Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoPr/13/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariana Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej v spore žalobcu: A. B. C., D., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXXX/XX C., C., zast. JUDr. Tomáš Dopita |ADVOKÁT, s.r.o., so sídlom Vazovova 6838/9B, Bratislava, IČO: 53 998 791, proti žalovanej: Tachyum s.r.o., so sídlom Karadžičova 7609/14, Bratislava, IČO: 51 780 747, zast. Barger Prekop s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 869 724, o zaplatenie 23 223,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22.06.2023, č.k. -209, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 23 223,12 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 436,99 eur od 01.10.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1 935,26 eur od 01.11.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1 935,26 eur od 01.12.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1 935,26 eur od 01.01.2021 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 16 864,41 eur od 17.06.2022 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II. ) a rozhodol, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Právne rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil čl. 2 tretia veta, , , , ,,,,, ( ďalej len „“). Z vykonaného dokazovania mal súd za nesporné, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol na základe pracovnej zmluvy z 24.04.2020 (ďalej len „pracovná zmluva“) pracovný pomer na dobu neurčitú s dohodnutým dňom nástupu žalobcu do práce 1. júna 2020. Žalobca vykonával pre žalovanú závislú prácu v pracovnej pozícii „AI Software Engineer“ za dohodnutú základnú ročnú hrubú mzdu vo výške 46 800 eur, ktorá bola splatná mesačne pozadu za predchádzajúci kalendárny mesiac do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že k skončeniu ich vzájomného pracovného pomeru došlo 24.08.2020 na základe oznámenia žalobcu o skončení pracovného pomeru z toho istého dňa, pričom žalobca o svojom zámere skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe informoval žalovanú mailom už 11.08.2020. Pracovný pomer medzi sporovými stranami teda trval necelé tri mesiace, t. j. v časovom období od 01.06.2020 do 24.08.2020. V čl. XVI. pracovnej zmluvy sa žalobca zaviazal nekonkurovať žalovanej po dobu jedného roka od skončenia pracovného pomeru, t. j. od 25.08.2020 do 24.08.2021, s tým, že žalovaná za každý kalendárny mesiac jeho plnenia poskytne žalobcovi peňažnú náhradu v sume 50 % jeho priemerného mesačného zárobku, teda vo výške 1 935,26 eur mesačne (t.j. 50 % z 3 870,52 eur). V konaní bolo preukázané, že žalobca predmetnú

pracovnú zmluvu (obsahujúcu konkurenčnú doložku) nenavrhoval, len si ju prečítal a bez akýchkoľvek pripomienok podpísal. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v priebehu trvania pracovného pomeru mal možnosť nadobudnúť informácie a znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ich využitie by mohlo privodiť žalovanej podstatnú ujmu. Vychádzal z toho, že z pracovnej zmluvy nevyplýva, že by možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti relevantné podľa mala byť vecne redukovaná alebo obmedzená len vo vzťahu k zamestnancom s najvyšším stupňom utajenia, inžinierom či architektom (návrhárom či dizajnérom). Práve naopak, možnosť nadobudnúť takéto informácie alebo znalosti, a to čo i len čiastočne, bola týmto zmluvným ustanovením formulovaná bez výnimky nevylučujúc žiadnu kategóriu zamestnancov podieľajúcich sa na vlastnom predmete činnosti žalovanej, a teda aj vo vzťahu k radovým softvérovým vývojárom umelej inteligencie [AI Software Engineer], ktorým bol tiež žalobca. Z výsluchu žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca pracoval na „testovaní nových inštrukcií pre komprimované neurónové siete“ a na „implementácii špeciálnych inštrukcií pre neurónové siete do simulátora (t. j. na softvéri, ktorý simuluje, čo bude robiť nový procesor)“ v rámci vývoja umelej inteligencie, pričom sa „dozvedal veci, ktoré verejne nie sú dostupné“, vedel, čo konkrétna testovaná „kompresia urobí a ako sa zachová“, aký je stav projektu, a tiež „poznal, kto sú klienti žalovanej“. Priamy nadriadený žalobcu F. G. A. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalobca bol v tíme, v ktorom sa zaoberajú umelou inteligenciou a majú na starosti softvér, čiže programovacie prostredie. Špecializovali sa na to, aby knižnice a softvér týkajúci sa umelej inteligencie „rozchodili“ na novom procesore. Testovali pritom rôzne vlastnosti tohto procesora, a to na „simulátore, ktorý simuluje to, ako ten procesor bude vykonávať inštrukcie (príkazy, resp. funkcie, ktoré vykonáva - pozn.). Žalobca implementoval inštrukcie pre dátové typy, ktoré sme tam mali nové, a to pre optimalizovanie výpočtu pri umelej inteligencii. My sme hľadali to, ako urobiť riedke modely neurónových sietí. (...) Volá sa to škálovanie výpočtov neurónových sietí.“. Ďalej uviedol, že „žalobca mal prístup k popisu inštrukcii“, ktorú implementoval, aj keď „ten popis nebol finálny. To sa v podstate menilo a postupne dávalo dohromady“. Inštrukcie navrhoval hardvérový tím v Spojených štátoch amerických a „my sme boli tí, ktorí sa venujú ko-dizajnu, teda sme pomáhali dodizajnovať niektoré vlastnosti“. Žalobca teda mal o týchto zisteniach, technikách a sledovaniach vedomosť, musel poznať inštrukcie, ktoré simuloval, teda ako tá inštrukcia vyzerá a čo vykonáva, a do určitej miery musel poznať aj základné parametre procesora z hardvérovej stránky, resp. „tým, že my sme sa snažili otestovať tie koncepty, tak ja som do určitej miery musel niekedy mimikovať to, čo v tom procesore je“. Niektoré informácie a inštrukcie, s ktorými žalobca pracoval, boli dostupné na internej webovej stránke. Konateľ žalovanej F. H. I., D., vo svojej výpovedi uviedol, že „žalobca pracoval na tom, aby otestoval určité algoritmy“, „robil softvérovú simuláciu“, v rámci čoho mal možnosť oboznámiť sa „s konceptami, ktoré overoval, nie vyvíjal. (...) Žalobca sa nepodieľal na vývoji, ale len na testovaní.“. Žalobca ako vývojár musel vedieť, čo testuje a za akých podmienok, „musel vedieť, aký výsledok má inštrukcia produkovať“, a boli mu prístupné špecifikácie na otestovanie určitej operácie, aby to vedel nakódovať a otestovať, ale to zároveň neznamená, že musel vedieť ovládať hardvér alebo mať prístup k hardvéru alebo samotným návrhom inštrukcií. Cieľom práce žalobcu bolo niečo potvrdiť, a nie niečo navrhnúť. Jeho znalosti boli špecifické a limitované zodpovedajúce k jeho pracovnej funkcii a náplni práce. Rozsah a úroveň informácií a znalostí žalobcu prirovnal k procesu konštrukcie a testovania auta: ak niekto testuje jazdné vlastnosti auta, neznamená to, že vie, ako presne je to auto je skonštruované, ako motor funguje, aký veľký je karburátor, aká je elektronika toho systému atď. Je to podobné, ako vedieť, že ak sa stlačí plynový pedál, auto akceleruje, avšak to neznamená, že zároveň vám je známe, ako funguje motor a ako je vyrobený. Z toho teda vyplýva, že sú úplne iné požiadavky na toho, kto auto navrhuje, a toho, kto ho testuje. Žalobca sa preto zo svojej pracovnej pozície nemohol legálne dostať k takým „citlivým“ informáciám a údajom, ktoré by mohli firmu poškodiť. Takisto pritom dodal, že prezradenie akýchkoľvek informácií počas pracovného pomeru aj po skončení pracovného pomeru by v podstate mohlo poškodiť firmu a je priamo v rozpore s Dohodou o chránených informáciách a vynálezoch [Proprietary Information and Inventions Agreement], ktorú žalobca pri prijímaní do pracovného pomeru so žalovanou uzavrel. Na základe týchto výpovedí strán sporu a svedkov súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca ako zamestnanec žalovanej na pracovnej pozícii softvérového vývojára umelej inteligencie [AI Software Engineer] bol účastný na procesoch softvérového developmentu (vývoja) umelej inteligencie, vykonával škálovanie výpočtov neurónových sietí, testoval určité algoritmy a pracoval na softvérovej simulácii a implementovaní inštrukcií pre neurónové siete. T. z. musel mať aspoň čiastkové poznatky a vedomosti, zodpovedajúce jeho pracovnej pozícii, o skutočnostiach, ktoré tvoria know-how žalovanej. Know-how bolo samotnou žalovanou v ustanovení čl. 16.2. pracovnej zmluvy z 24.04. 2020 (ktorého obsahom je dohoda o konkurenčnej doložke) výslovne zadefinované ako informácia a znalosť, ktorá nie je bežne dostupná a ktorej využitie zamestnancom pre akúkoľvek tretiu osobu by mohlo privodiť zamestnávateľovi

podstatnú ujmu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalobca mal v priebehu trvania pracovného pomeru možnosť nadobudnúť a aj čiastkovo nadobudol (musel poznať) niektoré informácie a znalosti, ktoré sú relevantné v zmysle . Skutočnosť, že v rámci procesu vývoja sa niektoré inštrukcie neskôr podstatne prehodnotili či celkom zmenili, alebo že niektoré výsledky tohto procesu boli následne zverejnené, alebo bolo o nich zistené, že sú ďalej nevyužiteľné, alebo skutočnosť, že tím, v ktorom pracoval aj žalobca, so žiadnymi „novými myšlienkami neprišiel“, alebo skutočnosť, že vyvíjaný softvér bude po jeho dokončení open-source, čiže pre každého verejne a bezplatne prístupný, neznamená, že v tom čase, keď na implementovaní týchto inštrukcií žalobca pracoval, netvorili know- how firmy a neboli chránenými informáciami, preto všetky uvedené skutočnosti nemajú vplyv na platnosť dojednanej konkurenčnej doložky. Vzhliadnuc k uvedenému súd prvej inštancie vyhodnotil, že dohoda o obmedzení zárobkovej činnosti žalobcu po skončení pracovného pomeru (dohoda o konkurenčnej doložke) v čl. XVI. pracovnej zmluvy z 24.04.2020 spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti, a preto možno skonštatovať, že bola ako právny úkon uzavretá platne a účinne. Obe zmluvné strany sú v ňom prejavenou svojou vôľou viazané, a teda sú povinné navzájom si plniť, čomu zároveň zodpovedá právo vyžadovať plnenie, resp. domáhať sa splnenia záväzku druhou zmluvnou stranou v prípade, ak sa neuskutočnilo dobrovoľne, uplatňujúc princíp pacta sunt servanda, t. j. dohody sa majú dodržiavať. Medzi stranami nebolo sporným, že žalobca po skončení pracovného pomeru po celú dohodnutú dobu jedného roka nevykonával priamo ani nepriamo žiadnu zárobkovú činnosť, ktorá by mala alebo by mohla mať k predmetu činnosti žalovanej čiastočne či úplne konkurenčný charakter, preto si žalobca svoj záväzok z dohody o obmedzení jeho zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru (dohody o konkurenčnej doložke) podľa riadne splnil, preto mu vznikol vzájomný nárok na peňažnú náhradu v dohodnutej výške 50 % jeho priemerného mesačného zárobku, a to vo výške 1 935,26 eur mesačne (t. j. 50 % z 3 870,52 eur), ktorý mu doposiaľ zo strany žalovanej splnený ani sčasti nebol. Súd preto žalobe žalobcu čo do uplatňovanej peňažnej náhrady za obmedzenie práva vykonávať zárobkovú činnosť s konkurenčným charakterom k predmetu činnosti žalovanej po skončení pracovného pomeru za obdobie dvanástich mesiacov v súhrnnej výške 23 223,12 eur (t. j. 1 935,26 eur x 12 mesiacov) ako dôvodnej vyhovel. Nakoľko žalovaná uplatnený nárok na jednotlivé mesačné plnenia peňažnej náhrady v takto dohodnutej lehote splatnosti žalobcovi nezaplatila, nasledujúci deň dostala s ich plnením do omeškania, preto súd priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške aktuálnej k prvému dňu omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy týchto jednotlivých mesačných plnení peňažných náhrad, a to (i) v prípade peňažných náhrad za mesiace august až november 2020 za dobu omeškania od prvého dňa po ich splatnosti až do zaplatenia a (ii) v prípade peňažných náhrad za mesiace december 2020 až august 2021 len za dobu omeškania (úročenia) uplatnenú žalobcom v žalobe, od 17.06.2022 (t. j. v zmysle návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby z 13.06.2022 „od druhého dňa po doručení zmeny žaloby žalovanej“, čo sa uskutočnilo na pojednávaní konanom 16.06.2022) do zaplatenia, keďže súd je v zmysle viazaný žalobným návrhom žalobcu a nemôže žalobný návrh prekročiť a priznať viac, než čoho sa žalobca domáha. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v prípade peňažnej náhrady za mesiac august 2020 súd priznal žalobcovi len vo výške zodpovedajúcej počtu dní plnenia záväzku žalobcu z dohody o konkurenčnej doložky. Keďže pracovný pomer žalobcu sa skončil 24.08.2020 (na základe oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe) a tento mesiac mal 31 kalendárnych dní, prináležal žalobcovi nárok len v rozsahu siedmych dní (t. j. obdobie od 25.08.2020 do 31.08.2020), t.j. peňažná náhrada za mesiac august 2020 tak predstavuje sumu len vo výške 436,99 eur [t. j. 1 935,26 eur (suma dohodnutej peňažnej náhrady za celý kalendárny mesiac) / 31 dní (počet kalendárnych dní v mesiaci august) x 7 dní (počet dní plnenia uvedeného záväzku žalobcu pripadajúcich na tento mesiac)], a nie vo výške 552,93 eur, ako si to žalobca nesprávne v žalobe uplatnil. Z tohto dôvodu súd žalobu čo do nároku na zaplatenie úrokov z omeškania s plnením peňažnej náhrady za mesiac august 2020 uplatňovaného v časti prevyšujúcej sumu 436,99 eur ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k námietke žalovanej, aby súd podľa zrušil konkurenčnú doložku k 24.08.2020, kedy sa skončil medzi sporovými stranami pracovný pomer, túto súd vyhodnotil ako neopodstatnenú a nemohol jej vyhovieť. Upriamil pozornosť na to, že ustanovenie slúži výlučne na ochranu práv zamestnanca, ak dohodnuté obmedzenie ústavného práva zamestnanca na výkon zárobkovej činnosti je širšie, než to vyžaduje potrebná miera ochrany zamestnávateľa. Mal za to, že podľa tohto ustanovenia možno čiastočne obmedziť alebo úplne zrušiť len záväzok zamestnanca z konkurenčnej doložky - ak to zamestnanec navrhne -, a nie aj záväzok zamestnávateľa. Ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku žalovanej o uplatňovaní práva na zaplatenie peňažnej náhrady nad primeraný rozsah a v rozpore s dobrými mravmi. Z vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, súd nezistil, že by žalobca aktívne konal akýmkoľvek spôsobom priečiacim sa všeobecne

uznávaným zásadám slušnosti a akceptovateľnosti správania sa rozhodujúcou časťou verejnosti alebo so zlým úmyslom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka. Za priečiace sa dobrým mravom nemožno považovať len samotné uplatňovanie si nároku na peňažnú náhradu v rozsahu 12 mesiacov, pretože v takomto rozsahu bol sporovými stranami vzájomne dohodnutý. Žalobca teda v rámci výkonu svojho základného práva na súdnu ochranu nepožaduje nič navyše, t. j. nič nad rámec vzájomne uzatvorenej dohody so žalovanou. Napokon, v konaní bolo zistené, že žalobca si svoj záväzok z dohody o konkurenčnej doložky riadne plnil a počas celej dohodnutej doby nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť, ktorá by mala konkurenčný charakter k predmetu činnosti žalovanej. Žalobca si teda v konaní neuplatňuje nič navyše, čo by nebolo medzi oboma zmluvnými stranami v rámci ich autonómnej vôle a zmluvnej voľnosti dohodnuté. S prihliadnutím na všetky tieto skutkové okolnosti súd nezistil existenciu takých výnimočných okolností či dôvodov hodných osobitného zreteľa pre mocenský zásah do autonómnych zmluvných vzťahov sporových strán aplikáciou princípu proporcionality a nejaví sa mu ako opodstatnené krátiť žalobcovi jeho vzájomný nárok proti žalovanej na dohodnutú finančnú kompenzáciu za obmedzenie výkonu zárobkovej činnosti ako celkom zjavne neprimeraný k jeho povinnosti z dohody o konkurenčnej doložky, na ktorú sa vo vzťahu k žalovanej zaviazal a ktorú si už sám v celosti splnil. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa v spojení (ďalej len „“). Žalobca mal v konaní s výnimkou v nepatrnej časti príslušenstva plný procesný úspech, preto mu proti neúspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením ( ).

3. V zákonnej lehote podala proti prisudzujúcemu výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaná dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov podľa ust. , a . Mala za to, že záver súdu prvej inštancie, že konkurenčná doložka je platná, je nesprávny, nakoľko (1) konkurenčná doložka uzavretá so zamestnancom, ktorý počas pracovného pomeru nemá možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo spôsobiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu, je absolútne neplatná, (2) žalobca nemal mať a ani v skutočnosti nemal počas svojho pracovného pomeru u žalovanej legitímnu možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo žalovanej spôsobiť podstatnú ujmu, a (3) neplatnosť Konkurenčnej doložky nemožno konvalidovať podľa . V zmysle je hmotnoprávnym predpokladom platného dojednania konkurenčnej doložky medzi zamestnancom a zamestnávateľom možnosť zamestnanca nadobudnúť počas trvania pracovného pomeru informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu. Podstatnou ujmou je pritom potrebné rozumieť ujmu, ktorá nie je bežná a ktorú je zamestnávateľ povinný strpieť. Uvedené potvrdzuje aj odborná literatúra i judikatúra Ústavného súdu SR, podľa ktorej: „[k] realizácii konkurenčnej doložky zamestnávateľ a zamestnanec nemôžu pristúpiť ľubovoľne. v kogentným spôsobom zakotvuje prípustnosť využitia tohto inštitútu, len ak zamestnanec v priebehu trvania pracovného pomeru má možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ich využitie by mohlo privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu. Ústavný súd zhodne s vládou zdôrazňuje, že na využitie konkurenčnej doložky musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to prístup zamestnanca k informáciám jedinečného a originárneho charakteru so súčasnou spôsobilosťou privodenia podstatnej ujmy zamestnávateľovi pri využití takýchto informácií.“ Konkurenčná doložka uzavretá so zamestnancom, ktorý počas svojho pracovného pomeru nemôže takéto informácie a znalosti nadobudnúť, je absolútne neplatná, pretože svojím obsahom odporuje . Absolútna neplatnosť takejto konkurenčnej doložky vyplýva priamo z , ktorý sa podľa subsidiárne vzťahuje aj na pracovnoprávne vzťahy. Ustanovenie stanovujúce absolútnu neplatnosť takejto konkurenčnej doložky by preto bolo duplicitné a nadbytočné. Žalobca nemal mať a ani v skutočnosti nemal počas svojho pracovného pomeru u žalovanej legitímnu možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo žalovanej spôsobiť podstatnú ujmu. Skutočnosť, či zamestnanec mal počas pracovného pomeru legitímnu možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo zamestnávateľovi spôsobiť podstatnú ujmu, je nevyhnutné posudzovať vždy objektívne. Pre posúdenie tejto skutočnosti je preto prípadná zmluvná definícia informácií a znalostí pokrytých konkurenčnou doložkou irelevantná. V opačnom prípade by takéto zmluvné dojednanie umožňovalo obchádzať rozšírením konkurenčnej doložky aj na informácie a znalosti, ktoré sú bežne dostupné, resp. ktorých využitie nemôže zamestnávateľovi spôsobiť podstatnú ujmu. Vo svetle uvedeného je definícia dôverných

informácií v čl. 16.2 a 7.3 Pracovnej zmluvy pre posúdenie žalovaného nároku irelevantná. Ako konštatoval aj samotný prvoinštančný súd, predmetná definícia je „pomerne široká“ a zahŕňa aj informácie a znalosti, ktoré sú verejne dostupné a ktorých využitie nemôže žalovanej spôsobiť podstatnú ujmu. Žalobca mal prístup len k čiastkovým informáciám a znalostiam, ktoré žalovaná sama v celom rozsahu zverejnila. Tieto čiastkové informácie a znalosti pritom nemali pre konkurenciu žalovanej reálny význam a ich využitie by nemohlo žalovanej spôsobiť podstatnú ujmu. Ust. možno aplikovať výlučne na relatívne neplatné právne úkony, avšak konkurenčná doložka je v zmysle neplatná absolútne, pretože odporuje . Vzhľadom na uvedené je ustanovenie na Konkurenčnú doložku neaplikovateľné. Za nesprávne považovala závery súdu prvej inštancie, že žalobca si svoj záväzok z Konkurenčnej doložky riadne splnil, pretože „záväzok zamestnanca „nekonkurovať“ zamestnávateľovi si zamestnanec plní negatívne, pasívnym spôsobom (opomenutím), teda samotným nevykonávaním zárobkovej činnosti, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter, nakoľko uvedené závery ignorujú synalagmatický charakter Konkurenčnej doložky. Podľa odbornej literatúry je podstatou synalagmatických záväzkov vzájomná podmienenosť plnenia. V dôsledku tejto vzájomnej podmienenosti sa plnenia môže domáhať len ten subjekt záväzkovoprávneho vzťahu, ktorý už sám svoj záväzok splnil, resp. je pripravený ho splniť. Žalobca svoj záväzok z Konkurenčnej doložky nesplnil a objektívne ani nemohol byť pripravený ho splniť. Na strane žalobcu totiž neboli dané materiálne podmienky na plnenie jeho záväzku z Konkurenčnej doložky, pretože žalobca počas svojho pracovného pomeru u žalovanej nikdy nemal mať možnosť nadobudnúť a ani v skutočnosti nenadobudol legitímne informácie alebo znalosti, ktoré neboli bežne dostupné a ktorých využitím by mohol žalovanej spôsobiť podstatnú ujmu. Priznanie akéhokoľvek protiplnenia za takéto zdanlivé a formalistické plnenie je nedôvodné a odporuje dobrým mravom. Ďalej namietala závery súdu prvej inštancie, že návrh žalovanej na zrušenie Konkurenčnej doložky podľa je neopodstatnený, majúc za to, že tento záver vyplýva z nesprávnej interpretácie a aplikácie . Predovšetkým, záver, že podľa predmetného ustanovenia môže súd obmedziť len záväzok zamestnanca, a nie aj záväzok zamestnávateľa, nielenže nevyplýva zo zákonného znenia , ale je aj v zjavnom rozpore so synalagmatickým charakterom konkurenčnej doložky. Uvedené vyplýva aj z odbornej literatúry, podľa ktorej právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým súd zruší konkurenčnú doložku podľa , zanikajú vzájomné záväzky z konkurenčnej doložky na strane zamestnanca aj zamestnávateľa. V rozpore so zákonným znením je aj záver, že návrh na obmedzenie, resp. zrušenie konkurenčnej doložky môže podať len zamestnanec. Ak by totiž zákonodarca zamýšľal vylúčiť právo zamestnávateľa podať návrh na obmedzenie, resp. zrušenie konkurenčnej doložky podľa , zakotvil by takéto obmedzenie v zákonnom znení predmetného ustanovenia. Vylúčenie práva zamestnávateľa navrhnúť obmedzenie, resp. zrušenie konkurenčnej doložky podľa sa prieči aj samotnému účelu inštitútu konkurenčnej doložky, ktorým je ochrana zamestnávateľa. Samotný zamestnávateľ totiž dokáže najlepšie posúdiť potrebnú mieru jeho ochrany na základe konkurenčnej doložky. Ak zamestnávateľ usúdi, že miera obmedzenia zamestnanca na základe konkurenčnej doložky prevyšuje potrebnú mieru ochrany záujmov zamestnávateľa, mal by byť oprávnený podať súdu návrh na obmedzenie, resp. zrušenie konkurenčnej doložky. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa s výrokom ako aj odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie stotožňuje. Zotrval na všetkých prednesených ústnych vyjadreniach a písomných podaniach prezentovaných v konaní. Mal za to, že konkurenčná doložka je platná. Konkurenčná doložka bola dohodnutá písomne, pričom návrh znenia, ako aj samotný návrh na využitie daného inštitútu vzišiel práve zo strany žalovaného, ktorý ho na základe vlastného uváženia predostrel žalobcovi. Návrh s pripraveným obsahom zo strany žalovanej bez zmeny prijal, pričom sama žalovaná pri príprave znenia usúdila, že je potrebné na ochranu jeho záujmov využiť príslušný inštitút. Žalovaná tiež opakovane uvádzala, že zapracovanie inštitútu konkurenčnej doložky je okrem iného tiež z pohľadu jeho činnosti a zároveň z pohľadu podnikovej politiky nevyhnutné, prezentovala veľkosť a dôležitosť realizovaných projektov, avšak zároveň nie je pripravená niesť aj s tým spojené dôsledky a zodpovednosť voči zamestnancom, v tomto prípade voči žalobcovi. Zároveň preukázal, že v odlišnom prípade (u iného zamestnanca - p. A.) bola pred ukončením pracovného pomeru konkurenčná doložka riadne ukončená (odstúpenie žalovanej od konkurenčnej doložky zo dňa 18.03.2021 podpísané konateľom žalovaného), a teda nič nebránilo žalovanej, aby v prípade, ak by na to boli dôvody, rovnako postupoval aj u žalobcu.

Pripomenul, že on sám v zastúpení konateľom v rámci pojednávania dňa 16.06.2022 uviedol, že: „v tomto nevidíme žiaden konflikt. Ak by sme videli konflikt, potom by sme mali záujem uplatniť konkurenčnú doložku, ale konflikt tam nebol“, čo len prezentuje skutočnosť, že žalovaná sama považuje konkurenčnú doložku za platnú, avšak mylne sa domnieva, že jej právne účinky vie svojvoľne „aktivovať“ podľa vlastnej potreby a uváženia, čo označujeme za nesprávny a neprípustný výklad a aplikáciu tohto inštitútu. Už to samo o sebe dokazuje, že aj žalovaná považuje konkurenčnú doložku za platnú, avšak mala v úmysle ju plniť len vtedy, keď sa jej to hodí - keď bude mať žalobca záujem pracovať u konkurencie. Rovnako z povahy náplne práce jeho je zrejmé, že mal počas svojho pracovného pomeru u žalovanej relevantnú možnosť oprávnene nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo žalovanému spôsobiť podstatnú ujmu, aj keď to žalovaná s odstupom času a podľa názoru žalobcu účelovo popiera. Tieto závery sú zrejmé najmä z výsluchu sporových strán, z výsluchov svedkov, a tiež s odkazom na čl. XIV. bod 16.2 pracovnej zmluvy, ktorý obsahuje vymedzenie relevantných informácií a znalostí pre účely konkurenčnej doložky (pozn. vymedzené tzv. dôverné informácie, kedy zároveň z rovnakého ustanovenia pracovnej zmluvy vyplýva, že „dôverné informácie sú na účely konkurenčnej doložky súčasne informáciami, ktoré nie sú bežne dostupné a že ich využitie by súčasne mohlo privodiť žalovanému podstatnú ujmu“). Vymedzenie relevantných informácií a znalostí pre účely konkurenčnej doložky je pomerne rozsiahle a zahŕňa (okrem iného) technické údaje, know- how (napr. produktové plány, software), nákresy, technické riešenia, mená zákazníkov a pod. Vzhľadom na všetky vyššie skutočnosti (s ktorými sa konajúci súd zaoberal a na ktoré prihliadol pri výroku jeho rozhodnutia) platí, že žalobca nielen že mal možnosť počas pracovného pomeru so žalovanou také informácie a znalosti (t. j. ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo žalovanému spôsobiť podstatnú ujmu) oprávnene získať, ale v skutočnosti ich aj získal. Ako bolo preukázané, mal oprávnený prístup k inštrukčnej sade nového procesora, alebo tiež k detailom nových dátových typov, ktoré žalovaný plánoval uviesť na trh (pozn. neskoršie čiastočné zverejnenie informácií, bez zdrojového kódu, určitého projektu nie je preukázaním, že nešlo v rozhodnom čase o vývoj, s ktorým žalovaný pracuje a ktorý predstavuje konkurenčný produkt). Ukončil pracovný pomer jednostranne dňa 21.08.2021, avšak o svojom zámere ukončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe informoval žalovanú už skôr, a to e-mailom zo dňa 11.08.2021, pričom mal v úmysle skončiť pracovný pomer ku dňu 31.08.2021. Počas dovolenky (ktorú v súlade so zákonom čerpal od 17.08.2020 do 21.08.2020) mu však pracovníci žalovanej oznámili, že pracovný pomer môže ukončiť už dňa 24.08.2021. Je preto možné konštatovať, že jeho pracovný pomer bol v zásade ukončený po vzájomnej dohode, a tiež že žalovaná mala dostatočný priestor reagovať na danú situáciu a ak by na to vzhliadla dôvody, mala možnosť konkurenčnú doložku zrušiť formou odstúpenia od nej (pozn. tak, ako u iného zamestnanca na obdobnej pozícii), čo však neurobila. Čo sa týka časového hľadiska, nič žalovanej ako zamestnávateľovi (tzv. procesnej strane v silnejšom postavení) nebránilo upraviť znenie konkurenčnej doložky s prihliadnutím na dĺžku trvania pracovného pomeru, resp. dobu, po ktorú nemohol žalobca vykonávať konkurenčnú činnosť, skrátiť. Rovnako selektívny výklad konkurenčnej doložky zo strany žalovanej je neprípustný. Konkurenčná doložka sa totiž aplikuje bez ohľadu na to, či zamestnanec má alebo nemá po skončení pracovného pomeru záujem vykonávať konkurenčnú činnosť. Konkurenčná doložka slúži výlučne na to, aby zamestnanec túto konkurenčnú činnosť nevykonával - obmedzuje jeho ústavné právo na výkon pracovnej činnosti. A to bez ohľadu na jeho osobné záujmy a pohnútky. Jeho záväzok teda spočíva v nekonaní určitým spôsobom, pričom ak určitým spôsobom (činnosťou v konkurenčnom prostredí) nekonal, svoj záväzok splnil, inak ho splniť ani nemohol (pozn. aj vzhľadom na to sa po skončení pracovného pomeru informoval u žalovanej, ktorá reagovala účelovým vyjadrením rešpektujúc platnosť konkurenčnej doložky, avšak jej „neaktivovaním“ v konkrétnom prípade - e-mail žalovanej zo dňa 03.09.2020 v zmysle ktorého žalovaná výslovne uviedla, že „ak by mal žalobca záujem vykonávať pracovnú činnosť, ktorá by sa mohla, aj potenciálne, považovať za konkurenčnú pre predmet podnikania žalovaného, tak by mu to žalovaný neumožnil“). Z vykonaného dokazovania súd správne vyhodnotil a ustálil, že mal možnosť nadobudnúť poznatky, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo žalovanej spôsobiť podstatnú ujmu, pričom následným obmedzením jeho ústavného práva na slobodný výkon pracovnej činnosti zakladá nárok na protiplnenie v podobe žalovaného nároku. Z odbornej literatúry k (dokonca z dvoch odlišných komentároch) vyplýva, že súd môže postupovať podľa ust. len na návrh zamestnanca (ŠVEC, M., TOMAN, J. - komentár. Wolters Kluwer; KRAJČO, J., MASÁR, B., PREISINGER, M., SUČANSKÁ, D. - komentár. Iura Edition). Z podstaty ust. teda vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je výlučne ochrana zamestnanca. Interpretácia zo strany žalovanej teda nie je správna a ako odvolací dôvod neobstojí. Poukazuje na to, že je to práve žalovaná, kto do pracovnej zmluvy so žalobcom zakomponoval konkurenčnú doložku (podporuje platnosť konkurenčnej doložky), neodstúpila od konkurenčnej doložky do skončenia pracovného pomeru

(podporuje platnosť konkurenčnej doložky), uviedla, že konkurenčná doložka by sa v prípade žalobcu aplikovala len vtedy, ak by chcel pracovať u konkurencie (podporuje platnosť konkurenčnej doložky), sa všemožne snaží vyhýbať sa plneniu svojich záväzkov z konkurenčnej doložky uplatňovaním právnych konštrukcií, ktoré nemajú žiadnu oporu v zákone, odbornej literatúre a/alebo judikatúre. Na druhej strane, on si svoje záväzky k konkurenčnej doložky od počiatku poctivo plnil. Samotná žalovaná v bode 24. odvolania uvádza, že „samotný zamestnávateľ totiž dokáže najlepšie posúdiť potrebnú mieru jeho ochrany na základe konkurenčnej doložky“. Tento v rámci prijímania žalobcu do pracovného pomeru usúdil, že tento z postavenia zamestnanca a pri výkone jeho pracovnej náplne bude mať možnosť sa oboznamovať a nadobudnúť také informácie a znalosti, ktoré by boli relevantné z pohľadu . Jeho tvrdenia o pred formulovanom zmluvnom znení prezentované počas súdneho konania na prvoinštančnom súde nemôžu obstáť, ako aj ďalšia argumentácia uvedená v odvolaní, ktorá uvedenému konštatovaniu odporuje. S odkazom na vyššie uvedené žiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že konkurenčná doložka, ktorá nespĺňa hmotnoprávny predpoklad je platného uzavretia podľa , t.j. možnosť zamestnanca nadobudnúť počas trvania pracovného pomeru informácie a znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu, je absolútna neplatná. Z vykonávaného dokazovanie vyplýva, že žalobca nemal oprávnenú možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo žalovanej spôsobiť podstatnú ujmu. žalobca si nesplnil svoj záväzok z konkurenčnej doložky, pretože na jeho strane objektívne neboli splnené predpoklady na jeho splnenie, keďže počas trvania pracovného pomeru informácie a znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu. Uplatňovanie nároku žalobcom je tak len formalistické a odporuje dobrým mravom. Záver, že zamestnávateľ nemôže navrhnúť obmedzenie resp. zrušenie konkurenčnej doložky podľa nevyplýva z ust. ani z iného zákonného ustanovenia. Vylúčenie tohto práva pre zamestnávateľa sa prieči samotnému účelu tohto inštitútu.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že žalovaná počas konania pred súdom prvej inštancie argumentovala tým, že konkurenčná doložka je platná, preto jej námietky, že konkurenčná doložka je neplatná sú účelové. Odborná literatúra k ust. , ako aj iné zákonné ustanovenia definujú kto je stranou, ktorej sa príslušná ochrana poskytuje. Ide o prípady, kedy zamestnávateľ od zamestnanca dodržiavanie konkurenčnej doložky aj v prípade, ak na to nie sú materiálne predpoklady.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (, a ods. 1 ), predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. ( prisudzujúci výrok) a závislý výrok III. o trovách konania, výrok II. ( zamietajúci výrok) ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. O podanom odvolaní odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je podané dôvodne.

8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( ). Po preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v rozhodnutí v napadnutej časti náležite a dostatočne odôvodnil ( ).

9. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania ( ), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalovaná výslovne uviedla a skutkovo vymedzila v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod

niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.

10. K odvolateľke uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ( ), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení a .

11. K námietke odvolateľky, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. V podanom odvolaní žalovaná namietala, že konkurenčná doložka je neplatná, majúc za to, že žalobca nemal možnosť nadobudnúť počas trvania pracovného pomeru informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ktorých využitie by mohlo privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu. Ust. umožňuje zamestnávateľovi a zamestnancovi dohodnúť si v pracovnej zmluve, že zamestnanec po skončení pracovného pomeru nebude po určitú dobu, najdlhšie jeden rok, vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. Konkurenčná doložka slúži primárne na ochranu jedinečných a pôvodných výsledkov hospodárskej činnosti zamestnávateľa, ako aj na ochranu práva zamestnávateľa takéto výsledky vlastnej činnosti ekonomicky a na trhovom princípe zužitkovať (realizovať) podľa vlastnej úvahy. Zmysel a účel dohody o konkurenčnej doložke spočíva hlavne v tom, aby zamestnávateľ bol chránený pred únikom informácií ku konkurenčnému podnikateľovi prostredníctvom zamestnancov, ktorí sa v priebehu svojho pracovného pomeru u zamestnávateľa oboznamujú s informáciami, ktoré majú povahu obchodného tajomstva alebo ktoré sú takého charakteru, že sú spôsobilé zabezpečiť konkurenčnému podnikateľovi v hospodárskej súťaži výraznú výhodu.

13. V konaní nebolo sporným, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 24.04.2020 pracovnú zmluvu, v ktorej sa strany dohodli (čl. XVI. bod 16.1.), že v období jedného roka odo dňa ukončenia pracovného pomeru nebude zamestnanec vykonávať priamo alebo nepriamo akúkoľvek zárobkovú činnosť, ktorá má alebo môže mať k predmetu činnosti zamestnávateľa čiastočne alebo úplne konkurenčný charakter. Povinnosť nevyzradiť (nerozširovať) chránené informácie, znalosti či akékoľvek iné skutočnosti, ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám, bola obsiahnutá aj v Dohode o zachovávaní mlčanlivosti (Nondisclosure Agreement) a Dohode o chránených informáciách a vynálezoch (Proprietary Information and Inventions Agreement). V záujme žalovanej bolo, aby detailne vymedzila rozsah informácií, ktorých zneužitie by jej mohlo privodiť ujmu. Rovnako bolo na rozhodnutí žalovanej, aby pri uzatváraní pracovnej zmluvy so žalobcom, zohľadniac jeho pracovné zaradenie, vyhodnotila, či žalobca počas pracovného pomeru na danej pozícii má možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ich využitie by jej mohlo privodiť podstatnú ujmu. Vzhliadnuc tak k tomu, že návrh pracovnej zmluvy pripravovala žalovaná, možno prijať záver, že v danom čase mala

za to, že je dôvodným postupovať v súlade s ust. , t.z. že žalobca „má možnosť nadobudnúť informácie a znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ich využitie by mohlo privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu“, preto dojednaná konkurenčná doložka je platnou. Správnosť uvedených úvah podporuje i skutočnosť, že žalovaná mala vopred vedomosť o tom, že žalobca mieni pracovný pomer ukončiť (už dňa 11.08.2020 – výsluch D. D., čl. 143), preto poznajúc pracovnú náplň žalobcu ako i rozsah informácií a znalostí, ktoré počas pracovného pomeru u žalovanej nadobudol, mohla (bola oprávnená) postupovať v súlade s ust. , t.z. ešte počas trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovanej, od konkurenčnej doložky odstúpiť. Žalovaná uvedeným spôsobom nepostupovala, súc si bola vedomá, že v prípade, ak žalobca svoj záväzok podľa čl. XVI. Bod 16.1 pracovnej zmluvy dodrží, vznikne jej povinnosť poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu podľa čl. XVI. bod 16.4 pracovnej zmluvy. Vychádzajúc z vyjadrenia konateľa žalovanej F. H. I., D. a výpovede p. J. K. ktorí uviedli, že dohodnutá konkurenčná doložka by sa aplikovala iba vtedy, ak by žalobca chcel pracovať s konkurentom žalovanej alebo vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť, ktorá by sa mohla, aj potenciálne, považovať za konkurenčnú pre predmet podnikania žalovane, možno prijať záver, že dôvodom, prečo žalovaná od konkurenčnej doložky neodstúpila nebola skutočnosť, že žalobca nenadobudol informácie a znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné a ich využitie by mohlo privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu, ale len obava z toho, či žalobca dodrží svoj záväzok podľa čl. XVI. bod 16.1. pracovnej zmluvy. V konaní nebolo sporným, že žalobca svoj záväzok podľa čl. XVI. bod 16.1. pracovnej zmluvy dodržal, čomu nasvedčuje i skutočnosť, že žalovaná nepostupovala v súlade s čl. XVI. bod 16.5. pracovnej zmluvy a nepožadovala od žalobcu predloženie príslušných dokumentov, vyhlásení a pod.. Nakoľko zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu jeho povinnosti a podmienky uvedené v konkurenčnej doložke po stanovenú dobu 1 roka dodržal, bolo dôvodným priznať mu peňažnú náhradu v dojednanej výške ( čl. XVI. bod 16.4. pracovnej zmluvy).

14. Neobstojí ani námietka žalovanej, že žalobca počas trvania pracovného pomeru u žalovanej nemohol nadobudnúť ani nenadobudol informácie a znalosti, ktoré bežne nie sú dostupné. Uvedenú námietku žalovaná uplatnila aj pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s ňou dôsledne vysporiadal v bode 15.1. až 15.4. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca počas trvania pracovného pomeru u žalovanej nadobudol informácie a znalosti, ktoré svojim obsahom napĺňajú definíciu „Dôverných informácií“ uvedenej v čl. XVI. bod 16.2. pracovnej zmluvy, t.z. podieľal sa na „testovaní nových inštrukcií pre komprimované neurónové siete“ a na „implementácii špeciálnych inštrukcií pre neurónové siete do simulátora (t. j. na softvéri, ktorý simuluje, čo bude robiť nový procesor), dozvedal veci, ktoré verejne nie sú dostupné“, vedel, čo konkrétna testovaná „kompresia urobí a ako sa zachová“, aký je stav projektu, a tiež „poznal, kto sú klienti žalovanej“.)( viď výsluch žalobcu). Priamy nadriadený žalobcu F. G. A. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol ... „testovali rôzne vlastnosti tohto procesora, a to na simulátore, ktorý simuluje to, ako ten procesor bude vykonávať inštrukcie (príkazy, resp. funkcie, ktoré vykonáva - pozn.). Žalobca implementoval inštrukcie pre dátové typy, ktoré sme tam mali nové, a to pre optimalizovanie výpočtu pri umelej inteligencii. My sme hľadali to, ako urobiť riedke modely neurónových sietí. (...) Volá sa to škálovanie výpočtov neurónových sietí.“. Ďalej uviedol, že „žalobca mal prístup k popisu inštrukcii“, ktorú implementoval, aj keď „ten popis nebol finálny. To sa v podstate menilo a postupne dávalo dohromady“. Inštrukcie navrhoval hardvérový tím v Spojených štátoch amerických a „my sme boli tí, ktorí sa venujú ko-dizajnu, teda sme pomáhali dodizajnovať niektoré vlastnosti“, čo možno považovať za informácie a znalosti, ktorá nie sú bežne dostupné a ktorých využitie zamestnancom pre akúkoľvek tretiu osobu by potenciálne mohlo ( nie muselo príp. musí) privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu.

15. Ústavný súd ČR v náleze zo dňa 2.mája 2019 pripomenul, že v konkurenčnej doložke je určujúce len porušenie povinnosti, ktorá bola konkurenčnou doložkou pre oboch účastníkov uložená a nie je úlohou súdov skúmať intenzitu v podobe dĺžky trvania pracovného pomeru u nového zamestnávateľa či skúmať, že napríklad zamestnanec novému zamestnávateľovi vyzradil akékoľvek obchodné tajomstvo. Ústavný súd pripomenul, že na vyzradenie akéhokoľvek know-how, obchodných tajomstiev, či technologických postupov stačí pár minút, preto pri dohodnutí konkurenčných doložiek sa nebude skúmať intenzita nebude potrebné zisťovať skutočnosť, či zamestnanec spôsobil svojim konaním reálnu škodu alebo nie.

16. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie opomenul zohľadniť skutočnosť, že v danom prípade sa jednalo o synalagmatický záväzok, nutno pripomenúť, že záväzok žalobcu, že nebude

vykonávať priamo alebo nepriamo akúkoľvek zárobkovú činnosť, ktorá má alebo môže mať k predmetu činnosti žalovanej, predstavuje obmedzenie ústavného práva žalobcu podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Z judikatúry Najvyššieho súdu ČR: vyplýva: „Je zjavné, že prevzatie povinnosti, aby zamestnanec využíval po skončení pracovného vzťahu svoju odbornú kvalifikáciu len v obmedzenom rozsahu, nepochybne zakladá nerovnosť účastníkov v ich práve podnikať, a tým skôr je odôvodnená požiadavka, aby tomuto záväzku zamestnanca zodpovedal iný záväzok zamestnávateľa, ktorý by uvedené obmedzenie kompenzoval. V tomto prípade je nutné mať na zreteli záujem na zachovaní rovnosti účastníkov v ich práve na slobodnú voľbu povolania (či práve podnikať) a z toho vyplývajúcu požiadavku na vyváženosť vzájomných práv a povinností, ktoré účastníkom z dohody o konkurenčnej doložke vyplývajú.“

17. Zámer zákonodarcu aby v prípade, ak obmedzenie ústavného práva zamestnanca na výkon zárobkovej činnosti je neprimeraným, mohol súd obmedzenie konkurenčnej činnosti zamestnanca po skončení pracovného pomeru zúžiť alebo celkom zrušiť, tak aby po právoplatnosti rozhodnutia súdu nemali zamestnávateľ a zamestnanec voči sebe záväzky, ku ktorým sa písomne zaviazali v pracovnej zmluve, je zrejmým z ust. ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony vyplýva.. „V odsekoch 2 a 3 sa navrhujú obmedzenia na ochranu zamestnanca pred zneužívaním konkurenčných doložiek (len vymedzené prípady a možnosť podať žalobu na súd). Vzhliadnuc k uvedenému je argumentácia žalovanej o nesprávnej interpretácii a aplikácii ust. , nedôvodnou.

18. Pokiaľ odvolateľka namietala rozpor žalobcom uplatňovaného nároku s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza. Podľa čl. 2 poslednej vety výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Dôvodová správa k uvádza, že „dobré mravy , ale ani ostatné kódexy nedefinujú, pretože tieto podliehajú spoločenskému vývoju a tiež preto, že je ťažko možné vo všetkých jednotlivostiach ich vystihnúť. Vo všeobecnosti platí, že ide o pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie práv“. Predpokladom výkonu práva, resp. hranicou jeho výkonu je, aby sa subjektívne právo realizovalo dovoleným spôsobom. V prejednávanej veci žalobcom uplatnený nárok vyplýva z uzavretej pracovnej zmluvy so žalovanou s poukazom na ust. , t.z. bol uplatnený v zákonných medziach a zároveň v konaní nebolo preukázané, že by jeho uplatnením žalobca sledoval spôsobenie ujmy žalovanej.

19. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva odvolateľky na spravodlivý proces ( ) odvolací súd uvádza, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu je nevyhnuté kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd nezistil naplnenie podmienok citovaného odvolacieho dôvodu. Pokiaľ odvolateľka namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznieva extrémne protekcionisticky a nekriticky v prospech žalobcu je potrebné uviesť, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , a ).

20. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľky odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. ,

, a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľky už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. Na základe všetkého uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo výroku I. ako i v závislom výroku III. o trovách konania) podľa ust. ako vecne správne potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s ust. a tak, že v odvolacom konaní úspešný žalobca má proti žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).