Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 527/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, Košice, IČO 00 606 707,

zastúpenej advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou, Kováčska 32, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky v spojení s , práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice,

Rastislavova 43, Košice, IČO 00 606 707 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou, Kováčska 32, Košice,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) v spojení s , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Dňa 15. apríla 2020 bolo

ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako „upresnenie“ ústavnej

sťažnosti.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Košice II (ďalej

len „okresný súd“) sa pod sp. zn. vedie spor na základe žaloby

obchodnej spoločnosti BFF Central Europe s. r. o., Mostová 2, Bratislava, IČO 44 414 315

(ďalej len „žalobkyňa“), proti sťažovateľke v procesnom postavení žalovanej o zaplatenie

sumy 801 114,06 € s príslušenstvom z titulu nároku na uhradenie zmluvnej ceny za dodávku

tovaru.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2017 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 24. mája 2018 žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobkyňu nahradiť

sťažovateľke trovy konania v plnom rozsahu.

4. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2019 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

rozsudok okresného súdu v znení jeho opravného uznesenia potvrdil a sťažovateľke priznal

proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie podľa § 420 písm. f)

a v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok

okresného súdu v znení jeho opravného uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd

napadnuté uznesenie založil na závere, že v predmetnej veci je dovolanie prípustné

a zároveň aj dôvodné, keďže bola naplnená hypotéza , a to napriek tomu,

že nepreskúmal všetky podmienky prípustnosti dovolania.

8. Sťažovateľka namieta, že došlo k porušeniu jej v ústavnej sťažnosti označených

práv z dôvodu, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nepreskúmateľné, arbitrárne,

nezákonné a zasahuje do jej práva na pokojné užívanie majetku.

9. K nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia sťažovateľka uvádza, že najvyšší

súd mal prihliadnuť na skutočnosť, že obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu je

vysporiadanie sa s jedinou včasnou relevantnou námietkou žalobcu, pričom spôsob

aplikácie práva, prípadne právny omyl nepredstavuje nepreskúmateľnosť ako vadu

zmätočnosti. Najvyšší súd teda v rámci odseku 13 uvádza nepravdu, že konajúce súdy sa

k tejto námietke žiadnym spôsobom nevyjadrili. Za relevantné argumenty vo vzťahu

k dovolaniu je možné podľa sťažovateľky označiť námietky uvedené v rámci vyjadrenia

k dovolaniu, pričom ani s jednou sa najvyšší súd nevysporiadal, resp. neposkytoval na ňu

odpoveď, hoci tak mal spraviť v zmysle rozsahu posudzovania veci.

10. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne nielen z dôvodu

odklonu od ustálenej judikatúry, čo sa posudzovania prípustnosti dovolania týka, ale hlavne

z dôvodu svojvôle najvyššieho súdu, ktorý vymedzil vlastný právny záver o spôsobe

aplikácie .

11. Nezákonnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spočíva podľa názoru

sťažovateľky v nesprávnej aplikácií , ktorá je zásadného charakteru,

vykazujúca svojvôľu spočívajúcu v prijatí „vlastných podmienok“ prípustnosti dovolania.

Sťažovateľka uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol svoj právny názor

k relevantnej námietke žalobcu, preto nemožno súhlasiť so záverom najvyššieho súdu, že

„konajúce súdy ani v stručnosti neuviedli, prečo tvrdeniam žalobcu nemožno priznať

úspech“, a teda dôvod zmätočnosti spočívajúci v nepreskúmateľnosti odvolacieho

rozhodnutia daný nie je.

12. Podľa sťažovateľky je právny názor najvyššieho súdu, na ktorom založil

prípustnosť dovolania, že „o naplnenie prípustností dovolania podľa

ide aj vtedy, keď súd uskutoční výklad právneho predpisu na zistený skutkový stav veci,

ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a racionálneho logického

odôvodnenia“, ojedinelý a v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu.

13. Sťažovateľka uvádza, že žalobca uplatňuje dôvod zmätočnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu spočívajúci v nepreskúmateľnosti len formálne, keďže v podstate

jeho námietky smerujú k zmätočnosti spočívajúcej v nesprávne vykonanom dokazovaní,

resp. nevykonanom dokazovaní.

14. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí poprel

zákonné požiadavky na prípustnosť dovolania a jeho záver o prípustnosti dovolania

považuje za svojvoľný.

15. Sťažovateľka v doplňujúcom podaní z 15. apríla 2020 uvádza, že zo stany súdu

prvej inštancie nebolo do vydania napadnutého rozhodnutia vydané uznesenie, ktorým

by rozhodol o výške trov konania sťažovateľky. Napriek uvedenému podľa nej „existuje

príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a právom na pokojné užívanie majetku,

keďže vydaním napadnutého rozhodnutia bola zmarená legitímna nádej na priznanie

nároku titulom trov konania, ktoré patria sťažovateľovi“.

16. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľa Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice

garantované podľa SR, podľa SR, podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa SR

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu SR zo

dňa 11. 12. 2019, sp. zn. -230 porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 12. 2019, sp. zn. -230

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi Univerzitná nemocnica

L. Pasteura Košice trovy konania v sume 450,29 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu na účet jeho právneho zástupkyne JUDr. Aleny Zadákovej...“

II.

Relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

24. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

25. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

26. Z citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

27. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

28. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho či dovolacieho),

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

29. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

30. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú

aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

31. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

32. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým zrušil napadnutý rozsudok krajského

súdu, ako i rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

33. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolateľ

vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z a z

.

34. Namietanú vadu zmätočnosti videl dovolateľ v tom, že krajský súd vo svojom

rozhodnutí neuviedol odpovede na otázky zásadné pre rozhodnutie vo veci samej, čím mu

znemožnil náležite argumentovať v rámci využitia mimoriadnych opravných prostriedkov.

Podľa dovolateľa krajský súd porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu

z ods. , keď sa nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi, keďže

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedáva žiadne (ani len vágne) odpovede na jeho

zásadné tvrdenia. Uvedené podľa dovolateľa vedie k záveru, že napadnutý rozsudok je

svojvoľný, a preto je nepreskúmateľný.

35. Nesprávne právne posúdenie videl dovolateľ v nesprávnom posúdení otázky jeho

aktívnej vecnej legitimácie, keď na dostatočné preukázanie aktívnej vecnej legitimácie

v spore mu ako postupníkovi postačovalo preukázať, že postupca oznámil dlžníkovi

postúpenie pohľadávky na postupníka. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné posudzovať

platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom sa odvolal na príslušnú judikatúru

najvyššieho súdu. Dovolateľ zároveň poukázal na rozhodnutie sp. zn. ,

v ktorom dovolací súd pripustil, že návrh na určenie neplatnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky môže podať aj dlžník, ak preukáže, že má na tomto určení naliehavý právny

záujem, a nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal

postupník. Predmetné rozhodnutie (z ktorého vychádzali vo veci konajúce súdy) však

nerieši otázku, či môže dlžník v spore o zaplatenie pohľadávky namietať neplatnosť zmluvy

o postúpení pohľadávky.

36. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že ako opodstatnenú dovolací

súd vyhodnotil už námietku dovolateľa, že konanie pred odvolacím súdom (ale aj

pred súdom prvej inštancie) je poznačené vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420

písm. f) . Dovolateľ tak dôvodne uplatnil dovolací dôvod podľa ,

ktorý vymedzil spôsobom predpokladaným znením .

37. Dovolací súd poukázal na svoje skoršie rozhodnutia (napr. ,

a ), v ktorých vyslovil, že o naplnenie prípustnosti

dovolania podľa ide aj vtedy, keď súd uskutoční výklad právneho

predpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný

a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia. Označená vada zmätočnosti

je naplnená aj vtedy, keď určité skutočnosti v konaní strana namietala, avšak pri hodnotení

skutkových zistení súdom tieto náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných

skutočnosti nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným spôsobom odôvodnil ich

bezvýznamnosť či irelevantnosť. Uvedenými nedostatkami podľa názoru dovolacieho súdu

trpí rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie.

38. Dovolací súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f)

v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že dovolateľ opodstatnene vytýkal

súdom nižšej inštancie, že ich rozhodnutia sú svojvoľné. Dovolací súd dospel k záveru,

že vo veci konajúce súdy odmietli žalobcovi (resp. jeho subjektívnemu právu) poskytnúť

súdnu ochranu, keď jeho žalobu zamietli z dôvodu, ktorý nemal zákonnú oporu.

Takýto prístup súdov nižšej inštancie k rozhodovanej veci odporuje garantovanému

právu na súdnu ochranu podľa , ako aj právu na spravodlivé súdne

konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

39. Najvyšší súd poukázal na to, že zo základných princípov Civilného sporového

poriadku (čl. 2 ods. 1) vyplýva pre súdy povinnosť postupovať tak, aby ochrana ohrozených

alebo porušených práv a právom chránených záujmov (vrátane práva domáhať sa plnenia,

ktoré druhá strana napriek dodaniu tovaru riadne a včas veriteľovi neposkytla) bola

spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

40. V relevantnej časti napadnutého uznesenia dovolací súd okrem iného uvádza:

„Skutočnosť, že nesprávny procesný postup konajúcich súdov - ktorý bol zavŕšený

zamietnutím žaloby bez toho, aby vôbec posudzovali opodstatnenosť alebo

neopodstatnenosť uplatneného nároku - ktorým bolo žalobcovi prakticky znemožnené

domáhať sa svojho subjektívneho práva a realizovať jemu patriace procesné práva priznané

, dosahuje takú intenzitu, že došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý proces, dokumentuje aj to, že súd prvej inštancie a aj odvolací súd nekriticky

prevzali do svojich rozhodnutí obsah vyjadrení žalovaného bez toho, aby tieto vyjadrenia

akýmkoľvek spôsobom posúdili. Procesná obrana žalovaného v predmetnom spore bola

pritom založená výlučne na tvrdení, ktoré bolo pre rozhodovaný spor irelevantné (tvrdenie

o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/10/76). Ani táto

skutočnosť však nebránila konajúcim súdom, aby na predmetnom tvrdení žalovaného

v rozpore so zásadami elementárnej logiky založili svoje rozhodnutia.

Naopak súdy nižšej inštancie sa absolútne odmietli zaoberať argumentáciou žalobcu,

ktorá sa týkala podstatných okolnosti rozhodovaného sporu (viď body 11. a 12. vyššie),

keďže ani v stručnosti vo svojich rozsudkoch neuviedli, prečo jeho tvrdeniam nemožno

priznať úspech...

Keďže konajúce súdy náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočnosti

nezhodnotili rozhodujúce skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom neodôvodnili ich

bezvýznamnosť, či irelevantnosť, odôvodnenie rozhodnutí okresného súdu, ako aj krajského

súdu treba považovať v okolnostiach rozhodovaného sporu za nepreskúmateľné v takej

miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu ako strany sporu na spravodlivý proces

a konanie zaťažili vadou v zmysle

Jediným možným prostriedkom nápravy porušenia uvedených práv žalobcu súdmi

nižšej inštancie je tak zrušenie vydaných rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, ktoré už bude zodpovedať požiadavkám spravodlivého súdneho

procesu.“

41. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa dovolací súd vyjadril

aj k ďalším dovolacím námietkam žalobcu, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci,

aj keď pre vydanie kasačného uznesenia postačujú dosiaľ uvedené skutočnosti. Namietaným

nesprávnym právnym posúdením ( ) a odklonom od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu [ ] sa dovolací súd už nemohol zaoberať

pre už skonštatované vady zmätočnosti, keďže v okolnostiach rozhodovaného sporu by

posudzovanie nastolenej právnej otázky bolo predčasné.

42. Dovolací súd však považoval za nevyhnutné uviesť, že ak krajský súd zastáva

názor, že pri svojom rozhodovaní nie je viazaný rozhodnutiami najvyššieho súdu (prípadne

ústavného súdu), ktoré predložila v spore niektorá zo strán (v danom prípade žalobca),

čo vyplýva z druhej vety bodu 100 odôvodnenia jeho rozsudku, tento názor „je v rozpore

s realitou a nemá oporu v zákone ani v judikatúre najvyššieho súdu a ústavného súdu“.

Povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,

resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej, pritom zaťažuje

všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky, krajský súd nevynímajúc. Krajský súd však

v predmetnom spore ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nerešpektoval

a zároveň odignoroval aj povinnosť svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe dôkladným

a predovšetkým presvedčivým spôsobom odôvodniť.

43. Ústavný súd pri prieskume napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej

prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

Naopak, s chápaním rozsahu práva na spravodlivý proces, prezentovaným najvyšším

súdom, sa ústavný súd stotožňuje.

44. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že sa dovolací sú nezaoberal jej

námietkami uvedenými vo vyjadrení k dovolaniu, poukazuje ústavný súd na tú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej dovolací súd uviedol, že sťažovateľka

(žalovaná) doručila vyjadrenie k dovolaniu okresnému súdu až po uplynutí určenej lehoty,

preto naň dovolací súd s poukazom na nemohol prihliadať. Vzhľadom

na uvedené považuje ústavný súd túto námietku, spočívajúcu podľa sťažovateľky

v nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia, za nedôvodnú.

45. Za neodôvodnené považuje ústavný súd i námietky sťažovateľky, súvisiace

s arbitrárnosťou a nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia, z dôvodu odklonu

od stabilizovanej judikatúry dovolacieho súdu. S poukazom na už uvedené a citované časti

napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd jasne, zrozumiteľne

a presvedčivo odôvodnil, prečo vyhovel dovolateľovi vo vzťahu k namietaným vadám

zmätočnosti, tieto vady jednoznačne identifikoval a svoj záver podporil odkazom

na relevantnú judikatúru dovolacieho súdu.

46. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj podrobne vysporiadal s uplatnenými dovolacími

námietkami dovolateľa, pričom dospel k záveru, že dovolateľ odôvodnene namieta vadu

zmätočnosti odvolacieho rozhodnutia podľa , preto napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil ( ). Keďže dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok

odvolacieho súdu, sa vzťahujú aj na rozsudok súdu prvej inštancie a v prípade zrušenia

výlučne rozsudku odvolacieho súdu by bol odvolací súd povinný rozsudok súdu prvej

inštancie zrušiť, dovolací súd zrušil aj rozsudok sudu prvej inštancie a jeho opravné

uznesenie ( ) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie ( ), pričom v ďalšom konaní budú súdy nižšej inštancie viazané

právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení ( ).

47. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení.

48. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu , základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

49. Ustanovenie je súčasťou základných princípov

a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia

v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave

(m. m. , , ). Z uvedeného dôvodu ústavný

súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

50. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala

porušenie tohto práva v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Keďže ústavný súd

dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako ani k porušeniu práva podľa dohovoru, je zjavné, že nemohlo

dôjsť ani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

51. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu