Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_16Co-7-2021.pdf
PDF · 188.63 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/7/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v spore žalobcu: L.O. L., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. U. P., M. R.: M. XXX/XX, XXX XX P., proti žalovaným: X/ U. B., O.. XX.XX.XXXX, V. P. V. XXX/XX, XXX XX P., X/ C.. R.. B. B., O.. XX.XX.XXXX, V. Y. XX, XXX XX V., X/ U.. W. B., O.. XX.XX.XXXX, V. P. V. XXX/XX, XXX XX P., X/ E. B., O.. XX.XX.XXXX, V. F. O. XXXX/XX, XXX XX P., žalovaní v 1. - 4. rade zastúpení: L.. E. B., R. U. X/a, XXX XX V., 5/ Mesto Poprad, Nábrežie Jána Pavla II. 2802/3, 058 01 Poprad, IČO: 00 326 470, právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., Nám. sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o určenie neplatnosti právneho úkonu s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. až 4. rade a odvolaní žalovaného v 5. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 19C/5/2007-598 zo dňa 3. septembra 2020, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a s výnimkou výroku IV. o ponechaní neodkladného opatrenia v platnosti.
Žalobca má nárok vo vzťahu k žalovaným v 1. až 5. rade na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že
„I. Súd u r č u j e, že žalobca je nájomcom jednoizbového bytu o výmere 46,77 m2 pozostávajúceho z kuchyne, obytnej miestnosti, kúpeľne, komory a predsiene, nachádzajúceho sa na prízemí a pivnice nachádzajúcej sa v suteréne rodinného domu súpisné číslo XXXX, postaveného na parcele č. KN-C XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 297 m2, obec Poprad, zapísaného na LV č. XXX, okres P., obec P., k. ú. F. F.. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a . III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.
IV. Súd ponecháva v platnosti neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu v Poprade č. k. 19C/5/2007-278 zo dňa 20.03.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 20Co/278/2015-299 zo dňa 06.10.2015.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanoveniami § 137, § 335 ods. 3, § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), § 34, § 35 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 37 ods. 1, § 706 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).
3. Pôvodná žalobkyňa R. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX sa domáhala žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 11.01.2007 pôvodne od žalovaných 1/ (C.. W. B.), 2/ (U. B., rod. V.), 3/ (C.. R.. B. B., rod. B.) určenia, že darovacia zmluva uzatvorená medzi C.. R.. B. B., rod. B. ako darcom a obdarovanými C.. W. B., U. B. o prevode rodinného domu s. č. XXXX, postaveného na parc. č. XXX, zastavaná plocha o výmere 244 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., zapísaného na LV č. XXX Katastrálneho úradu v P., Správa katastra P., ktorého vklad vlastníckeho práva v prospech obdarovaných bol povolený pod č. V-XXXX/XXXX je neplatná. Pôvodná žalobkyňa v priebehu konania dňa XX.XX.XXXX zomrela. Súd pokračoval v konaní s dedičmi pôvodnej žalobkyne, ktorými sú jej deti L. L., nar. XX.XX.XXXX, U. L., nar. XX.XX.XXXX a X. U., rod. L., nar. XX.XX.XXXX. U. L. a X. U. zobrali žalobu písomným podaním späť. L. L. písomným podaním doručeným súdu 18.02.2015 oznámil pokračovanie v konaní, rozšírenie žaloby a návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 19C/5/2007 - 278 zo dňa 20.03.2015 uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť zdržať sa prevodu a zaťaženia nehnuteľnosti - rodinného domu súp. č. XXXX, postaveného na parcele č. XX - zastavaná plocha o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., zapísaného na LV č. XXX, v prospech tretej osoby. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 20Co/278/2015 - 299 zo dňa 06.10.2015 potvrdil citované uznesenie tunajšieho súdu čo do dočasného zdržania sa prevodu a zriadenia záložného práva. V prevyšujúcej časti uznesenie zmenil a návrh zamietol.
4. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 19C/5/2007 - 307 zo dňa 12.05.2017 zastavil konanie vo vzťahu k žalobcom 2/ U. L. a 3/ X. U. v dôsledku späťvzatia žaloby. Vo výrokoch III. a IV. súd pripustil zmenu žaloby a pristúpenie žalovaného 4/ do konania v dôsledku horeuvedeného písomného podania žalobcu L. L. nasledovne: III. Súd pripúšťa zmenu žaloby v nasledujúcom znení: „Súd určuje, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 10.09.1990 medzi Mestom P. ako predávajúcim a C.. R.. B. B., rod. B., nar. XX.XX.XXXX ako kupujúcou o prevode rodinného domu súp. č. XXXX, postaveného na parcele č. XXX, zastavaná plocha o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., zapísaného na LV č. XXX, Katastrálneho úradu v P., Správa katastra P., je neplatná. Súd určuje, že darovacia zmluva uzatvorená medzi C.. R.. B. B., rod. B., nar. XX.XX.XXXX ako darcom a obdarovanými C.. W. B., nar. XX.XX.XXXX a U. B., nar. XX.XX.XXXX o prevode rodinného domu súp. č. XXXX, postaveného na parcele č. XXX, zastavaná plocha o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., zapísaného na LV č. XXX, Katastrálneho úradu v P., Správa katastra P., ktorého vklad vlastníckeho práva v prospech obdarovaných bol povolený od č. V-XXXX/XX, je neplatná. Súd určuje, že žalobca L. L. je nájomcom jednoizbového bytu o výmere 46,77 m2, s jednou kuchyňou, jednou obytnou miestnosťou, jednou kúpeľňou, jednou komorou a predsieňou a nachádzajúceho sa na prízemí a jednej pivnice, nachádzajúcej sa v suteréne rodinného domu súp. č. XXXX, postaveného na parcele č. XXX, zastavaná plocha o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., zapísaného na LV č. XXX, Katastrálneho úradu v P., Správa katastra P.. Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy právneho konania.“ IV. Súd pripúšťa vstup do konania na strane žalovaných: Mesto Poprad, Nábrežie Jána Pavla II. 2802/3, 058 42 Poprad, IČO: 00 326 470.
5. Písomným podaním zo dňa 23.08.2017 žalobca predložil súdu návrh na zmenu žaloby, ktorý následne upresnil na pojednávaní dňa 19.10.2017. V zmysle uvedeného súd na tomto pojednávaní uznesením pripustil zmenu žaloby v nasledovnom znení: „I. Súd určuje, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 10.09.1990 medzi Okresným podnikom bytového hospodárstva P., š. p. ako predávajúcim a C.. R.. B. B., nar. XX.XX.XXXX ako kupujúcou o prevode rodinného domu súpisné č. XXXX, postaveného na parcele č. KN-C XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., obec P., zapísaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom, je neplatná. II. Súd určuje, že darovacia zmluva uzatvorená medzi C.. R.. B. B., rod. B., nar. XX.XX.XXXX ako darcom a obdarovanými C.. W. B., nar. XX.XX.XXXX a U. B., nar. XX.XX.XXXX o prevode rodinného domu súpisné č. XXXX, postaveného na parcele č. KN-C XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., obec P., zapísaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom, ktorého vklad vlastníckeho práva v prospech obdarovaných bol povolený pod č. V-XXXX/XX, je neplatná. III. Súd určuje, že Mesto Poprad, IČO: 00 326 470, adresa mestského úradu Nábrežie Jána Pavla II. 2802/3, 058 01 Poprad, je vlastníkom rodinného domu súpisné č. XXXX, postaveného na parcele č. KN-C XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., obec P., zapísaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom. IV. W. B. a U. B., rod. V. sú povinní vypratať a vydať Mestu P. rodinný dom súpisné č. XXXX, postavený na parcele č. KN-C XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 297 m2, nachádzajúci sa v k. ú. F. F., obec P., zapísaný na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V. Súd určuje, že žalobca L. L. je nájomcom jednoizbového bytu o
výmere 46,77 m2 s jednou kuchyňou, jednou obytnou miestnosťou, jednou kúpeľňou, jednou komorou a predsieňou, nachádzajúceho sa na prízemí a jednej pivnice, nachádzajúcej sa v suteréne rodinného domu súpisné č. XXXX, postaveného na parcele č. KN-C XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., obec P., zapísaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom. VI. Mesto P. je povinné odovzdať L. L. jednoizbový byt o výmere XX,XX m2 na prízemí a pivnicu v suteréne rodinného domu súpisné č. XXXX, v stave spôsobilom na riadne užívanie, do 15 dní od jeho prevzatia od W. B. a U. B. a zabezpečiť mu plný a nerušený výkon práv spojených s jeho užívaním. VII. Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania. eventuálne I. Súd určuje, že žalobca L. L. je nájomcom jednoizbového bytu o výmere 46,77 m2 s jednou kuchyňou, jednou obytnou miestnosťou, jednou kúpeľňou, jednou komorou a predsieňou, nachádzajúceho sa na prízemí a jednej pivnice, nachádzajúcej sa v suteréne rodinného domu súpisné č. XXXX, postaveného na parcele č. KN-C XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., obec P., zapísaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom. II. W. B. a U. B., rod. V. sú povinní odovzdať L. L. jednoizbový byt o výmere 46,77 m2 na prízemí a pivnicu v suteréne rodinného domu súpisné č. XXXX, v stave spôsobilom na riadne užívanie, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a zabezpečiť mu plný a nerušený výkon práv spojených s jeho užívaním. III. Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania."
6. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 19C/5/2007- 422 zo dňa 19. januára 2018 žalobu zamietol, žalovaným 1/ - 4/ priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu v P.e č. k. 19C/5/2007 - 278 zo dňa 20.03.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 20Co/278/2015 - 299 zo dňa 06.10.2015.“ Voči predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 16Co/30/2018 - 492 zo dňa 25.03.2019 potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby o určenie, že Mesto P. je vlastníkom rodinného domu súpisné číslo XXXX, postaveného na parcele č. KN-C XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., obec P., zapísaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom, v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby o uložení povinnosti žalovaným v 1./ a 2./ rade vypratať a vydať Mestu P. rodinný dom súpisné číslo XXXX, postaveného na parcele č. KN-C XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 297 m2, nachádzajúceho sa v k. ú. F. F., obec P., zapísaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby o uložení povinnosti Mestu P. odovzdať žalobcovi jednoizbový byt o výmere 46,77 m2 na prízemí a pivnicu v suteréne rodinného domu súpisné číslo XXXX, v stave spôsobilom na riadne užívanie, do 15 dní od jeho prevzatia od W. B. a U. B. a zabezpečiť mu plný a nerušený výkon práv spojených s jeho užívaním. Čo do zvyšku rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Pôvodne žalovaný v 1/. rade (C.. W. B.) dňa XX.XX.XXXX zomrel. Súd preto uznesením č. k. 19C/5/2007-546 zo dňa 17. februára 2020 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde P. pod sp. zn. 13D/5/2020. Uznesením č. k. 19C/5/2007-567 zo dňa 15. júna 2020 súd rozhodol, že v konaní pokračuje s právnymi nástupcami žalovaného 1/: 1/ U. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX P., štátny občan SR, 2/ C.. R.. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX V., štátny občan SR, 3/ U.. W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX P., štátny občan SR, 4/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. O. XXXX/XX, XXX XX P., štátny občan SR.
8. Po vrátení veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav a právny stav, podľa ktorého v právnej veci vedenej na súde prvej inštancie pod spisovou značkou 9C/409/02 (pôvodne sp. zn. 17C/593/93, 10C/219/98 a následne 14C/1/2009), do právoplatného skončenia ktorej bolo toto konanie prerušené, bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie sp. zn. 14C/1/2009 zo dňa 22.10.2010, ktorým bola žaloba zamietnutá a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/104/2013 zo dňa 18.06.2013, ktorým bol citovaný rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdený. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 10.09.1990 medzi žalobcom Slovenská republika zast. Okresným prokurátorom P. a žalovanými 1. Mesto P., 2. C.. R.. B. B., G. č. XX, zast. L.. E. B., advokátom, U. X/a, V. za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalobcu R. L., F. O.. č. XXXX, P., zast. L.. C. U., advokátom, A. M. č. XX, K..
9. V prejednávanej veci pôvodne žalovaní 1/ - 3/ predložili Potvrdenie o odovzdaní bytu zo dňa 12.10.2013 vystavené vo vzťahu k U. L. a X. U. (čl. 283, 417, originál založený v prílohovej obálke
čl. 418), právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 19.12.2017 predložil to isté rukou napísané Potvrdenie o odovzdaní bytu zo dňa 12.10.2013 (čl. 416, originál založený v prílohovej obálke čl. 418), pričom je zjavné, že tak ako uviedla žalovaná 1/ (pôvodne žalovaná 2), tieto boli ňou rukou napísané, vopred pripravené s tým, že na mieste samom pri odovzdávaní bytu boli ešte vzhľadom na vzniknutú situáciu nie identicky upravované, svedkyňa X. U. pritom uviedla, že podpísala len potvrdenie, ktoré predložil právny zástupca žalobcu; uvedené skutočnosti sú v tomto spore právne irelevantné, nakoľko v zmysle § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka k prechodu nájmu bytu došlo len na žalobcu L. L. (svedkyňa sa odsťahovala v roku 1988) a s týmto bolo spísané Potvrdenie dňa 19.10.2013 (čl. 283, 417, originál založený v prílohovej obálke čl. 418).
10. Vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu pri určovacej žalobe súd prvej inštancie poznamenal, nakoľko určovacia žaloba nie je namieste, ak je možné podať žalobu na plnenie, že pôvodná žalobkyňa mohla podať žalobu na plnenie v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.1996, sp. zn. 2 Cdo 93/95. ( Najvyšší súd SR v rozsudku z 28.02.1996, sp. zn. 2 Cdo 93/95 uviedol, že „povinnosť uvedená v § 14 ods. 7 vyhl. č. 119/1988 Zb. nemala charakter predkupného práva, lebo toto právo v tom čase mohlo vzniknúť len na základe dohody a pôsobilo medzi zmluvnými stranami (podľa § 51 Obč. zák. v znení platnom do 31. 12. 1991). Zmysel citovaného ustanovenia spočíval v zakotvení povinnosti organizácie ponúknuť predmet vymedzeným osobám. Ak však tak neurobil, porušila organizácia právnu povinnosť, ale toto porušenie nezakladalo neplatnosť prípadnej zmluvy o prevode veci alebo podielu inému subjektu; zakladalo len eventuálny nárok na náhradu škody.")
11. Právny zástupca žalobcu poukazoval opakovane na „judikovanú“ existenciu naliehavého právneho záujmu pôvodnej žalobkyne, o ktorom malo byť rozhodnuté v konaní sp. zn. 9C/409/02. Jedná sa o uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 9C/409/02 - 38 zo dňa 09.01.2003 o jej pripustení do konania ako vedľajšej účastníčky na strane žalobcu podľa § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. s tým, že u nej existuje právny záujem na výsledku tohto konania. Existenciu jej právneho záujmu na výsledku konania ako vedľajšej účastníčky podľa vtedy platnej a účinnej právnej úpravy (O. s. p.) nemožno stotožniť s naliehavým právnym záujmom žalobkyne podľa citovaného § 137 C.s.p.. Krajský súd v Prešove v uznesení č. k. 3Co/246/03 - 69 zo dňa 17.02.2004, ktorým potvrdil citované uznesenie súdu prvého stupňa, zároveň uviedol, že právny záujem na výsledku sporu nie je potrebné v tomto prípade (vstupe vedľajšieho účastníka do konania) potvrdiť ani preukázať, pokiaľ nebola vznesená námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníka. Ďalej uviedol, že v prípade rozhodnutia o neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy jej vznikne právo na opätovné podanie žaloby o neplatnosť následného prevodu na základe darovacej zmluvy a v prípade úspechu vznikne jej opätovne možnosť domáhať sa svojho práva na odkúpenie bytu do vlastníctva v zmysle zákona č. 182/93 Z. z.. Účelom jej vstupu je predpokladaná možnosť existencie záväzku tretej osoby voči menovanej, ktorý je v spojitosti s týmto konaním, ale nie je predmetom tohto konania.
12. Vo vzťahu k otázke princípu právnej istoty súd poukázal predovšetkým na nález Ústavného súdu SR I. US 151/2016: „Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky "nemo iuris" (I. US 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý
- jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci... ...princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009)... ... Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z
obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní...“
13. Podmienku vyplývajúcu z § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal žalobca zachovanú, lebo v čase smrti pôvodnej žalobkyne (svojej matky) skutočne býval spolu s ňou a nevlastnil iný byt (aj keď tam nikdy nebol prihlásený na trvalý pobyt, ako vyplýva z potvrdenia Mestského úradu P. čl. 173). Mestský úrad P. ponúkol žalobcovi náhradné byty; žalobca šiel pozerať náhradné byty, ktoré mu boli ponúknuté (ako sám uviedol), ale tieto mu nevyhovovali; pôvodne žalovaní 1/ až 3/ nepodali žalobu o vypratanie, lebo mali zato, že nájomný vzťah sa skončil. Žalobca podal následne žalobu po 16 mesiacoch.
14. Trvalé opustenie bytu je nielen úkonom faktickým, ale aj úkonom právnym a preto musí byť tiež slobodným prejavom vôle osoby, ktorá byt opúšťa. Výkladom podľa § 35 Občianskeho zákonníka nemožno dopĺňať to, čo právny úkon v skutočnosti neobsahuje. Ak nemožno uvedený nedostatok neurčitosti odstrániť týmto spôsobom, ide o právny úkon neplatný. V rámci výkladu prejavu vôle nemôže byť chýbajúci prejav vôle nahradený pohnútkou konajúceho ani v prípade, keby to podľa úsudku vonkajšieho pozorovateľa zodpovedalo pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia; na základe pravidiel spravodlivosti totiž možno za určitých podmienok odmietnuť ochranu výkonu práva, nemožno však právo novo konštituovať.
15. R. L. (pôvodná žalobkyňa) nepodala žalobu o určenie vlastníckeho práva ani žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ale žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy - ktorej účastníčkou nebola (neplatnosť kúpnej zmluvy uviedol až súčasný žalobca v doplnení z 18.02.2015). Preto na strane žalobcu (aj pôvodnej žalobkyne) v zmysle citovaných procesných ustanovení (vo vzťahu k darovacej zmluve) chýba v tomto smere aktívna vecná legitimácia a naliehavý právny záujem. Ak by aj bola darovacia zmluva vyhlásená za neplatnú, vlastníkom by bolo Mesto P., čiže na právne postavenie žalobcu ohľadne jeho nájomného vzťahu k bytu v predmetnej nehnuteľnosti by to nemalo žiadny vplyv, teda jeho právne postavenie nie je v tomto smere neisté, ide u neho len o prechod nájmu z pôvodnej žalobkyne a trvanie nájomného vzťahu a teda pre jeho postavenie nájomcu nie je podstatné, kto je vlastníkom nehnuteľnosti. Už citované prvé potvrdenie z 12.10.2013 - podpísané bratom a sestrou žalobcu je irelevantné, čo uvádza aj samotný žalobca. Druhé potvrdenie z 19.10.2013 (č.l. 283, pripravila ho žalovaná 1/) - pôvodný žalovaný 1/ a žalobca potvrdzujú úhradu nedoplatkov na nájomnom a spotrebe vody, odovzdanie kľúča od bytu a vypratanie. Listinný dôkaz - potvrdenie zo dňa 19.10.2013 v kontexte aktuálnej úpravy Občianskeho zákonníka s prihliadnutím k skutočnosti, ktorá tomuto potvrdeniu predchádzala, a ktorú uvádza Krajský súd v Prešove v bode 18 rozsudku a to, že pred podpisom citovaného potvrdenia bol reálne znemožnený prístup do jednoizbového bytu žalobcovi, čo v konečnom dôsledku potvrdili aj samotní pôvodne žalovaní 1/ a 2/ a teda žalobca nemohol reálne vykonávať svoje práva vyplývajúce z nájomného vzťahu, súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že sa jedná vzhľadom na § 37 a § 35 Občianskeho zákonníka len o potvrdenie o tam uvedených skutočnostiach, nie o dohodu o ukončení nájmu. Súd teda, na základe vykonaného dokazovania, vyhovel petitu V. žaloby, nakoľko došlo k prechodu nájmu podľa § 706 Občianskeho zákonníka ( ktorý je identický s petitom I. v žalobcom označenom tzv. eventuálnom petite), čo do petitu II. v tomto tzv. eventuálnom petite súd žalobu zamietol, nakoľko uvedený petit je konzumovaný v petite V., ktorému vyhovel. Vzhľadom na zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti z vyššie uvedených dôvodov (nedostatok naliehavého právneho záujmu, nedostatok vecnej legitimácie) súd návrhy na doplnenie dokazovania zo strany právneho zástupcu žalobcu, vzťahujúce sa k tejto časti predmetu sporu a to oboznamovaním s listinnými dôkazmi a výsluchmi ďalších svedkov zamietol.
16. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 vzhľadom na čiastočný úspech strán vo vzťahu k špecifickému predmetu a charakteru sporu tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
17. Proti výroku rozsudku, ktorým súd určil že žalobca je nájomcom jednoizbového bytu podala odvolanie žalovaná v 1. rade prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote na podanie odvolania. Dôvodila, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade so zákonom a zisteným skutkovým stavom; nedostatočne a nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov; svoje rozhodnutie nenáležite a nedostatočne odôvodnil; a neposkytol náležitú spravodlivú a účinnú
ochranu právam žalovaným, tak aby bol naplnený princíp právnej istoty, čím porušil čl. 2, čl. 16 ods. 1, § 191 ods. 1, § 215 a § 220 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 3 ods. 1, § 35, § 37 ods. 2 a § 710 ods. 12 Občianskeho zákonníka. Odvolanie právne odôvodnila odvolacími dôvodmi ust. § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) C.s.p.. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania žalovaným v 1. až 4. rade v plnom rozsahu.
18. Namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal dokazovaním, ktoré sa týka potvrdenia z 19.10.2013, výkladom jeho obsahu a ostatných žalovanými namietanými okolnosťami, ktoré sa týkajú prejavu vôle zmluvných strán z nájomného vzťahu. Žalobca podpísal potvrdenie z 19.10.2013 titulom nedoplatku na nájomnom a za vodu, odovzdal kľúče od bytu a potvrdil vypratanie bytu resp. dodatočné vypratane vedľajších priestorov bez akýchkoľvek výhrad a komentárov či pripomienok, neprotestoval proti jeho obsahu a ani nepožiadal o ochranu Mesto P. podľa § 5 Občianskeho zákonníka. Právna teória pripúšťa , aby sa trvalé opustenie predmetu nájmu bolo možné považovať za jeho skončenie, ak je sprevádzané písomnosťou takého obsahu, z ktorého bez potreby doplnenia možno usudzovať skončenie nájomného vzťahu.
19. Súd prvej inštancie nevyhodnotil skutočnosti uvedené v prehlásení žalovanej v 2. rade z 16.11.2017 o jej telefonáte so žalobcom uskutočnenom v apríli 2016 a o zámere žalobcu získať sporné nehnuteľnosti do vlastníctva s úmyslom ďalšieho predaja.
20. Žalovaná v 1. rade v podanom odvolaní namietala hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, pričom uviedla, že skutkové zistenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní je potrebné považovať hodnotenie dôkazov súdom ktoré nezodpovedá postupu podľa § 191 C.s.p., pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplývajú a ani nevyšli v konaní najavo alebo naopak ak súd neprihliadal na také skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané.
21. Vo vzťahu k výroku o nepriznaní trov konania podali odvolanie všetci žalovaní v 1. až 4. rade prostredníctvom právneho zástupcu včas. Uviedli, že podľa ich názoru súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 255 ods. 2 C.s.p., o čiastočnom úspechu sporových strán. Úspech sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Podľa napadnutého rozsudku bol žalobca úspešný len vo výroku o určenie, že je nájomcom bytu v rodinnom dome. Tento výrok sa týka iba žalovanej v 1. rade, takže ostatní žalovaní boli v konaní úspešní v celom rozsahu. Nemožno neprihliadať na to, že žalobca svojim ľahkomyseľným vedením súdnych sporov predlžuje stav právnej neistoty žalovaných, znamenajúci, že ani po bezmála 30 rokoch nie je vec skončená. Musí preto niesť zodpovednosť za vedenie a výsledok sporu.
22. Proti výroku o trovách konania podal odvolanie aj žalovaný v 5. rade prostredníctvom právneho zástupcu včas. Záver súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania považuje za nesprávny, z dôvodu, že žalobca bol úspešný len vo vzťahu k žalovaným v 1. až 4. rade. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný v 5. rade tak mal v konaní plný úspech, nakoľko žalobný nárok zaväzujúci žalovaného v 5. rade bol v celom rozsahu zamietnutý. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalovanému v 5. rade prizná nárok n náhradu trov konania.
23. K odvolaniu žalovaných v 1. až 4. rade sa vyjadril žalovaný v 5. rade. Uviedol, že súhlasí s odvolaním žalovaných voči výroku o trovách konania. Súd prvej inštancie predmetné zákonné ust. aplikoval nesprávne. Úspech vo veci sa zisťuje porovnávaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalovaného ide o plný úspech vo veci vtedy, ak je žalobný nárok uplatňovaný voči nemu zamietnutý. Tak tomu bolo aj v tomto konaní. Žiada, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolania žalovaného v 5. rade zo dňa 20.10.2020 a to tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmení tak, že žalovanému v 5. rade priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
24. K odvolaniam žalovaných sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. K odvolaniu voči výroku I. rozsudku uviedol, že argumenty žalovaných v 1. - 4. rade v ich odvolaní nič nemenia na skutočnosti, že žalobca sa stal dňom smrti (X.XX.XXXX) svojej matky R. L. nájomcom bytu, nakoľko v tom čase s ňou žil niekoľko rokov v spoločnej domácnosti a o túto spoločnú domácnosť sa staral, pričom nemal vlastný byt. Žalobca sa pokúšal prihlásiť v byte na trvalý pobyt, avšak na to bol potrebný súhlas žalovaných v 2., resp. v 1. rade (a jej manžela W. B.) ako vlastníkov nehnuteľností, ktorý mu nebol
udelený. Bez ohľadu na absenciu prihlásenia na pobyt v byte žalobcu, má tento len evidenčný charakter, rozhodujúcim je faktický stav, v ktorom žalobca býval so svojou matkou v spoločnej domácnosti, čo bolo dokazovaním preukázané.
25. Po smrti R. L. žalovaná v 1. rade s manželom W. B. ako prenajímatelia nájomnú zmluvu nevypovedali, nepožiadali súd o uloženie povinnosti žalobcu vypratať byt, ani nepodali návrh na určenie, že k prechodu nájmu na žalobcu nedošlo, ale svojvoľne zamedzili prístup žalobcu do bytu a využijúc tieseň, do ktorej sa dostal, prinútili ho byt vypratať. Toto protiprávne konanie spomínaných žalovaných však nemalo žiadny vplyv na trvanie nájomného vzťahu so žalobcom, ktorý nebol riadne ukončený. Potvrdenie o odovzdaní bytu zo dňa 12.10.2013 je podpísané žalobcovými súrodencami U. L. a X. U., ktorí sa však nájomcami bytu po smrti R. L. nestali, nájom prešiel len na žalobcu. Preto z hľadiska odovzdania bytu alebo skončenia nájomného vzťahu (podľa odvolania) je toto potvrdenie irelevantné; uvedené osoby len pomáhali s vypratávaním vecí po svojej matke v čase, keď bol žalobca po mozgovej príhode v dôsledku silných emocionálnych zážitkov v súvislosti s bytom hospitalizovaný v nemocnici. Potvrdenie zo dňa 19.10.2013, podpísané W. B. a žalobcom, potvrdzuje úhradu nedoplatkov na nájme a spotrebe vody zo strany žalobcu a odovzdaní kľúča od bytu. Tento kľúč bol už žalobcovi zbytočný, nakoľko po výmene zámkov od dverí sa do bytu nemohol dostať. Uvedené potvrdenie nie je možné vykladať ako prejav vôle pre opustenie bytu a vzdanie sa práva nájomcu, ani ako dohodu o ukončení nájmu, nakoľko (okrem nedostatku jeho obsahu) tiež absentuje žalobcov úmysel tak dobrovoľne a slobodne urobiť, ako už bolo uvedené vyššie. Je len potvrdením o skutočnostiach, ktoré sú v ňom popísané (zaplatenie nedoplatku, odovzdanie kľúča). Žalobca tak slobodne neurobil žiadny právny úkon, ktorým by ukončil nájomný vzťah a byt dobrovoľne opustil. Žalobca nikdy nemal úmysel vzdať sa nájmu bytu, ktorý so svojou matkou užíval, tento odovzdať a vypratať a ísť bývať na ulicu a prespávať v aute alebo u známych. Naopak, žalobca mal v úmysle v byte zostať bývať aj po smrti svojej matky, nakoľko nemal k dispozícii žiadne iné bývanie. Žalobca poukázal aj na príslušnú judikatúru, v zmysle ktorej „dohoda prenajímateľa a nájomcu o zániku nájmu bytu je dvojstranným právnym úkonom; konkludentné správania nájomcu bytu (napr. odsťahovanie sa z bytu) samo osebe zánik nájmu nespôsobí“ (Ro NS ČR z 11.10.2001, sp.zn. 26 Cdo/451/2000), ako aj „faktické opustenie bytu nie je samo osebe právnou skutočnosťou, ktorá by mala za následok zánik nájmu“ (Ro KS v Hradci Královom, z 19.12.1995, sp.zn. 15Co/139/1995 - obe viď JUDr. Imrich Fekete: Občiansky zákonník - veľký komentár, Eurokódex 2011, str. 2112). Poukazovania v odvolaní na požiadavku žalobcu na primeranú náhradu od Mesta P. ako argument o skončení nájmu (bod III.3 odvolania) je irelevantný, nakoľko Mesto P. v čase prechodu nájmu na žalobcu nebolo prenajímateľom predmetného bytu.
26. Obvinenie žalobcu z konania v rozpore s dobrými mravmi v odvolaní žalovaných v 1. - 4. rade považuje žalobca za zlý žart. Žalovaní sa stali vlastníkmi rodinného domu v F. F., súpisné č. XXXX, len preto, že konaním v zjavnom rozpore s dobrými mravmi, resp. so záujmom spoločnosti v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy došlo k protizákonnému prevodu nehnuteľností Okresným podnikom bytového hospodárstva P., štátny podnik (ďalej len „OPBH”) na žalovanú v 2. rade. Riaditeľ OPBH C.. U. v rozpore so zákonom ignoroval žiadosť R. L. o odkúpenie nehnuteľnosti a bezdôvodne uprednostnil žalovanú v 2. rade, pričom sám vybavoval udelenie nezákonnej výnimky, zatiaľ čo R. L. neslušne a drzo zavádzal a klamal ohľadne nemožnosti nehnuteľnosť odkúpiť. Ak žalovaní v odvolaní spomínajú žalobcov zámer získať nehnuteľnosti do vlastníctva za čisto finančný a špekulatívny, je potrebné pripomenúť, že z nezákonného a neslušného konania OPBH profitovala žalovaná v 2. rade, ktorá zjavne nikdy nemala záujem využívať nadobudnutú nehnuteľnosť na bývanie a výkon svojho povolania (čím zdôvodnila svoju žiadosť o kúpu nehnuteľnosti, uprednostnenú na úkor R. L.), nakoľko sa v krátkom čase presťahovala na druhý koniec republiky, kde žije doteraz. Žalobca považuje za smutné, že protizákonné, svojvoľné, objektívne neslušné a do oka bijúco nespravodlivé okolnosti a dôsledky prevodu nehnuteľnosti neboli napravené ani vo výše dvadsať rokov trvajúcom predchádzajúcom konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy, a to len z procesného dôvodu, spočívajúceho v nedostatku aktívnej legitimácie prokurátora na podanie žaloby v danej veci, ani v prebiehajúcom konaní. Ani po 30 rokoch sa tak žalobca naďalej nedočkal spravodlivosti, pričom je sám obviňovaný z konania v rozpore s dobrými mravmi tými, ktorí ho nezákonne, svojvoľne, drzo a neslušne doslova vyhodili na ulicu z bytu, ktorého bol právoplatným nájomcom, v deň pohrebu jeho matky a následne ho prinútili byt vypratať.
27. Žalobca považuje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania za zákonné a spravodlivé, najmä s ohľadom na to, že priznanie náhrady trov konania žalovaným by ešte viac prehlbovalo krivdu a nespravodlivosť, spáchanú na R. L. a žalobcovi ako jej právnom nástupcovi, ktorá už bola spomínaná
vyššie vo vzťahu k žalovaným v 1. - 4. rade. V nie menšom rozsahu to však platí aj voči žalovanému v 5. rade (Mesto P.), na ktorého v konečnom dôsledku prešiel všetok majetok, práva a záväzky OPBH (prostredníctvom Mestského bytového podniku, obecného podniku P., ktorý bol právnym nástupcom OPBH P., š.p., pričom zakladateľom Mestského bytového podniku bol žalovaný v 5. rade, na ktorého neskôr po zrušení bez likvidácie prešiel všetok majetok, práva a záväzky). Žalobca poukázal tiež na to, že žalovaný v 5. rade v predchádzajúcom konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy na základe žaloby prokurátora (sp.zn. 17C/593/1993, 10C/219/1998 a 9C/409/2002), napriek jeho procesnému postaveniu na strane žalovaných, opakovane navrhoval žalobe vyhovieť a vyhlásiť zmluvu za neplatnú. Takýto postoj bol pochopiteľnou snahou o nápravu nezákonnosti a nespravodlivosti, ktorej sa v rozpore s dobrými mravmi a neslušne dopustil zástupca právneho predchodcu žalovaného v 5. rade. Spomínaný Mestský bytový podnik, obecný podnik P. ako právny nástupca OPBH P., š.p. podal dokonca dňa 27.9.1993 na OS P. určovaciu žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy; príslušné konanie 10C/805/1993 bolo zastavené pre prekážku litispendencie (skôr začatej veci), nakoľko okresný prokurátor podal žalobu vo veci neplatnosti Kúpnej zmluvy v konaní 17C/593/1993 už 29.7.1993. Žalovaný v 5. rade tak až do tohto konania vyjadroval svoj výslovný súhlas s vyhlásením neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa vlastníkom nehnuteľnosti stala žalovaná v 2. rade; až v tomto konaní zaujal diametrálne odlišný postoj. Priznanie náhrady trov právnemu nástupcovi subjektu, ktorého zástupca (OPBH, zastúpený C.. U.), protizákonne, svojvoľne, drzo a neslušne znemožnil R. L. nadobudnúť majetok, zapríčinil tri desaťročia trvajúce súdne spory bez dosiahnutia spravodlivosti, by žalobca považoval za výsmech jeho (a jeho právnej predchodkyne) snahe o nápravu.
28. Ustanovenie § 257 C.s.p. umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca si uvedomuje, že jeho snaha o spravodlivosť a nápravu krivdy s odstupom troch desiatok rokov môže vyznievať naivne, zbytočne a kontraproduktívne. Jednako si myslí, že by nemal byť za túto snahu trestaný. Žalobca tiež poukazuje aj na to, že s predmetným súdnym konaním mal tiež nie malé náklady, pričom žalobca je dôchodcom s minimálnym dôchodkom, bez vlastného bývania a ďalšieho majetku. V prípade čo i len čiastočného priznania náhrady trov v prospech žalovaných môže byť predpokladaná výška náhrady trov konania likvidačná. Žalobca má za to, že aj z čisto procesného pohľadu úspech alebo neúspech vo veci nemožno posudzovať len počtom výrokov v navrhovanom petite a pomerom, v akom im súd vyhovel alebo nie. Aj v predmetnom konaní sa žalobca požadovanými výrokmi usiloval o to, aby dosiahol komplexné a konečné usporiadanie vzťahov, pričom niektoré z výrokov len zabezpečovali funkčnosť a vykonateľnosť iných výrokov (napr. povinnosť vydať, resp. odovzdať nehnuteľnosti). Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.
29. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní v 1. až 4. rade prostredníctvom právneho zástupcu. K ukončeniu nájomného vzťahu uviedli, že vytýkajú súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Výrok súdu je nedostatočne odôvodnený a teda nepreskúmateľný. K otázke dobrých mravov uviedli, že žalovaná v 2. rade sa uchádzala o kúpu rodinného domu a postupovala podľa zákona a nemôže niesť zodpovednosť a dôsledky za nedostatky v činnosti predávajúceho OPBH P. ani schvaľujúceho bývalého ONV v P.e, pričom sa dôvodne spoliehala na platnosť právneho úkonu, pretože kúpna zmluva z 10.9.1990 bola registrovaná štátnym notárstvom.
30. K vyjadreniu žalobcu o nepriznaní trov konania, žalovaní uviedli, že sú nesprávne tvrdenia žalobcu o vyjadreniach mesta P., ktoré v doterajších konaniach žiadalo vyhlásiť kúpnu zmluvu z 10.9.1990 za neplatnú. To nezodpovedá vyjadreniu žalovaného v 5. rade vo veci sp.zn. 10C/219/98 a ani späťvzatiu žaloby OPBH P. vo veci sp.zn. 15C/273/91 z dôvodov, že žalobca túto zmluvu považoval za platnú. Navrhli, aby odvolací súd žalobu zamietol a priznal žalovaným trovy konania v plnom rozsahu.
31. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca. Žalobca tak slobodne neurobil žiadny právny úkon, ktorým by ukončil nájomný vzťah a byt dobrovoľne opustil. Súhlasí s tvrdením vo vyjadrení žalovaných v 1.-4. rade, že žalovaná v 2. rade nemôže niesť zodpovednosť a dôsledky za nedostatky v činnosti predávajúceho OPBH P., ani schvaľujúceho bývalého ONV v P.e. Na druhej strane sa však vynára otázka, prečo riaditeľ OPBH P. š.p. C.. U. protizákonne, svojvoľne, drzo a neslušne ignoroval žiadosť R. L. a uprednostnil žalovanú v 2. rade, pričom osobne vybavoval udelenie neoprávnenej výnimky a následne klamlivo informoval R. L. o procese vybavenia jej žiadosti? Za jeho konanie žalovaná v 2. rade skutočne nemôže niesť právnu zodpovednosť. Faktom však je, že z neho profitovala, nakoľko nehnuteľnosť nadobudla.
32. Žalobca trvá na tom, že žalovaný v 5. rade v predchádzajúcom konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy na základe žaloby prokurátora (sp.zn. 17C/593/1993, 10C/219/1998 a 9C/409/2002), napriek jeho procesnému postaveniu na strane žalovaných, opakovane navrhoval žalobe vyhovieť a vyhlásiť zmluvu za neplatnú. Ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní pred Krajským súdom v Prešove ako odvolacím súdom (sp.zn. 3Co/354/05) dňa 24.10.2006 zástupca Mesta P. ako žalovaného v 1. rade, rovnako ako žalobca (SR - Okresný prokurátor P.) „navrhuje rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukazuje na to, že to možno vyznie zvláštne, lebo sú žalovaní, ale ide o nehnuteľnosti, kde sú byty, kde žijú ľudia. Preto majú za to, že riaditeľ OPBH mal o opatrení vedieť“. Ako dôkazy predložil žalobca Zápisnica z pojednávania pred KS PO, sp.zn. 3Co/354/05 zo dňa 24.10.2006. Rovnako žalobca trvá na tom, že Mestský bytový podnik, obecný podnik P. ako právny nástupca OPBH P., š.p. (ktorého právnym nástupcom je Mesto P.) podal dňa 27.9.1993 na OS P. určovaciu žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy, pričom konanie 10C/805/1993 bolo zastavené pre prekážku litispendencie (skôr začatej veci), nakoľko okresný prokurátor podal žalobu vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy v konaní 17C/593/1993 už 29.7.1993. (Dôkaz: Návrh MBP na začatie konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24.9.1993 (sp.zn. 10C/805/93) Zápisnica z pojednávania pred OS PP sp.zn. 17C/593/1993 zo dňa 15.11.1993) Mestský bytový podnik ako žalovaný v konaní pred Okresným súdom P., sp.zn. 17C/593/93 o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy sa vyjadril k žalobe Slovenskej republiky, zastúpenej Okresným prokurátorom v P.e, v tom zmysle, že so žalobou súhlasil a odporúčal súdu žalobe vyhovieť. (Dôkaz: Vyjadrenie MBP k žalobe - sp.zn. 17C593/93, zo dňa 12.10.1993). Žalobca považuje za veľmi pravdepodobné, že pokiaľ by Mestský bytový podnik pokračoval v začatom konaní sp.zn 10C/805/1993, mohla byť príslušná kúpna zmluva právoplatne vyhlásená za neplatnú, nakoľko návrh okresného prokurátora na vyhlásenie rovnakej zmluvy za neplatnú v obdobnom súdnom konaní sp.zn. 17C/593/1993 bol v konečnom dôsledku neúspešný (po viacerých neprávoplatných rozhodnutiach o neplatnosti) len z dôvodu údajnej neexistencie právomoci pre prokurátora na podanie takéhoto návrhu. Spravodlivosť sa však nedosiahla, preto je žalobca nútený snažiť sa o ňu inými, hoci zložitejšími, prostriedkami.
33. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade, odvolanie žalovaných v 1/. až 4/. rade a odvolanie žalovaného v 5/. rade nie je opodstatnené.
34. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
35. Podľa § 706 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nájomca zomrie a ak nejde o byt v spoločnom nájme manželov, stávajú sa nájomcami (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt. Ak sa prenajímateľ domnieva, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu podľa odseku 1, môže sa v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa o nich dozvedel, najneskôr však v lehote troch rokov odo dňa smrti nájomcu, domáhať na súde, aby určil, že k prechodu nájmu bytu nedošlo.
36. Prechod nájmu bytu je teda osobitným následkom, ktorý zákon spája so smrťou nájomcu ako právnou skutočnosťou. Dochádza k nemu zo zákona, nevyžaduje sa súhlas prenajímateľa, ani uzatvorenie novej nájomnej zmluvy. Zmyslom ustanovení o prechode nájmu bytu je teda ochrana osôb, ktoré s nájomcom spoločne žili v prenajatom byte, a to nielen ako spoloční nájomcovia, ale aj ako osoby, ktorým patrilo iba právo bývania odvodené od práva nájomcu.
37. Okrem smrti nájomcu je predpokladom prechodu nájmu bytu vždy aj to, že predmetom nájmu bol byt a nájomný vzťah zomrelého nájomcu trval ku dňu jeho smrti. Prechod nájmu na nájomcove deti je okrem definovaného príbuzenského vzťahu podmienkou prechodu nájmu i to, aby príslušná osoba s nájomcom v spoločnej domácnosti žila v deň jeho smrti a nemala vlastný byt. Osoba žila v deň smrti
nájomcu v spoločnej domácnosti s ním aj vtedy, ak nájomca zomrel v zdravotníckom zariadení a aj vtedy, ak osoba, na ktorú má nájom prejsť, sa prechodne zdržiavala inde. Významné je, že tu (na rozdiel od § 706 ods. 1 druhá veta) stačí, aby táto osoba žila (iba) v deň smrti nájomcu s ním v spoločnej domácnosti (zákon nepredpisuje dĺžku trvania takéhoto spolužitia), avšak aj tu musí ísť o spoločnú domácnosť. Ani u týchto osôb teda nestačí iba bývať v byte nájomcu v deň jeho smrti; zákon vyžaduje existenciu spoločnej domácnosti s nájomcom, teda musí ísť o trvalé spoločné súžitie osoby s nájomcom založené a trvajúce so súhlasom nájomcu a s cieľom, aby takým bolo bez vopred stanoveného časového obmedzenia.
38. Podľa tohto ustanovenia (§ 706 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka) môže prejsť nájom iba na tu vymenované osoby v príbuzenskom vzťahu s nájomcom. Výpočet osôb, na ktoré prechádza nájom bytu, je v prvej vete § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka taxatívny a nie je možné ho rozširovať o ďalších príbuzných, v tomto ustanovení neuvedených.
39. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca býval v spoločnej domácnosti s matkou žalobcu a v konaní nebolo preukázané, žeby matka žalobcu bola vyjadrila nesúhlas s takýmto spolužitím. V konaní taktiež nebolo preukázané, že žalobca v čase smrti matky mal zabezpečené iné bývanie, resp. mal právny titul, ktorý by mu zakladal právo na bývanie.
40. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 20 Cdo 1653/98 [(R (ČR) 20/2001] „Mít „vlastní byt“ ve smyslu § 706 odst. 1, věty první, obč. zák., znamená disponovat takovým právním titulem, který zakládá právo na bydlení, jež podle své povahy slouží k trvalému uspokojení potřeby bydlet. Spoluvlastník domu, který má právní možnost užívat byt v tomto domě, má vlastní byt.“
41. Po smrti právnej predchodkyne žalobcu, R. L., žalovaná v 1. rade spolu s nebohým manželom nevypovedali nájomnú zmluvu žalobcovi a ani sa nedomáhali žalobou na súde podľa § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prekluzívnej lehote troch rokov od smrti nájomcu (od X.XX.XXXX.), že k prechodu nájmu bytu nedošlo. Správnym je teda záver súdu prvej inštancie, že po smrti žalobkyne, R. L., došlo k prechodu práva k nájme bytu na žalobcu, L. L., podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
42. Správnym je aj záver súdu prvej inštancie, že Potvrdenie zo dňa 19.10.2013 (č.l. 283 spisu) nie je dohodou o ukončení nájmu bytu ako to vyžaduje Občiansky zákonník v ust. § 710, ale len potvrdením o tam uvedených skutočnostiach.
43. Podľa § 710 ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka, nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou. Ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. Ustanovenie § 676 ods. 2 neplatí pre zánik nájmu bytu. Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže nájomcovi písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu.5a) Ak bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d), že nájomca nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, a preukáže, že ku dňu doručenia výpovede bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov,5b) výpovedná lehota sa predlžuje o ochrannú lehotu, ktorá trvá šesť mesiacov.
44. Ustanovenie § 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje písomnú formu dohody o skončení nájmu bytu (bez ohľadu na to, či samotná nájomná zmluva bola uzatvorená v písomnej forme). Ak takto zákonom ustanovená písomná forma nebola dodržaná, právny úkon je neplatný (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a to absolútne (§ 37 Občianskeho zákonníka). Konkludentné konanie nájomcu bytu, faktické odsťahovanie sa z bytu, nemá samo osebe za následok zánik jeho práva nájmu, pretože dohoda prenajímateľa a nájomcu o zániku nájmu musí mať písomnú formu. Dohodou o skončení nájmu bytu je však iba taká dohoda, z ktorej je zrejmá vôľa oboch zmluvných strán nájomný vzťah k bytu ukončiť. V prípade skončenia nájmu dohodou zaniká nájom bytu dňom, ktorý je v dohode uvedený.
45. Z predloženého potvrdenia zo dňa 19.10.2013 (prílohová obálka č.l. 545 spisu) vyplýva, že „Dolepodpísaný C.. W. B., bytom P. potvrdzujem prevzatie 75,- euro, dňa 18.10.2013, od p. L. L., za nedoplatky v nájme a spotrebe vody. Zároveň potvrdzujem odovzdanie kľúča od 1-izbového bytu na prízemí F.. O.. XX po zosnulej matke R. L.. Vypratanie bytu sa uskutočnilo p. L. L. 18. a 19. 10.2013. Pivnica, žuder (chodba), drevené sklady a šopy na dvore i dvor budú vypratané 21.10.2013.“
46. Z predmetného potvrdenia o zaplatení nedoplatku na nájomnom za vodu, odovzdanie kľúčov od zámku, ktorý bol vymenený, nemožno vyvodiť, že ide o slobodný, vážny a určitý prejav žalobcu uzatvoriť dohodu o skončení nájmu k bytu. Uvedeným potvrdením sa deklarovalo, že žalobca vyplatil dlh na nájomnom a spotrebe vody. Ďalej sa podpisom strán potvrdilo, že žalobca vypratá po zosnulej matke byt a dvor. Z uvedeného potvrdenia však zo žiadnych skutočností nevyplýva, že strany sa dohodli na skončení nájmu k bytu. Z uvedeného potvrdenia nemožno vyvodzovať takýto úmysel žalobcu, zvlášť za situácie, ak žalobca nemal zabezpečené žiadne iné bývanie, čo vyplynulo aj z výpovedí žalobcu, svedka U. K. a svedka E. L. na pojednávaniach (asi tri noci spal v aute, bod 19 odôvodnenia rozsudku). V konaní nebolo preukázané, žeby žalobca pred 19.10.2013 bol urobil akýkoľvek úkon smerujúci k zabezpečeniu nového práva na bývanie. Z potvrdenia mesta P. zo dňa 6.11.2017 vyplynulo, že Uznesením Mestského zastupiteľstva P. zo dňa 12.11.2013 č. 222/2013 mu bol pridelený jednoizbový byt na ulici X., ktorý žalobca odmietol prevziať dňa 14.11.2013. K prideleniu bytu mestom došlo po podpise sporného potvrdenia.
47. Podľa ust. § 191 C.s.p, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
48. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.
49. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.
50. V prejednávanej veci bolo dostatočne preukázané, že žalobca býval spoločne s matkou v čase smrti, nebol vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti určenej na bývanie a nedisponoval ani žiadnym právom bývania k inej nehnuteľnosti, a teda podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako už bolo konštatované vyššie, došlo k prechodu nájmu k bytu na žalobcu, L. L..
51. Správnym je aj záver súdu prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto záverom v celom rozsahu stotožňuje, že Potvrdením zo dňa 19.10.2013, podpísaným medzi žalobcom a C.. W. B., nebol preukázaný prejav vôle strán uzatvoriť dohodu o skončení nájmu k bytu. Vzhľadom na vyššie uvedené k dohode o skončení nájmu bytu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade (pôvodne žalovanou v 2. rade) a jej manželom (pôvodne žalovaným v 1. rade) nedošlo, nakoľko nebola splnená podmienka písomnej formy dohody o skončení nájmu bytu.
52. Podľa § 251 C.s.p., trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
53. Podľa § 252 C.s.p., každý platí výdavky, ktoré mu v konaní vzniknú.
54. Podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
55. Podľa ustanovenia § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
56. Podľa § 262 ods. 1 , ods. 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
57. Na základe výzvy odvolacieho súdu k aplikácii ust. § 257 C.s.p. žalovaný v 5. rade uviedol, že má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré potreboval na bránenie svojho práva. Žalovaný je presvedčený o tom, že v predmetnom konaní je namieste postup v súlade s § 255 C.s.p. pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania, pretože nie sú tu žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný má za to, že v danom prípade neboli naplnené predpoklady pre to, aby súd v žalobcom prezentovaných dôvodoch videl dôvody hodné osobitného zreteľa a z tohto titulu v celom rozsahu úspešnému žalovanému v 5. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal. K nepriznaniu trov v konaní z dôvodu hodných osobitného zreteľa poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. 12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14, v zmysle ktorého dôvody hodné osobitného zreteľa sa týkajú sociálnych a majetkových pomerov - kedy ide predovšetkým o výnimočné okolnosti. Žalobca nijako nepreukázal a nezdôvodnil relevantným spôsobom, prečo by súd mal prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody, ktoré uvádza ako hodné osobitného zreteľa nemožno považovať za relevantné. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, ale aj si všímať okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Žalovaný udáva, že si počas celého konania plnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 167 ods. 2 C.s.p., písomne sa vyjadril k uplatnenému nároku, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvolával, a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca si uplatnil svoj žalobný nárok prostredníctvom kvalifikovanej právnej pomoci - bol zastúpený právnym zástupcom; že žalobca nebol úspešný z dôvodu svojho konania; žalovaný poukázal aj na to, že žalobca je tou stranou sporu, ktorá má v rukách to koho označí za stranu v konaní ako aj to čo bude predmetom konania. Aj vzhľadom na uvedené je žalovaný toho názoru, že v danom prípade nie je dôvod na aplikáciu ust. § 257 C.s.p..
58. Na výzvu odvolacieho súdu sa vyjadrili žalovaní v 1. až 4. rade. Navrhli neaplikovať § 257 C.s.p. pretože podľa ich názoru nie sú splnené podmienky jeho použitia, t.j. existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 C.s.p. možno v konaní uplatniť celkom výnimočne, nie extenzívne a s prihliadnutím na všetky okolnosti uplatnených nárokov a správaním sa sporových strán pri ich uplatňovaní. Žalobca (a do roku 1913 jeho matka pod jeho vedením) sa domáhal voči ním nárokov bezdôvodne v rozpore so zákonom (napr. s § 137,456 C.s.p.), v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR v predchádzajúcej veci žaloby prokurátora o neplatnosť kúpnej zmluvy (M Cdo/48/2000), ďalšími rozhodnutiami súdov v tejto veci, judikatúrou súdov a skutočným stavom. Žalobca nebral do úvahy obsah vyjadrení žalovaných, v ktorých upozorňovali najmä na právnu stránku sporu. Žalobca spor viedol neúmerne dlho, a hoci bol zastúpený advokátom, žaloval a opakovane upravoval žalobu množstvom petitov, ktoré nemohli v konaní obstáť ale neúmerne predlžili celé konanie začaté ešte žalobou R. L. z 11. 1. 2007. Nepodal ani odvolanie proti rozsudku v časti o zamietnutí žaloby o eventuálnom petite II. Spor trvá už viac ako 15 rokov a prebiehal už na všetkých stupňoch súdnej sústavy SR. Privodil žalovaným nemálo problémov a duševného i fyzického strádania. Ak došlo k pochybeniam, tak ich zavinil predávajúci štátny podnik, jeho vtedajší zakladateľ a orgán štátnej moci a správy ONV P. ale aj štátne notárstvo, ktoré registrovalo tento právny úkon. V priebehu tohto sporu vynaložili finančné prostriedky na obhajobu a bránenie svojich práv.
59. Na výzvu odvolacieho súdu k aplikácii § 257 C.s.p. sa vyjadril aj žalobca. Uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach uvedených vo vyjadreniach, ktoré boli súdu doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Súhlasí s aplikáciou § 257 C.s.p., pričom na možnosť použitia poukázal aj právny zástupca vo
„Vyjadrení žalobcu k odvolaniam žalovaných zo dňa 8.1.2021“. Navrhol, napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
60. Účelom ustanovenia § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.
61. Toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009)
62. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že možno spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s týmto konaním hradili žalovaní v 1 až 5 rade sami. S týmto konštatovaním a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6?M Cdo 5/2011 sa stotožnil aj odvolací súd „...dovolací súd poznamenáva, že v ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p. je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky uplatnenia právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania; dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti. Predmetné ustanovenie umožňuje tak presadiť aplikáciu ustanovenia § 1 O.s.p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak pokiaľ možno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje. Musí ale ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale ja v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch) jeho aplikácie. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod.“
63. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/24/2011 „V sporovom konaní (v danom prípade ide o také konanie) sa otázka náhrady trov konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 142 ods. 1 O.s.p.) a princípom procesného zavinenia na zastavení konania (§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p). Len výnimočne môže súd v konaní (procesne) úspešnému účastníkovi nepriznať náhradu trov konania. Občiansky súdny poriadok v § 150 ods. 1 O.s.p. priznáva súdu moderačné právo zmierniť dôsledky (dopady) ustanovení upravujúcich náhradu trov konania. Pokiaľ sú splnené predpoklady uvedené v tomto ustanovení, môže súd výnimočne nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, ktorému by inak priznal náhradu trov celkom alebo sčasti. Ustanovenie § 150 O.s.p. umožňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť výnimočne na zvláštnosti prejednávanej veci a prispieť tým k odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie jednotlivých zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o náhrade trov konania. Úvaha súdu, či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia, musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých relevantných okolností konkrétnej veci, vrátane okolností demonštratívne uvedených v druhej vete § 150 ods. 1 O.s.p.. Predmetné ustanovenie preto nemožno interpretovať tak, že súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy náležíte vysvetlená a konkretizovaná. Pri posudzovaní, či v tej - ktorej veci sú tieto dôvody dané, musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery (treba zdôrazniť,
že všetkých) účastníkov konania a vziať do úvahy nielen to, aké sú pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale to, aký bude dopad aplikácie § 150 ods 1 O.s.p. na (medziiným tiež majetkové) pomery účastníka na opačnej procesnej strane. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu procesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania a pod. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Musí teda ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležíte odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.“
64. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. (Pozri uznesenie Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14)
65. Odvolací súd vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v majetkovej situácii žalobcu, v okolnostiach, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a povahe a okolnostiach sporu.
66. Žalobca v konaní preukázal (č.l. 467 - 477 spisu), že jeho jediným príjmom je starobný dôchodok vo výške 407,30 eur k 1.1.2017. Nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, býva v nájomnom byte a nie je ani žiadny predpoklad vzhľadom na vek žalobcu a predpokladanú výšku trov konania, aby žalobca bol schopný tieto trovy konania zaplatiť. Zaviazať žalobcu na náhradu trov konania stranám sporu by podľa názoru odvolacieho súdu bolo pre neho likvidačné. Spor trval od 11.1.2007, žalobca sa stal právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne, ktorá zomrela X.XX.XXXX. Pokračovanie v konaní žalobca oznámil súdu dňa 18.2.2015, žalobca bol v konaní čiastočne úspešný.
67. Odvolací súd prihliada aj na okolnosti sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu ak by bývalý zástupca OPBH P., C.. U., nebol konal v rozpore so zákonom a prekročil rozsah svojich právomocí, spor by sa nebol začal. Pôvodná žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou v 2. rade a žalovanou v 1. rade a jej manželom, C.. W. B., potom, ako Okresný súd P. rozhodnutím č. 9C/409/2002 zo dňa 2.5.2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 3Co/354/2005 zo dňa 24.10.2006 určil, že kúpna zmluva uzatvorená medzi predávajúcim Okresným podnikom bytového hospodárstva, š.p. P. (OPBH š.p. P.) a kupujúcou C.. R.. B. (žalovanou v 2. rade) zo dňa 10.9.1990, registrovaná bývalým Štátnym notárstvo v P.e dňa 26.9.1990 pod č. RI, II XXXX/XX o odpredaji rodinného domu s príslušenstvom, je neplatná. Je potrebné prisvedčiť žalovaným, že nemôžu niesť zodpovednosť za konanie riaditeľa OPBH, š.p. P., ale je potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že bola to práve žalovaná v 2. rade a následne po uzatvorení darovacej zmluvy aj žalovaná v 1. rade spolu s manželom, ktorí profitovali z konania C.. U. v rozpore so zákonom tým, že porušil ponukovú povinnosť zo strany predávajúceho podľa Vyhlášky Federálneho ministerstva financií o hospodárení s národným majetkom č. 119/1988 Zb. a pôvodnej žalobkyni R. L. neponúkol túto nehnuteľnosť, aj napriek tomu, že si o odkúpenie riadne a včas požiadala a k uvedenej nehnuteľnosti na rozdiel od žalovanej v 2. rade mala riadne užívacie právo.
68. Vo vzťahu k odolaniu žalovaného v 5. rade voči výroku o trovách konania, tak ako poukázal vo svojom vyjadrení aj právny zástupca žalobcu, Mesto P., na ktorého prešli práva a záväzky OPBH š.p. P. prostredníctvom Mestského bytového podniku, obecného podniku P., ktorý bol právnym nástupcom OPBH P., š.p., na začiatku sporu žiadal vyhlásiť kúpnu zmluvu za neplatnú (č.l. 668-677 spisu) a až v priebehu sporu zaujal odlišný postoj. Vzhľadom na postoj žalovaného v 5. rade počas celého konania, ktorý zmenil svoj postoj neskôr v neprospech žalobcu a zohľadňujúc aj tú skutočnosť, že C.. U. zastupoval štátny podnik OPBH P. do ktorého práv a záväzkov vstúpilo Mesto P., bol morálne zodpovedný za vznik tohto konania. Odvolací súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že nepriznanie trov konania
žalovanému v 5. rade nezasiahne v takej miere majetkovú sféru žalovaného v 5. rade, v porovnaní s majetkovou sférou žalobcu.
69. Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti a povahu sporu, majetkovú situáciu žalobcu a dôsledky na jeho finančnú sféru sú splnené podmienky pre aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku.
70. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalovaných v 1. až 4. rade a odvolanie žalovaného v 5. rade za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v zmysle ustanovenia § 387 C.s.p. potvrdil ako vecne správny.
71. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 odsek 1 C.s.p. a podľa ust. § 255 odsek 1 C.s.p. v spojení s ust. § 262 odsek 2 C.s.p. tak, že žalobca vzhľadom na úspech v odvolacom konaní má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 1. až 5. rade.
72. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).