Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 95/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti DSCITY s. r. o., Nemešsegská 6331/5, Dunajská Streda, IČO 44 180 853,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na právnu ochranu v konaní podľa Slovenskej

republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. z 3. mája 2016,

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 26. apríla 2018 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti DSCITY s. r. o.,

IČO 44 180 853, Nemešsegská 6331/5, Dunajská Streda (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), na právnu ochranu v konaní

podľa , na rovnosť účastníkov v konaní podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. mája 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 26. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu bol stranou v konaní o zaplatenie 18 250 € z titulu náhrady škody,

ktorá mu mala byť pôsobená v príčinnej súvislosti s tým, že žalovaná po skončení nájmu

svojpomocne vypratala sťažovateľom užívané priestory. Sťažovateľ v žalobe tvrdil,

že na vypratávaných veciach mu mala vzniknúť škoda ich poškodením, resp. stratou

niektorých vecí, ktoré v žalobe uviedol. Súd prvej inštancie o označenej právnej veci

sťažovateľa rozhodol rozsudkom súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol,

keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno na preukázanie tvrdení o vzniku škody na jeho majetku, v príčinnej súvislosti

so správaním žalovanej. Sťažovateľ podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok potvrdil ako vecne

správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné

odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti rekapituluje priebeh konaní pred všeobecnými súdmi

a namieta, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, krajského súdu,

ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie a krajského súdu argumentuje

tým, že nie sú dostatočne odôvodnené, vo veci konajúce súdy sa arbitrárnym spôsobom

vysporiadali s jeho argumentami a vecne nesprávne rozhodli. V tejto súvislosti

vo veci konajúcim súdom, najmä však súdu prvej inštancie vytýkal, že mu neumožnil

vykonať ním navrhnuté dokazovanie, pričom s uvedeným sa nevysporiadal ani krajský súd,

ani dovolací súd, čo malo založiť arbitrárnosť označených rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu a v dôsledku toho malo dôjsť aj k odňatiu možnosti konať pred krajským

súdom, ako dôvodom zakladajúcim prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f)

(ďalej len „“). Inými slovami, sťažovateľ namietal

arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného

odôvodnenia. Sťažovateľ na podporu svojich záverov v sťažnosti uvádza skutkové okolnosti

a rozsiahlo skutkovo argumentuje, pričom polemizuje s právnymi závermi uvedenými

v napadnutých rozhodnutiach. Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa nestotožnil s názorom

sťažovateľa o existencii ním namietaných vád základného konania a jeho dovolanie

odmietol ako procesne neprípustné, sťažovateľ považuje aj napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za arbitrárne a porušujúce jeho označené práva. Pokiaľ ide o namietané

porušenie práva podľa a 3 , sťažovateľ v sťažnosti argumentačne

neodôvodnil.

4. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol,

aby ústavný súd rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 4. 2020

sp. zn. -443 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 26. 4. 2018

sp. zn. -318 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Dunajská Streda z 3. 5. 2016 sp. zn. -282 porušil základné právo právnickej

osoby DSCITY s. r. o... zaručené článkom 47 Charty základných práv EÚ (2012/C 326/02),

článkom 46 ods. 1 a článkom 47 ods. 2 a 3 SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. 4. 2020 sp. zn. -443 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave

z 26. 4. 2018 sp. zn. -318 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dunajská

Streda z 3. 5. 2016 sp. zn. -282 a prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda

sp. zn. , aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

3. Obchodnej spoločnosti DSCITY s. r. o... sa priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 375,24 €...“

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov a judikatúrne východiská

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom

je o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

8. Podľa a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy

pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa poslednej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Podľa ak o ochrane základných práv a slobôd

sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd,

ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

12. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv

a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol,

že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , , ).

13. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv,

z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

14. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.

Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie

15. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať

odvolanie, čo aj využil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný preto s poukazom na čl. 127

ods. 1 túto časť sťažnosti odmietol podľa zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

16. Ústavný súd v súvislosti s charakterom a obsahom argumentácie sťažovateľa,

ktorá má charakter ďalšieho odvolania, konštatuje, že sťažovateľ svoju argumentáciu založil

na premise, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkou arbitrárnosti rozsudku súdu

prvej inštancie, ktorý mu mal odňať možnosť konať pred súdom tým, že odmietol vykonať

ním navrhnuté dokazovanie a uvedené nedostatočne odôvodnil, ako aj tým, že nedostatočne

odôvodnil svoj napadnutý rozsudok. Po preskúmaní veci ústavný súd považuje za potrebné

konštatovať, že sťažovateľ rovnakými argumentami vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu odôvodnil prípustnosť aj svojho dovolania podľa .

Zrealizovaná povinnosť dovolacieho súdu uvedenú dovolaciu námietku meritórne

preskúmať predstavuje nedostatok právomoci ústavného súdu [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde]. To isté platí, pokiaľ ide o všeobecnú námietku arbitrárnosti,

resp. nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorou sťažovateľ

taktiež odôvodnil prípustnosti svojho dovolania podľa .

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

v časti namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

18. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ svoju sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a 3 neodôvodnil.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej

sťažnosti podľa je povinnosť sťažovateľa

uviesť konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje

kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť

ustanovenú v .

20. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy výzva

na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 ústavného súdu vzhľadom

na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie

najmä formálnych nedostatkov návrhu, avšak nie samotnej podstaty návrhu

(m. m. ).

21. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a 3 neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie

právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a to kvalifikované

odôvodnenie, ústavný súd ju v tejto časti aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie

sťažovateľa podľa odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

22. Vychádzajúc z námietok sťažovateľa, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá bola podstatná pre posúdenie

dovolania sťažovateľa podľa . Najvyšší súd pomerne rozsiahlo, v bodoch

63 až 83 odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie

jednoznačne uviedol, že zánikom nájmu bolo povinnosťou sťažovateľa veci vypratať,

že sťažovateľ nepreukázal, že veci ktoré sa mali stratiť, aj boli uložené v rozhodnom čase

v nebytovom priestore, preto nemohol dospieť k záveru, že tieto veci boli vynesené

žalovanou pri vypratávaní, čím nepovažoval za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi

stratou veci a konaním žalovanej (vypratávanie). Následne dospel k záveru, že rozsudok

prvej inštancie je odôvodnený primeraným spôsobom, okresný súd uviedol rozhodujúci

skutkový stav, opísal relevantné tvrdenia strán a ich prednesy, na výsledky vykonaného

dokazovania aplikoval právne predpisy a vyvodil príslušné závery. Pokiaľ ide o navrhnuté

dokazovanie, okresný súd vysvetlil, že prípadné vykonanie dôkazov na zabezpečenie

dokladov o nadobudnutí vecí od predajcov by nepreukázalo ich hodnotu a stav

v čase vypratania, oproti tomu, v akom stave mu boli vydané. Pokiaľ ide o odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením

rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo ani len preukázané, aké hnuteľné veci

sa v rozhodnom čase v priestoroch nachádzali a v akom stave a hodnote (svedkovia uviedli,

že neviedli žiadnu evidenciu o uložených veciach), považoval za dostatočne preskúmateľné.

K návrhu sťažovateľa na vypočutie ďalších svedkov krajský súd uviedol, že sťažovateľ

neuviedol skutočnosti, ku ktorým mali byť svedkovia vypočutí, preto ju hodnotil

ako neopodstatnenú. Najvyšší súd taktiež konštatoval, že odvolací súd jasne formuloval

svoj záver, keď uviedol, že sťažovateľ svoje tvrdenie o naplnení obligatórnych znakov

zodpovednosti žalovanej za škodu relevantným spôsobom nepreukázal, preto konštatoval,

že rozsudok krajského súdu je tak z formálneho, ako aj obsahového hľadiska dostatočne

odôvodnený, nemožno ho považovať za arbitrárny, a preto uzavrel, že nedošlo k vade

namietanej podľa .

23. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,

že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa v ňom argumentáciou sťažovateľa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

Ústavný súd, vychádzajúc z rozhodných okolností prípadu, konštatuje, že právny názor

najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený

vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť

ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné.

Zároveň sťažovateľ dostal zrozumiteľné a ústavne konformné odpovede aj na svoje výhrady

týkajúce sa právneho posúdenia veci, ktoré zaujal krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa a 3 ,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z rovnakých dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. c)

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ako sťažnosť

v časti namietajúcej porušenie identických práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

(k tomu pozri body 17 až 20 odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.).

K namietanému porušeniu charty napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

25. Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti

a jej aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe

tzv. Lisabonskej zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou

primárneho práva Európskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou,

ako sú zakladajúce zmluvy dňom 1. decembra 2009.

26. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady

subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty

výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.

27. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

28. Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať

v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte,

ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu

judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf,

Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok

z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie

potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky

vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako

záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“

(rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

29. Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty,

ako aj na vysvetlivky k charte ako nástroju výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci

vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje

na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky,

je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie

(m. m. ).

30. Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľa, ktorý sa obrátil na všeobecný

súd, aby rozhodol o jeho veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti

práva Únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho

aktu Únie (rozsudok z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu,

že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva Únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci

ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva

Únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner,

C-71/02, Zb. s. I-3025).

31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

32. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní,

bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu