Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 95/2021
PDF · 458.72 KB
No categories available
II. ÚS 95/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti DSCITY s. r. o., Nemešsegská 6331/5, Dunajská Streda, IČO 44 180 853,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na právnu ochranu v konaní podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5 Cb 92/2012 z 3. mája 2016,
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob 12/2017 z 26. apríla 2018 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 13/2019 z 30. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti DSCITY s. r. o.,
IČO 44 180 853, Nemešsegská 6331/5, Dunajská Streda (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na právnu ochranu v konaní
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Cb 92/2012 z 3. mája 2016 (ďalej len „napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 31 Cob 12/2017 z 26. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Obdo 13/2019 z 30. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu bol stranou v konaní o zaplatenie 18 250 € z titulu náhrady škody,
ktorá mu mala byť pôsobená v príčinnej súvislosti s tým, že žalovaná po skončení nájmu
svojpomocne vypratala sťažovateľom užívané priestory. Sťažovateľ v žalobe tvrdil,
že na vypratávaných veciach mu mala vzniknúť škoda ich poškodením, resp. stratou
niektorých vecí, ktoré v žalobe uviedol. Súd prvej inštancie o označenej právnej veci
sťažovateľa rozhodol rozsudkom súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol,
keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie tvrdení o vzniku škody na jeho majetku, v príčinnej súvislosti
so správaním žalovanej. Sťažovateľ podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok potvrdil ako vecne
správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné
odmietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti rekapituluje priebeh konaní pred všeobecnými súdmi
a namieta, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, krajského súdu,
ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho označených práv.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie a krajského súdu argumentuje
tým, že nie sú dostatočne odôvodnené, vo veci konajúce súdy sa arbitrárnym spôsobom
vysporiadali s jeho argumentami a vecne nesprávne rozhodli. V tejto súvislosti
vo veci konajúcim súdom, najmä však súdu prvej inštancie vytýkal, že mu neumožnil
vykonať ním navrhnuté dokazovanie, pričom s uvedeným sa nevysporiadal ani krajský súd,
ani dovolací súd, čo malo založiť arbitrárnosť označených rozhodnutí krajského súdu
a najvyššieho súdu a v dôsledku toho malo dôjsť aj k odňatiu možnosti konať pred krajským
súdom, ako dôvodom zakladajúcim prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Inými slovami, sťažovateľ namietal
arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného
odôvodnenia. Sťažovateľ na podporu svojich záverov v sťažnosti uvádza skutkové okolnosti
a rozsiahlo skutkovo argumentuje, pričom polemizuje s právnymi závermi uvedenými
v napadnutých rozhodnutiach. Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa nestotožnil s názorom
sťažovateľa o existencii ním namietaných vád základného konania a jeho dovolanie
odmietol ako procesne neprípustné, sťažovateľ považuje aj napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za arbitrárne a porušujúce jeho označené práva. Pokiaľ ide o namietané
porušenie práva podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, sťažovateľ v sťažnosti argumentačne
neodôvodnil.
4. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol,
aby ústavný súd rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 4. 2020
sp. zn. 2 Obdo/13/2019-443 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 26. 4. 2018
sp. zn. 31 Cob/12/2017-318 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Dunajská Streda z 3. 5. 2016 sp. zn. 5 Cb 92/2012-282 porušil základné právo právnickej
osoby DSCITY s. r. o... zaručené článkom 47 Charty základných práv EÚ (2012/C 326/02),
článkom 46 ods. 1 a článkom 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. 4. 2020 sp. zn. 2 Obdo/13/2019-443 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
z 26. 4. 2018 sp. zn. 31 Cob/12/2017-318 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dunajská
Streda z 3. 5. 2016 sp. zn. 5 Cb 92/2012-282 a prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda
sp. zn. 5 Cb 92/2012, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.
3. Obchodnej spoločnosti DSCITY s. r. o... sa priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 375,24 €...“
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov a judikatúrne východiská
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom
je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy
pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa poslednej vety § 124 zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv a slobôd
sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd,
ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
12. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv
a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol,
že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
13. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv,
z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
14. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné
súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.
Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie
15. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať
odvolanie, čo aj využil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný preto s poukazom na čl. 127
ods. 1 ústavy túto časť sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K napadnutému rozsudku krajského súdu
16. Ústavný súd v súvislosti s charakterom a obsahom argumentácie sťažovateľa,
ktorá má charakter ďalšieho odvolania, konštatuje, že sťažovateľ svoju argumentáciu založil
na premise, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkou arbitrárnosti rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorý mu mal odňať možnosť konať pred súdom tým, že odmietol vykonať
ním navrhnuté dokazovanie a uvedené nedostatočne odôvodnil, ako aj tým, že nedostatočne
odôvodnil svoj napadnutý rozsudok. Po preskúmaní veci ústavný súd považuje za potrebné
konštatovať, že sťažovateľ rovnakými argumentami vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu odôvodnil prípustnosť aj svojho dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
Zrealizovaná povinnosť dovolacieho súdu uvedenú dovolaciu námietku meritórne
preskúmať predstavuje nedostatok právomoci ústavného súdu [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde]. To isté platí, pokiaľ ide o všeobecnú námietku arbitrárnosti,
resp. nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorou sťažovateľ
taktiež odôvodnil prípustnosti svojho dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
18. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ svoju sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy neodôvodnil.
19. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej
sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde je povinnosť sťažovateľa
uviesť konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje
kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť
ustanovenú v § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
20. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy výzva
na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 ústavného súdu vzhľadom
na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie
najmä formálnych nedostatkov návrhu, avšak nie samotnej podstaty návrhu
(m. m. I. ÚS 155/2019).
21. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe v časti namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to kvalifikované
odôvodnenie, ústavný súd ju v tejto časti aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
22. Vychádzajúc z námietok sťažovateľa, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá bola podstatná pre posúdenie
dovolania sťažovateľa podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd pomerne rozsiahlo, v bodoch
63 až 83 odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie
jednoznačne uviedol, že zánikom nájmu bolo povinnosťou sťažovateľa veci vypratať,
že sťažovateľ nepreukázal, že veci ktoré sa mali stratiť, aj boli uložené v rozhodnom čase
v nebytovom priestore, preto nemohol dospieť k záveru, že tieto veci boli vynesené
žalovanou pri vypratávaní, čím nepovažoval za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi
stratou veci a konaním žalovanej (vypratávanie). Následne dospel k záveru, že rozsudok
prvej inštancie je odôvodnený primeraným spôsobom, okresný súd uviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal relevantné tvrdenia strán a ich prednesy, na výsledky vykonaného
dokazovania aplikoval právne predpisy a vyvodil príslušné závery. Pokiaľ ide o navrhnuté
dokazovanie, okresný súd vysvetlil, že prípadné vykonanie dôkazov na zabezpečenie
dokladov o nadobudnutí vecí od predajcov by nepreukázalo ich hodnotu a stav
v čase vypratania, oproti tomu, v akom stave mu boli vydané. Pokiaľ ide o odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo ani len preukázané, aké hnuteľné veci
sa v rozhodnom čase v priestoroch nachádzali a v akom stave a hodnote (svedkovia uviedli,
že neviedli žiadnu evidenciu o uložených veciach), považoval za dostatočne preskúmateľné.
K návrhu sťažovateľa na vypočutie ďalších svedkov krajský súd uviedol, že sťažovateľ
neuviedol skutočnosti, ku ktorým mali byť svedkovia vypočutí, preto ju hodnotil
ako neopodstatnenú. Najvyšší súd taktiež konštatoval, že odvolací súd jasne formuloval
svoj záver, keď uviedol, že sťažovateľ svoje tvrdenie o naplnení obligatórnych znakov
zodpovednosti žalovanej za škodu relevantným spôsobom nepreukázal, preto konštatoval,
že rozsudok krajského súdu je tak z formálneho, ako aj obsahového hľadiska dostatočne
odôvodnený, nemožno ho považovať za arbitrárny, a preto uzavrel, že nedošlo k vade
namietanej podľa § 420 písm. f) CSP.
23. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,
že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa v ňom argumentáciou sťažovateľa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.
Ústavný súd, vychádzajúc z rozhodných okolností prípadu, konštatuje, že právny názor
najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený
vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť
ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné.
Zároveň sťažovateľ dostal zrozumiteľné a ústavne konformné odpovede aj na svoje výhrady
týkajúce sa právneho posúdenia veci, ktoré zaujal krajský súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z rovnakých dôvodov podľa § 56 ods. 2 písm. c)
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ako sťažnosť
v časti namietajúcej porušenie identických práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
(k tomu pozri body 17 až 20 odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.).
K namietanému porušeniu charty napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
25. Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti
a jej aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe
tzv. Lisabonskej zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou
primárneho práva Európskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou,
ako sú zakladajúce zmluvy dňom 1. decembra 2009.
26. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady
subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty
výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.
27. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú
na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.
28. Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať
v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte,
ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf,
Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok
z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie
potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky
vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako
záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“
(rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).
29. Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na citované ustanovenia charty,
ako aj na vysvetlivky k charte ako nástroju výkladu, je aplikácia charty v posudzovanej veci
vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje
na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky,
je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie
(m. m. III. ÚS 258/2015).
30. Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľa, ktorý sa obrátil na všeobecný
súd, aby rozhodol o jeho veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti
práva Únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho
aktu Únie (rozsudok z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu,
že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva Únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci
ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva
Únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner,
C-71/02, Zb. s. I-3025).
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní,
bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu