Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 530/2020
PDF · 437.27 KB
No categories available
I. ÚS 530/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, a ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti ,
, , zastúpených advokátkou JUDr. Luciou Flochovou, Krížna
47, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13
a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv
podľa čl. 7 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa
čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práv podľa čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 43 PPok 1/2018 z 28. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti , a obchodnej spoločnosti
o d m i e t a pre nedostatok právomocí na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ústavy, čl. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 7 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a práv podľa čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) uznesením Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 43 PPok 1/2018 z 28. augusta 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
1.1 V rovnaký deň (t. j. 30. októbra 2019) bola ústavnému súdu doručená ústavná
sťažnosť obchodnej spoločnosti , ,
(ďalej aj „sťažovateľka“ alebo spolu so sťažovateľom aj „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 141 ústavy, základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ústavy, čl. 4
listiny, základného práva podľa č. 11 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 7 a čl. 13 dohovoru,
práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a práv podľa čl. 2 protokolu č. 7
napadnutým uznesením okresného súdu (konanie vedené na ústavnom súde pod sp. zn.
2. Ústavný súd uznesením senátu sp. zn. I. ÚS 483/2019 z 26. novembra 2019
rozhodol o spojení vecí uvedených v bodoch 1 a 1.1 na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 1941/2019.
3. Z obsahu ústavných sťažností a priložených príloh vyplýva, že v konaní o uloženie
pokuty podľa § 13 zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinného do 31. augusta 2019
(ďalej len „zákon o registri partnerov verejného sektora“) začatom na základe podnetu
občianskeho združenia
, , okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že:
- prvým výrokom uložil sťažovateľke (partnerovi verejného sektora) pokutu v sume
60 000 €,
- druhým výrokom uložil sťažovateľovi (konateľovi partnera verejného sektora)
pokutu v sume 10 000 €, za ktorej zaplatenie ručí –
, , (ďalej len „oprávnená osoba“),
- tretím výrokom uložil oprávnenej osobe pokutu v sume 20 000 €,
- štvrtým výrokom žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
4. V ústavných sťažnostiach sťažovatelia tvrdia, že predmetné konanie vedené
okresným súdom je jednoinštančné a proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nie je
pre nich prípustný žiadny riadny ani mimoriadny opravný prostriedok.
5. Sťažovatelia spochybňujú právomoc okresného súdu na prejednanie danej právnej
veci, pričom zastávajú názor, že zo zákona o registri partnerov verejného sektora
jednoznačne nevyplýva, či má okresný súd pri ukladaní sankcií postavenie správneho
orgánu – registrového orgánu alebo reprezentuje nestranný a nezávislý súd.
6. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd postupoval v rozpore so zákonom, pretože
predmetnému konaniu o uložení sankcie nepredchádzalo konanie o overenie pravdivosti
a úplnosti údajov o konečnom užívateľovi výhod v súlade s § 12 zákona o registri partnerov
verejného sektora. Uvádzajú, že novela zákona o registri partnerov verejného sektora
č. 241/2019 z 27. júna 2019 bola prijatá a zverejnená v Zbierke zákonov ešte pred ustálením
právneho názoru okresného súdu, ktorý absolútne nereflektuje právnu úpravu § 12 ods. 1
zákona o registri partnerov verejného sektora. Sťažovatelia preto dôvodia, že okresný súd
mal vzhľadom na právnu normu platnú v čase rozhodovania prihliadnuť na úmysel
zákonodarcu a správne interpretovať právne normy a následne ich správne a spravodlivo
aplikovať.
7. Ďalej sťažovatelia okresnému súdu vytýkajú, že rozhodol na princípe prezumpcie
viny sťažovateľov, pričom jeho rozhodnutie o uložení pokuty je založené na záveroch
„subjektívneho názoru Okresného sudu Žilina na porušenie nestrannosti prepojenia osôb“,
aj keď sťažovatelia a ostatní účastníci konania preukazovali takmer nulovú kvalitu
a kvantitu takto vykonštruovaného prepojenia osôb. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd
opomenul aplikovať základné zásady správneho trestania v súlade s ústavne konformným
výkladom, k týmto zásadám sa nevyjadril ani ich pri rozhodovaní neaplikoval, pričom
vo výroku o uložení pokuty neurčil, čoho sa sťažovatelia dopustili ani v čom spáchaný
delikt spočíva. Tvrdia, že spôsob, akým okresný súd v napadnutom uznesení interpretoval
§ 19 písm. c) zákona o registri partnerov verejného sektora, je nespravodlivý a v rozpore
8. Napokon sťažovatelia namietajú aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia, pretože okresný súd sa nevysporiadal s argumentáciou účastníkov ani
s predloženými dôkazmi, čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v petite ústavných sťažností navrhujú,
aby ústavný súd po prijatí ich vecí na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie čl. 1 ods. 1
a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 141 ústavy, základných práv sťažovateľov podľa čl. 20
ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ústavy, čl. 4 listiny, základného
práva sťažovateľov podľa čl. 11 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 7 a čl. 13 dohovoru, práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a práv podľa čl. 2 protokolu č. 7 napadnutým
uznesením okresného súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a okresnému súdu prikázal
obnoviť stav pred jeho porušením a vrátil sťažovateľom uhradenú pokutu. Sťažovatelia
zároveň žiadajú, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov
konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. V zmysle princípu subsidiarity je právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám podľa čl. 127 ods. 1 ústavy daná iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (pozri napr. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
15. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
15.1 Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
16. Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi
na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti
uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným
spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04). Vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
právnych predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
17. Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)].
Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej
a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú
úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Podstata ústavných sťažností spočíva v tvrdení sťažovateľov o porušení čl. 1
ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 a čl. 141 ústavy, ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ústavy, čl. 4 listiny, základného práva
podľa čl. 11 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 7 a čl. 13 dohovoru, práva podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu a práv podľa čl. 2 protokolu č. 7 napadnutým uznesením okresného
súdu.
19. V ústavných sťažnostiach sťažovatelia tvrdia, že konanie o uloženie pokuty podľa
§ 13 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného sektora je jednoinštančné, a teda proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu nie je pre nich dostupný žiadny riadny ani
mimoriadny opravný prostriedok.
20. Podľa § 13 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného sektora ak sa v návrhu
na zápis uvedú nepravdivé alebo neúplné údaje o konečnom užívateľovi výhod alebo
verejných funkcionároch podľa § 4 ods. 3 písm. f), nie je splnená povinnosť podať návrh
na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote podľa
§ 9 ods. 1 alebo sa poruší zákaz podľa § 19, registrujúci orgán uloží
a) partnerovi verejného sektora pokutu vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý
partner verejného sektora získal; ak hospodársky prospech nemožno zistiť, registrujúci
orgán uloží pokutu od 10 000 eur do 1 000 000 eur,
b) osobe, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo každému členovi štatutárneho orgánu
partnera verejného sektora v čase porušenia povinnosti podľa úvodnej vety pokutu
od 10 000 eur do 100 000 eur.
21. Podľa § 13 ods. 5 zákona o registri partnerov verejného sektora za zaplatenie
pokuty podľa odseku 1 písm. b) ručí oprávnená osoba zapísaná v registri v čase porušenia
povinností podľa odseku 1. Oprávnená osoba nie je povinná zaplatiť pokutu, ak preukáže,
že konala s odbornou starostlivosťou. Účastníkom konania o pokute podľa odseku 1
je aj oprávnená osoba.
22. Podľa § 13 ods. 7 zákona o registri partnerov verejného sektora proti
rozhodnutiu o pokute podľa odseku 1 môže podať odvolanie len oprávnená osoba, ak jej
registrujúci orgán uložil zaplatiť pokutu spoločne a nerozdielne s osobou podľa odseku 1
písm. b).
23. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na relevantné časti dôvodovej správy
k zákonu o registri partnerov verejného sektora, z ktorých vyplýva, že tento zákon „s cieľom
posilniť jeho reálnu vymáhateľnosť zavádza sankčné mechanizmy, a to najmä pre prípad
porušenia povinnosti uvádzať pravdivé údaje o konečnom užívateľovi výhod. Na tento účel
bude možné partnerovi verejného sektora uložiť pokutu vo výške neoprávnene získaného
hospodárskeho prospechu. Štatutárnemu orgánu partnera verejného sektora bude možné
uložiť pokutu v zákonom určenom rozsahu; za zaplatenie tejto pokuty bude ručiť oprávnená
osoba. Súčasne bude rozhodnutie o pokute podkladom pre výmaz partnera verejného
sektora z registra, ako aj pre zapísanie štatutárneho orgánu do registra diskvalifikovaných
osôb so všetkými následkami s tými spojenými. Súčasne platí, že návrh zákona svojou
povahou – úprava podmienok prístupu k verejným zdrojom, zavedenie novej úradnej
evidencie právnych vzťahov štátu hospodárskeho charakteru – spĺňa atribúty, ktoré
umožňujú podradiť vznikajúcu právnu úpravu aj normám trestného práva...
... Ochrana záujmov štátu sa posilňuje tým, že právoplatné rozhodnutie o pokute bude
zakladať právo štátu odstúpiť od zmluvy, ako aj tým, že pri porušení povinností
ustanovených zákonom zo strany partnera verejného sektora, resp. oprávnenej osoby štát
nebude musieť plniť svoje zmluvné záväzky a nedostane sa do omeškania...
... Zákon však nie je koncipovaný na báze povinného plnenia úloh oprávnenej osoby
vo vzťahu k uvedeným subjektom – túto činnosť budú vykonávať na dobrovoľnej báze, ako
jednu z ďalších komerčných činností. Je potrebné zdôrazniť, že činnosť oprávnenej osoby
podľa predloženého návrhu zákona nie je výkonom advokácie, výkonom funkcie notára,
audítora, daňového poradcu alebo činnosťou vykonávanou v zmysle zákona o bankách
v prípade banky alebo pobočky zahraničnej banky. Ide o činnosť sui generis, ktorú môžu
vykonávať zákonom určené subjekty (profesie)...
... Oprávnená osoba je dôležitým prvkom v procese registrácie konečných užívateľov
výhod, keďže len oprávnená osoba je aktívne legitimovaná iniciovať registračné konanie
(prvozápis, zmena a výmaz) a súčasne oprávnená osoba nesie zodpovednosť za riadnu
identifikáciu konečného užívateľa výhod. Návrh zákona predpokladá, že oprávnenou
osobou môže byť len subjekt s bydliskom, resp. sídlom na území Slovenskej republiky. Ako
vyplýva z predchádzajúceho textu, činnosť oprávnenej osoby nie je výkonom regulovaného
povolania (napr. advokát), resp. činnosti (napr. banka), ale ide o špecifickú činnosť, ktorá
smeruje k transparentnosti vzťahov štátu a jeho partnerov, ktorí prijímajú finančné plnenia
alebo majetok štátu. Z uvedeného dôvodu je preto vo verejnom záujme, aby túto činnosť
vykonávali len subjekty, vo vzťahu ku ktorým možno reálne vyvodzovať aj zodpovednosť
(administratívnoprávnu, trestnú) za porušenie zákonom ustanovených povinností. Túto
podmienku podľa názoru predkladateľa spĺňajú len subjekty s bydliskom alebo sídlom
na území Slovenskej republiky...
... Za zaplatenie pokuty uloženej štatutárnemu orgánu bude zo zákona ručiť
oprávnená osoba, a to tá oprávnená osoba, ktorá bola zapísaná v registri v čase porušenia
povinnosti. Oprávnená osoba však má k dispozícii možnosť liberácie, ak preukáže, že pri
identifikácii konečného užívateľa výhod alebo jej overovaní konala s odbornou
starostlivosťou (§ 12 ods. 4).“.
24. Podľa § 13 ods. 7 zákona o registri partnerov verejného sektora účinného
od 1. septembra 2019 proti rozhodnutiu o pokute podľa odseku 1 môže podať odvolanie len
oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty podľa odseku 1 písm. b). Dôvodová správa
k zákonu č. 241/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2016 Z. z. o registri
partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 38/2017 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, vo vzťahu k § 13 ods. 7
uvádza, že ním „dochádza k zosúladeniu uvedeného ustanovenia s § 13 ods. 5, ktorý vzťah
partnera verejného sektora a oprávnenej osoby z uloženej pokuty považuje za ručiteľský,
nie za vzťah solidárnej zodpovednosti“.
25. Ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nemožno poskytnúť ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak rozhodnutie orgánu verejnej moci, ústavného prieskumu ktorého
sa domáhajú, nenadobudlo právoplatnosť.
26. Rozhodnutie registrujúceho orgánu (okresného súdu) o uložení sankcie podľa
§ 13 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného sektora je špecifickým typom rozhodnutia,
ktoré svojou povahou vychádza z právnej úpravy konania vo veciach obchodného registra
podľa § 278 a nasl. Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“). Zákonná úprava
súdneho sankcionovania je obsiahnutá aj v § 11 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom
registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súvisiaceho
s § 298 ods. 1 CMP.
27. Podľa § 16 ods. 5 zákona o registri partnerov verejného sektora na konanie
o námietkach, na konanie podľa § 12 a na konanie o pokute sa primerane použijú
ustanovenia Civilného mimosporového poriadku; ustanovenia čl. 6, § 35 a 36 CMP
sa nepoužijú.
28. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. I. ÚS 147/2020 týkajúcom sa obdobnej veci
konštatoval, že „Civilný mimosporový poriadok ustanovenia, ktorého sa analogicky použijú
aj na konanie o pokute podľa § 13 zákona o registri partnerov verejného sektora, ustanovuje
v § 59 ods. 1, že odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým
sa rozhodlo vo veci samej. Povahu rozhodnutia vo veci samej má v zásade každé
rozhodnutie o uložení pokuty podľa § 13 zákona o registri partnerov verejného sektora,
ktoré navyše má i charakter trestania za predchádzajúce protiprávne konanie a spĺňa
i tzv. „engelovské“ kritériá v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä pokiaľ ide o kritérium
týkajúce sa povahy a stupňa hroziacej sankcie, t. j. vo vzťahu k výške hroziacich pokút
(od 10 000 eur do 100 000 eur). Vychádzajúc z čl. 13 dohovoru právo na účinný opravný
prostriedok má mať ten, komu môže súd ako registrujúci orgán uložiť pokutu v zmysle § 13
zákona o registri partnerov verejného sektora.“.
29. V konaní o uložení pokuty podľa § 13 zákona o registri partnerov verejného
sektora však opravný prostriedok – odvolanie proti rozhodnutiu o uložení pokuty môže
podľa § 13 ods. 7 zákona o registri partnerov verejného sektora podať len oprávnená osoba,
ktorá ručí za zaplatenie pokuty podľa odseku 1 písm. b). Podanie odvolania oprávnenou
osobou podľa § 13 ods. 7 zákona o registri partnerov verejného sektora zakladá účinky voči
rozhodnutiu o uložení pokuty podľa § 13 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného
sektora ako celku.
30. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
31. Podľa § 77 ods. 1 CSP (v spojení s § 234 ods. 1 CSP) nerozlučné spoločenstvo
je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti,
že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný;
procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.
32. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca
povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; tam, kde hmotné právo
neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému
spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 1/2018 z 29. januára 2019).
33. Zo vzťahu Civilného sporového poriadku k Civilnému mimosporovému
poriadku, ktorý je vzťahom subsidiarity, pritom možno vyvodiť, že aplikáciu ustanovenia
o nerozlučnom spoločenstve nie je v konaní o uložení pokuty podľa § 13 ods. 1 zákona
o registri partnerov verejného sektora vylúčená.
34. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil,
že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala v celom rozsahu odvolanie
oprávnená osoba (podaním z 3. októbra 2019) a rovnako podali proti napadnutému
uzneseniu odvolanie aj obaja sťažovatelia (podaním z 9. septembra 2019), o čom sa však
v podaných ústavných sťažnostiach nezmienili. O týchto odvolaniach, ktorými sa tak
sťažovatelia, ako aj oprávnená osoba zhodne domáhali zastavenia konania o uložení pokuty
podľa § 13 zákona o registri partnerov verejného sektora, dosiaľ nebolo zo strany
odvolacieho súdu právoplatne rozhodnuté (konanie je vedené pod sp. zn. 13 Cob 153/2020).
Pozornosti ústavného súdu súčasne neuniklo, že sťažovatelia v podanom odvolaní
argumentujú prípustnosťou odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, hoci
v ústavných sťažnostiach dôvodili nedostupnosťou žiadneho opravného prostriedku proti
predmetnému uzneseniu, z čoho napokon aj vyvodzujú právomoc ústavného súdu
na prerokovanie ich ústavných sťažností.
35. Sťažovatelia navyše podali 22. októbra 2019 Krajskému súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) správnu žalobu vo veciach správneho trestania, ktorou sa domáhali
preskúmania napadnutého uznesenia okresného súdu. Krajský súd pri rozhodovaní
o správnej žalobe sťažovateľov zistil neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky
spočívajúci v predmete nepodliehajúcom súdnemu prieskumu podľa § 7 písm. d) Správneho
súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), preto ju uznesením sp. zn. 30 S 173/2019 z 21. apríla
2020 odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP ako neprípustnú. Kasačnú sťažnosť proti
uvedenému uzneseniu krajského súdu sťažovatelia nepodali.
36. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol ústavné sťažnosti
sťažovateľov podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku jeho
právomoci na ich prerokovanie. Keďže ústavné sťažnosti boli odmietnuté v celom rozsahu,
ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petitoch nezaoberal, keďže
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu