Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 1/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Rastislava Kaššáka a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Michalom

Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

, práva podľa Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 11. apríla 2019 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostný návrh

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,

[ktorý podniká pod obchodným menom –

(ďalej len „sťažovateľ“)], vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla

2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Prešov (ďalej len

„okresný súd“) bol pod sp. zn. vedený spor, a to na základe žaloby sťažovateľa

o vydanie bezdôvodného obohatenia proti

, , (ďalej len

„žalovaný“), za užívanie pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území Prešov,

2

zapísaného ako parcela registra – orná pôda s výmerou 1296 m(ďalej len

„predmetný pozemok“), a to z dôvodu, že je na ňom umiestnená vodná stavba – umelé

koryto vodného toku (rieky Sekčov), ktorá je v správe žalovaného. Samotná skutočnosť

užívania predmetného pozemku bez akéhokoľvek súkromnoprávneho titulu a za to

poskytnutej protihodnoty nebola medzi stranami sporná, spornou ostala výška obvyklého

nájomného za užívanie porovnateľnej nehnuteľnosti v danom mieste a v rozhodnom období,

ktorá mala byť určujúca pre zistenie rozsahu bezdôvodného obohatenia. Z troch, stranami

do konania predložených súkromných znaleckých posudkov, okresný súd pri rozhodnutí

vychádzal zo žalovaným predloženého znaleckého posudku , ktorý

považoval za najhodnovernejší, pretože aj keď všetky stranami predložené znalecké

posudky boli vypracované porovnávacou metódou, znalec ,

pri stanovení (odhade) všeobecnej hodnoty predmetného pozemku a jeho nájmu v rámci

porovnávania vychádzal z nájomných zmlúv týkajúcich sa takých nehnuteľností,

ktoré sa svojím charakterom a polohou najviac približovali k porovnávanému predmetnému

pozemku. Po následnej zmene žalobného návrhu sa sťažovateľ proti žalovanému domáhal

zaplatenia sumy 35 148,23 € s príslušenstvom a sumy 1055,16 € mesačne do budúcna.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2017 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) prvým výrokom žalobe sťažovateľa v časti, a to konkrétne v sume

17 740,32 € s príslušenstvom, vyhovel, druhým výrokom žalobu v prevyšujúcej časti

zamietol a tretím výrokom určil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

4. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom, a to tak, že prvým výrokom potvrdil rozsudok okresného súdu

v druhom výroku, druhým výrokom zmenil rozsudok okresného súdu v treťom výroku tak,

že priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu

a tretím výrokom stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

5. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu (v časti jeho potvrdzujúceho výroku)

podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť odôvodňoval s poukazom

na a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa v časti

namietajúcej vadu zmätočnosti podľa ako dovolanie, ktoré smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, podľa a v časti

namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci podľa

ako procesne neprípustné podľa .

7. Sťažovateľ namieta zrejmý rozpor vzniknutého právneho stavu zapríčineného

nedostatočným odôvodnením napadnutých súdnych rozhodnutí vydaných v predmetnej

právnej veci, spočívajúci v nezodpovedaní jeho, pre konanie podstatných námietok

s jeho základným právom na spravodlivé súdne konanie.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 29.04.2020 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-362 zo dňa 11.04.2019 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

29.04.2020 sa zrušuje.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -362 zo dňa 11.04.2019

sa v časti, ktorou Krajský súd v Prešove potvrdil II. výrok Okresného súdu Prešov sp. zn.

-283 zo dňa 02.06.2017 o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zrušuje a vec

sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH,

na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon.

Týmto zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v),

ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Sťažnostná argumentácia a predbežné posúdenie veci ústavným súdom

III. 1 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

17. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

právnemu zástupcovi sťažovateľa (9. júna 2020) zachovaná.

18. Podstata ústavnej sťažnosti v tejto časti spočíva v námietke, že sťažovateľ

nedostal zo strany krajského súdu odpoveď na podstatné argumenty prednesené v jeho

odvolaní, a to konkrétne

- na argumentáciu, ktorou poukazoval, že určenie výšky náhrady za neoprávnené

užívanie pozemku má zodpovedať trhovému nájomnému v danom mieste a čase,

- na argumentáciu, ktorou namietal, že pri výpočte všeobecnej hodnoty nájmu

nemožno prihliadať na stavby postavené na pozemkoch, a teda, že pri určovaní všeobecnej

hodnoty nájmu je potrebné na pozemky nahliadať ako na nezastavané,

- na skutočnosť, že v konaní namietal, že znalec , vychádzal

pri vypracovaní znaleckého posudku č. 1/2017 z neobjektívnych podkladov, keďže zmluvy,

ktoré boli podkladom jeho vypracovania, boli uzavreté s tým, že na pozemkoch

sa už nachádza vodná stavba, a jednak preto, že dve z troch zmlúv boli žalovaným

uzatvorené so štátnou rozpočtovou organizáciou, resp. so spoločnosťou, ktorej jediným

akcionárom je štát,

- na podstatný argument, že okresný súd nevzal do úvahy špecifické postavenie

znaleckého ústavu Technickej univerzity v Košiciach, ktorého znalecký posudok sťažovateľ

predložil do konania a z ktorého záverov mal podľa názoru sťažovateľa okresný súd

vychádzať.

19. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

20. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. ,

podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

21. Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti

nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ).

22. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv sporovej strany a jej návrhu nevyhovie,

ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (m. m.

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo strany

sporu (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(m. m. ), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (m. m.

, ). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,

že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie

náležite odôvodní ().

23. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorého

obsah nepovažuje za potrebné citovať, konštatuje, že jeho odôvodnenie je presvedčivé,

zrozumiteľné a obsahuje jasné a vyčerpávajúce odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

24. Konkrétne, krajský súd na doplnenie rozsudku okresného súdu zdôraznil,

že by nemali existovať pochybnosti o práve vlastníka na náhradu podľa pravidiel trhu

(ponuka –dopyt), Treba teda vychádzať z trhových podmienok, ale vždy so zreteľom

na všetky okolnosti prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady,

patrí aj odplata za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch

s prihliadnutím na vecnú, časovú a geografickú súvislosť, „pričom sa nedá porovnávať

biznis pozemkov zaťažených vodným korytom s pozemkami určenými na podnikanie“

(bod 35 napadnutého rozsudku, pozn.) Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval,

že pri určovaní všeobecnej hodnoty nájmu je potrebné na pozemky nahliadať

ako na nezastavané, ústavný súd poukazuje na bod 30 rozsudku okresného súdu, kde tento

poukázal na skutočnosť, že aj keď sťažovateľ namietal, že všeobecná hodnota nájmu

pozemku sa má určiť pred jeho stavebnou úpravou, je potrebné poukázať na to, že aj keby

vodná stavba (umelé koryto) neexistovala, stále sa bude na predmetnom pozemku

nachádzať vodný tok, čo má nepochybne vplyv na stanovenie hodnoty pozemku a možnosti

jeho využitia.

25. Krajský súd sa v bode 37 napadnutého rozsudku podrobne a presvedčivo

vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa, ktorou tento namietal, že znalec

, vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku č. 1/2017 z neobjektívnych

podkladov, keď poukázal na skutočnosť, že aj keď uzatváranie zmlúv s právnickými

osobami s majetkovou účasťou štátu má svoje špecifiká, rozhodné pre posúdenie veci bolo,

že podkladom pre vyhotovenie predmetného znaleckého posudku bola aj zmluva, ktorú

žalovaný uzatvoril s fyzickou osobou, pričom táto sa nijako výrazne, čo sa týka ceny nájmu,

neodklonila od ďalších dvoch zmlúv uzatvorených so štátnymi organizáciami.

26. Vo vzťahu k sťažovateľovmu „nosnému dôvodu odvolania“, ktorým namietal,

že konajúce súdy žiadnym spôsobom nereflektovali na skutočnosť, že ním do konania

predložený znalecký posudok bol vypracovaný znaleckým , ktorý má v hierarchii

znalcov „nepochybne osobitné postavenie“, na základe čoho mali konajúce súdy v konaní

prihliadnuť na tento znalecký posudok, ústavný súd konštatuje, že rozhodné nebolo

spochybňovanie významu znaleckého posudku, ktorý do konania predložil sťažovateľ,

keď krajský súd v bode 35 napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že znalecký

posudok vyhotovený znaleckým je významný a história a judikatúra súdov

potvrdzuje precíznejší prístup univerzít k odborným záležitostiam. Podstatným dôvodom,

pre ktorý konajúce súdy prihliadli na znalecký posudok č. 1/2017,

a nie na znalecký posudok vypracovaný Technickou univerzitou v Košiciach č. 46

z 30. novembra 2016, bola skutočnosť, že tento vychádzal zo zmlúv, ktoré sa týkajú

nehnuteľností, ktoré sa najviac približujú porovnávanému pozemku, keďže ide o pozemky,

na ktorých sa nachádza vodná plocha, a preto sú z uvedeného hľadiska špecifickejšie,

čo viedlo okresný súd k záveru, že ho považoval za hodnovernejší (bod 30 rozsudku

okresného súdu). Krajský súd uviedol, že znaleckým skúmané nehnuteľnosti

sú ako pozemky značne odlišné od porovnávaného pozemku. V danom prípade tak nebol

dôvod uprednostniť pred pozemkami zaťaženými za takmer identických podmienok

pozemky, z ktorých vychádzal znalecký ústav, ktoré slúžia ako diaľničný privádzač, resp.

sú vymedzené pre cestu I. triedy, vstup do rodinného domu alebo pozemok prenajatý

na účel umiestnenia telekomunikačných zariadení (bod 37 napadnutého rozsudku).

27. Z uvedeného je zrejmé, že všeobecné súdy dali sťažovateľovi odpoveď na ním

v konaní prednesené podstatné argumenty. Ústavný súd preskúmaním napadnutého

rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych

záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom nezistil,

že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov

( a ), ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III. 2 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

29. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti spočíva v námietke,

že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie, pričom sa vôbec nezaoberal konkrétnou právnou

otázkou vymedzenou v dovolaní, a to s poukazom na závery rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. januára 2009, na ktoré poukázal a v ktorom najvyšší súd

vyslovil, že znalecký ústav má nepochybne osobitné postavenie. V tejto súvislosti

sťažovateľ uvádza: «... nie je správne a žiaduce, aby Najvyšší súd SR svoju vlastnú

argumentáciu používal len vtedy, kedy sa mu to hodí, kedy to uzná za vhodné (teda

v prípadoch, v ktorých sa aj súd prvej inštancie a odvolací súd priklonia na stranu

znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ), pričom v iných prípadoch

podobných tomu sťažovateľovmu sa Najvyšší súd SR touto právnou otázkou

(na zodpovedaní ktorej postavil sťažovateľ svoje dovolanie) „okľukou“ nezaoberal.

Ale zaoberal sa materiálnym vedením sporu a princípom voľného hodnotenia dôkazov.

Alibistický postoj Najvyššieho súdu SR v prípadoch, akým je aj ten sťažovateľov,

kedy všeobecné súdy v konkurencii znaleckého posudku znaleckého ústavu a „obyčajného“

znalca sa priklonia k záverom toho „obyčajného“, o to viac pokiaľ sa dovolací súd touto

otázkou na ktorej bolo postavené dovolanie sťažovateľa nezaoberal, je odmietnutím

spravodlivosti a flagrantným porušením základných práv sťažovateľa.» Sťažovateľ namieta,

že dosiaľ v celom konaní nedostal relevantnú odpoveď na otázky a argumenty zásadného

právneho významu, od posúdenia ktorých sa odvíja samotné rozhodnutie vo veci, a tento

stav „nenapravil“ ani najvyšší súd.

30. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide

o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

31. Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

sťažovateľa podľa a za ústavne konformný a udržateľný.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené,

pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,

resp. svojvoľné závery tohto súdu, nemajúce oporu v zákone (t. j. v Civilnom sporovom

poriadku).

32. Najvyšší súd vo vzťahu k sťažovateľom vymedzenej prípustnosti dovolania

podľa § 420 písm. f) konštatoval, že sťažovateľ neopodstatnene namietal, že krajský súd

ako súd odvolací mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces. Najvyšší súd podrobne ozrejmil, na základe čoho dospel k názoru

o neopodstatnenosti sťažovateľových námietok o nedostatočnom odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, keď predovšetkým poukázal na podstatu konceptu voľného

hodnotenia dôkazov. V tomto kontexte bolo vo veci podstatné, že súdy oboch nižších

inštancií uviedli, prečo za základ pre zistenie výšky obvyklého nájomného vzali práve

znalecký posudok , a nie znalecký posudok znaleckého ústavu

Technickej univerzity v Košiciach, čo najvyšší súd považoval za dôležité pre vylúčenie

pochybností vo vzťahu k prípadnej arbitrárnosti postupu voľného hodnotenia dôkazov

v civilnom procese konajúcimi súdmi.

33. K sťažovateľom vymedzenej prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a)

najvyšší súd konštatoval, že nastolené právne otázky nespĺňajú kritérium právnej

otázky rozhodujúcej (kľúčovej) pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej. Otázky,

či majú závery znaleckého posudku vypracovaného znaleckým prednosť

pred závermi znaleckého posudku vypracovaného znalcom – fyzickou osobou a či má súd

v prípade konkurencie znaleckých posudkov pri svojom rozhodovaní zohľadňovať závery

znaleckého posudku vypracovaného znaleckým pred závermi znaleckého posudku

znalca fyzickej osoby, sa netýkajú právneho posúdenia veci, ale spochybňujú skutkové

závery o tom, aká konkrétna výška peňažnej náhrady za užívanie predmetného pozemku

v rozhodnom období je primeraná, ktorá je vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti

prípadu individuálna.

34. S prihliadnutím na uvedené pokiaľ najvyšší súd dospel k názoru, že prípustnosť

dovolania z § 420 písm. f) nevyplýva, resp. nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti

dovolania uvedená v , tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny

a nepreskúmateľný.

35. Vzhľadom na už uvedené možno konštatovať, že sťažovateľovi sa nepodarilo

preukázať takú kauzálnu spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a ním

namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by jeho vec posúvala

do ústavnoprávnej roviny, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Rastislav Kaššák predseda senátu