Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 46/2021
PDF · 315.3 KB
No categories available
II. ÚS 46/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu
Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho
združenia LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO 00 420 166,
zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Kubovičom, Námestie Biely kríž 3, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 43 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd tretím a štvrtým výrokom rozsudku Okresného súdu
Košice II č. k. 36 Cb 45/2016-168 z 12. júna 2018, uznesením Okresného súdu Košice II
sp. zn. 36 Cb 45/2016 zo 14. mája 2019, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2 Cob 163/2018 z 28. februára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obdo 26/2020 z 29. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť občianskeho združenia LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9,
Bratislava, IČO 00 420 166 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 43 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
tretím a štvrtým výrokom rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 36 Cb 45/2016-168 z 12. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
uznesením okresného súdu sp. zn. 36 Cb 45/2016 zo 14. mája 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Cob 163/2018 z 28. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Obdo 26/2020 z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“, spolu len „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 36 Cb 45/2016 domáhala proti obchodnej
spoločnosti , , , vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 2 964 eur s príslušenstvom vzniknutého neoprávneným
použitím diel nositeľov práv, ku ktorým sťažovateľka vykonáva kolektívnu správu práv.
Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke sumu
bezdôvodného obohatenia vo výške 1 083 eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.
3. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu v časti výrokov III a IV, t. j.
proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v časti výroku o trovách konania
odvolanie. Krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že v napadnutej časti
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov
odvolacieho konania.
4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,
o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.
5. Po právoplatnom skončení konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
36 Cb 45/2016 rozhodol okresný súd napadnutým uznesením zo 14. mája 2019 o výške trov
konania, ktorým zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania žalovaného v sume
vyčíslenej v predmetnom uznesení.
6. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku
okresného súdu, ktorý považoval za obvyklú odmenu za získanie licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v danom období pre účel vydania bezdôvodného obohatenia podľa
§ 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich
s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
č. 618/2003 Z. z.“) sumu vo výške 9,50 eur za využívanie 1 televízneho prijímača za rok,
ktorú si rovnakým titulom uplatňovala iná organizácia kolektívnej správy ‒Slovenský
ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (ďalej len „SOZA“). Odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu bolo založené na tom, že obvyklá odmena uplatnená
sťažovateľkou je sporná a podľa okresného súdu nedostatočne preukázaná, a keďže
žalovaný sám akceptoval ako obvyklú odmenu vo výške 9,50 eur/TV prijímač/rok,
s ohľadom na spornosť sumy 26 eur, súd za smerodajnú a pre rozhodnutie vo veci samej
akceptovateľnú výšku odmeny považoval nižšiu odmenu uvedenú žalovaným.
7. Sťažovateľka argumentuje, že „Predmetom žaloby bolo vydanie bezdôvodného
obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej licenčnej odmeny. Súd preto mal skúmať,
za akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany s.r.o.
k neoprávnenému zásahu do sťažovateľom kolektívne spravovaných práv, získavali iní
používatelia licenciu na dané použitie predmetov ochrany. Obvyklá odmena môže byť len
taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom
na také isté používanie takých istých predmetov ochrany a za akú používatelia skutočne
získavali licenciu na také isté používanie takých istých predmetov ochrany. Sťažovateľ
preukázal súdu 218 hromadnými licenčnými zmluvami, že v roku 2015 získavali iní
používatelia licenciu na používanie diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických, audiovizuálnych, fotografických výtvarného umenia, architektonických
a úžitkového umenia formou verejného prenosu za licenčnú odmenu určenú podľa
Sadzobníka sťažovateľa účinného od 01.01.2015, čo v prejednávanej veci predstavovalo
obvyklú ročnú licenčnú odmenu vo výške 26 Eur za jedno zvukovoobrazové zariadenie
prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu.
... Sťažovateľ v konaní pred súdom prvej inštancie opakovane poukázal na dôvody
rozdielnosti licenčnej odmeny uplatňovanej sťažovateľom a inou organizáciou kolektívnej
správy - SOZA. Sťažovateľ výslovne a opakovane zdôraznil a preukázal, že kým on
vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia,
tak SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský vykonáva kolektívnu správu majetkových práv
autorov a iných nositeľov práv iba k hudobným dielam. Z vybraných odmien teda SOZA
v rámci jedného odvysielaného audiovizuálneho diela vypláca odmenu iba autorovi
hudobného diela, kým sťažovateľ vypláca odmenu pôvodnému režisérovi a scenáristovi –
v prípade zahraničného audiovizuálneho diela (čo je prevažná väčšina vo vysielaní) aj
režisérovi a scenáristovi slovenského znenia, autorovi prekladu, autorovi úpravy dialógov,
ďalej vypláca odmenu autorovi literárnej predlohy, choreografovi, výtvarníkom v prípade
animovaných diel, bábkarom, prípadne ďalším autorom výtvarných diel pokiaľ boli použité
v audiovizuálnom diele a pod.“.
Keďže SOZA, ktorej licenčné odmeny súd prvej inštancie považoval za obvyklé pre
dané použitie diel, spravuje odlišný druh a odlišný rozsah predmetov ochrany (výlučne
hudobné diela) ako sťažovateľka, licenčné odmeny ňou uplatňované nie sú a nemôžu byť
obvyklými licenčnými odmenami, za aké boli v čase neoprávneného zásahu do práv
spravovaných sťažovateľkou udeľované používateľom licencie, a sťažovateľka tak považuje
za „zjavne nelogický a arbitrárny záver, ktorý učinil súd prvej inštancie, že za obvyklú
odmenu za použitie audiovizuálnych a ďalších diel spravovaných sťažovateľom formou
verejného prenosu by bola odmena za úplne iný druh predmetov ochrany (hudobných diel).
Je bez potreby bližšieho odôvodnenia nepochybne nemysliteľné, aby sa cena požadovaná za
jeden druh tovaru považovala za zvyčajnú cenu za iný druh tovaru.“.
8. Sťažovateľka tiež poukázala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 101/2011
z 24. marca 2011, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že uzatvorenie licenčných zmlúv
s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien považuje za dôkaz toho, že iní používatelia
považovali odmenu za primeranú.
9. Podľa sťažovateľky výšku obvyklej licenčnej odmeny preukazuje to, že za rok
2015 s ňou uzatvorilo 350 používateľov dohody o urovnaní, v ktorých rešpektovali jej
sadzobník, a podľa toho istého sadzobníka v roku 2016 uzatvorilo za uvedené licenčné
odmeny 300 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a 247 používateľov dohody
o urovnaní, v roku 2017 uzatvorilo 644 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy
a27 používateľov dohody o urovnaní a pre rok 2018 uzatvorilo 677 používateľov rozšírené
hromadné licenčné zmluvy. Sťažovateľka poukázala aj na 37 rozsudkov iných všeobecných
súdov v skutkovo a právne obdobných konaniach, v ktorých považovali súdy za preukázanú
obvyklú licenčnú odmenu vo výške tak, ako ju sťažovateľka preukázala v tomto konaní.
10. Sťažovateľka tak odôvodneniu napadnutého rozsudku okresného súdu vytýka
nepresvedčivosť, nelogickosť a nepreskúmateľnosť.
11. Keďže sa krajský súd ako odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie ohľadom
posúdenia obvyklej licenčnej odmeny stotožnil a rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti ako vecne správny a odôvodnený spôsobom zodpovedajúcim zákonu potvrdil,
považuje sťažovateľka aj odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
za nepresvedčivé, nelogické a nepreskúmateľné, čo robí rozsudok krajského súdu
svojvoľným a nepreskúmateľným. Sťažovateľka vyslovuje presvedčenie, že okresný súd
a krajský súd svojím procesným postupom a napadnutými rozhodnutiami porušili jej právo
na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo
na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby toto rozhodnutie
bolo preskúmateľné a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, ktorý
v rozhodnutí vyslovil, a akým spôsobom sa vysporiadal s relevantnými a pre vec
podstatnými argumentmi žalobcu, dôkazmi a skutkovými okolnosťami, na ktoré
sťažovateľka poukázala.
12. Keďže napadnuté uznesenie okresného súdu o výške trov konania má základ
v nezákonných a ústavne neudržateľných rozhodnutiach vo veci samej, došlo aj ním podľa
sťažovateľky k zásahu do jej majetkových práv zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu.
13. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že
nesúhlasí s právnym záverom vysloveným najvyšším súdom, že v predmetnej veci nejde
o žiadnu z výnimiek pre uplatnenie námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia zakladajúcej
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), pretože podľa jej mienky
dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu vykazoval vysokú mieru arbitrárnosti.
Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd učinil svoje rozhodnutie bez akéhokoľvek
presvedčivého, logického a preskúmateľného odôvodnenia, čo robí aj jeho rozhodnutie
svojvoľným a nepreskúmateľným, čím najvyšší súd zasiahol do sťažovateľkou označených
práv. Dovolací súd tak napadnutým uznesením odoprel sťažovateľke právo na prístup
k súdu, keďže sa odmietol riadne zaoberať jej opravným prostriedkom.
14. Napadnutými rozhodnutiami, ktorými súdy poskytli ochranu neoprávnenému
používateľovi predmetov ochrany na úkor sťažovateľky a ňou vykonávaných práv autorov,
došlo podľa mienky sťažovateľky aj k porušeniu smernice Európskeho parlamentu a Rady
č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi
súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.
15. Sťažovateľka poukázala aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 206/2018
z 20. marca 2019, ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti rozsudku krajského súdu
a potvrdené ako správne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku v plnom rozsahu
potvrdzujúce nároky sťažovateľky.
Napadnuté rozhodnutia sú tak podľa sťažovateľky jedinými rozhodnutiami v celej
Slovenskej republike, v ktorých súdy neuznali za preukázanú obvyklú licenčnú odmenu
zistenú za používanie daných predmetov ochrany podľa preukázaných uzatvorených
licenčných zmlúv na dané predmety ochrany a v ktorých svojvoľne určili za obvyklú
licenčnú odmenu takú odmenu, aká bola uvedená v sadzobníku SOZA a za akú nezískal
žiadny používateľ licenciu na použitie takých predmetov ochrany, ktoré boli predmetom
konania. Napadnuté rozhodnutia sú tak v zmysle už uvedeného zjavne svojvoľné, arbitrárne,
nepresvedčivé a nepreskúmateľné, čím bolo ústavne neudržateľným spôsobom zasiahnuté
do označených práv sťažovateľky.
16. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 43 Ústavy Slovenskej republiky,
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Okresného
súdu Košice II zo dňa 12.06.2018 sp. zn. 36Cb/45/2016-168 výrokmi III. a IV., rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.02.2019 sp. zn. 2Cob/163/2018, uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2020 sp. zn. 3Obdo/26/2020 a uznesením Okresného
súdu Košice II zo dňa 14.05.2019 sp. zn. 36Cb/45/2016, porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 12.06.2018 sp. zn. 36Cb/45/2016-168
výroky III. a IV., rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.02.2019 sp. zn.
2Cob/163/2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2020 sp. zn. 3Obdo/26/2020
a uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 14.05.2019 sp. zn. 36Cb/45/2016 sa zrušujú
a vec sa vracia späť na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 183,90 €, ktorú sú
povinní Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR spoločne
a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto
zákonom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
Podľa čl. 43 ods. 1 ústavy sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva
na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu
23. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
24. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
25. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka využila jej
dostupné právne prostriedky, na použitie ktorých bola oprávnená podľa ustanovení
Civilného sporového poriadku, ktorými sa domáhala aj ochrany svojich základných práv.
Proti rozsudku okresného súdu bola oprávnená podať odvolanie, o ktorom rozhodoval
krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania
aj vecne preskúmal a rozhodol o ňom napadnutým rozsudkom. Proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 2 Cob 163/2018 z 28. februára 2019 mala sťažovateľka k dispozícii
mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti
napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka dovolanie aj podala, pričom uplatnila
dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.
26. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obdo 26/2020 z 29. apríla 2020
dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné, keďže dospel k záveru, že
konanie pred krajským súdom nebolo poznačené sťažovateľkou tvrdenou vadou
zmätočnosti. Zároveň však najvyšší súd pri skúmaní naplnenia sťažovateľkou uplatneného
dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP posúdil jej dovolaciu námietku
založenú na tvrdení o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacím súdom,
ktorý sa nezaoberal jej, pre rozhodnutie vo veci podstatnou, argumentáciou, a tak je jeho
rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné a vyhodnotil ju ako nedôvodnú, keďže napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu považoval v rozhodujúcej otázke za presvedčivo odôvodnený.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu, pretože argumentácia uplatnená v ústavnej sťažnosti je totožná
s argumentáciou uvedenou v dovolaní. Oprávnením, ale aj povinnosťou krajského súdu
vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie a najvyššieho súdu vo vzťahu k dovolaním
napadnutému rozsudku krajského súdu bolo v prípade zistenia zásahu do základných práv
sťažovateľky týmto základným právam poskytnúť primeranú ochranu. V danej veci teda
existoval orgán verejnej moci, ktorého právomoc poskytnúť základným právam
sťažovateľky individuálnu ochranu predchádzala právomoci ústavného súdu. Za týchto
okolností ústavný súd teda nemá oprávnenie preskúmavať napadnutý rozsudok okresného
súdu ani napadnutý rozsudok krajského súdu.
27. Vychádzajúc z uvedeného bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu
28. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
29. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010). Inými slovami, ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých
dostupných prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme
orgánov verejnej moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).
30. S poukazom na vymedzený princíp subsidiarity ústavný súd uvádza, že
napadnuté uznesenie okresného súdu o výške trov konania je uznesením súdu prvej
inštancie vydaným vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému procesnoprávna úprava
v § 239 ods. 1 CSP pripúšťa podanie sťažnosti ako prostriedku procesnej obrany. Okresný
súd o tom sťažovateľku v napadnutom uznesení riadne poučil. Z obsahu ústavnej sťažnosti
ani jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu podala
sťažnosť.
31. Nevyužitie zákonnej možnosti podať sťažnosť nemožno preto nahrádzať
ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc
na konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú
možnosť účinnej ochrany svojich práv.
32. Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom
v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej
zákon účinne poskytoval, t. j. nepodala sťažnosť, hoci ho podať mohla a mala, by bolo
porušením princípu subsidiarity ako atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou
všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (obdobne I. ÚS 728/2016). Sťažovateľka tiež netvrdila (tým menej preukazovala), že
sťažnosť nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu
neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
33. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde].
III.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
34. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
35. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj
ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
36. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
37. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
38. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že
sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP, pretože
podľa jej názoru sa odvolací súd nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, v dôsledku
čoho došlo k arbitrárnemu rozhodnutiu. Z napadnutého rozsudku krajského súdu nie je
podľa sťažovateľky zrejmé, akými úvahami sa odvolací súd riadil, keď poskytol
neoprávnenému používateľovi výhodu oproti oprávneným používateľom, ktorí získavali
licenciu na používanie ním kolektívne spravovaných diel za iných podmienok, ako to
ustálili konajúce súdy v rozhodovanom spore.
39. Ústavný súd z odôvodnenia napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd,
v nadväznosti na sťažovateľkou uplatnený dôvod prípustnosti dovolania, poukazujúc
na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu, uviedol, že prípustnosť dovolania na základe
tvrdenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia môže byť daná v prípadoch, ak odvolací súd
nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia znemožní strane v dovolaní uplatniť
dovolací dôvod podľa § 432 CSP, t. j. namietať nesprávne právne posúdenie veci; ak
odvolací súd uskutoční výklad právneho predpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je
ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia
alebo ak sa odvolací súd nevysporiada so skutočnosťou, ktorá je kľúčová pre rozhodovaný
spor a má podstatný vplyv na výsledok konania.
V rozhodovanom spore však podľa názoru dovolacieho súdu nešlo o žiadnu z už
uvedených výnimiek. Najvyšší súd poukázal na to, že z obsahu dovolania je zrejmé, že
sťažovateľka ním vyjadrila len svoj nesúhlas s tým, že konajúce súdy jej žalobe nevyhoveli
v plnom rozsahu, ale len čiastočne. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na uznesenie
sp. zn. 3 Obdo 2/2019 z 11. apríla 2019, v ktorom konštatoval, že „prípustnosť dovolania
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) C. s. p. nezakladá, všeobecná nespokojnosť dovolateľa
s rozhodnutím odvolacieho súdu (prípadne aj súdu prvej inštancie), ktoré vyznelo v jeho
neprospech...“.
K námietke arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol, že „...
konajúce súdy svoj záver o ustálení výšky bezdôvodného obohatenia presvedčivým
spôsobom odôvodnili, keď skonštatovali, že rozhodujúca je obvyklá výška odplaty v danom
čase a mieste, a nie sadzobníkom žalobcu jednostranne určená výška odplaty. Predmetný,
záver súdov nižšej inštancie pritom zodpovedá spôsobu určenia bezdôvodného obohatenia
získaného plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
vrátane určenia toho, koho zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie výšky bezdôvodného
obohatenia (k tomu viď aj 3Obo/5/2019).
6.1. Správnosť (prípadne nesprávnosť) záveru súdov nižšej inštancie, či pri určení
výšky bezdôvodného obohatenia je rozhodujúca výška odplaty, ktorú požaduje iná
organizácia kolektívnej správy autorských práv, je predovšetkým otázkou výkladu
a aplikácie ustanovenia § 56 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., a teda týka sa právneho
posúdenia veci. Z uvedeného je tak zrejmé, že dovolateľ nesúhlasí predovšetkým s právnym
posúdením veci konajúcimi súdmi, ktoré je však možné uplatniť v rámci dovolacieho dôvodu
podľa § 432 C. s. p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 C. s. p.,
a nie v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 431 C. s. p., v zmysle ktorého je dovolanie
prípustné podľa § 420 C. s. p. Predmetná skutočnosť vyplýva aj z judikátu č. 24/2017, podľa
ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti. Tento
judikatórny záver platí aj v prípadoch, kedy je prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1
C. s. p. vylúčená s poukazom na znenie ustanovenia § 422 C. s. p., ako je tomu
v rozhodovanom spore.
6.2. Dovolací súd z uvedeného dôvodu konštatuje, že odvolací súd pri svojom
rozhodovaní neznemožnil žalobcovi realizáciu jemu patriacich procesných práv, a preto
konanie pred krajským súdom nebolo poznačené dovolateľom tvrdenou vadou zmätočnosti
uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) C. s. p.
6.3. Na predmetnom závere (keďže odôvodnenie rozsudkov súdov nižšej inštancie je
presvedčivé v otázke kľúčovej pre rozhodnutie v spore) nemôže nič zmeniť ani odkaz
žalobcu na viaceré rozsudky okresných a krajských súdov, ktoré sa s jeho argumentáciou
stotožnili a jeho žalobám vyhoveli v celom rozsahu. Osobitne považuje dovolací súd za
potrebné uviesť, že zo strany dovolateľa je nanajvýš nekorektné v dovolacom konaní
argumentovať rozsudkami pre zmeškanie vydanými okresnými súdmi, keďže pri ich
vydávaní sa neskúma ani len právny základ uplatneného nároku, ale len splnenie
podmienok podľa § 273, resp. § 274 C. s. p.“.
40. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez
ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
41. Najvyšší súd sa tak ako dovolací súd v napadnutom uznesení podľa názoru
ústavného súdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou
sťažovateľky, ktorou odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
Vzhľadom na to, že dospel k záveru, že konanie pred okresným súdom a krajským súdom
nebolo poznačené namietanou vadou zmätočnosti definovanou v § 420 písm. f) CSP, jej
dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne
prípustné [§ 447 písm. c) CSP].
42. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľky dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodnil,
pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní
napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup,
ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal
so sťažovateľkou namietaným dovolacím dôvodom, vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jej
názorom, že odvolacie rozhodnutie nie je náležite odôvodnené, pričom konštatoval, že
konajúce súdy svoj záver o ustálení výšky bezdôvodného obohatenia presvedčivým
spôsobom odôvodnili, keď skonštatovali, že rozhodujúca je obvyklá výška odplaty v danom
čase a mieste, ktorú nemožno stotožniť s výškou odplaty jednostranne určenou sadzobníkom
sťažovateľky. Najvyšší súd zároveň zdôraznil, že námietka sťažovateľky týkajúca sa
nesprávnosti záveru súdov nižšej inštancie, zohľadňujúcej pri určení výšky bezdôvodného
obohatenia výšku odplaty, ktorú požaduje iná organizácia kolektívnej správy autorských
práv, je predovšetkým otázkou výkladu a aplikácie ustanovenia § 56 ods. 1 zákona č.
618/2003 Z. z., a teda spadá pod právne posúdenie veci. Sťažovateľka tak v skutočnosti
namieta nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi, ktoré však predstavuje
dovolací dôvod podľa § 432 CSP pre dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, a nie pre
dovolanie opierajúce svoju prípustnosť o § 420 CSP.
43. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení.
44. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil
v právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič, čo by nasvedčovalo ich
arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti, odmietol ústavnú sťažnosť aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú z už
popísaných dôvodov.
45. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 43
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že ich
porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu uvedených práv. Ústavný
súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
46. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu