Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/17/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: PROPRIETA, a.s., so sídlom Ružinovská 42, Bratislava, IČO: 35 798 858, právne zastúpeného: JURISINVEST, advokátska kancelária, v.o.s., so sídlom Pluhová 5, Bratislava, IČO: 31 371 761, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Slobody 6, P.O. BOX 100, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 30 416 094, právne zastúpenému: RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, IČO: 36 863 360, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Mesto Trenčín, so sídlom Mierové nám. 1/2, Trenčín, IČO: 00 312 037, právne zastúpený: GARANT PARTNER legal s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 36 856 380, za účasti prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne, o náhradu škody vo výške 13.018.004,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. septembra 2019, č. k. -637, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 7. júla 2020, č. k. -780, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, v ktorej bola žaloba zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi každému z nich v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 743.133,89 Eur titulom náhrady ušlého zisku zastavil, návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. zamietol. Zároveň žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania, každému z nich v rozsahu 100 %.

1.2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou, ktorá mu bola doručená dňa 23.12.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu škody vo výške 854.610,75 Eur titulom skutočnej škody a vo výške 12.163.393,89 Eur titulom ušlého zisku.

1.3. S poukazom na dispozitívny úkon žalobcu spočívajúci v čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie sumy 743.133,89 Eur titulom náhrady ušlého zisku, súd prvej inštancie konanie podľa v dotknutej časti zastavil. Konštatoval, že súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby nie je potrebný, nakoľko k nemu došlo ešte pred prvým pojednávaním vo veci.

1.4. Po posúdení návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, a preto ho súd prvej inštancie zamietol.

1.5. Rozhodnutie v časti v ktorej žalobu v celom rozsahu zamietol odôvodnil súd prvej inštancie s poukazom na , , , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), a (správne má byť ) o prokuratúre (účinného v čase podania protestu prokurátora). 1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že pre podanie žaloby bola splnená základná podmienka podľa , a síce podanie žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušný orgán, ktorá bola písomne podaná dňa 07.08.2014. V konaní nebolo sporné, že v rámci predbežného prerokovania k uspokojeniu nároku žalobcu nedošlo ani len čiastočne. Treba dodať, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody z toho titulu a v takom rozsahu, aký uvádzal aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a preto podmienka podľa bola tiež splnená. Za štát v prejednávanej veci koná v súlade s Ministerstvo dopravy a výstavby SR, nakoľko ku škode malo dôjsť v územnom konaní vedenom Mestom Trenčín ako príslušným stavebným úradom, ktorý vykonával štátnu správu prenesenú na orgán územnej samosprávy. Ministerstvo dopravy a výstavby SR je ústredným orgánom štátnej správy pre stavebný poriadok a územné plánovanie (okrem ekologických aspektov) v zmysle o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, a preto oblasť štátnej správy, pri výkone ktorej malo dôjsť ku škode, patrí do pôsobnosti tohto ministerstva. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona je objektívnou zodpovednosťou štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nie je možné zbaviť, je však založená na súčasnom splnení troch podmienok: 1) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu, 2) existencia škody a 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu a škodou. Neexistencia čo i len jednej z týchto podmienok znamená, že nárok na náhradu škody nie je daný. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal skúmaním toho, či boli splnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

1.7. Dospel k záveru, že podmienka existencie nezákonného rozhodnutia bola splnená. Škoda mala byť žalobcovi spôsobená nezákonným rozhodnutím, za ktoré žalobca označil rozhodnutie o umiestnení stavby - Polyfunkčná zóna F. A. Y. č. SpSÚ /Vi, MSÚ 105882/2009 zo dňa 30.03.2010, ktoré vydalo Mesto Trenčín ako príslušný stavebný úrad. V danom prípade ide o rozhodnutie, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlá právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Proti predmetnému rozhodnutiu nebol podaný opravný prostriedok (odvolanie) zo strany žalobcu, a preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.05.2010. Pokiaľ bolo v konaní namietané, že proti tomuto rozhodnutiu nebolo žalobcom, resp. spol. F. A., a.s. ako jeho právnym predchodcom a účastníkom územného konania, podané odvolanie, a preto nie je splnená podmienka podľa vety prvej , s týmto argumentom sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uvedeným rozhodnutím bolo návrhu navrhovateľa na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby vyhovené v celom rozsahu, a teda toto rozhodnutie bolo vydané v prospech navrhovateľa. Navrhovateľ teda nemal žiaden dôvod podávať proti rozhodnutiu o umiestnení stavby odvolanie, keďže bolo vydané také rozhodnutie s takým obsahom, vydania ktorého sa v zmysle svojho návrhu domáhal. Súd prvej inštancie mal za to, že splnenie podmienky podania riadneho opravného prostriedku v prejednávanej veci sa z tohto dôvodu nevyžaduje z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( vety druhej ), pričom dôvodom hodným osobitného zreteľa je práve fakt, že išlo o rozhodnutie vydané v celom rozsahu v prospech navrhovateľa vystupujúceho v územnom konaní, ktorým bola spol. F. A., a.s. ako právny predchodca žalobcu. Ďalšia podmienka, a síce, že rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, muselo nadobudnúť právoplatnosť, bola splnená (právoplatnosť nadobudlo 25.05.2010) a rovnako tak bola splnená podmienka, že toto právoplatné rozhodnutie muselo byť zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom ( ). Uvedená podmienka bola naplnená, keď právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby - Polyfunkčná zóna F. A. Y. č. SpSÚ /Vi,

MSÚ 105882/2009 zo dňa 30.03.2010, bolo napadnuté protestom prokurátora zo dňa 15.07.2011, ktorý vytýkal, že týmto rozhodnutím a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, keď rozhodnutie nebolo vydané v súlade s platnou územnoplánovacou dokumentáciou, teda rozhodnutie o umiestnení stavby prokurátor považoval za rozhodnutie v rozpore so zákonom. Na podklade protestu prokurátora bolo právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby následne zrušené rozhodnutím Mesta Trenčín ako príslušného stavebného úradu č. SpSÚ 73167/91390/2011-Fo,Vi zo dňa 19.08.2011, ktoré uznalo protest prokurátora za odôvodnený v celom rozsahu. Toto zrušujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.09.2011, proti ktorému spol. F. A., a.s. ako právny predchodca žalobcu nepodal odvolanie. Za nezákonné rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, je však označené rozhodnutie o umiestnení stavby č. SpSÚ 1485/2009/004/ Vi, MSÚ 105882/2009 zo dňa 30.03.2010 (s podmienkou podania odvolania proti ktorému sa súd už vyššie vysporiadal), pričom zákon predpokladá len potrebu podania odvolania proti nezákonnému rozhodnutiu, ktorým mala byť spôsobená škoda (ak nie je daný dôvod hodný osobitného zreteľa), nie však už voči tomu rozhodnutiu, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené. Námietky produkované v konaní, že ak žalobca nepodal odvolanie proti zrušujúcemu rozhodnutiu zo dňa 19.08.2011, nemôže sa domáhať náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia, neobstoja, keďže zákon takúto podmienku neustanovuje. V konečnom dôsledku, aj žalovaný v podaní zo dňa 29.05.2018 uviedol, že v prejednávanej veci možno hovoriť o rozhodnutí o umiestnení stavby ako o nezákonnom rozhodnutí, čiže splnenie tejto podmienky nakoniec sám uznal. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti, vzhľadom na charakter rozhodnutia, ktorým mala byť žalobcovi spôsobená škoda uviedol, že nie vždy musí byť škoda spôsobená len takým rozhodnutím, ktoré je vydané v neprospech poškodeného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. zo dňa 11.03.2014. Možno vyvodiť, že aj pozitívne, v prospech spol. F. A., a.s. vydané rozhodnutie, ktoré bolo neskôr ako nezákonné zrušené, môže za splnenia ostatných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, výnimočne spôsobiť škodu, pričom je z logiky veci vylúčené, aby sa účastník, v prospech ktorého bolo rozhodnutie vydané, domáhal jeho zrušenia. Súd prvej inštancie právne uzatvoril, že prvá podmienka pre vznik nároku na náhradu škody, a síce podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, bola splnená.

1.8. Súd prvej inštancie ďalej skúmal splnenie podmienky existencie príčinnej súvislosti, a to jednak vo vzťahu k uplatnenému ušlému zisku a jednak vo vzťahu k vzniku nároku na náhradu skutočnej škody. Relevantnom príčinou, ktorá spôsobila škodu, musí v prejednávanej veci byť rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené. V tomto prípade pre naplnenie príčinnej súvislosti je potrebné dospieť k záveru, že nebyť tejto okolnosti, škodlivý následok by nebol nastal. Podstatná príčina, ktorá pre založenie zodpovednosti štátu za škodu musí viesť k škode, je existencia nezákonného rozhodnutia a nie iné konanie, či nekonanie orgánu verejnej správy, ktoré charakter nezákonného rozhodnutia nemá. Je irelevantné, či Mesto Trenčín malo alebo nemalo najskôr zmeniť územný plán, alebo či malo alebo nemalo navrhovateľa o stave veci skôr informovať, pretože vyvodenie následku v podobe vzniku škody z opomenutia zmeniť územný plán mesta, alebo z opomenutia informovať navrhovateľa o stave veci po zahájení územného konania, predmetom konania ani nie je. Súd prvej inštancie tvrdil, že v tomto konaní o nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím musí skúmať, či rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené, je priamou a bezprostrednou príčinou uplatnenej škody. Ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť štátu za škodu nenastane. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti medzi určitou skutočnosťou a spôsobenou škodou je vždy potrebné zodpovedať otázku, či by škoda vznikla aj vtedy, ak by tejto skutočnosti nebolo. Pokiaľ sa zistí, že by škoda vznikla aj bez tejto skutočnosti, medzi touto skutočnosťou a vznikom škody nie je príčinná súvislosť. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím musí byť majetková ujma spôsobená tým, že takýto postup zasiahol do priebehu deja vedúcemu k určitému zisku, a nielen tvrdené zmarenie zamýšľaného finančného zámeru. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak by škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t. j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode (ušlému zisku) by nebolo bývalo došlo. Rozhodujúca je priamosť a bezprostrednosť pôsobenia konkrétnej príčiny. Súd prvej inštancie posúdiac konkrétne skutkové okolnosti vychádzajúc z načrtnutých princípov dospel k záveru, že nezákonné rozhodnutie a uplatnený ušlý zisk nie sú navzájom v pomere príčiny a následku.

1.9. Konštatoval, že žalobca mal pripravený a stavebnému úradu predložil spolu s návrhom na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby projekt, ktorý bol od počiatku nesúladný s vtedy platným územným plánom Mesta Trenčín, pričom je pre posúdenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu bezpredmetné, z akého dôvodu tak žalobca, resp. jeho právny predchodca učinil, či z vlastnej nevedomosti, neznalosti pomerov, či spoliehajúc sa na vyhlásenie svojho zmluvného partnera (Mesta Trenčín) ako samosprávneho subjektu, od ktorého kupoval kúpnou zmluvou č. 161/2008 pozemky na výstavbu projektu, ktoré okolnosti súd v tomto konaní ale nemá dôvod skúmať, keďže nie sú predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Preto toto konanie je podstatné to, že stavebný úrad (Mesto Trenčín v rámci preneseného výkonu štátnej správy) vyhodnotil (nesprávne) návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby týkajúci projektu F. Y. ako súladný s územným plánom Mesta Trenčín, vydal rozhodnutie o umiestnení stavby, ktorým návrhu vyhovel, ale ktoré rozhodnutie bolo po jeho právoplatnosti v rámci konania o proteste prokurátora zrušené, namiesto toho, aby po posúdení návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby predovšetkým (a okrem iného) s vtedy platným územným plánom a zistení nesúladu návrhu s ním, návrh zamietol (§ 37 ods. 4 stavebného zákona). Zamietnutie návrhu by pritom bolo len dôsledkom konania žalobcu, ktorý predložil návrh nezlučiteľný s platným územným plánom. Ak by tu teda nebolo nezákonné rozhodnutie (rozumej najskôr pozitívne rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené), tak by tu musel byť štandardný postup spočívajúci vo vydaní rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby. Ani za takejto situácie by žalobca, resp. jeho právny predchodca spol. F. A., a.s. nemohol realizovať zamýšľaný projekt vôbec, nemohli by nasledovať ďalšie fázy, akým sú stavebné a kolaudačné konanie, a teda ani za takéhoto stavu (ktorý nastať mal, ale pre existenciu nezákonného rozhodnutia nenastal) by žalobca nemohol očakávať a ani dosahovať zisk zo zamýšľaného projektu. Tiež je podstatné, že žalobca v konaní opakovane deklaroval, že iný projekt s iným charakterom, než len s takým, pre ktorý aj podal návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby (teda s prevažujúcou funkciou bývania, ktorá funkcia ale bola v rozpore s územným plánom), nikdy nechcel zrealizovať, a preto celkom zrejme nebolo možné ani očakávať, že by žalobca, či jeho právny predchodca projekt prepracovali na súladný s územným plánom, ale skôr je možné sa domnievať, že by so žiadnym iným ani upraveným projektom územné, stavebné či kolaudačné konanie nikdy neiniciovali, a teda zhrnúc uvedené, nedá sa očakávať, že by projekt F. A. nejaký zisk generoval, nech už by bol v akejkoľvek podobe. Ak žalobca odôvodňoval príčinnú súvislosť tak, že sa v dobrej viere spoliehal na zákonnosť a správnosť v jeho prospech vydaného rozhodnutia o umiestnení stavby a o predpokladaný zisk, ktorý by takmer iste dosiahol úspešnou realizáciou projektu, prišiel len a výlučne v dôsledku následného zrušenia rozhodnutia o umiestnení stavby, súd prvej inštancie konštatoval, že nemožno ani v takomto ponímaní mať za to, že škoda v podobe ušlého zisku je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Ak dôjde k škodovej udalosti, ktorou je prerušený určitý proces, ktorý je spojený s tvorbou zisku, záleží hlavne na zložitosti prerušeného procesu a fáze, v ktorej sa tento proces nachádzal, či bude možné dovodiť, že škodová udalosť bola príčinou nedosiahnutia konkrétneho zisku. S poukazom na fázu, v ktorej mal v dôsledku nezákonného rozhodnutia projekt „stroskotať,“ súd prvej inštancie konštatoval, že celý projekt bol ešte len vo fáze rozhodnutia o umiestnení stavby, ktoré však ešte neoprávňuje účastníka k začatiu výstavby a očakávania zisku sú ovplyvnené aj ďalšími významnými okolnosťami, ktoré mohli zasiahnuť do ďalšieho priebehu deja. Podstatné by bolo či a ak áno, za akých podmienok by bolo vydané stavebné povolenie, či by boli splnené všetky podmienky pre vydanie kolaudačného rozhodnutia, tiež nie je isté, v akej konečnej podobe a rozsahu by bol projekt dokončený vzhľadom na to, že až v stavebnom konaní sa určujú záväzné podmienky pre uskutočnenie stavby. Treba sa vysporiadať aj s tým, že rozhodujúca je priamosť a bezprostrednosť pôsobenia konkrétnej príčiny (nezákonného rozhodnutia) vo vzťahu k spôsobenému následku (ušlému zisku). Vychádzajúc z individuálnych skutočností tohto prípadu možno dospieť k záveru, že nezákonné rozhodnutie samo osobe nespôsobilo zmarenie očakávaných výnosov z projektu priamo a bezprostredne. Bol to žalobca, resp. jeho právny predchodca spol. F. A., a.s., ktorý sa v nadväznosti na zistenie, že pôvodné v jeho prospech vydané rozhodnutie o umiestnení stavby bolo pre nesúlad s územným plánom po podaní protestu prokurátora zrušené, rozhodol v územnom konaní ďalej nepokračovať, a to z tvrdeného dôvodu, že si podporu projektu rozmyslel hlavný investor. Návrh na vydanie územného rozhodnutia bol späťvzatý, územné konanie tak bolo zastavené. Podľa názoru súdu prvej inštancie k zmareniu dosiahnutia zisku potom došlo v konečnom dôsledku nie priamo a bezprostredne v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ale z dôvodu rozhodnutia žalobcu v zahájenom konaní nepokračovať, k čomu sa uchýlil po tom, ako od

podpory projektu odstúpil hlavný investor. Dôvod odstúpenia investora od projektu bol pritom žalobcom deklarovaný v konaní ako strata dôvery v projekt pod následkom primárnych informácií, ako aj medializácie prípadu. Za takýchto okolností potom zmarenie realizácie projektu, a teda aj dosiahnutie zisku, nebolo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (nezákonné rozhodnutie stratu na zisku priamo samo osobe nespôsobilo), ale bolo len dôsledkom prehodnotenia projektu žalobcom, ktorý prišiel o kľúčového investora. Aj svedkyňa U. potvrdila, že v projekte sa už nepokračovalo, pretože od projektu odstúpil investor a žalobca už nemal peniaze na pokračovanie v jeho ďalších fázach. Ak investor od projektu odstúpil, toto mal učiniť najmä pod vplyvom výraznej medializácie informácií týkajúcich sa zrušenia rozhodnutia, a teda ani nie v dôsledku vydania zrušujúceho rozhodnutia ako takého, čo tiež treba rozlišovať pri posudzovaní vzťahu príčiny a následku. V zázname pre pamäť zo dňa 28.09.2011 sa uvádza, že dôvodom odstúpenia investora sú (okrem medializácie informácií o proteste prokurátora a zrušení rozhodnutia) aj bližšie nešpecifikované „primárne informácie“ (nevedno akého charakteru), pričom v konaní nebolo preukázané, že by tieto primárne informácie, ktoré podľa predloženej listiny viedli k ukončeniu financovania projektu a následne k jeho úplnému zmareniu, mali vôbec akýkoľvek súvis s priebehom územného konania. Možno vyvodiť, že možnou príčinou konania investora boli aj iné okolnosti, než len tie, ktoré súviseli s medializáciou postupu v územnom konaní. Za takého stavu je potom otázne, či by bol projekt skutočne pokračoval podľa plánu (ako to prezentuje žalobca) aj nebyť vytýkaného postupu stavebného orgánu, ktorý najskôr vydal územné rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť neskôr zrušené a či by nebol musel byť projekt ukončený z iných dôvodov úplne nezávislých na postupe v územnom konaní, pre ktoré by investor podporu projektu nakoniec neprejavil. Súd prvej inštancie konštatoval, že existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a ušlým ziskom nebola preukázaná ani výpoveďou svedkov vypočutých v konaní, ktorý neuviedli žiadne také konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by sa dala vyvodiť existencia príčinnej súvislosti. Súd prvej inštancie nevzhliadol existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a ušlým ziskom, ktorý nedostatok už aj bez skúmania zvyšných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobuje, že zodpovednosť štátu nie je daná, a preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

1.10. Čo sa týka náhrady skutočnej škody, ktorá mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, čo do špecifikácie táto bola uplatnená titulom mzdových nákladov za obdobie od 01.01.2009 do 30.06.2014 v sume 215.895,37 Eur (náklady na odmeny zamestnancov vykonávajúcich práce na projekte - G., E., U.), titulom režijných nákladov za obdobie od 01.01.2009 do 30.06.2014 v sume 40.373,22 Eur (náklady na zabezpečenie áut, prevádzku telefónov, zabezpečenie výpočtovej techniky, prenájom priestorov v súvislosti s prácami na projekte), titulom úhrady úrokov z úverov a pôžičiek za obdobie od 01.01.2009 do 30.06.2014 v sume 269.897,84 Eur (úroky z úverov a pôžičiek poskytnutých na financovanie projektu), titulom obstarávacích nákladov za obdobie od 01.01.2009 do 30.06.2014 v sume 328.444,33 Eur (náklady na zabezpečenie výstavby, monitoringu, poradenstiev, analýz, zosúladenie činností realizovaných na projekte, na zabezpečenie stanovísk, pripomienkovanie, spracovanie projektovej dokumentácie a spracovanie štúdií a na úhradu dane z nehnuteľností - pozemkov, na ktorých mal byť projekt realizovaný). Ani vo vzťahu k nim však súd prvej inštancie nevzhliadol existenciu príčinnej súvislosti medzi takto uplatnenou škodou a nezákonným rozhodnutím.

1.11. Súd prvej inštancie konštatoval, že k úbytku v majetkovej sfére (titulom vynaložených nákladov) nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s vydaním rozhodnutia o umiestnení stavby, ktoré bolo následne zrušené. Tieto vynaložené náklady sa nestali „márnymi“ ako priamy následok existencie nezákonného rozhodnutia. Žalobca sa rozhodol totiž pre odstúpenie investora v projekte ďalej nepokračovať, návrh na vydanie územného rozhodnutia vzal späť, a práve len v dôsledku tohto jeho úkonu sa úkony vynaložené v súvislosti s prípravou a realizáciou projektu stali vynaloženými zbytočne. Žalobca návrh vzal späť ako následok rozhodnutia investora nepodieľať sa ďalej na financovaní projektu, pričom týmto svojím konaním zadal príčinu pre to, že sa už vynaložené náklady nemohli zužitkovať. Investor pritom odstúpil od projektu nie pre existenciu nezákonného rozhodnutia ako takého, ale z dôvodu medializácie a možného „nálepkovania“ projektu ako problémového a tiež z dôvodu bližšie nešpecifikovaných primárnych informácií, vo vzťahu ku ktorým ani nebolo zistené, že by mali akýkoľvek súvis s postupom správneho orgánu v územnom konaní. Tieto príčiny konania investora potom nemožno stotožňovať s príčinou v podobe existencie nezákonného rozhodnutia. Sám žalobca, resp. jeho právny

predchodca spôsobil tým, že sa v projekte rozhodol nepokračovať, to, že náklady už vynaložené predstavovali v konečnom dôsledku náklady zbytočné a v praktickej rovine nevyužité. Ak by bol býval žalobca v územnom konaní pokračoval (a v rámci ďalšieho postupu napríklad inicioval zmenu územného rozhodnutia, alebo projekt adekvátne prepracoval) a návrh na vydanie územného rozhodnutia by nevzal späť, potom bolo možné náklady už vynaložené použiť aj v ďalšom procese a škodou by mohli byť náklady, ktoré vynaložil ako „extra“ náklady navyše oproti tým, ktoré by musel vynaložiť nebyť neskoršieho zrušenia pôvodného územného rozhodnutia. K obdobiu, za ktoré si žalobca uplatňuje márne vynaložené náklady (od 01.01.2009 - 30.06.2014), súd prvej inštancie uviedol, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. k odškodniteľnej ujme môže dôjsť tým, že v dôsledku neskoršieho porušenia právnej povinnosti, sa náklady už skôr vynaložené za určitým účelom stanú nákladmi vynaloženými zbytočne, ktoré sú skutočnou škodou. Súd prvej inštancie zdôraznil, že náklady vynaložené žalobcom v procese realizácie projektu neboli vynaloženými márne v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti štátneho orgánu (nezákonným rozhodnutím), ale len v súvislosti s jeho vlastným rozhodnutím projekt ďalej nerealizovať (ako svedkyňa uviedla primárne pre nedostatok financií), čo je samo osebe dôvodom preto, že ich náhradu nemožno žalobcovi priznať. Na to aby ale len čisto hypoteticky tieto predstavovali ujmu odškodniteľnú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, môže ísť len o také náklady, ktoré (vychádzajúc z citovaného záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR) boli vynaložené skôr, než došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá spôsobila ich „zbytočnosť.“ Žalobca si však náhradu skutočnej škody uplatnil z väčšej časti za obdobie po tom, ako došlo k zrušeniu rozhodnutia o umiestnení stavby (rozhodnutie bolo z 19.08.2011), ktoré však vychádzajúc z citovaného rozhodnutia ujmu, ktorej náhradu by bolo možné žiadať, nepredstavujú. Z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti aj pri tejto zložke uplatnenej škody, súd prvej inštancie konštatoval nedôvodnosť žaloby, a preto aj bez skúmania splnenia zvyšných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, žalobu čo do tejto časti zamietol.

1.12. Žalobca mal od počiatku pripravený návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby a projekt v rozpore s územným plánom, a preto, aj nebyť nezákonného rozhodnutia (teda aj nebyť stavu, že najskôr je vydané v jeho prospech rozhodnutie o umiestnení stavby a neskôr je zrušené), ale ak by bolo hneď vydané rozhodnutie reflektujúce nesúladnosť s územným plánom (teda zamietavé), tak či onak by účastník územného konania musel náklady potrebné pre spracovanie podkladov k územnému konaniu vynaložiť a tieto by v konečnom dôsledku pre nevyhovenie návrhu neboli využité (rovnako ako neboli využité za stavu, aký v prejednávanej veci nastal). Pokiaľ v rámci obstarávacích nákladov zahrnul žalobca do škody aj náklady na úhradu dane z nehnuteľností za pozemky kúpené od Mesta Trenčín na základe kúpnej zmluvy č. 161/2008, toto podľa názoru súdu prvej inštancie skutočnú škodu nepredstavuje. Pozemky má žalobca vo vlastníctve a s ich vlastníctvom je spojená zákonná daňová povinnosť, ktorá nemôže predstavovať škodu. Túto povinnosť by si musel vlastník plniť vždy a za každých okolností bez ohľadu na to, či pozemok akýmkoľvek spôsobom využije, alebo nevyužije a vynaloženie nákladov na platenie dane z nehnuteľností nemá žiaden súvis s vydaním alebo nevydaním nezákonného rozhodnutia. Daňovú povinnosť by musel vlastník pozemkov splniť bez ohľadu na to, aké rozhodnutie by bolo vydané v konaní o umiestnení stavby a to aj vtedy, keby rozhodnutie v ňom vydané nebolo možné označiť za nezákonné. Zrejme ani žalobca si sám riadne neustálil, čo bolo hlavnou príčinou tvrdenej škody, keď v prejednávanej veci, ako aj v konaní sp. zn. uplatňuje súbežne skutočnú škodu aj keď len čiastočne obdobne ako v prejednávanej veci (v konaní uplatňuje mzdové, režijné náklady a úhrady úrokov z úverov a pôžičiek v nižšej výške), ale predovšetkým uplatňuje ušlý zisk na podklade totožného znaleckého posudku dôvodiac, že tieto boli spôsobené len a výlučne skutočnosťami tvrdenými v oboch konaniach. Príčiny vzniku škody pritom vymedzuje v oboch konania úplne odlišne, keď na jednej strane má byť jedinou priamou, hlavnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody nezákonné rozhodnutie obce ako orgánu vykonávajúceho právomoc orgánu miestnej štátnej správy a na druhej strany má byť jedinou, priamou, hlavnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody porušenie záväzku obce v rámci výkonu samosprávy ako jeho zmluvného partnera. Takýto postup sa javí súdu ako nelogický, pričom ak žalobca skôr tvrdil, že uplatnená škoda (najmä ušlý zisk) bola spôsobená len a výlučne z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti Mesta Trenčín, potom je vylúčené, aby bola škoda spôsobená len a výlučne nezákonným rozhodnutím, ako to prezentuje žalobca v tomto konaní.

1.13. V konaní uplatnená škoda podľa výsledkov vykonaného dokazovania nie je vôbec

v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (tu rozhodnutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Podstatná je teda otázka

- skutočne, nebyť nezákonného rozhodnutia, dosiahol by žalobca tvrdený zisk? Skutočne, nebyť nezákonného rozhodnutia, nezmenšil by sa majetok žalobcu o náklady, ktoré „zbytočne“ vynaložil? Skutočne by mu bez nezákonného rozhodnutia nevznikla táto škoda? Súd prvej inštancie vo vyššie uvedených častiach dospel k záveru, že k zmareniu realizácie projektu, pre zmarenie ktorého žalobcovi bolo znemožnené generovať zisk a pre zmarenie ktorého sa náklady stali zbytočnými, došlo konaním žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Vo vzťahu ku všetkým zložkám uplatnenej náhrady škody súd opakovane konštatuje, že podstatné pre vznik tvrdenej škody je samotná skutočnosť, že žalobca po prehodnotení projektu v začatých konaniach nepokračoval. Tento svoj postup žalobca odôvodňoval tým, že práce na projekte ukončil primárne z dôvodu, že si projekt rozmyslel hlavný investor a nemalo vôbec zmysel ďalej v ňom pokračovať, ale investor tak učinil len a výlučne pre stratu dôvery v projekt z dôvodu informácií o zrušení rozhodnutia, a teda nebyť neskoršieho zrušenia rozhodnutia, tak realizácii projektu nič nebránilo a tento by celkom iste viedol do „zdarného“ konca. V tomto smere (vo vzťahu ku všetkým zložkám uplatnenej škody) nad rámec už skôr uvedeného súd prvej inštancie dodal, že v konaní ani nebolo preukázané, že by mal vstup a financovanie projektu od tvrdeného zahraničného investora žalobca, resp. jeho právny predchodca zabezpečené (najmä zmluvne ošetrené) tak, že by bolo možné dôvodne očakávať skutočný vstup partnera do projektu a poskytnutie financií na financovanie ďalších jeho fáz, ktorú skutočnosť žalobca (aj svedkyňa U.) deklaroval za kľúčovú pre ďalší priebeh projektu. Ak sa podľa záznamu pre pamäť z 28.09.2011 (po vydaní zrušujúceho rozhodnutia) ešte len rokovalo o vstupe partnera do projektovej spoločnosti a financovania projektu, potom bez ďalšieho nemožno dovodiť, že by bol projekt kľúčovým partnerom skutočne aj za iných okolností takmer iste podporený a úspešne zrealizovaný, že by partnerom boli poskytnuté financie na ďalšie etapy prác a že by rovnako nebol býval projekt tiež stroskotal v jeho včasnej fáze, ako sa to aj skutočne udialo, keď projekt sa ukončil najmä pre nedostatok financií (tak to deklarovala svedkyňa U.), či následnú nemožnosť nájsť ďalšieho investora z dôvodu začínajúcej finančnej krízy tak, ako to uviedol žalobca v podaní zo dňa 21.03.2017.

1.14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa , pričom zároveň aplikoval . Tvrdil, že žalobca sa pôvodne žalobou domáhal celkovo zaplatenia sumy 13.018.004,64 Eur. Následne zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 743.133,89 Eur na základe vlastného uváženia (po spracovaní posudku), a teda procesné zavinenie na zastavení tejto časti nesie žalobca, pretože k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie sa žalovaného. Úspech žalovanému treba pripísať aj vo zvyšku, teda v časti, ktorá ostala predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby, keďže žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu. Zhrnúc uvedené, žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, a preto má proti neúspešnému žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. Rovnaký režim ako na žalovaného sa čo do trov konania uplatní aj voči intervenientovi vystupujúcemu na strane žalovaného, a teda nakoľko bol žalovaný plne úspešný, patrí aj intervenientovi vystupujúcemu v konaní na jeho strane nárok na náhradu trov konania v rovnakom (plnom) rozsahu. Súd prvej inštancie dôvodil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Prokurátorovi, ktorý využil svoje oprávnenie a vstúpil do konania, nemožno z povahy jeho postavenia priznať nárok na náhradu trov konania, nakoľko jeho vstup do konania má povahu výkonu zákonom mu zverenej právomoci a nie realizácie subjektívneho práva, a preto súd prvej inštancie nerozhodoval o trovách konania prokurátora.

2.1. Proti výrokom rozsudku, ktorými súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa a . Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne tento v napadnutej časti zmenil, žalobe vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.

2.2. Zastával názor, že súd prvej inštancie pochybil, keď bez ohľadu na obsah vyjadrenia žalobcu pred súdom prvej inštancie a jeho súvislosti, teda bez ohľadu na logický výklad a kontext vyjadrenia uvádzal, že žalobca príčinu vzniku škody videl v tom, že Mesto najskôr nezmenilo územný plán, alebo v tom, že Mesto neinformovalo žalobcu o stave veci a nemožnosti vydať rozhodnutie. Žalobca tvrdil, že on takúto príčinu vzniku škody neuviedol, pričom príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (ROUS) a vznikom škody, a to tak skutočnej, ako aj ušlého zisku je v celom rozsahu zrejmá.

2.3. Konštatovanie súdu prvej inštancie o vylúčení škody, ako následku nezákonného rozhodnutia (ROUS), považoval za neodôvodnené, pretože prvoinštatčný súd pri hodnotení tejto otázky (existencie zákonnej podmienky) nevychádzal z výsledkov dokazovania. Súd prvej inštancie mal skúmať, či ROUS, ktoré bolo neskôr zrušené, je priamou a bezprostrednou príčinou uplatnenej škody. Ak by bola príčinou iná skutočnosť, zodpovednosť štátu za škodu nenastane. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie pri svojich predpokladoch nevzal do úvahy preukázaný stav (najmä stupeň zabezpečenia projektu), ani obvyklý chod, ale rozhodnutie oprel o ním vytvorené teoretické možnosti prekážok postupu, ktoré však reálne v praxi nenastávajú a z tohto dôvodu ich žalobca považoval za mimoriadne nepredvídateľné, teda také, ktoré by z posúdenia prípadu mali byť vylúčené aj v zmysle teórie adekvátnosti.

2.4. Podľa žalobcu bolo v konaní preukázané, že súdom uvádzané iné príčiny vzniku škody (napr. odstúpenie finančného partnera) boli reakciou na predmetné nezákonné rozhodnutie, z neho vychádzajú, sú teda vedľajšie (nie podstatné) a bez nezákonného rozhodnutia by nikdy nenastali. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou v podobe ušlého zisku nie sú navzájom v pomere príčiny a následku, na základe nesprávne vyhodnoteného stavu (skutkového aj právneho), čo vyústilo k nesprávnemu záveru a následne aj vadnému rozhodnutiu vo veci.

2.5. Tvrdil, že súdom uvedené predpoklady sú v rozpore so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a sú preukázané (vyjadrenia a listiny obsiahnuté v spise, výpovede jeho a svedkov) a potvrdzujú, že informáciou o nesúlade projektu s územným plánom nedisponoval počas celej prípravy a realizácie prvej etapy projektu, až do podania protestu prokurátora a všetko nasvedčuje tomu, že túto vedomosť nemalo ani Mesto Trenčín. Súd prvej inštancie napriek vykonaným dôkazom vykonštruoval prípustnosť takéhoto postupu, v dôsledku ktorého by projekt nebolo možné realizovať. Projekt nebolo možné prepracovať v zmysle doplnenia alebo úprav, pretože zosúladenie projektu s územnou dokumentáciou, ako to vyplynulo zo súvislostí, zistených po predmetnom proteste prokurátora, boli tak zásadné a rozsiahle, že by bolo nevyhnutné pripraviť celý proces a projekt od začiatku, pričom by však nemohla byť zachovaná ani jeho zásadná požiadavka na prevahu funkcie bývanie, v súlade s ktorou viedol celý proces rokovaní, dohôd s investormi, dodávateľmi, marketing, v neposlednom rade bol tento účel aj dôvodom na kúpu súvisiacich pozemkov za cenu vyššiu, ako by tomu bolo pri inom účele ich využitia.

2.6. Žalobca mal za to, že od neho nie je možné (ani spravodlivé) vyžadovať, aby zostal aktívnym účastníkom konania, ktoré sa ukázalo ako konanie, výsledkom ktorého nemôže byť realizácia jeho (odsúhlaseného a ROUS povoleného) zámeru/projektu. Konštatoval, že úvaha prvoinštančného súdu o tom, že rozhodnutia v stavebnom konaní nie sú nárokovateľné, pričom uviedol, že vydanie povolenia závisí na uvážení správneho orgánu, čo vyhodnotil vo vzťahu k dosiahnutému zisku ako značne neisté, nie je v súlade so zákonom. Poukázal na to, že nezákonné rozhodnutie bolo príčinou aj iných (ostatných) následkov, ktoré boli touto príčinou vyvolané a bolo tiež dôvodom na odstúpenie finančného partnera, ktorý stratil dôveru v projekt pre nezákonnosť rozhodnutia. Súd prvej inštancie neodôvodnene konštatoval nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a ušlým ziskom, keď nesprávne určil podstatnú príčinu (nezákonné rozhodnutie) následok (ušlý zisk), nesprávne tiež vyhodnotil skutkový stav, keďže vzal do úvahy vedľajšie následky (tieto vyhodnotil ako podstatné), neprípustné fikcie a nepravdepodobné skutočnosti.

2.7. Žalobca dôvodil, že úvaha súdu o prepracovaní projektu, ktoré by malo umožniť vynaložené náklady použiť aj v ďalšom procese je vybudovaná na domnienkach, ktoré nerešpektujú obsah jeho podaní, ani vykonané dôkazy, keďže v konaní bolo preukázané, že by bolo nevyhnutné pripraviť celý projekt od začiatku, pretože by mal úplne iné parametre. Súd prvej inštancie konštatoval nesprávny právny záver o tom, že náklady neboli vynaložené márne v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ale len v súvislosti s vlastným rozhodnutím projekt nerealizovať.

2.8. Žalobca považoval za neopodstatnený aj názor súdu prvej inštancie, že nedostatok financií bol príčinou vzniku dotknutej škody, a aj primárny dôvod, pre ktorý sa mal rozhodnúť projekt ďalej nerealizovať. Tvrdil, že konal na základe a v súlade s ROUS, ktoré sa ukázalo ako nezákonné a

všetky náklady s ním spojené a súvisiace, nielen časovo, ale najmä vecne, boli vynaložené zbytočne a nezhodnotili sa. Po zrušení jeho projektu, teda nemožnosti ho realizovať, predstavuje pozemok pre neho zbytočnú záťaž a náklad, keďže ho nezákonné rozhodnutie pripravilo o možnosť jediného využitia pozemku. Je si vedomý duplicitne uplatnenej časti nárokov, čo urobil z opatrnosti, s ohľadom na plynutie času, komplikovanú skutkovú a právnu situáciu, ktorá sa preukazuje a následne hodnotí v konkrétnom procese a ktorá mohla mať vplyv na podstatu alebo rozsah požadovaných nárokov v dotknutých konaniach.

2.9. Žalobca mal za to, že úvaha súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebolo preukázané, že by mal vstup a financovanie projektu od tvrdeného zahraničného investora on (jeho právny predchodca) zabezpečený, nerešpektuje zistený skutkový stav, keďže o vstupe finančného partnera sa rokovalo (aj) 10.06.2020 (nie 28.09.2011). Súdu boli predložené dva záznamy pre pamäť s uvedenými dátumami, avšak pripravenosť finančného partnera bola potvrdená. Žalobca mal za to, že v konaní bolo preukázané, že boli naplnené všetky zákonné predpoklady, ktoré ho oprávňujú požadovať od žalovaného náhradu škody, ako to vyplýva z jeho podaní a dôkazov, ktoré v konaní predložil. 3.1. Intervenient na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal, aby odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

3.2. Konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za právne konzistentný a správny, podrobne odôvodnený v súlade s právnou logikou a dávajúci odpoveď na všetky zásadné otázky nastolené žalobcom. Argumenty žalobcu uvedené v odvolaní sa mu javili byť účelovo interpretované a útržkovité a bol toho názoru, že všetky argumenty žalobcu uvedené v odvolaní je možné z tohto dôvodu odmietnuť ako nepodstatné a nedôvodné.

3.3. Z pohľadu verejnoprávneho bol žalobca vo svojej stavebnom zámere obmedzený záväzným územným plánom, bolo jeho povinnosťou tento územný plán od počiatku rešpektovať bez ohľadu na rozhodovací proces stavebného úradu. Bolo povinnosťou žalobcu predložiť v územnom konaní takú projektovú dokumentáciu, resp. iné podklady, ktoré budú rešpektovať platný územný plán. Ak žalobca nesplnil túto povinnosť a do územného konania predložil projektovú dokumentáciu, resp. iné podklady, ktoré neboli v súlade s platným územným plánom, musí za to niesť svoju zodpovednosť i v prípade ak vydané územné rozhodnutie (ktoré požiadavke žalobcu síce najskôr vyhovelo) bolo z tohto dôvodu neskôr ako nezákonné zrušené.

3.4. Intervenient na strane žalovaného dôvodil, že žalobca v ním iniciovanom územnom konaní nepochybne už i len pri bežnej opatrnosti vedieť mal a mohol, že ním predložená projektová dokumentácia resp. iné podklady sú v rozpore s platným územným plánom mesta Trenčín a mohol očakávať že aj prípadné vyhovujúce územné rozhodnutie môže byť z tohto dôvodu pre nezákonnosť zrušené. Ak žalobca nerešpektoval ustanovenia zákona o povinnosti predchádzať škodám, potom sa v tomto smere nemá právo domáhať jej náhrady.

4.1. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny uviedol, že podané odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné v celom rozsahu, keď nevzhliadol existenciu odvolacích dôvodov obsiahnutých v , vrátane dôvodov stanovených v písm. f) a h) tohto ustanovenia.

4.2. Poukázal na súdom prvej inštancie jasne a podrobne v rozsudku rozvedené všetky okolnosti, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Zdôraznil, že z povahy samotného územného rozhodnutia nemožno ešte vyvodzovať pre žiadateľa o takéto rozhodnutie žiadne konkrétne materiálne predpoklady (definitívna možnosť výstavby, resp. realizácia určitého ním zamýšľaného stavebného objektu) pre realizáciu určitého investičného projektu, kedy napokon súd prvej inštancie správne vyhodnotil tú podstatnú skutočnosť, že žalobca v rámci konania nepredložil žiaden konkrétny listinný podklad, s kým konkrétne sa mal podieľať na ďalšej výstavbe, resp. kto sa s ním zmluvne na takéto činnosti zaviazal. Nie je teda tiež zrejmé, aká konkrétna výška z tohto pohľadu domnelej škody mala, resp. mohla v budúcnosti v neprospech žalobcu vzniknúť.

4.3. Žalobca v podanom odvolaní vyhodnocuje určité dôkazy odlišným spôsobom ako súd prvej inštancie, a to najmä vo vzťahu k interpretácii vzniku príčinnej súvislosti medzi súvisiacim zrušeným

územným rozhodnutím (nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy) a možným vznikom škody. Túto súvislosť, resp. jej neexistenciu pritom súd prvej inštancie riadne vo svojom rozsudku v rámci jeho odôvodnenia popísal, pričom žalobca sa nestotožnil opätovne len z jeho skutkovými závermi. Súd prvej inštancie podrobne popísal zákonné ustanovenia, na základe ktorých vec meritórne rozhodol, zároveň pripustil po formálne stránke, a to i vzhľadom na vlastnosti územných rozhodnutí, že sú takisto po formálnej stránke spôsobilým podkladom na podanie takejto žaloby, no v dôsledku vykonaného dokazovania nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom zo strany žalobcu popísanej škody a súvisiacim územným rozhodnutím orgánu verejnej správy. Opätovne sa jedná len o možné nesprávne skutkové zistenia, kedy však tieto skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnemu dokazovaniu, resp. jeho vyhodnoteniu súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozsudku popísal, pričom navyše správne vyhodnotil, že žalobca svoje možné nároky (možné budúce investície) ničím konkrétnym a hodnoverným nepreukázal v priebehu prvoinštančného konania.

5.1. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň žiadal, aby súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5.2. Uviedol, že odvolanie nepovažuje za dôvodné a mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Žalobca mal od počiatku konať tak, aby škodu nespôsobil a škode zabránil a to tak, že už v čase prípravy projektu F. A. sa mal dostatočne oboznámiť s územným plánom Mesta Trenčín a svoj projekt prispôsobiť vtedy platnému územnému plánu, prípadne podať návrh na zmenu územného plánu a až následne podať návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby.

5.3. Súd prvej inštancie bol v predmetom konaní povinný skúmať či sú splnené podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu, a teda nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť a vznik škody. Porušenie zmluvnej povinnosti zo strany Mesta Trenčín ako samosprávneho subjektu nebolo v tomto konaní relevantné, nakoľko nezakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú vydaním nezákonného rozhodnutia, ktoré vydalo Mesto Trenčín ako stavebný úrad.

5.4. Žalovaný mal za to, že žalobca nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou, keď si pri tak rozsiahlom projekte nezabezpečil odborníkov a špecialistov na posúdenie územného plánu Mesta Trenčín a spoliehal sa výlučne na vyjadrenia vtedajšieho primátora Mesta Trenčín a iných úradníkov. Žalobca svojím konaním porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť upravenú v § 415 Obč. zák.. Súd prvej inštancie správne uviedol postup, ktorý by nastal v prípade ak by Mesto Trenčín ako stavebný úrad nevydalo rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo následne na základe protestu prokurátora zrušené, ale by rovno vydalo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby, nakoľko žalobca predložil návrh spolu s projektom, ktorý bol v rozpore s územným plánom Mesta Trenčín. Zastával názor, že v prvom rade pochybil žalobca, keď sa nedostatočne oboznámil s územným plánom Mesta Trenčín a vynaložil náklady na projekt, ktorý bol za vtedajšieho stavu a vtedajšieho platného územného plánu Mesta Trenčín nerealizovateľný. Pokiaľ žalobca nechcel a nemal záujem projekt F. A. prepracovať, mohol požiadať o zmenu územného plánu Mesta Trenčín a podať nový návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby s tým istým projektom. Zdôraznil, že žalobca si uplatňuje skutočnú škodu za obdobie takmer 5 rokov, avšak počas celého tohto obdobia nepožiadal o zmenu územného plánu Mesta Trenčín, aby mohol začať projekt F. A. realizovať a aby mu bolo vydané rozhodnutie o umiestnení stavby. Žalobca práve naopak, vzal návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby späť a v projekte F. A. sa dobrovoľne a z vlastnej vôle rozhodol nepokračovať.

5.5. Bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci (t. j. bez ohľadu na to, v čom malo spočívať protiprávne konanie orgánu štátu a v čom mala spočívať škoda) nezákonné rozhodnutie musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody bez ohľadu na to, či ide o skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 26.06.2008. Realizovať stavbu by mohol žalobca až v prípade, ak by disponoval právoplatným stavebným povolením a právoplatným kolaudačným rozhodnutím. Mal za to, že podmienky príčinnej súvislosti, ktorej atribútom je priamosť (bezprostrednosť), nie je v predmetnom prípade naplnená.

5.6. Súd prvej inštancie správne na základe vykonaných dôkazov vyhodnotil, že príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o umiestnení stavby a škodou (či už skutočnou škodou alebo ušlým ziskom) neexistuje a zodpovednosť štátu nie je daná. Žalobca sa sám rozhodol vziať návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby späť, a teda sám zapríčinil to, že náklady, ktoré už boli žalobcom vynaložené sa stali zbytočné. Zastával názor, že ak sa žalobca, príp. spoločnosť F. A., a.s. chcela domáhať náhrady škody, mohla tak urobiť priamo u zhotoviteľa, nakoľko tento sa zaviazal pre spoločnosť F. A., a.s. spracovať prípravnú projektovú dokumentáciu vo forme urbanisticko- architektonickej objemovej štúdie, podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie, avšak táto bola zrejme v rozpore s územným plánom Mesta Trenčín. Pri mandátnych zmluvách zastával totožný názor ako pri zmluve o dielo. Žalobca sa rozhodol dobrovoľne a slobodne v rámci svojej podnikateľskej činnosti podať návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby a k tomu je potrebné predložiť potrebnú dokumentáciu. Spoločnosť F. A., a.s. sa rozhodla, že inžiniersku a koordinačnú činnosť bude vykonávať prostredníctvom tretej osoby a s týmito uzatvorila mandátne zmluvy. Výdavky spojené s odmenou pre mandatárov vyplývajúce z mandátnych zmlúv, nie sú v bezprostrednej priamej príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, a tieto nie je možné považovať za skutočnú škodu, ktorú si žalobca v konaní uplatňuje.

5.7. Pokiaľ ide o platobné výmery na úhradu dane z nehnuteľnosti za pozemky, ktoré žalobca kúpil od Mesta Trenčín, žalovaný mal za to, že tieto náklady nepredstavujú skutočnú škodu, ktorá je v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti. Úhrada dane z nehnuteľnosti za pozemky žalobcu nemá žiadny priamy alebo nepriamy súvis s vydaním alebo nevydaním nezákonného rozhodnutia o umiestnení stavby a rovnako nemá absolútne žiadny súvis so žalobcom uplatnenou škodou. Potvrdenie pripravenosti finančného partnera v zázname pre pamäť, či už zo dňa 10.06.2010 alebo zo dňa 28.09.2011, nemá záväzné účinky a nie je právne vymáhateľné. Žalobca v konaní nepredložil žiadny záväzný zmluvný dokument ako napríklad zmluvu o budúcej zmluve o poskytnutí úveru alebo zmluvu o úvere, ktorej účinnosť by bola naviazaná na vydanie stavebného povolenia, z ktorého by bolo zrejmé, že finančný partner poskytne finančné prostriedky na financovanie projektu F. A. a tiež v akej výške.

5.8. Žalovaný konštatoval, že rozhodnutie súdu o trovách konania bolo vzhľadom na konečné rozhodnutie súdu plne dôvodné a v súlade so zákonom.

6. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného konštatoval, že neobsahuje žiadne vecné, ani právne vyjadrenie k odvolaniu. Poukázal na povinnosť správneho orgánu (intervenienta) konať a rozhodovať v súlade so zásadou zákonnosti, zákonom vymedzeným spôsobom, s povinnosťou dodržiavať právne predpisy a zachovávať právnu istotu ako imanentnú súčasť právneho štátu, s uplatnením princípov ochrany nadobudnutých práv a legitímneho očakávania (v súlade s odporúčaniami Rady Európy a princípmi Európskej judikatúry), a aj preto považoval všeobecné úvahy, uvedené intervenientom, za neprípustné.

7.1. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného považoval za neprípustné deklarovanie jeho zodpovednosti za pochybenia Mesta Trenčín a za jeho konanie, ktoré bolo súladné s legitímnymi očakávaniami, najmä povinnosťou správneho orgánu (intervenienta) konať a rozhodovať v súlade so zásadou zákonnosti, zákonom vymedzeným spôsobom, s povinnosťou dodržiavať právne predpisy a zachovávať právnu istotu, garantovanú SR. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že nepreukázal príčinnú súvislosť, avšak jej neexistencia nebola predmetom dokazovania, teda žalovaným nebolo preukázaná, ani preukazovaná. Nestotožnil sa s názorom žalovaného (ani súdu prvej inštancie), že nie je dôvod skúmať okolnosti, za akých bol súvisiaci projekt pripravený, pretože mal za to, že tieto okolnosti mali byť vyhodnotené ako skutkové okolnosti, na ktoré by mal súd pri hodnotení veci, a aj v rámci hodnotenia existencie príčinnej súvislosti, prihliadať. Poukázal na listinné dôkazy, výpovede svedkov a jeho a tvrdil, že tvrdenia žalovaného, týkajúce sa nedostatku jeho odbornej starostlivosti, sú nedôvodné. Nespoliehal sa len na ubezpečenia a vyhlásenia, nemohol sa spoľahnúť ani na právoplatné rozhodnutie Mesta Trenčín, ktoré si nesplnilo riadne ani svoje základné povinnosti, v dôsledku čoho neboli naplnené ani legitímne očakávania. Mal za to, že žalovaný, ani Mesto Trenčín nie je oprávnený dôvodne očakávať plnenie neprimeraných povinností na jeho strane, ktoré mali údajne zmierniť škodu spôsobenú zásadným pochybením Mesta Trenčín (vydanie nezákonného rozhodnutia)

a takéhoto postupu (prípadne jeho nedostatku), sa nemôže za týchto okolností ani úspešne dovolávať. Z jeho úkonov (predtým aj spoločnosti F. A., a.s.) je zrejmé, že v rámci svojich možností a časových súvislostí vykonával opatrenia na zmenšenie vzniku škody. Záver žalovaného o tom, že predmetný projekt by nikdy negeneroval zisk a bol nerealizovateľný, vychádzal z nereálnych konštrukcií, a preto je neodôvodnený a nesprávny. Prepracovanie projektu nebolo možné vykonať, realizovať by bolo možné iba nový projekt, ktorý by musel mať úplne iné parametre, a teda nebol by to po žiadnej stránke jeho projekt, ani realizácia zámeru, ktorý od začiatku deklaroval a ktorý bol dôvodom jeho vstupu do celého procesu. Žalovaný podobne ako súd nesprávne posúdil stav veci a vykonané dôkazy, keď neurčil jedinú podstatnú príčinu vzniku uplatnenej škody, ktorou je nezákonné rozhodnutie.

7.2. Žalobca preukázal, že dôvodom pre odstúpenie finančného partnera z projektu bolo nezákonné rozhodnutie, a toto konanie bolo jedným z ďalších následkov, ktoré vznikli iba na základe nezákonného rozhodnutia. Pochybnosti žalovaného o dostatočnosti niektorých predložených dôkazov nepovažoval za významné, rovnako ako ním deklarovanú predstavu o náležitostiach ním uvádzaných listinných dôkazov, ktorá nemá oporu v zákone, pričom v konaní boli predmetné listinné dôkazy podporené aj inými dôkazmi, a tieto neboli v konaní riadne spochybnené. V konaní bolo preukázané splnenie všetkých zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody.

8. Krajská prokuratúra Trenčín sa v plnom rozsahu pridržiavala písomného vyjadrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín k podanému odvolaniu, rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne správny a navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil v celom rozsahu.

9. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín konštatoval, že neobsahuje žiadne skutočnosti, ani konkrétne argumenty, ktoré by neboli v konaní už prezentované, nie je v ňom uvedené ani konkrétne stanovisko k podstatnému obsahu odvolania. Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie Mesta Trenčín č. SpSÚ 1485/2009-004/Vi, MsÚ 105882/2009 zo dňa 30.03.2010 o umiestnení stavby, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.05.2010 predstavovalo ukončenie prvej, začiatočnej etapy, ktoré potvrdilo súladnosť celého procesu so zákonom a vytvorilo podmienky pre ďalšiu etapu realizácie tak, ako to vyplynulo z obsahu ROUS a bolo tiež nevyhnutným predpokladom pre ďalšiu realizáciu projektu. Mal za to, že výhrady, uvedené k splneniu jeho dôkaznej povinnosti, keď podľa prokurátora nepreukázal s kým sa mal na projekte podieľať, resp. kto sa na činnosť zaviazal, nerešpektujú vykonané dokazovanie, ale najmä, pre posúdenie tejto veci, nie sú rozhodujúce. K výhrade prokurátora ku konkrétnej výške škody poukázal na svoje podania a listinné dôkazy, predložené v konaní, ktoré sa týkajú rozsahu škody (dôkazy, založené do spisu podaniami zo dňa 19.07.2018, 10.10.2018 a 11.06.2019), ktorými sa súd v tomto štádiu konania nezaoberal vôbec alebo iba čiastočne z dôvodu, že súd v priebehu konania oznámil svoj postup v konaní tak, že v prvom rade rozhodne o základe (existencii nároku), samotnou výškou (rozsahom) nároku a dôkazmi s tým súvisiacimi, sa bude zaoberať podrobne až následne, ak to bude relevantné, teda za predpokladu, že rozhodne kladne o existencii nároku. Nezákonné rozhodnutie (ROUS) bolo príčinou nemožnosti pokračovať v jeho projekte, keďže projekt uskutočnený podľa ROUS sa zrušením ROUS stal nerealizovateľným. Príčinná súvislosť je otázkou skutkovou a musí byť riešená v konkrétnych súvislostiach. Podstatou úvahy o príčinnej súvislosti musí byť úvaha o kritériách, ktorými sa odlišujú právne podstatné príčiny od právne nepodstatných príčin a aplikácia týchto kritérií na konkrétny prípad (nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. ). Rozhodnutie súdu vychádza z domnienok a predpokladov, ktoré nezodpovedajú skutkovému ani právnemu stavu veci, a preto nezistenie príčinnej súvislosti, ktoré konštatuje prokurátor vo vyjadrení, nepredstavuje jeho neexistenciu, ale je výsledkom nesprávneho postupu a úvah súdu, ktoré vyústili do nesprávneho rozhodnutia. Žalobca mal za to, že v konaní bolo preukázané splnenie všetkých zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody, tak, ako si to uplatnil v tomto konaní.

10.1. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 12.02.2020 poukázal na to, že všetky žalobcom v stanoviskách uvedené skutočnosti vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach dostatočne vyvrátili a v konaní bolo dostatočne preukázané, že príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím neexistuje, nie sú kumulatívne splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu podľa

10.2. Súd prvej inštancie správne na základe vykonaných dôkazov vyhodnotil, že príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o umiestnení stavby a škodou (či už skutočnou škodou alebo ušlým ziskom) neexistuje a zodpovednosť štátu nie je daná. Žalovaný sa stotožnil s argumentáciou Okresnej prokuratúry Trenčín vyjadrenou v písomnom vyjadrení zo dňa 16.10.2019 a tiež s argumentáciou intervenienta, vyjadrenou v bližšie nedatovanom vyjadrení, ktoré mu bolo doručené dňa 31.01.2020. Bolo povinnosťou žalobcu dôsledne a dôkladne si preštudovať vtedy platný územný plán mesta Trenčín a predložiť k návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby projekt súladný s územným plánom. Žalobca bol povinný zabezpečiť si ľudí kompetentných na posúdenie územného plánu a samotného projektu v prípade, keď sám žalobca, prípadne architekti, ktorí spracúvali projektovú dokumentáciu, nemali absolútnu vedomosť o územnom pláne ako urbanisti. Žalobca nebol dostatočne odborne pripravený, čoho výsledkom bol projekt nesúladný s územným plánom mesta.

10.3. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že nakoľko žalobca podal návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby spolu s projektom, ktorý bol v rozpore s územným plánom Mesta Trenčín, v podobe v akej bol projekt F. A. prezentovaný a predložený stavebnému úradu by nikdy negeneroval zisk. Žalobca v konaní nepredložil žiadny záväzný zmluvný dokument ako napríklad zmluvu o budúcej zmluve o poskytnutí úveru alebo zmluvu o úvere, ktorej účinnosť by bola naviazaná na vydanie stavebného povolenia, z ktorého by bolo zrejmé, že finančný partner poskytne finančné prostriedky na financovanie projektu F. A. a tiež v akej výške.

11. Žalobca podal stanovisko k podaniu žalovaného zo dňa 12.02.2020 a k vyjadreniu Krajskej prokuratúry Trenčín. Konštatoval, že príčinná súvislosť je otázkou skutkovou a musí vychádzať zo skutkových okolností, preukázaných v konaní. Poukázal na obsah podaní (jeho stanovisko k vyjadreniu prokurátora zo dňa 16.12.2019 a intervenienta na strane žalovaného zo dňa 18.11.2019), ku ktorým sa žalovaný vecne ani v podstatnej časti nevyjadril. Jeho nedostatočná odborná pripravenosť, konštatovaná žalovaným, by mohla byť pričítaná na jeho ťarchu iba v prípade, ak by táto neodbornosť obsiahnutá v projekte bola dôvodom vzniku škody, avšak dôvodom vzniku škody bolo zrušenie nezákonného rozhodnutia (ROUS), na základe ktorého projekt dovtedy realizoval a jeho nemožnosť pokračovať v projekte, do ktorého investoval a ktorý realizoval v súlade s ROUS, ktoré sa ukázalo následne (v dôsledku predmetného protestu prokurátora), ako nezákonné a bolo zrušené. Je nepochybné, že ak by intervenient plnil riadne zverené úlohy, neexistovalo by nezákonné rozhodnutie, ktoré by bolo v rozpore s územný plánom. Námietky žalovaného, ktoré sa týkajú nepredloženia záväzného zmluvného dokumentu na financovanie projektu z jeho strany, ktorý by mal mať uvedenú formu (napr. zmluvu o budúcej zmluve), pričom vôbec neberie do úvahy vykonané dokazovanie, považoval za neopodstatnené. Žalobca, vzhľadom na absenciu vecného vyjadrenia Krajskej prokuratúry Trenčín odkázal na svoje stanovisko k vyjadreniu prokurátora zo dňa 16.12.2019. Mal za to, že vo vyjadrení žalovaného, ako aj Krajskej prokuratúry Trenčín nie sú obsiahnuté žiadne skutočnosti, ktoré by neboli v konaní už prezentované. Trval v celom rozsahu na podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací súd rozhodol po preskúmaní veci v súlade s jeho návrhom, obsiahnutom v odvolaní.

12. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 29.04.2021 prostredníctvom právneho zástupcu poukázal na to, že v konaní neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to tak vo vzťahu ku skutočnej škode, ako aj vo vzťahu k ušlému zisku. Žalobca v konaní požadoval nahradiť náklady súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou, pričom v drvivej väčšine išlo o náklady spoločnosti PROPRIETA, a.s., ktorá nebola stavebníkom. Stavebníkom bola jej dcérska spoločnosť F. A., a.s., poškodeným subjektom teda mohol byť jedine tento stavebník a nie spoločnosť PROPRIETA, a.s. Žalobcom uplatnené náklady teda nemôžu byť považované za škodu. Žalovaný upriamil pozornosť súdu na povahu údajných nákladov, ktoré z veľkej časti nemajú priamy súvis s projektom. Ide najmä o režijné náklady a náklady na zamestnancov, ktoré vznikajú každému podnikateľovi pri jeho podnikateľskej činnosti. Pri týchto a iných nákladoch navyše nie je možné preveriť a preukázať ich súvis s projektom, keďže tieto mohli byť vynaložené aj na iné podnikateľské aktivity. Vznik projektu inicioval samotný žalobca v rámci realizácie jeho podnikateľského zámeru. Náklady spojené s projektovou a inžinierskou činnosťou vznikajú každému stavebníkovi, ktorý má v úmysle postaviť stavbu, a to bez ohľadu na úspech v povoľovacom procese. Náklady žalobcu na prípravu projektu a inžiniersku činnosť preto nemôžu byť považované za škodu. Žalobca v konaní tiež požadoval náhradu skutočnej škody z titulu úrokov z pôžičiek, nepreukázal však, že by pôžičky mali akúkoľvek spojitosť

s projektom, resp. s nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vynaložené náklady sa nestali márnymi ako priamy následok existencie nezákonného rozhodnutia. Náklady žalobcu vynaložené na projektovú a inžiniersku činnosť ďalej nemôžu byť predmetom náhrady škody, keďže ich vznik (resp. dôvod ich vzniku) nemá príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím. Žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a rozsudok NS ČR, sp. zn. . Zdôraznil, že údajný ušlý zisk bol v posudzovanom prípade neistý (hypotetický). Žalobca nepreukázal, že v rozhodnom období disponoval finančnými prostriedkami na výstavbu projektu. V konaní bolo preukázané, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby, keďže projekt nebol v súlade s územným rozhodnutím. Nevyhnutným predpokladom na realizáciu podnikateľského zámeru je vydanie stavebného povolenia (nie rozhodnutia o umiestnení stavby). Vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby nie je konečným rozhodnutím na uskutočnenie výstavby, toto rozhodnutie by bolo len podkladom k ďalšiemu konaniu, ktorým je konanie o stavebnom povolení, a ako také nemôže zakladať vznik zodpovednosti štátu za škodu. Úvahy, že žalobca by v budúcnosti splnil podmienky pre vydanie územného rozhodnutia, že by mu bolo následne vydané stavebné povolenie, a že by projekt skutočne postavil a skolaudoval, sú iba hypotetického charakteru. Projekt nemal stavebné povolenie, žalobca logicky ani nepristúpil k uzatváraniu zmlúv o budúcej kúpnej zmluve na odpredaj bytov a nebytových priestorov v developerskom projekte. Akékoľvek úvahy o zisku boli aj preto absolútne predčasné. Z vykonaného dokazovania podľa žalovaného nevyplýva, že žalobca by bol požadovaný ušlý zisk skutočne dosiahol. V prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Žalovaný dôvodil, že súd správne vyhodnotil, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to ani z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a údajnou škodou v podobe ušlého zisku. Súd správne ustálil, že bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok pozastavenie výstavby bytových domov, bolo rozhodnutie žalobcu nepokračovať v projekte. Domnelý ušlý zisk teda nevznikol v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Žalovaný mal za to, že svojimi tvrdeniami a dôkazmi predloženými v konaní na súde prvej inštancie dostatočným spôsobom preukázal, že žalobcov nárok je nedôvodný, čo v končenom dôsledku potvrdzuje aj stanovisko Okresnej prokuratúry Trenčín a Krajskej prokuratúry Trenčín. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, a aj trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

13. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 02.07.2021 vo svojej argumentácii odkázal na obsah odvolania zo dňa 04.10.2019, žalobu zo dňa 22.12.2014, vyjadrenia zo dňa 21.03.2017 a zo dňa 10.10.2018. Poukázal na to, že je generálnym právnym nástupcom F. A., a.s. a že príprava projektu v rozsahu, preukázanom v konaní predstavuje obrovský súbor súvisiacich úkonov, teda aj nákladov s tým spojených. Konal na základe a v súlade s právoplatným rozhodnutím, ktoré sa ukázalo ako nezákonné a všetky náklady, s ním spojené a súvisiace (nielen časovo, ale najmä vecne) boli vynaložené zbytočne, stali sa márne vynaloženými a nezhodnotili sa. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. . Nemal možnosť pokračovať v projekte a v súvisiacom konaní, pretože nezákonným rozhodnutím (ROUS) prišiel o legitímnosť projektu, realizovaného na základe ROUS, na tomto základe (nezákonnom rozhodnutí) nemohol vystavať ďalšie konanie a postupy, nevyhnutné pre pokračovanie projektu, a teda všetky náklady, vynaložené na prípravu a prvú etapu realizácie projektu, sa stali nepoužiteľné a vynaložené márne. Do procesu spojeného s nárokom, uplatneným v tomto spore zasiahlo nezákonné rozhodnutie, a toto zásadné pochybenie (vydanie nezákonného rozhodnutia) bolo bezprostrednou príčinou následku, ktorým je nemožnosť pokračovať v projekte a súvisiaci vznik škody a vyvolalo proces, za ktorý musí povinný subjekt niesť zodpovednosť. K vyjadreniu žalovaného, že ušlý zisk bol v posudzovanom prípade neistý (hypotetický) žalobca poukázal na charakter výstavby, jej rozsah a obvyklý spôsob financovania, ako aj dôkazy, vykonané v konaní, vrátane listinných dôkazov, súvisiacich so zabezpečením finančných prostriedkov a výpovedí, ktoré žalovaný pri hodnotení veci nevzal do úvahy. Nesúlad projektu s územným rozhodnutím nezistilo ani Mesto Trenčín a vydalo ROUS, potvrdilo súladnosť postupu, vrátane predloženého projektu, pričom nezákonnosť bola deklarovaná až následne. Vzhľadom na aktuálne štádium projektu (príprava v rozsahu, vyplývajúcom z ROUS) predstavuje aj škoda iný (podstatne nižší rozsah), ako by bol spojený s nárokom v nasledujúcej, realizačnej etape výstavby. Žalobca konštatoval, že ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech, ktorý by bolo možné očakávať s prihliadnutím

na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti, a preto je vždy hypotetický, avšak v tomto prípade bol preukázaný spôsobom, primeraným charakteru tohto nároku. Konštatoval, že príčinná súvislosť je otázkou skutkovou, ktorú nemožno riešiť bez konkrétnych skutkových okolností veci, ktoré boli v konaní preukázané. ROUS, ako nezákonné rozhodnutie je škodnou udalosťou, keďže práve toto nezákonné rozhodnutie bolo skutočnosťou, bez ktorej by k škodlivému následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje.

14.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 30.08.2021 uviedol, že zotrváva na predchádzajúcich podaniach. Uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení nepredostrel vecné argumenty, prostredníctvom ktorých by spochybnil argumenty žalovaného k skutočnej škode a jeho obrana je v tejto časti vyslovene formálna.

14.2. Zdôraznil, že uplatnené náklady nemajú priamy súvis s projektom. Ide o náklady na zamestnancov, bežné režijné náklady podnikateľa ako napríklad náklady za parkovanie a umývanie áut, služby telekomunikačných operátorov a množstvo iných. Žalobca sa k tejto námietke vyjadril iba formálne, pričom konštatoval, že dôvodnosť nákladov vyplýva z obsahu spisu. S týmto sa však sa nie je možné stotožniť, keďže uplatnené náklady objektívne nie sú uplatnené správne. Žalobca si uplatňuje všetky náklady súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou, čo je neprípustné. Náklady na zamestnancov a režijné náklady zaťažujú každého podnikateľa a nie je ich možné na účely tohto konania vnímať ako skutočnú škodu, ktorá by mala byť prostredníctvom inštitútu zodpovednosti za škodu nahradená štátom. O to viac z dôvodu, že tieto náklady nemajú príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím. Náklady nevznikli v dôsledku nezákonného rozhodnutia.

14.3. Rovnako náklady na projektovú a inžiniersku činnosť nemôžu byť považované za škodu. Tieto vznikajú každému stavebníkovi, a to bez ohľadu na úspech v povoľovacom procese. Náklady na projektovú a inžiniersku činnosť a iné náklady, ktoré žalobca požadoval nahradiť, vznikli pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Nie je teda možné konštatovať, že žalobca konal v súlade s právoplatným rozhodnutím, resp. že tieto náklady vznikli v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia. Tieto a iné náklady môžu byť v očiach žalobcu považované za márne vynaložené, avšak nemožno na ne nazerať ako na škodu, ktorá by mala byť prostredníctvom inštitútu zodpovednosti za škodu nahradená štátom, a to z dôvodu absencie príčinnej súvislosti. Náklady na projektovú a inžiniersku činnosť a bežné režijné náklady podnikateľa vznikajú každému stavebníkovi bez ohľadu na úspech v povoľovacom procese. Žalobca v rámci svojej obrany poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky , podľa ktorého : „K odškodnitelné újmě na straně poškozeného přitom může dojít i tím, že v důsledku pozdějšího porušení právní povinnosti se náklady, dříve vynaložené za určitým účelem, stanou náklady vynaloženými zbytečně (aniž se dostavil s nimi očekávaný výsledek) a jsou tudíž skutečnou škodou, která je v příčinné souvislosti s porušením právní (smluvní) povinnosti škůdcem (srov. obdobně např. rozsudek Nejvyššího soudu ČR ze dne 22.11.2007, sp. zn. ). O takový případ se zde však nejedná. […]“ Žalovaný v tejto súvislosti uviedol že Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , na ktoré žalobca odkazuje, bolo v Českej republike publikované pod R 19/2009. Právna veta tohto českého judikátu znie: „Náklady vynaložené na zaplacení provize realitní kanceláři za zprostředkování příležitosti k uzavření nájemní smlouvy se nestaly zbytečně vynaloženými, i když se práva a povinnosti z uzavřené nájemní smlouvy neuskutečnily.“ Podobne ako v posudzovanom prípade, aj v prípade si žalobca uplatňoval náklad (províziu realitnej kancelárie), ktorý nepredstavoval skutočnú škodu. Najvyšší súd Českej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia síce spomenul právny názor, na ktorý sa odvoláva žalobca, avšak žalobu zamietol, keďže tento právny názor nebol na predmetnú vec aplikovateľný. Najvyšší súd Českej republiky vo vyššie spomínanom rozhodnutí sp. zn. odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. . Toto rozhodnutie bolo v Českej republike publikované pod R 71/2008, pričom jeho právna veta znie: „Odstoupí-li prodávající od smlouvy o prodeji nemovitosti pro prodlení kupujícího se zaplacením kupní ceny, představují zbytečně vynaložené náklady prodávajícího na zaplacení daně z převodu nemovitostí skutečnou škodu, která je v příčinné souvislosti s porušením právní (smluvní) povinnosti kupujícího.“ Najvyšší súd Českej republiky v prípade evidovanom pod sp. zn. riešil pomerne špecifický prípad, keď predávajúci z dôvodu nesplnenia povinnosti kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu odstúpil od kúpno-predajnej zmluvy na prevod nehnuteľnosti, avšak medzičasom zaplatil daň z prevodu nehnuteľnosti. Daň z prevodu nehnuteľnosti bola predávajúcim zaplatená „zbytočne“ v dôsledku

porušenia zmluvnej povinnosti (zaplatenia kúpnej ceny) kupujúcim. Zodpovednosť kupujúceho za škodu vznikla v tomto prípade z dôvodu naplnenia všetkých zákonných predpokladov (1) existencia škody (náklady na zaplatenie dane) (2) protiprávna udalosť (porušenie povinnosti zaplatiť kúpnu cenu) (3) príčinná súvislosť (daň bola zaplatená zbytočne, lebo kupujúci zmaril obchod; predávajúci teda neobdržal kúpnu cenu, z ktorej by bol inak povinný zaplatiť daň) (4) zavinenie. Z bodov 1 a 2 vyššie jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré sa odvoláva žalobca, a v nich obsiahnutý právny názor, nie sú aplikovateľné na posudzovaný prípad, keďže súd v nich posudzoval úplne odlišné skutkové a právne okolnosti. Jedným z podstatných a hlavným rozdielom je totiž absencia príčinnej súvislosti v posudzovanom prípade. V posudzovanom prípade totiž skutočná škoda (mzdové náklady, obstarávacie náklady, režijné náklady a uhradené úroky spolu v sume 854.610,75 Eur) nevznikla v dôsledku protiprávneho aktu (nezákonné rozhodnutie).

14.4. Rovnako ako vo vzťahu k skutočnej škode, ani vo vzťahu ušlému zisku žalobca nepredostrel žiadne argumenty k podstate veci, ktorou je posúdenie existencie alebo neexistencie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu.

14.5. Argumentáciu žalobcu vo vzťahu k ušlému zisku považoval za nevecnú a zmätočnú. Žalobca nepreukázal ani vznik škody v podobe ušlého zisku, ani príčinnú súvislosť. Ušlý zisk je stratou konkrétnej príležitosti. V prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Developerský projekt žalobcu nesplnil podmienky na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby. Projekt preto logicky nemal ani stavebné povolenie a ani sa nezačal fyzicky realizovať. S nadsadením možno preto konštatovať, že developerský projekt bol iba „na papieri“. Inými slovami povedané, nepriblížil sa k realizačnej fáze. Za takýchto okolností nemožno hovoriť o skutočnej, resp. existujúcej škode v podobe ušlého zisku. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. ).

14.6. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie súdu, ktorý správne ustálil, že bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok pozastavenie výstavby bytových domov, bolo rozhodnutie žalobcu nepokračovať v projekte. Domnelý ušlý zisk teda nevznikol v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ale rozhodnutia samotného žalobcu.

14.7. Záverom pridŕžajúc sa svojich predchádzajúcich vyjadrení v tejto veci, žalovaný nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu prezentovanými v jeho vyjadrení, ktoré sú fakticky a právne nesprávne. Žalovaný zastával názor, že svojimi tvrdeniami a dôkazmi predloženými v konaní na súde prvej inštancie dostatočným spôsobom preukázal, že žalobcov nárok je nedôvodný, čo v konečnom dôsledku potvrdzuje aj stanovisko Okresnej prokuratúry Trenčín a Krajskej prokuratúry Trenčín.

15. Odvolací súd vec preskúmal podľa v rozsahu odvolania podaného žalobcom a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vo výroku vecne správny podľa . O odvolaní žalobcu rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.

16. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 743.133,89 Eur titulom náhrady ušlého zisku zastavil z titulu čiastočného späťvzatia žaloby. Proti tomuto výroku stranami sporu odvolanie podané nebolo, uvedený výrok rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

17. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. zamietol. Proti tomuto výroku stranami sporu odvolanie podané nebolo, uvedený výrok rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

18. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne, v súlade so zásadami v , zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil riadne a v súlade s požiadavkami .

19. V súlade s odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu. V zmysle záverov uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. , odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

20. Za aplikácie posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa .

21. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie aj v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa .

22. Za podstatné odvolacie tvrdenia žalobcu považoval odvolací súd jeho argumentáciu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď zobral pri hodnotení výsledkov dokazovania do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne odvodnený. Uvedené odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné. Žalobca v podanom odvolaní útržkovite zopakoval argumentáciu, ktorú uvádzal pred súdom prvej inštancie, pričom polemizoval so závermi súdu prvej inštancie, ktoré považoval za nesprávne.

23. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skúmal splnenie podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona . Konštatoval, že má charakter objektívnej zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nie je možné zbaviť, ktorá je však založená na súčasnom splnení troch podmienok: 1/ nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu, 2/ existencia škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu a škodou. Neexistencia čo i len jednej z týchto podmienok znamená, že nárok na náhradu škody nie je daný. Súd prvej inštancie sa preto správne zaoberal skúmaním toho, či boli splnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka podmienky existencie nezákonného rozhodnutia, dospel k záveru, že táto podmienka bola splnená. Pri skúmaní ďalšej podmienky - príčinnej súvislosti súd prvej inštancie skúmal, či rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené, bolo priamou a bezprostrednou príčinou uplatnenej škody a uzavrel, že existencia príčinnej súvislosti nebola v konaní dostatočne preukázaná. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou musí byť vo všeobecnosti priama, bezprostredná, bezpečne preukázaná a nesmie byť prerušená, prípadne len sprostredkovaná. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná existencia príčinnej súvislosti tak vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie ušlého zisku, ani vo vzťahu uplatnenému nároku na náhradu skutočnej škody a preto žalobu zamietol. Po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie dostatočne a správne zistil skutkový stav, jeho právne závery

sú správne, riadne a zrozumiteľne právne odôvodnené a odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s jeho závermi.

24. Z titulu aplikácie ust. nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho vychádza z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

25. Výlučne len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že žalobca ( jeho právny predchodca) v zmluvnom vzťahu s Mestom Trenčín vystupoval ako podnikateľský subjekt konajúci vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Súčasťou podnikania je aj znášanie tzv. podnikateľského rizika. Preto bolo v prvom rade povinnosťou žalobcu postupovať obozretne a konať s odbornou starostlivosťou tak, aby predchádzal prípadnému vzniku škody. Žalobca sa snažil realizovať projekt (podal žiadosť o umiestnenie stavby), ktorý bol navrhnutý pre danú lokalitu zjavne v rozpore s platným územným plánom Mesta Trenčín, ktorá skutočnosť bola všeobecne známa. Bolo povinnosťou žalobcu tento územný plán od počiatku rešpektovať bez ohľadu na prípadné prísľuby jeho zmeny, či na rozhodovací proces stavebného úradu a predložiť v územnom konaní takú projektovú dokumentáciu, resp. iné podklady, ktoré budú rešpektovať platný územný plán. Okrem iného nie je relevantným a v konečnom dôsledku výslovne účelovým jeho tvrdenie, že po zrušení jeho projektu, teda nemožnosti ho realizovať, predstavuje pozemok pre neho zbytočnú záťaž a náklad, keďže ho nezákonné rozhodnutie pripravilo o možnosť jediného využitia pozemku.

26. V odvolaní žalobca tiež namietal, že napriek tomu, že súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 743.133,89 Eur zastavil, žalobu zamietol v celom rozsahu. Odvolací súd uvádza, že v čase rozhodovania odvolacím súdom, bol výrok rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zastavení konania právoplatný, pretože voči nemu nebolo podané odvolanie. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku bez akýchkoľvek pochybností a jednoznačne zdôvodnil v ktorej časti a z akých dôvodov žalobu zamietol a v ktorej konanie zastavil. Preto formuláciu výroku rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá nemožno považovať za procesné pochybenie, pre ktoré by bolo potrebné toto zrušiť z procesných dôvodov.

27. K odvolaciemu tvrdeniu žalobcu, že napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky a náležitosti ust. odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( , čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

28. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku uzavrel, že jeho odôvodnenie spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou strán sporu, uviedol dôvody pre ktoré aplikoval jednotlivé ustanovenia, ako aj myšlienkové pochody na základe ktorých dospel k jeho právnym záverom. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostačujúce, spĺňajúce podmienky ust. .

29. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti napadnutému rozsudku neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by neprezentoval v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalobcom uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia, totožné s tými, ktoré uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci prvoinštančným súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny v zmysle ustanovenia , s tým, že sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň odkazuje.

30. Za správny považoval odvolací súd aj výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi, každému z nich v rozsahu 100 %.

31. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia , v spojení s tak, že žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % s poukazom na následný postup súdu prvej inštancie zakotvený v ust. . Žalovaný a intervenient na strane žalovaného boli v odvolacom konaní úspešní, preto im patrí náhrada trov konania v plnej výške.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( )

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( )

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, )

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, )

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).