Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 17/2021
PDF · 587.16 KB
No categories available
IV. ÚS 17/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Vladimírom Stankom, Obrody 25, Košice, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 26, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a porušenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
práva podľa čl. 11 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 S 30/2018 z 29. januára 2019 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžik 5/2019 zo 16. januára 2020 a im predchádzajúcim
postupom, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžik 5/2019 zo 16. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 26, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia čl. 142 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1, čl. 10 a čl. 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 S 30/2018 z 29. januára 2019 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžik 5/2019
zo 16. januára 2020 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim
postupom, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžik 5/2019 zo 16. januára 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní
o preskúmanie rozhodnutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerka spravodlivosti“) č. k. 295/2018-42-II zo 16. januára 2018, ktorým bol
zamietnutý rozklad podaný sťažovateľom a bolo potvrdené rozhodnutie Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako prvostupňového orgánu
verejnej správy, na základe ktorého sťažovateľovi nebola sprístupnená informácia v časti
požadovaného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Hulea proti Rumunsku, sťažnosť č. 33411/05 v slovenskom jazyku. V časti požadovaného
rozhodnutia ESĽP Danev proti Bulharsku, sťažnosť č. 9411/05 ministerstvo poskytlo
sťažovateľovi toto rozhodnutie v tlačenej podobe v originálnom francúzskom znení.
3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 30/2018 z 29. januára 2019 žalobu sťažovateľa
zamietol s odôvodnením, že jeho právo na prístup k informáciám o rozhodovacej činnosti
ESĽP je zabezpečené zverejňovaním všetkých rozsudkov ESĽP v databáze HUDOC
na oficiálnej internetovej schránke. Sťažovateľom požadovanú informáciu – rozhodnutie
ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku v slovenskom jazyku ministerstvo nemá k dispozícii,
a preto ju podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „infozákon“) nemusí sprístupniť.
4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžik 5/2019 zo 16. januára 2020 zamietol s konštatovaním,
že ministerstvo postupovalo správne, pokiaľ vzhľadom na skutočnosť, že nedisponuje
predmetným rozhodnutím, uviedlo, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby
v záujme vybavenia žiadosti sťažovateľa vyhotovovalo preklad do jazyka zvoleného
sťažovateľom.
5. Sťažovateľ považuje závery krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu v ich
rozhodnutiach za neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.
6. K povinnosti ministerstva poskytnúť požadovanú informáciu sťažovateľ uviedol,
že ministerstvo mohlo obmedziť sprístupnenie informácie týkajúcej sa rozhodovacej
činnosti medzinárodného súdneho orgánu alebo takú informáciu nesprístupniť len vtedy,
ak by jej sprístupnenie zakazovali osobitné predpisy, a preto je rozhodnutie ministerstva
7. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namietal, že najvyšší
súd sa jeho námietkou o porušení čl. 10 dohovoru a § 16, čl. 3 a čl. 5 smernice 2003/98/ES
Európskeho parlamentu a Rady zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií
verejného sektora (ďalej len „smernica“) vôbec nezapodieval.
8. Neposkytnutie požadovanej informácie je podľa sťažovateľa aj v rozpore s čl. 10
dohovoru, pretože zverejňovanie rozhodnutí ESĽP je vo verejnom záujme, najmä ak ide
o rozhodnutia, ktoré môžu zásadným spôsobom ovplyvniť rozhodovaciu činnosť
všeobecných súdov. V rámci povinnosti Slovenskej republiky presadzovať všeobecné
opatrenia, ktoré zabránia porušovaniu práv ďalších osôb, bolo povinnosťou ministerstva
sprístupniť sťažovateľovi žiadanú informáciu vo forme rozhodnutia ESĽP v slovenskom
jazyku, pretože medzi všeobecné opatrenia patrí aj publikovanie predmetných rozhodnutí
v právnických periodikách, ich zasielanie príslušným orgánom či vzdelávanie orgánov
verejnej moci vrátane súdov v oblasti judikatúry. Rozhodnutiam ESĽP priznáva normatívne
pôsobenie aj ústavný súd, a preto je povinnosťou ministerstva tieto rozhodnutia rozširovať
a sprístupňovať. Sťažovateľom požadované rozhodnutie ESĽP má interpretačnú záväznosť
a významne zasahuje do výkladu právnych predpisov týkajúcich sa antidiskriminačnej
legislatívy.
9. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že v žalobe žiadal, aby bol o termíne vyhlásenia
rozhodnutia upovedomený mailom na adresu jeho právneho zástupcu, čo však krajský súd
neurobil. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že neoznámením
vyhlásenia rozhodnutia elektronickou formou nemohlo dôjsť k porušeniu procesných práv
sťažovateľa. Termín vyhlásenia rozsudku krajského súdu bol riadne a včas zverejnený
na internetovej stránke krajského súdu, ako aj na jeho úradnej tabuli. Okrem toho
na verejnom vyhlásení rozsudku účastník konania neuplatňuje žiadne procesné práva,
nedáva k veci žiadne vyjadrenia, nie je vypočutý. Uvedeným konštatovaním sa najvyšší súd
podľa názoru sťažovateľa odchýlil od vlastnej judikatúry, jeho rozhodnutie je
neospravedlniteľné a neudržateľné. Nedodržanie postupu oznámenia času a miesta
vyhlásenia rozsudku znamená, že korekciu jeho porušených procesných práv možno
dosiahnuť len zrušením takého rozhodnutia. Vzhľadom na znenie čl. 142 ústavy je
povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku bezvýnimočná, výnimky z princípu verejnosti
súdneho konania existujú, avšak týkajú sa len vedenia súdneho pojednávania, nie vyhlásenia
rozsudku. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na konštantnú judikatúru
najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že uvedeným postupom krajského súdu došlo k odňatiu
možnosti konať pred súdom.
10. K porušeniu základného práva na zákonného sudcu došlo podľa sťažovateľa
postupom najvyššieho súdu, ktorý nepredložil návrh na začatie prejudiciálneho konania
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie na výklad § 16, čl. 3 a čl. 5 smernice, pretože v jeho veci došlo
k porušeniu práva na vedomosti. Najvyšší súd odmietnutie návrhu sťažovateľa neodôvodnil
v rámci výnimiek stanovených judikatúrou Súdneho dvora. Keďže v konaní pred najvyšším
súdom sa nepodieľal na výklade práva komunitárny sudca, hoci bol tento výklad
nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, bolo porušené základné právo sťažovateľa
na zákonného sudcu.
11. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby prerušil konanie a predložil vec
Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie s návrhom na začatie
prejudiciálneho konania. Výklad Súdneho dvora je nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci
samej. Konkrétne sťažovateľ otázku, ktorá má byť predložená, formuloval takto:
„je vnútroštátna právna úprava uvedená v ustanovení § 3 ods. 1 zákona č. 211 zo
17. mája 2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých v znení
neskorších predpisov ktorá neumožňuje prístup k vedomostiam a to judikatúre ESĽP
v slovenskom jazyku v súlade s článkami 3 a čl.2 ods.4 a bodov 9 a 16 odôvodnenia
Smernice 2003/98/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 17. novembra 2003 o opakovanom
použití informácií verejného sektora v spojení s čl. 11 a čl. 52 Charty základných práv
Európskej únie?“
12. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5 S 30/2018 zo dňa 29.1.2019
a konaním ktoré mu predchádzalo došlo k porušil základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods.1, 2 , čl. 7 ods. 5 ústavy, právo
na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na slobodu prejavu
a právo na informácie upravené v čl. 26 Ústavy SR a právo prijímať a rozširovať informácie
upravené v čl. 10 v spojení s článkom 46 Dohovoru, právo prijímať a rozširovať informácie
upravená v čl. 11 Charty základných práv Európskej únie, základné právo na verejné
vyhlásenie rozsudku zaručené v čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo konať
pred súdom upravené v čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2/ Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžik/5/2019 z dňa 16.1.2020 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1
ods. 1, 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru, právo na slobodu prejavu a právo na informácie upravené v čl. 26 Ústavy
SR, právo prijímať a rozširovať informácie upravené v čl. 10 Dohovoru v spojení s článkom
46 Dohovoru a právo prijímať a rozširovať informácie upravené v čl. 11 Charty základných
práv Európskej únie a základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu upravené v čl. 48
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
3/ Súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžik/5/2019 zo dňa 16.1.2020
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S30/2018 zo dňa 29.1.2019 a vec vracia
krajskému súdu a prikazuje aby vo veci konal a rozhodol.
4/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.500,- eur ktorú je
povinný Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd v Bratislave zaplatiť spoločne
a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet sťažovateľa.
5/ Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd v Bratislave sú povinné spoločne
a nerozdielne v zmysle plnej moci uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 375,24 eur na
účet právneho zástupcu sťažovateľa do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
19. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup
k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.
v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
20. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní s odôvodnením rozhodnutí inštančne nižších
súdov a inkorporuje ho, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam
vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi
inštančne nižších súdov (pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12.
1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2).
Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
21. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného
práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
21.1 Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný
zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
21.2 Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
21.3 Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,
písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha
povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať
na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
21.4 Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.
21.5 Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť
informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti.
21.6 Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon.
21.7 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21.8 Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
21.9 Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky
a vždy verejne.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
22.1 Podľa čl. 10 ods. 1 prvej a druhej vety dohovoru každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie
alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
22.2 Podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú
riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.
22.3 Podľa čl. 46 ods. 2 dohovoru právoplatný rozsudok súdu sa doručí Výboru
ministrov, ktorý dohliada na jeho výkon.
22.4 Podľa čl. 46 ods. 3 dohovoru ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že dohľadu
nad výkonom právoplatného rozsudku bráni problém spojený s výkladom rozsudku, môže
vec predložiť súdu na výrok o otázke výkladu.
22.5 Podľa čl. 46 ods. 4 dohovoru ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že sa vysoká
zmluvná strana odmieta riadiť právoplatným rozsudkom v spore, ktorého je stranou, môže
po doručení formálneho upozornenia danej strane rozhodnutím prijatým dvojtretinovou
väčšinou hlasov zástupcov oprávnených zasadať vo Výbore ministrov predložiť súdu
otázku, či táto strana porušila svoj záväzok podľa odseku 1.
22.6 Podľa čl. 46 ods. 5 dohovoru ak súd skonštatuje porušenie odseku 1, predloží
prípad Výboru ministrov na zváženie prijatia opatrení. Ak súd skonštatuje, že nedošlo
k porušeniu odseku 1, predloží prípad Výboru ministrov a ten uzavrie jeho skúmanie.
22.7 Podľa čl. 11 ods. 1 charty každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo
zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky
bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice. Podľa ods. 2 rešpektuje sa
sloboda a pluralita médií.
23. Podľa § 3 ods. 1 infozákona každý má právo na prístup k informáciám, ktoré
majú povinné osoby k dispozícii.
III.
Právne posúdenie
III.A K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom
krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
24. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
25. Ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol jeho
doručením účastníkom konania právoplatnosť [§ 145 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“)], pretože správne
súdnictvo je po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) budované
na báze jednoinštančnosti. Napriek tomu je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť. Túto
procesnú možnosť sťažovateľ využil a o jeho kasačnej sťažnosti bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd.
26. Kasačná sťažnosť predstavuje procesnú platformu, ktorou sa žalobca v správnom
súdnictve môže účinne domáhať ochrany subjektívnych základných práv (či už procesnej
povahy, alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru dôjsť
rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o žalobe končí.
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
III.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu
a jemu predchádzajúcim postupom
28. Sťažovateľ argumentuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bola
zamietnutá kasačná sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola
zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti,
ktorým zamietla rozklad proti rozhodnutiu ministerstva vo veci nesprístupnenia informácie
v časti neposkytnutia rozhodnutia ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku č. 33411/05
v slovenskom jazyku, je arbitrárny, neodôvodnený a ústavne neudržateľný, v dôsledku čoho
došlo aj k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 26, čl. 48 ods. 1, čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj porušeniu čl. 142 ods. 3 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 46 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 11 charty.
V konkrétnostiach sťažovateľ zdôrazňuje, že nesúhlasí s názormi prezentovanými najvyšším
súdom, pretože
- neposkytnutie uvedenej informácie nie je súladné s čl. 26 ústavy a ustanoveniami
infozákona,
- neposkytnutie požadovanej informácie je v rozpore s čl. 10 dohovoru, ako aj čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5 ústavy a čl. 11 charty, pretože zverejňovanie
rozhodnutí ESĽP je vo verejnom záujme a ministerstvo bolo povinné sprístupniť
sťažovateľovi žiadanú informáciu vo forme rozhodnutia ESĽP v slovenskom jazyku,
pretože to patrí medzi všeobecné opatrenia, ktoré zabránia porušovaniu práv ďalších osôb
v budúcnosti,
- aj ústavný súd priznáva judikatúre ESĽP normatívnu záväznosť, z čoho vyplýva
povinnosť ministerstva rozširovať rozhodnutia ESĽP,
- krajský súd neoznámil sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi termín
verejného vyhlásenia rozsudku napriek tomu, že o to požiadal, čím došlo k porušeniu jeho
procesných práv v takej intenzite, ktorú bolo možné korigovať len zrušením rozsudku
krajského súdu,
- došlo k porušeniu práva sťažovateľa na vedomosti, ktoré je upravené v smernici,
a preto bolo vo veci potrebné, aby najvyšší súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor
o výklad § 16, čl. 3 a čl. 5 predmetnej smernice. Pokiaľ najvyšší súd nepredložil návrh
na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
postupoval v rozpore so základným právom sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy.
29. V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv
sťažovateľa podľa ústavy, dohovoru a charty napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
vydaným v správnom súdnictve je potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva,
ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať
„zákonnosť“ rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej správy v kontexte
ochrany subjektívnych práv žalobcu (§ 2 ods. 1, § 6 ods. 1 a § 177 ods. 1 SSP), teda
preskúmať, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý primárne posudzuje právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
30. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti bolo
posúdiť, či odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa
a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak,
či vzhľadom na právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by
nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa.
31. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku predovšetkým zaoberal právnou
otázkou, či a za akých podmienok bolo možné sťažovateľovi postupom podľa infozákona
odoprieť sprístupnenie ním požadovanej informácie, pričom dospel k ním formulovaným
záverom, zrozumiteľne objasnil najmä zákonný, ako aj ústavnoprávny rámec základného
práva slobodne prijímať informácie a tieto úvahy následne primeraným spôsobom aplikoval
v okolnostiach danej veci.
32. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší
súd interpretoval zákonné predpoklady poskytnutia požadovanej informácie, zdôrazňujúc,
že najzásadnejším predpokladom je, že povinná osoba predmetnou informáciou disponuje,
a v prípade sťažovateľa to tak nebolo. Najvyšší súd tiež konštatoval, že rozširujúci výklad,
podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy ako je tá, v ktorej
sa nachádzajú, nie je prípustný, pretože z infozákona nemožno vyvodzovať povinnosť
povinnej osoby získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať
či spravovať materiály, ak sa tieto nenachádzajú v jej dokumentácii v originálnej podobe.
Rovnako nemožno od povinnej osoby vyžadovať, aby vykonávala také úkony, ktoré
nesmerujú k výkonu jej právomocí, teda v danej veci zabezpečiť preklad rozhodnutia ESĽP
do slovenského jazyka za situácie, keď ním nedisponuje. Navyše taká povinnosť
ministerstvu nevyplýva ani z medzinárodných dokumentov upravujúcich činnosť ESĽP.
Najvyšší súd sa napokon stotožnil s názorom krajského súdu, že sťažovateľom požadovaná
informácia je verejne dostupná v databáze HUDOC na oficiálnej stránke ESĽP v jazyku,
v ktorom bolo dané rozhodnutie vyhlásené.
33. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z obsahu sťažnostnej argumentácie
a interpretačných záverov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
nevyplýva, že by najvyšší súd ústavnoprávne neudržateľným spôsobom posúdil námietky
sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti, resp. že by jeho právne závery boli v rozpore
s relevantnou normatívnou úpravou.
34. Z čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť právo každého slobodne vyhľadávať,
prijímať a rozširovať informácie (I. ÚS 236/06) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu
voči neidentifikovanej skupine subjektov tieto práva každému garantovať, resp. poskytnúť.
Obsah tohto záväzku je bližšie upravený v čl. 26 ods. 5 ústavy v podobe povinnosti orgánov
verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom
podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon.
35. Citovanými ustanoveniami ústavy sa zaručuje základné právo na informácie,
ktoré sa obdobne ako sloboda prejavu priznávajú a chránia v režime čl. 26 ods. 4 ústavy,
podľa ktorého slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia
a mravnosti.
36. Osobný rozsah základného práva na informácie je daný slovom každý. Právo
vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu,
prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej
povinnosti orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti, postupoch,
konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo
hromadným informačným prostriedkom, čo je viazané na vecný rozsah informačnej
povinnosti v posudzovanej súvislosti vymedzený v § 3 infozákona. Z tohto hľadiska je
relevantná okolnosť uvedená v bode 49 rozhodnutia najvyššieho súdu, a to, že sťažovateľ
požadoval preklad rozhodnutia, v ktorom Slovenská republika nebola stranou sporu. To je
pri skúmaní otázky, či malo mať ministerstvo taký preklad k dispozícii, potrebné
posudzovať v kontexte čl. 46 dohovoru (bod 22.2 tohto odôvodnenia), a teda odpovedať
negatívne. Výkladová relevancia rozhodnutí ESĽP nezodpovedá všeobecnému záväzku
Slovenskej republiky, ktorého obsahom by bolo zverejňovať alebo sprístupňovať preklad
všetkých rozhodnutí, resp. ktoréhokoľvek rozhodnutia ESĽP do slovenského jazyka.
37. Právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné
základné práva a slobody zaručené ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Všetky základné
práva a slobody sa chránia len do takej miery a v rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva
alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (m. m. PL. ÚS 7/96). Rovnováha verejného a súkromného záujmu je
dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva
a slobody (PL. ÚS 7/96, m. m. III. ÚS 196/03).
38. Ústava neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda
neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať,
prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno
vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky
informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniam vyvoditeľným z čl. 26
ods. 4 ústavy.
39. V načrtnutých súvislostiach sa žiada zdôrazniť aj to, že obsahom základného
práva na informácie nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa
(II. ÚS 184/03). Podmienky a spôsob, ktorým orgány verejnej moci vykonávajú svoju
povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti, sú bližšie ustanovené zákonom, a to
jednak všeobecným zákonom „lex generalis“, ktorým je infozákon, ako aj prípadnými
osobitnými zákonmi – „legi speciali“.
40. Orgán verejnej moci môže na základe zákonom ustanovených dôvodov
odmietnuť poskytnutie informácie požadovanej osobou uplatňujúcou základné právo
na informácie. Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia orgánu
verejnej moci o nesprístupnení informácií musí implikovať logickú, právnu a presvedčivú
argumentáciu, aby priemernému adresátovi bola poskytnutá možnosť pochopiť, na základe
akých konkrétnych okolností a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť
právnych noriem uplatnených na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky
aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti (rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Sži 1/2009 z 3. novembra 2009).
41. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku
primeraným, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal so všetkými podstatnými
skutočnosťami, ktoré boli relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré dostatočne objasnili
skutkový a právny základ rozhodnutia. Z uvedených dôvodov neexistuje podľa názoru
ústavného súdu medzi obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a požiadavkami
vyvoditeľnými zo základných práv podľa čl. 26, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2
a čl. 7 ods. 5 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 46 dohovoru, ako aj práva podľa
čl. 11 charty súvislosť, a preto považuje argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú.
42. Sťažovateľ tiež namieta, že nebol krajským súdom elektronicky upovedomený
na mailovú adresu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu, hoci
v podanej žalobe požiadal krajský súd, aby mu bol termín vyhlásenia rozsudku doručovaný
na elektronickú adresu.
43. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné pripomenúť, že ústavný súd disponuje
bohatou a konštantnou judikatúrou k otázke verejného vyhlasovania rozsudkov
všeobecných súdov a k otázke upovedomenia verejnosti a sporových strán o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku (II. ÚS 88/01, I. ÚS 121/09, IV. ÚS 110/03, II. ÚS 85/02,
I. ÚS 252/05). Vychádzajúc z citovanej konštantnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné
predovšetkým uviesť, že sťažovateľ nenamieta, že by k verejnému vyhláseniu rozsudku
krajského súdu nedošlo. Nenamieta ani, že by verejnosť a strany konania neboli vôbec
informované o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu vhodnými
prostriedkami (napr. na oznamovacej úradnej tabuli súdu, na jeho internetovej stránke). Jeho
námietka je konkretizovaná len tým, že nebol upovedomený o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku krajského súdu aj špecifickým spôsobom.
44. Pre naplnenie princípov spravodlivého súdneho konania musí byť nepochybné,
že došlo k verejnému vyhláseniu rozsudku a že o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku boli verejnosť a strany sporu riadne upovedomené, teda že do dispozičnej sféry
a vedomia verejnosti a strán sporu sa dostalo oznámenie súdu o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku. Naplneniu týchto predpokladov pre ústavne súladný postup súdov
pri verejnom vyhlasovaní rozsudkov konvenuje napríklad oznámenie o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku stranám sporu a verejnosti jeho zverejnením na úradnej
tabuli súdu či internetovej stránke súdu.
45. Pokiaľ strana sporu bola o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
oboznámená zverejnením oznámenia na úradnej tabuli súdu či jeho internetovej stránke,
avšak nie aj prostredníctvom elektronických prostriedkov, a to napriek tomu, že strana sporu
o to požiadala, závisí záver o nezákonnom postupe od použitej právnej (procesnej) úpravy.
Tu je treba poukázať na bod 56 rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom odkazuje na § 137
ods. 4 SSP, ktorý neupravuje povinnosť súdu v prípade určenia verejného vyhlásenia
rozsudku, ktorým rozhoduje bez nariadenia ústneho pojednávania, osobitne upovedomiť
účastníka konania.
45.1 Možno dodať, že povinnosť, ak o to strana požiada, oznámiť jej miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami je ustanovená v § 219
ods. 3 Civilného sporového poriadku, teda v predpise upravujúcom iný typ konania. Keďže
ide o dve rôzne úpravy tej istej procesnej situácie, je potrebné uprednostniť osobitné
ustanovenie Správneho súdneho poriadku (§ 137 ods. 4) ako „lex specialis“, a to v súlade
s § 25 naostatok označeného zákona upravujúceho subsidiaritu Civilného sporového
poriadku len pre otázky osobitne neriešené pre správne súdne konanie („Ak tento zákon
neustanovuje inak...“).
46. V napadnutom rozsudku sa navyše najvyšší súd vysporiadal s touto námietkou
sťažovateľa aj z hľadiska možných pozitívnych úvah o oznámení termínu verejného
vyhlásenia rozsudku. Vyhodnotil ju ako nedôvodnú, poukazujúc okrem iného na princíp
hospodárnosti konania. Podľa názoru najvyššieho súdu by bolo v rozpore s uvedeným
princípom, pokiaľ by len z dôvodu potreby doručenia oznámenia o verejnom vyhlásení
rozsudku elektronicky zrušil rozsudok krajského súdu, ktorý by bol následne vyhlásený
v rovnakom znení. Najvyšší súd poukázal tiež na skutočnosť, že termín verejného
vyhlásenia rozsudku krajského súdu bol riadne a včas zverejnený na internetovej stránke
súdu, ako aj na jeho úradnej tabuli. K porušeniu procesných práv sťažovateľa nemohlo dôjsť
aj preto, lebo na verejnom vyhlásení rozsudku účastník konania neuplatňuje žiadne svoje
procesné práva, nedáva vo veci vyjadrenia a nie je ani vypočutý.
47. S týmto právnym názorom najvyššieho súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
polemizuje. Ústavný súd, poukazujúc okrem bodu 45.1 tohto odôvodnenia aj na závery
obsiahnuté v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 162/2020, konštatuje, že sťažovateľom
namietaný nezákonný postup krajského súdu (neoznámenie miesta a času verejného
vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami) ešte nemusí (nemusel by ani v prípade
existencie a porušenia takej povinnosti konajúcim súdom) znamenať porušenie ústavných
práv sťažovateľa, a to vzhľadom na intenzitu zásahu do jeho ústavných práv oslabenú tým,
že krajský súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku sťažovateľovi
a verejnosti na úradnej tabuli, resp. na internetovej stránke súdu. Vzhľadom na uvedené
považuje ústavný súd túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú a dodáva, že sťažovateľom
označený čl. 142 ods. 3 ústavy síce ukladá súdom povinnosť vyhlasovať rozsudky verejne
a v mene Slovenskej republiky, k čomu však v tomto prípade došlo, a to bez spochybnenia
takto (ústavne) vymedzenej okolnosti sťažovateľom.
48. Napokon vo vzťahu k nepredloženiu predbežnej otázky Súdnemu dvoru
najvyšším súdom, a tým aj k vzniku porušenia základného práva sťažovateľa na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že touto problematikou sa
zaoberal už v uznesení sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010, keď konštatoval,
že „konanie podľa čl. 267 zmluvy je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi
a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci
nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj
relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade
povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva
(napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná
judikatúra).“. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd nepredložil Súdnemu
dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu ustanovení smernice v súvislosti
s porušením jeho práva na vedomosti, ústavný súd musí pripomenúť, že účastník konania
podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie
o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej
judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je
pre riešenie daného prípadu relevantná [BOBEK, M. Porušení povinnosti zahájit řízení
o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. Praha : C. H. Beck, 2004, s. 41.].
49. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku nevzniká v každom prípade, a to ani v prípade súdu, proti rozhodnutiu ktorého už nie
je prípustný opravný prostriedok. Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia
vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne otázky, sa môžu tejto
povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo viacerých týchto predpokladov:
a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená
Súdnym dvorom Európskej únie, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená
(princíp „acte éclairé“),
c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne
rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
50. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nevidí dôvod vyhodnotiť postup
najvyššieho súdu, ktorý nepredložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa
spomínanej smernice, ako nesprávny. Dôvodom je, že otázka výkladu komunitárneho práva
tak, ako ju navrhoval sťažovateľ, nebola pre riešenie daného prípadu v kontexte právnych
záverov najvyššieho súdu pri prieskume rozhodnutia krajského súdu (body 29 až 41 tohto
odôvodnenia) relevantná, čomu zodpovedá alternatíva označená ako „a)“ v bode 49 tohto
odôvodnenia (pričom uvedené platí bez ohľadu na odlišný aspekt negatívneho záveru
o prerušení konania, ktorý nepriliehavo prezentuje najvyšší súd v bode 53 svojho
rozhodnutia). Podľa ústavného súdu preto k porušeniu základného práva sťažovateľa
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nedošlo a z toho dôvodu predmetnú
námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.
51. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa, aby ústavný súd prerušil konanie o ústavnej
sťažnosti a predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku vo veci zaujatia stanoviska, či je
právna úprava § 3 ods. 1 infozákona v súlade s čl. 3 a čl. 2 ods. 4 a bodmi 9 a 16 smernice
v spojení s čl. 11 a čl. 52 charty, ústavný súd nepovažoval za potrebné prerušiť konanie
a požiadať Súdny dvor podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad
formou predbežného nálezu, pretože to na účel rozhodnutia o ústavnej sťažnosti nie je
potrebné, čo vyplýva z bodu 50 tohto odôvodnenia nadväzujúceho na obsah jeho
predchádzajúcich bodov.
52. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2021
Libor Duľa
predseda senátu