Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 224/2016
PDF · 178.32 KB
No categories available
III. ÚS 224/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom
JUDr. Tomášom Tomčovčíkom, Nerudova 14, Košice, pre namietané porušenie jej
základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 377/2014
z 25. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 CoP 377/2014 z 25. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
V sťažnosti sťažovateľka uviedla: «V právnej veci žalobcu c/a
žalovanej vedenej pred Okresným súdom Košice - okolie pod č.k.
l6C/246/2013, v konaní o úhradu plnenia vyživovacej povinnosti za iného (žalobný návrh
podaný dňa 05.08.2013), vydal prvostupňový súd rozsudok, ktorým zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi sumu 5.920,- Eur s prísl. a nahradiť trovy konania. Krajský súd
v Košiciach ako odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, pričom rozsudok KS
KE nadobudol právoplatnosť dňa 04.05.2015.
Predmetom sporu bol návrh žalobcu zo dňa 01.08.2013, aby mu žalovaná uhradila
ním vyplatené výživné na mal. , v celkovej výške 5.920.-
Eur, ktoré zaplatil žalovanej:
- v období od narodenia dieťaťa do konca roku 2009 v súhrnnej sume
1.500, - Eur,
- dobrovoľné platby v období od 02/2010 do 04/2011 po 130,- Eur/mesiac, súhrne
1.560,- Eur (12 mes. x 130,- Eur)
- na základe rozsudku OS KE - okolie 9P/374/2010 zo dňa 10.05.2011 v období od
05/2011 do 31.03.2013, súhrne 2.860,- Eur (22 mes. x 130,- Eur)
K určeniu otcovstva došlo súhlasným vyhlásením rodičov. Výživné žalobca platil len
do 31.03.2013, keďže dňa 12.03.2013 nadobudol právoplatnosť rozsudok OS KE - okolie,
č.k. 19P/333/2012 zo dňa 15.02.2013, ktorým súd určil, že žalobca nie je
otcom mal. . Od 01.04.2013 žalobca ničím neprispieval na mal. …
Rozhodnutím krajského súdu bol porušený zákon. Keďže si to vyžaduje ochrana
mojich práv a zákonom chránených záujmov a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami podávam túto sťažnosť.
Sťažnosť odôvodňujem tým, že rozsudok Krajského súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, rozsudok považujem za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený,
nakoľko z neho nie je možné zistiť na základe akých skutkových a právnych okolností súd
pri svojej rozhodovacej činnosti a argumentácii vychádzal a o aké zákonné ustanovenia sa
opieral. Rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné. Podľa ustálenej súdnej praxe nesprávnym
právnym posúdením veci je chybná aplikácia práva na zistený skutkový stav a porušením
práva na spravodlivé súdne konanie sa chápe aj arbitrárne a nepreskúmateľné rozhodnutie.
Prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že konštatoval skutkové zistenia
a obmedzil sa len na strohú „citáciu“ zákonných ustanovení právneho poriadku.
Prvostupňový súd neuviedol akými právnymi ustanoveniami sa riadil, prečo ich použil a
ako ich na daný prípad aplikoval. Podľa môjho názoru rozsudok prvého stupňa je
nesprávny, nepreskúmateľný, arbitrárny a najmä súd dospel v nesprávnemu právnemu
názoru, ktorý je možné vyvodiť z výroku rozsudku, keďže súd nevysvetlil aplikáciu
jednotlivých zákonných ustanovení.
Krajský súd sa s argumentáciou a odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu
stotožnil v celom rozsahu. Preto aj pre rozsudok odvolacieho súdu, ktorý touto sťažnosťou
napádam platia argumenty uvedené v predchádzajúcom odseku.
Právny názor súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu kvalifikujem ako
nesprávne právne posúdenie danej veci, pričom pri oboch rozhodnutiach absentuje riadne
odôvodnenie rozsudkov a z toho dôvodu sú nepreskúmateľné, teda mi bolo odňaté právo
na spravodlivé súdne konanie.
Podľa ustáleného komentáru k § 79 Zákona o rodine pre možnosť subsumovať
konkrétny prípad pod predmetné zákonné ustanovenie sa vyžaduje, aby nastala tá
skutočnosť, že osobou, ktorá plnila za iného, môže byť ktokoľvek, neexistuje však u nej
povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť ani zo zákona, ani z rozhodnutia súdu, resp. nie
v rozsahu, v akom plnila (plnenie vyživovacej povinnosti voči rodičom súrodencom aj
za ďalšieho súrodenca), a jej úmysel smeruje k plneniu vyživovacej povinnosti. V danom
prípade plnil vyživovaciu povinnosť zo zákona (k určeniu otcovstva došlo
súhlasným vyhlásením rodičov, t.j. aj žalobcom) a neskôr túto vyživovaciu povinnosť plnil
na základe rozhodnutia súdu (Rozsudok OS KE – okolie, č.k. 9P/374/2010 zo dňa
10.05.2011)...
Podľa môjho názoru nie je možné vec posudzovať podľa § 79 Zákona o rodine,
v zmysle ktorého, kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je
oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia a úroky z omeškania podľa predpisov
občianskeho práva, pretože v danom prípade plnila povinná osoba za seba a nie za iného
a to v súlade so zákonom a neskôr rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 79 Zákona o rodine sa
viaže len na prípady, keď ten koho zaťažuje vyživovacia povinnosť, si ju riadne neplní.
R 91/2000.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1./ Základné právo sťažovateľky na domáhanie sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach, č.k. 8CoP/377/2014-90 zo dňa 25.03.2015 porušené bolo.
2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 8CoP/377/2014-90 zo dňa 25.03.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 1,- Eur, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke trovy konania, ktoré je
povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia označených práv sťažovateľky z dôvodu
nedostatočného a nezrozumiteľného odôvodnenia rozsudku krajského súdu a zároveň
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu
vyjadrené v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd okrem iného uviedol: „So záverom
súdu prvého stupňa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, pretože logicky vyplýva
z vecne správnych úvah súdu prvého stupňa a zo zistených skutkových okolností posúdených
v kontexte so všetkými relevantnými skutočnosťami vo vzťahu k predmetu konania. Konajúci
súd sa vysporiadal s námietkami žalovanej uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu
už v priebehu konania na súde prvého stupňa a žalovaná ani v priebehu odvolacieho
konania nepreukázala žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie
o návrhu žalobcu na úhradu plnenia vyživovacej povinnosti za iného. Odvolací súd
poznamenáva, že právna úprava obsiahnutá v ust. § 79 Zákona o rodine je svojím
charakterom špeciálna, keďže ide o osobitný rodinno-právny inštitút a má prednosť pred
všeobecnými ustanoveniami, nota bene pri aplikácii právnej zásady lege specialis derogate
lex generalis možno vyvodiť, že ak sú naplnené podmienky pre použitie zvláštnej úpravy,
musí sa táto aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Z aplikačných pravidiel
vychádza tiež záver, že na plnenie vyživovacej povinnosti za iného nemožno aplikovať
právnu úpravu bezdôvodného obohatenia, t.j. ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Na prípady, v ktorých ide o plnenie vyživovacej povinnosti za iného, sa vzťahuje osobitné
ustanovenie § 79 Zákona o rodine z ktorého vyplýva, že ten, kto za iného plnil jeho
vyživovaciu povinnosť, môže požadovať úhradu plnenia od povinného, ktorý ju môže splniť
dobrovoľne. Ak sa tak nestane, rozhodne o tejto povinnosti súd na návrh. Spravidla muž,
ktorý s úspechom zaprel otcovstvo k dieťaťu, môže sa domáhať náhrady nákladov
vynaložených na dieťa aj proti matke, a to za predpokladu, že druhý rodič dieťaťa nie je
v čase rozhodovania známy. Pre rozsah tejto náhrady nie je však určujúce len to, čo tento
muž na výživu dieťaťa vynaložil, ale aj schopnosť a možnosť matky zabezpečovať výživu
dieťaťa, ako na to správne poukazoval súd prvého stupňa. Ustanovenie § 79 Zákona
o rodine platí aj v prípadoch, ak orgán sociálnoprávnej ochrany detí, ktorý poskytol
príspevok na výživu, uplatňuje do výšky poskytnutého príspevku nárok, ktorý naň prešiel
podľa § 79 Zákona o rodine, ako aj v prípadoch podľa § 80 Zákona o rodine. V prípadoch
podľa ust. § 79 Zákona o rodine sa právo na úhradu premlčuje v trojročnej premlčacej
dobe. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva, že súd prvého
stupňa zistil všetky dôležité okolnosti majúce význam pre rozhodnutie vo veci samej,
uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, zistené skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie hodnotil vlastnou úvahou
(neznamená ľubovôľu) najmä z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti a s výsledkami
hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu
veci, zodpovedajú zásadám logiky a nie sú v rozpore so zákonom… Neobstojí ani odvolacia
námietka žalovanej, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom tým, že rozsudok súdu prvého stupňa, z ktorého nie je možné preskúmať dôvody
rozhodnutia vo vzťahu k dôvodom pre uloženie povinnosti na úhradu plnenia vyživovacej
povinnosti za iného je nepreskúmateľný, pretože rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa
základné obsahové náležitosti, zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní boli zachované
formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti,
určitosti, jasnosti a v súlade s jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu
dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozsudok
nepreskúmateľným. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovanej, že žalobca vedel, že
nie je biologickým otcom maloletého a slobodne sa rozhodol uznať otcovstvo
k tomuto dieťaťu, pretože žalovaná rovnako vedela, že žalobca nie je biologickým otcom
dieťaťa a napriek tomu prijímala plnenia na výživu dieťaťa od žalobcu, ako to vyplýva z jej
tvrdení v iných konaniach, kedy argumentovala s tým, že žalobca nie je biologickým otcom
maloletého a dokonca vyjadrila ochotu vrátiť žalobcovi výživné (plnenie vynaložené
z titulu plnenia vyživovacej povinnosti k dieťaťu), nota bene uznala nárok žalobcu na
vrátenie výživného a je bez právneho významu, že tak urobila v konaniach, ktoré mali
žalobcu vylúčiť zo starostlivosti (styk) o dieťa. Z tohto uhla pohľadu je v rozpore s dobrými
mravmi skôr postoj žalovanej smerujúci k vylúčeniu žalobcu ako otca so zákonom
chráneného práva na výchovu dieťaťa rovnako, ako je návrh na výkon rozhodnutia
o výživnom napriek tomu, že nepochybne vedela, že žalobca nie je biologickým otcom
maloletého a bránila mu v naplnení otcovských práv, pričom žalobca preukázateľne
mal vážny záujem zastávať rolu otca a zapretie otcovstva je navyše dôsledok konania
žalovanej, ktorá bránila žalobcovi v realizácii jeho rodičovských práv. Z týchto dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1
O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa
Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú
také pochybenia v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor na možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Záver krajského súdu spočívajúci v tom, že pokiaľ po zapretí otcovstva nedošlo
k určeniu otcovstva inému mužovi, možno nárok na úhradu plnenia výživného, ktoré bolo
plnené za iného, uplatniť aj voči matke maloletého dieťaťa, u ktorej sa koncentruje
vyživovacia povinnosť dieťaťa, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej
alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľka v sťažnosti neuviedla takú argumentáciu
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorá by bola spôsobilá vyvolať
pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného hľadiska.
Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd napadnutým rozhodnutím, resp.
svojím postupom sťažovateľke neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že jej názor sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016