Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 501/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Tauberom, Stará cesta 6, Spišská Nová Ves,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn.

z 8. júna 2020 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 1. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Svidník (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 8. júna 2020 a postupom a uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. júla 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. trestne stíhaný pre pokračovací zločin

subvenčného podvodu sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu spáchaný vo forme

pomoci podľa § 14 ods. 1 k § 21 ods. 1 písm. d) a k § 225 ods. 1 a 4 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na , a .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. decembra 2019 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. decembra 2019 bol sťažovateľ

vzatý do väzby z dôvodov podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podaním z 31. mája 2020 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu,

eventuálne o nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného

úradníka (prípadne kontrolou technickými prostriedkami).

Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. z 8. júna 2020 podľa § 72

ods. 1 písm. b) žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

z 31. mája 2020 zamietol, podľa písomný sľub

sťažovateľa neprijal a podľa väzbu sťažovateľa

dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil.

Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

krajský súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. z 1. júla 2020 tak, že ju

podľa ako nedôvodnú zamietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom v zásade opakuje argumentáciu

uvedenú vo svojej sťažnosti proti predmetnému uzneseniu okresného súdu, pričom namieta,

že podľa jeho názoru dôvody väzby nie sú dané, pričom okresný súd, ako aj krajský súd sa

náležite nevysporiadali s jeho námietkami.

Pokiaľ ide o dôvody tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku sťažovateľ namieta, že v jeho trestnej veci bolo do okamihu vzatia do väzby

nariadených šesť termínov hlavného pojednávania, z ktorých sa na dvoch zúčastnil.

Zdôraznil pritom, že o jeho vzatí do väzby (okrem iného aj) z dôvodu, že ujde alebo sa bude

skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, bolo paradoxne rozhodnuté

na hlavnom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil. Svoju neprítomnosť na ostatných termínoch

hlavného pojednávania sťažovateľ ospravedlnil najmä zdravotnými dôvodmi a dopravnou

nehodou. Neopodstatnenosť tzv. útekovej väzby sťažovateľ vidí v tom, že proti jeho osobe

je vedených niekoľko trestných konaní, v rámci ktorých sa „zúčastnil niekoľkých desiatok

úkonov“, pritom ani na jeden z týchto úkonov nemusel byť predvedený alebo za neúčasť

pokutovaný. Je teda zrejmé, že sa trestnému konaniu nevyhýba.

Pokiaľ ide o dôvody tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku spočívajúce v poukázaní na vedenie viacerých trestných konaní proti

sťažovateľovi tak, ako ich uplatnil okresný súd, sťažovateľ tieto dôvody neakceptoval

vzhľadom na existenciu zásady prezumpcie neviny.

Sťažovateľ taktiež namieta, že vzatie jeho osoby do väzby majúce za následok vznik

povinnej obhajoby všetky trestné konania vedené proti nemu „spomalilo“, pretože dovtedy

sa obhajoval sám, a tak nehrozili kolízie termínov obhajcov ani ich prípadná

práceneschopnosť a pod. Rovnako k predĺženiu konaní vedie aj potreba eskortovania

sťažovateľa na hlavné pojednávania v iných veciach. Ako argumenty proti jeho ponechaniu

vo väzbe sťažovateľ uviedol aj situáciu so šírením sa nákazlivého ochorenia v tomto období,

ktoré znemožňuje vypočutie svedkov v zahraničí a potrebu opatery jeho rodičov.

Podľa názoru sťažovateľa by v jeho trestnej veci malo dôjsť aj k prekvalifikovaniu

predmetného skutku zo subvenčného podvodu na podvod.

Sťažovateľ je zároveň presvedčený, že inštitútmi, ktorými navrhol nahradiť jeho

väzbu, bolo možné „účelne eliminovať väzobné dôvody“.

4. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľa k namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5 ,

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu došlo tým, že okresný súd arbitrárne zamietol sťažovateľovu žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu a krajský súd arbitrárne zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a jeho právo podľa , 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. -4841 z 1. júla 2020

zrušuje.

3. Uznesenie Okresného súdu Svidník sp.zn. -4815 z 8. júna 2020

zrušuje.

4. priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 5000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Svidník povinný

zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Svidník je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume

371,68 € (slovom tristosedemdesiatjeden eur a šesťdesiatosem centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Tomáša Taubera... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

12. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

13. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne

o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

15. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných

práv podľa , 2 a 5 a práv podľa a 4 dohovoru postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. júna 2020, ako aj postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 1. júla 2020.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že okresný súd arbitrárne zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

a krajský súd arbitrárne zamietol sťažnosť sťažovateľa proti predmetnému rozhodnutiu

okresného súdu.

16. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

17. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

18. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to v časti z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde] a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde].

III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

postupom a uznesením okresného súdu

19. Vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 8. júna 2020 ústavný súd konštatuje, že z

vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je

založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu

vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci,

odmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa

ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva

alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú

ochranu. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci

v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené ďalšie

procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej

procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.

20. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 8. júna 2020 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 1. júla 2020. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, o ktorom bolo aj rozhodnuté.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu

svojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,

čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 8. júna 2020 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva podľa dohovoru napadnutým postupom a uznesením

krajského súdu

22. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

23. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práva na osobnú slobodu

a bezpečnosť arbitrárnym rozhodnutím krajského súdu o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu ústavný

súd v úvode poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. , ,

).

24. Pri posúdení namietaného uznesenia krajského súdu nebolo úlohou ústavného

súdu preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré krajský súd oprel svoje

rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal byť alebo nemal byť prepustený

z väzby na slobodu. Úloha ústavného súdu sa tak v danom prípade obmedzila na posúdenie

otázky, či je odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

25. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 1. júla 2020.

26. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu v spojení s odôvodnením prvostupňového uznesenia okresného súdu

(právny názor zakotvený v ustálenej judikatúre ústavného súdu totiž zahŕňa požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania, pozri napr. , ).

Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 1. júla 2020

pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu v úvode zhrnul, že okresný súd

napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že aj v súčasnom štádiu trestného konania sa dôvody

väzby sťažovateľa nezmenili a trvajú naďalej, pričom dôvody tzv. útekovej väzby podľa

sú podľa názoru okresného súdu dané tým,

že sťažovateľ aj keď vedel, že je trestne stíhaný, a to vo viacerých veciach, keď v tom čase

bolo na sťažovateľa podaných štrnásť obžalôb, napriek tomu opustil územie Slovenskej

republiky a nezúčastňoval sa na hlavných pojednávaniach. Na ďalšie hlavné pojednávania

sa v mnohých prípadoch ospravedlnil práceneschopnosťou, pričom toto ospravedlnenie

nespĺňalo náležitosti podľa . Dôvody tzv. preventívnej

väzby podľa sú podľa názoru okresného súdu dané

tým, že na okresnom súde bola podaná ďalšia obžaloba na sťažovateľa, ako aj tým,

že pre ďalší zločin bolo 22. marca 2019 sťažovateľovi vznesené obvinenie, pričom aj keď

skutky v týchto dvoch ďalších veciach mali byť spáchané v rokoch 2015 a 2016,

skutočnosť, že sťažovateľ za obdobie rokov 2010 až 2015 podnikal v takom rozsahu,

že bolo na neho takéto množstvo obžalôb podané, zakladá podľa názoru okresného súdu

dôvodnú obavu, že v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby na slobodu bude aj naďalej

pokračovať v páchaní trestnej činnosti majetkového charakteru.

Pokiaľ ide o dôvodnosť podozrenia ako materiálnu podmienku väzby sťažovateľa,

krajský súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že dôkazy, ktoré boli dosiaľ vo veci

získané, nie sú spochybnené ani v tomto štádiu trestného konania a z týchto vyplýva

dôvodnosť podozrenia, že skutok sa stal, má znaky stíhaného trestného činu a sú dôvody

na podozrenie, že tento spáchal sťažovateľ, pričom pre jednotlivé čiastkové útoky stíhaného

skutku už bola na neho na okresnom súde 10. marca 2017 podaná obžaloba.

Záver o dôvodnosti podozrenia je v tomto štádiu trestného konania možné oprieť najmä

o výpovede svedkov poškodených a , o výpoveď

svedkyne , ako aj výpovede ďalších svedkov a listinné dôkazy,

ktoré sú obsahom spisu.

Pokiaľ ide o dôvod tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že aj podľa jeho názoru

v posudzovanej veci existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že sťažovateľ

ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Krajský súd

v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci bolo nariadených

niekoľko termínov hlavného pojednávania na 6. október 2017, 15. apríl 2019, 17. máj 2019,

21. jún 2019, 25. október 2019 a 3. december 2019, pričom sťažovateľ sa zúčastnil

hlavného pojednávania len 15. apríla 2019, keď bol pred okresným súdom vypočutý,

a 3. decembra 2019, keď bolo zároveň rozhodnuté o jeho vzatí do väzby. Hlavného

pojednávania v termínoch 6. októbra 2017, 17. mája 2019, 21. júna 2019 a 25. októbra 2019

sa sťažovateľ nezúčastnil a z týchto sa ospravedlnil z rôznych, najmä zo zdravotných

dôvodov, preto museli byť uvedené termíny hlavného pojednávania odročené. Z hlavného

pojednávania 25. októbra 2019 sa pritom ospravedlnil prostredníctvom obhajcu, ktorý

na uvedenom termíne hlavného pojednávania predložil konajúcemu súdu potvrdenie

o dočasnej pracovnej neschopnosti sťažovateľa, ktoré nespĺňalo náležitosti podľa § 120

ods. 2 , pretože neobsahovalo vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho

zdravotný stav neumožnil účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života

alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia

nebezpečne nákazlivej ľudskej choroby. Zároveň z listinných dôkazov nachádzajúcich sa

v predloženom spise vyplýva dôvodný predpoklad, že sťažovateľ v čase konania

jednotlivých termínov hlavných pojednávaní aj napriek ospravedlneniam zo zdravotných

dôvodov vykonával inú činnosť.

Pokiaľ ide o dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že aj podľa jeho názoru

v posudzovanej veci existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že sťažovateľ

bude pokračovať v trestnej činnosti. Podľa názoru krajského súdu táto dôvodná obava

vyplýva zo skutočností, že sťažovateľ má jeden záznam v registri trestov, keď mu

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 4. novembra 2019 bol uložený peňažný

trest v sume 300 € za súčasného uloženia náhradného trestu odňatia slobody v trvaní dvoch

mesiacov pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne

zmarený, a to za účastníctvo na pokuse prečinu podvodu formou pomoci podľa § 21 ods. 1

písm. d), , , . Zároveň z výpisu z ústrednej

evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplýva, že sťažovateľ bol

dosiaľ celkovo 22-krát postihnutý za priestupky, čo podľa názoru krajského súdu rovnako

svedčí o jeho postoji k rešpektovaniu všeobecne záväzných právnych noriem.

Stotožňujúc sa s názorom okresného súdu, aj krajský súd, poukazujúc na okolnosti

prípadu a osobu sťažovateľa, vzhľadom na opakované marenie nariadených termínov

hlavného pojednávania zo strany sťažovateľa a najmä vzhľadom na jeho početné trestné

stíhania pred súdmi alebo orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj na početné záznamy

o priestupkoch dospel k záveru, že sťažovateľom ponúknuté inštitúty na nahradenie väzby

(písomný sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka, nahradenie väzby kontrolou

technickými prostriedkami) nie sú toho času dostačujúcimi inštitútmi na nahradenie väzby

sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, že konajúce súdy nedostatočne odôvodňujú

dôvody väzby sťažovateľa a nedostatočne sa vysporiadali s inštitútmi na nahradenie väzby

sťažovateľa, krajský súd poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 28. apríla 2020, ktorým ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorou

namietal porušenie svojich viacerých základných práv rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, ktoré nevyhoveli jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu. Krajský súd konštatoval, že z predmetného rozhodnutia ústavného súdu

vyplýva, že existencia zákonných dôvodov tzv. útekovej väzby sťažovateľa podľa § 71

ods. 1 písm. a) vychádza z konkrétnych a len ťažko spochybniteľných

faktov, ktoré ani sám sťažovateľ ako také nepopiera, ale len na ne inak nazerá, resp. inak ich

hodnotí, ako to urobili vo veci konajúce všeobecné súdy. Sťažovateľ realitu svojej neúčasti

na viacerých nariadených termínoch hlavného pojednávania nevyvracia a hoci sa ju snaží

ospravedlniť, neurobil tak v súlade s požiadavkami procesnoprávneho predpisu, ktorým sa

konanie riadilo, a to . Z predmetného rozhodnutia

ústavného súdu taktiež vyplýva, že pokiaľ ide o dôvod tzv. preventívnej väzby sťažovateľa

podľa , krajský súd nepostupoval v rozpore

so zákonom, keď prikladal paralelne prebiehajúcim trestným stíhaniam sťažovateľa v iných

veciach väčšiu skutkovú váhu ako sťažovateľ.

Krajský súd sa napokon zaoberal aj proporčnosťou dĺžky trvania väzby sťažovateľa

k stíhanej trestnej činnosti, pričom dospel k záveru, že toho času nie je možné konštatovať,

že by dĺžka trvania väzby sťažovateľa bola vo vzťahu k stíhanej trestnej činnosti

neproporčná, keďže sťažovateľ je vo väzbe od 3. decembra 2019, t. j. ku dňu rozhodovania

krajského súdu približne 7 mesiacov, s tým, že za uvedenú dobu sa materiálne a ani

formálne dôvody väzby sťažovateľa nezmenili. Krajský súd v tejto súvislosti zároveň

konštatoval, že okresný súd v prejednávanej veci riadne koná, keď naposledy 24. júna 2020

vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom vypočul ďalších svedkov, a to svedka

a svedka .

Vychádzajúc z uvedených úvah, krajský súd sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú

zamietol.

27. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(a príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na ktorého

dôvody poukazuje a stotožňuje sa s nimi krajský súd, pozn.) konštatuje, že z jeho

odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladaným dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) a c) , pre ktoré aj bol sťažovateľ obmedzený na osobnej

slobode, nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad

relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného

práva na osobnú slobodu podľa , resp. podľa dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným

dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

28. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok väzby

sťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Krajský súd vymedzil dôvody väzby podľa a ich

zákonným pomenovaním a na podporu svojich záverov poukázal na konkrétne skutočnosti

vyplývajúce z trestného spisu.

29. Ústavný súd zastáva názor, že tak, ako to vyplýva z odôvodnení väzobných

rozhodnutí oboch konajúcich súdov, základná materiálna podmienka väzby sťažovateľa,

a to dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovaných skutkov, je primerane zdôvodnená

konkretizáciou doterajších výsledkov dokazovania majúcich podľa mienky ústavného súdu

dostatočnú relevanciu. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa formulovanú v ústavnej sťažnosti,

spochybňujúcu právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý bola na sťažovateľa podaná obžaloba,

poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane judikuje,

že pri rozhodovaní o väzbe obvineného sa nerozhoduje o jeho vine, resp. nevine, ale sa

posudzuje len to, či sú v danom štádiu trestného konania vo vzťahu k osobe obvineného

zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujúce podozrenie zo spáchania skutku

vyšetrovaného trestného činu (pozri napr. , ).

Ani skutočnosti, ktoré konajúce súdy prezentovali ako dôvody podporujúce útekovú

a preventívnu väzbu, ktorá bola u sťažovateľa ustálená, a ktoré zároveň podľa súdov

vylučujú možnosť nahradenia väzby sťažovateľa miernejším opatrením, sa nejavia

ústavnému súdu ako vágne a nepresvedčivé. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na závery, ku ktorým dospel v rámci rozhodovania o predchádzajúcej ústavnej sťažnosti

sťažovateľa (uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 28. apríla 2020) a na ktoré

vo svojom rozhodnutí poukázal aj krajský súd.

30. Právne závery odôvodnenia napadnutého väzobného rozhodnutia krajského súdu

(v spojení s predmetným rozhodnutím okresného súdu) korešpondujú so skutkovými

zisteniami a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle (majú totiž logickú podobu, kde

argumenty sú jasne vysvetlené a sú súčasne dostatočne zrozumiteľné), ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej

otázke. Ústavný súd súčasne zastáva názor, že konajúcimi súdmi prezentovaná interpretácia

jednotlivých ustanovení aplikovaných právnych noriem (príslušných ustanovení Trestného

poriadku týkajúcich sa väzobného rozhodovania) nijako nepopiera ich účel a zmysel a má

teda z hľadiska ich ústavnej konformnosti akceptovateľnú podobu. Podľa ústavného súdu sa

konajúce súdy posúdením väzobnej veci sťažovateľa zaoberali dostatočne, náležite

a primerane.

31. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím

na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie základných práv podľa , 2 a 5 a práva podľa

ods. 4 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 1. júla 2020 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým

postupom a uznesením krajského súdu

32. Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľom formulovanou

námietkou porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím krajského

súdu v kontexte argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti a upriamuje pozornosť

na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je čl. 5 ods. 3

dohovoru aplikovateľný na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia

osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (t. j. na prvotné rozhodovanie

o vzatí do väzby). Na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti

väzby – žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu a rozhodovanie o jeho ponechaní

vo väzbe, teda aplikovateľný nie je ().

33. Pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a namietaným porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie

práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 1. júla 2020 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

35. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu