Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 224/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom

JUDr. Tomášom Tomčovčíkom, Nerudova 14, Košice, pre namietané porušenie jej

základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 25. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

V sťažnosti sťažovateľka uviedla: «V právnej veci žalobcu c/a

žalovanej vedenej pred Okresným súdom Košice - okolie pod č.k.

, v konaní o úhradu plnenia vyživovacej povinnosti za iného (žalobný návrh

podaný dňa 05.08.2013), vydal prvostupňový súd rozsudok, ktorým zaviazal žalovanú

zaplatiť žalobcovi sumu 5.920,- Eur s prísl. a nahradiť trovy konania. Krajský súd

v Košiciach ako odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, pričom rozsudok KS

KE nadobudol právoplatnosť dňa 04.05.2015.

Predmetom sporu bol návrh žalobcu zo dňa 01.08.2013, aby mu žalovaná uhradila

ním vyplatené výživné na mal. , v celkovej výške 5.920.-

Eur, ktoré zaplatil žalovanej:

- v období od narodenia dieťaťa do konca roku 2009 v súhrnnej sume

1.500, - Eur,

- dobrovoľné platby v období od 02/2010 do 04/2011 po 130,- Eur/mesiac, súhrne

1.560,- Eur (12 mes. x 130,- Eur)

- na základe rozsudku OS KE - okolie zo dňa 10.05.2011 v období od

05/2011 do 31.03.2013, súhrne 2.860,- Eur (22 mes. x 130,- Eur)

K určeniu otcovstva došlo súhlasným vyhlásením rodičov. Výživné žalobca platil len

do 31.03.2013, keďže dňa 12.03.2013 nadobudol právoplatnosť rozsudok OS KE - okolie,

č.k. zo dňa 15.02.2013, ktorým súd určil, že žalobca nie je

otcom mal. . Od 01.04.2013 žalobca ničím neprispieval na mal. …

Rozhodnutím krajského súdu bol porušený zákon. Keďže si to vyžaduje ochrana

mojich práv a zákonom chránených záujmov a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami podávam túto sťažnosť.

Sťažnosť odôvodňujem tým, že rozsudok Krajského súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, rozsudok považujem za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený,

nakoľko z neho nie je možné zistiť na základe akých skutkových a právnych okolností súd

pri svojej rozhodovacej činnosti a argumentácii vychádzal a o aké zákonné ustanovenia sa

opieral. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné. Podľa ustálenej súdnej praxe nesprávnym

právnym posúdením veci je chybná aplikácia práva na zistený skutkový stav a porušením

práva na spravodlivé súdne konanie sa chápe aj arbitrárne a nepreskúmateľné rozhodnutie.

Prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že konštatoval skutkové zistenia

a obmedzil sa len na strohú „citáciu“ zákonných ustanovení právneho poriadku.

Prvostupňový súd neuviedol akými právnymi ustanoveniami sa riadil, prečo ich použil a

ako ich na daný prípad aplikoval. Podľa môjho názoru rozsudok prvého stupňa je

nesprávny, nepreskúmateľný, arbitrárny a najmä súd dospel v nesprávnemu právnemu

názoru, ktorý je možné vyvodiť z výroku rozsudku, keďže súd nevysvetlil aplikáciu

jednotlivých zákonných ustanovení.

Krajský súd sa s argumentáciou a odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu

stotožnil v celom rozsahu. Preto aj pre rozsudok odvolacieho súdu, ktorý touto sťažnosťou

napádam platia argumenty uvedené v predchádzajúcom odseku.

Právny názor súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu kvalifikujem ako

nesprávne právne posúdenie danej veci, pričom pri oboch rozhodnutiach absentuje riadne

odôvodnenie rozsudkov a z toho dôvodu sú nepreskúmateľné, teda mi bolo odňaté právo

na spravodlivé súdne konanie.

Podľa ustáleného komentáru k § 79 Zákona o rodine pre možnosť subsumovať

konkrétny prípad pod predmetné zákonné ustanovenie sa vyžaduje, aby nastala tá

skutočnosť, že osobou, ktorá plnila za iného, môže byť ktokoľvek, neexistuje však u nej

povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť ani zo zákona, ani z rozhodnutia súdu, resp. nie

v rozsahu, v akom plnila (plnenie vyživovacej povinnosti voči rodičom súrodencom aj

za ďalšieho súrodenca), a jej úmysel smeruje k plneniu vyživovacej povinnosti. V danom

prípade plnil vyživovaciu povinnosť zo zákona (k určeniu otcovstva došlo

súhlasným vyhlásením rodičov, t.j. aj žalobcom) a neskôr túto vyživovaciu povinnosť plnil

na základe rozhodnutia súdu (Rozsudok OS KE – okolie, č.k. zo dňa

10.05.2011)...

Podľa môjho názoru nie je možné vec posudzovať podľa § 79 Zákona o rodine,

v zmysle ktorého, kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je

oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia a úroky z omeškania podľa predpisov

občianskeho práva, pretože v danom prípade plnila povinná osoba za seba a nie za iného

a to v súlade so zákonom a neskôr rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 79 Zákona o rodine sa

viaže len na prípady, keď ten koho zaťažuje vyživovacia povinnosť, si ju riadne neplní.

R 91/2000.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1./ Základné právo sťažovateľky na domáhanie sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 a podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach, č.k. -90 zo dňa 25.03.2015 porušené bolo.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp.zn. -90 zo dňa 25.03.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 1,- Eur, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke trovy konania, ktoré je

povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia označených práv sťažovateľky z dôvodu

nedostatočného a nezrozumiteľného odôvodnenia rozsudku krajského súdu a zároveň

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu

vyjadrené v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd okrem iného uviedol: „So záverom

súdu prvého stupňa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, pretože logicky vyplýva

z vecne správnych úvah súdu prvého stupňa a zo zistených skutkových okolností posúdených

v kontexte so všetkými relevantnými skutočnosťami vo vzťahu k predmetu konania. Konajúci

súd sa vysporiadal s námietkami žalovanej uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu

už v priebehu konania na súde prvého stupňa a žalovaná ani v priebehu odvolacieho

konania nepreukázala žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie

o návrhu žalobcu na úhradu plnenia vyživovacej povinnosti za iného. Odvolací súd

poznamenáva, že právna úprava obsiahnutá v ust. § 79 Zákona o rodine je svojím

charakterom špeciálna, keďže ide o osobitný rodinno-právny inštitút a má prednosť pred

všeobecnými ustanoveniami, nota bene pri aplikácii právnej zásady lege specialis derogate

lex generalis možno vyvodiť, že ak sú naplnené podmienky pre použitie zvláštnej úpravy,

musí sa táto aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Z aplikačných pravidiel

vychádza tiež záver, že na plnenie vyživovacej povinnosti za iného nemožno aplikovať

právnu úpravu bezdôvodného obohatenia, t.j. ustanovenia .

Na prípady, v ktorých ide o plnenie vyživovacej povinnosti za iného, sa vzťahuje osobitné

ustanovenie § 79 Zákona o rodine z ktorého vyplýva, že ten, kto za iného plnil jeho

vyživovaciu povinnosť, môže požadovať úhradu plnenia od povinného, ktorý ju môže splniť

dobrovoľne. Ak sa tak nestane, rozhodne o tejto povinnosti súd na návrh. Spravidla muž,

ktorý s úspechom zaprel otcovstvo k dieťaťu, môže sa domáhať náhrady nákladov

vynaložených na dieťa aj proti matke, a to za predpokladu, že druhý rodič dieťaťa nie je

v čase rozhodovania známy. Pre rozsah tejto náhrady nie je však určujúce len to, čo tento

muž na výživu dieťaťa vynaložil, ale aj schopnosť a možnosť matky zabezpečovať výživu

dieťaťa, ako na to správne poukazoval súd prvého stupňa. Ustanovenie § 79 Zákona

o rodine platí aj v prípadoch, ak orgán sociálnoprávnej ochrany detí, ktorý poskytol

príspevok na výživu, uplatňuje do výšky poskytnutého príspevku nárok, ktorý naň prešiel

podľa § 79 Zákona o rodine, ako aj v prípadoch podľa § 80 Zákona o rodine. V prípadoch

podľa ust. § 79 Zákona o rodine sa právo na úhradu premlčuje v trojročnej premlčacej

dobe. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva, že súd prvého

stupňa zistil všetky dôležité okolnosti majúce význam pre rozhodnutie vo veci samej,

uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, zistené skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie hodnotil vlastnou úvahou

(neznamená ľubovôľu) najmä z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti a s výsledkami

hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu

veci, zodpovedajú zásadám logiky a nie sú v rozpore so zákonom… Neobstojí ani odvolacia

námietka žalovanej, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom tým, že rozsudok súdu prvého stupňa, z ktorého nie je možné preskúmať dôvody

rozhodnutia vo vzťahu k dôvodom pre uloženie povinnosti na úhradu plnenia vyživovacej

povinnosti za iného je nepreskúmateľný, pretože rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa

základné obsahové náležitosti, zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym

vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní boli zachované

formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti,

určitosti, jasnosti a v súlade s jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu

dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozsudok

nepreskúmateľným. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovanej, že žalobca vedel, že

nie je biologickým otcom maloletého a slobodne sa rozhodol uznať otcovstvo

k tomuto dieťaťu, pretože žalovaná rovnako vedela, že žalobca nie je biologickým otcom

dieťaťa a napriek tomu prijímala plnenia na výživu dieťaťa od žalobcu, ako to vyplýva z jej

tvrdení v iných konaniach, kedy argumentovala s tým, že žalobca nie je biologickým otcom

maloletého a dokonca vyjadrila ochotu vrátiť žalobcovi výživné (plnenie vynaložené

z titulu plnenia vyživovacej povinnosti k dieťaťu), nota bene uznala nárok žalobcu na

vrátenie výživného a je bez právneho významu, že tak urobila v konaniach, ktoré mali

žalobcu vylúčiť zo starostlivosti (styk) o dieťa. Z tohto uhla pohľadu je v rozpore s dobrými

mravmi skôr postoj žalovanej smerujúci k vylúčeniu žalobcu ako otca so zákonom

chráneného práva na výchovu dieťaťa rovnako, ako je návrh na výkon rozhodnutia

o výživnom napriek tomu, že nepochybne vedela, že žalobca nie je biologickým otcom

maloletého a bránila mu v naplnení otcovských práv, pričom žalobca preukázateľne

mal vážny záujem zastávať rolu otca a zapretie otcovstva je navyše dôsledok konania

žalovanej, ktorá bránila žalobcovi v realizácii jeho rodičovských práv. Z týchto dôvodov

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1

a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa

“

Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú

také pochybenia v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor na možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľky podľa a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Záver krajského súdu spočívajúci v tom, že pokiaľ po zapretí otcovstva nedošlo

k určeniu otcovstva inému mužovi, možno nárok na úhradu plnenia výživného, ktoré bolo

plnené za iného, uplatniť aj voči matke maloletého dieťaťa, u ktorej sa koncentruje

vyživovacia povinnosť dieťaťa, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej

alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľka v sťažnosti neuviedla takú argumentáciu

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať

pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd napadnutým rozhodnutím, resp.

svojím postupom sťažovateľke neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že jej názor sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť v tejto časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016