Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 56/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátom JUDr. Šimonom Cibulkom, Hodžova 53,

Trenčín, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -121

z 30. novembra 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. januára 2021 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Šimonom Cibulkom,

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -121 z 30. novembra 2020

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (spolu

so spoluobvinenými, pozn.) je väzobne trestne stíhaný pre pokračovací zločin legalizácie

príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. b), c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na v súbehu s pokračovacím zločinom

falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla podľa § 220 ods. 1,

ods. 3 písm. a), b) s poukazom na .

Sťažovateľovi bolo po vzatí do väzby uznesením vyšetrovateľa z 19. júla 2020 podľa § 206

ods. l v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) vznesené obvinenie aj za účastníctvo vo forme objednávateľa na prečin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

k .

3. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 14. mája 2020 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. júna 2020, pričom následne sudca pre prípravne konanie

okresného súdu uznesením sp. zn. z 18. novembra 2020 predĺžil väzbu

sťažovateľa a jeho spoluobvinených do 12. marca 2021. Proti tomuto rozhodnutiu podali

sťažnosti sťažovateľ, jeho spoluobvinení aj prokurátor. O týchto sťažnostiach rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že sťažnosti obvinených ako nedôvodné zamietol

a na podklade sťažnosti prokurátora, ktorú považoval sčasti za dôvodnú, zmenil uznesenie

sudcu pre prípravné konanie vo vzťahu k sťažovateľovi tak, že rozšíril dôvod väzby podľa

o dôvod podľa Trestného

poriadku. Zároveň krajský súd napadnutým uznesením potvrdil predĺženie väzby

do 12. marca 2021.

4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti spochybnil dôvodnosť predĺženia väzby,

ako aj existenciu dôvodov kolúznej [ ] a preventívnej

väzby [ ], ako aj nenahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

5. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd svoje rozhodnutie v časti o predĺžení väzby

dostatočne neodôvodnil, a preto ho považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne. Konkrétne

sťažovateľ poukázal na to, že hoci v predmetnej veci prebieha znalecké dokazovanie, to

podľa neho nepredstavuje dôvod na predĺženie väzby, pretože ak chcel vyšetrovateľ

zabezpečiť vypracovanie znaleckých posudkov, mal ich zabezpečiť skôr v rámci

sedemmesačnej lehoty základného trvania väzby. Rovnako sťažovateľ argumentuje aj proti

potrebe dodatočne vypočuť svedkov a obvinených. Sťažovateľ tvrdí, že pandemická situácia

mu nemôže byť na ujmu, čo sa týka trvania väzby, a ak vyšetrovateľ považoval za potrebné

dodatočne vypočuť osoby v predmetnom trestnom konaní, mal tak urobiť pomocou

technických prostriedkov (napr. telemost) v základnej sedemmesačnej lehote väzby.

Sťažovateľ sa preto domnieva, že prieťahy vo vyšetrovaní boli spôsobené výlučne orgánmi

činnými v trestnom konaní a predĺženie väzby bolo preto nezákonné.

6. Okrem tohto sťažovateľ taktiež tvrdil, že v čase rozhodovania o predĺžení väzby

neexistovali ani zákonné dôvody kolúznej, resp. preventívnej väzby. Ku kolúznej väzbe

sťažovateľ uviedol, že jej dôvodom nemôže byť samotná skutočnosť, že skutok nie je

doteraz dostatočne objasnený, taktiež sa nemôže opierať iba o charakter trestnej činnosti

kladenej za vinu sťažovateľovi bez toho, aby sa tento takej trestnej činnosti už dopustil

v minulosti a bol za ňu právoplatne odsúdený. Napokon doplnil, že krajský súd

v napadnutom uznesení neidentifikoval konkrétne preukázané skutočnosti zakladajúce

obavu, že by sťažovateľ vyvíjal aktivitu smerujúcu k mareniu vyšetrovania. K preventívnej

väzbe sťažovateľ uviedol, že krajský súd založil svoj záver, že by sťažovateľ mohol

pokračovať v trestnej činnosti, iba na abstraktných a formalisticky vyjadrených hypotézach,

pričom sťažovateľ tvrdil, že zo skutkového stavu je zrejmé, že objektívne nemá ako

pokračovať v trestnej činnosti. Sťažovateľ v rámci svojich námietok proti preventívnej

väzbe poukázal aj na doktrínu zosilnených dôvodov na trvanie väzby, podľa ktorej

skutočnosti zakladajúce dôvody väzby v počiatočnom štádiu trestného konania môžu

plynutím času strácať na význame.

7. Napokon sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal

s možnosťou nahradenia jeho väzby. Sťažovateľ považoval odôvodnenie krajského súdu

v tejto časti za frázovité a všeobecné a tvrdil, že pri posúdení možnosti nahradenia väzby

mal krajský súd prihliadnuť na to, že je bezúhonný a „13 rokov slúžil štátu“.

8. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením

krajského súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, pretože napadnuté

uznesenie nebolo riadne odôvodnené, a taktiež bolo porušené jeho základné právo

na osobnú slobodu a právo nebyť stíhaný a pozbavený slobody inak, ako z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pretože v jeho prípade nebol daný žiadny zákonný, a tým

aj ústavne udržateľný dôvod väzby, resp. dôvod predĺženia väzby.

9. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo nebyť stíhaný a pozbavený

slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.11.2020,

č. k. -121 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.11.2020, č. k. -121

sa zrušuje.

3. Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby sťažovateľa bezodkladne prepustil

z väzby na slobodu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia

v sume vo výške 384,08 EUR, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu - advokáta JUDr. Šimona Cibulku

do 13 dní od doručenia tohto rozhodnutia

(nálezu).“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

14. Podľa podanie, ktorým sa začína konanie

pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde návrhom na začatie konania je návrh fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa (ústavná sťažnosť).

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18.1 Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

18.2 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

19. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom – zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

20. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

21. Podľa súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom

konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného

súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť

primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2

bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať

až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa

odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje

primerane podľa § 72 ods. 3.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti napáda uznesenie krajského súdu,

ktorému vyčíta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru

a jeho základného práva na osobnú slobodu, práva nebyť stíhaný a pozbavený slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa a 2 , ako aj

ods. 1 písm. c) dohovoru.

23. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

24. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú

slobodu, ústavný súd poznamenáva, že z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,

a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného

ustanovenia.

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

26. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

27. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 dohovoru ústavný

súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,

ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného

súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 dohovoru aj z dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto

smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ,,ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de

Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.). Článok 6

dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda zásadne

nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky

poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá

v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. ).

28. Ústavný súd k už uvedenému bodu podotýka, že aj v sú implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na spravodlivý proces v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou.

K dôvodom väzby

29. K dôvodu väzby podľa krajský súd

v napadnutom uznesení poukázal na logicky správne a zákonné závery sudcu pre prípravné

konanie, s ktorými sa stotožnil, a nad rámec tohto odkazu uviedol, „... že medzi obvinenými

napriek doznaniu niektorých z nich sú určité rozpory vo vyjadreniach vo vzťahu

k objasneniu jednotlivých konaní, na ktorých mali vzájomne spolupracovať, pričom tiež je

nutné uviesť, že na podklade vznesených obvinení za ďalšie skutky (na ktoré síce z nižšie

uvedených dôvodov a procesných pochybení nebola aktuálne rozšírená väzba - čo bude

vysvetlené ďalej), je podozrenie aj zo spáchania ďalších skutkov a s tým súvisiaca potreba

doplniť dokazovanie i o výsluchy ďalších svedkov. Správne potom sudca pre prípravné

konanie poukázal na to. že dôvodný predpoklad rozšírenia obvinenia obvineným

(aj prípadným ďalším páchateľom) umocňuje u nich už skôr konštatované dôvody kolúznej

väzby. Aj podľa názoru krajského súdu dôvody väzby u obvinených podľa § 71 ods. 1

písm. b) sú naďalej dané a to s poukazom na skutkové okolnosti, charakter a rozsah

trestnej činnosti, keďže je dané dôvodné podozrenie, že obvinení mali dlhodobejšie

opakovane držať, uschovávať, ukrývať a meniť veci, aby zakryli ich pôvod v trestnej činnosti

a týmto spôsobom ich legalizovať, resp. mariť tak ich zaistenie na účely trestného konania

a skutkov sa mali dopúšťať ako organizovaná skupina, ktorú takéto rozsiahlejšie

a dlhodobejšie konanie pre svoju úspešnosť v zásade predpokladá a vyžaduje.“.

30. Krajský súd sa ale nestotožnil s názorom sudcu pre prípravné konanie, že pri

sťažovateľovi absolútne pominul dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, a v napadnutom uznesení konštatoval, „... že tento (sťažovateľ, pozn.) sa dopúšťal

trestnej činnosti nielen v súvislosti s výkonom jeho povolania ako policajta, ale aj ako bežná

osoba, na tejto sa mal podieľať aktívne tým, že asistoval pri rôznych klampiarskych

prácach, podieľal sa na vykonávaní jednotlivých technických úkonoch v procese legalizácie

vozidiel pochádzajúcich z trestnej činnosti alebo na ich rozoberaní za účelom následného

predaja ich dielov. Skutočnosť, že obvinený už aktuálne nemá prístup a kľúče do priestorov

kde k takejto činnosti dochádzalo, ešte automaticky nevylučuje, že by obvinený využijúc

svoje znalosti a vedomosti získané pri svojom zaradení pri výkone služby ako bývalý

príslušník PZ, nepokračoval v obdobnom protiprávnom konaní a to aj s prihliadnutím na

zistenie, že jeho konanie nebolo jednorazové, práve naopak malo dlhodobejší charakter, čo

práve odôvodňuje obavu z pokračovania v trestnej činnosti.“.

31. Z už uvedených citácií (body 29 a 30) je zrejmé, že krajský súd v napadnutom

uznesení formuloval konkrétne závery, pre ktoré majú u sťažovateľa trvať nielen dôvody

kolúznej, ale aj preventívnej väzby. Ústavný súd preto nemohol prisvedčiť tvrdeniam

sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti, že v napadnutom uznesení absentuje zdôvodnenie

ďalšieho trvania kolúznej a preventívnej väzby, ktorým zdôvodňoval porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie.

32. K zákonnosti samotných záverov týkajúcich sa týchto väzobných dôvodov

ústavný súd podotýka, že sťažovateľ vo svojej argumentácii v ústavnej sťažnosti opomenul

niektoré aspekty, na ktorých všeobecné súdy založili svoje rozhodnutie (zrejme na účely

toho, aby bola jeho argumentácia presvedčivejšia, pozn.). Pri kolúznej väzbe krajský súd

zdôraznil, že sťažovateľ sa spolu so spoluobvinenými mali dopúšťať trestnej činnosti

dlhodobo ako organizovaná skupina a táto skutočnosť spolu s okolnosťou, že vyvstala

potreba doplniť dokazovanie o výsluchy ďalších svedkov na podklade vznesených obvinení

za ďalšie skutky, resp. podozrenia zo spáchania ďalších skutkov, ako aj k objasneniu

rozporov vo vyjadreniach obvinených a k objasneniu jednotlivých konaní, na ktorých mali

spolupracovať, bola nosným dôvodom, pre ktorý krajský súd konštatoval potrebu

väzobného stíhania podľa . Ústavný súd uznáva,

že argumentácia krajského súdu v napadnutom uznesení bola v tomto prípade

všeobecnejšieho rázu, ale zastáva názor, že jeho nosný argument bol určitý a zrozumiteľný

a obstál aj v rámci ústavnoprávneho prieskumu.

33. Pri preventívnej väzbe sťažovateľ zdôrazňoval, že nevykonával klampiarske

práce a už nie je ani v služobnom pomere policajta, ale dôvodom, pre ktorý mu krajský súd

rozšíril dôvody väzby nebol iba ten, že v rámci skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu

vykonával konkrétne klampiarske práce, resp. výkon jeho povolania ako policajta, ale

skutočnosť, že sa podieľal na celej škále technických úkonov v rámci legalizácie vozidiel

pochádzajúcich z trestnej činnosti. Ústavný súd konštatuje, že tento väzobný dôvod, ako ho

špecifikoval krajský súd, nie je vôbec presvedčivý a sám osebe by neobstál (ak by mal byť

jediným dôvodom prítomným pri predĺžení väzobného stíhania sťažovateľa, pozn.). Totiž

iba samotná skutočnosť, že obvinený sa mal podľa obvinenia podieľať na celej škále

úkonov v rámci trestnej činnosti bez bližšieho objasnenia okolností, za ktorých by mal

pokračovať v trestnej činnosti, nie je dostatočná na naplnenie dôvodnej obavy, že v nej bude

pokračovať.

34. Z judikatúry ústavného súdu ale vyplýva (pozri napr.: ,

), že ak existuje čo i len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná

a ústavná, ak takýto dôvod všeobecný súd aplikoval. Ústavný súd po preskúmaní

napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že existenciu zákonného dôvodu

väzby podľa všeobecné súdy riadne odôvodnili,

vychádzajúc z konkrétnych faktov, pričom ich právne závery neodporujú zásadám právnej

a formálnej logiky a nevykazujú znaky zjavnej jednostrannosti, arbitrárnosti a svojvôle.

Prípadný odlišný právny názor ústavného súdu na existenciu zákonného dôvodu väzby

podľa nemôže ovplyvniť v danom prípade záver

o existencii zákonného dôvodu väzby podľa ,

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že by účinky napadnutého uznesenia krajského súdu

mohli byť v rozpore s označenými článkami a dohovoru.

K predĺženiu väzby

35. Pri posúdení otázky, či trestné stíhanie pre obťažnosť veci nebolo možné skončiť,

krajský súd k predĺženiu základnej sedemmesačnej lehoty väzby vo vzťahu k sťažovateľovi

uviedol: „Napriek výrazným námietkam obvinených, že vo veci sú prieťahy vo vyšetrovaní,

aj krajský súd tak ako sudca pre prípravné konanie zistil, že vyšetrovanie prebieha bez

zásadnejších prieťahov, s poukazom na rozsah doposiaľ zabezpečených dôkazov, tak ako na

ne poukázal prokurátor v návrhu. Aj keď niektorí obvinení namietali, že niektorí zo svedkov,

ktorých navrhovali vypočuť, doposiaľ vypočutí neboli a rovnako sa aj sami domáhali svojho

opätovného vypočutia, čo sa nestalo, krajský súd uvádza, že bolo potrebné prihliadnuť aj

opatrenia v súvislosti so šírením vírusu COVID 19, z dôvodu ktorého boli niektoré výsluchy

odložené. Súčasne tiež je nutné súhlasiť s názorom sudcu pre prípravné konanie, ktorý

poukázal na závažnosť, rozsah a sofistikovanosť trestnej činnosti a z toho pohľadu

obtiažnosť a náročnosť jej objasňovania, najmä z dôvodu znaleckého dokazovania

v predmetnej trestnej veci, kedy napriek doposiaľ zadováženým dôkazom je na celkové

a riadne objasnenie veci (aj s poukazom na podozrenie z ďalších skutkov) nevyhnutné

dopočutie svedkov, ale i obvinených, zabezpečenie listinných dôkazov a ich vyhodnotenie

pre ďalší postup vyšetrovateľa. Aj z uvedených dôvodov nebude možné vyšetrovanie ukončiť

do konca základnej lehoty väzby v prípravnom konaní, t. j. do 12.12.2020. Súčasne však je

správna úvaha sudcu pre prípravné konanie, že prokurátorom navrhovaná lehota na

predĺženie väzby obvinených do 12.06.2021 sa javí bez bližšieho konkretizovania rozsahu

nevyhnutných a do úvahy prichádzajúcich ďalších úkonov a dôkazov, majúcich súvis

i s ďalšími rozšírenými obvineniami ako neprimerane dlhá. Vzhľadom na uvedené potom

správne sudca pre prípravné konanie považoval za primerané predĺžiť väzbu do 12.03.2021.

ktorú aktuálne považoval za plne postačujúcu, aby mohlo byť ukončené vyšetrovanie

všetkých obvinených, ktorý ch stíhaná trestná činnosť spolu súvisí.“

36. Vo vzťahu k predĺženiu väzby ústavný súd uznáva, že pandemická situácia alebo

prieťahy vo vyšetrovaní nemôžu byť sťažovateľovi na ujmu, čo sa týka trvania väzby, ale

tiež to nemôže ani znamenať, že orgány činné v trestnom konaní na vykonanie potrebných

dôkazov pre momentálne postavenie sťažovateľa (obmedzením jeho osobnej slobody

väzbou) celkom rezignujú, ak evidentne neprekročia únosnú, zdôvodniteľnú a najmä

zákonnú časovú hranicu. Z uvedeného pohľadu tak v prípade sťažovateľa nie je, pretože

v tomto prípade museli konajúce súdy prihliadnuť na komplexný sumár okolností definujúci

konkrétny moment v trestnom konaní, keď okrem objektívnych ťažkostí spôsobených

pandémiou museli prihliadnuť na prebiehajúce znalecké dokazovanie a na podozrenie

zo spáchania ďalších skutkov (citácia v predošlom bode odôvodnenia tohto uznesenia).

Ústavný súd preto prihliadol aj na to, že vykonanie niektorých vyšetrovacích úkonov

(v tomto prípade najmä znalecké dokazovanie) nemožno hodnotiť izolovane, ale jeho

realizácia trvá určitý čas a nejaký čas je potrebný aj na interpretovanie záverov z neho

vyplývajúcich. Ústavný súd tiež podotýka, že prokurátor v predmetnom trestnom konaní

žiadal predĺžiť väzbu sťažovateľa do 12. júna 2021, no súdy predĺžili väzbu iba

do 12. marca 2021, a teda v časti implicitne dali za pravdu obavám sťažovateľa smerujúcim

k efektivite vedeného trestného konania. Ústavný súd konštatuje, že aj závery krajského

súdu vo vzťahu k predĺženiu väzby sťažovateľa a k posúdeniu zákonných podmienok

na takéto predĺženie väzby boli v napadnutom uznesení dostatočne zdôvodnené.

K nahradeniu väzby

37. V napadnutom uznesení krajský súd uviedol, že návrh sťažovateľa na nahradenie

väzby v rámci jeho sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie bol v podstate

iba opakovaním argumentov, ktorými sa už zaoberal sudca pre prípravné konanie a ktorým

nevyhovel. Krajský súd preto iba všeobecne konštatoval, že v danom prípade s poukazom

na závažnosť, charakter a spôsob i rozsah spáchania skutkov, s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu spôsob, akým sa na trestnej činnosti jednotlivo mali podieľať, zohľadniac

osoby jednotlivých obvinených, ale i podozrenie zo spáchania ďalších súvisiacich skutkov,

nemožno v súčasnom štádiu trestného konania u obvinených väzbu nahradiť.

38. Tým, že krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu sudcu pre

prípravne konanie okresného súdu, vlastne potvrdil toto rozhodnutie okresného súdu

(stotožnil sa s jeho právnym názorom, pozn.), a preto ústavný súd nepovažuje za porušenie

zákona, ak sa krajský súd osobitne nevyjadroval k inštitútom nahrádzajúcim väzbu

sťažovateľa, na ktoré sťažovateľ poukazoval vo svojej ústavnej sťažnosti. Podľa názoru

ústavného súdu je odôvodnenie záveru krajského súdu o nevyužití inštitútov nahrádzajúcich

väzbu sťažovateľa potrebné vnímať v kontexte celého odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu. V tomto kontexte aj vzhľadom na už uvedené absencia obsiahlejšieho

posúdenia sťažovateľom uvádzaných dôvodov na nahradenie jeho väzby nedosahuje

intenzitu, ktorá by indikovala porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru.

39. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

40. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom

označených článkov a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá by

mala za následok porušenie v nich obsiahnutých základných práv, resp. práv sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného

prerokovania odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor Duľa

predseda senátu