Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 153/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní

podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

, , , zastúpenej

Mgr. Michalom Zálešákom, LL.M., advokátom, Heyrovského 14, Bratislava, proti postupu

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Nitra v konaní o veci

vedenej pod ČVS: ORP-177/1-VYS-NR-2018 BK a jeho uzneseniu z 2. januára 2019,

ako aj postupu Okresnej prokuratúry Nitra sp. zn. -3 a jej uzneseniu

z 31. januára 2019 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv podľa čl. 15,

čl. 16 a čl. 23 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, práva podľa čl. 7

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva podľa čl. 12

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práv podľa čl. 1,

čl. 2, čl. 12 a čl. 13 Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien a práv

podľa čl. 1 ods. 1, čl. 12 a čl. 16 Dohovoru OSN proti mučeniu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 1 , dohovoru a Dohovoru OSN o právach osôb

so zdravotným postihnutím postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru,

odboru kriminálnej polície Nitra (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní o veci vedenej

pod ČVS: ORP-177/1-VYS-NR-2018 BK a jeho uznesením z 2. januára 2019, ako aj postupom

Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. -3

a jej uznesením z 31. januára 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá bola pozbavená

spôsobilosti na právne úkony (avšak je nepochybne aktívne legitimovaná na podanie

tejto ústavnej sťažnosti, pozn.) rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -27

z 29. januára 2002, má kombinované zdravotné postihnutie, mentálne postihnutie a poruchu

autistického spektra. Od 13. januára 2012 do 9. februára 2012 bola hospitalizovaná

na IV. . Podľa prepúšťacej

správy bola počas hospitalizácie umiestňovaná do tzv. sieťovej postele a ovplyvňovaná

psychofarmakami.

3. Zákonná zástupkyňa sťažovateľky – opatrovníčka podala trestné oznámenie

na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 420

ods. 1 z dôvodu umiestnenia do sieťovej postele. Podľa jej názoru

používanie sieťových postelí ako takých predstavuje formu zlého zaobchádzania v zmysle

medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré vymedzujú konanie

spôsobujúce utrpenie takého charakteru, že je subsumovateľné pod .

4. Napadnutým uznesením okresného riaditeľstva bolo trestné oznámenie

odmietnuté. Proti tomuto rozhodnutiu podala zákonná zástupkyňa sťažovateľky sťažnosť.

Dňa 31. januára 2019 rozhodla okresná prokuratúra napadnutým uznesením o zamietnutí

sťažnosti, a to z dôvodu, že neboli naplnené znaky skutkovej podstaty oznámeného zločinu.

Okresná prokuratúra v napadnutom uznesení citovala závery z vyšetrovacieho spisu,

z obsahu vyjadrenia , pričom zástupca nemocnice

sa okrem iného vyjadril, že všeobecne sa izolácia v sieťovej posteli používa u pacientov

s agresivitou voči okoliu alebo u pacientov s výrazným psychomotorickým nepokojom,

keď sú nebezpeční pre svoje okolie alebo pre seba. Maximálna dĺžka izolácie sú 2 hodiny,

počas ktorých je pacient pravidelne kontrolovaný. Okresná prokuratúra uzavrela vec takto:

„Na riadne a náležité vyvodzovanie trestnej zodpovednosti voči konkrétnej osobe

a základným predpokladom na to, aby prokurátor mohol podať obžalobu

a aby predtým policajt mohol niekoho obviniť zo spáchania trestného činu sa v rámci

trestného stíhania vyžaduje, aby boli na strane tejto osoby, ako subjektu trestného konania,

naplnené všetky zákonné obligatórne znaky stanovené a to jednak znaky

uvedené vo všeobecnej časti , ako aj súčasne znaky obsiahnuté v osobitnej

časti , viažuce sa k určitej konkrétnej skutkovej podstate trestného činu,

ktorá je nimi tvorená.

Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu bolo zistené,

že v predmetnej trestnej veci k takémuto naplneniu všetkých zákonom stanovených

obligatórnych znakov danej skutkovej podstaty trestného činu nedošlo.

Nebola naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty uvedeného zločinu,

tak ako to v uznesení o odmietnutí trestného oznámenia konštatoval aj vyšetrovateľ.

Nemožno taktiež tvrdiť, že ošetrujúci lekár, ktorý rozhodol o umiestnení pacientky

do sieťovej postele konal v úmysle spôsobiť tejto telesné alebo duševné utrpenie.

Tunajšia prokuratúra sa oboznámila aj s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Bureš proti Českej republike, na ktorý poukazuje oznamovateľka v sťažnosti.

Ani z tohto rozsudku jednoznačne nevyplýva zákaz používať obmedzovacie prostriedky voči

pacientom. Ich použitie má však byť až ako krajné riešenie pre zabránenie bezprostrednej

alebo hroziacej ujme pacienta alebo iných osôb. O použití obmedzovacích prostriedkov

rozhoduje lekár.

Po zhodnotení vykonaného dokazovania a následnom náležitom právnom posúdení

je možné v danej veci konštatovať, že nebolo zistené, že by konaním ošetrujúceho lekára

došlo k spáchaniu akéhokoľvek trestného činu.“

5. Sťažovateľka primárne argumentuje, že umiestnením v sieťovej posteli

došlo k zásahu do jej dôstojnosti a k porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania,

ako aj jej práva na zdravie a v spojitosti s týmito právami došlo aj k jej diskriminácii

ako ženy so zdravotným postihnutím. Stredobodom ústavnej sťažnosti je nezákonnosť

používania sieťovej postele. Poukázala na to, že ide o formu tzv. mechanickej reštrikcie,

ktorá je nezákonná pri poskytovaní sociálnych služieb, ale domáca právna úprava

ju pripúšťa v kontexte poskytovania psychiatrickej starostlivosti. Sťažovateľka

je toho názoru, že jej umiestnenie, ako aj používanie sieťových postelí všeobecne

je v rozpore s medzinárodným právom ľudských práv, a to per se, pretože ide z hľadiska

štandardov ochrany práv ľudí so zdravotným postihnutím o neprípustný obmedzujúci

prostriedok, a to v kontexte poskytovania zdravotnej starostlivosti, ako aj v kontexte

poskytovania sociálnych služieb.

6. Sťažovateľka uvádza, že tým, že bola umiestnená v sieťovej posteli, pričom

toto umiestnenie bolo protiprávne z hľadiska medzinárodného práva, došlo k zásahu

do jej dôstojnosti a aj k porušeniu absolútneho zákazu mučenia, neľudského a ponižujúceho

zaobchádzania. Tento zásah bol podľa nej úmyselný, pričom cieľom

bolo disciplinovať/potrestať (zastrašiť) ju. Pretože sťažovateľka je osobou so zdravotným

postihnutím, a toto opatrenie sa uplatnilo iba vo vzťahu k ľuďom so zdravotným

postihnutím, dôvodom zlého zaobchádzania bola podľa jej názoru aj diskriminácia

na základe zdravotného postihnutia.

7. Keďže podľa sťažovateľky išlo zo strany zamestnancov psychiatrickej nemocnice

o úmyselné konanie, ktoré prekračuje minimálnu mieru závažnosti, bolo na mieste vykonať

vyšetrovanie, ktoré musí byť podľa názoru sťažovateľky okrem iného efektívne,

čo znamená, že orgány činné v trestnom konaní musia urobiť také kroky, ktoré vedú

k objasneniu relevantných skutočností, k identifikácii páchateľa, a tam, kde je to relevantné,

aj k jeho potrestaniu. Sťažovateľka namieta, že v jej prípade nebolo vyšetrovanie efektívne,

keďže orgány činné v trestnom konaní mohli urobiť ďalšie procesné úkony, najmä výsluchy

svedkov, predovšetkým zamestnancov psychiatrickej nemocnice, ako aj samotnej

sťažovateľky a zamerať svoju činnosť nielen na objasnenie toho, prečo v dokumentácii

o priebehu hospitalizácie chýba záznam o umiestnení do sieťovej postele,

ale aj v akom úmysle, s akým cieľom zamestnanci psychiatrickej nemocnice konali,

koľko času skutočne sťažovateľka strávila v sieťovej posteli, akú ujmu utrpela atď.

8. Zarážajúci podľa sťažovateľky je v tomto prípade tiež rozpor medzi prepúšťacou

správou, ktorá bola potvrdená ako autentická, a absentujúcimi záznamami v dokumentácii

o priebehu hospitalizácie. Sťažovateľka je toho názoru, že aj s ohľadom na presun

dôkazného bremena mala byť táto skutočnosť objasnená a orgány činné v trestnom konaní

ju mali vziať do úvahy pri uvažovaní nad naplnením znakov trestného činu podľa § 420

. Aj z týchto dôvodov došlo podľa názoru sťažovateľky k neefektívnemu

vyšetrovaniu.

9. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„1. Súd vyslovuje, že postupom a rozhodnutiami Polície SR, Okresného riaditeľstva

PZ, Odboru kriminálnej polície Nitra a Okresnej prokuratúry Nitra došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky nebyť podrobený mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu podľa článku 16 ods. 2 SR, článku 3 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 15 a 16 Dohovoru OSN

o právach osôb so zdravotným postihnutím, článku 7 Medzinárodného Paktu o Občianskych

a Politických práv, článku 1, 2, 12 a 13 Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem

diskriminácie žien, článku 1 ods. 1 a 16 Dohovoru OSN proti mučeniu a k porušeniu práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1 SR.

2. Súd vyslovuje, že postupom a rozhodnutiami Polície SR, Okresného riaditeľstva

PZ, Odboru kriminálnej polície Nitra a Okresnej prokuratúry Nitra došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na zdravie podľa článku 40 SR, článku 8 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 12 Medzinárodného Paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, článku 23 Dohovoru OSN o právach

osôb so zdravotným postihnutím, článku 1, 2, 12 a 13 Dohovoru OSN o odstránení všetkých

foriem diskriminácie žien a článku 1 ods. 1 a článku 16 Dohovoru OSN proti mučeniu.

3. Súd vyslovuje, že postupom a rozhodnutiami Polície SR, Okresného riaditeľstva

PZ, Odboru kriminálnej polície Nitra a Okresnej prokuratúry Nitra spočívajúcom

v neúčinnom vyšetrovaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na účinné

vyšetrovanie vyplývajúceho z článkov 16 ods. 2, 19 ods. 1 a 46 ods. 1 SR, a článkov

3, 8 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkov 15,

16 a 23 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a článku a článkov 12

a 16 ods. 1 Dohovoru OSN proti mučeniu.

4. Súd vyslovuje, že sťažovateľka bola diskriminovaná ako osoba so zdravotným

postihnutím a žena, a to v súvislosti s jej právom nebyť podrobená mučeniu, neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a právom na zdravie, a to v rozpore

s článkom 12 ods. 1 SR, článkom 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, článkom 5 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím

a článkov 1, 2, 12 a 13 Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien.

5. Súd zrušuje rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru v Nitre, Odbor

kriminálnej polície, ČVS:ORP-177/1-VYS-NR-2018 BK zo dňa 2.1.2019 a rozhodnutie

Okresnej prokuratúry Nitra, č. -3 zo dňa 31.1.2019 o zamietnutí sťažnosti

podľa .“

II.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Podstatou výhrad sťažovateľky je, že orgány činné v trestnom konaní

neefektívnym spôsobom prešetrili jej trestné oznámenie týkajúce sa umiestnenia

sťažovateľky do sieťovej postele zamestnancami ,

čím malo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu mučenia a iného neľudského

alebo krutého zaobchádzania podľa .

II.1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného

riaditeľstva

11. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už mnohokrát uviedol,

že jedným zo základných pojmových znakov ústavnej sťažnosti podľa

ako prostriedku ochrany (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou)

zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom

tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132

ods. 1 a 2 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) (obdobne , ).

12. Ustanovenie teda limituje právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. V zmysle

tohto princípu rozhoduje ústavný súd o individuálnych ústavných sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd

v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán

verejnej moci (, ).

13. Keďže sťažovateľka mala možnosť domáhať sa nápravy tvrdeného porušenia

svojich práv sťažnosťou podanou podľa ustanovení proti napadnutému

uzneseniu okresného riaditeľstva, pričom tento právny prostriedok aj využila, ústavný súd

vo vzťahu k tomuto uzneseniu nemá právomoc na jeho preskúmanie.

14. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu okresného riaditeľstva odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresnej

prokuratúry

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , ,

, ).

16. Ústavný súd predovšetkým podotýka, že pokiaľ ide o právo na súdnu ochranu,

uvedené právo nemohlo byť v prerokúvanej veci (vo fáze pred začatím trestného stíhania)

vôbec dotknuté. Súčasťou práva na súdnu ochranu totiž nie je právo fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, aby na základe podaného trestného oznámenia bol orgán činný

v trestnom konaní povinný začať trestné stíhanie či podať obžalobu voči označeným

osobám (porov. , , , ). Ani z čl. 6

dohovoru nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe

alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Dziedzic proti Poľsku z 25. 11. 2003,

č. 50428/99, bod 6; rozsudok vo veci Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, č. 11826/85,

bod 29; rozsudok vo veci Kusmierek v. Poľsko z 21. 9. 2004, č. 10675/02, bod 48]. V tejto

časti je preto potrebné ústavnú sťažnosť považovať v zmysle § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde za zjavne neopodstatnenú a je potrebné ju z tohto dôvodu odmietnuť.

17. Ústavný súd si je vedomý judikatúry ESĽP, ktorú reflektoval aj vo svojej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej zlyhanie štátu pri vyšetrovaní niektorých trestných

činov môže viesť k porušeniu čl. 2 (pozri medzi mnohými rozsudok Veľkého senátu vo veci

McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 27. 9. 1995, č. 18984/91, bod 161,

alebo rozsudok Isayeva, Yusupova a Bazayeva proti Rusku z 24. 2. 2005, č. 57947/00,

body 209 ‒ 213), čl. 3 (rozsudok vo veci Assenov a ďalší proti Bulharsku z 28. 10. 1998,

č. 24760/94, bod 102; podobne nález ústavného súdu sp. zn. z 27. júna 2003),

čl. 4 (rozsudok vo veci Rantsev proti Cypru a Rusku zo 7. 1. 2010, č. 25965/04, bod 288)

a výnimočne tiež k porušeniu sťažovateľkou označeného čl. 8 dohovoru.

18. Pri zásahoch do práva zaručeného čl. 8 dohovoru však ESĽP vyžaduje

trestnoprávnu ochranu len veľmi výnimočne. Pozitívny záväzok štátu viesť účinné

vyšetrovanie sa vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty tohto práva

(„where fundamental values and essential aspects of private life are at stake“ – pozri

rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27; ďalej

napr. rozsudok vo veci Söderman proti Švédsku z 12. 11. 2013, č. 5786/08, body 82 ‒ 85).

Takými sú predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad

prípady domáceho násilia (rozhodnutie vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012,

č. 59968/07, body 58 a 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie,

pozri napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, bod 27),

či fyzického násilia voči skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti

(rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, bod 91).

V ostatných prípadoch postačí ochrana prostriedkami iných právnych odvetví.

19. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou tvrdený zásah, ktorý mal spočívať

v jej umiestnení do sieťovej postele, nebol v rozhodnom čase jej hospitalizácie

(od 13. januára 2012 do 9. februára 2012) nezákonným postupom zo strany

. Sama sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že predmetnú

formu tzv. mechanickej reštrikcie domáca právna úprava pripúšťa v kontexte poskytovania

psychiatrickej starostlivosti. Podľa čl. III odborného usmernenia Ministerstva zdravotníctva

Slovenskej republiky k používaniu obmedzovacích prostriedkov u pacientov

v zdravotníckych zariadeniach poskytujúcich psychiatrickú starostlivosť č. 13787/2009 –

OZS z 27. mája 2009 účinného od 30. júna 2009 (ďalej len „odborné usmernenie

ministerstva zdravotníctva“) sa pod pojmom obmedzovacie prostriedky okrem iného

rozumie aj umiestnenie pacienta v ochrannej (sieťovej) posteli.

20. V sťažovateľkinej veci tak, aj vzhľadom na skutkové okolnosti, nemohlo ísť

o spáchanie trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania

podľa . Pre naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty

tohto trestného činu je nevyhnutné, aby sa týrania, mučenia alebo iného krutého

zaobchádzania dopustil páchateľ v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci,

z jeho podnetu alebo s jeho súhlasom, k čomu však v danom prípade zjavne nedošlo,

a teda nemôže byť naplnená objektívna stránka ako jeden zo základných znakov skutkovej

podstaty tohto trestného činu a ani subjektívna stránka spočívajúca v úmyselnom zavinení,

keďže nemožno tvrdiť, že ošetrujúci lekár, ktorý rozhodol o umiestnení pacientky

do sieťovej postele, konal v úmysle spôsobiť jej telesné alebo duševné utrpenie. Slovenská

právna úprava pripúšťa použitie sieťovej postele ako obmedzovacieho prostriedku

u pacientov v zdravotníckych zariadeniach poskytujúcich psychiatrickú starostlivosť.

21. Orgány činné v trestnom konaní preto v sťažovateľkinej veci (pri prešetrení

jej trestného oznámenia) správne vyhodnotili, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty

niektorého trestného činu upraveného v , a správne poukázali, že v rámci

konania konkrétnych pracovníkov nešlo

o sťažovateľkou označený trestný čin mučenia a iného neľudského alebo krutého

zaobchádzania podľa . Postupom okresného riaditeľstva

a jeho napadnutým uznesením, ako aj postupom okresnej prokuratúry a jej napadnutým

uznesením preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do tzv. procedurálneho aspektu označených

hmotných práv sťažovateľky a ústavná sťažnosť je aj v tomto smere v zmysle

zjavne neopodstatnená a je potrebné

ju z tohto dôvodu odmietnuť.

22. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

okresnej prokuratúry je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie.

23. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu