Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 46/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho

združenia LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO 00 420 166,

zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Kubovičom, Námestie Biely kríž 3, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 43 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd tretím a štvrtým výrokom rozsudku Okresného súdu

Košice II č. k. -168 z 12. júna 2018, uznesením Okresného súdu Košice II

sp. zn. zo 14. mája 2019, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 28. februára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť občianskeho združenia LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9,

Bratislava, IČO 00 420 166 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

tretím a štvrtým výrokom rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -168 z 12. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“, spolu len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. domáhala proti obchodnej

spoločnosti , , , vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške 2 964 eur s príslušenstvom vzniknutého neoprávneným

použitím diel nositeľov práv, ku ktorým sťažovateľka vykonáva kolektívnu správu práv.

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke sumu

bezdôvodného obohatenia vo výške 1 083 eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol.

3. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu v časti výrokov III a IV, t. j.

proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v časti výroku o trovách konania

odvolanie. Krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že v napadnutej časti

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov

odvolacieho konania.

4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

5. Po právoplatnom skončení konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

rozhodol okresný súd napadnutým uznesením zo 14. mája 2019 o výške trov

konania, ktorým zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania žalovaného v sume

vyčíslenej v predmetnom uznesení.

6. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku

okresného súdu, ktorý považoval za obvyklú odmenu za získanie licencie pri obdobných

zmluvných podmienkach v danom období pre účel vydania bezdôvodného obohatenia podľa

o autorskom práve a právach súvisiacich

s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

č. “) sumu vo výške 9,50 eur za využívanie 1 televízneho prijímača za rok,

ktorú si rovnakým titulom uplatňovala iná organizácia kolektívnej správy ‒Slovenský

ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (ďalej len „SOZA“). Odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu bolo založené na tom, že obvyklá odmena uplatnená

sťažovateľkou je sporná a podľa okresného súdu nedostatočne preukázaná, a keďže

žalovaný sám akceptoval ako obvyklú odmenu vo výške 9,50 eur/TV prijímač/rok,

s ohľadom na spornosť sumy 26 eur, súd za smerodajnú a pre rozhodnutie vo veci samej

akceptovateľnú výšku odmeny považoval nižšiu odmenu uvedenú žalovaným.

7. Sťažovateľka argumentuje, že „Predmetom žaloby bolo vydanie bezdôvodného

obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej licenčnej odmeny. Súd preto mal skúmať,

za akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany s.r.o.

k neoprávnenému zásahu do sťažovateľom kolektívne spravovaných práv, získavali iní

používatelia licenciu na dané použitie predmetov ochrany. Obvyklá odmena môže byť len

taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom

na také isté používanie takých istých predmetov ochrany a za akú používatelia skutočne

získavali licenciu na také isté používanie takých istých predmetov ochrany. Sťažovateľ

preukázal súdu 218 hromadnými licenčnými zmluvami, že v roku 2015 získavali iní

používatelia licenciu na používanie diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických,

choreografických, audiovizuálnych, fotografických výtvarného umenia, architektonických

a úžitkového umenia formou verejného prenosu za licenčnú odmenu určenú podľa

Sadzobníka sťažovateľa účinného od 01.01.2015, čo v prejednávanej veci predstavovalo

obvyklú ročnú licenčnú odmenu vo výške 26 Eur za jedno zvukovoobrazové zariadenie

prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu.

... Sťažovateľ v konaní pred súdom prvej inštancie opakovane poukázal na dôvody

rozdielnosti licenčnej odmeny uplatňovanej sťažovateľom a inou organizáciou kolektívnej

správy - SOZA. Sťažovateľ výslovne a opakovane zdôraznil a preukázal, že kým on

vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,

dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým

dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia,

tak SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský vykonáva kolektívnu správu majetkových práv

autorov a iných nositeľov práv iba k hudobným dielam. Z vybraných odmien teda SOZA

v rámci jedného odvysielaného audiovizuálneho diela vypláca odmenu iba autorovi

hudobného diela, kým sťažovateľ vypláca odmenu pôvodnému režisérovi a scenáristovi –

v prípade zahraničného audiovizuálneho diela (čo je prevažná väčšina vo vysielaní) aj

režisérovi a scenáristovi slovenského znenia, autorovi prekladu, autorovi úpravy dialógov,

ďalej vypláca odmenu autorovi literárnej predlohy, choreografovi, výtvarníkom v prípade

animovaných diel, bábkarom, prípadne ďalším autorom výtvarných diel pokiaľ boli použité

v audiovizuálnom diele a pod.“.

Keďže SOZA, ktorej licenčné odmeny súd prvej inštancie považoval za obvyklé pre

dané použitie diel, spravuje odlišný druh a odlišný rozsah predmetov ochrany (výlučne

hudobné diela) ako sťažovateľka, licenčné odmeny ňou uplatňované nie sú a nemôžu byť

obvyklými licenčnými odmenami, za aké boli v čase neoprávneného zásahu do práv

spravovaných sťažovateľkou udeľované používateľom licencie, a sťažovateľka tak považuje

za „zjavne nelogický a arbitrárny záver, ktorý učinil súd prvej inštancie, že za obvyklú

odmenu za použitie audiovizuálnych a ďalších diel spravovaných sťažovateľom formou

verejného prenosu by bola odmena za úplne iný druh predmetov ochrany (hudobných diel).

Je bez potreby bližšieho odôvodnenia nepochybne nemysliteľné, aby sa cena požadovaná za

jeden druh tovaru považovala za zvyčajnú cenu za iný druh tovaru.“.

8. Sťažovateľka tiež poukázala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 24. marca 2011, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že uzatvorenie licenčných zmlúv

s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien považuje za dôkaz toho, že iní používatelia

považovali odmenu za primeranú.

9. Podľa sťažovateľky výšku obvyklej licenčnej odmeny preukazuje to, že za rok

2015 s ňou uzatvorilo 350 používateľov dohody o urovnaní, v ktorých rešpektovali jej

sadzobník, a podľa toho istého sadzobníka v roku 2016 uzatvorilo za uvedené licenčné

odmeny 300 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a 247 používateľov dohody

o urovnaní, v roku 2017 uzatvorilo 644 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy

a27 používateľov dohody o urovnaní a pre rok 2018 uzatvorilo 677 používateľov rozšírené

hromadné licenčné zmluvy. Sťažovateľka poukázala aj na 37 rozsudkov iných všeobecných

súdov v skutkovo a právne obdobných konaniach, v ktorých považovali súdy za preukázanú

obvyklú licenčnú odmenu vo výške tak, ako ju sťažovateľka preukázala v tomto konaní.

10. Sťažovateľka tak odôvodneniu napadnutého rozsudku okresného súdu vytýka

nepresvedčivosť, nelogickosť a nepreskúmateľnosť.

11. Keďže sa krajský súd ako odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie ohľadom

posúdenia obvyklej licenčnej odmeny stotožnil a rozsudok okresného súdu v napadnutej

časti ako vecne správny a odôvodnený spôsobom zodpovedajúcim zákonu potvrdil,

považuje sťažovateľka aj odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

za nepresvedčivé, nelogické a nepreskúmateľné, čo robí rozsudok krajského súdu

svojvoľným a nepreskúmateľným. Sťažovateľka vyslovuje presvedčenie, že okresný súd

a krajský súd svojím procesným postupom a napadnutými rozhodnutiami porušili jej právo

na spravodlivý proces, keďže súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo

na presvedčivé a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to tak, aby toto rozhodnutie

bolo preskúmateľné a aby z neho bolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, ktorý

v rozhodnutí vyslovil, a akým spôsobom sa vysporiadal s relevantnými a pre vec

podstatnými argumentmi žalobcu, dôkazmi a skutkovými okolnosťami, na ktoré

sťažovateľka poukázala.

12. Keďže napadnuté uznesenie okresného súdu o výške trov konania má základ

v nezákonných a ústavne neudržateľných rozhodnutiach vo veci samej, došlo aj ním podľa

sťažovateľky k zásahu do jej majetkových práv zaručených v a

dodatkového protokolu.

13. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že

nesúhlasí s právnym záverom vysloveným najvyšším súdom, že v predmetnej veci nejde

o žiadnu z výnimiek pre uplatnenie námietky nepreskúmateľnosti rozhodnutia zakladajúcej

prípustnosť dovolania podľa Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), pretože podľa jej mienky

dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu vykazoval vysokú mieru arbitrárnosti.

Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd učinil svoje rozhodnutie bez akéhokoľvek

presvedčivého, logického a preskúmateľného odôvodnenia, čo robí aj jeho rozhodnutie

svojvoľným a nepreskúmateľným, čím najvyšší súd zasiahol do sťažovateľkou označených

práv. Dovolací súd tak napadnutým uznesením odoprel sťažovateľke právo na prístup

k súdu, keďže sa odmietol riadne zaoberať jej opravným prostriedkom.

14. Napadnutými rozhodnutiami, ktorými súdy poskytli ochranu neoprávnenému

používateľovi predmetov ochrany na úkor sťažovateľky a ňou vykonávaných práv autorov,

došlo podľa mienky sťažovateľky aj k porušeniu smernice Európskeho parlamentu a Rady

č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi

súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.

15. Sťažovateľka poukázala aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. marca 2019, ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti rozsudku krajského súdu

a potvrdené ako správne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku v plnom rozsahu

potvrdzujúce nároky sťažovateľky.

Napadnuté rozhodnutia sú tak podľa sťažovateľky jedinými rozhodnutiami v celej

Slovenskej republike, v ktorých súdy neuznali za preukázanú obvyklú licenčnú odmenu

zistenú za používanie daných predmetov ochrany podľa preukázaných uzatvorených

licenčných zmlúv na dané predmety ochrany a v ktorých svojvoľne určili za obvyklú

licenčnú odmenu takú odmenu, aká bola uvedená v sadzobníku SOZA a za akú nezískal

žiadny používateľ licenciu na použitie takých predmetov ochrany, ktoré boli predmetom

konania. Napadnuté rozhodnutia sú tak v zmysle už uvedeného zjavne svojvoľné, arbitrárne,

nepresvedčivé a nepreskúmateľné, čím bolo ústavne neudržateľným spôsobom zasiahnuté

do označených práv sťažovateľky.

16. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa, upravené v Slovenskej

republiky, v , v ,

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Okresného

súdu Košice II zo dňa 12.06.2018 sp. zn. -168 výrokmi III. a IV., rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.02.2019 sp. zn. , uznesením

Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2020 sp. zn. a uznesením Okresného

súdu Košice II zo dňa 14.05.2019 sp. zn. , porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 12.06.2018 sp. zn. -168

výroky III. a IV., rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.02.2019 sp. zn.

, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2020 sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 14.05.2019 sp. zn. sa zrušujú

a vec sa vracia späť na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 183,90 €, ktorú sú

povinní Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR spoločne

a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

22. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Podľa sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva

na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu

23. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

24. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

25. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka využila jej

dostupné právne prostriedky, na použitie ktorých bola oprávnená podľa ustanovení

, ktorými sa domáhala aj ochrany svojich základných práv.

Proti rozsudku okresného súdu bola oprávnená podať odvolanie, o ktorom rozhodoval

krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania

aj vecne preskúmal a rozhodol o ňom napadnutým rozsudkom. Proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 28. februára 2019 mala sťažovateľka k dispozícii

mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka dovolanie aj podala, pričom uplatnila

dovolací dôvod podľa .

26. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 29. apríla 2020

dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné, keďže dospel k záveru, že

konanie pred krajským súdom nebolo poznačené sťažovateľkou tvrdenou vadou

zmätočnosti. Zároveň však najvyšší súd pri skúmaní naplnenia sťažovateľkou uplatneného

dôvodu prípustnosti dovolania podľa posúdil jej dovolaciu námietku

založenú na tvrdení o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacím súdom,

ktorý sa nezaoberal jej, pre rozhodnutie vo veci podstatnou, argumentáciou, a tak je jeho

rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné a vyhodnotil ju ako nedôvodnú, keďže napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu považoval v rozhodujúcej otázke za presvedčivo odôvodnený.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, pretože argumentácia uplatnená v ústavnej sťažnosti je totožná

s argumentáciou uvedenou v dovolaní. Oprávnením, ale aj povinnosťou krajského súdu

vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie a najvyššieho súdu vo vzťahu k dovolaním

napadnutému rozsudku krajského súdu bolo v prípade zistenia zásahu do základných práv

sťažovateľky týmto základným právam poskytnúť primeranú ochranu. V danej veci teda

existoval orgán verejnej moci, ktorého právomoc poskytnúť základným právam

sťažovateľky individuálnu ochranu predchádzala právomoci ústavného súdu. Za týchto

okolností ústavný súd teda nemá oprávnenie preskúmavať napadnutý rozsudok okresného

súdu ani napadnutý rozsudok krajského súdu.

27. Vychádzajúc z uvedeného bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu

28. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

29. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

, ). Inými slovami, ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých

dostupných prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme

orgánov verejnej moci (, ).

30. S poukazom na vymedzený princíp subsidiarity ústavný súd uvádza, že

napadnuté uznesenie okresného súdu o výške trov konania je uznesením súdu prvej

inštancie vydaným vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému procesnoprávna úprava

v pripúšťa podanie sťažnosti ako prostriedku procesnej obrany. Okresný

súd o tom sťažovateľku v napadnutom uznesení riadne poučil. Z obsahu ústavnej sťažnosti

ani jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu podala

sťažnosť.

31. Nevyužitie zákonnej možnosti podať sťažnosť nemožno preto nahrádzať

ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc

na konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú

možnosť účinnej ochrany svojich práv.

32. Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom

v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej

zákon účinne poskytoval, t. j. nepodala sťažnosť, hoci ho podať mohla a mala, by bolo

porušením princípu subsidiarity ako atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou

všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

(obdobne ). Sťažovateľka tiež netvrdila (tým menej preukazovala), že

sťažnosť nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu

neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa .

33. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona

o ústavnom súde].

III.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

34. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

35. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj

ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

36. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

37. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

38. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že

sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z , pretože

podľa jej názoru sa odvolací súd nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, v dôsledku

čoho došlo k arbitrárnemu rozhodnutiu. Z napadnutého rozsudku krajského súdu nie je

podľa sťažovateľky zrejmé, akými úvahami sa odvolací súd riadil, keď poskytol

neoprávnenému používateľovi výhodu oproti oprávneným používateľom, ktorí získavali

licenciu na používanie ním kolektívne spravovaných diel za iných podmienok, ako to

ustálili konajúce súdy v rozhodovanom spore.

39. Ústavný súd z odôvodnenia napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd,

v nadväznosti na sťažovateľkou uplatnený dôvod prípustnosti dovolania, poukazujúc

na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu, uviedol, že prípustnosť dovolania na základe

tvrdenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia môže byť daná v prípadoch, ak odvolací súd

nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia znemožní strane v dovolaní uplatniť

dovolací dôvod podľa , t. j. namietať nesprávne právne posúdenie veci; ak

odvolací súd uskutoční výklad právneho predpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je

ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia

alebo ak sa odvolací súd nevysporiada so skutočnosťou, ktorá je kľúčová pre rozhodovaný

spor a má podstatný vplyv na výsledok konania.

V rozhodovanom spore však podľa názoru dovolacieho súdu nešlo o žiadnu z už

uvedených výnimiek. Najvyšší súd poukázal na to, že z obsahu dovolania je zrejmé, že

sťažovateľka ním vyjadrila len svoj nesúhlas s tým, že konajúce súdy jej žalobe nevyhoveli

v plnom rozsahu, ale len čiastočne. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na uznesenie

sp. zn. z 11. apríla 2019, v ktorom konštatoval, že „prípustnosť dovolania

v zmysle ustanovenia nezakladá, všeobecná nespokojnosť dovolateľa

s rozhodnutím odvolacieho súdu (prípadne aj súdu prvej inštancie), ktoré vyznelo v jeho

neprospech...“.

K námietke arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol, že „...

konajúce súdy svoj záver o ustálení výšky bezdôvodného obohatenia presvedčivým

spôsobom odôvodnili, keď skonštatovali, že rozhodujúca je obvyklá výška odplaty v danom

čase a mieste, a nie sadzobníkom žalobcu jednostranne určená výška odplaty. Predmetný,

záver súdov nižšej inštancie pritom zodpovedá spôsobu určenia bezdôvodného obohatenia

získaného plnením bez právneho dôvodu podľa ,

vrátane určenia toho, koho zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie výšky bezdôvodného

obohatenia (k tomu viď aj ).

6.1. Správnosť (prípadne nesprávnosť) záveru súdov nižšej inštancie, či pri určení

výšky bezdôvodného obohatenia je rozhodujúca výška odplaty, ktorú požaduje iná

organizácia kolektívnej správy autorských práv, je predovšetkým otázkou výkladu

a aplikácie ustanovenia , a teda týka sa právneho

posúdenia veci. Z uvedeného je tak zrejmé, že dovolateľ nesúhlasí predovšetkým s právnym

posúdením veci konajúcimi súdmi, ktoré je však možné uplatniť v rámci dovolacieho dôvodu

podľa , v zmysle ktorého je dovolanie prípustné podľa ,

a nie v rámci dovolacieho dôvodu podľa , v zmysle ktorého je dovolanie

prípustné podľa Predmetná skutočnosť vyplýva aj z judikátu č. 24/2017, podľa

ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti. Tento

judikatórny záver platí aj v prípadoch, kedy je prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1

vylúčená s poukazom na znenie ustanovenia , ako je tomu

v rozhodovanom spore.

6.2. Dovolací súd z uvedeného dôvodu konštatuje, že odvolací súd pri svojom

rozhodovaní neznemožnil žalobcovi realizáciu jemu patriacich procesných práv, a preto

konanie pred krajským súdom nebolo poznačené dovolateľom tvrdenou vadou zmätočnosti

uvedenou v ustanovení

6.3. Na predmetnom závere (keďže odôvodnenie rozsudkov súdov nižšej inštancie je

presvedčivé v otázke kľúčovej pre rozhodnutie v spore) nemôže nič zmeniť ani odkaz

žalobcu na viaceré rozsudky okresných a krajských súdov, ktoré sa s jeho argumentáciou

stotožnili a jeho žalobám vyhoveli v celom rozsahu. Osobitne považuje dovolací súd za

potrebné uviesť, že zo strany dovolateľa je nanajvýš nekorektné v dovolacom konaní

argumentovať rozsudkami pre zmeškanie vydanými okresnými súdmi, keďže pri ich

vydávaní sa neskúma ani len právny základ uplatneného nároku, ale len splnenie

podmienok podľa , resp. “.

40. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez

ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

41. Najvyšší súd sa tak ako dovolací súd v napadnutom uznesení podľa názoru

ústavného súdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou

sťažovateľky, ktorou odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa .

Vzhľadom na to, že dospel k záveru, že konanie pred okresným súdom a krajským súdom

nebolo poznačené namietanou vadou zmätočnosti definovanou v , jej

dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne

prípustné [ ].

42. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľky dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodnil,

pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní

napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup,

ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že

najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

so sťažovateľkou namietaným dovolacím dôvodom, vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jej

názorom, že odvolacie rozhodnutie nie je náležite odôvodnené, pričom konštatoval, že

konajúce súdy svoj záver o ustálení výšky bezdôvodného obohatenia presvedčivým

spôsobom odôvodnili, keď skonštatovali, že rozhodujúca je obvyklá výška odplaty v danom

čase a mieste, ktorú nemožno stotožniť s výškou odplaty jednostranne určenou sadzobníkom

sťažovateľky. Najvyšší súd zároveň zdôraznil, že námietka sťažovateľky týkajúca sa

nesprávnosti záveru súdov nižšej inštancie, zohľadňujúcej pri určení výšky bezdôvodného

obohatenia výšku odplaty, ktorú požaduje iná organizácia kolektívnej správy autorských

práv, je predovšetkým otázkou výkladu a aplikácie ustanovenia § 56 ods. 1 zákona č.

, a teda spadá pod právne posúdenie veci. Sťažovateľka tak v skutočnosti

namieta nesprávne právne posúdenie veci konajúcimi súdmi, ktoré však predstavuje

dovolací dôvod podľa pre dovolanie prípustné podľa , a nie pre

dovolanie opierajúce svoju prípustnosť o .

43. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení.

44. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil

v právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič, čo by nasvedčovalo ich

arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti, odmietol ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú z už

popísaných dôvodov.

45. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 43

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že ich

porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa ani práva podľa dohovoru, v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu uvedených práv. Ústavný

súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

46. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu