Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 154/2021
PDF · 382.25 KB
No categories available
III. ÚS 154/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23,
Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho práva domáhať sa svojho práva zákonom
ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s § 2 ods. 7, 9, 10 a 12, ako aj § 176 ods. 2 a § 321 ods. 1 Trestného poriadku a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 3 T 34/2015 z 15. februára 2017 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4 To 82/2017 z 11. januára 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a napadnuté rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) na súdnu ochranu v spojení s § 2 ods. 7, 9, 10 a 12, ako aj § 176
ods. 2 a § 321 ods. 1 Trestného poriadku a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 34/2015 z 15. februára 2017
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 82/2017 z 11. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“). Súčasne sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada vysloviť
porušenie týchto práv podľa ústavy a Trestného poriadku napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu, zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie, ako aj priznanie úhrady trov právneho zastúpenia v sume
415,51 eur.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým
rozhodnutím uznal sťažovateľa vinným z obzvlášť závažného zločinu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona,
za ktorý mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov a súčasne
uložený ochranný dohľad na dobu jedného roka. Poškodená
bola so svojím nárokom odkázaná na civilný proces.
Proti napadnutému rozhodnutiu podal sťažovateľ a tiež zástupca poškodeného subjektu
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že odvolanie sťažovateľa napadnutým
rozhodnutím zamietol. Rovnako bolo odmietnuté aj následné dovolanie sťažovateľa
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd)
sp. zn. 2 Tdo 53/2018 z 27. marca 2019, ktoré však v ústavnej sťažnosti a jej petite
nenamieta ani ho v kópii ústavnému súdu nepredložil.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti komentuje podrobne priebeh trestného konania,
ktoré začalo na základe obžaloby voči sťažovateľovi, ktorú podal prokurátor Krajskej
prokuratúry v Bratislave (ďalej len „prokurátor“), a jednotlivé závery (skutkové a právne
dôvody) uvedené v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu.
Tieto závery oboch súdov považuje „za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a chýbajúce
dostatočné dôvody“, na základe ktorých sú založené, čím malo byť okrem spomínaných
ustanovení Trestného poriadku porušené aj jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Napadnuté rozhodnutia tiež nie sú podľa sťažovateľa riadne odôvodnené.
Na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na príslušnú judikatúru najvyššieho súdu,
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“).
II.
Relevantná právna úprava
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
8. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,
ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
16. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok
okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom
na základe sťažovateľom podaného odvolania. Konanie o tomto odvolaní bolo skončené
napadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu
je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.
To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia
označených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného
súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,
preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
[§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
17. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04),
ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu
tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
20. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany
len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené
zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných
ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná
(IV. ÚS 287/04). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
21. Ústavný súd k tomu dodáva, že z ústavnej sťažnosti a ani zo žiadnej z príloh
k nej pripojených nevyplýva, že by v predmetnom trestnom konaní bolo akokoľvek
zasiahnuté do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivý
súdny proces.
22. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského
súdu na 16 stranách, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa vyhodnotené ako nedôvodné
(okrem výroku o náhrade škody), z ústavného hľadiska akceptovateľné, pričom ho nemožno
považovať za arbitrárne a ústavný súd nepovažuje za potrebné rozsiahlo citovať
z tohto rozhodnutia.
23. Na základe preskúmania napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný
súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
24. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
25. Ústavný súd napokon dodáva, že žiadna námietka sťažovateľa artikulovaná
v jeho ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,
nie je dostatočne relevantná na to, aby toto odvolacie rozhodnutie spochybnila. Sťažovateľ
zdôrazňoval rozličné okolnosti, resp. aspekty trestného konania, ktoré mali vzbudiť
pochybnosti o zákonnosti celého procesu a, samozrejme, najmä o jeho konečnom výsledku,
ale táto argumentácia sťažovateľa vyznieva nepresvedčivo.
26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo preto už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa sformulovanými v sťažnostnom petite (kasácia
odvolacieho rozhodnutia krajského súdu, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Robert Šorl
predseda senátu