ustanoveniu

poskytujúcemu súdnu ochranu vo všetkých ostatných prípadoch.

67. Keďže v daných veciach všeobecné súdy nekonali v rámci správneho súdnictva,

je zrejmé už prima facie, že k sťažovateľom namietanému porušeniu

nemohlo vôbec dôjsť (mutatis mutandis , ).

68. Inak treba ešte poznamenať, že sťažovateľ podľa všetkého namieta porušenie

iba nedopatrením, keďže v záhlaví ústavnej sťažnosti uvádza porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa . Pre takýto prípad by platili,

samozrejme, úvahy uvedené v bode 62.

69. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu