Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/136/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: U. P., nar. XX.XX.XXXX, W. XX, V., zastúpený Mgr. Máriou Čechovou, advokátkou, Lipová 18/C, Viničné, proti žalovaným: 1/ O.. O. O., nar. XX.XX.XXXX, S. XX, O. - Y., 2/ H. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. X, J., obaja zastúpení JUDr. Jozefom Matkovčíkom, advokát, Vazovova 9/a, Bratislava, o zaplatenie 3.622,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. apríla 2019 č.k. -109 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania každému v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia 2500 Eur s príslušenstvom a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania každému v rozsahu 100%.

2. Vec právne posúdil podľa , , , Zákona o rodine, , . Uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. -80 zo dňa 24.01.2014, bolo jeho manželstvo so žalovanou 1/ rozvedené a žalobca bol zaviazaný uhrádzať výživné na maloletého Q. vždy k 15. dňu v mesiaci vo výške 100,- Eur k rukám matky od 05.03.2014. Konštatoval, že v čase narodenia maloletého Q. boli žalobca a žalovaná 1/ manželmi a žalobca bol zapísaný do rodného listu maloletého ako jeho otec. Keďže mal pochybnosti o tom, či je otcom maloletého Q., podal na Okresný súd Bratislava II návrh na určenie otcovstva. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II -53 zo dňa 11.02.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.03.2015, bolo rozhodnuté, že žalobca nie je otcom maloletého Q., syna žalovanej. Tvrdil, že do právoplatnosti rozsudku o zapretí otcovstva uhrádzal žalovanej z titulu výživného sumu vo výške 100,- Eur mesačne, t.j. do 18.03.2015. Uviedol, že výživné na maloletého Q. platil v nasledovných výškach:

- dobrovoľné platby v období od apríla 2012 do 05.03.2014 vo výške 100,- Eur mesačne - súhrnne 1.200,- Eur (12 mesiacov x 100,- Eur)

- na základe rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. -80 zo dňa 24.01.2014 v období od 15.03.2014 do 31.03.2015 vo výške 100,- Eur mesačne - súhrnne 1.300,- Eur (13 mesiacov x 100,- Eur).

3. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok proti dvom stranám podľa rovnaného ustanovenia § 79 Zákona o rodine, ktoré reaguje na prípady, keď vyživovaciu povinnosť plní za povinného osoba, ktorej táto

povinnosť z úpravy Zákona o rodine nevyplýva. Uviedol, že sa jedná o majetkové plnenia, a preto sa bude aplikovať všeobecná trojročná premlčacia lehota. Poukázal na to, že aplikácia tohto ustanovenia najčastejšie prichádza do úvahy v prípade zapretia otcovstva a ak k novému určeniu otcovstva nedošlo, muž, ktorý úspešne zaprel otcovstvo, môže si nárok na úhradu tohto plnenia uplatniť aj voči matke dieťaťa, keďže u nej sa z uvedeného dôvodu koncentruje vyživovacia povinnosť k dieťaťu. Konštatoval, že § 77 ods. 2 Zákona o rodine ustanovuje, že práva na ostatné peňažné plnenia vyplývajúce zo zákona o rodine sa premlčujú. Podľa súdu prvej inštancie ak niekto poskytol za iného plnenia predstavujúce vyživovaciu povinnosť a žiada o ich úhradu, ide už o majetkové plnenia odlišné od vyživovacej povinnosti, preto na ne ani nemožno vzťahovať ustanovenia o nepremlčateľnosti práva na výživné. Uviedol, že jedným z predpokladov úspešnosti žalobou uplatneného nároku je preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako nositeľa subjektívneho práva, ktoré podľa citovaného ustanovenia § 79 Zákona o rodine patrí tomu, kto plnil za iného, zákon aktívnu legitimáciu nezužuje výlučne na osobu, ktorej otcovstvo bolo úspešne zapreté, ale viaže sa na kohokoľvek, kto plnil výživné bez právneho dôvodu. Konštatoval, že žalobca svoje tvrdenia oprel o listinný dôkaz, nazvaný „prehľad transakcii od 01.12.2012 do 30.03.2015“ a platobné príkazy prehľadu boli spojené so správou pre príjemcu „Q. P.“. Prijatie uvedených úhrad žalovaná za obdobie pred určením výživného na čas po rozvode nepoprela, ale spochybnila ich žalobou tvrdenou identifikáciou ako dohodnuté, resp. určené výživné pre syna. Súd prvej inštancie však za účinnú obranu považoval námietku nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu, keď žalovaná dôvodila, že finančné prostriedky nesporne odchádzali z účtu matky žalobcu a ten v rozhodnom čase nemal ani disponovať dostatočným príjmom či hotovosťou. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná 1/ spochybnila relevantné skutkové tvrdenia žalobcu, ponukou reálnej alternatívy aktívnej legitimácie na strane jeho matky, a pokiaľ žalobca tieto spochybnenia v tvrdení žalovanej 1/ neodstránil a na obranu relevantne nezareagoval, súd prvej inštancie vzhľadom na vzniknuté a jednoznačne nevyvrátené pochybnosti v otázke aktívnej legitimácie, vyhodnotil tvrdenia žalobcu ako účinne popreté obranou žalovanej 1/ a v dôsledku toho žalobu voči žalovanej 1/ zamietol.

4. Vo vzťahu k žalovanému 2/ je podľa prvoinštančného súdu žaloba taktiež nedôvodná pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ale aj z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane. Uviedol, že povinnosť vrátiť žalobcom plnené výživné zákon určuje tomu, kto bol výživné povinný plniť. V prípade maloletého dieťaťa majú vyživovaciu povinnosť jeho rodičia. Konštatoval, že pokiaľ skutkové okolnosti rodičovstva žalovanej1/ zodpovedajú ustanoveniu § 82 Zákona o rodine, rodičovstvo žalovaného 2/ nebolo formálne určené žiadnym zo spôsobov uvedených v ustanovení § 84 Zákona o rodine a jeho právna povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť voči maloletému Q. doposiaľ nevznikla. Vzhľadom k tomu, že ide o nevyhnutný predpoklad vzniku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v predmetnom spore, nemôže tento záver podľa súdu prvej inštancie zmeniť ani skutočnosť, že žalovaný 2/ sa k otcovstvu maloletého Q. hlási. K namietanému premlčaniu súd prvej inštancie uviedol, že k premlčaniu nároku nedošlo s tým, že všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo odôvodnene uplatniť žalobou po prvý raz, teda v prípade nároku voči matke dieťaťa až po právoplatnom zapretí otcovstva dňa 18.03.2015. Vo vzťahu k žalovanej 1/ bola žaloba vrátane jej rozšírenia, podľa súdu prvej inštancie podaná pred márnym uplynutím trojročnej premlčacej lehoty a vo vzťahu k žalovanému 2/, premlčacia doba ešte nezačala plynúť.

5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že súčasťou žaloby po jej rozšírení boli aj čiastkové nároky na plnenie vo výške 449,- Eur a 373,- Eur, ktoré podľa tvrdení žalobcu aj doloženej fotokópie faktúry spoločnosti S. K. W., W..Y..R.. zodpovedajú cene postele a matraca, ktoré žalovaná doposiaľ užíva. Konštatoval, že prvýkrát si tieto čiastkové nároky žalobca uplatnil v podaní, doručenom súdu 13.10.2017, bez ďalších skutkových či právnych zdôvodnení, ktoré doplnil 09.04.2019 tak, že popri vrátení výživného mu vznikol nárok aj na úhradu súvisiacich hotových nákladov, ktoré by nevznikli, keby nebol úmyselne žalobkyňou uvedený do omylu, že mal. Q. je jeho synom. Súd prvej inštancie mal za to, že obe hnuteľné veci boli nadobudnuté počas manželstva, a preto platí, že bez vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva sú veci vo výlučnom vlastníctve žalovanej, ktorá ich naďalej pre svoju potrebu používa v domácnosti. Konštatoval, že zaobstaranie manželskej postele s matracom nie je náklad, ktorý by bol bezprostredne určený na výživu maloletého dieťaťa, preto ho nemožno charakterizovať ako súčasť výživného. Zdôraznil, že aj tieto čiastkové nároky boli súhrnne, podľa žaloby, predmetom konania ako solidárny záväzok oboch žalovaných a bez ich individualizácie a sporého skutkového odôvodnenia bolo pre protistrany aj súd nutné vychádzať so záveru, že celý nárok bol uplatnený z rovnakého právneho dôvodu. Podľa súdu prvej inštancie popri vyššie uvedených dôvodoch zamietnutia žaloby, v tejto jej časti

absentovala aj opora v hmotnoprávnej úprave s tým, že iný záver nevyplýva ani z rozhodnutia Ústavného súdu .

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. , podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a priznal žalovanej 1/ a žalovanému 2/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, každému v rozsahu 100%.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a zaviazať žalovanú 1/ a žalovaného 2/ uhradiť mu istinu s príslušenstvom a 100%-nú náhradu trov konania. Odvolanie podal z dôvodov podľa ust. , keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno, a že nie on, ale jeho mama je aktívne legitimovaná na podanie predmetnej žaloby. Namietal, že súd prvej inštancie k celej záležitosti nevypočul jeho matku a nepoložil jej otázku, či nešlo o plnenie povinnosti platiť výživné uložené žalobcovi, a ten svoju povinnosť plnil len prostredníctvom jej účtu. Podľa tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 14.3.2017 bolo uvedené, že si žalobca v rozhodnom čase plnil svoju vyživovaciu povinnosť, a nie je uvedené, žeby namiesto neho plnil niekto iný. Konštatoval, že na pojednávaní z toho istého dňa bolo žalovanou 1/ uvedené, že nebol určený účel, pre ktorý jej matka žalobcu posielala peniaze na účet v čase od januára 2013. Podľa žalobcu, súd prvej inštancie sa týmto nezaoberal a nemal za jednoznačne preukázané, že výživné neplnil žalobca z účtu svojej matky. Na podporu svojich tvrdení predložil čestné vyhlásenie svojej matky, že jej vrátil všetky finančné prostriedky vynaložené na výživné na mal. Q., z čoho podľa jeho názoru vyplýva, že výživné uhrádzal žalobca prostredníctvom matky, a teda aktívna legitimácia žalobcu je nepochybne daná. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď mal za preukázané, že neplnil žalobca, ale jeho matka iba preto, že platby odchádzali z jej účtu. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil úhradu výživného prostredníctvom matky žalobcu a tvrdil, že ani sama žalovaná v 1/ nepotvrdila, že by nešlo o úhradu výživného na mal. Q.. Nestotožnil sa ani s názorom súdu prvej inštancie v bode 31. rozsudku o nepriznaní súvisiacich nákladov, ktoré si uplatnil voči žalovanej 1/. Poukázal na Uznesenie ÚS SR -11, ktorý potvrdil rozhodnutie žalobcu zo dňa 1.8.2013, aby mu žalovaná z titulu ním vyplateného výživného na mal. dieťa, o ktorom sa pri žalobe na zapretie otcovstva potvrdilo, že nie je otcom. Uviedol, že ÚS SR potvrdil rozsudok krajského súdu, že okrem nároku na vyplatené dobrovoľné výživné, má žalobca nárok voči žalovanej na úhradu výživného priznaného na základe rozsudku OS KE-okolie. Podľa žalobcu mu vznikol aj nárok na úhradu súvisiacich hotových nákladov, ktoré by nevznikli, kedy nebol úmyselne žalobkyňou uvedený do omylu, že mal. dieťa Q. P. je jeho synom. Konštatoval, že úmysel žalovanej vidí v jej konaní v rámci žaloby na zapretie otcovstva vedenej na OS Bratislava II, pod sp.zn. , kde k určeniu otcovstva k mal. Q. P. nedošlo na základe genetických testov, ale vyhlásením žalovanej 1/ a žalovaného 2/.

9. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie považovali za vecne aj právne správny. Podľa ich názoru súd prvej inštancie správne vyhodnotil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Uviedli, že žalobca nikdy nepoukázal žalovaným žiadnu z čiastok, ktoré si uplatňuje v žalobe, a preto mu podľa ich názoru nesvedčí žiadne hmotnoprávne právo voči žalovaným, ktoré by mohol úspešne žalovať. Všetky plnenia, ktoré si nárokuje v žalobe, poskytla tretia osoba, U. P., ktorá nebola stranou sporu. Namietali, že žalobca v odvolaní uvádza nový dôkaz, čestné prehlásenie U. P., ktorý v konaní nenavrhol a ani sa nevykonával. Poukázali na ustanovenie , podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, týkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Mali za to, že v posudzovanej veci sa nejedná ani o jeden z týchto zákonných dôvodov, a preto nový dôkaz nemožno v odvolacom konaní použiť. Podľa žalovaných novonavrhnutý procesný útok nemá, vzhľadom na úzke rodinné prepojenie, takú váhu aby mohol podstatnejšie zasiahnuť do hodnotenia dôkazov. Boli toho názoru, že časť bývalého bezpodielového spoluvlastníctva manželov (posteľ a matrac) nemožno v žiadnom prípade považovať za

náklady spojené s tehotenstvom a pôrodom podľa ust. § 74 ods. 2 Zákona o rodine a tomuto domnelému nároku chýba akákoľvek hmotnoprávna opora.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

12. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom plnenia vyživovacej povinnosti za iného, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia .Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

13. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri ich hodnotení. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. . Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Odvolací súd poznamenáva, že medzi práva strany sporu nepatrí, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

14. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva v neprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.

15. V preskúmavanom rozhodnutí sa súd prvej inštancie správne zameral v prvom rade na posúdenie vecnej legitimácie sporových strán. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).

Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. citovaný v uznesení ústavného súdu . Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a jednou z podstatných otázok, ktoré si súd musí vyriešiť. Otázku, kto je v tom-ktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, kto je z hľadiska hmotnoprávneho účastníkom právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje návrhom uplatnený nárok, nie je (ešte) opodstatnené riešenie ďalších otázok (v danom prípade dôvodnosť uplatneného nároku žalobkyne na zaplatenie žalobou uplatnenej sumy 2.561,36 EUR s prísl.). Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

16. Podľa ust. § 79 ods. 1,2 Zákona o rodine, kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia a úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Toto právo sa premlčuje podľa osobitného predpisu. Podľa ust. § 82 ods. 1 Zákona o rodine, matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila. Podľa ust. § 84 Zákona o rodine, otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo rozhodnutím súdu.

17. Odvolací súd poznamenáva, že právna úprava obsiahnutá v ust. § 79 Zákona o rodine je svojím charakterom špeciálna, keďže ide o osobitný rodinno-právny inštitút a má prednosť pred všeobecnými ustanoveniami, nota bene pri aplikácii právnej zásady lege specialis derogate lex generalis možno vyvodiť, že ak sú naplnené podmienky pre použitie zvláštnej úpravy, musí sa táto aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Z aplikačných pravidiel vychádza tiež záver, že na plnenie vyživovacej povinnosti za iného nemožno aplikovať právnu úpravu bezdôvodného obohatenia, t. j. ustanovenia . Na prípady, v ktorých ide o plnenie vyživovacej povinnosti za iného, sa vzťahuje osobitné ustanovenie Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že ten, kto za iného plnil jeho vyživovaciu povinnosť, môže požadovať úhradu plnenia od povinného, ktorý ju môže splniť dobrovoľne. Ak sa tak nestane, rozhodne o tejto povinnosti súd na návrh. Spravidla muž, ktorý s úspechom zaprel otcovstvo k dieťaťu, môže sa domáhať náhrady nákladov vynaložených na dieťa aj proti matke, a to za predpokladu, že druhý rodič dieťaťa nie je v čase rozhodovania známy. Podstatné je, aby tomu za koho sa plnilo, vyplývala vyživovacia povinnosť, či už zo zákona, alebo z rozhodnutia súdu, a ten, komu sa plnilo, musí byť oprávneným v zmysle zákona rodine. Osobou, ktorá plnila za iného, môže byť ktokoľvek, neexistuje však u nej povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť ani zo zákona, ani z rozhodnutia súdu, a jej úmysel smeruje k plneniu vyživovacej povinnosti. V prípadoch podľa ust. Zákona o rodine sa právo na úhradu premlčuje v trojročnej premlčacej dobe.

18. Kto celkom alebo sčasti splnil vyživovaciu povinnosť za iného, je aktívne legitimovaný požadovať úhradu tohto plnenia. Z hľadiska úspešnosti žalobcu je preto podstatné preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako nositeľa subjektívneho práva, ktoré podľa citovaného ustanovenia § 79 Zákona o rodine patrí tomu, kto plnil za iného. Zákon teda nezužuje aktívnu legitimáciu výlučne na osobu, ktorej otcovstvo bolo úspešne zapreté, ale viaže sa na kohokoľvek, kto plnil výživné bez právneho dôvodu. Predpokladom k tomu, aby niekto podľa zákona získal oprávnenie požadovať úhradu plnenia, je skutočnosť, že sám plnil, čo žalobca v konaní nepreukázal. V konaní bolo nesporné, že finančné prostriedky odchádzali z účtu matky žalobcu, čím žalovaná 1/ spochybňovala jeho aktívnu legitimáciu a žalobca v priebehu konania namietaný nedostatok jeho aktívnej legitimácie neodstránil. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, že súd prvej inštancie k celej záležitosti nevypočul jeho matku a nepoložil jej otázku, či nešlo o plnenie povinnosti platiť výživné uložené

žalobcovi, a ten svoju povinnosť plnil len prostredníctvom jej účtu. Je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Pre úspech žalobcu v spore sa tak teda vyžadovalo, vzhľadom k žalovanou namietanému nedostatku aktívnej legitimácie, splnenie povinnosti skutkové tvrdenia nielen tvrdiť, ale ich aj preukázať (t.j. uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 14.03.2017 vyplýva, že žalobca v rozhodnom čase plnil vyživovaciu povinnosť z účtu matky, nakoľko takéto tvrdenie žalobcu z obsahu predmetnej zápisnice nie je možné skonštatovať. Túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a v plnom rozsahu sa stotožnil so závermi prvoinštančného súdu. Pokiaľ žalobca v odvolaní doložil dôkaz, čestné vyhlásenie svojej matky, že jej vrátil všetky finančné prostriedky vynaložené na výživné na mal. Q., odvolací súd zdôrazňuje, že opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy za taxatívne stanovených podmienok. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa predmetnou listinou predloženou žalobcom po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie, nemohol vecne zaoberať, pretože na to neboli splnené zákonné podmienky v zmysle . Je zrejmé, že predložená listina sa netýka procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, resp. nemá ňou byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca ďalej netvrdil a ani nepreukázal, že by túto listinu bez svojej viny nemohol uplatniť v prvoinštančnom konaní. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny strany civilného súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie, t. j. situáciu, keď strana nemohla bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedela a ani inak z procesného hľadiska nezavinila nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 20.03.2008).

19. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie aj v časti nepriznaných uplatnených nárokov za posteľ a matrac. Na zdôraznenie opodstatnenia tohto nároku poukázal na rozhodnutie a mal za to, že jeho nárok súvisiacich hotových výdavkov je aj vzhľadom na citované rozhodnutia ústavného súdu opodstatnený. V súvislosti s odkazom na predmetné rozhodnutie ústavného súdu odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetné rozhodnutie rieši dôvodnosť úhrady plnenia vyživovacej povinnosti za iného a nie súvisiacich hotových výdavkov a preto je vzhľadom k tejto časti žaloby bez právneho významu. Ďalšiu argumentáciu žalobcu spočívajúcu v ním tvrdenej dôvodnosti uplatnených hotových nákladov, ktoré by nevznikli, kedy nebol úmyselne žalobkyňou uvedený do omylu, že mal. dieťa Q. P. je jeho synom, považoval odvolací súd za nedôvodnú a v rozpore s hmotnoprávnou úpravou. Považoval za správny názor súdu prvej inštancie, že tieto hnuteľné veci boli nadobudnuté počas manželstva a bez vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva sú vo výlučnom vlastníctve žalovanej 1/, ktorá ich naďalej pre svoju potrebu používa v domácnosti. Zaobstaranie manželskej postele s matracom nie je náklad, ktorý by bol bezprostredne určený na výživu maloletého dieťaťa, a preto ho nemožno charakterizovať ako súčasť výživného. Súd prvej inštancie konštatoval, že celý nárok bol uplatnený z rovnakého právneho dôvodu ( čo vyplýva aj z odvolania žalobcu), pričom v tejto časti uplatneného nároku absentovala aj opora v hmotnoprávnej úprave a správne aj v tejto časti žalobu zamietol.

20. V nadväznosti na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a žalovaným, ktorí mali úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania každému v celom rozsahu.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).