Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 154/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23,

Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho práva domáhať sa svojho práva zákonom

ustanoveným postupom podľa v spojení

s , , a , ako aj a a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 15. februára 2017 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 11. januára 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a napadnuté rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) na súdnu ochranu v spojení s § 2 ods. 7, 9, 10 a 12, ako aj § 176

ods. 2 a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. februára 2017

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“). Súčasne sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiada vysloviť

porušenie týchto práv podľa a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu, zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie, ako aj priznanie úhrady trov právneho zastúpenia v sume

415,51 eur.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým

rozhodnutím uznal sťažovateľa vinným z obzvlášť závažného zločinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa a ,

za ktorý mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov a súčasne

uložený ochranný dohľad na dobu jedného roka. Poškodená

bola so svojím nárokom odkázaná na civilný proces.

Proti napadnutému rozhodnutiu podal sťažovateľ a tiež zástupca poškodeného subjektu

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že odvolanie sťažovateľa napadnutým

rozhodnutím zamietol. Rovnako bolo odmietnuté aj následné dovolanie sťažovateľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd)

sp. zn. z 27. marca 2019, ktoré však v ústavnej sťažnosti a jej petite

nenamieta ani ho v kópii ústavnému súdu nepredložil.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti komentuje podrobne priebeh trestného konania,

ktoré začalo na základe obžaloby voči sťažovateľovi, ktorú podal prokurátor Krajskej

prokuratúry v Bratislave (ďalej len „prokurátor“), a jednotlivé závery (skutkové a právne

dôvody) uvedené v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu.

Tieto závery oboch súdov považuje „za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a chýbajúce

dostatočné dôvody“, na základe ktorých sú založené, čím malo byť okrem spomínaných

ustanovení porušené aj jeho právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru. Napadnuté rozhodnutia tiež nie sú podľa sťažovateľa riadne odôvodnené.

Na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na príslušnú judikatúru najvyššieho súdu,

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“).

II.

Relevantná právna úprava

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

8. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu

13. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

, , ).

15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,

ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(m. m. , ).

16. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom

na základe sťažovateľom podaného odvolania. Konanie o tomto odvolaní bolo skončené

napadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu

je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje .

To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia

označených práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného

súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc,

preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

[ ].

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

17. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ),

ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa patrí aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu

tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

20. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany

len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené

zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná

(). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

21. Ústavný súd k tomu dodáva, že z ústavnej sťažnosti a ani zo žiadnej z príloh

k nej pripojených nevyplýva, že by v predmetnom trestnom konaní bolo akokoľvek

zasiahnuté do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivý

súdny proces.

22. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu na 16 stranách, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa vyhodnotené ako nedôvodné

(okrem výroku o náhrade škody), z ústavného hľadiska akceptovateľné, pričom ho nemožno

považovať za arbitrárne a ústavný súd nepovažuje za potrebné rozsiahlo citovať

z tohto rozhodnutia.

23. Na základe preskúmania napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný

súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

24. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Ústavný súd napokon dodáva, že žiadna námietka sťažovateľa artikulovaná

v jeho ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,

nie je dostatočne relevantná na to, aby toto odvolacie rozhodnutie spochybnila. Sťažovateľ

zdôrazňoval rozličné okolnosti, resp. aspekty trestného konania, ktoré mali vzbudiť

pochybnosti o zákonnosti celého procesu a, samozrejme, najmä o jeho konečnom výsledku,

ale táto argumentácia sťažovateľa vyznieva nepresvedčivo.

26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo preto už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa sformulovanými v sťažnostnom petite (kasácia

odvolacieho rozhodnutia krajského súdu, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu