Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 370/2020
PDF · 207.82 KB
No categories available
II. ÚS 370/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom JUDr.
Ladislavom Scholczom, Krmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn.
21 Er 244/2017 zo 6. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 370/2020-15 z 27. augusta 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Humenné (ďalej len „okresný súd 1“ alebo „exekučný súd“) sp. zn. 21 Er 244/2017
zo 6. februára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ktorým bol
zamietnutý jej návrh na odklad exekúcie. Súčasne ústavný súd odložil aj vykonateľnosť
napadnutého uznesenia, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu v tomto
konaní.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh možno ustáliť, že sťažovateľka je účastníčkou
exekučného konania ako bývalá manželka povinného (ďalej len „povinný“)
v časti exekúcie majetku patriaceho do BSM sťažovateľky. Ide o byt, kde v súčasnosti býva.
Exekučným titulom je notárska zápisnica z 3. februára 2017 spísaná na Notárskom úrade
v Spišskej Novej Vsi, z ktorej vyplýva, že bývalý manžel uznal dlh podľa § 558
Občianskeho zákonníka a súhlasil s exekúciou v prospech oprávneného
, (ďalej len „oprávnený“), ktorý mu poskytol od 25. júna
2010 do 9. decembra 2011 na základe zmluvy o pôžičke v znení jej dodatkov bezúročnú
pôžičku v celkovej hodnote 90 000 €.
3. Dňa 30. novembra 2017 podala sťažovateľka návrh na odklad exekúcie
do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len
„okresný súd 2“) pod sp. zn. 20 C 64/2017, v ktorom sa domáhala určenia neplatnosti
zmluvy o pôžičke. Dňa 7. novembra 2018 vzala sťažovateľka žalobu späť a v rovnaký deň
podala aj novú žalobu súvisiacu s exekučným titulom, ako aj právnymi úkonmi
obsiahnutými v notárskej zápisnici, ktoré nie je ešte právoplatne skončené a vedie sa
na tomto okresnom súde pod sp. zn. 44 C 36/2018.
4. Hoci mal okresný súd 2 predložiť vec na rozhodnutie o späťvzatí žaloby
odvolaciemu súdu, neurobil tak a nesprávne označil rozsudok ako právoplatný. Nápravu
v tejto veci urobil na základe podnetu sťažovateľky až Krajský súd v Košiciach ako súd
odvolací uznesením sp. zn. 11 Co 332/2019 z 19. novembra 2019, keď zrušil rozsudok
okresného súdu z 23. októbra 2018, ktorým zamietol jej žalobu z procesného dôvodu bez
toho, aby sa zaoberal meritom veci samej, a konanie pod sp. zn. 20 C 64/2017 zastavil.
Odvolací súd konštatoval, že „žalobou podanou vo veci 44 C 36/2018 sa môže sťažovateľka
efektívne domáhať ochrany svojich práv“.
5. Exekučný súd mal podľa sťažovateľky pri svojom rozhodovaní k dispozícii tieto
písomnosti, ktoré jednoznačne preukazovali, že predmetné konanie nebolo právoplatne
skončené, napriek tomu uznesením vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 21 Er 244/2017
z 21. júna 2019 návrh sťažovateľky na odklad exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej exekučný súd rozhodol napadnutým uznesením tak,
že ju zamietol.
6. Sťažovateľka exekučnému súdu preukázala, že v konaní pred okresným súdom 2
sa vedie konanie, ktorého predmetom je skúmanie materiálnej stránky exekučného titulu,
a preto závery exekučného súdu v napadnutom uznesení sú vo vzťahu ku konaniu sp. zn.
44 C 36/2018 nelogické a až arbitrárne v tom, že malo ísť o jej účelovú obranu o oddialenie
exekúcie. Napádané právne úkony urobil jej vtedajší manžel bez toho, aby mala o tom
sťažovateľka vedomosť. V dôsledku toho jej tak hrozí bezprostredná ujma, že príde s deťmi,
ktoré ešte nie sú zárobkovo činné, o svoje obydlie.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd jej ústavnej
sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel, vyslovil porušenie jej označených práv v bode 1
napadnutým uznesením a zrušil napadnuté uznesenie exekučného súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Súčasne sa domáha náhrady trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu, povinného a oprávneného a replika sťažovateľky
8. Vyjadrenie okresného súdu sp. zn. Spr 4009/20 bolo ústavnému súdu doručené
8. októbra 2020 spolu aj s dotknutým exekučným spisom. V rámci vyjadrenia okrem
opísania a skutkového a právneho stavu v exekučnom konaní exekučný súd uviedol, že
právny zástupca sťažovateľky síce zaslal informáciu o stave konania na okresnom súde 2
sp. zn. 20 C 64/2017 a následne aj o novom konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 36/2018, ale
viaceré listiny boli bez zaručeného elektronického podpisu, a tak nebol riadne preukázaný
iný dôvod na odklad exekúcie. Keďže zo súdnej praxe je obvyklý postup povinných
dlžníkov a ich blízkych osôb, napríklad manželov, ako to bolo v tomto prípade, naťahovať
exekučné konanie, preto exekučný súd urýchlene a tiež správne rozhodol o návrhu
sťažovateľky na odklad exekúcie. Okresný súd nenesie zodpovednosť za nesprávne
vyznačenie právoplatnosti zamietavého rozsudku, ale je tu daná zodpovednosť konajúceho
okresného súdu 2. Okrem toho sťažovateľka nepodala nový návrh na odklad exekúcie
do právoplatného skončenia konania pod sp. zn. 44 C 36/2018 (čo evidentne nie je pravdou,
pretože sám právny zástupca sťažovateľky a tiež oprávnený a povinný uviedli po prijatí
ústavnej sťažnosti opak, túto skutočnosť však v čase podania ústavnej sťažnosti nikto
nešpecifikoval, a nebola tak známa ani ústavnému súdu, pozn.). Navyše k tomu ešte dodal,
že v tomto prípade je potrebné zohľadniť aj to, že ústavné práva má nielen sťažovateľka, ale
aj oprávnený veriteľ v exekučnom konaní, ktorý má exekučný titul na peňažné plnenie.
9. Následne ústavnému súdu boli 6. novembra 2020 doručené podanie povinného
zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Bučekom, Štefánikova 18, Humenné,
a 9. novembra 2020 aj podanie oprávneného v exekučnom konaní, ktoré podstatne
ovplyvnilo konečné rozhodnutie ústavného súdu.
9.1 Povinný v zásade uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za vecne správne a je
toho názoru, že exekučný súd pri jeho vydaní neporušil práva sťažovateľky takým
spôsobom, ako to namieta v podanej ústavnej sťažnosti. Predaj bytu v rámci exekúcie sa tiež
nemôže dotknúť sťažovateľky a jej detí, pretože táto v októbri 2015 odišla z predmetného
bytu za novým priateľom a od uvedenej doby v byte nebývala. Dcéra sa pripravuje
na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole v Bratislave alebo býva u povinného v
, a preto nijako zvlášť to nemôže mať nepriaznivý dopad na jej osobu v otázke
zabezpečenia bývania. To isté možno konštatovať aj v súvislosti s osobou ich syna, ktorý
síce býva v predmetnom byte, ale je už schopný sa samostatne živiť. V čase rozvratu
manželstva bol povinný nútený zanechať prácu v Írsku, pretože bolo potrebné sa postarať
o dve deti. Sťažovateľka ešte pred odchodom postupne vybrala zo spoločného účtu finančné
prostriedky v celkovej sume 10 000 €, preto nebol schopný splatiť túto pôžičku.
Sťažovateľka navyše v exekučnej veci podala opätovne nový návrh na odklad exekúcie, a to
6. marca 2020, ktorý odôvodnila prebiehajúcim konaním sp. zn. 44 C 36/2018 na okresnom
súde 2 a podaním tejto ústavnej sťažnosti. Teda z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka má
procesné možnosti, ako sa domáhať ochrany svojich práv, a tieto možnosti aj využila.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľky
za nedôvodnú, a preto žiada ústavný súd, aby ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
9.2 Oprávnený v podaní uviedol, že tvrdeniu sťažovateľky, že jej a deťom reálne
hrozí aj zásah do ich práva na obydlie, nemožno slepo veriť. Povinnému poskytol finančnú
výpomoc v čase núdze celej rodiny, keď bola úplná a bezprostredne si jeho pomocou
vyriešila množstvo svojich existenčných problémov vrátane problému kúpy bytu
v Košiciach, keďže predtým celá rodina žila v dome rodičov povinného v
a sťažovateľka tam už naďalej nechcela bývať. Sťažovateľka opustila domácnosť
v roku 2015, t. j. 5 rokov od poskytnutia pôžičky, a preukázateľne vyberala z účtu manžela
ako spoludisponentka, hoci počas celej doby trvania ich spoločného manželstva nikde
nebola zamestnaná a neprispievala do rodinného rozpočtu. To nemá slúžiť na akékoľvek
poškodenie mena či povesti sťažovateľky, oprávnený v tejto rodine nežil, avšak uvádza to
len z dôvodu, aby si mohol senát urobiť aj reálnu predstavu o tom, ako je možné najprv
spochybniť, či k takejto pôžičke vôbec došlo (sťažovateľka to spochybňuje už niekoľko
rokov). Jej chvíľková známosť, pre ktorú opustila rodinu, je už minulosťou a v predmetnom
byte sa zdržiava v čase, keď jej bývalý manžel pracuje v Írsku, a teda nie je doma a neužíva
tento byt s deťmi. Bolo by iste zaujímavé pozrieť sa aj na jej vzťahy s deťmi. Oprávnený
zdôrazňuje, že nie je sudca, ani nemá nijaké právo hodnotiť osobu sťažovateľky, chcel len
pootvoriť objektív náhľadu na realitu a poukázať na skutočnosť, že iba trochu
životaschopnejšia advokátska kancelária vie človeku zamotať život tak nepríjemne, že už
tretí rok sa snaží o vrátenie pomerne nezanedbateľnej finančnej čiastky, ktorú s čistým,
čestným a dobre mieneným úmyslom pomôcť ľuďom v núdzi zapožičal a vďaka šikovnej
právnickej ekvilibristike advokátskej kancelárie, ktorá zastupuje sťažovateľku, prežíva
spolu s rodinou množstvo bezsenných nocí. Tvrdenie sťažovateľky, že odkladom
predmetnej exekúcie nebudú poškodené práva oprávneného, keďže je chránený záložnou
zmluvou a exekútor môže postihnúť aj iný majetok povinného, oprávnený oznamuje
ctenému senátu, že toto tvrdenie je len prázdnym účelovým manévrom zo strany
sťažovateľky, pretože ona úplne presne vie, že jej bývalý manžel nedisponuje absolútne
žiadnym iným majetkom, ktorého hodnota by mala zodpovedať pokrytiu pohľadávky
prostredníctvom exekučného konania. Oprávnený cíti svoju bezmocnosť a zúfalstvo v celej
tejto kauze, z ktorej už začína mať zdravotné problémy.
9.3 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku doručenom 28. októbra 2020
zotrval na dôvodnosti podanej sťažností. V podstatnom uviedol, že tvrdenia okresného
súdu 1 nie sú pravdivé a všetky podania týkajúce sa tejto veci boli riadne podpísané
zaručeným platným elektronickým podpisom (mandátnym certifikátom) advokáta
sťažovateľky. V čase vydania napadnutého rozhodnutia mal tento súd „k dispozícii
kompletné informácie ku zastaveniu konania, originál uznesenia odvolacieho súdu, ktorým
došlo ku pripusteniu späťvzatia žaloby, zrušeniu rozsudku 20 C 64/2017-106 a zastaveniu
konania, sp. zn. 20C 64/2017 a informáciu o tom, že na Okresnom súde Košice II, sp. zn.
44C 36/2018 je vedené konanie o určenie podľa ust. § 137 písm. c) CSP...
Sťažovateľka sa nestotožňuje so záverom Okresného súdu.., že nevyužila všetky
riadne právne prostriedky pred podaním sťažnosti;.... Podanie nového návrhu na odklad
exekúcie nie je, vo vzťahu ku prípustnosti ústavnej sťažnosti proti napadnutému
rozhodnutiu, právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky, ktoré
boli porušené napadnutým rozhodnutím;“.
9.4 Dňa 25. novembra 2020 k podaniam povinného a oprávneného právny zástupca
ešte uviedol, že legitímnym cieľom exekúcie je vymôcť povinnosť, ktorú si povinný
dobrovoľne nesplnil; avšak ak v konkrétnom prípade povinnosť neexistuje, nemožno
hovoriť ani o legitímnom cieli exekúcie. V tomto konkrétnom prípade má byť exekúciou
postihnutý byt; na tento byt je zriadené exekučné záložné právo; na príslušnom liste
vlastníctva sú vpísané obmedzujúce poznámky spolu s ťarchou. Je zrejmé, že ak sa v konaní
sp. zn. 44 C 36/2018 preukáže, že exekučný titul je zákonný, v exekúcii sa bude pokračovať
bez toho, aby bol oprávnený znevýhodnený, a to najmä s prihliadnutím na to, že pohľadávka
oprávneného je zabezpečená nehnuteľnosťou, ktorá na hodnote nestráca, ale práve
na hodnote narastá. Berúc do úvahy rozhodujúce okolnosti tejto právnej veci, je
sťažovateľka toho názoru, že námietky povinného v tejto súvislosti nie sú opodstatnené.
Sťažovateľka poukazuje na to, ako povinný vehementne bráni záujmy oprávneného
v exekučnom konaní. Ku bytovej otázke sťažovateľka uvádza, že v súčasnej dobe obýva
predmetný byt aj ona, spolu so synom a dcérou. Sťažovateľka v čase, keď je povinný
na Slovensku, odchádza z bytu ku svojim rodičom a následne, po odchode povinného,
sa do bytu vracia. Obe deti nemajú v Košiciach inú možnosť bývania, než v predmetnom
byte. Vyjadrenie oprávneného považuje sťažovateľka vo vzťahu ku posudzovaniu
dôvodnosti ústavnej sťažnosti za irelevantné, keďže na byt je zriadené exekučné záložné
právo, spolu s obmedzujúcimi poznámkami zapísanými do katastra, uvedené priamo
vyvracia tvrdenie oprávneného o „prázdnom účelovom manévre“ zo strany sťažovateľky.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,
stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,
že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu verejnej
moci exekučného súdu, ktorý ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov a iných
orgánov verejnej moci je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov
a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo
absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy, a sťažovateľka pritom nemá súčasne ani žiadne
účinné opravné prostriedky na ochranu svojich práv v konaní pred všeobecnými súdmi.
16. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde, prípadne
na inom orgáne verejnej moci. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu, respektíve
iného orgánu verejnej moci nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tieto články ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
17. Článok 46 ods. 1 ústavy svojím textom (Každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde) v prvom rade
chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci v stávke (porovnaj tiež bod 7.1 nálezu
sp. zn. II. ÚS 591/2012, bod 11 uznesenia sp. zn. II. ÚS 30/2016, bod 20 sp. zn.
II. ÚS 755/2017). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní
predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Ústavný súd konštatuje, že až po prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľky
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu 1 dodatočne vyplynulo z vyjadrení
účastníkov exekučného konania, že sťažovateľka takmer súčasne s podaním ústavnej
sťažnosti 5. marca 2020 podala na druhý deň, t. j. 6. marca 2020, druhý návrh na odklad
exekúcie na okresnom súde 1. O tejto skutočnosti však ústavný súd vôbec neinformovala
a ústavný súd sa o tom dozvedel až z vyjadrenia povinného 6. novembra 2020 a potvrdenia
tejto informácie okresným súdom 3. decembra 2020. Keďže okresný súd 1 neskorším
uznesením z 2. decembra 2020 medzitým vyhovel jej návrhu na odklad exekúcie
do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti právnych úkonov ‒zmluvy
o pôžičke a notárskej zápisnice o uznaní dlhu, ktoré ešte nie je právoplatne skončené,
v tomto prípade preto už neprichádzalo do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal aj otázkou
vecnej (ne)opodstatnenosti jej ústavnej sťažnosti. Bude teraz už iba úlohou všeobecných
súdov spravodlivými rozhodnutiami rozhodnúť v prospech toho-ktorého účastníka
exekučného konania.
19. Ústavný súd vzhľadom na zistený skutkový stav preto nevyhovel ústavnej
sťažnosti sťažovateľky. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc
ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne,
teda len vtedy, keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy.
20. Týmto rozhodnutím ústavného súdu zaniká najneskoršie právoplatnosťou
rozhodnutia aj dočasné opatrenie vydané uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 370/2020-
15 z 27. septembra 2020 o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia exekučného
súdu.
21. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu