Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 536/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO 31 322 832,

zastúpenej advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Dana Nemčíková, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. z 30. novembra 2018 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s., o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s.,

Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO 31 322 832 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a jeho vydaniu predchádzajúcim

postupom.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnutým

rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľka v právnom postavení žalovanej zaviazaná

zaplatiť (ďalej len

„žalobca“), sumu 114 755, 24 € s príslušenstvom a súčasne bol žalobcovi proti sťažovateľke

priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Okresný súd rozhodol

napadnutým rozsudkom pre zmeškanie aplikujúc

(ďalej aj „CSP“) z dôvodu, že sťažovateľka sa k žalobe žalobcu v súdom stanovenej lehote

nevyjadrila, pričom uznesenie okresného súdu z 22. októbra 2018 obsahujúce výzvu

na vyjadrenie a poučenie o následkoch nesplnenia uloženej povinnosti jej bolo

preukázateľne doručené 29. októbra 2018.

3. Sťažovateľka následne 12. decembra 2018 podala návrh na zrušenie napadnutého

rozsudku, v ktorom uviedla, že dôvodom nepredloženia vyjadrenia k žalobe v stanovenej

lehote bola skutočnosť, že sa snažila podrobne vysporiadať s tvrdeniami žalobcu. Navyše,

musela tak učiniť v ďalších šiestich obdobných súdnych konaniach, preto preštudovanie

a spracovanie značného množstva podkladov nebolo možné objektívne vykonať v určenej

lehote. Okresný súd návrh sťažovateľky na zrušenie napadnutého (kontumačného) rozsudku

uznesením sp. zn. z 29. júla 2019 zamietol, pretože neboli splnené

podmienky podľa , keďže sťažovateľka nepreukázala vážne

ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré zmeškala lehotu na podanie vyjadrenia k žalobe.

Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením sp. zn. z 30. septembra 2019 potvrdil uznesenie okresného súdu

z 29. júla 2019 ako vecne správne.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd v identickej právnej

veci vedenej pod sp. zn. rozhodol 22. júla 2020 rozsudkom, ktorým žalobu

žalobcu vychádzajúcu z rovnakého skutkového a právneho stavu, ako je tomu

v prejednávanej veci, zamietol. Je toho názoru, že okresný súd tak vydal napadnutý

rozsudok pre zmeškanie bez toho, aby posúdil opodstatnenosť právneho základu žalobného

nároku. K zásahu do základných práv došlo podľa názoru sťažovateľky práve 22. júla 2020,

a to vydaním rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

5. Poukazujúc na chronologický postup okresného súdu v danej veci, sťažovateľka

namieta, že okresný súd vydal napadnutý rozsudok v rozpore „so základnými princípmi

súdneho konania, ako aj v rozpore so základným ústavným právom strán sporu

na spravodlivé súdne konanie“. Formálny prístup okresného súdu bez zohľadnenia

materiálnych podmienok na vydanie kontumačného rozsudku vyvoláva podľa sťažovateľky

aj dôvodné pochybnosti o nezaujatosti konajúceho sudcu.

6. Sťažovateľka s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

opätovne zdôrazňuje, že aj pri vydaní rozsudku pre zmeškanie je súd povinný skúmať,

či je žalobcov nárok dostatočne preukázaný a opodstatnený. V danom prípade bol

predmetom konania spor o to, či obchodný vzťah žalobcu a sťažovateľky je vzťahom

obchodného zastúpenia, pričom v tejto súvislosti sťažovateľka vyjadruje presvedčenie,

že v prípade takto „komplikovaného a nejednoznačného stavu veci nie je namieste

rozhodovať rozsudkom pre zmeškanie“. Ak teda okresný súd v predmetnej právnej veci

rozhodol kontumačným rozsudkom, postupoval tak podľa názoru sťažovateľky arbitrárne.

7. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka polemizuje s tým, či je právna úprava

týkajúca sa rozsudku pre zmeškanie, t. j. , v súlade s dohovoru

a navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej

nálezom rozhodol:

„I. Základné právo obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s., so sídlom: Vlčie hrdlo

1, 824 12 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 31322832 na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II a jeho rozsudkom zo dňa 30.11.2018, číslo konania: -461

porušené boli.

II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.11.2018, číslo konania:

-461 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa návrh na začatie konania je neprípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých

sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu alebo

d) to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

13. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

13.1 Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Predmetom ústavného prieskumu je v danom prípade namietané porušenie

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a taktiež

jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľka argumentuje,

že okresný súd postupoval arbitrárne, ak vydal napadnutý kontumačný rozsudok bez toho,

aby skúmal opodstatnenosť nároku uplatneného žalobcom, pričom včasnosť podanej

ústavnej sťažnosti sťažovateľka odvodzuje od vydania rozsudku okresného súdu

v identickej právnej veci sp. zn. z 22. júla 2020, ktorým bola žaloba žalobcu

zamietnutá.

17. Z argumentácie predostretej v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka

spochybňuje splnenie podmienok na vydanie napadnutého rozsudku pre zmeškanie

a domnieva sa, že povinnosťou okresného súdu pred jeho vydaním bolo zaoberať

sa opodstatnenosťou nároku žalobcu.

18. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na princíp subsidiarity zakotvený v , v zmysle ktorého má

sťažovateľ právo domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade,

ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom

princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje

aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

19. Sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142

ods. 1 v spojení s ). Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpá všetky mu

dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo

základnej slobody a pri ich uplatnení nie je úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto

základného práva alebo slobody ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

(m. m. , , ,

).

20. Podľa citovaného je ústavná sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré sú právnym

poriadkom určené na ochranu jeho základných práv a slobôd. Z uvedeného vyplýva, že

pojmovým znakom inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej

stránke prejavuje v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných

prostriedkov určených na ochranu práv sťažovateľa ešte pred samotným podaním ústavnej

sťažnosti a po stránke materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu

ústavne zaručeným základným právam a slobodám až v prípade, kedy ostatné orgány

verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.

21. Podľa odvolanie nie je prípustné proti rozsudku

pre zmeškanie okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky

na vydanie takého rozhodnutia.

22. Podľa je rozsudok pre zmeškanie osobitným

druhom súdneho rozhodnutia, ktorý slúži na realizáciu princípu procesnej ekonómie

a predstavuje následok procesnej pasivity procesných strán v sporovom konaní.

Z citovaného pritom vyplýva, že je jediným dôvodom prípustnosti

odvolania proti rozsudku pre zmeškanie nesplnenie podmienok vyžadovaných zákonom

na vydanie takého rozhodnutia. Pod týmto zákonným vymedzením treba rozumieť

a) podmienky osobitne zakotvené pre vydanie tohto druhu rozsudku, a tiež aj

b) procesné podmienky (podmienky konania), platné pre každé súdne konanie,

za ktorých splnenia môže súd konať vo veci.

Okrem osobitných podmienok stanovených zákonom pre vydanie rozsudku

pre zmeškanie žalovaného musia byť súčasne splnené aj všetky procesné podmienky

(§ 161). Znamená to, že aj keby si žalovaný nesplnil svoje zákonné povinnosti, či už

povinnosť vyjadriť sa k žalobe alebo povinnosť dostaviť sa na pojednávanie, nemôže súd

rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, ak konanie trpí takým nedostatkom

podmienky konania, pre ktorý musí byť konanie zastavené, resp. ak žaloba trpí takými

vadami, ktoré bránia pokračovať v konaní. Ak napriek tomu, súd rozsudok pre zmeškanie

žalovaného vydá, existuje zákonný dôvod na podanie odvolania. Ak žalovaný podá len

návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie z dôvodu, že z ospravedlniteľného dôvodu

zmeškal lehotu na vyjadrenie k žalobe, resp. pojednávanie vo veci (§ 277), bez toho, aby

v zákonnej lehote súčasne podal aj odvolanie, nemá už možnosť v odvolaní proti uzneseniu,

ktorým bol tento jeho návrh na zrušenie rozsudku zamietnutý, spochybniť existenciu

podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie (bližšie pozri Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1186

až 1191).

23. Z uvedeného teda vyplýva, že námietky a výhrady sťažovateľky vo vzťahu

k existencii podmienok pre vydanie napadnutého (kontumačného) rozsudku boli spôsobilé

byť predmetom odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu podľa citovaného

. Ústavný súd však v súčinnosti s okresným súdom zistil,

že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, túto možnosť nevyužila

a proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie v zákonnej lehote nepodala,

v dôsledku čoho tento nadobudol 22. decembra 2018 právoplatnosť a 27. decembra 2018

vykonateľnosť. Sťažovateľka sa podaným návrhom z 9. decembra 2018 domáhala v zmysle

len zrušenia rozsudku pre zmeškanie z dôvodu, že z ospravedlniteľného dôvodu

zmeškala lehotu na vyjadrenie k žalobe žalobcu. O tomto jej návrhu rozhodol okresný súd

uznesením sp. zn. z 29. júla 2019 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. septembra 2019, ktorý už bol predmetom prieskumu zo strany

ústavného súdu (uznesenie sp. zn. z 28. januára 2020).

24. Ústavnému súdu preto neostávalo nič iné len dospieť k záveru o neprípustnosti

ústavnej sťažnosti, pretože jeho úlohou nie je nahrádzať aktivitu sťažovateľky, ktorá

nevyužila všetky účinné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej práv poskytuje. Ústavný

súd totiž môže založiť svoju právomoc na konanie o ústavnej sťažnosti až vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.

25. Sťažovateľka súčasne netvrdila, a teda ani nepreukázala, že odvolanie nepodala

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto v danom prípade neprichádza do úvahy ani

aplikácia ustanovenia , ktoré predstavuje výnimku

z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti.

26. Ústavný súd zároveň dodáva, že lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa

proti napadnutému rozsudku okresného súdu nie je možné

počítať od momentu vydania rozhodnutia okresného súdu v inej (hoci totožnej) právnej

veci. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorú podala 22. septembra 2020, je preto navyše

možné považovať za oneskorene podanú, keďže ako už bolo uvedené, napadnutý rozsudok

okresného súdu nadobudol právoplatnosť 22. decembra 2018. Avšak aj v prípade,

ak by ústavná sťažnosť bola podaná včas, musela by byť vzhľadom na v nej obsiahnutú

sťažnostnú argumentáciu odmietnutá ako neprípustná. Navyše, pozornosti ústavného súdu

neuniklo, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. síce rozhodol

rozsudkom z 22. júla 2020 v prospech sťažovateľky, keďže žalobu žalobcu zamietol, avšak

v danom prípade išlo o všeobecný rozsudok podľa , a nie o kontumačný

rozsudok, ktorý je ako už bolo uvedené následkom procesnej pasivity strán v sporovom

konaní.

27. V závere ústavný súd považuje ešte za potrebné reagovať na námietku

sťažovateľky týkajúcu sa nesúladu s dohovoru. Ústavný súd

zdôrazňuje, že právomoc ústavného súdu je v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods.

1 založená výlučne na prieskume rozhodnutí či namietaných zásahov z hľadiska ich

ústavnosti, t. j. či v konaní, resp. v rozhodnutí neboli porušené ústavnými predpismi

chránené práva a slobody účastníka tohto konania, či konanie bolo vedené v súlade

s ústavnými princípmi, či postupom a rozhodovaním všeobecných súdov, resp. iných

orgánov verejnej moci nebolo zasiahnuté do ústavne zaručených práv sťažovateľa a či je ich

možné ako celok pokladať za spravodlivé. Ústavný súd nemá v konaní o ústavnej sťažnosti

podľa právomoc posudzovať súlad prijatej právnej úpravy s ,

resp. s medzinárodnou zmluvou.

28. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľka

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu a jeho postupom odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom

súde pre jej neprípustnosť.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite (bod 7) ústavnej sťažnosti

nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu