Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 21/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka a sudkyne Jany Baricovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska

kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu zaručeného v a 5 uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 (ďalej len „“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra

2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne

stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na a za zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa .

3. V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.

zo 17. mája 2020 vzatý do väzby z dôvodov podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“).

4. Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2020

predĺžil väzbu sťažovateľa v prípravnom konaní do 15. júla 2021.

5. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra

2020 bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu

zo 16. novembra 2020 podľa zamietnutá.

6. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa v rámci

konania o jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu nevenoval

dôvodnosti predĺženia väzby, ale materiálnym a formálnym dôvodom väzby v podstate tak,

ako pri žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, čo sťažovateľ považuje za odopretie

spravodlivosti a zásah do jeho osobnej slobody.

7. Sťažovateľ namieta teda, že nebol zákonný dôvod na predlžovanie jeho väzby len

s odôvodnením postačujúcim dosiaľ, že by mohol ovplyvňovať svedkov alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

8. Pri predlžovaní väzby podľa slov sťažovateľa ide o výnimočnú situáciu a predĺžiť

väzbu je možné len vtedy, ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných

dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Otázka hrozby,

že prepustením sťažovateľa na slobodu bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie

účelu trestného konania, nebola súdmi objasnená a nezaoberali sa ňou. Pritom práve toto je

podstata rozhodovania o predĺžení väzby, a nie materiálne a formálne dôvody väzby (ktoré

samozrejme musia existovať tiež), inak by materiálne a formálne dôvody väzby vždy

automaticky znamenali možnosť predlžovania väzby len vzhľadom na ich existenciu, čo je

v rozpore s výkladom ustanovenia , prakticky by nešlo

potom o výnimku, ale o pravidlo.

9. K hodnoteniu materiálnych dôvodov väzby najvyšším súdom sťažovateľ

poznamenal, že nie je pravdou, že by si selektívne vyberal svedkov, ktorí mu v rámci jeho

obhajobnej argumentácie vyhovujú, a výpovede nevyhovujúcich svedkov bagatelizuje, ale

robí tak práve najvyšší súd a je to zrejmé aj z odôvodnenia jeho predošlého uznesenia

sp. zn. z 20. októbra 2020, na ktoré v napadnutom uznesení sp. zn.

z 30. novembra 2020 odkazuje.

10. Sťažovateľ z pohľadu zachovania základných zásad trestného konania

a rešpektovania princípu prezumpcie neviny považuje konštatovania najvyššieho súdu

uvedené v uznesení sp. zn. z 20. októbra 2020 v tom zmysle, že sťažovateľ

je zjavne ovplyvniteľný predstaviteľmi zločineckej skupiny, za nebezpečné, pretože

vopred hovoria o tom, že sťažovateľ skutok spáchal, čo je neprípustné a neakceptovateľné.

11. Sťažovateľ považoval za potrebné uviesť, že prvostupňový súd sám spochybňuje

materiálny základ jeho obvinenia, keď v rozhodnutí o predĺžení lehoty trvania väzby

zo 16. novembra 2020 konštatoval, že ak sa preukáže, čo tvrdí prokurátor, potom «naozaj

bol hlavne lojálnou osobou, ktorá pomáhala zločineckej skupine

a zjednodušene povedané v danej skupine „hral len pomocné husle“», a preto bolo podľa

sťažovateľa potrebné sa s týmto vysporiadať aj z pohľadu predĺženia lehoty väzby.

12. Podľa názoru sťažovateľa zo žiadneho procesne vykonaného dôkazu nevyplýva,

že by mal alebo mohol mať ešte aj v tomto štádiu konania po vypočutí všetkých

relevantných svedkov kolúzne zámery. Ak áno, súd ich mal presvedčivým spôsobom

odôvodniť, čo sa nestalo, jeho rozhodnutie je arbitrárne a nepreskúmateľné.

13. Sťažovateľ zopakoval, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí základom

sťažnosti sťažovateľa nezaoberal a svoje rozhodnutie odôvodnil arbitrárne, akoby ani vôbec

neriešil otázku predĺženia lehoty trvania väzby, ale otázku prepustenia z väzby na základe

žiadosti. Navyše, najvyšší súd neposudzoval dôvody predĺženia väzby sťažovateľa

individuálne vo vzťahu k nemu, ale poukázal na to, že sú rovnaké ako u spoluobvineného

(s. 25 napadnutého rozhodnutia), čo je zjavne neopodstatnené, veľmi

zjednodušené a nepravdivé, nejde o rovnakú situáciu obvinených nielen z pohľadu

kolúzneho dôvodu väzby.

14. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa

30. 11. 2020 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa článkov 17 ods. 2

a 5 .

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 30. 11. 2020 sa zrušuje

a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

21. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 alebo § 131a neustanovujú inak.

22. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

na osobnú slobodu zaručeného v a 5 uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2020.

23. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

24. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

25. Podľa obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

26. Podľa základná lehota väzby v prípravnom

konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu

najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej

uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné

konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

27. Podľa druhej a tretej vety predĺžiť lehotu väzby

možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné

pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením

obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu

trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby

v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

28. V zmysle svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Skutkové a právne

závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb

a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

29. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že najvyšší súd sa

v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu,

ktorým mu bola lehota väzby predĺžená, nevenoval dôvodnosti tohto predĺženia, ale

materiálnym a formálnym dôvodom väzby v podstate tak, ako pri žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu, čo sťažovateľ považuje za odopretie spravodlivosti a zásah do jeho

osobnej slobody. Zároveň spochybnil existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)

, keďže zo žiadneho procesne vykonaného dôkazu nevyplývajú jeho

kolúzne zámery. Napokon najvyššiemu súdu vytýka, že dôvody na predĺženie lehoty väzby

neposudzoval individuálne, ale len poukazom na to, že sú rovnaké ako u spoluobvineného.

Sťažovateľ preto považuje napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za nepreskúmateľné

a arbitrárne.

30. Ústavný súd vo svojej judikatúre k a 5 uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak

je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú

dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené

zárukou ().

31. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti ().

32. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe

z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva

priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen

pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej

držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí

(, ).

33. Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie

okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

34. Najvyšší súd v úvode vo vzťahu k ústavnej sťažnosti relevantnej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. z 30. novembra 2020, ktorým

podľa zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 16. novembra 2020

zhrnul sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa spočívajúcu v tvrdeniach, že skutok, pre ktorý

mu bolo vznesené obvinenie, sa mal stať v rokoch 2009 až 2011, pritom z neho vyplýva,

že mal byť len lojálnou osobou, ktorá nie je priamo spájaná so zločineckou skupinou;

že dôkazná situácia sa v priebehu trestného konania voči jeho osobe nezosilňuje; a že

väčšina svedkov a obvinených nevie nič o členstve sťažovateľa v zločineckej skupine.

Sťažovateľ v riadnom opravnom prostriedku spochybnil právnu kvalifikáciu skutku, pre

ktorý je trestne stíhaný, a tým aj dôvod predĺženia lehoty trvania väzby.

35. Najvyšší súd pripomenul, že uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 24. septembra 2020 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. októbra 2020 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu a jeho väzba nebola nahradená žiadnym miernejším inštitútom. V tejto

súvislosti považoval za neúčelné, dokonca za zmätočné opakovať skutočnosti, s ktorými sa

vysporiadali konajúce súdy už v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe. Podľa jeho

názoru, pokiaľ prokurátor, sudca pre prípravné konanie alebo senát najvyššieho súdu

poukážu na konkrétne skoršie rozhodnutie v danej veci, ktoré detailne poskytuje odpoveď

na opakovanú námietku obvineného, nie je možné z toho dôvodu konštatovať,

že rozhodnutie je arbitrárne, abstraktné či neodôvodnené.

36. Následne najvyšší súd konštatoval danosť formálnych aj materiálnych podmienok

väzby, ktoré vychádzali z dôvodného obvinenia z trestných činov a následne aj z rozhodnutí

o väzobnom stíhaní (okrem iných aj) sťažovateľa. Uviedol, že v tomto štádiu trestného

konania nebolo možné spochybniť dôvodnosť trestného stíhania, ktorá bola v tejto veci

viackrát konštatovaná viacerými rozhodnutiami, a taktiež nebolo možné spochybňovať

existenciu konkrétnych väzobných dôvodov, ktoré boli konštatované v ostatných

rozhodnutiach.

37. Najvyšší súd súhlasil s názorom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) a sudcu

špecializovaného trestného súdu pre prípravné konanie, že ani pri enormnom nasadení

orgánov činných v trestnom konaní nebolo objektívne možné prípravné konanie v takej

rozsiahlej trestnej činnosti zločineckej skupiny ukončiť v základnej lehote väzby. Niektorí

obvinení zmenili postoj a začali spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ich

výpovede však bude potrebné verifikovať a konfrontovať s inými výpoveďami, čo konanie

predlžuje. Ako uviedol prokurátor, je potrebné vykonať minimálne 32 úkonov vrátane

výsluchov a vyhodnotiť výsledky znaleckého dokazovania. Vzhľadom na obsiahlosť spisu

bude potrebné aj vyčleniť obdobie minimálne troch mesiacov na preštudovanie spisu. Preto

požiadavku prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených, t. j. aj

u sťažovateľa, považoval za úplne legitímnu.

38. Podľa názoru najvyššieho súdu nebolo potrebné opätovne opakovať formálne

a materiálne podmienky väzobného stíhania sťažovateľa, pretože zhodne ako prokurátor

a sudca pre prípravné konanie poukázal na výpočet jednotlivých väzobných rozhodnutí,

ktoré dostatočným spôsobom venovali pozornosť ako formálnej, tak aj materiálnej stránke

stíhania sťažovateľa, pri dovtedy nezmenených okolnostiach v jeho trestnej veci. Sťažovateľ

sa podľa najvyššieho súdu snažil selektívne vyberať svedkov, ktorí mu v rámci obhajobnej

argumentácie vyhovujú, a výpovede nevyhovujúcich svedkov bagatelizoval, s čím sa

najvyšší súd vysporiadal napríklad v uznesení sp. zn. z 20. októbra 2020.

Predmetné rozhodnutie venovalo podľa názoru konajúceho súdu dostatočný priestor aj

otázke týkajúcej sa údajného členstva sťažovateľa v zločineckej skupine s výpočtom

svedkov, ktorí, čo sa týka tejto skutočnosti, vypovedali.

39. Spomenuté rozhodnutie podľa najvyššieho súdu detailným spôsobom

analyzovalo, odôvodňovalo a poukazovalo aj na kolúzny dôvod väzby u sťažovateľa

v zmysle spolu s výpočtom skutočností, z ktorých

vyplývala dôvodná obava, že sťažovateľ bude na slobode pôsobiť na svedkov alebo

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

V tejto súvislosti dal najvyšší súd do pozornosti aktuálnosť spomínaného rozhodnutia,

pretože je datované k 20. októbru 2020. Najvyšší súd poznamenal, že k novým

skutočnostiam spochybňujúcim väzobné stíhanie sťažovateľa dovtedy nedošlo.

40. V rámci samotnej potreby predĺženia lehoty väzby najvyšší súd poukázal na už

uvedené skutočnosti týkajúce sa aj obvineného , pretože náročnosť,

rozsah trestnej veci, potreba vykonania množstva úkonov sa vzťahovala aj na sťažovateľa.

41. Pretože v niektorých otázkach najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odkázal aj

na odôvodnenie špecializovaného trestného súdu (sudcu pre prípravné konanie), ktorým

bola lehota väzby sťažovateľa predĺžená, a to s poznámkou, že v dvojinštančnom konaní

rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, pretože prvostupňové konanie

a konanie o sťažnosti proti nemu z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný

súd sa oboznámil aj s obsahom prvostupňového rozhodnutia.

42. Špecializovaný trestný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn.

zo 16. novembra 2020 zopakoval argumentáciu prokurátora, ktorý k dôvodom potreby

predĺženia lehoty väzby uviedol, že z obsahu vyšetrovacieho spisu vzťahujúceho sa na danú

vec bolo evidentné, že vyšetrovanie prebieha plynule a bez prieťahov a postupne

vykonávanými dôkazmi sa posilňuje dôkazná situácia v neprospech obvinených, teda aj

sťažovateľa. Prokurátor zastával názor, že väzobné dôvody u sťažovateľa naďalej

pretrvávali tak, ako boli ustálené predošlými rozhodnutiami o osobnej slobode sťažovateľa,

a to aj opakovane pri jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu.

43. K samotnej dôvodnosti predĺženia lehoty väzby prokurátor konkretizoval,

ktorých 32 úkonov bude potrebné vo veci ešte vykonať s tým, že nie je možné vylúčiť ani

vykonanie ďalších vyšetrovacích úkonov, ktorých nutnosť bude odôvodnená z obsahu

zmienených dôkazov.

44. Následne špecializovaný trestný súd vo vzťahu k pretrvávaniu podozrenia

zo spáchania stíhanej trestnej činnosti sťažovateľa poukázal na podrobnú argumentáciu

dozorujúceho prokurátora, ktorý sa v rámci svojich podaní venoval nielen skutkovej analýze

daného stavu, ale aj analýze právnej a sudca špecializovaného trestného súdu pre prípravné

konanie si v zásade túto analýzu v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach na ňu odkázal.

45. Uznal tiež, že argumenty obhajcu sťažovateľa proti jeho väzbe majú síce svoje

rácio a sčasti bolo možné s nimi súhlasiť, avšak tieto nepovažoval za také, ktoré by mali

za následok rozhodnutie o nepredĺžení lehoty väzby. Podľa špecializovaného trestného súdu

bolo zrejmé, že sťažovateľ, ak sa preukážu tvrdenia prokurátora, bol naozaj hlavne lojálnou

osobou, ktorá pomáhala zločineckej skupine, to však podľa konajúceho súdu je len

okolnosť, ktorá môže mať v konečnom dôsledku vplyv na posúdenie prípadného trestu

pre sťažovateľa. Špecializovaný trestný súd uviedol, že v prípade sťažovateľa nebolo možné

nevidieť, čo o ňom bolo dovtedy uvedené nielen v rozhodnutiach sudcu pre prípravné

konanie, ale predovšetkým v rozhodnutiach sťažnostného súdu. Ani jeden z týchto súdnych

orgánov dôvodnosť trestného stíhania a dôvodnosť väzby doteraz nespochybnil, pritom táto

nebola spochybnená ani poslednými výsledkami prípravného konania.

46. Špecializovaný trestný súd tiež pripustil, že v poslednom období tempo OČTK

bolo spomalené, avšak nespochybniteľným faktom bola tá skutočnosť, že ide

o prešetrovanie veci, kde v konečnom dôsledku má vystupovať 25 osôb a priebeh trestného

stíhania je spojený s viacerými zvratmi, ktoré vedú skôr k rozšíreniu podozrení než k ich

eliminácii. Aj to bolo dôvodom, ktorý viedol špecializovaný trestný súd ku konštatovaniu,

že sú dané dôvody na predĺženie väzby, ako to navrhol prokurátor.

47. Keďže najvyšší súd (ale menej konkrétne aj špecializovaný trestný súd)

podstatným spôsobom oprel svoje názory o existencii dôvodnosti väzby sťažovateľa

o aktuálnosť záverov predošlého rozhodnutia najvyššieho súdu o osobnej slobode

sťažovateľa, ústavný súd sa s týmto rozhodnutím rovnako oboznámil.

48. Najvyšší súd v tomto uznesení sp. zn. z 20. októbra 2020 uviedol,

že danosť materiálnej podmienky väzby (t. j. dôvodnosť podozrenia, že skutky, pre ktoré

bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a sú dôvody

na podozrenie, že tieto spáchal sťažovateľ) vyplývala z vykonaného dokazovania, najmä

z výpovedí svedkov , , , a

. Z ich výpovedí spôsobom postačujúcim pre posúdenie tejto otázky v danom štádiu

trestného stíhania vyplývalo nielen to, že sťažovateľ mal byť členom zločineckej skupiny,

ale tiež aj skutočnosť, že na podklade žiadosti obvinených ,

a vyhľadal v podniku poškodeného

, ktorému uviedol, že je na neho objednávka, aby ho „posadil na invalidný vozík“

a aby si usporiadal svoje vzťahy s „ “. Následne po tomto konaní sťažovateľa

poškodený prispôsobil svoje správanie predstavám

a .

49. Svedok tiež uviedol, že k vykonaniu objednávky sťažovateľom

nedošlo možno aj preto, že v tom čase chodil ozbrojený a mal ochranku, ktorá ho

pred „ “ strážila.

50. K druhej materiálnej podmienke väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku najvyšší súd uviedol, že táto je u sťažovateľa splnená, a to samotným konaním

obvineného, ale aj ďalšími konkrétnymi skutočnosťami, z ktorých vyplýva dôvodná obava,

že na slobode bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

51. Podľa najvyššieho súdu z dovtedy vykonaného dokazovania vyplývalo,

že sťažovateľ sa mal nechať ovplyvniť vrcholnými predstaviteľmi zločineckej skupiny,

pretože mal súhlasiť s ich žiadosťou, a v tom zmysle následne aj konal, čo nasvedčovalo,

že sťažovateľ vo veci, ktorá sa ho osobne netýkala, mal vydieraním – hrozbou násilia

a spôsobením inej ťažkej ujmy ako člen nebezpečného zoskupenia nútiť a ovplyvňovať

poškodeného, aby zmenil svoje konanie podľa predstáv osôb, ktoré mali sťažovateľa touto

úlohou poveriť, t. j. aby zodpovedalo ich požiadavkám a predstavám a zlomiť tak odpor

poškodeného.

52. Za tohto stavu podľa najvyššieho súdu bolo možné predpokladať, že v prípade

prepustenia sťažovateľa z väzby na slobodu pri jeho osobnostných vlastnostiach, ktoré

nepriamo vyplývali nielen z povahy skutkov, pre ktoré je trestne stíhaný, ale aj z výpovedí

ďalších najvyšším súdom menovaných osôb, pri jeho zjavnej ovplyvniteľnosti

predstaviteľmi zločineckej skupiny, ktorí majú tiež nepochybne mimoriadny záujem na tom,

aby neboli za stíhané skutky uznaní za vinných a odsúdení, bude pôsobiť na osoby, ktoré

okrem iných aj jeho usvedčujú zo spáchania skôr uvedených trestných činov.

53. Na podporu skutočnosti o ochote sťažovateľa prispôsobovať realitu predstavám

iných osôb najvyšší súd poukázal na výpoveď konkrétneho svedka.

54. Uvedené najvyšší súd považoval za skutočnosti dostatočne preukazujúce také

konkrétne skutočnosti, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú (dôvodnú) obavu, že sťažovateľ

by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade prepustenia na slobodu dopustiť

konania kolúznej povahy.

55. Napriek skutočnosti, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nevzniesol námietku proti

spôsobu, akým najvyšší v napadnutom uznesení sp. zn. z 30. novembra 2020

pristúpil k odôvodneniu svojich záverov, keď ako odpoveď na niektoré dôležité

a pre rozhodnutie podstatné otázky odkázal na obsah predchádzajúcich rozhodnutí

o osobnej slobode sťažovateľa v tejto trestnej veci, ústavný súd považuje za potrebné

v prvom rade poznamenať, že takúto formuláciu odôvodnenia z hľadiska jeho

preskúmateľnosti považuje síce za krajnú (nie ideálnu) ale akceptovateľnú, pretože obsah

predchádzajúcich rozhodnutí bol sťažovateľovi ako strane trestného konania známy ich

oznámením (napr. , , ).

56. K námietke sťažovateľa, ktorú v ústavnej sťažnosti označil ako základnú, t. j.

že najvyšší súd sa nevenoval dôvodnosti predĺženia väzby, ale splneniu jej materiálnych

a formálnych dôvodov, ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu

jasne vyplýva, ktoré skutočnosti tvorili podklad pre jeho rozhodnutie, akými ustanoveniami

zákona sa riadil a k akému právnemu záveru odôvodnenému skutkovými okolnosťami

dospel. Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie najvyššieho súdu

z hľadiska sťažovateľovej námietky o neexistencii dôvodov ďalšieho trvania väzby javí ako

akceptovateľné. Opodstatnenosť potreby predĺženia, a teda ďalšieho trvania väzby

sťažovateľa najvyšší súd odôvodnil predovšetkým charakterom trestnej činnosti páchanej

zločineckou skupinou, pre ktorú je trestné stíhanie vedené a pre rozsiahlosť ktorej

objektívne nebolo možné prípravné konanie ukončiť v rámci plynutia základnej lehoty

väzby. Najvyšší súd za dôvodný akceptoval aj argument prokurátora, že po tom, ako v danej

veci začali niektorí obvinení v tejto veci spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom

konaní, vznikla potreba vykonať ďalšie (prokurátorom konkretizované) procesné

(vyšetrovacie) úkony. V tomto smere ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto časti za dostatočné a presvedčivé.

57. V okolnostiach danej veci ústavný súd nepovažuje za nekonformnú so základným

právom na osobnú slobodu ani tú skutočnosť, že v súvislosti s potrebou predĺženia lehoty

väzby sťažovateľa najvyšší súd poukázal aj na skutočnosti týkajúce sa iného obvineného,

ktorú sťažovateľ namieta s odôvodnením, že najvyšší súd neposudzoval dôvody predĺženia

lehoty väzby individuálne. Podľa názoru ústavného súdu následná (doplňujúca) formulácia

uplatnená najvyšším súdom, že „náročnosť, rozsah trestnej veci, potreba vykonania

množstva úkonov sa vzťahovala aj na sťažovateľa“, jasne signalizovala, že nešlo

o rezignáciu na individuálne preskúmanie potreby predĺženia väzby sťažovateľa, ale bola

konštatovaním existencie tých istých dôvodov, ktoré už uviedol aj k osobe ďalšieho

obvineného.

58. Pokiaľ sťažovateľ spochybňuje existenciu dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)

, pre ktorý bol do väzby vzatý a stále sa v nej nachádza, najvyšší súd

záver o jeho danosti podporil odkazom na predošlé rozhodnutia o osobnej slobode

sťažovateľa a zvlášť na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra

2020 týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa, ktorým zamietol jeho

sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 24. septembra 2020

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. V odôvodnení

označeného uznesenia z 20. októbra 2020 sa najvyšší súd v prvom rade vysporiadal

s otázkou dôvodnosti podozrenia, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli

spáchané, majú znaky trestných činov a sú dôvody na podozrenie, že tieto spáchal

sťažovateľ. Poukázal pritom na výpovede konkrétnych svedkov. Vo vzťahu k existencii

dôvodu väzby podľa najvyšší súd uviedol,

že dôvodná obava, že sťažovateľ na slobode bude pôsobiť na svedkov alebo

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,

vyplynula už zo samotného konania sťažovateľa, pre podozrenie zo spáchania ktorého je

trestne stíhaný, ako aj z vykonaného dokazovania, ktoré svedčí o zjavnej ovplyvniteľnosti

sťažovateľa predstaviteľmi zločineckej skupiny do tej miery, že prepustením na slobodu

bude pôsobiť na osoby, ktoré usvedčujú z trestnej činnosti okrem iných aj jeho samotného.

59. Ústavný súd pre úplnosť na tomto mieste považoval za potrebné tiež uviesť,

že sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2020

ústavnou sťažnosťou nenapadol ani v tomto ani inom konaní pred ústavným súdom. Táto

skutočnosť síce nijako rozhodovanie v aktuálnom konaní neovplyvnila, ale signalizuje,

že sťažovateľ jeho závery akceptoval.

60. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľove námietky predostreté v ústavnej

sťažnosti nespochybňujú záver najvyššieho súdu o pretrvávaní dôvodu väzby podľa § 71

ods. 1 písm. b) . Najvyšší súd odkazom na predošlé rozhodnutia

všeobecných súdov o väzbe sťažovateľa uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti podľa jeho

názoru dôvod tzv. kolúznej väzby odôvodňujú. Opakovanie týchto okolností v predošlých

rozhodnutiach pritom neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností

prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii, k čomu v tomto prípade došlo, keď

najvyšší súd konštatoval aktuálnosť rozhodnutia z 20. októbra 2020.

61. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie

skutkových a právnych otázok relevantných na rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby

sťažovateľa (vrátane posúdenia aktuálnosti záverov súdov uvedených v predchádzajúcich

rozhodnutiach v danom štádiu trestného konania), vo svojom rozhodnutí vychádzal

zo skutkového a právneho stavu vyplývajúceho zo spisového materiálu v danej veci,

z návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, z uznesenia špecializovaného trestného súdu

a z uznesenia najvyššieho súdu z 20. októbra 2020, z ktorých vyplývali skutkové okolnosti

odôvodňujúce prijatie záveru o dôvodnosti trestného stíhania sťažovateľa pre podozrenie

zo spáchania trestnej činnosti, záveru týkajúceho sa pretrvávania väzobného dôvodu u neho,

ako aj záveru o potrebe predĺženia lehoty jeho väzby, pritom uvedené právne závery

najvyšší súd plne akceptoval.

62. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v ústavnej sťažnosti, sa

ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa

vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery

najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, či

nepreskúmateľné, a tak nezlučiteľné s a 5 .

63. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

64. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Rastislav Kaššák predseda senátu