Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-102-2021.pdf
PDF · 134.92 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/102/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Romana Tichého, v sporovej právnej veci žalobcu: Imrich Ivan, s miestom podnikania Textilná 7, 040 12 Košice-Nad jazerom, IČO: 44 541 872, zastúpeného právnym zástupcom: JUDr. Ľubomírom Hudákom, advokátom, so sídlom C. XX, XXX XX Y., proti žalovanému: Prvá oddlžovacia s.r.o., so sídlom Andreja Kmeťa 323/13, 010 01 Žilina, IČO: 46 501 584, zastúpenému zástupcom: JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47 445 092, v konaní o zaplatenie 12.565,02 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 5Cb/1/2019-98 zo dňa 25. mája 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 5Cb/1/2019-98 zo dňa 25. mája 2021 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol a o trovách súdneho konania rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
2. Okresný súd s poukazom na právnu úpravu Čl. 8 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej už aj len „CSP“), Čl. 15 ods. 1, 2 CSP, § 151 ods. 1, 2 CSP, § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, § 154 CSP, § 191 ods. 1, 2 CSP, § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 659 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, § 660 ods. 1, 2, 3, 4 Obchodného zákonníka, § 661 Obchodného zákonníka a vykonané dokazovanie, žalobu zamietol.
3. Konštatoval okresný súd, že medzi stranami nebolo sporné, že existuje právny vzťah, a to medzi žalobcom, obchodným zástupcom a žalovaným na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení č. SK 0141 zo dňa 02.02.2016, rovnako skutočnosť uzatvorenia Dohody o výške provízie oddlžovacích špecialistov Prvej oddlžovacej s.r.o. zo dňa 05.09.2017, skutočnosť uzatvorenia Dohody o ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení č. SK 0141 zo dňa 11.10.2017, ktorou bola Zmluva o obchodnom zastúpení ukončená s účinnosťou k 31.10.2017.
4. Okresný súd konštatoval, že žalobca svoj nárok vymedzil ako nárok na províziu vyplývajúci zo Zmluvy o obchodnom zastúpení, kde mu podľa Prílohy k Zmluve prislúchala na pozícii SZ3 odmena vo výške 8% zo zaplatenej odmeny žalovaného zo zaplatenej 5. a ďalšej splátky klientom, s ktorým uzatvoril zmluvu žalobca. Podľa bodu 5 Podmienok pre výplatu provízie sa provízie SZ3 vyplácajú zo všetkých 5. a ďalších splátok uhradených v plnej výške dohodnutej v zmluve o SZ. Okresný súd ustálil, že ak
chcel žalobca preukázať vznik nároku na províziu, bolo na ňom, aby preukázal, že po skončení zmluvy so žalovaným osoby, ktoré uzatvorili zmluvy so žalovaným prostredníctvom žalobcu, uhradili v plnej výške splátky žalovanému. Dôkazné bremeno ohľadne zaplatenia splátok tretími osobami zaťažovalo žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd za to, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Okresný súd zároveň poukázal na konanie vedené pod sp.zn. 13Cob/203/2019 Krajským súdom v Žiline s poukazom na princíp právnej istoty, keď na rovnaké skutkové a právne otázky by súdy konzistentne mali dávať rovnaké odpovede, nevidel priestor na odchýlenie sa od záverov už vyslovených v obdobnej veci.
5. Žalobca na pojednávaní tiež uviedol, že nemá možnosť zistiť výšku platieb, ktoré boli uskutočnené po dni, kedy skončila jeho spolupráca so žalovaným. Navrhol preto, aby výšky týchto platieb a doklady o nich predložil žalovaný. Tento dôkazný návrh okresný súd zamietol s poukazom na čl. 8 CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. V kontradiktórnom procese predkladá dôkazy na preukázanie svojich tvrdení strana sama. Ak by okresný súd uložil žalovanému povinnosť predkladať dôkazy na preukázanie platieb klientov, tak by nútil žalovaného produkovať dôkazy popierajúce jeho vlastnú procesnú obranu, v ktorej vykonanie platieb popieral. Bolo by v rozpore s princípmi sporového konania, aby procesný súd nútil jednu stranu k oznámeniu nevyhnutných informácií k úspešnému vedeniu sporu druhou stranou. V tejto rovine poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23Odo 1612/2006. Naviac poukázal i na to, že z predložených dôkazov žalobcom vyplýva, že tento má k dispozícii zoznam klientov, s ktorými uzatvoril v mene žalovaného zmluvy, má tak možnosť navrhnúť tieto osoby vypočuť ako svedkov, čo si uvedomoval aj žalobca, no na pojednávaní tento postup označil za nehospodárny. Tento záver žalobcu bol podľa okresného súdu prekvapivý s ohľadom závery vyslovené v odseku 32. rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/203/2019, kde v obdobnej veci medzi tými istými sporovými stranami Krajský súd v Žiline dospel k záveru, že bolo v dispozícii žalobcu preukázať skutočnosti ohľadne svojho nároku, keďže disponoval údajmi a identifikáciou osôb, ktoré bolo možné vypočuť ako svedkov a tak preukázať splnenie podmienok pre vznik žalobcovho nároku na províziu. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.
6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu trpí nesprávnym právnym posúdením veci, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, ako aj ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a ďalej súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že okresný súd nesprávne právne posúdil skutkový stav veci, vydal takéto rozhodnutie, nesprávne sa vysporiadal so zásadným problémom, ktorý bol predmetom tohto konania, s dôkazmi ohľadne posúdenia nároku žalobcu na zaplatenie 12.565,02 Eur, nesprávne posúdil okresný súd merito veci.
7. Vyčítal odvolateľ okresnému súdu, že neakceptoval právne relevantné písomné doklady a dôkazy doložené okresnému súdu žalobcom na preukázanie tvrdení. Žalobca sa žalobou domáhal, aby okresný súd určil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12.565,02 Eur, ktorá vznikla za provízie za všetky uzavreté obchody za obdobie od 01.12.2017. Poukázal na Zmluvu o obchodnom zastúpení a Zmluvu o správe záväzkov, na Dohodu o výške provízií oddlžovacích špecialistov, zoznam klientov, s ktorými uzavrel Zmluvy, pričom okresný súd bez akéhokoľvek odôvodnenia nezdôvodnil, prečo ich neakceptoval, odignoroval ich, a to v prospech žalovaného. Mal za to žalobca, že takéto konanie okresného súdu je nedôvodné, v rozpore s hmotným právom.
8. Žalobca v odvolaní konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedôvodné a tvrdenie okresného súdu v ods. 19. napadnutého rozsudku, že žalobca vznik nároku na províziu nepreukázal, považoval za alibistické. Okresný súd porušil právo na spravodlivý proces, keď uvádzal, že ak chcel žalobca preukázať vznik nároku na províziu, bolo na ňom, aby preukázal, že po skončení zmluvy so žalovaným, osoby, ktoré uzavreli zmluvu prostredníctvom neho, uhradili v plnej výške splátky. Zdôraznil, že žalovaný odobral žalobcovi všetky prístupy k zisteniu týchto údajov, preto žiadal, aby okresný súd tieto vyžiadal od žalovaného.
9. V odvolaní uviedol, že predložil zoznam klientov, s ktorými žalobca uzatvoril zmluvy v prospech žalovaného, okresný súd sa k nim však nevyjadril. Nie je jasné, ako okresný súd mohol rozhodnúť, keď si nevyžiadal doklady o úhradách žalovaného, je to nedôvodné konanie okresného súdu, nie je
možné jeho rozhodnutie potom považovať za spravodlivé. Žalobca v odvolaní uviedol, že nemohol dať predvolať svedkov, nedisponoval údajmi potrebnými na identifikáciu svedkov, preto neobstojí vyjadrenie okresného súdu v ods. 21. napadnutého rozsudku. Takéto vyjadrenie považoval žalobca za účelové a nedôvodné, keďže zo zoznamu je zrejmé, že neobsahuje údaje na identifikáciu osôb a vyčítal tiež okresnému súdu, že posudzoval vec aj s ohľadom na rozsudok Krajského súdu v Žiline, v ktorom bol posudzovaný iný nárok.
10. V odvolaní odvolateľ citoval § 660 ods. 1, 2, 3, 4 Obchodného zákonníka. Nárok na províziu vzniká v okamihu, kedy tretia osoba splnila časť svojho záväzku alebo bola povinná ho splniť. Zdôraznil však, že zastúpený odmietol vydať písomné potvrdenie s rozpisom hlavných položiek potrebných na výpočet provízie, preto podal žalobca túto „určovaciu žalobu“, aby sa domohol svojho práva. Vyjadril nesúhlas v odvolaní s ods. 19. napadnutého rozsudku. Dôkazné bremeno ohľadom zaplatenia splátok tretími osobami zaťažovalo žalobcu. Žalovaný žalobcovi však odoprel prístup k systému, preto žalobca mohol len nabúrať hackerským útokom systém žalobcu. Ak okresný súd konštatoval, že žalobca mohol oslovovať všetkých klientov, tak takýto okresným súdom vyhlásený spôsob dokazovania za účelom získania potrebných informácií, by bol podľa žalobcu ako dôkaz neprípustný, keďže údaje podliehajú GDRP. Ak okresný súd uzavrel, že žalobca mohol požiadať, aby všetkých klientov predvolal, tak poukázal na Čl. 8 CSP, že sa jedná o cca 140 klientov. Týchto nemohol predvolať na jeden termín. Už zo samotnej zmluvy o obchodnom zastúpení je zrejmé, že obchodný zástupca, a teda žalobca, je odkázaný pre získanie nároku na svoju províziu na žalovaného.
11. Nesúhlasil odvolateľ ani so záverom okresného súdu v ods. 21. napadnutého rozsudku. Okresný súd mal posúdiť určovaciu žalobu, ktorá mala zabezpečiť riadne plnenie pre žalovaného cca 140 zmlúv po dobu ďalších minimálne 4 rokov.
12. Odvolateľ vyčítal, že je neprípustné, aby okresný súd dospel k záveru, ktorý zvýhodňuje jednu zo sporových strán iba na základe rozsudku, ktorý s predmetom tejto žaloby nemá nič spoločné. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Okresný súd mal podľa žalobcu všetky potrebné dôkazy, zmluvu o obchodnom zastúpení, dohodu o výške provízií, zoznam klientov, na základe ktorých mohol a mal spravodlivo rozhodnúť, a nie účelovo v prospech žalovaného. Mal za to, že žaloba je opodstatnená. Vyčítal okresnému súdu, že jeho záver je „úplne účelový a je rozporný, špekulatívny, nakoľko z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebolo preukázané u žalobcu, aby neboli splnené všetky predpoklady úspešného uplatnenia práva“. Podľa žalobcu takéto pochybenie okresného súdu aj napriek preukázaným dôkazom je neakceptovateľné. Rozhodnutie okresného súdu považoval za nedôvodné, účelové, nedostatočne odôvodnené, v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Ďalej citoval z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako i Európskeho súdu, a to v časti 8/ predmetného odvolania, Čl. 2 ods. 2 CSP, Čl. 3 ods. 2 CSP, z rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 214/04, IV. ÚS 123/2008, IV. ÚS 313/2008, tvrdil arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu, žiadal ho zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
13. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý citoval z rozhodnutia Krajského súdu Trnava zo dňa 2.12.2015, sp.zn. 24Co 157/2015, ďalej úpravu § 220 ods. 2 CSP. Mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Ďalej poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina zo dňa 10.5.2019 sp.zn. 19Cb/194/2018 s rovnakými účastníkmi, voči ktorému nebolo podané odvolanie, citoval jeho závery, tiež citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16.11.2011 sp.zn. 6Cdo 145/2011, ako i z rozhodnutia sp.zn. 14Cob/203/2018 Krajského súdu v Žiline. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie potvrdiť.
14. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené na vyjadrenie žalobcovi na adresu jeho právneho zástupcu v zmysle doručenky na č.l. 128 spisu.
15. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
16. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu a je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti a dá odpoveď na kľúčovú odvolaciu argumentáciu.
20. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/102/2021-133 zo dňa 9.3.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
21. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalobcovi ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a ani žalobcovi nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie dôkazov. V konečnom dôsledku právo žalobcu na označovanie, navrhovanie dôkazov bolo žalobcom zrealizované, uplatnené, avšak je potrebné zvýrazniť, že v konečnom dôsledku je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej strany nie je postupom, ktorým by malo byť porušené právo na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane (§ 185 ods. 1 CSP). Nevykonaním dôkazov označených žalobcom, preto okresný súd takýmto postupom nevylúčil žalobcu z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu CSP priznáva. Vadou konania sa rozumie len taký závadný procesný postup, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. K takejto vade konania pred okresným súdom v spôsobe (ne)vykonávania dôkazov označených žalobcom nedošlo, pretože žalobca svoje právo v navrhovaní dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnil, ktoré právo žalobcu nie je možné zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, prípadne nevykoná. 22. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu, vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu, ešte odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi odvolateľa, ktoré v sebe zahŕňajú kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám
odvolateľ si určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 23. Nemožno súhlasiť ani s odvolacím dôvodom žalobcu, že nevykonaním dôkazov označených žalobcom by došlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Krajský súd vo všeobecnosti považuje za potrebné poukázať na to, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý súdny proces, pre procesnú stranu, nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom degenatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). K zásahu do práva na spravodlivý súdny proces dochádza vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vyžaduje sa, aby miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/69/2017). K danej situácii vzhľadom k priebehu a postupu konania pred súdom prvej inštancie, vo vzťahu k právu žalobcu na spravodlivý súdny proces nedošlo, preto ani v tomto smere nebol relevantný odvolací dôvod žalobcu. Poukazuje sa pri tomto závere odvolacím súdom cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP, najmä na ods. 21 napadnutého rozsudku okresného súdu, pričom odvolaním žalobcu nebol vytvorený priestor na odklon od týchto záverov okresného súdu vo vyvolanom odvolacom konaní na základe odvolania žalobcu.
24. Z priebehu konania pred okresným súdom vyplynulo, že bola zachovaná zásada rovnosti strán v procese, ktorá sa prejavila vytváraním rovnakých procesných podmienok. Pod rovnakým postavením sporových strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že sporové strany majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia sporovej strany, nie je podstatné ani to, ktorá zo strán sporu je na pozícii žalobcu a ktorá na pozícii žalovaného. Okresný súd poskytol obidvom sporovým stranám, t.j. tak žalobcovi, ako aj žalovanému rovnaké možnosti na uplatňovanie ich práv bez zvýhodnenia, resp. diskriminácie niektorej zo sporových strán. Okresný súd viedol konanie a dokazovanie spôsobom, ktorým nevylúčil žalobcu z realizácie žiadneho jemu patriaceho práva, preto nemožno sa stotožniť s odvolacím dôvodom žalobcu, že by okresný súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
25. Ak aj žalobca v odvolaní namietal, že v určitých ním nastolených otázkach tieto zostali súdom prvej inštancie nezodpovedané a nevyjadrené v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorého dôvodu žalobca vzniesol námietku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, krajský súd uvádza, že tento odvolací dôvod žalobcu nebol relevantný. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku dal odpovede na všetky podstatné a zásadné okolnosti danej sporovej veci, jeho odôvodnenie má atribúty vyžadované § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd vyhodnotil žalobcov nárok, obranu žalovaného a k tomuto nároku, na základe výsledkov dokazovania vyvodil skutkové závery, ktoré aj právne vyhodnotil. Účelom riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je zahltiť súdne rozhodnutie odpoveďami na jednotlivé otázky
sporových strán, ale vyjadriť podstatu sporovej veci a jej skutkové a právne posúdenie, k čomu zo strany súdu prvej inštancie aj došlo.
26. Krajský súd v prvom rade poukazuje aj na názor prijatý i v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu konania, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. Zdôrazňuje sa, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť tvrdenia a označenia dôkazov, je daný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma tak zásadne určuje rozsah, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Teda v konaní o vyplatenie peňažného nároku, v danom prípade provízie zo založeného zmluvného vzťahu, má žalobca dôkaznú povinnosť na tvrdenia o tom, že splnil svoje povinnosti z uzavretého zmluvného vzťahu, že mu nárok na vyplatenie provízie vznikol. V danom prípade to bol žalobca, ktorý bol povinný nielen tvrdiť, ale i preukázať naplnenie dojednaných podmienok podľa zmluvy o obchodnom zastúpení v spojení s prílohou pre vznik nároku na výplatu provízií za zrealizované zmluvy o správe záväzkov a osobnom bankrote v rozhodnom období. Podľa Článku 5 bod 5.1 veta prvá Zmluvy o obchodnom zastúpení č. SK0141 nárok na províziu vzniká OZ potom, čo Klient a PRVÁ ODDLŽOVACIA spolu uzavrú zmluvu, prostredníctvom OZ, uhradí poplatok, alebo jeho časť. Podľa Prílohy k ZMLUVE O OBCHODNOM ZASTÚPENÍ - POMIENKY PRE VÝPLATU PROVÍZIÍ provízie SZ3 sa vyplácajú zo všetkých „5. a každých ďalších splátok“ uhradených v plnej výške dohodnutej v zmluve o SZ. Ak žalobca tvrdil, že nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, v danom prípade doručenie odovzdávacieho protokolu podpísaného klientom, a toto žiadal zabezpečiť od žalovaného, tak odvolací súd súhlasí so záverom okresného súdu, že bolo v dispozícii žalobcu na preukázanie splnenia podmienok vzniku práva na vyplatenie provízie, a to vo vzťahu k momentu úhrady poplatku, resp. jeho časti a k otázke vystavenia odovzdávacieho protokolu podpísaného klientmi navrhnúť, označiť a predložiť dôkazy, pretože tak, ako je na č.l. 45, 46 spisu, disponoval údajmi a identifikáciou osôb, ktorých sa uzatvorené zmluvy týkali. Za tejto situácie nebolo možné z hľadiska unesenia dôkazného bremena toto prenášať na druhú stranu. Dopĺňa sa len, že pokiaľ okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom a takéto návrhy žalobcu boli okresným súdom zamietnuté, tak týmto postupom nebol žalobca vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva. Bol to žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať splnenie podmienok na vznik nároku na vyplatenie provízií a pokiaľ neboli tieto skutočnosti preukázané, tak žalobca bremeno tvrdenia, ako i bremeno dôkazu neuniesol. Za tohto stavu, pokiaľ okresný súd žalobu zamietol, postupoval vecne správne. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že zo Zápisnice spísanej okresným súdom dňa 25.05.2021 čl. 93 spisu vyplýva v rovine možností preukazovania dôvodnosti žaloby a vznesených dôkazných návrhov žalobcom voči žalovanému, že pokiaľ došlo k zamietnutiu žalobcových dôkazných návrhov zo strany okresného súdu, že takýmto postupom nebol žalobca ukrátený na svojich právach, keďže zostali i iné dôkazné prostriedky, ktoré žalobcom neboli využité. Pokiaľ i žalobca tvrdil nehospodárnosť takéhoto dokazovania (č.l. 95 spisu), tak k takejto nehospodárnosti neuviedol v relevantnom štádiu konania žiadne bližšie dôvody a ani bližšie ozrejmenie, preto okresný súd a následne ani odvolací súd nemohli takéto tvrdenia žalobcu vyhodnotiť ako také, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť záverov okresného súdu v tomto smere. Ak žalobca tvrdil v odvolaní, že vo vyjadrení k odporu uviedol skutkové tvrdenia vo vzťahu k predvolaniu cca 140 svedkov, tak odvolací súd po oboznámení sa s podaním žalobcu - vyjadrením k odporu konštatuje, že táto odvolacia argumentácia žalobcu nekorešponduje so skutočnosťami uvádzaným vo vyjadrení žalobcu na čl. 32 a nasl. spisu.
27. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom krajský súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
28. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesným oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď
Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
29. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že v danom prípade, podľa zistení odvolacieho súdu, nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
30. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
31. Vzhľadom na charakter uvedených odvolacích námietok žalobcu, krajský súd poukazuje na konštantné závery, v zmysle ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. l a čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie z 3. júla 2003 sp.zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).
32. Aj z tohto komplexného nazerania na celý priebeh prvostupňového konania, nebolo zistené, že by postupom okresného súdu v prvostupňovom konaní došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v intenciách čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
33. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, odvolací súd uvádza, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010). Zo žalobcom namietaného postupu okresného súdu, po jeho preskúmaní, odvolací súd nezistil dôvodnosť námietky žalobcu o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalobca, a to od momentu doručenia žaloby s prílohami okresnému súdu až do momentu vyhlásenia rozsudku, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov voči žalovanému.
34. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery. S tým súvisí aj odvolateľom namietané zhodnotenie dôkazného bremena v spore. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010). Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov a ani nesprávne zhodnotenie neunesenie dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku.
35. K odvolacej námietke žalobcu, a to vo vzťahu k záverom vysloveným Krajským súdom v Žiline v rozsudku pod sp.zn. 13Cob/203/2019, na ktoré poukázal okresný súd v napadnutom rozsudku v odseku 20., krajský súd považuje za podstatné uviesť, že tento postup bol v súlade s Čl. 2 CSP, a to pri zvýraznení vymedzenia základných princípov tohto článku, keď v ňom je formulovaný princíp právnej istoty, ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s rozhodovacou praxou, samozrejme ak to skutkový a právny stav prejednávanej veci umožňuje, čo v konečnom dôsledku okresný súd i dostatočne odôvodnil v predmetnom odseku. Ak odvolateľ namietol, že ide o alibistické odôvodnenie okresného súdu, tak odvolací súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožnil, vzhľadom na ods. 20. a 21. napadnutého rozsudku okresného súdu, na ktoré sa na tomto mieste odkazuje cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní neuviedol konkrétne dôvody, ktoré by odvolaciemu súdu vytvorili priestor na odklon od záverov okresného súdu v tejto rovine.
36. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil relevanciu odvolacích dôvodov žalobcu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku o trovách konania. V podrobnostiach sa odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
37. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
38. V závere svojho odôvodnenia krajský súd poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP. Pokiaľ odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, avšak ako výrok závislý od výroku vo veci samej bol rovnako potvrdený.
39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.
40. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.