Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 536/2020
PDF · 421.27 KB
No categories available
I. ÚS 536/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO 31 322 832,
zastúpenej advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B,
Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Dana Nemčíková, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 51 Cb 172/2018 z 30. novembra 2018 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s., o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s.,
Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO 31 322 832 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 51 Cb 172/2018
z 30. novembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a jeho vydaniu predchádzajúcim
postupom.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnutým
rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľka v právnom postavení žalovanej zaviazaná
zaplatiť (ďalej len
„žalobca“), sumu 114 755, 24 € s príslušenstvom a súčasne bol žalobcovi proti sťažovateľke
priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Okresný súd rozhodol
napadnutým rozsudkom pre zmeškanie aplikujúc § 273 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“) z dôvodu, že sťažovateľka sa k žalobe žalobcu v súdom stanovenej lehote
nevyjadrila, pričom uznesenie okresného súdu z 22. októbra 2018 obsahujúce výzvu
na vyjadrenie a poučenie o následkoch nesplnenia uloženej povinnosti jej bolo
preukázateľne doručené 29. októbra 2018.
3. Sťažovateľka následne 12. decembra 2018 podala návrh na zrušenie napadnutého
rozsudku, v ktorom uviedla, že dôvodom nepredloženia vyjadrenia k žalobe v stanovenej
lehote bola skutočnosť, že sa snažila podrobne vysporiadať s tvrdeniami žalobcu. Navyše,
musela tak učiniť v ďalších šiestich obdobných súdnych konaniach, preto preštudovanie
a spracovanie značného množstva podkladov nebolo možné objektívne vykonať v určenej
lehote. Okresný súd návrh sťažovateľky na zrušenie napadnutého (kontumačného) rozsudku
uznesením sp. zn. 51 Cb 172/2018 z 29. júla 2019 zamietol, pretože neboli splnené
podmienky podľa § 277 ods. 1 CSP, keďže sťažovateľka nepreukázala vážne
ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré zmeškala lehotu na podanie vyjadrenia k žalobe.
Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 3 Cob 158/2019 z 30. septembra 2019 potvrdil uznesenie okresného súdu
z 29. júla 2019 ako vecne správne.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd v identickej právnej
veci vedenej pod sp. zn. 42 Cb 30/2017 rozhodol 22. júla 2020 rozsudkom, ktorým žalobu
žalobcu vychádzajúcu z rovnakého skutkového a právneho stavu, ako je tomu
v prejednávanej veci, zamietol. Je toho názoru, že okresný súd tak vydal napadnutý
rozsudok pre zmeškanie bez toho, aby posúdil opodstatnenosť právneho základu žalobného
nároku. K zásahu do základných práv došlo podľa názoru sťažovateľky práve 22. júla 2020,
a to vydaním rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Cb 30/2017.
5. Poukazujúc na chronologický postup okresného súdu v danej veci, sťažovateľka
namieta, že okresný súd vydal napadnutý rozsudok v rozpore „so základnými princípmi
súdneho konania, ako aj v rozpore so základným ústavným právom strán sporu
na spravodlivé súdne konanie“. Formálny prístup okresného súdu bez zohľadnenia
materiálnych podmienok na vydanie kontumačného rozsudku vyvoláva podľa sťažovateľky
aj dôvodné pochybnosti o nezaujatosti konajúceho sudcu.
6. Sťažovateľka s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 246/2019
opätovne zdôrazňuje, že aj pri vydaní rozsudku pre zmeškanie je súd povinný skúmať,
či je žalobcov nárok dostatočne preukázaný a opodstatnený. V danom prípade bol
predmetom konania spor o to, či obchodný vzťah žalobcu a sťažovateľky je vzťahom
obchodného zastúpenia, pričom v tejto súvislosti sťažovateľka vyjadruje presvedčenie,
že v prípade takto „komplikovaného a nejednoznačného stavu veci nie je namieste
rozhodovať rozsudkom pre zmeškanie“. Ak teda okresný súd v predmetnej právnej veci
rozhodol kontumačným rozsudkom, postupoval tak podľa názoru sťažovateľky arbitrárne.
7. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka polemizuje s tým, či je právna úprava
týkajúca sa rozsudku pre zmeškanie, t. j. § 273 CSP, v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru
a navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej
nálezom rozhodol:
„I. Základné právo obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s., so sídlom: Vlčie hrdlo
1, 824 12 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 31322832 na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II a jeho rozsudkom zo dňa 30.11.2018, číslo konania: 51Cb/172/2018-461
porušené boli.
II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.11.2018, číslo konania:
51Cb/172/2018-461 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 55 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je neprípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých
sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu alebo
d) to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
13. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13.1 Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom ústavného prieskumu je v danom prípade namietané porušenie
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež
jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
okresného súdu a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľka argumentuje,
že okresný súd postupoval arbitrárne, ak vydal napadnutý kontumačný rozsudok bez toho,
aby skúmal opodstatnenosť nároku uplatneného žalobcom, pričom včasnosť podanej
ústavnej sťažnosti sťažovateľka odvodzuje od vydania rozsudku okresného súdu
v identickej právnej veci sp. zn. 42 Cb 30/2017 z 22. júla 2020, ktorým bola žaloba žalobcu
zamietnutá.
17. Z argumentácie predostretej v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka
spochybňuje splnenie podmienok na vydanie napadnutého rozsudku pre zmeškanie
a domnieva sa, že povinnosťou okresného súdu pred jeho vydaním bolo zaoberať
sa opodstatnenosťou nároku žalobcu.
18. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné
poukázať na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého má
sťažovateľ právo domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade,
ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje
aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
19. Sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpá všetky mu
dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo
základnej slobody a pri ich uplatnení nie je úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto
základného práva alebo slobody ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011,
20. Podľa citovaného § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré sú právnym
poriadkom určené na ochranu jeho základných práv a slobôd. Z uvedeného vyplýva, že
pojmovým znakom inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej
stránke prejavuje v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných
prostriedkov určených na ochranu práv sťažovateľa ešte pred samotným podaním ústavnej
sťažnosti a po stránke materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu
ústavne zaručeným základným právam a slobodám až v prípade, kedy ostatné orgány
verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.
21. Podľa § 356 písm. b) CSP odvolanie nie je prípustné proti rozsudku
pre zmeškanie okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky
na vydanie takého rozhodnutia.
22. Podľa Civilného sporového poriadku je rozsudok pre zmeškanie osobitným
druhom súdneho rozhodnutia, ktorý slúži na realizáciu princípu procesnej ekonómie
a predstavuje následok procesnej pasivity procesných strán v sporovom konaní.
Z citovaného § 356 písm. b) CSP pritom vyplýva, že je jediným dôvodom prípustnosti
odvolania proti rozsudku pre zmeškanie nesplnenie podmienok vyžadovaných zákonom
na vydanie takého rozhodnutia. Pod týmto zákonným vymedzením treba rozumieť
a) podmienky osobitne zakotvené pre vydanie tohto druhu rozsudku, a tiež aj
b) procesné podmienky (podmienky konania), platné pre každé súdne konanie,
za ktorých splnenia môže súd konať vo veci.
Okrem osobitných podmienok stanovených zákonom pre vydanie rozsudku
pre zmeškanie žalovaného musia byť súčasne splnené aj všetky procesné podmienky
(§ 161). Znamená to, že aj keby si žalovaný nesplnil svoje zákonné povinnosti, či už
povinnosť vyjadriť sa k žalobe alebo povinnosť dostaviť sa na pojednávanie, nemôže súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, ak konanie trpí takým nedostatkom
podmienky konania, pre ktorý musí byť konanie zastavené, resp. ak žaloba trpí takými
vadami, ktoré bránia pokračovať v konaní. Ak napriek tomu, súd rozsudok pre zmeškanie
žalovaného vydá, existuje zákonný dôvod na podanie odvolania. Ak žalovaný podá len
návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie z dôvodu, že z ospravedlniteľného dôvodu
zmeškal lehotu na vyjadrenie k žalobe, resp. pojednávanie vo veci (§ 277), bez toho, aby
v zákonnej lehote súčasne podal aj odvolanie, nemá už možnosť v odvolaní proti uzneseniu,
ktorým bol tento jeho návrh na zrušenie rozsudku zamietnutý, spochybniť existenciu
podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie (bližšie pozri Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1186
až 1191).
23. Z uvedeného teda vyplýva, že námietky a výhrady sťažovateľky vo vzťahu
k existencii podmienok pre vydanie napadnutého (kontumačného) rozsudku boli spôsobilé
byť predmetom odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu podľa citovaného
§ 356 písm. b) CSP. Ústavný súd však v súčinnosti s okresným súdom zistil,
že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, túto možnosť nevyužila
a proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie v zákonnej lehote nepodala,
v dôsledku čoho tento nadobudol 22. decembra 2018 právoplatnosť a 27. decembra 2018
vykonateľnosť. Sťažovateľka sa podaným návrhom z 9. decembra 2018 domáhala v zmysle
§ 277 CSP len zrušenia rozsudku pre zmeškanie z dôvodu, že z ospravedlniteľného dôvodu
zmeškala lehotu na vyjadrenie k žalobe žalobcu. O tomto jej návrhu rozhodol okresný súd
uznesením sp. zn. 51 Cb 172/2018 z 29. júla 2019 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 158/2019 z 30. septembra 2019, ktorý už bol predmetom prieskumu zo strany
ústavného súdu (uznesenie sp. zn. I. ÚS 47/2020 z 28. januára 2020).
24. Ústavnému súdu preto neostávalo nič iné len dospieť k záveru o neprípustnosti
ústavnej sťažnosti, pretože jeho úlohou nie je nahrádzať aktivitu sťažovateľky, ktorá
nevyužila všetky účinné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej práv poskytuje. Ústavný
súd totiž môže založiť svoju právomoc na konanie o ústavnej sťažnosti až vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.
25. Sťažovateľka súčasne netvrdila, a teda ani nepreukázala, že odvolanie nepodala
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto v danom prípade neprichádza do úvahy ani
aplikácia ustanovenia § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktoré predstavuje výnimku
z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti.
26. Ústavný súd zároveň dodáva, že lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa
§ 124 zákona o ústavnom súde proti napadnutému rozsudku okresného súdu nie je možné
počítať od momentu vydania rozhodnutia okresného súdu v inej (hoci totožnej) právnej
veci. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorú podala 22. septembra 2020, je preto navyše
možné považovať za oneskorene podanú, keďže ako už bolo uvedené, napadnutý rozsudok
okresného súdu nadobudol právoplatnosť 22. decembra 2018. Avšak aj v prípade,
ak by ústavná sťažnosť bola podaná včas, musela by byť vzhľadom na v nej obsiahnutú
sťažnostnú argumentáciu odmietnutá ako neprípustná. Navyše, pozornosti ústavného súdu
neuniklo, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Cb 30/2017 síce rozhodol
rozsudkom z 22. júla 2020 v prospech sťažovateľky, keďže žalobu žalobcu zamietol, avšak
v danom prípade išlo o všeobecný rozsudok podľa § 212 CSP, a nie o kontumačný
rozsudok, ktorý je ako už bolo uvedené následkom procesnej pasivity strán v sporovom
konaní.
27. V závere ústavný súd považuje ešte za potrebné reagovať na námietku
sťažovateľky týkajúcu sa nesúladu § 273 CSP s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
zdôrazňuje, že právomoc ústavného súdu je v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods.
1 ústavy založená výlučne na prieskume rozhodnutí či namietaných zásahov z hľadiska ich
ústavnosti, t. j. či v konaní, resp. v rozhodnutí neboli porušené ústavnými predpismi
chránené práva a slobody účastníka tohto konania, či konanie bolo vedené v súlade
s ústavnými princípmi, či postupom a rozhodovaním všeobecných súdov, resp. iných
orgánov verejnej moci nebolo zasiahnuté do ústavne zaručených práv sťažovateľa a či je ich
možné ako celok pokladať za spravodlivé. Ústavný súd nemá v konaní o ústavnej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc posudzovať súlad prijatej právnej úpravy s ústavou,
resp. s medzinárodnou zmluvou.
28. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
okresného súdu a jeho postupom odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde pre jej neprípustnosť.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite (bod 7) ústavnej sťažnosti
nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu