Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 22/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou DPP Martaus & Partners, s. r. o., Jána Milca 788/5, Žilina, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Anton Martaus, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 13. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. februára 2019 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v napadnutom konaní

v procesnom postavení žalovaného v 2. rade, z titulu štatutára žalovaného v 1. rade

o zaplatenie sumy 8 298,47 € s príslušenstvom a o určenie neplatnosti zmluvy. Sťažovateľ

ako štatutár žalovaného v 1. rade uzatvoril mandátnu zmluvu so žalobkyňou, z ktorej jej

mala vzniknúť škoda, pričom žalobkyňa vo vzťahu k sťažovateľovi sa žalobou domáhala

svojho nároku z titulu náhrady škody z trestného činu. Okresný súd Žilina (ďalej len

„súd prvej inštancie“) v uvedenej právnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 29. júna 2017 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“), ktorým uložil žalovanému

v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 8 298,47 €, a to v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných, teda žalovaného

v 1. rade a sťažovateľa, zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Okresný súd

sťažovateľa predmetným rozsudkom ďalej zaviazal zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania

vo výške 9 % ročne zo sumy 8 298,47 € od 14. júla 2009 do 9. júla 2014, žalovaného

v 1. rade a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 8,15 %

ročne zo sumy 8 298,47 € od 10. júla 2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného

zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého, a vo zvyšku žalobu

zamietol. Sťažovateľ, nespokojný s výsledkom konania na okresnom súde, podal proti

rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil

rozsudok súdu prvej inštancie tak, že vo výrokoch o úrokoch z omeškania a čiastočného

zamietnutia žaloby zmenil povinnosť sťažovateľa zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania

vo výške 8,5 % ročne zo sumy 8 298,47 € od 16. augusta 2007 do zaplatenia, a to do 3 dní

s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v tomto rozsahu tohto plnenia povinnosť

plniť druhého žalovaného. Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal

dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 25. augusta 2020 (ďalej len „rozhodnutie o dovolaní“)

tak, že dovolanie odmietol z časti podľa a z časti podľa

.

3. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu malo dôjsť

k neprípustnému zásahu do jeho označených práv, teda práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke, že krajský súd

„napadnuté rozhodnutie dostatočne neodôvodnil v časti zaoberajúcej sa odvolaním

sťažovateľa a ani sa v dostatočnej miere nevysporiadal so sťažovateľom namietanými

právnymi skutočnosťami uvedenými v odvolaní, predovšetkým s námietkou, že prvostupňový

súd nevzal pri svojom rozhodovaní do úvahy ustanovenie

o Združovaní občanov účinného do 30. 03. 2016, ktoré malo vplyv na aktívnu vecnú

legitimácie žalobkyne“, teda v námietke arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

nálezom v tomto znení:

„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa

SR a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 02. 2019, sp. zn.:

-977 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. 02. 2019, sp. zn.: -977

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia na účet

advokátskej kancelárie DPP Martaus & Partners, s. r. o...“

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie právnych

predpisov s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

11. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

ďalej vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ).

12. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,

ktoré majú pre vec podstatný význam (, ). Ak ide o argument,

ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

().

13. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci

Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33) vyplýva,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli dôvody,

na ktorých založili svoje rozhodnutia. Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje

v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť určený vo svetle okolností prípadu (rozsudok

vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď

vnútroštátne súdy nie sú povinné dať odpoveď na všetky im predložené argumenty

(rozsudok vo veci Van de Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90,

bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami

prípadu (rozsudok vo veci Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02,

bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok

prípadu rozhodujúce [rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku

(č. 2) z 11. 7. 2017, sťažnosť č. 19867/12, bod 84; tiež S. C. IMH Suceava S. R. L. proti

Rumunsku z 29. 10. 2013, sťažnosť č. 24935/04), bod 40]. Rozhodnutie vnútroštátneho

súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania,

iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej

chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“

(už citovaný Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok vo veci Navalnyy a Ofitserov

proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).

14. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

15. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ napriek tomu, že využil možnosť podať

dovolanie v tejto veci, rozhodnutie o dovolaní svojou sťažnosťou nenapáda, pričom zároveň

argumentuje zachovaním lehoty podľa (bod 14 odôvodnenia

tohto rozhodnutia).

16. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd musel zaoberať procesnými súvislosťami

sťažovateľom zvoleného postupu, ktorý aj napriek využitiu mimoriadneho opravného

prostriedku – dovolania, rozhodnutie o dovolaní nenapáda, hoci tvorí jednu z príloh

doručenej sťažnosti. Z obsahu rozhodnutia o dovolaní je zrejmé, že sťažovateľ uplatňuje

rovnaké argumenty (tvrdené pochybenia, pozn.), ktoré uplatnil aj v dovolaní a ktorými

odôvodňoval prípustnosť svojho dovolania, ktoré bolo najvyšším súdom odmietnuté.

17. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

18. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

19. Z koncepcie subsidiarity možno okrem iného vyvodiť aj racionálnu požiadavku,

aby sa rôzne inštancie súdneho systému zaoberali len spornými otázkami nastolenými

stranami dotknutého konania v spore až potom, čo boli predmetom prieskumu na nižšej

inštancii, zároveň však musia prihliadať aj na závažné skutočnosti prípadu, na ktoré

prihliadajú ex offo, ktoré ostali opomenuté alebo na ne nebolo prihliadané, hoci nesporne

mohli mať význam pre výsledok konania.

20. V sťažovateľovom prípade sa rovnakou námietkou, akú predostrel v konaní

pred ústavným súdom, zjavne zaoberal aj najvyšší súd v dovolacom konaní (pozri bod 3

odôvodnenia rozhodnutia o dovolaní, pozn.). Aj napriek skutočnosti, že dovolací súd

dovolanie odmietol (teda rozhodol procesným rozhodnutím), jeho záver o neprípustnosti

dovolania je aj výsledkom posúdenia jeho dôvodnosti.

21. Vychádzajúc z uvedených súvislostí, ústavný súd dospel k záveru, že nemá

právomoc rozhodnúť o namietanom porušení označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu z dôvodov uvádzaných sťažovateľom. Preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

22. Napriek uvedenému ústavný súd ako obiter dictum k veci sťažovateľa dodáva,

vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu, že povinnosť nahradiť škodu,

ktorú si žalobkyňa proti sťažovateľovi uplatnila predmetnou žalobou, bola už judikovaná

právoplatným rozsudkom trestného súdu v trestnej veci sťažovateľa sp. zn. ,

ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu podvodu a ktorým mu bola

uložená povinnosť nahradiť túto škodu žalobkyni v rovnakej sume (ako bola predmetom jej

žaloby, pozn.) s tým, že so zvyškom nároku na náhradu škody bola žalobkyňa odkázaná

na občianskoprávne konanie (bod 3 odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

pozn.). Preto žaloba bola vo vzťahu k sťažovateľovi v tejto časti zamietnutá (ako duplicitne

uplatnený nárok, pozn.). Z výrokovej časti napadnutého rozsudku krajského súdu ďalej

vyplýva, že sťažovateľ bol predmetným rozsudkom krajského súdu zaviazaný len

na zaplatenie úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky vzniknutej trestným činom.

Vychádzajúc z uvedeného, argumentácia sťažovateľa, ktorý namietal nedostatok vecnej

aktívnej legitimácie žalobkyne z dôvodu nerešpektovania „

Zb. o Združovaní občanov účinného do 30. 03. 2016“, nemá relevantný súvis s jeho

právnym postavením v spore a s dôvodmi, pre ktoré ho vo veci konajúce súdy zaviazali

na zaplatenie úrokov z omeškania. Úroky z omeškania ako akcesorický nárok sa odvíjajú

od hlavného nároku, pričom (ako už bolo uvedené) vo vzťahu k sťažovateľovi hlavný nárok

žalobkyne nebol priznaný napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale rozhodnutím

trestného súdu v trestnej veci sťažovateľa.

23. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími uplatnenými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2021

Peter Molnár

predseda senátu