Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 17/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Vladimírom Stankom, Obrody 25, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , v spojení s a 2 a

Slovenskej republiky a porušenia , práv podľa

čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

práva podľa čl. 11 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 29. januára 2019 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. januára 2020 a im predchádzajúcim

postupom, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , v spojení s a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia , práv podľa

ods. 1, čl. 10 a čl. 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. januára 2019 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. januára 2020 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim

postupom, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní

o preskúmanie rozhodnutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerka spravodlivosti“) č. k. 295/2018-42-II zo 16. januára 2018, ktorým bol

zamietnutý rozklad podaný sťažovateľom a bolo potvrdené rozhodnutie Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako prvostupňového orgánu

verejnej správy, na základe ktorého sťažovateľovi nebola sprístupnená informácia v časti

požadovaného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Hulea proti Rumunsku, sťažnosť č. 33411/05 v slovenskom jazyku. V časti požadovaného

rozhodnutia ESĽP Danev proti Bulharsku, sťažnosť č. 9411/05 ministerstvo poskytlo

sťažovateľovi toto rozhodnutie v tlačenej podobe v originálnom francúzskom znení.

3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. januára 2019 žalobu sťažovateľa

zamietol s odôvodnením, že jeho právo na prístup k informáciám o rozhodovacej činnosti

ESĽP je zabezpečené zverejňovaním všetkých rozsudkov ESĽP v databáze HUDOC

na oficiálnej internetovej schránke. Sťažovateľom požadovanú informáciu – rozhodnutie

ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku v slovenskom jazyku ministerstvo nemá k dispozícii,

a preto ju podľa o slobodnom prístupe k informáciám

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „infozákon“) nemusí sprístupniť.

4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. zo 16. januára 2020 zamietol s konštatovaním,

že ministerstvo postupovalo správne, pokiaľ vzhľadom na skutočnosť, že nedisponuje

predmetným rozhodnutím, uviedlo, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby

v záujme vybavenia žiadosti sťažovateľa vyhotovovalo preklad do jazyka zvoleného

sťažovateľom.

5. Sťažovateľ považuje závery krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu v ich

rozhodnutiach za neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.

6. K povinnosti ministerstva poskytnúť požadovanú informáciu sťažovateľ uviedol,

že ministerstvo mohlo obmedziť sprístupnenie informácie týkajúcej sa rozhodovacej

činnosti medzinárodného súdneho orgánu alebo takú informáciu nesprístupniť len vtedy,

ak by jej sprístupnenie zakazovali osobitné predpisy, a preto je rozhodnutie ministerstva

v rozpore s .

7. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namietal, že najvyšší

súd sa jeho námietkou o porušení čl. 10 dohovoru a § 16, čl. 3 a čl. 5 smernice 2003/98/ES

Európskeho parlamentu a Rady zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií

verejného sektora (ďalej len „smernica“) vôbec nezapodieval.

8. Neposkytnutie požadovanej informácie je podľa sťažovateľa aj v rozpore s čl. 10

dohovoru, pretože zverejňovanie rozhodnutí ESĽP je vo verejnom záujme, najmä ak ide

o rozhodnutia, ktoré môžu zásadným spôsobom ovplyvniť rozhodovaciu činnosť

všeobecných súdov. V rámci povinnosti Slovenskej republiky presadzovať všeobecné

opatrenia, ktoré zabránia porušovaniu práv ďalších osôb, bolo povinnosťou ministerstva

sprístupniť sťažovateľovi žiadanú informáciu vo forme rozhodnutia ESĽP v slovenskom

jazyku, pretože medzi všeobecné opatrenia patrí aj publikovanie predmetných rozhodnutí

v právnických periodikách, ich zasielanie príslušným orgánom či vzdelávanie orgánov

verejnej moci vrátane súdov v oblasti judikatúry. Rozhodnutiam ESĽP priznáva normatívne

pôsobenie aj ústavný súd, a preto je povinnosťou ministerstva tieto rozhodnutia rozširovať

a sprístupňovať. Sťažovateľom požadované rozhodnutie ESĽP má interpretačnú záväznosť

a významne zasahuje do výkladu právnych predpisov týkajúcich sa antidiskriminačnej

legislatívy.

9. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že v žalobe žiadal, aby bol o termíne vyhlásenia

rozhodnutia upovedomený mailom na adresu jeho právneho zástupcu, čo však krajský súd

neurobil. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že neoznámením

vyhlásenia rozhodnutia elektronickou formou nemohlo dôjsť k porušeniu procesných práv

sťažovateľa. Termín vyhlásenia rozsudku krajského súdu bol riadne a včas zverejnený

na internetovej stránke krajského súdu, ako aj na jeho úradnej tabuli. Okrem toho

na verejnom vyhlásení rozsudku účastník konania neuplatňuje žiadne procesné práva,

nedáva k veci žiadne vyjadrenia, nie je vypočutý. Uvedeným konštatovaním sa najvyšší súd

podľa názoru sťažovateľa odchýlil od vlastnej judikatúry, jeho rozhodnutie je

neospravedlniteľné a neudržateľné. Nedodržanie postupu oznámenia času a miesta

vyhlásenia rozsudku znamená, že korekciu jeho porušených procesných práv možno

dosiahnuť len zrušením takého rozhodnutia. Vzhľadom na znenie je

povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku bezvýnimočná, výnimky z princípu verejnosti

súdneho konania existujú, avšak týkajú sa len vedenia súdneho pojednávania, nie vyhlásenia

rozsudku. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na konštantnú judikatúru

najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že uvedeným postupom krajského súdu došlo k odňatiu

možnosti konať pred súdom.

10. K porušeniu základného práva na zákonného sudcu došlo podľa sťažovateľa

postupom najvyššieho súdu, ktorý nepredložil návrh na začatie prejudiciálneho konania

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie na výklad § 16, čl. 3 a čl. 5 smernice, pretože v jeho veci došlo

k porušeniu práva na vedomosti. Najvyšší súd odmietnutie návrhu sťažovateľa neodôvodnil

v rámci výnimiek stanovených judikatúrou Súdneho dvora. Keďže v konaní pred najvyšším

súdom sa nepodieľal na výklade práva komunitárny sudca, hoci bol tento výklad

nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, bolo porušené základné právo sťažovateľa

na zákonného sudcu.

11. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby prerušil konanie a predložil vec

Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie s návrhom na začatie

prejudiciálneho konania. Výklad Súdneho dvora je nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci

samej. Konkrétne sťažovateľ otázku, ktorá má byť predložená, formuloval takto:

„je vnútroštátna právna úprava uvedená v ustanovení § 3 ods. 1 zákona č. 211 zo

17. mája 2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých v znení

neskorších predpisov ktorá neumožňuje prístup k vedomostiam a to judikatúre ESĽP

v slovenskom jazyku v súlade s článkami 3 a čl.2 ods.4 a bodov 9 a 16 odôvodnenia

Smernice 2003/98/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 17. novembra 2003 o opakovanom

použití informácií verejného sektora v spojení s čl. 11 a čl. 52 Charty základných práv

Európskej únie?“

12. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 29.1.2019

a konaním ktoré mu predchádzalo došlo k porušil základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa SR v spojení s , 2 , , právo

na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na slobodu prejavu

a právo na informácie upravené v SR a právo prijímať a rozširovať informácie

upravené v čl. 10 v spojení s článkom 46 Dohovoru, právo prijímať a rozširovať informácie

upravená v čl. 11 Charty základných práv Európskej únie, základné právo na verejné

vyhlásenie rozsudku zaručené v a právo konať

pred súdom upravené v a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2/ Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z dňa 16.1.2020 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1, 2, SR a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v

ods. 1 Dohovoru, právo na slobodu prejavu a právo na informácie upravené v

SR, právo prijímať a rozširovať informácie upravené v čl. 10 Dohovoru v spojení s článkom

46 Dohovoru a právo prijímať a rozširovať informácie upravené v čl. 11 Charty základných

práv Európskej únie a základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu upravené v čl. 48

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v Dohovoru.

3/ Súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16.1.2020

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 29.1.2019 a vec vracia

krajskému súdu a prikazuje aby vo veci konal a rozhodol.

4/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.500,- eur ktorú je

povinný Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd v Bratislave zaplatiť spoločne

a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet sťažovateľa.

5/ Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd v Bratislave sú povinné spoločne

a nerozdielne v zmysle plnej moci uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 375,24 eur na

účet právneho zástupcu sťažovateľa do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

16. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

19. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v a nasl. (základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému prístup

k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ).

20. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní s odôvodnením rozhodnutí inštančne nižších

súdov a inkorporuje ho, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam

vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov (pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12.

1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2).

Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

21. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa ods. 2 tohto

ustanovenia Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného

práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

21.1 Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný

zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

21.2 Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

21.3 Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,

písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha

povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať

na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

21.4 Podľa cenzúra sa zakazuje.

21.5 Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť

informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu

verejného zdravia a mravnosti.

21.6 Podľa orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným

spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob

vykonania ustanoví zákon.

21.7 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21.8 Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

21.9 Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

22.1 Podľa čl. 10 ods. 1 prvej a druhej vety dohovoru každý má právo na slobodu

prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie

alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

22.2 Podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú

riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.

22.3 Podľa čl. 46 ods. 2 dohovoru právoplatný rozsudok súdu sa doručí Výboru

ministrov, ktorý dohliada na jeho výkon.

22.4 Podľa čl. 46 ods. 3 dohovoru ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že dohľadu

nad výkonom právoplatného rozsudku bráni problém spojený s výkladom rozsudku, môže

vec predložiť súdu na výrok o otázke výkladu.

22.5 Podľa čl. 46 ods. 4 dohovoru ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že sa vysoká

zmluvná strana odmieta riadiť právoplatným rozsudkom v spore, ktorého je stranou, môže

po doručení formálneho upozornenia danej strane rozhodnutím prijatým dvojtretinovou

väčšinou hlasov zástupcov oprávnených zasadať vo Výbore ministrov predložiť súdu

otázku, či táto strana porušila svoj záväzok podľa odseku 1.

22.6 Podľa čl. 46 ods. 5 dohovoru ak súd skonštatuje porušenie odseku 1, predloží

prípad Výboru ministrov na zváženie prijatia opatrení. Ak súd skonštatuje, že nedošlo

k porušeniu odseku 1, predloží prípad Výboru ministrov a ten uzavrie jeho skúmanie.

22.7 Podľa čl. 11 ods. 1 charty každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky

bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Podľa ods. 2 rešpektuje sa

sloboda a pluralita médií.

23. Podľa § 3 ods. 1 infozákona každý má právo na prístup k informáciám, ktoré

majú povinné osoby k dispozícii.

III.

Právne posúdenie

III.A K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

24. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

25. Ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol jeho

doručením účastníkom konania právoplatnosť [

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)], pretože správne

súdnictvo je po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) budované

na báze jednoinštančnosti. Napriek tomu je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť. Túto

procesnú možnosť sťažovateľ využil a o jeho kasačnej sťažnosti bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd.

26. Kasačná sťažnosť predstavuje procesnú platformu, ktorou sa žalobca v správnom

súdnictve môže účinne domáhať ochrany subjektívnych základných práv (či už procesnej

povahy, alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru dôjsť

rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o žalobe končí.

27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

III.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu

a jemu predchádzajúcim postupom

28. Sťažovateľ argumentuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bola

zamietnutá kasačná sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola

zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti,

ktorým zamietla rozklad proti rozhodnutiu ministerstva vo veci nesprístupnenia informácie

v časti neposkytnutia rozhodnutia ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku č. 33411/05

v slovenskom jazyku, je arbitrárny, neodôvodnený a ústavne neudržateľný, v dôsledku čoho

došlo aj k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 26, čl. 48 ods. 1, čl. 46 ods. 1

v spojení s a 2 a , ako aj porušeniu a práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 46 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 11 charty.

V konkrétnostiach sťažovateľ zdôrazňuje, že nesúhlasí s názormi prezentovanými najvyšším

súdom, pretože

- neposkytnutie uvedenej informácie nie je súladné s a ustanoveniami

infozákona,

- neposkytnutie požadovanej informácie je v rozpore s čl. 10 dohovoru, ako aj čl. 46

ods. 1 v spojení s a 2, a charty, pretože zverejňovanie

rozhodnutí ESĽP je vo verejnom záujme a ministerstvo bolo povinné sprístupniť

sťažovateľovi žiadanú informáciu vo forme rozhodnutia ESĽP v slovenskom jazyku,

pretože to patrí medzi všeobecné opatrenia, ktoré zabránia porušovaniu práv ďalších osôb

v budúcnosti,

- aj ústavný súd priznáva judikatúre ESĽP normatívnu záväznosť, z čoho vyplýva

povinnosť ministerstva rozširovať rozhodnutia ESĽP,

- krajský súd neoznámil sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi termín

verejného vyhlásenia rozsudku napriek tomu, že o to požiadal, čím došlo k porušeniu jeho

procesných práv v takej intenzite, ktorú bolo možné korigovať len zrušením rozsudku

krajského súdu,

- došlo k porušeniu práva sťažovateľa na vedomosti, ktoré je upravené v smernici,

a preto bolo vo veci potrebné, aby najvyšší súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor

o výklad § 16, čl. 3 a čl. 5 predmetnej smernice. Pokiaľ najvyšší súd nepredložil návrh

na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

postupoval v rozpore so základným právom sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 .

29. V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv

sťažovateľa podľa , dohovoru a charty napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

vydaným v správnom súdnictve je potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva,

ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať

„zákonnosť“ rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej správy v kontexte

ochrany subjektívnych práv žalobcu (, a ), teda

preskúmať, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu

správneho konania rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy

a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý primárne posudzuje právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

30. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti bolo

posúdiť, či odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa

a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak,

či vzhľadom na právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by

nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa.

31. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku predovšetkým zaoberal právnou

otázkou, či a za akých podmienok bolo možné sťažovateľovi postupom podľa infozákona

odoprieť sprístupnenie ním požadovanej informácie, pričom dospel k ním formulovaným

záverom, zrozumiteľne objasnil najmä zákonný, ako aj ústavnoprávny rámec základného

práva slobodne prijímať informácie a tieto úvahy následne primeraným spôsobom aplikoval

v okolnostiach danej veci.

32. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší

súd interpretoval zákonné predpoklady poskytnutia požadovanej informácie, zdôrazňujúc,

že najzásadnejším predpokladom je, že povinná osoba predmetnou informáciou disponuje,

a v prípade sťažovateľa to tak nebolo. Najvyšší súd tiež konštatoval, že rozširujúci výklad,

podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy ako je tá, v ktorej

sa nachádzajú, nie je prípustný, pretože z infozákona nemožno vyvodzovať povinnosť

povinnej osoby získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať

či spravovať materiály, ak sa tieto nenachádzajú v jej dokumentácii v originálnej podobe.

Rovnako nemožno od povinnej osoby vyžadovať, aby vykonávala také úkony, ktoré

nesmerujú k výkonu jej právomocí, teda v danej veci zabezpečiť preklad rozhodnutia ESĽP

do slovenského jazyka za situácie, keď ním nedisponuje. Navyše taká povinnosť

ministerstvu nevyplýva ani z medzinárodných dokumentov upravujúcich činnosť ESĽP.

Najvyšší súd sa napokon stotožnil s názorom krajského súdu, že sťažovateľom požadovaná

informácia je verejne dostupná v databáze HUDOC na oficiálnej stránke ESĽP v jazyku,

v ktorom bolo dané rozhodnutie vyhlásené.

33. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z obsahu sťažnostnej argumentácie

a interpretačných záverov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

nevyplýva, že by najvyšší súd ústavnoprávne neudržateľným spôsobom posúdil námietky

sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti, resp. že by jeho právne závery boli v rozpore

s relevantnou normatívnou úpravou.

34. Z a 2 možno vyvodiť právo každého slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať informácie () a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu

voči neidentifikovanej skupine subjektov tieto práva každému garantovať, resp. poskytnúť.

Obsah tohto záväzku je bližšie upravený v v podobe povinnosti orgánov

verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom

podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon.

35. Citovanými ustanoveniami sa zaručuje základné právo na informácie,

ktoré sa obdobne ako sloboda prejavu priznávajú a chránia v režime ,

podľa ktorého slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť

zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv

a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia

a mravnosti.

36. Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo

vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu,

prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej

povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch,

konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo

hromadným informačným prostriedkom, čo je viazané na vecný rozsah informačnej

povinnosti v posudzovanej súvislosti vymedzený v § 3 infozákona. Z tohto hľadiska je

relevantná okolnosť uvedená v bode 49 rozhodnutia najvyššieho súdu, a to, že sťažovateľ

požadoval preklad rozhodnutia, v ktorom Slovenská republika nebola stranou sporu. To je

pri skúmaní otázky, či malo mať ministerstvo taký preklad k dispozícii, potrebné

posudzovať v kontexte čl. 46 dohovoru (bod 22.2 tohto odôvodnenia), a teda odpovedať

negatívne. Výkladová relevancia rozhodnutí ESĽP nezodpovedá všeobecnému záväzku

Slovenskej republiky, ktorého obsahom by bolo zverejňovať alebo sprístupňovať preklad

všetkých rozhodnutí, resp. ktoréhokoľvek rozhodnutia ESĽP do slovenského jazyka.

37. Právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné

základné práva a slobody zaručené alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Všetky základné

práva a slobody sa chránia len do takej miery a v rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva

alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva

alebo slobody (m. m. ). Rovnováha verejného a súkromného záujmu je

dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva

a slobody (, m. m. ).

38. neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda

neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať,

prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno

vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky

informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniam vyvoditeľným z čl. 26

ods. 4 .

39. V načrtnutých súvislostiach sa žiada zdôrazniť aj to, že obsahom základného

práva na informácie nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa

(). Podmienky a spôsob, ktorým orgány verejnej moci vykonávajú svoju

povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti, sú bližšie ustanovené zákonom, a to

jednak všeobecným zákonom „lex generalis“, ktorým je infozákon, ako aj prípadnými

osobitnými zákonmi – „legi speciali“.

40. Orgán verejnej moci môže na základe zákonom ustanovených dôvodov

odmietnuť poskytnutie informácie požadovanej osobou uplatňujúcou základné právo

na informácie. Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia orgánu

verejnej moci o nesprístupnení informácií musí implikovať logickú, právnu a presvedčivú

argumentáciu, aby priemernému adresátovi bola poskytnutá možnosť pochopiť, na základe

akých konkrétnych okolností a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť

právnych noriem uplatnených na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky

aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti (rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 3. novembra 2009).

41. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

primeraným, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal so všetkými podstatnými

skutočnosťami, ktoré boli relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré dostatočne objasnili

skutkový a právny základ rozhodnutia. Z uvedených dôvodov neexistuje podľa názoru

ústavného súdu medzi obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a požiadavkami

vyvoditeľnými zo základných práv podľa čl. 26, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2

a , práv podľa , a dohovoru, ako aj práva podľa

čl. 11 charty súvislosť, a preto považuje argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú.

42. Sťažovateľ tiež namieta, že nebol krajským súdom elektronicky upovedomený

na mailovú adresu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu, hoci

v podanej žalobe požiadal krajský súd, aby mu bol termín vyhlásenia rozsudku doručovaný

na elektronickú adresu.

43. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné pripomenúť, že ústavný súd disponuje

bohatou a konštantnou judikatúrou k otázke verejného vyhlasovania rozsudkov

všeobecných súdov a k otázke upovedomenia verejnosti a sporových strán o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku (, , , ,

). Vychádzajúc z citovanej konštantnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné

predovšetkým uviesť, že sťažovateľ nenamieta, že by k verejnému vyhláseniu rozsudku

krajského súdu nedošlo. Nenamieta ani, že by verejnosť a strany konania neboli vôbec

informované o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu vhodnými

prostriedkami (napr. na oznamovacej úradnej tabuli súdu, na jeho internetovej stránke). Jeho

námietka je konkretizovaná len tým, že nebol upovedomený o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku krajského súdu aj špecifickým spôsobom.

44. Pre naplnenie princípov spravodlivého súdneho konania musí byť nepochybné,

že došlo k verejnému vyhláseniu rozsudku a že o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudku boli verejnosť a strany sporu riadne upovedomené, teda že do dispozičnej sféry

a vedomia verejnosti a strán sporu sa dostalo oznámenie súdu o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku. Naplneniu týchto predpokladov pre ústavne súladný postup súdov

pri verejnom vyhlasovaní rozsudkov konvenuje napríklad oznámenie o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku stranám sporu a verejnosti jeho zverejnením na úradnej

tabuli súdu či internetovej stránke súdu.

45. Pokiaľ strana sporu bola o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

oboznámená zverejnením oznámenia na úradnej tabuli súdu či jeho internetovej stránke,

avšak nie aj prostredníctvom elektronických prostriedkov, a to napriek tomu, že strana sporu

o to požiadala, závisí záver o nezákonnom postupe od použitej právnej (procesnej) úpravy.

Tu je treba poukázať na bod 56 rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom odkazuje na § 137

ods. 4 , ktorý neupravuje povinnosť súdu v prípade určenia verejného vyhlásenia

rozsudku, ktorým rozhoduje bez nariadenia ústneho pojednávania, osobitne upovedomiť

účastníka konania.

45.1 Možno dodať, že povinnosť, ak o to strana požiada, oznámiť jej miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami je ustanovená v § 219

ods. 3 , teda v predpise upravujúcom iný typ konania. Keďže

ide o dve rôzne úpravy tej istej procesnej situácie, je potrebné uprednostniť osobitné

ustanovenie () ako „lex specialis“, a to v súlade

s § 25 naostatok označeného zákona upravujúceho subsidiaritu Civilného sporového

poriadku len pre otázky osobitne neriešené pre správne súdne konanie („Ak tento zákon

neustanovuje inak...“).

46. V napadnutom rozsudku sa navyše najvyšší súd vysporiadal s touto námietkou

sťažovateľa aj z hľadiska možných pozitívnych úvah o oznámení termínu verejného

vyhlásenia rozsudku. Vyhodnotil ju ako nedôvodnú, poukazujúc okrem iného na princíp

hospodárnosti konania. Podľa názoru najvyššieho súdu by bolo v rozpore s uvedeným

princípom, pokiaľ by len z dôvodu potreby doručenia oznámenia o verejnom vyhlásení

rozsudku elektronicky zrušil rozsudok krajského súdu, ktorý by bol následne vyhlásený

v rovnakom znení. Najvyšší súd poukázal tiež na skutočnosť, že termín verejného

vyhlásenia rozsudku krajského súdu bol riadne a včas zverejnený na internetovej stránke

súdu, ako aj na jeho úradnej tabuli. K porušeniu procesných práv sťažovateľa nemohlo dôjsť

aj preto, lebo na verejnom vyhlásení rozsudku účastník konania neuplatňuje žiadne svoje

procesné práva, nedáva vo veci vyjadrenia a nie je ani vypočutý.

47. S týmto právnym názorom najvyššieho súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

polemizuje. Ústavný súd, poukazujúc okrem bodu 45.1 tohto odôvodnenia aj na závery

obsiahnuté v uznesení ústavného súdu sp. zn. , konštatuje, že sťažovateľom

namietaný nezákonný postup krajského súdu (neoznámenie miesta a času verejného

vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami) ešte nemusí (nemusel by ani v prípade

existencie a porušenia takej povinnosti konajúcim súdom) znamenať porušenie ústavných

práv sťažovateľa, a to vzhľadom na intenzitu zásahu do jeho ústavných práv oslabenú tým,

že krajský súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku sťažovateľovi

a verejnosti na úradnej tabuli, resp. na internetovej stránke súdu. Vzhľadom na uvedené

považuje ústavný súd túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú a dodáva, že sťažovateľom

označený síce ukladá súdom povinnosť vyhlasovať rozsudky verejne

a v mene Slovenskej republiky, k čomu však v tomto prípade došlo, a to bez spochybnenia

takto (ústavne) vymedzenej okolnosti sťažovateľom.

48. Napokon vo vzťahu k nepredloženiu predbežnej otázky Súdnemu dvoru

najvyšším súdom, a tým aj k vzniku porušenia základného práva sťažovateľa na zákonného

sudcu podľa , ústavný súd poukazuje na to, že touto problematikou sa

zaoberal už v uznesení sp. zn. z 19. októbra 2010, keď konštatoval,

že „konanie podľa čl. 267 zmluvy je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi

a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci

nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj

relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade

povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva

(napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná

judikatúra).“. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd nepredložil Súdnemu

dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu ustanovení smernice v súvislosti

s porušením jeho práva na vedomosti, ústavný súd musí pripomenúť, že účastník konania

podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie

o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej

judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je

pre riešenie daného prípadu relevantná [BOBEK, M. Porušení povinnosti zahájit řízení

o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. Praha : C. H. Beck, 2004, s. 41.].

49. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že povinnosť predložiť prejudiciálnu

otázku nevzniká v každom prípade, a to ani v prípade súdu, proti rozhodnutiu ktorého už nie

je prípustný opravný prostriedok. Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia

vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne otázky, sa môžu tejto

povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo viacerých týchto predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom Európskej únie, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre

Súdneho dvora Európskej únie bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená

(princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nevidí dôvod vyhodnotiť postup

najvyššieho súdu, ktorý nepredložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa

spomínanej smernice, ako nesprávny. Dôvodom je, že otázka výkladu komunitárneho práva

tak, ako ju navrhoval sťažovateľ, nebola pre riešenie daného prípadu v kontexte právnych

záverov najvyššieho súdu pri prieskume rozhodnutia krajského súdu (body 29 až 41 tohto

odôvodnenia) relevantná, čomu zodpovedá alternatíva označená ako „a)“ v bode 49 tohto

odôvodnenia (pričom uvedené platí bez ohľadu na odlišný aspekt negatívneho záveru

o prerušení konania, ktorý nepriliehavo prezentuje najvyšší súd v bode 53 svojho

rozhodnutia). Podľa ústavného súdu preto k porušeniu základného práva sťažovateľa

na zákonného sudcu podľa nedošlo a z toho dôvodu predmetnú

námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

51. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa, aby ústavný súd prerušil konanie o ústavnej

sťažnosti a predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku vo veci zaujatia stanoviska, či je

právna úprava § 3 ods. 1 infozákona v súlade s čl. 3 a čl. 2 ods. 4 a bodmi 9 a 16 smernice

v spojení s čl. 11 a čl. 52 charty, ústavný súd nepovažoval za potrebné prerušiť konanie

a požiadať Súdny dvor podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad

formou predbežného nálezu, pretože to na účel rozhodnutia o ústavnej sťažnosti nie je

potrebné, čo vyplýva z bodu 50 tohto odôvodnenia nadväzujúceho na obsah jeho

predchádzajúcich bodov.

52. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu