Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 1/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Kerakom, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. februára

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. Romanom Kerakom, Tomášikova 4, Bratislava, ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2015

(ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. februára 2019 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

1.1 Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi.

Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období

od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a bola prejednaná vo IV. senáte ústavného

súdu, ktorý v zmysle čl. II bodu 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 pracuje v zložení Libor Duľa

(predseda senátu), Miroslav Duriš a Ladislav Duditš (členovia senátu).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu z 3. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T

4/2013 (ďalej len ,,rozsudok špecializovaného trestného súdu“) uznaný za vinného

zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“)

v súbehu so zločinom neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného

zákona, ktorého sa dopustil ako účastník trestného činu vo forme pomoci podľa § 21 ods. 1

písm. d) , a to na skutkovom základe uvedenom v rozsudku

špecializovaného trestného súdu. Rozsudkom špecializovaného trestného súdu mu bol

uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Na podklade odvolania podaného

sťažovateľom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že zrušil výrok o treste

napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu a sťažovateľovi uložil úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 4 rokov. Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podal

sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa ,

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“), o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol, keďže neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa nebol

v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe produkovaný žiadny dôkaz týkajúci sa jeho

konania, resp. činnosti vo vzťahu k založeniu, zosnovaniu a podporovaniu zločineckej

skupiny. V uvedenom smere sťažovateľ poukazuje na skorší právny názor najvyššieho súdu

vyjadrený v uznesení vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. vzťahujúci sa

na zákonné znaky zločineckej skupiny podľa , od ktorého sa podľa názoru

sťažovateľa najvyšší súd (ako odvolací súd) napadnutým rozsudkom odchýlil, pričom

na predmetné odchýlenie sa od svojej skoršej judikatúry nereflektoval najvyšší súd

(v postavení dovolacieho súdu) ani v napadnutom uznesení. Podľa názoru sťažovateľa

pri jeho odsúdení absentoval primárne dôkaz vzťahujúci sa na skutočnosť, že práve

sťažovateľ dával iným osobám v súvislosti so stíhanou trestnou činnosťou akýkoľvek príkaz

či pokyn. Sťažovateľovi taktiež nie je zrejmé, prečo všeobecné súdy posúdili poskytovanie

právnych služieb jeho klientom ako trestný čin iba v prípade niektorých skutkov, pričom

pri iných skutkoch v jeho konaní spáchanie trestného činu nevideli. Aj v uvedených

súvislostiach považuje sťažovateľ odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako aj napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu za nepreskúmateľné a zároveň nerešpektujúce príslušné

ustanovenia týkajúce sa odôvodňovania meritórnych rozhodnutí

vydaných v trestnom konaní. V uvedenom smere sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje

na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa ochrany

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie v nadväznosti na nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

4. Vzhľadom na všetko dosiaľ uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

uznesením prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol vo veci

samej týmto nálezom: ,,1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.:

a v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil základné práva

, na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa

11.02.2019 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa zo dňa

26.02.2015 sa zrušujú a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 3.

priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je

Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. Romana Keraka do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“). V súlade s jeho § 246 ods. 1 a 2 sa tento zákon použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára

2019, zostávajú zachované.

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu,

ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

11. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na prerokovanie.

12. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

14. Podľa ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd

v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä

ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,

prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa

spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto

výroky.

15. Podľa v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa

povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy,

o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval

pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa

príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

16. Podľa dovolanie možno podať, ak

a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,

b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti

obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo

prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa

zákona vyžaduje,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom,

h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený

taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,

l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené

zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou

uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie

odvolania,

m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie

prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,

n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol,

že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

a slobôd a taktiež ľudských práv a základných slobôd bližšie vymedzených v bode 1

odôvodnenia tohto rozhodnutia, ku ktorému malo podľa jeho tvrdení dôjsť napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa,

a taktiež napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa pre nenaplnenie uplatnených dovolacích dôvodov.

III.1 K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

18. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených , resp. Listinou

základných práv a slobôd a taktiež systém ochrany ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( a ), a to tak, že všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4

). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj

ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (, ).

19. Vychádzajúc zo svojej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode

odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút dovolania proti právoplatnému rozsudku súdu

poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok týkajúcich sa primárne právnych pochybení

odvolacieho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd

jednotlivca. Rozhodovanie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku patrí vždy

najvyššiemu súdu. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení odvolacieho súdu prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorého podanie aj využil, pričom o sťažovateľom podanom dovolaní rozhodoval najvyšší

súd ako súd dovolací. Ochranu základným právam a slobodám, resp. ľudským právam

a základným slobodám sťažovateľa tak bol v konkrétnom prípade oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Táto skutočnosť vylučuje

právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej

sťažnosti podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

III.2 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

21. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

22. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd v napadnutom uznesení s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, a taktiež, či je

odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

23. Sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti súbežne namieta porušenie jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného

a taktiež porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1

dohovoru. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti pri interpretácii obsahu a rozsahu

základných práv a slobôd zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

týkajúcu sa jednotlivých ľudských práv a základných slobôd garantovaných dohovorom.

Základnému právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa zodpovedá

v štruktúre práv garantovaných dohovorom právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

24. Vo vzťahu k nenaplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

v prípade sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol, že tento dovolací dôvod je zo strany dovolacieho súdu možné

konštatovať iba v prípade, ak je právo na obhajobu obvineného porušené zásadným

spôsobom. V súvislostiach tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ v dovolaní argumentoval

rozsahom a spôsobom hodnotenia dôkazov v jeho neprospech, k čomu však najvyšší súd

na iných miestach odôvodnenia napadnutého uznesenia jednoznačne uviedol, že námietka

spočívajúca v nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov nie je spôsobilá naplniť

akýkoľvek dôvod dovolania podľa . Ústavný súd

pripomína, že uvedené konštatovanie najvyššieho súdu vyplýva z jeho dlhodobo

judikovanej aplikačnej praxe, a preto ho v žiadnom prípade nemožno označiť za arbitrárne,

resp. zasahujúce do základných práv a slobôd sťažovateľa.

25. Ako z bodu 3 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, primárnou námietkou

sťažovateľa vo vzťahu k podanej ústavnej sťažnosti je však tá skutočnosť, že najvyšší súd

ako súd dovolací v napadnutom uznesení nereflektoval na údajné odchýlenie sa odvolacieho

súdu od právneho posúdenia zákonných znakov zločineckej skupiny vyjadreného v skoršej

judikatúre najvyššieho súdu (), pričom predmetná argumentácia bola zo strany

sťažovateľa subsumovaná pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku. Ústavný súd sa preto v naznačenom smere zaoberal práve tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia, ktorá sa priamo vzťahuje k formulovanej sťažnostnej námietke,

pričom zistil nasledujúce skutočnosti.

26. V prvom rade ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že rozhodovacia činnosť

najvyššieho súdu týkajúca sa naplnenia, resp. nenaplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) , podľa ktorej pod vymedzený dovolací dôvod možno

(s výnimkou dovolania podaného ministrom spravodlivosti) subsumovať výlučne námietky

právneho charakteru, a teda nikdy nie námietky skutkové, je nielen konštantná, ale aj

zákonná, čo možno nepochybne deklarovať samotnou zákonnou dikciou § 371 ods. 1

písm. i) časti vety za bodkočiarkou , podľa ktorej ,,správnosť a úplnosť

zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“. Aj z uvedeného dôvodu

ústavný súd podrobil prieskumu najmä tú časť argumentácie sťažovateľa, ktorou tento

svojím skorším dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu v kontexte právnom, a nie

skutkovom. Problematiku zločineckých skupín je totiž vo všeobecnosti možné posudzovať

nielen skutkovo, ale aj právne. Kým skutkové posúdenie zločineckej skupiny je esenciálne

závislé od vykonaného dokazovania, jej právne posúdenie, a teda subsumovanie zisteného

skutkového stavu pod príslušné ustanovenia týkajúce sa zločineckej

skupiny, je skôr vnútornou psychickou činnosťou súdu v procese aplikácie právnych

noriem.

27. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu toho, či zistený skutkový stav vo vzťahu

k sťažovateľovi naplnil zákonné znaky zločineckej skupiny, najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia (osobitne vo vzťahu ku skoršej judikatúre najvyššieho súdu sp. zn.

2 Tost 8/2012) po odcitovaní jej časti uviedol, že ,,v aktuálne prejednávanej trestnej veci

súdy nižšieho stupňa v nadväznosti na citované rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom

odôvodnili kvalifikovanie konania obvinených ako zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny s tým, že prihliadli na čl. 2 písm. c/ Dohovoru OSN

proti nadnárodnému organizovanému zločinu... ktorého cieľom je pomôcť pri spolupráci

v efektívnejšom predchádzaní nadnárodnému organizovanému zločinu a v boji proti nemu.

Dohovor OSN chápe štruktúrovanosť skupiny širšie, pričom nevyžaduje formálne rozdelenie

úloh, trvanie členstva alebo rozvinutú štruktúru... Zoskupenie osôb v danej veci potom

zodpovedalo legálnej definícii zločineckej skupiny, resp. organizovanej skupiny v zmysle

ustanovenia , respektíve / Dohovoru OSN.

Navyše treba zdôrazniť, že aj v rámci tejto skupiny existovalo rozdelenie osôb na určité

stupne riadenia (najvyšší, stredný a nižší stupeň).“. Nad rámec uvedeného najvyšší súd

v napadnutom uznesení v celom rozsahu odkázal aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu vo vzťahu k ,,podrobnému kvalifikovaniu skutkov“, a teda esenciálne aj

vo vzťahu k právnej kvalifikácii zločineckej skupiny. K tomu ústavný súd dodáva, že pre už

konštatovaný nedostatok právomoci ústavného súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

nebol vecne preskúmavaný v tomto konaní pred ústavným súdom, avšak v spojitosti

s odkazovacou časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je potrebné

uviesť to, že odvolací súd sa naplnením znakov zločineckej skupiny v odôvodnení svojho

rozhodnutia zaoberal analytickým, ako aj syntetickým spôsobom.

28. Odvolací súd jednotlivé pojmové znaky zločineckej skupiny nielenže rozobral

na úrovni , ale predovšetkým z pohľadu Dohovoru OSN proti

nadnárodnému organizovanému zločinu, pričom z analýzy relevantných ustanovení

právnych noriem následne vyvodil záver, podľa ktorého «za pojmom štruktúrovaná skupina

je potrebné si predstavovať nie len typy mafiánskych skupín v slovenských podmienkach

verejne známych pod názvami Sýkorovci, Černákovci, Piťovci, atď., ale aj zločinecké

organizácie, ktoré nemajú pevnú štruktúru, ani formálne rozdelené úlohy medzi svojich

členov, či doživotné členstvo. Ide o skupiny, ktoré majú síce podobu sietí, ale nepotrebujú

presnú štruktúru a dokážu sa prispôsobiť každej situácii na trhu, pričom využívajú medzery

v jednotlivých zákonných úpravách. V týchto prípadoch je štruktúra skupiny jednoduchšia,

subordinačné vzťahy sú menej zreteľné, podriadenosť funguje iba tam, kde je to nevyhnutné

pre jej efektívnu činnosť. Z toho potom vyplýva „aj menšia súdržnosť a trvanlivosť

zoskupenia ako aj menšia alebo žiadna konšpirácia vo vnútri skupiny“, pričom rovnako

chýbajú rituály a iracionálne prvky. Rozhodujúcim integrujúcim faktorom je spoločný

obchodný záujem – zisk, za ktorého dosiahnutím existuje schopnosť skupiny prispôsobovať

sa novým legislatívnym podmienkam, v ktorých pôsobí, ako aj schopnosť flexibilne reagovať

na nové črtajúce sa príležitosti na trhu.». Za situácie náležitého a presvedčivého

rozhodnutia odvolacieho súdu, s ktorého dôvodmi sa v načrtnutom smere dovolací súd

bezvýhradne stotožnil, pričom tieto zároveň doplnil vlastnými úvahami podrobne

citovanými v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia, ústavný súd nemal

žiadnu pochybnosť o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu aj

z pohľadu ústavných a medzinárodných požiadaviek na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.

29. V nadväznosti na posúdenie veci ústavným súdom uvedené v bodoch 24 až 28

odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami formulovanými v rámci dovolania

sťažovateľa, jeho závery nie sú výsledkom arbitrárnosti, resp. svojvôle, a preto je napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, ktoré tvorilo predmet prieskumu v tomto konaní,

z ústavnoprávneho hľadiska plne akceptovateľné. Na základe všetkého dosiaľ uvedeného

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv a práv,

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ prostredníctvom svojej ústavnej sťažnosti

domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného

prerokovania podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

30. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

31. S ohľadom na všetky uvedené závery ústavného súdu bolo o ústavnej sťažnosti

sťažovateľa potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu