Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 1/2021
PDF · 488.33 KB
No categories available
IV. ÚS 1/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Kerakom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 12/2014 z 26. februára 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 13/2015 z 11. februára
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. Romanom Kerakom, Tomášikova 4, Bratislava, ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 12/2014 z 26. februára 2015
(ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 TdoV 13/2015 z 11. februára 2019 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
1.1 Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi.
Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a bola prejednaná vo IV. senáte ústavného
súdu, ktorý v zmysle čl. II bodu 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 pracuje v zložení Libor Duľa
(predseda senátu), Miroslav Duriš a Ladislav Duditš (členovia senátu).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu z 3. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T
4/2013 (ďalej len ,,rozsudok špecializovaného trestného súdu“) uznaný za vinného
zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný zákon“)
v súbehu so zločinom neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného
zákona, ktorého sa dopustil ako účastník trestného činu vo forme pomoci podľa § 21 ods. 1
písm. d) Trestného zákona, a to na skutkovom základe uvedenom v rozsudku
špecializovaného trestného súdu. Rozsudkom špecializovaného trestného súdu mu bol
uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Na podklade odvolania podaného
sťažovateľom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že zrušil výrok o treste
napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu a sťažovateľovi uložil úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 4 rokov. Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podal
sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný poriadok“), o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa nebol
v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe produkovaný žiadny dôkaz týkajúci sa jeho
konania, resp. činnosti vo vzťahu k založeniu, zosnovaniu a podporovaniu zločineckej
skupiny. V uvedenom smere sťažovateľ poukazuje na skorší právny názor najvyššieho súdu
vyjadrený v uznesení vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 8/2012 vzťahujúci sa
na zákonné znaky zločineckej skupiny podľa Trestného zákona, od ktorého sa podľa názoru
sťažovateľa najvyšší súd (ako odvolací súd) napadnutým rozsudkom odchýlil, pričom
na predmetné odchýlenie sa od svojej skoršej judikatúry nereflektoval najvyšší súd
(v postavení dovolacieho súdu) ani v napadnutom uznesení. Podľa názoru sťažovateľa
pri jeho odsúdení absentoval primárne dôkaz vzťahujúci sa na skutočnosť, že práve
sťažovateľ dával iným osobám v súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou akýkoľvek príkaz
či pokyn. Sťažovateľovi taktiež nie je zrejmé, prečo všeobecné súdy posúdili poskytovanie
právnych služieb jeho klientom ako trestný čin iba v prípade niektorých skutkov, pričom
pri iných skutkoch v jeho konaní spáchanie trestného činu nevideli. Aj v uvedených
súvislostiach považuje sťažovateľ odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako aj napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu za nepreskúmateľné a zároveň nerešpektujúce príslušné
ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa odôvodňovania meritórnych rozhodnutí
vydaných v trestnom konaní. V uvedenom smere sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje
na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa ochrany
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie v nadväznosti na nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí.
4. Vzhľadom na všetko dosiaľ uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
uznesením prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol vo veci
samej týmto nálezom: ,,1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 TdoV 13/2015
a v konaní vedenom pod sp. zn.: 5To 12/2014 porušil základné práva
, na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 2 TdoV 13/2015 zo dňa
11.02.2019 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 5To 12/2014 zo dňa
26.02.2015 sa zrušujú a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 3.
priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je
Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. Romana Keraka do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). V súlade s jeho § 246 ods. 1 a 2 sa tento zákon použije aj na konania začaté
do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára
2019, zostávajú zachované.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu,
ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
11. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na prerokovanie.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
14. Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd
v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä
ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,
prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky.
15. Podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa
povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy,
o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval
pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa
príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.
16. Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti
obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo
prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa
zákona vyžaduje,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený
taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,
j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,
l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené
zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou
uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie
odvolania,
m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie
prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol,
že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv
a slobôd a taktiež ľudských práv a základných slobôd bližšie vymedzených v bode 1
odôvodnenia tohto rozhodnutia, ku ktorému malo podľa jeho tvrdení dôjsť napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa,
a taktiež napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa pre nenaplnenie uplatnených dovolacích dôvodov.
III.1 K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu
18. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou, resp. Listinou
základných práv a slobôd a taktiež systém ochrany ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4
ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj
ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01, I. ÚS 107/2019).
19. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode
odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej
prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút dovolania proti právoplatnému rozsudku súdu
poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa primárne právnych pochybení
odvolacieho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd
jednotlivca. Rozhodovanie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku patrí vždy
najvyššiemu súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom
pochybení odvolacieho súdu prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorého podanie aj využil, pričom o sťažovateľom podanom dovolaní rozhodoval najvyšší
súd ako súd dovolací. Ochranu základným právam a slobodám, resp. ľudským právam
a základným slobodám sťažovateľa tak bol v konkrétnom prípade oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Táto skutočnosť vylučuje
právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej
sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
III.2 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
21. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
22. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila
na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd v napadnutom uznesení s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, a taktiež, či je
odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.
23. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti súbežne namieta porušenie jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy
a taktiež porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti pri interpretácii obsahu a rozsahu
základných práv a slobôd zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
týkajúcu sa jednotlivých ľudských práv a základných slobôd garantovaných dohovorom.
Základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedá
v štruktúre práv garantovaných dohovorom právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
24. Vo vzťahu k nenaplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku v prípade sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol, že tento dovolací dôvod je zo strany dovolacieho súdu možné
konštatovať iba v prípade, ak je právo na obhajobu obvineného porušené zásadným
spôsobom. V súvislostiach tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ v dovolaní argumentoval
rozsahom a spôsobom hodnotenia dôkazov v jeho neprospech, k čomu však najvyšší súd
na iných miestach odôvodnenia napadnutého uznesenia jednoznačne uviedol, že námietka
spočívajúca v nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov nie je spôsobilá naplniť
akýkoľvek dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Ústavný súd
pripomína, že uvedené konštatovanie najvyššieho súdu vyplýva z jeho dlhodobo
judikovanej aplikačnej praxe, a preto ho v žiadnom prípade nemožno označiť za arbitrárne,
resp. zasahujúce do základných práv a slobôd sťažovateľa.
25. Ako z bodu 3 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, primárnou námietkou
sťažovateľa vo vzťahu k podanej ústavnej sťažnosti je však tá skutočnosť, že najvyšší súd
ako súd dovolací v napadnutom uznesení nereflektoval na údajné odchýlenie sa odvolacieho
súdu od právneho posúdenia zákonných znakov zločineckej skupiny vyjadreného v skoršej
judikatúre najvyššieho súdu (2 Tost 8/2012), pričom predmetná argumentácia bola zo strany
sťažovateľa subsumovaná pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku. Ústavný súd sa preto v naznačenom smere zaoberal práve tou časťou odôvodnenia
napadnutého uznesenia, ktorá sa priamo vzťahuje k formulovanej sťažnostnej námietke,
pričom zistil nasledujúce skutočnosti.
26. V prvom rade ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že rozhodovacia činnosť
najvyššieho súdu týkajúca sa naplnenia, resp. nenaplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorej pod vymedzený dovolací dôvod možno
(s výnimkou dovolania podaného ministrom spravodlivosti) subsumovať výlučne námietky
právneho charakteru, a teda nikdy nie námietky skutkové, je nielen konštantná, ale aj
zákonná, čo možno nepochybne deklarovať samotnou zákonnou dikciou § 371 ods. 1
písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, podľa ktorej ,,správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“. Aj z uvedeného dôvodu
ústavný súd podrobil prieskumu najmä tú časť argumentácie sťažovateľa, ktorou tento
svojím skorším dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu v kontexte právnom, a nie
skutkovom. Problematiku zločineckých skupín je totiž vo všeobecnosti možné posudzovať
nielen skutkovo, ale aj právne. Kým skutkové posúdenie zločineckej skupiny je esenciálne
závislé od vykonaného dokazovania, jej právne posúdenie, a teda subsumovanie zisteného
skutkového stavu pod príslušné ustanovenia Trestného zákona týkajúce sa zločineckej
skupiny, je skôr vnútornou psychickou činnosťou súdu v procese aplikácie právnych
noriem.
27. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu toho, či zistený skutkový stav vo vzťahu
k sťažovateľovi naplnil zákonné znaky zločineckej skupiny, najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia (osobitne vo vzťahu ku skoršej judikatúre najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tost 8/2012) po odcitovaní jej časti uviedol, že ,,v aktuálne prejednávanej trestnej veci
súdy nižšieho stupňa v nadväznosti na citované rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom
odôvodnili kvalifikovanie konania obvinených ako zločinu založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny s tým, že prihliadli na čl. 2 písm. c/ Dohovoru OSN
proti nadnárodnému organizovanému zločinu... ktorého cieľom je pomôcť pri spolupráci
v efektívnejšom predchádzaní nadnárodnému organizovanému zločinu a v boji proti nemu.
Dohovor OSN chápe štruktúrovanosť skupiny širšie, pričom nevyžaduje formálne rozdelenie
úloh, trvanie členstva alebo rozvinutú štruktúru... Zoskupenie osôb v danej veci potom
zodpovedalo legálnej definícii zločineckej skupiny, resp. organizovanej skupiny v zmysle
ustanovenia § 129 ods. 4 Trestného zákona, respektíve čl. 2 písm. a/ Dohovoru OSN.
Navyše treba zdôrazniť, že aj v rámci tejto skupiny existovalo rozdelenie osôb na určité
stupne riadenia (najvyšší, stredný a nižší stupeň).“. Nad rámec uvedeného najvyšší súd
v napadnutom uznesení v celom rozsahu odkázal aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu vo vzťahu k ,,podrobnému kvalifikovaniu skutkov“, a teda esenciálne aj
vo vzťahu k právnej kvalifikácii zločineckej skupiny. K tomu ústavný súd dodáva, že pre už
konštatovaný nedostatok právomoci ústavného súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
nebol vecne preskúmavaný v tomto konaní pred ústavným súdom, avšak v spojitosti
s odkazovacou časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je potrebné
uviesť to, že odvolací súd sa naplnením znakov zločineckej skupiny v odôvodnení svojho
rozhodnutia zaoberal analytickým, ako aj syntetickým spôsobom.
28. Odvolací súd jednotlivé pojmové znaky zločineckej skupiny nielenže rozobral
na úrovni Trestného zákona, ale predovšetkým z pohľadu Dohovoru OSN proti
nadnárodnému organizovanému zločinu, pričom z analýzy relevantných ustanovení
právnych noriem následne vyvodil záver, podľa ktorého «za pojmom štruktúrovaná skupina
je potrebné si predstavovať nie len typy mafiánskych skupín v slovenských podmienkach
verejne známych pod názvami Sýkorovci, Černákovci, Piťovci, atď., ale aj zločinecké
organizácie, ktoré nemajú pevnú štruktúru, ani formálne rozdelené úlohy medzi svojich
členov, či doživotné členstvo. Ide o skupiny, ktoré majú síce podobu sietí, ale nepotrebujú
presnú štruktúru a dokážu sa prispôsobiť každej situácii na trhu, pričom využívajú medzery
v jednotlivých zákonných úpravách. V týchto prípadoch je štruktúra skupiny jednoduchšia,
subordinačné vzťahy sú menej zreteľné, podriadenosť funguje iba tam, kde je to nevyhnutné
pre jej efektívnu činnosť. Z toho potom vyplýva „aj menšia súdržnosť a trvanlivosť
zoskupenia ako aj menšia alebo žiadna konšpirácia vo vnútri skupiny“, pričom rovnako
chýbajú rituály a iracionálne prvky. Rozhodujúcim integrujúcim faktorom je spoločný
obchodný záujem – zisk, za ktorého dosiahnutím existuje schopnosť skupiny prispôsobovať
sa novým legislatívnym podmienkam, v ktorých pôsobí, ako aj schopnosť flexibilne reagovať
na nové črtajúce sa príležitosti na trhu.». Za situácie náležitého a presvedčivého
rozhodnutia odvolacieho súdu, s ktorého dôvodmi sa v načrtnutom smere dovolací súd
bezvýhradne stotožnil, pričom tieto zároveň doplnil vlastnými úvahami podrobne
citovanými v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd nemal
žiadnu pochybnosť o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu aj
z pohľadu ústavných a medzinárodných požiadaviek na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.
29. V nadväznosti na posúdenie veci ústavným súdom uvedené v bodoch 24 až 28
odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami formulovanými v rámci dovolania
sťažovateľa, jeho závery nie sú výsledkom arbitrárnosti, resp. svojvôle, a preto je napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, ktoré tvorilo predmet prieskumu v tomto konaní,
z ústavnoprávneho hľadiska plne akceptovateľné. Na základe všetkého dosiaľ uvedeného
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv a práv,
ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ prostredníctvom svojej ústavnej sťažnosti
domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
30. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
31. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavného súdu bolo o ústavnej sťažnosti
sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu