Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 446/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta

2018 elektronicky a 13. augusta 2018 poštou doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. mája 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že 6. septembra 2013 podala Medzinárodná organizácia pre

migráciu návrh Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

na zaradenie sťažovateľky do Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi

(ďalej len „program“).

Listom ministerstva č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013 bolo

rozhodnuté o nezaradení sťažovateľky do programu. Toto rozhodnutie nebolo sťažovateľke

doručené.

Sťažovateľka ako opomenutá účastníčka konania 30. júla 2014 podala žalobu, ktorou

sa domáhala doručenia rozhodnutia ministerstva podľa ustanovenia § 250b ods. 2

.

3. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-108 z 27. novembra 2015 bolo rozhodnutie ministerstva zrušené a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie. Ministerstvu bola tiež uložená povinnosť nahradiť

sťažovateľke trovy konania.

4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2016 bol rozsudok

krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. O náhrade trov konania

mal krajský súd rozhodnúť v novom rozhodnutí.

5. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť , ktorý nahradil

. Okrem iného došlo k zmene spôsobu rozhodovania o náhrade

trov konania.

6. Uznesením krajského súdu č. k. -196 zo 7. septembra 2016 podľa

ustanovení a bola ministerstvu

uložená povinnosť doručiť svoje rozhodnutie sťažovateľke. Druhým výrokom bola

sťažovateľke priznaná náhrada trov konania.

7. Ministerstvo podalo proti uzneseniu krajského súdu č. k. -196

zo 7. septembra 2016 kasačnú sťažnosť.

8. Dňa 20. októbra 2016 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené

rozhodnutie ministerstva.

9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2017 bola

kasačná sťažnosť ministerstva zamietnutá. Sťažovateľke bol priznaný nárok na náhradu trov

kasačného konania v plnom rozsahu.

10. Uznesením krajského súdu č. k. -231 z 19. októbra 2017 bolo

konanie zastavené, a to po overení doručenia rozhodnutia ministerstva sťažovateľke.

Druhým výrokom žiadnemu z účastníkov konania nebol priznaný nárok na náhradu trov

konania.

11. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -231 z 19. októbra 2017 v časti

výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť.

12. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2018 bola

kasačná sťažnosť sťažovateľky zamietnutá s tým, že žiaden z účastníkov konania nemá

nárok na náhradu trov konania. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi

sťažovateľky doručené 10. júla 2018.

13. Podľa presvedčenia sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru.

Sťažovateľka sa v konaní vedenom krajským súdom ako opomenutá účastníčka

konania domáhala doručenia rozhodnutia ministerstva.

Napriek tomu, že sťažovateľka bola v konaní plne úspešná, krajský súd jej nepriznal

nárok na náhradu trov konania. Tento postup krajského súdu v plnom rozsahu odobril

najvyšší súd a, pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 170 písm. b) Správneho súdneho

poriadku, stotožnil sa aj s argumentáciou krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky právu na spravodlivý proces podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezodpovedá taký postup súdov, ktorý vedie k odňatiu práva

na náhradu účelne vynaložených nákladov spojených so súdnym konaním plne úspešnému

účastníkovi konania brániacemu sa proti nezákonnému postupu štátneho orgánu. Obzvlášť

to platí v správnom súdnictve, v ktorom existuje obligatórne zastúpenie žalobcu advokátom.

V tomto prípade preto ide zo strany najvyššieho súdu o sofistikovane odôvodnenú zjavnú

nespravodlivosť.

Sťažovateľka potom, ako jej ministerstvo odmietlo doručiť rozhodnutie (keďže ju

nepovažovalo za účastníčku konania), bola nútená podať žalobu opomenutého účastníka

konania podľa ustanovenia , resp.

. Toto konanie je špecifické. Potom, ako správny súd overí

tvrdenie žalobcu o jeho účastníctve, procesným uznesením uloží povinnosť žalovanému

doručiť rozhodnutie ( ). V tomto prípade sa tak

stalo prvým výrokom uznesenia krajského súdu č. k. -196 zo 7. septembra

2016.

Následne si správny súd overí skutočnosť, či došlo k doručeniu rozhodnutia

žalovaného, a až potom konanie ukončí jeho zastavením podľa ustanovenia § 179 ods. 4

. V tomto prípade sa tak stalo prvým výrokom uznesenia

krajského súdu č. k. -231 z 19. októbra 2017.

Podľa ustanovenia rozhoduje správny súd

o náhrade trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V prípade žaloby

opomenutého účastníka konania sa tak preto rozhodne spolu s rozhodnutím o zastavení

konania. V tomto prípade však o trovách konania bolo rozhodnuté jednak pozitívne (nárok

na náhradu trov konania bol priznaný) druhým výrokom uznesenia krajského súdu č. k.

-196 zo 7. septembra 2016 (hoci podľa § 175 ods. 1 Správneho súdneho

poriadku o náhrade trov konania sa rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí), ale

tiež negatívne (nárok na náhradu trov konania nebol priznaný) druhým výrokom uznesenia

krajského súdu č. k. -231 z 19. októbra 2017 v spojení s prvým výrokom

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2018.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd dospel k ústavne nekonformnému záveru.

Keďže plný úspech sťažovateľky v konaní o žalobe opomenutého účastníka konania spočíva

v zastavení súdneho konania, v zmysle ustanovenia § 170 písm. b) Správneho súdneho

poriadku podľa najvyššieho súdu nemožno priznať nárok na náhradu trov konania žiadnemu

z účastníkov konania.

Výklad najvyššieho súdu podľa sťažovateľky opomína význam ustanovenia § 171

ods. 1 , podľa ktorého ak účastník konania procesne zavinil

odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným

účastníkom konania.

Predpokladom zastavenia konania podľa ustanovenia § 179 ods. 4 Správneho

súdneho poriadku je nielen právoplatnosť procesného uznesenia o povinnosti žalovaného

doručiť žalobcovi rozhodnutie podľa ustanovenia § 179 ods. 1 Správneho súdneho

poriadku, ale tiež overenie skutočnosti, že žalovaný skutočne svoju povinnosť splnil

(rozhodnutie doručil).

Výsledkom procesnej aktivity žalovaného, teda doručením rozhodnutia počas

súdneho konania (a to bez ohľadu na to, že sa tak stalo na základe uznesenia správneho súdu

podľa ustanovenia ), odpadá dôvod

na pokračovanie v konaní pred správnym súdom.

Keďže z dôvodu doručenia rozhodnutia počas súdneho konania o správnej žalobe

opomenutého účastníka konania odpadá dôvod na pokračovanie súdneho konania (čoho

výsledkom je zastavenie súdneho konania podľa ),

je zrejmé, že aktivita žalovaného (doručenie rozhodnutia) je v príčinnej súvislosti

so zastavením konania (je dôvodom zastavenia konania). Doručením rozhodnutia žalovaný

počas konania o správnej žalobe opomenutého účastníka konania de facto uznáva

účastníctvo žalobcu v správnom konaní. Následkom toho potom účastník konania môže

využiť ďalšie opravné prostriedky vo vzťahu k samotnému obsahu doručovaného

rozhodnutia.

Podľa presvedčenia sťažovateľky možno preto dospieť k záveru, že ministerstvo

doručením rozhodnutia sťažovateľke procesne zavinilo zastavenie súdneho konania.

Sťažovateľke mal byť priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v súlade

s ustanovením .

Sťažovateľka tiež poukázala na to, že časť odbornej verejnosti dokonca prezentuje

názor, že v prípade zastavenia konania o žalobe opomenutého účastníka konania (§ 179

ods. 4 prvá veta ) a v prípade zastavenia konania v konaní

o žalobe proti nečinnosti ( ) ide o plný úspech

v konaní a žalobcovi má byť preto priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %

podľa ustanovenia , a to aj napriek tomu, že proti

takémuto výkladu svedčí kolízne pravidlo lex specialis [§ 170 písm. b) Správneho súdneho

poriadku] derogat legi generali ( ).

Najvyšší súd mal podľa sťažovateľky uprednostniť ústavne konformný výklad, či už

prostredníctvom ustanovenia alebo ,

a mal zrušiť druhý výrok uznesenia krajského súdu č. k. -231 z 19. októbra

2017 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Na tomto závere nič nemení ani fakt, že krajský súd

priznal sťažovateľke náhradu trov konania v uznesení č. k. -196

zo 7. septembra 2016. Je to tak preto, že ide o procesné uznesenie, nie teda o uznesenie,

ktorým sa konanie končí.

Podľa ustanovenia o nároku na náhradu

trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Rozhodnutie, ktorým sa konanie o úspešnej žalobe opomenutého účastníka konania končí,

je uznesenie o zastavení konania ( prvá veta ).

Až v tomto uznesení je správny súd oprávnený rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania

ako celku.

Napokon sťažovateľka dôvodila, že výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého je

správny súd v konaní o žalobe opomenutého účastníka konania oprávnený rozhodovať

o nároku žalobcu na náhradu trov konania v dvoch fázach (do vydania uznesenia podľa

ustanovenia § 179 ods. 1 a následne do vydania uznesenia podľa ustanovenia § 179 ods. 4

prvej vety ), nemá oporu v právnom poriadku. Do konania

vnáša zmätok, keď existujú dve vzájomne protichodné uznesenia, kde jedno sťažovateľke

priznáva nárok na náhradu trov konania, ale ďalšie nie.

14. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30.05.2018 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 30.05.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

v plnej výške do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

II.

15. Z uznesenia krajského súdu č. k. -196 zo 7. septembra 2016

vyplýva, že ním bola ministerstvu uložená povinnosť doručiť sťažovateľke vlastné

rozhodnutie z 10. októbra 2013 do 14 dní odo dňa doručenia uznesenia. Okrem toho bola

ministerstvu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania, o výške ktorej

sa rozhodne samostatným uznesením. Podľa odôvodnenia uznesenia povinnosť doručiť

rozhodnutie ministerstva sťažovateľke vyplýva z ustanovenia § 179 ods. 1 Správneho

súdneho poriadku. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1

v spojení s a vzhľadom na úspech v konaní bol

sťažovateľke tento nárok priznaný, pričom podľa

o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.

16. Z uznesenia krajského súdu č. k. -231 z 19. októbra 2017 vyplýva,

že ním bolo konanie zastavené s tým, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na

náhradu trov konania. Podľa názoru krajského súdu po overení tvrdenia sťažovateľky, že sa

s ňou v administratívnom konaní malo konať ako s účastníčkou konania, krajský súd

uznesením č. k. -196 zo 7. septembra 2016 uložil ministerstvu povinnosť

doručiť sťažovateľke svoje rozhodnutie z 10. októbra 2013. Keďže toto uznesenie sa stalo

10. októbra 2016 právoplatným, podľa prvej vety

bolo potrebné konanie zastaviť. O náhrade trov sa rozhodlo podľa ustanovenia § 170

písm. b) tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania, ak konanie bolo zastavené.

17. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2018 vyplýva, že

ním bola zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -231 z 19. októbra 2017 v časti trov konania.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla, že

krajský súd rozhodol o náhrade trov toho istého konania dvakrát, a to protichodne. Raz jej

priznal plnú náhradu trov konania, avšak v teraz preskúmavanom uznesení jej už náhradu

trov nepriznal. Sťažovateľka má preto obavu, či výrok o náhrade trov konania v uznesení

zo 7. septembra 2016 bude dostatočným právnym základom pre nadväzujúce konanie

a rozhodovanie o výške trov. Preto z opatrnosti a v záujme zákonnosti rozhodnutia

o náhrade trov konania podala kasačnú sťažnosť. Ďalej vyjadrila názor, že na predmetný

prípad sa vzťahuje ustanovenie § 171 ods. 1 (alternatívne odsek 2) Správneho súdneho

poriadku, v zmysle ktorého jej mala byť priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu.

Poznamenala, že krajský súd nedostatočne odôvodnil uznesenie o zastavení konania

vo výroku o náhrade trov. Odôvodnil to jednou vetou, a to odkazom na ustanovenie § 170

písm. b) , a vôbec sa pritom nevysporiadal s možnou

aplikáciou ustanovenia , resp. ods. 2 . Rovnako sa

nedostatočne vysporiadal aj so svojimi predchádzajúcimi procesnými rozhodnutiami.

Podľa názoru najvyššieho súdu uznesenie krajského súdu bolo potrebné preskúmať

najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť uznesenia krajského súdu v časti trov konania.

Treba konštatovať, že kasačná sťažnosť bola vo svojej podstate postavená

na námietke, že krajský súd mal pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa

ustanovenia alebo ods. 2 .

Podľa presvedčenia najvyššieho súdu správna žaloba opomenutého účastníka

konania predstavuje osobitný typ všeobecnej správnej žaloby, ktorej procesná úprava je

v podstate plne vymedzená v ustanovení . V tomto

zmysle platí, že ak je správna žaloba opomenutého účastníka konania úspešná a zabezpečí

sa ňou doručenie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy s možnosťou

inštančného administratívneho postupu, v správnom súdnom konaní sa ďalej nepokračuje,

ale toto sa zastaví. Po preskúmaní spisového materiálu nemohol najvyšší súd inak, ako

súhlasiť s právnym názorom krajského súdu. Krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania

postupoval správne, keď podľa ustanovenia

žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania práve v súvislosti

so zastavením konania. Najvyšší súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že o trovách konania

vedeného krajským súdom pod sp. zn. , ktoré vznikli pred zastavením konania,

bolo rozhodnuté v právoplatnom uznesení krajského súdu, ktorým bola ministerstvu uložená

povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania. V situácii, keď priamo zo zákona

(ustanovenie ) odpadá dôvod na pokračovanie

v konaní pred správnym súdom, správny súd nemá inú možnosť, ako po právoplatnosti

uznesenia vydaného podľa zastaviť konanie.

Takéto zastavenie znamená, že sa súd nezaoberal samotným prieskumom zákonnosti

napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia.

III.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

20. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

23. Sťažovateľka je presvedčená, že napriek zastaveniu konania jej mala byť náhrada

trov priznaná, a to v podstate z dôvodu, že zastavenie konania procesne zavinilo

ministerstvo tým, že len po podaní žaloby a v dôsledku príkazu správneho súdu splnilo

povinnosť doručiť svoje rozhodnutie sťažovateľke, čo zároveň z právneho hľadiska viedlo

napokon k zastaveniu konania, keďže jeho účel sa vynútením doručenia rozhodnutia naplnil.

Podľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že už skorším uznesením krajského súdu

zo 7. septembra 2016 bola ministerstvu (nesprávne už vo fáze rozhodovania o jeho

povinnosti doručiť vlastné rozhodnutie sťažovateľke) uložená povinnosť nahradiť

sťažovateľke trovy konania, nemení nič na oprávnenosti jej požiadavky, keďže o náhrade

trov sa malo rozhodnúť až pri skončení konania, pričom za rozhodnutie, ktorým sa konanie

skončilo, treba považovať až uznesenie o zastavení konania.

24. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na to, že v kasačnej

sťažnosti podanej proti uzneseniu krajského súdu č. k. -231 z 19. októbra 2017

sťažovateľka vyjadrila obavu, či výrok o náhrade trov konania v skoršom uznesení

zo 7. septembra 2016 (ktorým sa ministerstvu prikázalo doručiť rozhodnutie sťažovateľke)

bude dostatočným právnym základom pre nadväzujúce konanie a rozhodovanie o výške trov

konania. Uviedla tiež, že kasačnú sťažnosť podáva z opatrnosti a v záujme zákonnosti

rozhodnutia o náhrade trov konania.

Ďalej sa z pohľadu ústavného súdu javí ako podstatné, že najvyšší súd zaujal

jednoznačné stanovisko, podľa ktorého o trovách konania vedeného krajským súdom pod

sp. zn. , ktoré vznikli pred zastavením konania, bolo rozhodnuté

v právoplatnom uznesení krajského súdu, ktorým bola ministerstvu uložená povinnosť

zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania (teda v uznesení č. k. -196

zo 7. septembra 2016).

Z uvedeného záveru najvyššieho súdu je nepochybné, že sťažovateľke vznikol

právoplatne priznaný nárok nielen na náhradu tých trov konania, ktoré jej vznikli do

uznesenia krajského súdu č. k. -196 zo 7. septembra 2016, ale aj tých ďalších

trov, ktoré jej vznikli v neskoršej fáze do zastavenia konania.

Právny názor, ktorý najvyšší súd zaujal (tak ako je formulovaný), je nepochybne

v prospech sťažovateľky a je z neho zrejmé, že obavy, ktoré ju viedli k podaniu kasačnej

sťažnosti, boli neopodstatnené. Vyplýva z neho, že by sťažovateľke mala byť priznaná plná

náhrada vzniknutých trov konania.

Za uvedeného stavu nemožno z pohľadu sťažovateľky hovoriť o reálnom zásahu

do ňou označených práv, lebo hoci formálne zostal právoplatným neskorší výrok nedávajúci

sťažovateľke právo na náhradu trov konania, podľa záväzného právneho názoru najvyššieho

súdu jej patrí plná náhrada trov konania v zmysle skoršieho uznesenia.

Vzhľadom na uvedené závery nie je potrebné, aby sa ústavný súd vecne zaoberal

právnou argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej by o náhrade trov konania malo

existovať len jediné rozhodnutie, ktoré by malo byť vydané až pri skončení konania, resp.

že o trovách konania nie je možné rozhodovať „dvojfázovo“ a dokonca protichodne.

25. Odhliadnuc od dosiaľ uvedených záverov sa sťažnosť javí ako zjavne

neopodstatnená vo vzťahu k namietanému porušeniu aj z iného dôvodu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že poskytuje súdnu ochranu

v rámci správneho súdnictva a že toto ustanovenie je v pomere špeciality vo vzťahu

k ustanoveniu poskytujúcemu súdnu ochranu vo všetkých ostatných

prípadoch.

Keďže v danom prípade všeobecné súdy (vrátane najvyššieho súdu) konali v rámci

správneho súdnictva, je zrejmé už prima facie, že k sťažovateľkou namietanému porušeniu

dôjsť nemohlo. Uvedené úvahy sa nevzťahujú na namietané porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže toto ustanovenie uvedeným spôsobom súdnu ochranu

nerozlišuje.

26. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018