Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 56/2021
PDF · 567.41 KB
No categories available
IV. ÚS 56/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátom JUDr. Šimonom Cibulkom, Hodžova 53,
Trenčín, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tpo 130/2020-121
z 30. novembra 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. januára 2021 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Šimonom Cibulkom,
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tpo 130/2020-121 z 30. novembra 2020
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (spolu
so spoluobvinenými, pozn.) je väzobne trestne stíhaný pre pokračovací zločin legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. b), c) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona v súbehu s pokračovacím zločinom
falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla podľa § 220 ods. 1,
ods. 3 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.
Sťažovateľovi bolo po vzatí do väzby uznesením vyšetrovateľa z 19. júla 2020 podľa § 206
ods. l zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) vznesené obvinenie aj za účastníctvo vo forme objednávateľa na prečin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 21 ods. 1 písm. c) Trestného zákona
k § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
3. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 6 Tp 58/2020 zo 14. mája 2020 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 Tpo 58/2020 zo 16. júna 2020, pričom následne sudca pre prípravne konanie
okresného súdu uznesením sp. zn. 1 Tp 91/2020 z 18. novembra 2020 predĺžil väzbu
sťažovateľa a jeho spoluobvinených do 12. marca 2021. Proti tomuto rozhodnutiu podali
sťažnosti sťažovateľ, jeho spoluobvinení aj prokurátor. O týchto sťažnostiach rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že sťažnosti obvinených ako nedôvodné zamietol
a na podklade sťažnosti prokurátora, ktorú považoval sčasti za dôvodnú, zmenil uznesenie
sudcu pre prípravné konanie vo vzťahu k sťažovateľovi tak, že rozšíril dôvod väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Zároveň krajský súd napadnutým uznesením potvrdil predĺženie väzby
do 12. marca 2021.
4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti spochybnil dôvodnosť predĺženia väzby,
ako aj existenciu dôvodov kolúznej [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] a preventívnej
väzby [§ 71 ods.1 písm. c) Trestného poriadku], ako aj nenahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
5. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd svoje rozhodnutie v časti o predĺžení väzby
dostatočne neodôvodnil, a preto ho považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne. Konkrétne
sťažovateľ poukázal na to, že hoci v predmetnej veci prebieha znalecké dokazovanie, to
podľa neho nepredstavuje dôvod na predĺženie väzby, pretože ak chcel vyšetrovateľ
zabezpečiť vypracovanie znaleckých posudkov, mal ich zabezpečiť skôr v rámci
sedemmesačnej lehoty základného trvania väzby. Rovnako sťažovateľ argumentuje aj proti
potrebe dodatočne vypočuť svedkov a obvinených. Sťažovateľ tvrdí, že pandemická situácia
mu nemôže byť na ujmu, čo sa týka trvania väzby, a ak vyšetrovateľ považoval za potrebné
dodatočne vypočuť osoby v predmetnom trestnom konaní, mal tak urobiť pomocou
technických prostriedkov (napr. telemost) v základnej sedemmesačnej lehote väzby.
Sťažovateľ sa preto domnieva, že prieťahy vo vyšetrovaní boli spôsobené výlučne orgánmi
činnými v trestnom konaní a predĺženie väzby bolo preto nezákonné.
6. Okrem tohto sťažovateľ taktiež tvrdil, že v čase rozhodovania o predĺžení väzby
neexistovali ani zákonné dôvody kolúznej, resp. preventívnej väzby. Ku kolúznej väzbe
sťažovateľ uviedol, že jej dôvodom nemôže byť samotná skutočnosť, že skutok nie je
doteraz dostatočne objasnený, taktiež sa nemôže opierať iba o charakter trestnej činnosti
kladenej za vinu sťažovateľovi bez toho, aby sa tento takej trestnej činnosti už dopustil
v minulosti a bol za ňu právoplatne odsúdený. Napokon doplnil, že krajský súd
v napadnutom uznesení neidentifikoval konkrétne preukázané skutočnosti zakladajúce
obavu, že by sťažovateľ vyvíjal aktivitu smerujúcu k mareniu vyšetrovania. K preventívnej
väzbe sťažovateľ uviedol, že krajský súd založil svoj záver, že by sťažovateľ mohol
pokračovať v trestnej činnosti, iba na abstraktných a formalisticky vyjadrených hypotézach,
pričom sťažovateľ tvrdil, že zo skutkového stavu je zrejmé, že objektívne nemá ako
pokračovať v trestnej činnosti. Sťažovateľ v rámci svojich námietok proti preventívnej
väzbe poukázal aj na doktrínu zosilnených dôvodov na trvanie väzby, podľa ktorej
skutočnosti zakladajúce dôvody väzby v počiatočnom štádiu trestného konania môžu
plynutím času strácať na význame.
7. Napokon sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal
s možnosťou nahradenia jeho väzby. Sťažovateľ považoval odôvodnenie krajského súdu
v tejto časti za frázovité a všeobecné a tvrdil, že pri posúdení možnosti nahradenia väzby
mal krajský súd prihliadnuť na to, že je bezúhonný a „13 rokov slúžil štátu“.
8. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením
krajského súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, pretože napadnuté
uznesenie nebolo riadne odôvodnené, a taktiež bolo porušené jeho základné právo
na osobnú slobodu a právo nebyť stíhaný a pozbavený slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pretože v jeho prípade nebol daný žiadny zákonný, a tým
aj ústavne udržateľný dôvod väzby, resp. dôvod predĺženia väzby.
9. Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo nebyť stíhaný a pozbavený
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a právo sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.11.2020,
č. k. 2Tpo/130/2020-121 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.11.2020, č. k. 2Tpo/130/2020-121
sa zrušuje.
3. Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby sťažovateľa bezodkladne prepustil
z väzby na slobodu.
4. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia
v sume vo výške 384,08 EUR, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu - advokáta JUDr. Šimona Cibulku
do 13 dní od doručenia tohto rozhodnutia
(nálezu).“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 42 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie
pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde návrhom na začatie konania je návrh fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ústavy (ústavná sťažnosť).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
18.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
19. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom – zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
20. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
21. Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom
konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený
nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola
lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom
konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby
v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného
súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť
primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2
bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov
trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať
až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa
odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje
primerane podľa § 72 ods. 3.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti napáda uznesenie krajského súdu,
ktorému vyčíta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru
a jeho základného práva na osobnú slobodu, práva nebyť stíhaný a pozbavený slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru.
23. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
24. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú
slobodu, ústavný súd poznamenáva, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná
súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,
a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného
ustanovenia.
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
26. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
27. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 dohovoru ústavný
súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú
konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,
ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného
súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 dohovoru aj z dôvodu, že túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto
smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len ,,ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de
Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.). Článok 6
dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda zásadne
nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky
poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá
v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).
28. Ústavný súd k už uvedenému bodu podotýka, že aj v čl. 17 ústavy sú implicitne
obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane
práva na spravodlivý proces v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou.
K dôvodom väzby
29. K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku krajský súd
v napadnutom uznesení poukázal na logicky správne a zákonné závery sudcu pre prípravné
konanie, s ktorými sa stotožnil, a nad rámec tohto odkazu uviedol, „... že medzi obvinenými
napriek doznaniu niektorých z nich sú určité rozpory vo vyjadreniach vo vzťahu
k objasneniu jednotlivých konaní, na ktorých mali vzájomne spolupracovať, pričom tiež je
nutné uviesť, že na podklade vznesených obvinení za ďalšie skutky (na ktoré síce z nižšie
uvedených dôvodov a procesných pochybení nebola aktuálne rozšírená väzba - čo bude
vysvetlené ďalej), je podozrenie aj zo spáchania ďalších skutkov a s tým súvisiaca potreba
doplniť dokazovanie i o výsluchy ďalších svedkov. Správne potom sudca pre prípravné
konanie poukázal na to. že dôvodný predpoklad rozšírenia obvinenia obvineným
(aj prípadným ďalším páchateľom) umocňuje u nich už skôr konštatované dôvody kolúznej
väzby. Aj podľa názoru krajského súdu dôvody väzby u obvinených podľa § 71 ods. 1
písm. b) Tr. por. sú naďalej dané a to s poukazom na skutkové okolnosti, charakter a rozsah
trestnej činnosti, keďže je dané dôvodné podozrenie, že obvinení mali dlhodobejšie
opakovane držať, uschovávať, ukrývať a meniť veci, aby zakryli ich pôvod v trestnej činnosti
a týmto spôsobom ich legalizovať, resp. mariť tak ich zaistenie na účely trestného konania
a skutkov sa mali dopúšťať ako organizovaná skupina, ktorú takéto rozsiahlejšie
a dlhodobejšie konanie pre svoju úspešnosť v zásade predpokladá a vyžaduje.“.
30. Krajský súd sa ale nestotožnil s názorom sudcu pre prípravné konanie, že pri
sťažovateľovi absolútne pominul dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, a v napadnutom uznesení konštatoval, „... že tento (sťažovateľ, pozn.) sa dopúšťal
trestnej činnosti nielen v súvislosti s výkonom jeho povolania ako policajta, ale aj ako bežná
osoba, na tejto sa mal podieľať aktívne tým, že asistoval pri rôznych klampiarskych
prácach, podieľal sa na vykonávaní jednotlivých technických úkonoch v procese legalizácie
vozidiel pochádzajúcich z trestnej činnosti alebo na ich rozoberaní za účelom následného
predaja ich dielov. Skutočnosť, že obvinený už aktuálne nemá prístup a kľúče do priestorov
kde k takejto činnosti dochádzalo, ešte automaticky nevylučuje, že by obvinený využijúc
svoje znalosti a vedomosti získané pri svojom zaradení pri výkone služby ako bývalý
príslušník PZ, nepokračoval v obdobnom protiprávnom konaní a to aj s prihliadnutím na
zistenie, že jeho konanie nebolo jednorazové, práve naopak malo dlhodobejší charakter, čo
práve odôvodňuje obavu z pokračovania v trestnej činnosti.“.
31. Z už uvedených citácií (body 29 a 30) je zrejmé, že krajský súd v napadnutom
uznesení formuloval konkrétne závery, pre ktoré majú u sťažovateľa trvať nielen dôvody
kolúznej, ale aj preventívnej väzby. Ústavný súd preto nemohol prisvedčiť tvrdeniam
sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti, že v napadnutom uznesení absentuje zdôvodnenie
ďalšieho trvania kolúznej a preventívnej väzby, ktorým zdôvodňoval porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie.
32. K zákonnosti samotných záverov týkajúcich sa týchto väzobných dôvodov
ústavný súd podotýka, že sťažovateľ vo svojej argumentácii v ústavnej sťažnosti opomenul
niektoré aspekty, na ktorých všeobecné súdy založili svoje rozhodnutie (zrejme na účely
toho, aby bola jeho argumentácia presvedčivejšia, pozn.). Pri kolúznej väzbe krajský súd
zdôraznil, že sťažovateľ sa spolu so spoluobvinenými mali dopúšťať trestnej činnosti
dlhodobo ako organizovaná skupina a táto skutočnosť spolu s okolnosťou, že vyvstala
potreba doplniť dokazovanie o výsluchy ďalších svedkov na podklade vznesených obvinení
za ďalšie skutky, resp. podozrenia zo spáchania ďalších skutkov, ako aj k objasneniu
rozporov vo vyjadreniach obvinených a k objasneniu jednotlivých konaní, na ktorých mali
spolupracovať, bola nosným dôvodom, pre ktorý krajský súd konštatoval potrebu
väzobného stíhania podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Ústavný súd uznáva,
že argumentácia krajského súdu v napadnutom uznesení bola v tomto prípade
všeobecnejšieho rázu, ale zastáva názor, že jeho nosný argument bol určitý a zrozumiteľný
a obstál aj v rámci ústavnoprávneho prieskumu.
33. Pri preventívnej väzbe sťažovateľ zdôrazňoval, že nevykonával klampiarske
práce a už nie je ani v služobnom pomere policajta, ale dôvodom, pre ktorý mu krajský súd
rozšíril dôvody väzby nebol iba ten, že v rámci skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu
vykonával konkrétne klampiarske práce, resp. výkon jeho povolania ako policajta, ale
skutočnosť, že sa podieľal na celej škále technických úkonov v rámci legalizácie vozidiel
pochádzajúcich z trestnej činnosti. Ústavný súd konštatuje, že tento väzobný dôvod, ako ho
špecifikoval krajský súd, nie je vôbec presvedčivý a sám osebe by neobstál (ak by mal byť
jediným dôvodom prítomným pri predĺžení väzobného stíhania sťažovateľa, pozn.). Totiž
iba samotná skutočnosť, že obvinený sa mal podľa obvinenia podieľať na celej škále
úkonov v rámci trestnej činnosti bez bližšieho objasnenia okolností, za ktorých by mal
pokračovať v trestnej činnosti, nie je dostatočná na naplnenie dôvodnej obavy, že v nej bude
pokračovať.
34. Z judikatúry ústavného súdu ale vyplýva (pozri napr.: IV. ÚS 383/04,
III. ÚS 892/2016), že ak existuje čo i len jeden zákonný dôvod väzby, väzba je zákonná
a ústavná, ak takýto dôvod všeobecný súd aplikoval. Ústavný súd po preskúmaní
napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že existenciu zákonného dôvodu
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili,
vychádzajúc z konkrétnych faktov, pričom ich právne závery neodporujú zásadám právnej
a formálnej logiky a nevykazujú znaky zjavnej jednostrannosti, arbitrárnosti a svojvôle.
Prípadný odlišný právny názor ústavného súdu na existenciu zákonného dôvodu väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemôže ovplyvniť v danom prípade záver
o existencii zákonného dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že by účinky napadnutého uznesenia krajského súdu
mohli byť v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.
K predĺženiu väzby
35. Pri posúdení otázky, či trestné stíhanie pre obťažnosť veci nebolo možné skončiť,
krajský súd k predĺženiu základnej sedemmesačnej lehoty väzby vo vzťahu k sťažovateľovi
uviedol: „Napriek výrazným námietkam obvinených, že vo veci sú prieťahy vo vyšetrovaní,
aj krajský súd tak ako sudca pre prípravné konanie zistil, že vyšetrovanie prebieha bez
zásadnejších prieťahov, s poukazom na rozsah doposiaľ zabezpečených dôkazov, tak ako na
ne poukázal prokurátor v návrhu. Aj keď niektorí obvinení namietali, že niektorí zo svedkov,
ktorých navrhovali vypočuť, doposiaľ vypočutí neboli a rovnako sa aj sami domáhali svojho
opätovného vypočutia, čo sa nestalo, krajský súd uvádza, že bolo potrebné prihliadnuť aj
opatrenia v súvislosti so šírením vírusu COVID 19, z dôvodu ktorého boli niektoré výsluchy
odložené. Súčasne tiež je nutné súhlasiť s názorom sudcu pre prípravné konanie, ktorý
poukázal na závažnosť, rozsah a sofistikovanosť trestnej činnosti a z toho pohľadu
obtiažnosť a náročnosť jej objasňovania, najmä z dôvodu znaleckého dokazovania
v predmetnej trestnej veci, kedy napriek doposiaľ zadováženým dôkazom je na celkové
a riadne objasnenie veci (aj s poukazom na podozrenie z ďalších skutkov) nevyhnutné
dopočutie svedkov, ale i obvinených, zabezpečenie listinných dôkazov a ich vyhodnotenie
pre ďalší postup vyšetrovateľa. Aj z uvedených dôvodov nebude možné vyšetrovanie ukončiť
do konca základnej lehoty väzby v prípravnom konaní, t. j. do 12.12.2020. Súčasne však je
správna úvaha sudcu pre prípravné konanie, že prokurátorom navrhovaná lehota na
predĺženie väzby obvinených do 12.06.2021 sa javí bez bližšieho konkretizovania rozsahu
nevyhnutných a do úvahy prichádzajúcich ďalších úkonov a dôkazov, majúcich súvis
i s ďalšími rozšírenými obvineniami ako neprimerane dlhá. Vzhľadom na uvedené potom
správne sudca pre prípravné konanie považoval za primerané predĺžiť väzbu do 12.03.2021.
ktorú aktuálne považoval za plne postačujúcu, aby mohlo byť ukončené vyšetrovanie
všetkých obvinených, ktorý ch stíhaná trestná činnosť spolu súvisí.“
36. Vo vzťahu k predĺženiu väzby ústavný súd uznáva, že pandemická situácia alebo
prieťahy vo vyšetrovaní nemôžu byť sťažovateľovi na ujmu, čo sa týka trvania väzby, ale
tiež to nemôže ani znamenať, že orgány činné v trestnom konaní na vykonanie potrebných
dôkazov pre momentálne postavenie sťažovateľa (obmedzením jeho osobnej slobody
väzbou) celkom rezignujú, ak evidentne neprekročia únosnú, zdôvodniteľnú a najmä
zákonnú časovú hranicu. Z uvedeného pohľadu tak v prípade sťažovateľa nie je, pretože
v tomto prípade museli konajúce súdy prihliadnuť na komplexný sumár okolností definujúci
konkrétny moment v trestnom konaní, keď okrem objektívnych ťažkostí spôsobených
pandémiou museli prihliadnuť na prebiehajúce znalecké dokazovanie a na podozrenie
zo spáchania ďalších skutkov (citácia v predošlom bode odôvodnenia tohto uznesenia).
Ústavný súd preto prihliadol aj na to, že vykonanie niektorých vyšetrovacích úkonov
(v tomto prípade najmä znalecké dokazovanie) nemožno hodnotiť izolovane, ale jeho
realizácia trvá určitý čas a nejaký čas je potrebný aj na interpretovanie záverov z neho
vyplývajúcich. Ústavný súd tiež podotýka, že prokurátor v predmetnom trestnom konaní
žiadal predĺžiť väzbu sťažovateľa do 12. júna 2021, no súdy predĺžili väzbu iba
do 12. marca 2021, a teda v časti implicitne dali za pravdu obavám sťažovateľa smerujúcim
k efektivite vedeného trestného konania. Ústavný súd konštatuje, že aj závery krajského
súdu vo vzťahu k predĺženiu väzby sťažovateľa a k posúdeniu zákonných podmienok
na takéto predĺženie väzby boli v napadnutom uznesení dostatočne zdôvodnené.
K nahradeniu väzby
37. V napadnutom uznesení krajský súd uviedol, že návrh sťažovateľa na nahradenie
väzby v rámci jeho sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie bol v podstate
iba opakovaním argumentov, ktorými sa už zaoberal sudca pre prípravné konanie a ktorým
nevyhovel. Krajský súd preto iba všeobecne konštatoval, že v danom prípade s poukazom
na závažnosť, charakter a spôsob i rozsah spáchania skutkov, s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu spôsob, akým sa na trestnej činnosti jednotlivo mali podieľať, zohľadniac
osoby jednotlivých obvinených, ale i podozrenie zo spáchania ďalších súvisiacich skutkov,
nemožno v súčasnom štádiu trestného konania u obvinených väzbu nahradiť.
38. Tým, že krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu sudcu pre
prípravne konanie okresného súdu, vlastne potvrdil toto rozhodnutie okresného súdu
(stotožnil sa s jeho právnym názorom, pozn.), a preto ústavný súd nepovažuje za porušenie
zákona, ak sa krajský súd osobitne nevyjadroval k inštitútom nahrádzajúcim väzbu
sťažovateľa, na ktoré sťažovateľ poukazoval vo svojej ústavnej sťažnosti. Podľa názoru
ústavného súdu je odôvodnenie záveru krajského súdu o nevyužití inštitútov nahrádzajúcich
väzbu sťažovateľa potrebné vnímať v kontexte celého odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu. V tomto kontexte aj vzhľadom na už uvedené absencia obsiahlejšieho
posúdenia sťažovateľom uvádzaných dôvodov na nahradenie jeho väzby nedosahuje
intenzitu, ktorá by indikovala porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
39. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
40. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom
označených článkov ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá by
mala za následok porušenie v nich obsiahnutých základných práv, resp. práv sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor Duľa
predseda senátu