Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_74Ek-292-2024.pdf
PDF · 90.77 KB
Case nature
Subarea
74Ek/292/2024
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: DÔVERA zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 942 436 proti povinnému: BENZINOL SLOVAKIA s. r. o., so sídlom Mliekárenská 17, 821 09 Bratislava, IČO: 44820704, o vymoženie 7.777,58 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: Mgr. Nina Banášová, so sídlom exekútorského úradu Zelinárska 6, 82108 Bratislava, ktorý exekúciu vedie pod sp. zn. 377EX 63/24, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/292/2024 zo dňa 17. 04. 2024, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/292/2024 zo dňa 17. 04. 2024 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Dňa 17.04.2024 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom uznesenie pod sp. zn. 74Ek/292/2024, ktorým zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie a zároveň povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 15.02.2024 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 7.777,58 Eur na podklade výkazu nedoplatkov č. 2400035331 zo dňa 11.01.2024, vydaného oprávneným a vykonateľný dňa 13.02.2024 (ďalej len „exekučný titul“).
2. V priebehu konania predložil súdny exekútor súdu návrh povinného na zastavenie exekúcie, ktorý vyšší súdny úradník preskúmal spolu s pripojenými listinami a skonštatoval, že tento nie je dôvodný. Poukázal na to, že povinný svoj návrh na zastavenie exekúcie opieral najmä o skutočnosť, že z objektívnych príčin nie je schopný zaplatiť dlžnú sumu, nakoľko správca dane - Úrad pre vybrané hospodárske subjekty mu blokuje všetky bankové účty. V tejto súvislosti vyšší súdny úradník uviedol, že blokovanie bankových účtov samo o sebe nepredstavuje takú zákonnú prekážku, pre ktorú je možné exekúciu zastaviť, pričom zdôraznil, že o spôsobe výkonu exekúcie rozhoduje poverený súdny exekútor v súlade s § 64 Exekučného poriadku s tým, že podľa § 65 Exekučného poriadku môže zvoliť aj niekoľko spôsobov naraz. Spôsoby vykonania exekúcie na peňažné plnenia upravuje taxatívne § 63 ods. 1 Exekučného poriadku. Z dôvodu existencie viacerých spôsobov, ako možno vykonať exekúcie znejúcich na peňažné plnenie teda prípadná blokácia bankových účtov povinného nepredstavuje právnu prekážku výkonu exekúcie. Podotkol tiež, že aj povinným uvádzané daňové exekúcie sú bez právneho významu pokiaľ ide o exekúciu vedenú v tomto exekučnom konaní, keďže súbeh daňovej exekúcie a exekúcie vedenej na podklade Exekučného poriadku nie je vylúčený. K námietke povinného, že exekúcia začala predčasne a exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom vyšší súdny úradník konštatoval, že pri všetkých druhoch exekučných titulov platí, že tieto musia byť právoplatné a vykonateľné. Právoplatnosť je taká vlastnosť exekučného titulu, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia, pričom vykonateľnosť je taká vlastnosť, ktorá spočíva v možnosti priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti uloženej povinnosti zákonnými prostriedkami. Podmienkou právoplatnosti a následnej vykonateľnosti je náležité doručenie exekučného titulu. Do súdneho spisu bola zaobstaraná doručenka, z ktorej má
súd preukázané, že k doručeniu exekučného titulu povinnému došlo dňa 27.01.2024, pričom toto doručovanie bolo vykonávané do elektronickej schránky povinného v súlade so zákonom č. 305/2013 Z. z. elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente). Vyšší súdny úradník sa nestotožnil s argumentáciou povinného, že exekúcia začala predčasne. K takémuto záveru by bolo možné dospieť jedine vtedy, ak by oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v čase, keď exekučný titul nebol právoplatný resp. vykonateľný alebo v prípadoch ak by bol návrh podaný v čase pre vydaním samotného rozhodnutia. V prebiehajúcom exekučnom konaní bol návrh na vykonanie exekúcie súdu doručený dňa 15.02.2024, teda v čase po právoplatnosti a vykonateľnosti výkazu nedoplatkov. Ďalej uviedol, že exekučnému súdu neprináleží právomoc rozhodovať o skutočnostiach, ktoré nastali v čase pred vydaním exekučného titulu, resp. o skutočnostiach, ktoré povinný mohol a mal uplatniť v rámci opravného konania. Povinný namietal výšku vymáhaného nároku, teda, že vymáhaná suma je sporná. Pritom je potrebné povedať, že povinný bol v exekučnom titule náležite poučený o možnosti podať námietky v lehote 15 kalendárnych dní odo dňa jeho doručenia. Pokiaľ mal povinný za to, že vydaniu exekučného titulu nepredchádzalo riadne konanie, mal túto skutočnosť riadne uplatniť v námietkach. Exekučnému súdu neprináleží postavenie odvolacieho orgánu, resp. exekučné konanie nenahrádza odvolacie resp. iné opravné konanie. Exekučné konanie slúži na vynútenie plnenia povinnosti zo strany povinného, a to v rozsahu uvedenom v exekučnom titule. Vyšší súdny úradník nad rámec svojej preskúmavacej činnosti preskúmal výkaz nedoplatkov a zhodnotil, že tento obsahuje všetky zákonom stanovené obsahové náležitosti uvedené v § 17a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. Spornosť vymáhaného nároku môže v rámci exekučného konania nastať v prípade, ak povinný preukáže, že zaplatil vymáhaný nárok resp. jeho časť v čase pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Povinný však nijakým spôsobom súdu nepreukázal, že došlo čo i len k čiastočnému plneniu z jeho strany, a preto vyšší súdny úradník nepovažoval vymáhaný nárok za sporný. Záverom vydaného rozhodnutia vyšší súdny úradník uviedol, že povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal splnenie podmienok, pre ktoré by súd mohol exekúciu zastaviť, a preto návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol. Zároveň rozhodol o uplatnenom nároku povinného na náhradu trov exekúcie s tým, že nakoľko jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietol, nedošlo k naplneniu podmienky podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, a preto súd povinnému nárok na náhradu trov nepriznal.
3. V reakcii na uznesenie vyššieho súdneho úradníka zaslal povinný súdu v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd sa v napadnutom rozhodnutí absolútne nevysporiadal s argumentami povinného, teda mu uprel právo na právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktorý zaručuje Ústava SR. Zároveň uviedol, že ďalšie pokračovanie v exekúcii je nezákonné, nakoľko pohľadávka oprávneného v celom rozsahu zanikla zaplatením. V podanej sťažnosti povinný zopakoval, že Výkaz nedoplatkov č. 2400035331 zo dňa 11.01.2024 nemôže byť považovaný za spôsobilý, zákonný a právoplatný exekučný titul, nakoľko jeho vydaniu nepredchádzalo riadne konanie, v ktorom by povinný mohol riadne brániť svoje práva a právom chránené záujmy. Právny poriadok SR vyslovene ustanovuje, že rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie, ktoré musí obsahovať vysporiadanie sa orgánu s návrhmi a námietkami dotknutého subjektu, zhrnutie všetkých zistených skutočností, ktoré odôvodňujú výrok, ako aj spôsob, akým sa zhodnotili vykonané dôkazy a ostatné podklady, musia v ňom byť uvedené všetky úkony, ktoré orgán vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu na prejednávanú vec a na základe ktorých sa rozhodovalo. Tieto skutočnosti v napadnutom upovedomené absentujú, a to najmä spôsob, akým sa oprávnený vysporiadal s návrhmi a námietkami povinného, keďže pred samotným vydaním upovedomenia, resp. ani pred vydaním exekučného titulu, neprebehlo žiadne konanie, oprávnený vlastne priamo len vydal rozhodnutie, čím zmaril povinnému uplatniť právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia. Preto aj odôvodnenie napadnutého upovedomenia a samotné upovedomenie sa javia ako nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Povinný v podanej sťažnosti poukázal na existujúcu judikatúru a odbornú literatúru vo vzťahu k výkladu zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom uzavrel, že v napadnutom rozhodnutí však absentujú preskúmateľné úvahy spoločnosti Dôvera o tom, prečo na niektoré dôkazy pri rozhodovaní neprihliadla, resp. ich nevykonala a pokladala ich z hľadiska výpovednej hodnoty za druhoradé, pričom však povinnosťou Dôvery bolo práve posúdiť všetky zabezpečené dôkazy, dať možnosť sa dotknutému subjektu k nim vyjadriť, preskúmať a vyhodnotiť všetky skutočnosti v takom rozsahu, aby boli jednoznačným dôkazom a podkladom pre vyvodenie záveru vo veci. Uviedol názor, že exekučné konanie je svojou povahou mutatis mutandis správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy s tým, že dal do pozornosti aj právny názor Krajského súdu Trnava: „Pre orgány verejnej správy platí povinnosť v procese administratívnych
konaní priamo aplikovať zásady správneho konania bez ohľadu na to, či sa na tieto explicitne vzťahuje subsidiárne použitie Správneho poriadku, alebo je jeho použitie výslovne vylúčené osobitným právnym predpisom hmotnoprávnej a procesnoprávnej povahy“. Povinný ďalej zdôraznil, že postup oprávneného bol nezákonný, keď nevykonal žiadny prvotný úkon (príkladmo oznámenie o začatí konania, výzva na vyjadrenie sa podkladom rozhodnutia, a pod.) smerujúci k začatiu exekučného konania vo vzťahu k dotknutému subjektu, preto exekučné konanie ani nemohlo začať a napadnutému rozhodnutiu – upovedomeniu nepredchádzalo žiadne konanie. Z ustanovenia zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve vyplýva právo dotknutého subjektu v procese konania pred vydaním rozhodnutia podávať rôzne návrhy, resp. námietky, ktoré subjekt považuje za vhodné a potrebné, napr. návrh na prerušenie konania, návrh na vykonanie konkrétneho dôkazu, námietka zaujatosti, námietka voči postupu orgánu, a pod. Pokiaľ však oprávnený vydal rozhodnutie bez toho, aby o konaní účastníka konania aspoň upovedomil a poučila o jeho procesných právach, tak takým konaním neakceptovateľne porušil práva účastníka konania, ktoré by inak povinnému v konaní prislúchali. S poukazom na uvádzanú právnu argumentáciu má oprávnený za preukázané, že povinný sa dopustil podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. V podanej sťažnosti povinný uviedol, že súd rozhodol o jeho návrhu na zastavenie exekúcie arbitrárne, ignorujúc podstatné a právne významné skutočnosti. Pokiaľ sa konajúci súd s námietkami povinného vo svojom rozhodnutí o návrhu na zastavenie exekúcie nevysporiadal, pričom povinný namietal skutočnosti, ktoré vyvracajú prezumpciu správnosti exekučného titulu a samotnej existencie exekučného konania a spochybňujú právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu, bolo povinnosťou súdu posúdiť a náležite zdôvodniť, kedy namietané rozhodnutie ako exekučný titul mal nadobudnúť právoplatnosť a prečo výsledok namietaných prebiehajúcich konaní o opravných prostriedkoch nemohol viesť k zastaveniu exekúcie. Ak tak súd neurobil, zaťažil svoje rozhodnutie arbitrárnosťou. Napadnuté rozhodnutie postráda akékoľvek odôvodnenie, súd sa s vecou riadne nezaoberal a pre jednoduché vybavenie veci návrh povinného zamietol. Záverom podanej sťažnosti povinný zdôraznil, že dňa 19.04.2024 došlo z jeho strany k úhrade dlžnej sumy, a to v celom rozsahu, teda pokračovanie v exekúcii je neprípustné. Pohľadávka oprávneného teda v celom rozsahu zanikla zaplatením. Povinný navrhol, aby bolo toto exekučné konanie v celom rozsahu bezodkladne zastavené, nakoľko preukázal zánik vymáhaného nároku.
4. Oprávnený sa k sťažnosti povinného vyjadril v tom zmysle, že súhlasí s napadnutým uznesením vyššieho súdneho úradníka o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Zároveň potvrdil, že povinný dňa 19.4.2024 uhradil dlžnú pohľadávku v sume 7.777,58 Eur. O úhrade pohľadávky oprávneného bol exekútorský úrad informovaný Oznámením úhrad na exekučné konania zo dňa 23.4.2024. Nakoľko však bola pohľadávka oprávneného vysporiadaná až po začatí exekúcie, oprávnený má za to, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a trvá na úhrade trov exekúcie povinným.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
10. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. V prvom rade sudca prvej inštancie poukazuje na to, že exekučný súd v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie, pričom dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal.
12. Po preštudovaní obsahu spisu sudca súhlasí so záverom vyššieho súdneho úradníka prezentovaným v napadnutom uznesení, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne. To znamená, že v čase jeho podania povinný nemal uhradené svoje záväzky voči oprávnenému tak, ako mu to ukladal exekučný titul. Po oboznámení sa s napadnutým uznesením a tiež s celým obsahom spisu súd prvej inštancie konštatuje, že sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyšší súdny úradník návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za dostatočné a jasné, a to napriek tomu, že v ňom nie sú výslovne vyjadrené citácie judikatúry či dlhé právne úvahy. Sťažnostný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru súdu prvej inštancie učinil i konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
13. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Povinný v sťažnosti opakuje skutočnosti, ktoré už uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie. Zároveň sa súdu javí časť argumentácie povinného použitej v sťažnosti ako nesúvisiaca s týmto exekučným konaním, pravdepodobne mohla byť použitá v konaní o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu niektorého orgánu verejnej správy v rámci daňovej exekúcie a pod.. Súd prvej inštancie musí zopakovať to čo, vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie, že exekučný súd je oprávnený skúmať iba to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu. Pokiaľ nezistí rozpory v týchto skutočnostiach, je na mieste ustáliť, že exekúcia na podklade predloženého exekučného titulu je vedená dôvodne.
14. Súd teda konštatuje, že exekúcia sa začala dôvodne a je naďalej vedená dôvodne, pretože v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie povinný nemal vo vzťahu k oprávnenému uhradené svoje splatné a vykonateľné podlžnosti. Pokiaľ povinný preukazoval (a oprávnený to potvrdil), že zaplatil dňa 19.04.2024 v prospech oprávneného sumu vo výške 7.777,58 Eur, táto platba sa zohľadní v priebehu výkonu exekúcie, nakoľko k nej došlo až po podaní návrhu na vykonanie exekúcie, t.j. po 15.02.2024. K úhradám vykonávaným počas exekúcie sudca prvej inštancie uvádza, že tieto samy o sebe nezakladajú dôvod na zastavenie exekúcie súdom. Tu je potrebné zdôrazniť, že dôvod na zastavenie exekúcie na základe splnenia vymáhaného nároku zo strany povinného (v zmysle § 61k ods.1 písm. a) Exekučného poriadku), je v zmysle literatúry a rozhodovacej praxe v zásade daný iba vtedy, ak k splneniu judikovanej pohľadávky oprávneného došlo v čase od vzniku exekučného titulu do začatia exekučného konania. Akékoľvek úhrady, ktoré povinný vykonal po 15.02.2024, kedy bol exekučnému súdu doručený návrh na vykonanie exekúcie, musí posúdiť a zohľadniť v exekúcii už súdny exekútor, pretože tieto úhrady sa považujú za platby vykonané v rámci exekučného konania, nejde však o dôvod na zastavenie exekúcie z dôvodu splnenia judikovanej pohľadávky (ani len v časti). Ak teda nastane splnenie vymáhaného nároku oprávneného povinným až po začatí exekučného konania, ako tomu bolo aj v tomto prípade, nejde o dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného ustanovenia tak, ako sa toho dožaduje povinný. Toto plnenie treba považovať už za plnenie vymožené v rámci exekučného konania. Opačný výklad by neprimerane zvýhodňoval povinného, ktorý si dobrovoľne nesplnil súdom uloženú povinnosť, v dôsledku čoho bol oprávnený nútený podať návrh na vykonanie exekúcie. Toto
zvýhodnenie by spočívalo v tom, že by v podstate došlo k predĺženiu lehoty na „dobrovoľné“ plnenie, čo exekučný súd považuje za neprípustné. Dôvod na zastavenie exekúcie by bol daný iba vtedy, ak by k plneniu došlo v čase od vzniku exekučného titulu do začatia exekučného konania. Pri plneniach po začatí exekúcie exekučný súd uznesenie o zastavení exekúcie nevydáva. Zároveň súd poučuje povinného, že predmetom exekúcie je okrem pohľadávky oprávneného aj nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie, ktoré je taktiež potrebné uhradiť, nakoľko exekúcia sa začala dôvodne.
15. Podľa § 61o ods. 1 Exekučného poriadku, ak povinný splnil vymáhaný nárok vrátane trov exekúcie alebo exekútor vymohol vymáhaný nárok vrátane trov exekúcie, exekútor vydá upovedomenie o ukončení exekúcie.
16. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/292/2024 zo dňa 17.04.2024 ako nedôvodnú zamietol.
17. O trovách sťažnostného konania súd nerozhodoval, keďže tieto neboli zo strany oprávneného ani povinného uplatnené.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).
V Banskej Bystrici dňa 29. mája 2024
JUDr. Katarína Zdechovanová s u d k y ň a