Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 258/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Lučenci

sp. zn. LC/2012/00093 z 30. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 19. októbra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára

20105 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu v Lučenci (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) sp. zn.

LC/2012/00093 z 30. marca 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 19. októbra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. septembra 2014

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka doručila na obvodný pozemkový

úrad 30. decembra 2004 žiadosť o navrátenie vlastníctva k pozemkom. Obvodný

pozemkový úrad (sťažovateľka v petite sťažnosti ho nesprávne označila ako Okresný úrad

Lučenec, pozn.) rozhodol o žiadosti sťažovateľky rozhodnutím sp. zn. LC/2012/00093

z 30. marca 2012, ktorým konštatoval, že sťažovateľka ako navrhovateľka nepreukázala

štátne občianstvo Slovenskej republiky, preto v zmysle o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“) nespĺňala

podmienku vrátenia vlastníctva respektíve práva na náhradu za nehnuteľný majetok.

Proti uvedenému rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podala sťažovateľka návrh na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1

Scud 4/2012 z 19. októbra 2012, ktorým rozhodnutie obvodného pozemkového úradu

potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s uvedeným rozsudkom krajského súdu podala proti

nemu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti predostrela vlastnú interpretáciu právneho posúdenia veci

s odvolaním sa na „Zmluvu o fungovaní Európskej únie (CELEX 11957)“ a „Lisabonskú

zmluvu“. Je presvedčená, že označenými rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov

Slovenskej republiky, ako aj označeným rozhodnutím obvodného pozemkového úradu došlo

k porušeniu jej práva podľa čl. 47 charty. Tvrdila, že sa domáha dedičstva po svojom

nebohom otcovi, ktorý bol štátnym občanom Slovenskej republiky, čo podľa jej názoru

nebolo vôbec zohľadnené. Vzhľadom na uvedené v petite svojej sťažnosti žiadala, aby

ústavný súd zrušil uvedené rozhodnutia obvodného pozemkového úradu a vo veci

konajúcich súdov.

II.

3

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,

že táto nespĺňa povinné obsahové náležitosti, sťažovateľka v prvom rade v petite svojej

sťažnosti nenavrhla, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutými rozhodnutiami došlo

k porušeniu označeného základného práva podľa charty, čo je nevyhnutým predpokladom

v zmysle na uplatnenie právomoci ústavného súdu

zrušiť označené rozhodnutia obvodného pozemkového úradu a vo veci konajúcich súdov,

a v rozpore s k sťažnosti nepripojila plnú moc udelenú

advokátovi.

4

Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve sťažovateľky na doplnenie jej

sťažnosti s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú

prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti

konania podľa [

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s ]

od výzvy adresovanej sťažovateľke upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné

rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd

totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie

sťažnosti sťažovateľky o povinné náležitosti by nemohlo za žiadnych okolností viesť

k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie. V nadväznosti na uvedené pre účely tohto

rozhodnutia ústavný súd ustálil predmet sťažnosti sťažovateľky tak, ako to je uvedené

v záhlaví tejto sťažnosti vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti.

1. Pokiaľ ide o rozhodnutie obvodného pozemkového úradu sp. zn. LC/2012/00093

z 30. marca 2012 a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 19. októbra 2012,

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ( ), podľa ktorého ak

o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže

poskytnúť takým právam ochranu.

Označené rozhodnutie obvodného pozemkového úradu a označený rozsudok

krajského súdu bol napadnuteľný riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť

sťažovateľka aj využila. Z uvedeného dôvodu ochranu jej označenému právu poskytoval

krajský súd ako orgán preskúmavajúci zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (vo vzťahu

k rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu, pozn.) a najvyšší súd ako súd odvolací

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, a tak ústavný súd nemôže za žiadnych

okolností podrobiť svojmu prieskumu označené rozhodnutie obvodného pozemkového

úradu a ani napadnutý rozsudok krajského súdu, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §

5

25 ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

a rozhodnutie.

Ústavný súd poukazuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

2. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo

porušené jej základné právo podľa čl. 47 charty, ktorá bola 14. decembra 2007 publikovaná

pod č. 2007/C 303/01.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy

pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

6

Ústavný súd sa zaoberal povahou charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej

aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej

zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva

Európskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy,

dňom 1. decembra 2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity

určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,

ak vykonávajú právo únie.

Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 charty je potrebné interpretovať

v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré

boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,

s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I 2925; rozsudok z 18. 12. 1997

vo veci C 309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I 7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil túto

judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z

ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské

štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C

292/97, Zb. 2000, s. I 2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj

na vysvetlivky k charte ako nástroja výkladu je aplikácia charty v posudzovanej veci

vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje

na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je

záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

7

Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľky, ktorá sa obrátila na všeobecný súd,

aby rozhodol o jej veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva

únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu

únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa

Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT,

Zb. 1991 s. I 2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa

malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C 71/02, Zb. s. I

3025).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že sa

domáhala dedičstva po svojom nebohom otcovi, tak z priložených rozhodnutí k sťažnosti

vyplýva, že predmetnú žiadosť o navrátenie vlastníctva k pozemkom podávala sama a nárok

si uplatnila podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, a nie podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov. Jednou z podmienkou úspešnosti žiadosti

o navrátenie vlastníctva je preukázanie slovenského štátneho občianstva oprávnenej osoby

v zmysle uvedeného zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, čo v konaní sťažovateľka

ako navrhovateľka nepreukázala, preto jej žiadosti ani nemohlo byť vyhovené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015

8