Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-49-2018.pdf
PDF · 174.46 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/49/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: PharmDr. Z. K., J.. XX.XX.XXXX, G. Č..O.. XX, XXX XX V., zastúpený: JUDr. Marián Ďurina, advokát, Sibírska 4, 831 02 Bratislava 3, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, 831 04 Bratislava 3, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SELP-111-5/2017-RK z 20.03.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Podaním zo dňa 30.01.2017 doručeným žalovanému dňa 02.02.2017 a zaregistro-vaným u žalovaného dňa 03.02.2017 žalobca ako žiadateľ na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) požiadal žalovaného ako povinnú osobu podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, o písomnú odpoveď na nasledovné otázky:
“1. Kto bol zriaďovateľom vojenských stredných škôl, konkrétne VSOS - zdrav, v Ž.? Ako, resp. akým spôsobom podliehali verejnej kontrole a inšpekcii? Ak eventuálne nepodliehali verejnej kontrole, vysvetliť dôvod. 2. Na základe čoho mi bol po nástupe do 1. ročníka vojenskej strednej školy v roku 1974 odobratý občiansky preukaz? Poznamenávam, že jediným dokladom na preukazovanie totožnosti po celú dobu štúdia mi po dobu 2 rokov do prísahy zostala tzv. „VYCHÁZKOVÁ KNIŽKA“ ? 3. Na základe čoho som musel ako žiak vojenskej strednej školy nosiť vojenskú rovnošatu s oficiálnymi znakmi príslušnosti k ČSĽA a štátneho znaku? Aký právny predpis reguloval používanie oficiálneho štátneho znaku a vojenských symbolov na verejnosti maloletými občanmi ČSSR? 4. Na základe čoho som sa musel ako žiak vojenskej strednej školy hlásiť na OVS, poprípade na VB, alebo na miestnom národnom výbore pri udelení voľna k opusteniu posádky, alebo po príchode na prázdniny? Prečo túto povinnosť nemali žiaci, naši rovesníci z civilných škôl? 5. Na základe čoho boli voči študentom vojenských stredných škôl uplatňované základné vojenské predpisy: Zákl-1-1, Zákl-1-2, Zákl-1-3 a prečo ich museli dodržiavať a navyše rešpektovať aj mnohé ďalšie vojenské predpisy?
6. Na základe čoho a prečo som musel byť ako žiak vojenskej strednej školy zaraďovaný do služieb pomocníka dozorného roty, dozorného roty, dozorného kuchyne, dozorného telocvične, do zmien v kuchyni, do spojok a musel som dodržiavať stálu bojovú pohotovosť aj v mierových podmienkach - obmedzovaním vychádzok ... atď? 7. Na základe čoho sa žiaci vojenských stredných škôl zúčastnili slávnostnej Vojenskej prehliadky napr. dňa 08.05.1975 v G.? (Pozn. medzi nimi boli i takí, čo mali iba 16 rokov). Prečo tam nepochodovali žiaci civilných stredných škôl? 8. Prečo bolo veliteľom, technikom a náčelníkom - t. j. vojakom z povolania, slúžiacim v tých istých areáloch kasární (kde bola situovaná aj vojenská stredná škola) priznaná I. kategória funkcií, teda bola hodnotená výrazne oveľa priaznivejšie ako Vy dnes posudzujete službu žiakov vojenských stredných škôl (iba v málo bonitnej v III. pracovnej kategórii)? Vysvetlite dôvody, prečo žiaci vojenských stredných škôl tvorili vojenské jednotky, napr. družstvo, čata, rota, batéria, prápor, oddiel, ktorým velili regulárni vojenskí velitelia v hodnosti poručíka až plukovníka? 9. Na základe čoho žiaci vojenských stredných škôl vykonávali vojenskú prípravu (strelecká, taktická, chemická, OPZHN a ďalšie) a prečo takmer všetky vyučovacie predmety boli úzko špecializované len na vojenskú tematiku, prípadne s ňou úzko súviseli? Napr. zdravotná výchova? 10. Prečo boli žiaci vojenských stredných škôl ozbrojovaní osobnými zbraňami - 7,62 mm samopalom vz. 58, 7,62 mm pištoľou vz. 52, guľometmi UK - 59, pancierovkami RPG-7 a vykonávali ostré streľby z týchto pechotných zbraní a hádzali ostrými ručnými granátmi? Na základe čoho a prečo im boli pridelené osobné zbrane, napr. 7,62 mm samopaly vz. 58? Boli týmito ručnými zbraňami vyzbrojení aj vojaci základnej služby ČSĽA, ktorí neboli žiakmi vojenských škôl? 11. Žiaci vojenských stredných škôl mali počas štúdia na škole pridelené aj poľné uniformy vz. 60, tzv. „maskáče“ s ihličkovým vzorom a čierne vysoké boty vz. 60 (tzv. „kanady“), ktorými boli jednotne vystrojení aj všetci ostatní vojaci z povolania i vojaci základnej vojenskej služby ČSĽA. Zdôvodnite prečo tieto poľné uniformy žiaci vojenských stredných škôl používali, a k akému účelu? 12. Žiaci vojenských stredných škôl boli počas 4-ročného štúdia ubytovaní v kasárňach, alebo internátoch? Akým bol v tom zásadný rozdiel a čo slúžilo k ich rozlíšeniu? 13. Žiadam MO SR predložiť tri oficiálne rezortné zoznamy preferovaných funkcií uplatňovaných v rezorte MNO ČSSR ako I. a II. kategórie funkcií z roku 1964, 1975 a 1988 (platné v rozhodnom čase), registrované v Zbierke zákonov ČSSR, ktoré by MO SR oprávňovali vylúčiť dobu štúdia na vojenských stredných školách z I. a II. kategórie funkcií. 14. Žiadam MO SR posúdiť, cit.: „Dobu štúdia žiaka stredného odborného učilišťa (pozn.: ...môžeme to byť aj žiak vojenskej strednej školy) pripravovaného pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie, ktorá sa započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje pravidelne na pracoviskách alebo v prevádzkach (pozn.: môžu to byť považované aj strážené areály a budovy kasární, vojenské výcvikové priestory a vojenské letiská), kde sa vykonávali zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie (pozn.: vojaci z povolania mali na týchto istých pracoviskách priznanú I. a II. kategóriu funkcií a prečo nie žiaci vojenských stredných škôl???). 15. Prečo sa deň nástupu do vojenskej strednej školy nepovažuje za začiatok odpočítavania telesnej, psychickej, duševnej, fyzickej a inej záťaže, vypätia a drancovania zdravia a stresu žiakov a toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné ničenie osobnosti, nepretržite pokračovalo až do skončenia (záveru) vojenskej služby, do jeho odchodu do zálohy (civilu). Prečo toto odpočítavanie riešite iba od nástupu na vojenskú základnú službu, či niekedy až oveľa neskôr? Vysvetlite, prečo práve deň nástupu žiakov na vojenskú strednú školu netreba považovať za začiatok najvyššej prípustnej expozície dôsledkov na ich zdravie vyplývajúcej z I. kategórie funkcií. Išlo, alebo nešlo o prácu v ťažkom rizikovom prostredí, ktoré malo negatívny vplyv na kondíciu a zdravotný stav žiaka a jeho bezpečnosť a hygienu v službe? Nepredstavovali tieto okolnosti dôvody pre zaradenie tejto služby do preferovaných kategórií? 16. Tie stredné školy niesli predovšetkým názov VOJENSKÉ. Boli výlučne zaradené do rezortu MNO ČSSR, alebo fungovali pod iným rezortom. Prečo mali taký militantný názov? Vysvetlite, prečo sa nim líšili od ostatných civilných stredných škôl? 17. Tie vojenské stredné odborné školy (VSOS) niesli predovšetkým názov ODBORNÉ. Prečo nemali názov PRIEMYSELNÉ? V čom bol zásadný rozdiel, a čím sa líšili od názvu civilných stredných škôl? 18. Rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní museli byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR a nielen vychádzať z údajov evidenčného listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných prostriedkov preukazujúcich vznik nároku na znížený dôchodkový vek. Absenciu evidenčného lístka vojaka však môže účinne nahradiť aj „čestné vyhlásenie“ dvoch svedkov, prečo túto okolnosť neuznávate? Mali rezorty Ministerstva školstiev ČSR a SSR, Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR, Ministerstva zdravotníctva ČSSR a ústredné výbory odborových zväzov k dispozícii relevantné poznatky
na vydanie zoznamov prác a pracovísk zakázaných mladistvým (na vojenských stredných školách)??? Mali k dispozícii písomný súhlas týchto orgánov na výkon dozornej služby (aj niekoľkokrát do mesiaca) a vojenského výcviku vykonávaných žiakmi vojenských stredných škôl? Vie MO SR tieto pochybnosti vyvrátiť a vierohodne preukázať požadované skutočnosti? 19. Všetci vieme, že doba služby v I. a II. kategórii funkcií mala rozhodujúci vplyv na stanovenie podmienok vzniku nároku na dôchodok (nižší dôchodkový vek), tak aj na výšku dôchodku (zvýšení základnej výmery dôchodku). Podľa ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 100/1988 2b. federálne ústredné orgány štátnej správy a ústredné orgány štátnej správy republík, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávali práce a ktoré odôvodňovali, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávali svojimi výnosmi rezortné zoznamy zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie. Za ostatné ústredné orgány a organizácie, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávali práce, ktoré odôvodňovali, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávalo tieto zoznamy svojim výnosom federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí, a ak išlo o ústredné orgány a organizácie republík, príslušné ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí republiky v dohode s federálnym ministerstvom práce a sociálnych vecí. Vie MO SR tento legislatívny a zákonný postup vierohodne preukázať? 20. Prečo žiaci vojenských stredných škôl museli chodiť niekoľkokrát mesačne do 24- hodinových dozorných služieb u svojej jednotky? Len pre pamäť pripomíname, že podľa ustanovenia § 166 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. bývalého zákonníka práce: „Zamestnávateľ nesmie mladistvých zamestnávať prácou nadčas a prácou v noci. Výnimočne môžu mladiství starší ako 16 rokov vykonávať nočnú prácu nepresahujúcu jednu hodinu, ale je to potrebné pre ich výchovu na povolanie. Nočná práca mladistvého musí bezprostredne nadväzovať na jeho prácu pripadajúcu podľa rozvrhu pracovných zmien na denný čas“. Vie MO SR tieto zákonné ustanovenia zdôvodniť a zosúladiť s tým, čo sa v skutočnosti na vojenských stredných školách odohrávalo? 21. Prečo žiaci vojenských stredných škôl okrem dozorných služieb u svojej jednotky museli navyše držať aj stálu bojovú pohotovosť (v čase mieru), čo fakticky znamenalo, že iba 10% z celkového počtu žiakov mohlo napr. ísť na vychádzky mimo kasární. Viete potvrdiť, alebo vylúčiť tieto praktiky na vojenských stredných školách (najmä do roku 1991). 22. Aký skutočný profil študentov bol vo VG SNP v G. G., VSJZ v G., VSKD v Ž. a žiakov VSOS v ostatných mestách? 23. Čo a kto urobil vtedajším militantom z FMNO ČSFR prietrž v ich agresívnych a útočných plánoch naďalej pokračovať vo vychovávaní detských vojakov, boli to medzinárodné zmluvy a dohody o práve na slobodný výber povolania z roku 1991, ktoré zakazovali detskú prácu? Alebo to boli iné dokumenty, vymenujte ktoré? Existujú takéto prípady oficiálneho ozbrojovania mladistvých v SR a ČR ešte dnes? Prestali byť tieto praktiky spornými až prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991, ktorá v čl. 33 zakotvovala právo na bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách? Prečo práve touto listinou bol osobám mladším ako 18 rokov zakázaný vojenský výcvik? Ako sa prijatie tejto listiny konkrétne prejavilo na vojenských stredných školách v SR a ČR? 24. Je pravdou, že schopnosť vojenských stredných škôl smerovať svojich žiakov k budúcemu vojenskému povolaniu značne skomplikovalo aj prijatie čl. 26 Listiny základných práv a slobôd garantujúci každému občanovi ČSSR právo sa slobodne rozhodovať o svojom povolaní? 25. Išlo v ČSSR do roku 1991 o výchovu detských vojakov na vojenských stredných školách? 26. Do vojenskej knižky kompetentné orgány MO SR vpisovali výlučne len „vojenské“ záležitosti a nie také, ktoré sa udiali v ostatnom civilnom živote vojaka z povolania. Ak je vojenská knižka oficiálnym dokladom, t. j. verejnou listinou rovnako ako občiansky preukaz, prečo potom štúdium 1., 2., 3. a 4. ročníka VG SNP, VSOŠ, VSJŽ, VŠKD a ostatných vojenských stredných škôl chronologicky zapisovaných do kolónky: „Vojenská činná služba“, MO SR dnes odmieta tento zápis vo vojenskej knižke rešpektovať, s tým, že vraj nejde o službu? Vysvetlite dôvody.“ Žiadosť žalobcu bola zaevidovaná u žalovaného pod číslom KaMO/K-32/14-38.
2. Žalovaný listom č. SEĽUZ-41-20-l/2017-OdSP z 13.02.2017 poskytol žalobcovi stanovisko na ním požadované odpovede na otázky uvedené v bodoch 1. až 10., 12. - prvá veta, 19. a 22. jeho žiadosti.
3. Žalovaný žiadosti žalobcu rozhodnutím č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP z 13.02.2017 sčasti nevyhovel a podľa § 18 ods. 2 v spojitosti, s § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií odpovede na otázky, žalobcom požadované v bodoch 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25. a 26. jeho žiadosti, poskytnúť odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že informáciami požadovanými žalobcom ako oprávnenou osobou k bodom 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25. a 26. žalovaný, ako povinná osoba, nedisponuje, nemá
možnosť získať ich automatizovaným spôsobom ako súčasť informačných systémov, ani vyhotovením kópie už vypracovaného dokumentu, ktorý by spĺňal požadované náležitosti odpovede. Ďalej uviedol, že posúdením bodov 1. až 26. žalovaný dospel k úvahe, že súvisia s históriou vývoja vojenského školstva v bývalej Československej socialistickej republike a od roku 1993 s reformou vojenského školstva Slovenskej republiky a s hodnotením štúdia žiakov vojenských škôl na účely dôchodkového (výsluhového) zabezpečenia. Žalovaný taktiež dôvodil, že žalobca požaduje od povinnej osoby, aby vyjadrila svoj názor, stanovisko, právnu úvahu, resp. aby poskytla právne poradenstvo vzťahujúce sa k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich dôchodkové zabezpečenie bývalých profesionálnych vojakov. Takáto povinnosť žalovanému nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Rozhodnutie žalovaného č. SEĽUZ-41-20-2/2017- OdSP z 13.02.2017 bolo žalobcovi doručené dňa 17.02.2017.
4. Dňa 28.02.2017 bolo žalovanému doručené podanie žalobcu označené ako „Odvolanie - Rozklad voči rozhodnutiu MO SR, č.j.: SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP zo dňa 13.02.2017, vo veci neposkytnutia vyčerpávajúcich a úplných odpovedí podľa infozákona č. 211/2000 Z.z.“ (ďalej len „rozklad“). V podanom rozklade žiadateľ v úvode uvádza, že prevzal rozhodnutie, ktoré bolo pre neho nepriaznivé, strohé a navyše neobsahovalo vyčerpávajúce odpovede na všetky jeho otázky, na ktoré sa pýtal, resp. boli vyhýbavé a často iba nevýznamnej esenciálnej povahy. Konštatuje, že prevzal aj oznámenie žalovaného č. SEĽUZ-41-20-1/2017-OdSP z 13.02.2017, ktoré neprinieslo jeho osobe očakávaný efekt. Zdôrazňuje, že ním napadnuté rozhodnutie sa len zľahka dotýka problematiky, ktorá sa skutočne dramaticky odohrávala na vojenských stredných odborných školách, najmä do obdobia prelomového roku 1991. V ďalšom texte rozkladu žiadateľ obšírne opisuje svoj subjektívny pohľad a názorové pocity na obdobie prípravy jeho osoby, ako aj osôb jeho rovesníkov, na budúce povolanie, povolanie vojakov z povolania, ktorý konfrontuje s výkonom tzv. detskej práce, odvolávajúc sa na všeobecne záväzné právne predpisy účinné v rozhodnom období a medzinárodné dohovory na vec sa vzťahujúce, primárne sa domáhajúc, že žalovaný potvrdí legitímne očakávania žalobcu spočívajúce v započítaní 1. a 2. ročníka doby štúdia, teda prípravy na výkon budúceho povolania vo vojenskej strednej odbornej škole, ako zamestnanie I. kategórie funkcií.
5. Minister obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20.03.2017 ako správny orgán príslušný na konanie o rozklade podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a § 19 ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií preskúmal rozkladom napadnuté prvostupňové rozhodnutie žalovaného SEĽUZ-41-20-2/2017- OdSP z 13.02.2017 v celom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozklad žiadateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu nie je dôvodný. Z uvedeného dôvodu minister obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. SELP-111-5/2017- RK zo dňa 20.03.2017 rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť informácie č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP z 13.02.2017 potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia ministra obrany Slovenskej republiky vyplýva, že zastáva názor, že v predmetnom prípade žiadosť žiadateľa o poskytnutie informácie obsahuje požiadavky, ktoré si vyžadujú najmä zber a spracovanie žiadateľom požadovaných informácií a následne vytvorenie novej kvantitatívnej i kvalitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žalobcu. Naviac je potrebné zdôrazniť, že žalobca koncipovanými otázkami jednoznačne požaduje od povinnej osoby, aby najmä vyjadrila svoj právny, resp. odborný názor, alebo svoje právne, resp. odborné stanovisko vzťahujúce sa k žalobcom položeným otázkam, prípadne k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v rozhodnom čase. Takáto povinnosť poskytnúť odpovede na žalobcom položené otázky žalovanému, ako povinnej osobe, zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva. Odpovede na žalobcom položené otázky by v konečnom dôsledku nemali charakter informácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktorými by žalovaný v reálnom čase disponoval. V prípade vypracovania odpovedí na žalobcom položené otázky, by išlo iba o subjektívne názory predstaviteľov žalovaného, ktorý by takéto odpovede spracovali, pričom žalovaný nemá dokumenty alebo informácie, ktoré by takéto odpovede obsahovali, vôbec vytvorené, resp. spracované. K žalobcom položenej otázke v bode 13 žiadosti minister obrany uvádza, že žalobcom požadovanými zoznamami, ktoré by oprávňovali vylúčiť dobu štúdia na vojenských stredných školách z I. a II. kategórie funkcií, žalovaný nedisponuje a nemá ani vedomosť o tom, kde možno žalobcom požadované zoznamy získať. Minister obrany v tejto súvislosti zároveň dodáva, že obdobné rezortné zoznamy preferovaných funkcií v minulosti v rozhodnom čase jestvovali, avšak týkali sa výlučne občianskych pracovníkov Ministerstva národnej obrany ČSSR. Rozhodnutie ministra obrany Slovenskej republiky č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20.03.2017 bolo doručené žalobcovi dňa 24.03.2017.
II.
Žaloba
6. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa 10.04.2017 sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č. SELP-111-5/2017-RK zo dňa 20.03.2017 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Vec bola na Krajskom súde v Trnave vedená pod sp. zn. 14S/15/2017. Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/15/2017 zo dňa 21.03.2018 bola vec postúpená Krajskému súdu v Bratislave ako vecne a miestne príslušnému súdu. Na Krajskom súde v Bratislave po postúpení veci je konanie o žalobe žalobcu vedené pod sp. zn. 1S/49/2018.
7. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že každé rozhodnutie žalovaného musí byť individuálne zdôvodnené tak, aby bolo možné preskúmať jeho zákonnosť s prihliadnutím na jeho odôvodnenie, dôkladné a vyčerpávajúce poučenie a nie iba na odkaz obsahu administratívneho spisu, ktorý je iba podkladom rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tieto atribúty nespĺňa. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 10Sd/216/2013 zo dňa 06.06.2014 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 6Sd/21/2016 zo dňa 14.09.2016, ktorými vrátili späť rozhodnutia Sociálnej poisťovni, pretože tá v dostatočnom rozsahu, úplnosti a vyčerpávajúcim spôsobom nevysvetlila, čo je to „ostatná vojenská služby.“ Tieto rozsudky Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Prešove podľa žalobcu rozkryli dlhodobo zamlčiavaný problém štúdia na vojenských stredných odborných školách pred ostatnou verejnosťou, pretože treba oveľa dôslednejšie posudzovať a rozlišovať štúdium aj ostatných žalobcov ako I., resp. II. kategóriu funkcií aj pred ich fyzickým vekom 18 rokov. Vo veci ide o nezmyselné rozdelenie vojenskej školy na dve rovnaké polovice, pričom prvým dvom ročníkom sa priznala iba nevýhodná III. pracovná kategória a nasledujúcemu 3. a 4. ročníku sa priznala preferovaná I. kategória funkcií. V evidenčnej karte vojaka má toto obdobie zaznamenané ako „vojenská činná služba“ a treba ju jednoznačne považovať za prípravu na výkon profesionálnej služby v ozbrojených silách (pozri ustanovenie § 6 ods. 1 písm. b/ zák. č. 100/1988 Zb.). Vojenská knižka a evidenčná karta vojaka je totiž oficiálny úradný dokument. Túto „vojenskú činnú službu“ treba nepochybne považovať predovšetkým za sústredenú a koncentrovanú prípravu na budúci výkon profesionálnej služby v ozbrojených silách v ČSĽA, a nie za výkon obyčajného civilného zamestnania v III. pracovnej kategórii. Napríklad v ustanovení § 132 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. je uvedené, že vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň: a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch. To slovo „službu“ žalobca graficky úmyselne zvýraznil preto, lebo zákonodarca tam zámerne neuviedol o aký presný druh služby ide. Upozorňuje, že medzi písm. a) a písm. b) je výrazný a zásadný rozdiel. Práve toto si treba detailne všímať, to je tá kľúčová diferencia, ktorá žalobcovi dáva veľmi dobrú šancu k očakávanému úspechu. Žalobca dnes žiada zadosťučinenie od štátu. Žalobca uviedol, že dňa 02.09.2016 v Sociálnej poisťovni spísal žiadosť podľa § 184 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o priznanie starobného dôchodku ku dňu 15.07.2016.
8. Pre žalobcu je napadnuté rozhodnutie žalovaného neúplné. Na množstvo označených otázok, mal dostať kvalitné, adekvátne a pregnantné odpovede a informácie. Žalobca nemôže súhlasiť s názorom žalovaného, že 1/2 jeho vojenského štúdia na Vojenskej strednej odbornej škole zdravotníckej v Žiline, nie je možné považovať za službu. Zároveň žalovaný svojom rozhodnutí uviedlo niekoľko civilných zákonov o zriadení školy, čo žalobca považuje za omyl. Vojenské stredoškolské štúdium jednoznačne napĺňa verejnoprávnu povahu služobného pomeru a z neho vyplývajúcich dôsledkov. Služobný pomer spravidla vzniká mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu svojho priebehu si udržiaval striktný odstup a výrazne sa odlišoval od pracovného pomeru, ktorý je naopak typickým súkromnoprávnym pomerom, pretože účastníci majú rovnaké postavenie. Právna povaha služobného pomeru žiakov vojenských stredných škôl postihuje zvláštnu povahu Vojenskej školy ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu pevného začlenenia jej žiakov a poslucháčov ako budúcich vojakov z povolania do organizmu verejnej moci a účasti na jej výkone. Táto potreba zasahuje tak ďaleko, že tu nejde o modifikáciu súkromno-právneho pomeru, ale o špecificky pomer verejného práva. Vzhľadom na ustanovenie § 2 zákonníka práce č. 65/1965 Zb. možno na pracovno-právne (služobno- právne) vzťahy príslušníkov ozbrojených síl vo vojenskej činnej službe, zákonník práce použiť len pokiaľ to zákonník práce výslovne dovoľuje.
9. Žalovaný svojim rozhodnutím sčasti nevyhovel žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie podľa zák. č. 211/2000 Z.z. a na jeho položené otázky v bodoch 11., 12. druhá veta, 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 22., 24., 23., 24., 25., a 26. odmietol poskytnúť konkrétne informácie. Žalovaný síce uviedol dôvody, na základe ktorých tak urobil, ale tie sú nepresvedčivé a vyhýbavé. Niekde žalovaný tvrdil, že informáciami nedisponuje a nemá možnosť ich získať. Do úvahy nepripadá ani paralyzovanie a eventuálne marenie činnosti žalovaného, ani spôsobovanie byrokratických ťažkostí, prípadne i strmé navyšovanie počtov úradníkov. To všetko je len zámienkou a výhovorkou, aby sa žalovaný vyhol opísaniu pravdivých skutočností, na ktoré čaká odpoveď od kompetentného. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Žalobca neoznamoval žalovanému len nejaké „vlastné subjektívne pocity“ ako sa v texte odpovede uvádza. To sú síce pocity žalobcu, ale zároveň aj pocity, poznatky a skúsenosti ostatných stoviek jeho spolužiakov, vrstovníkov z celej SR a ČR, ktorí boli taktiež rovnakými absolventmi Vojenských stredných škôl v bývalej ČSSR. Žalovaný dnes dokonca priznáva, že nemá k dispozícii ani tri rezortné zoznamy MNO ČSSR, ktoré by vylučovali žiakov Vojenských stredných škôl z I., resp. II. kategórie funkcií. No napriek tejto zásadnej okolnosti tieto právne relevantné informácie však ďalej ľahkovážne poskytuje Sociálnej poisťovni, ktorá ich využíva v neprospech vojenských vyslúžilcov pri uplatňovaní ich dôchodkových nárokov. Žalobca tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach napadnutým rozhodnutím žalovaného, preto sa rozhodol obrátiť na Krajský súd, aby preskúmal zákonnosť uvedeného rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za neúplné, nekompletné, nekompetentné a tým nezákonné, pretože žalobca na svojich subjektívnych právach je naďalej ukrátený a diskriminuje ho to pred ostatnými. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca trvá na úplných, ucelených a vyčerpávajúcich odpovedi podľa zákona o slobode informácií. Žiada, aby v dôsledku toho bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušené a vrátené späť. Žiada priznať náhradu trov konania voči žalovanému.
III.
Vyjadrenie žalovaného
10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 14.07.2017 uviedol, že podľa jeho názoru podanie žalobcu obsahuje tieto vady:
- nesprávne označenie podania, t.j. označenie druhu žaloby v zmysle § 182 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“),
- nesprávne označenie žalovaného v zmysle § 182 ods. 1 písm. b) SSP,
- neuvedenie dôvodov žaloby, t.j. konkrétnych skutkových a právnych skutočností, v čom žalobca vidí nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, opísanie rozhodujúcich skutočností, na ktorých je postavené tvrdenie žalobcu o nesprávnosti rozhodnutia resp. postupu žalovaného - v návrhu musia byť uvedené konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia. V tejto súvislosti je žalobca povinný označiť všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení,
- neuvedenie, ktoré subjektívne práva žalobcu boli napadnutým rozhodnutím, resp. postupom žalovaného porušené,
- vyjadrenie, či žalobca žiada nariadenie pojednávania v zmysle § 182 ods. 1 písm. g) SSP. V dôsledku uvedených nedostatkov žaloby zo 07.04.2017 považuje podanie za neúplné a nezrozumiteľné, pričom z neho nie je dostatočne zrejmé ani to, čoho sa týka a čo sa ním sleduje. Namieta tiež správnosť označenia žalovaného, ktorého žalobca označil ako Ministerstvo obrany SR. Nie je možné stotožňovať Ministerstvo obrany SR ako ústredný orgán štátnej správy rozhodujúci v prvom stupni a ministra obrany SR ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy rozhodujúceho v druhom stupni.
11. Po oboznámení sa s obsahom žaloby žalovaný konštatuje, že tento je takmer doslovne zhodný s obsahom odvolania - rozkladu z 28.02.2017, v dôsledku čoho má za to, že nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia a adekvátne nereaguje na jeho odôvodnenie za účelom poukázania, v čom žalobca vidí jeho nezákonnosť. V prevažnej väčšine obsahu žaloby z 03.04.2017 žalobca obšírne a opakovane (vzhľadom na obsah rozkladu z 28.02.2017) opisuje svoje pocity a subjektívny pohľad na obdobie prípravy jeho osoby ako aj jeho rovesníkov na budúce povolanie, povolanie vojakov z povolania, ktorý konfrontuje s výkonom tzv. detskej práce, odvolávajúc sa na všeobecne záväzné právne predpisy účinné v rozhodnom období a medzinárodné dohovory na vec sa vzťahujúce, primáme sa domáhajúc, aby žalovaný potvrdil legitímne očakávania žalobcu spočívajúce v započítaní 1. a 2. ročníka doby štúdia,
teda prípravy na výkon budúceho povolania vo vojenskej strednej odbornej škole ako zamestnanie I. kategórie funkcií. Ak žalobca poukazuje na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia s tým, že žalovaný konal v rozpore so zákonom určenými povinnosťami, keď neinformoval žalobcu a neodpovedal na ním položené otázky, je povinný hodnoverne preukázať, na základe čoho považuje toto rozhodnutie za nesprávne a o čo konkrétne opiera svoje tvrdenia, tak ako mu to ukladá § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Žalobca je povinný uviesť konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje, že došlo k porušeniu zákona zo strany žalovaného správneho orgánu, na základe čoho došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv, pričom svoje tvrdenia je povinný preukázať predloženými dôkazmi. Žalobca je povinný špecifikovať, na základe čoho sa domnieva, že došlo k nesprávnemu postupu a rozhodnutiu zo strany žalovaného. V tomto prípade je žalobca povinný uviesť, z čoho vyplýva žalovanému povinnosť poskytnúť informácie, ktoré v zmysle napadnutého rozhodnutia poskytnúť odmietol. Žalovaný zastáva názor, že žaloba zo 07.04.2017 tieto atribúty nespĺňa, a z tohto dôvodu sa nevie náležíte vyjadriť k podstate žaloby a k dôvodom jej podania. Zo žaloby zo 07.04.2017 nie je zrejmé, ktoré zákonné ustanovenia boli podľa názoru žalobcu žalovaným porušené, pričom z nej ani nevyplýva, že vznáša proti rozhodnutiu konkrétne námietky.
12. K žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií z 30.01.2017 žalovaný uvádza, že obsahuje požiadavky, ktoré si vyžadujú najmä zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií a následne vytvorenie novej kvantitatívnej a kvalitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca koncipovanými otázkami jednoznačne požaduje od povinnej osoby, najmä aby vyjadrila svoj právny resp. odborný názor alebo svoje právne resp. odborné stanovisko vzťahujúce sa k žalobcom položeným otázkam, prípadne k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v rozhodnom čase. Takáto povinnosť poskytnúť odpovede na žalobcom položené otázky žalovanému zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu nevyplýva. Odpovede na žalobcom položené otázky by v konečnom dôsledku nemali charakter informácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktorými by žalovaný v reálnom čase disponoval. V prípade vypracovania odpovedí na požadované otázky by šlo iba o subjektívne názory žalovaného, pretože nemá dokumenty alebo informácie, ktoré by takéto odpovede obsahovali, vôbec vytvorené, resp. spracované. Informáciami požadovanými žalobcom ako oprávnenou osobou k bodom 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25., a 26. žiadosti z 30.01.2017 žalovaný ako povinná osoba nedisponuje, nemá možnosť získať ich automatizovaným spôsobom ako súčasť informačných systémov, ani vyhotovením kópie už vypracovaného dokumentu, ktorý by spĺňal požadované náležitosti odpovede. Požadované informácie ako povinná osoba nemá k dispozícii, a preto ich nemôže oprávnenej osobe - žalobcovi poskytnúť.
13. Posúdením obsahu bodov 1 až 26 žiadosti z 30.01.2017, na ktoré žalobca žiada poskytnúť informácie podľa zákona o slobode informácií žalovaný dospel k úvahe, že súvisia s históriou vývoja vojenského školstva v bývalej Československej socialistickej republike (ďalej len „ČSSR“) a od roku 1993 s reformou vojenského školstva Slovenskej republiky a s hodnotením štúdia žiakov vojenských škôl na účely dôchodkového (výsluhového) zabezpečenia. Na vojenské školy, ktoré poskytovali stredné vzdelanie, sa primerane vzťahovala príslušná právna úprava [napr. zákon č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených síl, ktorý sa vzťahoval podľa § 2 aj na žiakov škôl ozbrojených síl, zákon č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania (školský zákon) (ďalej len „zákon č. 186/1960 Zb.“), zákon č. 168/1968 Zb. o gymnáziách v znení neskorších predpisov, zákon č. 63/1978 Zb. o opatreniach v sústave základných a stredných škôl, zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších predpisov)]. Podľa § 36 zákona č. 186/1960 Zb. sa niektoré ustanovenia tohto zákona primerane vzťahovali aj na vojenské školy. Zároveň zákon č. 186/1960 Zb. v § 36 ods. 2 obsahoval splnomocňovacie ustanovenie, podľa ktorého podrobnosti o vojenských školách určilo Ministerstvo národnej obrany ČSSR v spolupráci s Ministerstvom školstva a kultúry ČSSR. Dôchodkové zabezpečenie občanov upravovali v minulosti viaceré predpisy o sociálnom zabezpečení: zákon č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a od 01.10.1988 zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a vykonávacie vyhlášky k týmto zákonom. Dôchodkové zabezpečenie občanov vykonávajúcich službu v ozbrojených silách asociálne zabezpečenie vojakov z povolania bolo od 01.07.1964 upravené v osobitných ustanoveniach vyššie uvedených všeobecne záväzných právnych predpisov.
14. Žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií k bodom 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25. a 26. podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií žalovaný
nevyhovel, pretože nie je povinný vytvárať nové informácie. Po posúdení podanej žiadosti z 30.01.2017 nebol zistený ani právny dôvod na postúpenie žiadosti inému orgánu podľa § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií, a preto žalovaný nemal inú možnosť ako odmietnuť poskytnúť informácie vydaním rozhodnutia č. SEĽUZ-41-20- 2/2017-OdSP z 13.02.2017. Žalovaný uvádza, že žalobu zo 07.04.2017 považuje zo strany žalobcu vo všeobecnosti len za účelové konanie, ktoré je nespôsobilé vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia č. SELP-111-5/2017-RK z 20.03.2017. Rozsiahlym opisom svojich domnienok, subjektívnych pocitov a zážitkov sa žalobca snaží odkloniť pozornosť súdu od podstaty predmetného sporu, ktorým je fakt, že žalovaný svojim konaním a rozhodnutím neporušil žiadne ustanovenie právneho predpisu, čo je v zmysle § 2 SSP základnou podmienkou pre podanie správnej žaloby, a konal v súlade s právnym poriadkom SR, v dôsledku čoho považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi. Žalovaný preto žiada žalobu zamietnuť.
IV.
Replika žalobcu a doplnenie žaloby
15. Žalobca v replike doručenej Krajskému súdu v Trnave dňa 19.10.2017 zdôraznil, že je úlohou žalovaného, ale aj všeobecných súdov vyjadriť sa tiež k tomu, či daný typ štvorročného vojenského stredoškolského vzdelania predstavoval prípravu na budúce vojenské povolanie dôstojníka ČSĽA, alebo išlo o vojenskú prípravu a vojenský výcvik (ktorý trval u vojakov základnej školy krátkych len 30 dní), alebo o činnosť, ktorá sa nápadne podobala alebo úplne bola stotožnená s výkonom vojenskej služby. Žalobca trvá na tom, že 1. až 4. ročník jeho štúdia na VSOSL bol jednak vojenskou činnou službou a jednak výkonom I. kategórie funkcií, následkom čoho sa o jeho žiadosti vo veci musí ďalej konať a posudzovať jeho dôchodkové nároky v súlade s názorom Sociálnej poisťovne a prípadne vykonať objektívne dokazovanie prostredníctvom navrhnutých dôkazov už od fyzického veku 15 rokov. Z písomného rozhodnutia žalovaného je jasne vidieť, že nepochopil snahy žalobcu o objektívne uznanie jeho odslúženého obdobia na účely dôchodkových nárokov v celom rozsahu. Žalobca uviedol vo svojej žalobe jasné argumenty, ktoré sú spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia ministra obrany SR a ktoré svedčia o jeho arbitrárnosti a neodôvod-nenosti právnych záverov vyslovených v napadnutom rozhodnutí. Naďalej trvá na vyčerpávajúcom sprístupnení informácie k bodom 11., druhá alinea v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25. a 26 podľa § 3 ods. 1 v nadväznosti na § 18 zák. č. 211/2000 Z. z., pretože argumenty žalovaného nie sú spôsobilé zvrátiť podmienky uvedené v zákone.
16. Krajský súd v Bratislave uznesením sp.zn. 1S/49/2018 zo dňa 08.11.2018 uložil žalobcovi, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia doplnil správnu žalobu doručenú tunajšiemu správnemu súdu dňa 17.04.2018 tak, že uvedie dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (tzv. žalobné body), ich dopad v podobe zásahu dotknutých subjektívnych práv žalobcu, resp. ako mali byť subjektívne práva žalobcu napadnutým rozhodnutím zasiahnuté, alebo boli porušené.
17. Žalobca následne dňa 27.11.2018 doplnil žalobu o dôvody. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s platnými právnymi predpismi SR, pretože neobsahuje predpísané náležitosti. Podľa všeobecných ustanovení musí žalovaný v odôvodnení rozhodnutia presne uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bolo vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Za situácie pomerne častých legislatívnych zmien v oblasti sociálneho zákonodarstva princíp právnej istoty ako jeden z atribútov právneho štátu si vyžaduje bezpodmienečne trvať na náležitostiach rozhodnutia tak, ako o nich pojednáva zákon. Ak teda žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia neuviedol prameň práva a konkrétne ustanovenie právneho predpisu, aplikácia ktorého bola rozhodujúca pre priznanie výsluhového dôchodku, je potrebné jeho rozhodnutie naozaj zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom toto závažné pochybenie pri vydaní nového rozhodnutia odstráni. V novom rozhodnutí o žiadosti žalobcu sa žalovaný priamo v odôvodnení rozhodnutia musí usporiadať so všetkými jeho námietkami, ale aj dôkazmi, ktoré sú zjavne nedostatočné, jednorozmerné a jednokoľajné. Žalovaný dodnes nevykonal žiadne relevantné dokazovanie. Je neakceptovateľné, aby žalovaný žalobcovi napriek jeho argumentom nezapočítal a tým aj neposudzoval všetky odslúžené a odpracované obdobia. Žalobcom navrhované dôkazy žalovaný odignoroval a ani ich nespomenul, resp. sa im vyhol. Je to okázalé porušenie rovností strán,
porušenie princípu rovnosti zbraní. Rozhodnutie žalovaného ohrozuje žalobcove základné práva a slobody. K ohrozeniu základného práva určitej skupiny fyzických osôb vylúčenej z aplikácie napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení na základe diskriminačného kritéria tak dochádza tým, že táto znevýhodnená skupina fyzických osôb získava nižší dôchodok, než fyzické osoby, na ktoré sa napadnuté ustanovenia zákona o sociálnom poistení vzťahujú, hoci z hľadiska úrovne relevantného zárobku a ďalších podmienok potrebných pre splnenie nároku ide o osoby nachádzajúce sa v porovnateľnej situácii. Podľa žalobcu je v rozpore s princípom zákazu diskriminácie garantovaného v čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, pokiaľ zákonodarca „rozlišuje medzi osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii (splnili nárok na výsluhový dôchodok, osobitne z hľadiska výšky zárobku) a nepriznáva im rovnaké práva, a to bez toho, aby na takéto rozlišovanie existovali legitímne, relevantné a dostatočné dôvody“. Nedokonalosť a nejednoznačnosť nejakej právnej normy, nemôže ísť predsa na vrub a na ťarchu občana, ale naopak - dôsledky týchto nepodarených právnych noriem musí znášať štát. Ten totiž chaos vytvoril a spôsobil. Kvôli tej istej veci sa žalobca opäť ocitol pred Krajským súdom. Pravdepodobne správne poukázal na chyby, ktorých sa spoločne dopustili Sociálna poisťovňa a žalovaný, a preto jeho postup pri hľadaní ochrany pred súdom je opodstatnený.
V.
Právne posúdenie
18. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP.
19. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
22. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.
23. Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.
24. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
25. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
26. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.
27. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§14 ods. 3).
28. Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácii, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať
29. Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácii, o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného štátneho orgánu.
30. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácii, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
31. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti uvedené v § 47 správneho poriadku.
32. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
33. Podľa § 61 ods. 1 správneho poriadku, proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dni odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad; včas podaný rozklad má odkladný účinok.
34. Podľa § 61 ods. 2 správneho poriadku, o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.
35. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia ministra obrany Slovenskej republiky č. SELP-111-5/2017-RK z 20.03.2017 v intenciách žalobných dôvodov. Uvedeným rozhodnutím minister obrany Slovenskej republiky zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie žalovaného č. SEĽUZ-41-20-2/2017-OdSP z 13.02.2017, ktorým žalovaný žiadosti žalobcu zo dňa 02.02.2017, ktorá bola zapísaná do centrálnej evidencie dňa 03.02.2017 pod číslom KaMO/K-32/14-38, sčasti nevyhovel a podľa § 18 ods. 2 v spojitosti s § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií žalobcovi informácie podľa bodu 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23., 24., 25. a 26. jeho žiadosti odmietol poskytnúť.
36. Žalobca doplnením žaloby oznámil súdu žalobné dôvody, ktorými sú nepreskúmateľnosť rozhodnutia (tvrdenie žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s platnými právnymi predpismi SR, pretože neobsahuje predpísané náležitosti) a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy nebolo dostačujúce na riadne posúdenie veci (tvrdenie žalobcu, že žalovaný nevykonal žiadne relevantné dokazovanie).
37. Správny súd uvádza, že zákon o slobode informácií predstavuje predpis verejného práva, upravujúci povinnosti povinných osôb pri aplikácii tohto zákona, ako aj rozsah práv jednotlivých oprávnených subjektov (žiadateľov). Vzťah medzi povinnou osobou a žiadateľom je vzťahom vertikálnym a konanie v zmysle zákona o slobode informácií je osobitným druhom administratívnoprávneho konania. Je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo zákonom o slobode informácií, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva.
38. Z citácie ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií vyplýva, že povinná osoba je povinná poskytovať len informácie, ktoré má k dispozícii. Je pravdou, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na základe žiadosti žiadateľov informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú. Takisto jej zákon neukladá povinnosť spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné, resp. nové informácie.
39. V prejednávanom prípade bola kľúčovou a zároveň spornou otázkou kvalita informácií, ktorých poskytnutia sa žalobca domáhal od žalovaného ako povinnej osoby podľa zákona o slobode informácií. Tento zákon pojem „informácia“ nedefinuje. Podľa obsahu slova je informáciou správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Informáciou je aj štatistické spracovanie údajov.
40. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26.05.2021, bod 25 „Informácia má v zásade nehmotný charakter a ide o určitú objektívnu skutočnosť, ktorá je v evidencii a dispozičnej sfére povinnej osoby. Od informácie je potrebné odlišovať subjektívne skutočnosti, prejavy vôle právnickej osoby, ktoré majú charakter stanoviska, hodnotiaceho úsudku, odpovede na položenú otázku, prípadne vydanie rozhodnutia, pri ktorých je nevyhnutný proces tvorby prejavu vôle vo vzťahu k obsahu informácie.“
41. Zásadný charakter spornej otázky tkvie v tom, či druh žalobcom požadovanej informácie podlieha právnemu režimu zákona o slobode informácií. Z obsahu žaloby a jej doplnenia vyplýva, že žalobca zaslal žiadosť o poskytnutie informácií žalovanému v súvislosti s tým, že podľa jeho názoru sú dôchodkové nároky, aké mu priznala Sociálna poisťovňa na základe podkladov od žalovaného, nespravodlivé, diskriminačné a protiústavné. Z uvedeného dôvodu, ako sám žalobca uvádza, pre nejednoznačnú právnu úpravu sa obracia na správny súd. V tejto súvislosti správny súd upresňuje, že napadnutou žalobou nepreskúmava zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne, avšak preskúmava zákonnosť rozhodnutia ministra obrany Slovenskej republiky, ktorý zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie žalovaného, ktorým sčasti nevyhovel žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií.
42. Keďže zákon o slobode informácií pojem informácia nedefinuje, tento pojem preto musí byť ustálený súdnou judikatúrou v kontexte princípov a systému uvedeného zákona. Treba však mať na pamäti, že Ústavou garantované právo na informácie nie je uspokojované iba zákonom o slobode informácií, ktorý ustanovuje časovo prísny právny režim pre povinné osoby. Právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy. Je potrebné zdôrazniť, že verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti pracuje (disponuje). Cieľom verejnej správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych vzťahov, ktorých občania sú súčasťou, pretože žijú, pracujú a zdržiavajú sa v oblasti právneho celku (štátu). Taktiež ani právo na informácie nie je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu právnu pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/5/2013 zo dňa 12.03.2014). Princíp dobrej verejnej správy vyžaduje, aby orgány verejnej správy riadne a včas plnili zákonom uloženú informačnú povinnosť, pričom platí, že ak má informácia pôvod v oblasti verejnej správy, v ktorej povinná osoba vykonáva rozhodovaciu činnosť, implicitne, charakterom informácie je daný aj právny záujem na jej poskytnutí. Súd si je vedomý toho, že pri posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné zákon o slobode informácií aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné zároveň vyhodnotiť, či sprístupnením informácie nedôjde k ohrozeniu iného záujmu štátu. Extenzívnym výkladom uvedeného zákona by bolo možné rozšíriť informačnú povinnosť povinných osôb na akýkoľvek údaj, ktorý majú k dispozícii. V tom prípade však dochádza k výraznému narušeniu princípu dobrej verejnej správy, keďže v prípade žalobcom požadovaných informácií, ktoré mu žalovaný odmietol poskytnúť, nešlo o informácie, s ktorými žalovaný pracuje a disponuje.
42. Správny súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré viackrát zaujali stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03, II. ÚS 514/2010). Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Súd zdôrazňuje, že právo na informácie je právom ústavným, nie však právom absolútnym a možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon.
43. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26.05.2021, bod 26: „Princíp prístupu k informácii znamená možnosť pozrieť sa na údaje, ktoré u povinnej osoby
„ležia“, a s ktorými povinná osoba pracuje. Informáciou sa myslí to, čo sa u povinnej osoby v okamžiku opýtania nachádza alebo čo má k dispozícii. Táto povinnosť sa však netýka dopytov na názory, budúce rozhodnutia, vytváranie nových informácií (ktoré by musel povinný subjekt vytvoriť na konkrétnu žiadosť žiadateľa) ako sú rozbory, prognózy, porovnávacie prehľady, právne a iné výklady a podobne (rozsudok kasačného súdu zo dňa zo dňa 23.08.2017, sp. zn. 10Sži/7/2016).“
44. V súvislosti s prejednávanou vecou správny súd dáva do pozornosti viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009, rozsudok sp.zn. 8Sži/2/2010 zo dňa 09.12.2010, rozsudok sp.zn. 3Sži/5/2013 zo dňa 12.03.2014, rozsudok sp. zn. 5Sži/3/2011 zo dňa 15.12.2011), v ktorých najvyšší súd vyjadril názor, že zo zákona o slobode informácií nevyplýva jeho využívanie na získanie takých informácií, ktoré by následne žiadateľ (resp. iné subjekty) využil, napr. pri svojej podnikateľskej činnosti alebo inak na získanie majetkového alebo iného prospechu, ani možnosť (tretích osôb) získania napríklad rôznych dokumentov o právnych úkonoch, ktoré sú súhrnom množstva údajov, či dohôd a postupov rozličného charakteru, požívajúcich rôznu právnu ochranu. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť povinného subjektu získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona o slobode informácií nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o slobode informácií.
45. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu správny súd zistil, že v danom prípade predmetom žiadosti o poskytnutie informácie neboli požiadavky o poskytnutie informácie, teda poznatku v konkrétnej veci, ani údajov, ktoré bol žalobca oprávnený požadovať, ale žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá podľa názoru správneho súdu predstavovala vyjadrenie právneho resp. odborného názoru, stanoviska k žalobcom položeným otázkam prípadne k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov. Zo znenia zákona o slobode informácií však nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie právneho názoru prípadne stanoviska, resp. výkladové stanovisko k otázkam predložených žalobcom. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť vyhľadávať, alebo spracovávať materiály požadované žiadateľom o informáciu, ak žalobca nimi nedisponuje. Taktiež zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, ako v danom prípade správne uviedol žalovaný, že do právomoci žalovaného nepatrí realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb.
46. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Žalovaný správne uviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí, že žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje.
47. Správny súd súhlasí s argumentáciou žalovaného, keď uviedol, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť na základe žiadosti o informácie vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti oprávnenou osobou neexistujú. Potrebné je uviesť, že sprístupnenie takýchto informácií môže povinná osoba odmietnuť z dôvodu, ako to bolo aj v prípade žalovaného, že ich nemá k dispozícii. Keďže žalovaný požadovanými rezortnými zoznamami nedisponuje, správne uviedol, že ich nemôže sprístupniť, pretože ich nemá vo svojej dispozícii.
48. Správny súd po preskúmaní administratívneho a súdneho spisu zistil, že čiastočné odmietnutie poskytnúť žalobcovi ako žiadateľovi požadované informácie z dôvodu, že žalovaný nimi nedisponuje, zodpovedalo zákonnej úprave. Keďže požadované informácie žalovaný nemá k dispozícií, musel by tak pre žalobcu (podľa ním stanovených kritérií) žiadané informácie, ktoré sa v ich originálnej podobe a v jeho dokumentácii nenachádzajú, vytvoriť, zhromaždiť a vyhľadávať, pričom takáto povinnosť mu zo zákona o slobode informácií nevyplýva. Preto žiadosť žalobcu o sprístupnenie požadovaných informácií nemohla
byť zo strany povinnej osoby (žalovaného) v dotknutom rozsahu vybavená kladne a ich neposkytnutie tak podľa názoru súdu nepredstavuje negatívny zásah do práva žalobcu na informácie.
49. Správny súd dodáva, že sporné otázky žalobcu obsiahnuté v žiadosti o poskytnutie informácií zákona o slobode informácií smerované na žalovaného, ktorý na nich odmietol odpovedať, resp. odmietol poskytnúť informácie súvisiace s nimi, jednoznačne vykazujú charakter žiadosti o poskytnutie právnych rád, spracovanie právneho rozboru, resp. právnej pomoci, čo v súhrne charakterizuje právne poradenstvo poskytované advokátom pri výkone advokácie v zmysle zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Informácie týkajúce sa právnej úpravy vojenských stredných škôl a štúdia na nich v korelácií s právnou úpravou zamestnávania a sociálneho zabezpečenia nemožno subsumovať pod povinnosť podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Preto možno v danom prípade hovoriť o absencii právneho základu na poskytnutie informácií v režime zákona o slobode informácií.
50. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom o slobode informácií, pretože žalovaný v danom prípade nebol oprávnený žalobcovi poskytnúť právny názor, radu resp. stanovisko. V opačnom prípade by konal nad rámec oprávnení stanovených mu zákonom, a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
51. Správny súd zistil, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na vyjadrenie žalobcu. Súd v procese preskúmavania predmetného rozhodnutia nevzhliadol absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej správy vo veci rozhodol, a ktoré by mali za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalovaný vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné žiadosti žalobcu v tejto časti vyhovieť a to aj v kontexte s účelom a zmyslom zákona o slobode informácií, vec po právnej stránke správne vyhodnotil a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o slobode informácií.
52. Skutočnosť, že žalobca sa s dôvodmi čiastočného nesprístupnenia požadovaných informácií uvedených v rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu nestotožnil, nemôže viesť sama o sebe k záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
53. Správny súd konštatuje, že keďže žalovanému v postavení povinnej osoby právna povinnosť žiadosti žalobcu vyhovieť v časti požadovaným informácií nevyplývala zo zákona o slobode informácií, potom čiastočným nevyhovením žiadosti žalobcu zo strany žalovaného teda ani nemohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie.
54. Správny súd na podporu právnych záverov vyslovených v tomto rozsudku poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právne a skutkovo totožných veciach, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžik/3/2020 zo dňa 26.05.2021 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/7/2019 zo dňa 25.11.2019, ktorými kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť podanú žalobcom proti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave o zamietnutí žaloby.
55. Správny súd pre úplnosť považuje za potrebné reagovať na argumentáciu žalovaného vo vzťahu k otázke pasívnej procesnej legitimácie uvádzanú vo vyjadrení k žalobe, keď podľa názoru žalovaného nesprávne žalobca za žalovaného označil Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (namiesto ministra obrany). Správny súd uvádza, že ministerstvo je ústredný štátny orgán, centralizovaný a monokratický orgán štátnej správy. Právnu subjektivitu má samotné ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Minister obrany Slovenskej republiky nie je sám osebe správnym orgánom, ale osobou stojacou na čele tohto správneho orgánu. Teda pri ústredných orgánoch štátnej správy je žalovaným tento orgán, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele, ako v tomto prípade, minister obrany. Za zodpovedajúce zákonu sa preto považuje správna žaloba, ktorá smeruje proti ministerstvu, pričom sa žalobca správne domáhal zrušenia rozhodnutia ministra. S poukazom na uvedené, právny názor žalovaného uvedený vo vyjadrení k žalobe v súvislosti s označením účastníka na strane žalovaného, správny nebol.
56. Správny súd uvádza, že žalovaný sa dostatočne a logicky vysporiadal s odôvodnením, prečo nie je možné žalobcovi sčasti vyhovieť v zmysle jeho žiadosti, a to nielen poukazom na relevantné zákonné ustanovenia v sprístupňovaní informácií, ale aj okolnosťami brániacimi žalovanému sprístupniť požadované informácie.
57. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalovaný rozhodol súladne s ustanoveniami zákona o slobode informácií, žalobné námietky nespôsobovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
58. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, podľa ktorého úspešnému žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich náhradu nežiadal a žiadne mu nevznikli.
59. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.