Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-167-2019.pdf
PDF · 497.16 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/167/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, Mozartova 9, Bratislava, zastúpený: JUDr. Dagmar Kubovičová, Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: Anassa, s.r.o., IČO: 47 054 182, Medená 9, Bratislava, zastúpený: PETKOV & Co s.r.o., IČO: 50 430 742, Šoltésovej 14, Bratislava, o zaplatenie 1.711,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. januára 2019 č. k. 18C 42/2016-604 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v napadnutej časti o trovách konania p o t v r d z u j e .
Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP doručený Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.09.2020 z a m i e t a .
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného zo dňa 27.09.2018 na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) CSP doručený súdu prvej inštancie dňa 01.10.2018, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.711 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.711 eur od 14.03.2016 do zaplatenia do troch dní od jeho právoplatnosti a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď vychádzal zo žaloby žalobcu požadujúcej od žalovaného uvedenú sumu s príslušenstvom, skutkovo odôvodnenej tým, že ako organizácii kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „Autorský zákon“) mu bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR dňa 11.5.2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165 na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, či v iných prevádzkach - napr. v reštauráciách, kaviarňach, baroch. Podľa žaloby poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení sa považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom, žalobca uzatvára s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie
licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu - časť II, sekcia B, odsek 2. V žalobe bolo ďalej uvedené, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia H. O. v štandarde hotel 4*. Žalobca mal za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom hoteli v roku 2015 používal predmety ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania technickými zariadeniami. Žalobca z webovej stránky žalovaného zistil, že v H. O. dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami
- 29 zvukovoobrazovými zariadeniami v izbách. Medzi žalobcom a žalovaným (prostredníctvom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky - ďalej len „ZHR SR“, ktorého je žalovaný členom) prebiehali v roku 2015 rokovania o podmienkach hromadnej licenčnej zmluvy, tieto rokovania však boli neúspešné. Žalobca preto upozornil žalovaného, že ním spravované predmety ochrany používa neoprávnene, vyzval ho k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia a k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy. Keďže k vydaniu bezdôvodného obohatenia nedošlo, žalobca si žalobou uplatnil sumu 1.711,- eur za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015. Uvedenú sumu žalobca špecifikoval v zmysle svojho sadzobníka licenčných odmien tak, že predstavuje dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny 2x (29 zvukovoobrazových zariadení x 29,50 eur za hotel 4*) = 1.711,- eur. K žalobe doložil Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 pre žalobcu č. k. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.5.2010, Sadzobník autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel s účinnosťou od 1.1.2015.
2. Súd prvej inštancie vydal vo veci platobný rozkaz, keď žalovaný v odpore proti nemu namietal, že žalobca neoznačil žiadne dôkazné prostriedky, ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení, najmä pokiaľ ide o jeho aktívnu vecnú legitimáciu. Poukázal na § 81 Autorského zákona a uviedol, že žalobca je oprávnený konať výlučne v prospech a na účet tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje, pričom z dohody musí byť zrejmé, v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam. Žalovaný ďalej uviedol, že v roku 2015 prostredníctvom ZHR SR rokoval so žalobcom o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy na použitie predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu v prospech nositeľov práv. K dohode však nedošlo, a to z dôvodu, že ZHR SR žiadal od žalobcu predloženie zoznamu ním zastúpených nositeľov práv a súčasne aj zoznam predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonáva správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, a to na posúdenie, či žalovaným mohlo dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania „dodávaného“ tým ktorým vysielateľom alebo retransmiterom. Keďže žalobca tieto údaje neposkytol, žalovaný s ním neuzatvoril hromadnú licenčnú zmluvu, keď nebolo možné posúdiť, za použitie čoho a v prospech koho by mal platiť licenčnú odmenu. Podstatou licencie je udelenie súhlasu na použitie konkrétne špecifikovaných diel - predmetov ochrany, a to bez ohľadu na to, či ich oprávnený (žalovaný) aj reálne použije alebo nepoužije. Žalovaný mal za to, že nemožno po každom ubytovacom zariadení paušálne požadovať, aby platil za použitie „nevedno čoho“ práve žalobcovi len preto, že je registrovanou organizáciou kolektívnej správy, a to bez znalosti zoznamu zastúpených autorov a rozsahu ich diel, ktorých sa zastúpenie týka, a tak podstúpiť riziko, že následne bude čeliť žalobe samotného autora, ktorý nie je zastúpený žalobcom, alebo síce je, avšak nie vo vzťahu k dielu, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Podľa žalovaného ďalej nepostačuje pre preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení žalovaného, ale žalobca musí preukázať, že televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať „signál“, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, ďalej, že žalovaný tento signál aj reálne prijímal a sprostredkovával svojim zákazníkom a súčasne, že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Súčasne považoval za nutné preukázať aj to, že všetky tieto predpoklady boli splnené v rozhodujúcom období, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca koná v rozpore so svojou základnou povinnosťou vykonávať kolektívnu správu práv ním zastúpených autorov, a to riadne a s náležitou starostlivosťou. Žalovaný tak žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
3. Žalobca v rámci písomného vyjadrenia k odporu žalovaného uviedol, že v čase rokovaní so ZHR SR v roku 2015 nikdy nespochybnil skutočnosť, že žalobca je oprávnený k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy a nevzniesol ani požiadavku uvedenia zoznamu zastupovaných autorov a zoznamu predmetov ochrany, pretože medzi nimi bola sporná len výška odmeny, keďže ZHR SR odmietol akceptovať Sadzobník žalobcu. Žalobca ponúkol ZHR SR zľavu z ročnej licenčnej odmeny, ten však ponúkol vyplatiť licenčnú odmenu vo výške 1 000,- eur/rok 2015 za všetkých svojich členov za používanie všetkých diel, ku ktorým žalobca vykonával správu. ZHR SR podal aj žiadosť na Ministerstvo kultúry SR o preverenie Sadzobníka žalobcu a získanie informácií ohľadom žalobcom zastupovaných nositeľov práv,
následne v roku 2015 podal podnet Protimonopolnému úradu SR vo veci Sadzobníka žalobcu. Keďže sa názory žalobcu a ZHR SR na obsah kolektívnej licenčnej zmluvy líšili, žalobca vyzval jednotlivých členov ZHR SR, teda aj žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Reakciou na uvedené bolo rokovanie žalobcu a ZHR SR dňa 15.10.2015, kedy ZHR SR predložil žalobcovi návrh Dohody o urovnaní, súčasťou ktorej bol návrh Kolektívnej licenčnej zmluvy. Žalovaný - zastúpený ZHR SR tak nikdy nespochybnil legitimitu žalobcu, ani nežiadal preukázať zoznam autorov, či zoznam ich diel. Na rokovaní dňa 13.1.2016 sa opätovne riešila výška odmeny za členov ZHR SR a keďže žalobca s ponukou ZHR SR nesúhlasil, právny zástupca ZHR SR prvýkrát uviedol, že odporučí svojim členom ako obranu požadovať preukazovanie všetkých zmlúv autorov. Žalobca poukázal aj na to, že ZHR SR v roku 2015 zaslal svojim členom informáciu o tom, že pripravuje žalobu o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal svojich členov o zaslanie finančných prostriedkov vo výške 50% licenčnej odmeny podľa Sadzobníka žalobcu. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu spochybnenú žalovaným, žalobca mal za to, že Oprávnením Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 preukázal, že má postavenie organizácie kolektívnej správy a vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Poukázal na to, že ak používateľ chce používať predmety ochrany a ak je pre daný spôsob používania predmetov ochrany udelené oprávnenie na kolektívny výkon správy, tak používateľ je povinný plniť svoje povinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy, pokiaľ používateľ nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv vylúčil kolektívnu správu. Z uvedeného potom vyvodil, že ak sa žalovaný chce zbaviť povinnosti plniť žalobcovi, tak sa dostáva do pozície nositeľa dôkazného bremena a je na ňom preukázať, či a v akej časti došlo zo strany jednotlivých nositeľov práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal diela chránené autorským právom, tak neoprávnene zasiahol do autorských práv autorov, ktorých zastupuje žalobca, pričom z uvedeného vyvodil právo žalobcu ako organizácie kolektívnej správy domáhať sa voči neoprávnenému porušovateľovi autorských práv vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca poukázal na rozhodnutie Městského súdu v Prahe zo dňa 15.6.2016 a rozsudok Krajského súdu v Plzni z 11.10.2016, ktoré riešili obdobnú situáciu bezdôvodného obohatenia. Žalobca v ďalšej časti svojho vyjadrenia vysvetlil ustanovenie § 40 ods. 4 Autorského zákona, keď mal za to, že dané ustanovenie zákona platí výslovne pre prípad licenčných zmlúv, ak neboli uzatvorené v písomnej forme a pojednáva o vydaní potvrdenia o udelení licencie, ktoré musí obsahovať špecifikáciu konkrétneho diela, vrátane jeho názvu a autora. Navyše dané ustanovenie platí pre prípad individuálnych licenčných zmlúv a nie hromadných a kolektívnych licenčných zmlúv. Mal za to, že žalovaný účelovo nesprávne interpretuje § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 Autorského zákona, keď žiada, aby žalobca preukázal, na aké konkrétne diela poskytuje licencie. Predmetné ustanovenia podľa žalobcu nevyžadujú špecifikáciu konkrétnych diel, ale naopak, hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv. Okrem toho platí, že ak používateľ chce legálne použiť dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, pričom je na používateľovi určenie, ktoré dielo a akým spôsobom chce použiť. Nie je preto na autorovi, aby preukazoval používateľovi, ktoré diela a akým spôsobom bude používateľ používať. Žalobca poukázal na to, že práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri masovom použití diel sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, oprávnenia na jej výkon, kontroly a dohľadu nad činnosťou organizácií kolektívnej správy práv, inštitút hromadných a kolektívnych zmlúv a inštitút plnenia povinností zo strany používateľov priamo organizácii kolektívnej správy podľa § 84 Autorského zákona. Žalobca tak s poukazom na dôvodovú správu k Autorskému zákonu a k zákonu č. 283/1993 Z. z. o kolektívnej správe práv trval na tom, že nie je nutné, žiaduce a ani možné preukazovať pred uzatváraním hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre prípad použitia diel presný výpočet spravovaných predmetov ochrany tak, ako to tvrdí žalovaný. Okrem toho žalobca má na svojej webovej stránke uverejnený zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje. Preukazovanie konkrétnych autorov a konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2015, žalobca považoval za nereálne a objektívne nemožné. Práve pre vylúčenie takýchto situácií podľa neho je zavedený inštitút kolektívnej správy, hromadnej licenčnej zmluvy a povinnosti používateľov plniť povinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy. Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný pri iných organizáciách kolektívnej správy pri uzatváraní licenčných zmlúv takéto preukazovanie nepožadoval, čo tiež svedčí o účelovosti tvrdení žalovaného. Žalovaný totiž uzatvoril licenčné zmluvy so SOZA a SLOVGRAM, pričom podľa žalobcu pri týchto subjektoch žalovaný nemal preukázaný zoznam nositeľov práv iným spôsobom, ako tomu je u žalobcu, teda zoznam na webovej stránke. K ďalšej námietke žalovaného - ohľadom realizácie verejného prenosu, žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.12.2006 sp. zn. C-306/05, podľa ktorého poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto
zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12.3.2012 sp. zn. C-162/10, podľa ktorého prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Podľa žalobcu tak rozsah, v akom žalovaný po získaní licencie reálne prijímal a sprostredkovával verejný prenos, je nepodstatný pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou sa totiž udeľuje súhlas na používanie predmetov ochrany, teda právo a nie povinnosť. Pokiaľ ide o výšku žalovanej sumy - bezdôvodného obohatenia, žalobca uviedol, že pri určení počtu zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného vychádzal z údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho webovej stránke, kde verejne vyhlasuje, že svojim hosťom poskytuje ubytovanie v 29 ubytovacích jednotkách a deklaruje vybavenie ubytovacích jednotiek LCD TV so satelitným príjmom. Žalovaný tak podľa žalobcu svojím verejným vyhlásením potvrdil verejný prenos. Ohľadom obvyklej odmeny, z ktorej sa odvíja výška bezdôvodného obohatenia, žalobca uviedol, že uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, pri ktorých bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 z 24.3.2011 a na to, že uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien ústavný súd považoval za dôkaz toho, že iní používatelia (v počte 150) na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú. Uviedol tiež, že jeho Sadzobník je tak členmi ZHR SR a mnohými nečlenmi akceptovaný. Organizácie kolektívnej správy pri tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany zohľadňujú viaceré kritériá - najdôležitejším kritériom je však váha, význam a charakter jednotlivých zložiek predmetov ochrany v rámci toho - ktorého spôsobu použitia. Pri televíznom vysielaní audiovizuálnych diel (verejný prenos v hotelových izbách) sú podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Žalobca zastupuje najmä autorov audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými režisér a scenárista diela, alebo aj autorov literárnych diel, ktorými sú medzi inými aj autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných diel (autori tzv. dabingu). Žalobca preto poukázal na skutočnosť, že žalovaný nerozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, nerozlišuje ani medzi licenčnou a primeranou odmenou. Na základe uvedeného tak žalobca mal za to, že žalovaný mal vedomosť, že v prípade používania predmetov ochrany verejným prenosom je jeho povinnosťou mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu s príslušnou organizáciou kolektívnej správy a mal vedomosť o tom, že v prípade, ak zmluvu neuzatvorí a bude používať predmety ochrany, tak sa stane neoprávneným používateľom predmetov ochrany. Žalobca tak mal za preukázané, že má aktívnu vecnú legitimáciu, žalovaný používal predmety ochrany, porušoval tak výhradné autorské práva, a preto žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. K uvedenému vyjadreniu žalobca predložil - emailovú komunikáciu medzi žalobcom a ZHR SR v roku 2015, stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 20.5.2015 k problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy, list ZHR SR pre žalobcu dňa 10.7.2015, návrh Dohody podľa § 51 Občianskeho zákonníka medzi žalobcom a ZHR SR, návrh Kolektívnej licenčnej zmluvy medzi žalobcom a ZHR SR, list ZHR SR pre svojich členov vo vzťahu k žalobcovi, emailovú komunikáciu medzi právnym zástupcom žalobcu a ZHR SR v roku 2015, rozsudok Mestského súdu v Prahe z 15.6.2016, rozsudok Krajského súdu v Plzni z 11.10.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 12C/358/2015 z 4.10.2016, výročnú správa žalobcu, prehľad o povinnostiach a poplatkoch organizáciám kolektívnej správy od ZHR SR z 26.5.2015, výzvu Komisie Európskych spoločenstiev z 18.10.2005, úryvok z komentára k Autorskému zákonu, výtlačok z webovej stránky žalovaného týkajúcej sa H. O. a CD nosič, na ktorom sa nachádzajú zoznamy autorov v SR zastupovaných žalobcom, zoznam partnerských organizácií kolektívnej správy zastupovaných žalobcom, zoznamy predmetov ochrany, hromadné licenčné zmluvy, ktoré žalobca uzatvoril v roku 2015.
4. Žalovaný v ďalšom vyjadrení vo veci zdôraznil, že ak žalobca tvrdí, že základné predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia nemusí vôbec preukazovať a ani nebude, niet podľa názoru žalovaného inej možnosti, ako žalobu zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena a absenciu rozhodujúcich skutkových tvrdení. Považoval za zjavné, že použitie predmetu ochrany spôsobom, akým je verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, je veľmi špecifickým spôsobom použitia predmetu ochrany (audiovizuálneho diela), súčasne však zdôraznil, že pre tento spôsob použitia audiovizuálnych diel neexistuje špeciálny zákonný právny predpis, ktorý by obsahoval osobitné ustanovenia vo vzťahu k predpokladom vzniku vzťahu bezdôvodného obohatenia, preto je potrebné vychádzať z Občianskeho zákonníka. Žalobcu tak zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia podmienok pre vznik bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa ďalej vyjadril aj k rokovaniu žalobcu a ZHR SR, pričom tvrdil,
že žalobca uviedol nepravdivé a skresľujúce informácie. Predovšetkým považoval za nepravdu, že ZHR SR nikdy nevzniesol požiadavku uvedenia zoznamov predmetov ochrany a že sa mal spor týkať v zásade len výšky licenčnej odmeny. Práve naopak, žalovaný dňa 24.2.2016 výslovne požadoval práve tieto informácie od žalobcu ako podmienku ďalšieho konštruktívneho dialógu. Uviedol, že je teda z časti pravdou, že základným dôvodom neúspechu rokovaní medzi žalobcom a ZHR SR bola absencia dohody o výške licenčnej odmeny, avšak zdôraznil, že išlo len o absenciu dohody o takej výške licenčnej odmeny, ktorá by spĺňala parametre kladené na ňu priamo zákonom, najmä v § 45 ods. 1 Autorského zákona. Ďalej uviedol, že motívom ZHR SR žiadať preukázanie, či žalobca skutočne zastupuje nositeľov práv, o ktorých to tvrdí („tisícky autorov domácich aj zahraničných a milióny predmetov ochrany“) a súčasne aj prezentovanie informácii týkajúcich sa predmetov ochrany, vo vzťahu ku ktorým vykonáva kolektívnu správu autorských práv, je legitímna požiadavka konfrontovať návrh licenčnej odmeny žalobcu podľa jeho sadzobníka so zákonnou požiadavkou primeranosti vo vzťahu k spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Poukázal tiež na to, že ak ZHR SR aj uzavrel kolektívne licenčné zmluvy s inými organizáciami kolektívnej správy bez preukazovania zoznamov predmetov ochrany a naopak, od žalobcu tieto zoznamy požadoval, nie je na tom nič zvláštne. Žalovaný ďalej mal za to, že ak žalobca aj napriek žiadosti ZHR SR odmietol mu poskytnúť v tomto smere akékoľvek informácie, je príliš vysoká „cena“ v spojení so „záhadným konaním“ žalobcu podľa názoru nielen ZHR SR, ale najmä Súdneho dvora EÚ (bod 88 rozsudku C-351/12 OSA a bod 27 rozsudku C-52/07 Kanal 5 a TV 4) je jednoznačnou indíciou zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu. Podľa žalovaného, ak je konanie žalobcu vo vzťahu k určovaniu výšky licenčných odmien zneužitím dominantného postavenia na trhu podľa zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, je potom aj nekalosúťažným konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda aj konaním v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu podľa § 265 Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalovaný tvrdil, že ustanovenie § 84 ods. 1 Autorského zákona, od ktorého žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu, je v rozpore s obsahom a účelom smernice 2001/29/ EHS. Súdny dvor EÚ sa totiž už zaoberal sprístupňovania verejnosti obchodne nedostupných diel vo veci C-301/15, teda už riešil po právnej stránke rovnakú otázku vo vzťahu k obdobnej právnej úprave iného členského štátu. Konštatoval pritom rozpor so smernicou 2001/29/ES, ktorá bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej podobe obchodne nedostupných kníh. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že ochranu, ktorú priznáva smernica 2001/29/ES, treba vykladať extenzívne a že sa neobmedzuje len na priznanie práv, ale zahŕňa aj výkon uvedených práv. Vzhľadom na preventívnu povahu dotknutých práv sa vyžaduje predchádzajúci (hoci aj implicitný) súhlas autora. Podľa žalovaného potom na rovnakej zásade, akú Súdny dvor EÚ už označil za rozporné s právom EÚ, môže byť založené aj ustanovenie § 84 ods. 1 Autorského zákona, a to vtedy, ak by sa pripustila správnosť interpretácie predmetného ustanovenia spôsobom, ako to prezentuje žalobca. Bez právneho významu v tomto ohľade žalovaný považoval skutočnosť, že vec C-301/15 sa skutkovo týkala iného spôsobu verejného prenosu (nešlo o verejný prenos prostredníctvom TV prijímačov) a iného druhu diel (nešlo o audiovizuálne diela). Podstatné je, že Súdny dvor EÚ riešil právne totožnú otázku, a to otázku verejného prenosu diel prostredníctvom technických prostriedkov. Z uvedeného žalovaný dospel k záveru, že pokiaľ z interpretácie ustanovenia § 84 ods. 1 Autorského zákona má vyplývať, že neoprávnený používateľ má vydať bezdôvodné obohatenie organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na to, či táto dotknutého nositeľa práv zastupuje alebo nie, tak potom je § 84 ods. 1 Autorského zákona rozporné s obsahom a cieľom čl. 2 písm. a) a čl. 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, čo možno vyvodiť z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-301/15, a preto bol súd prvej inštancie (v prípade, ak sa priklonil k spôsobu interpretácie § 84 ods. 1 AZ, ktorý v konaní prezentoval žalobca) povinný vylúčiť z aplikácie vyššie uvedenú vnútroštátnu právnu normu. Pre prípad, ak by súd prvej inštancie mal za to, že v prípade veci C-301/15 bola riešená právne rovnaká otázka, ako tá, ktorá vyvstáva pri rôznych spôsoboch interpretácie § 84 ods. 1 Autorského zákona a je potrebné sa odkloniť od doterajšej praxe Súdneho dvora EÚ (veci C-301/15), tak potom mal súd prvej inštancie povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou. Z vyjadrenia žalovaného ďalej vyplýva, že žalobca je oprávnený domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z uvedenej dohody musí byť zrejmé, v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam (predmetom ochrany). Ak potom žalobca ďalej tvrdí, že žalovaný používa predmety ochrany, ku ktorým sú nositeľmi
práv práve subjekty, ktoré žalobca zastupuje pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia práv do „správy“ zverili, musí toto svoje oprávnenie v tomto konaní preukázať a až následne môže preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. Podľa žalovaného z ustanovenia § 78 ods. 2, § 81 ods. 1 písm. c) a i) Autorského zákona je zrejmé, že žalobca zastupuje len tých nositeľov práv, ktorí s ním uzavreli dohodu o výkone kolektívnej správy ich majetkových práv, a to len v dohodnutom rozsahu a len vo vzťahu k tým predmetom ochrany (autorským dielam), ktoré tento zastúpený nositeľ práv aj prihlásil žalobcovi za účelom zaradenia tohto predmetu ochrany do registra predmetov ochrany, ktorý podľa § 81 ods. 1 písm. f) Autorského zákona žalobca vedie. A contrario žalobca nezastupuje tých nositeľov práv, s ktorými nemá uzatvorenú dohodu o výkone kolektívnej správy alebo ak aj túto dohodu uzatvorenú má, nezastupuje ich vo vzťahu k tým predmetom ochrany (autorským dielam), ktoré títo nositelia práv žalobcovi písomne neoznámili za účelom zaradenia do registra predmetov ochrany. Uvedené len potvrdzuje aj skutočnosť, že právo na zaplatenie odmeny za použitie predmetov ochrany verejným prenosom prostredníctvom akéhokoľvek technického zariadenia nie je obligatórne kolektívne spravovaným majetkovým právom (§ 78 ods. 3 AZ). Nie je teda vylúčené, že nositelia práv vykonávajú tieto svoje majetkové práva sami a z tohto dôvodu len oni ako jediní sa môžu vo vlastnom mene domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, ak ich autorské dielo bolo neoprávnene žalovaným použité. V týchto prípadoch patrí aktívna vecná legitimácia výlučne samotným nositeľom práv a v žiadnom prípade nie žalobcovi. Podľa žalovaného, ak žalobca tvrdí, že je aktívne vecne legitimovaným v tomto spore, musí preukázať, že vykonáva kolektívnu správu práv nositeľov práv a vo vzťahu k predmetom ochrany (audiovizuálnym dielam), aby bolo možné ustáliť, že aktívne vecne legitimovaným v spore nie je iná organizácia kolektívnej správy, napr. SAPA. Pretože ak by sa aplikovalo ustanovenie § 84 ods. 1 Autorského zákona tak, ako ho interpretuje žalobca, mohla by nastať situácia, že by žalovaný vydával bezdôvodné obohatenie za použitie toho istého predmetu ochrany aj žalobcovi, aj organizácii kolektívnej správy SAPA, a to len z dôvodu, že žalovaný nedokáže preukázať, že nositeľ práva vo vzťahu k žalobcovi a SAPA výslovne vylúčil kolektívnu správu. Pripomenul, že žalobca žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu použitia audiovizuálnych diel zaradených do vysielania. V týchto prípadoch ale nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori ako osoby, ktoré dielo vytvorili (pôvodcovia diela), ale naopak, vykonávajú ich producenti, ktorým autori nimi vytvorené „čiastkové diela“ dodali „do audiovizuálneho diela ako celku“ na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv a za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena na základe výhradných licenčných zmlúv. Teda je pravidlom, že výkon majetkových práv súvisiacich s dielom v oblasti audiovízie prislúcha iným osobám odlišným od autorov. Producenti (alebo aj priamo vysielatelia) buď pre účely „autorskoprávneho použitia“ s autormi uzatvárajú zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami alebo ide v týchto prípadoch o tzv. spoločné dielo. V prípade spoločného diela potom ex lege vykonáva majetkové práva osoba (producent, vysielateľ), ktorá vytvorenie spoločného diela iniciovala, zabezpečovala a usmerňovala, analogicky ako v prípade tzv. zamestnaneckého diela zamestnávateľ. V obidvoch prípadoch autorom ďalej nepatrí právo udeľovať súhlas na použitie ich „čiastkových diel“ dodaných do audiovizuálneho diela, pretože v tomto rozsahu toto právo patrí producentom alebo vysielateľom. Z uvedeného dôvodu jednoducho objektívne nemôže a ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv autorov vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo v požadovanom rozsahu nie sú nositeľmi dotknutých majetkových práv, hoci naďalej zostávajú autormi svojich „čiastkových diel“ a teda osobnostná zložka ich subjektívnych autorských práv ostáva nedotknutá. Žalovaný na preukázanie skutočnosti, že žalobca v oblasti audiovízie nezastupuje žiadneho oprávneného nositeľa majetkových práv, teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za niekoho, kto mu na to nedal mandát, uviedol, že si náhodne vybral niekoľko predmetov ochrany zo štatistiky vysielania, vo vzťahu ku ktorým chcel preukázať, že žalobca oprávneného nositeľa majetkových práv k týmto predmetom ochrany nezastupuje. Zistil, že RTVS uzatvorila ako s autorom prekladu 10. a 11. dielu tretej série seriálu „Z.“- p. I. Č. - B., Zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a o udelení licencie na jeho použitie č. ZH2030182. Ďalej RTVS uzatvorila ako s autorom prekladu 41. až 120. dielu seriálu „C. F.“ - p. K. D., Zmluvu o vytvorení audiovizuálneho diela a o udelení licencie na jeho použitie č. ZH2024875. Z vyššie uvedených zmlúv je podľa žalovaného zrejmé, že na vytvorení audiovizuálneho diela sa podieľajú autori ako pôvodcovia diela (tu autori prekladov, resp. autori úpravy dialógov). Z týchto zmlúv však zároveň vyplýva, že autori sa síce autorsky podieľali na výrobe audiovizuálnych diel (konkrétnych predmetov ochrany - napr. seriálu C. F., filmu D. atď.), zároveň však tí istí autori zmluvami udelili RTVS ako výrobcovi zvukovo-obrazového záznamu súhlas, aby RTVS ich dielo použila spôsobom dohodnutým v zmluve. Následne autori zmluvami udelili RTVS výhradný súhlas (výhradnú licenciu) na všetky spôsoby použitia konkrétneho predmetu ochrany, okrem iného aj na verejný prenos diela a/alebo rozmnoženiny diela akýmkoľvek spôsobom, a to aj sprístupňovania diela a/alebo jeho rozmnoženiny
verejnosti. Autori sa tiež zaviazali neudeliť tretej osobe licenciu na spôsoby použitia udelené výhradnou licenciou vyplývajúcou z týchto Zmlúv a tiež sa zaviazali konať tak, aby RTVS nebránili vo využití jej majetkových práv vyplývajúcich z postavenia výrobcu zvukovo - obrazového záznamu. Z uvedených zmlúv teda jednoznačne vyplýva, že v týchto prípadoch by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného použitia predmetu ochrany ako oprávnenému nositeľovi práv prislúchal jedine a výlučne RTVS (a nie autorom ako pôvodcom predmetov). Nadarmo by potom aj žalobca preukazoval, že zastupuje napr. pani K. D. ako autorku prekladu k seriálu C. F., keď pani D. na základe výhradnej licencie de iure previedla výkon svojich majetkových práv k tomuto predmetu ochrany na RTVS ako výrobcu zvukovo-obrazového záznamu. Ďalej žalovaný nepoprel práva autorov požadovať súhlas na každé použitie ich diela a aj na poskytnutie odmeny za každé takéto použitie. Rovnako súhlasil s tvrdeniami žalobcu o vysokej miere ochrany práv autorov na úrovni nielen vnútroštátnej ale aj medzinárodnej a túto v plnom rozsahu rešpektoval. Uviedol však, že predmetom tohto konania je uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za údajné neoprávnené použitie doposiaľ nevedno akých diel. Mal za to, že ak aj vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca a že tým neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. Žiadny zákonný predpis nič vo vzťahu k týmto skutkovým otázkam neprezumuje, a preto uviedol, že pri posudzovaní tvrdeného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je nutné postupovať len podľa § 56 ods. 1 prvá veta Autorského zákona v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca súdu predložil zoznam nositeľov práv, o ktorých tvrdí, že ich zastupuje. Súčasne predložil CD obsahujúce súbory PDF s prehľadom o vysielaní audiovizuálnych diel jednotlivými slovenskými vysielateľmi v období roku 2015, t.j. štatistiku vysielania. Podľa žalovaného však medzi týmito dvomi zoznamami nie je žiadna spojitosť, keďže zo zoznamu nositeľov práv nevyplýva skutočnosť, o aký typ nositeľa práv ide (režisér, autor scenára, autor prekladov a pod.), ani to, vo vzťahu k akým predmetom ochrany (dielam) zaradeným do zoznamu predmetov ochrany vedenom žalobcom podľa § 81 ods. 1 písm. f) AZ žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv. Žalovaný sa taktiež vyjadril k problematike verejného prenosu. Tvrdil, že na to, aby dochádzalo k verejnému prenosu, je potrebný funkčný TV prijímač, TV signál sprostredkovaný hotelom prostredníctvom tohto TV, tzv. nová verejnosť (hostia ubytovaní v hoteli), ktorí môžu signál sledovaním TV prijímača vnímať, a za predpokladu, že takýmto verejným prenosom dochádza aj k šíreniu predmetov ochrany, je potrebné na toto použitie uzavretie licenčnej zmluvy. Podľa žalovaného rozsudok Súdneho dvora EÚ, na ktorý žalobca poukázal, nerieši vzťahy bezdôvodného obohatenia, ktoré by mali vzniknúť v súvislosti s neoprávneným verejným prenosom predmetov ochrany. Poukázal preto na existenciu dvoch odlišných právnych vzťahov, ktoré podľa neho žalobca zamieňa a spája neakceptovateľným spôsobom. Prvým je licenčný vzťah a druhým vzťah bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia (§ 56 ods. 1 písm. g) AZ v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka) nepostačuje, že v hotelovom zariadení je TV prijímač a že hotel súčasne poskytuje do tohto TV prijímača nejaký „signál“, hoci na záver o potrebe uzavretia licenčnej zmluvy s „niekým“ to zrejme postačuje, ak sa dá predpokladať, že signálom sa šíria chránené diela - predmety ochrany. Ak hotel licenčnú zmluvu uzavrie s oprávneným subjektom, môže verejný prenos legálne vykonávať. Ak ale licenčnú zmluvu z rôznych dôvodov neuzavrel, podľa neho na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí existencia TV prijímača a neidentifikovateľného signálu, ktorým sa (ne)šíri nejaká programová štruktúra. Nestačí teda tvrdiť, že bol vykonávaný verejný prenos, keďže podľa žalovaného žalobca nepreukázal existenciu verejného prenosu. Následne ale treba preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým nepochybne vykonáva správu práve žalobca. Pokiaľ ide o požadovanú výšku bezdôvodného obohatenia, podľa žalovaného žalobca nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že mu vo vzťahu k žalovanému patrí bezdôvodné obohatenie práve v takej výške, aká vyplýva zo žaloby. Žalovaný poukázal na to, že žalobca pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádza zo svojho jednostranne určeného sadzobníka odmien uplatňovaného v roku 2015. Pod hrozbou iniciovania súdnych konaní si teda sám žalobca kreuje túto „obvyklú odmenu“ tým, že využíva tieseň eventuálnych používateľov a uzatvára s nimi licenčné zmluvy s licenčnou odmenou, ktorá je neprimeraná a najmä netransparentná. Podľa žalovaného ak je takáto licenčná odmena podľa sadzobníka žalobcu niekoľkonásobne vyššia, než je licenčná odmena v štátoch EÚ, je samotná táto skutočnosť indíciou zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu. Konanie žalobcu vyššie uvedeným spôsobom je podľa názoru žalovaného jednoznačným zneužitím dominantného postavenia na trhu poškodzujúceho nielen žalovaného a ostatných používateľov predmetov ochrany, ale aj samotných žalobcom zastúpených aj nezastúpených nositeľov práv k predmetom ochrany.
5. Žalovaný navrhol prerušiť predmetné konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a), b) aj c) CSP. Prvým návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP žiadal konanie prerušiť do času, kým na základe písomného oznámenia súdu podľa § 158 CSP v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže Protimonopolný úrad SR právoplatne nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie v merite veci, a to, či konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným zneužitím dominantného postavenia na trhu. Žalovaný uvedený postup odôvodnil neprimeranosťou výšky licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu a skutočnosťou, že ZHR SR dňa 19.12.2016 podal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. Druhým návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP žiadal konanie prerušiť do času, kým Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 37 a nasl. zákona o organizácii Ústavného súdu SR právoplatne nerozhodne o návrhu súdu. Podľa žalovaného bolo totiž nevyhnutne potrebné posúdiť otázku súladu znenia § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona účinného ku dňu 31.12.2015 s Ústavou SR, a to s poukazom na výšku žalovanej sumy. Žalovaný tak navrhol, aby súd prvej inštancie svojím návrhom inicioval konanie pred Ústavným súdom SR. Posledným návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP žalovaný žiadal konanie prerušiť do času, kým Súdny dvor EÚ v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 ZFEÚ o nerozhodne o otázke, či bráni právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti) tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy. Žalovaný s poukazom na namietanú aktívnu legitimáciu žalobcu a potrebu interpretácie § 84 ods. 1 Autorského zákona eurokonformne, navrhol súdu prvej inštancie požiadať Súdny dvor EÚ o interpretáciu práva EÚ v kontexte ním rozhodovanej veci.
6. Žalobca v ďalšom vyjadrení vo veci uviedol, že v Autorskom zákone je založený systém kolektívnej správy práve z dôvodu, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, kedy je pre nich takmer nemožné alebo veľmi obtiažne zisťovať a kontrolovať používanie predmetov ochrany a uplatňovať svoje práva individuálne. Vysvetlil, že kolektívnu správu majetkových práv akých autorov vykonávajú SOZA a SLOVGRAM. Uviedol, že pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, ktorých základom sú tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry žalobca mal za to, že pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže, aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou. Žalobca poukázal na to, že všeobecné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach mali za to, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný a odmena uvedená v sadzobníku žalobcu bola v roku 2015 odmenou obvyklou. Žalobca ďalej s poukazom na § 82 ods. 2 Autorského zákona tvrdil, že žalovaný nesplnil ani jednu podmienku uvedenú v tomto ustanovení zákona a po celú dobu roku 2015 mal vedome postavenie neoprávneného používateľa predmetov ochrany kolektívne spravovaných žalobcom. Poukázal tiež na to, že predmetom tohto konania nie je obchodnoprávny vzťah, ale autorské práva, preto sa tu nerieši žalovaným tvrdené zneužitie dominantného postavenia žalobcu. Žalobca reagoval tiež na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého § 84 ods. 1 Autorského zákona je v rozpore s obsahom a účelom Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES. Uviedol, že zmyslom a účelom inštitútu zavedeného v § 84 ods. 1 Autorského zákona a následne inštitútu hromadných licenčných zmlúv je predovšetkým reagovať na obdobné spôsoby používania diel, ako je predmetom tohto konania, kedy ide o masové použitie diel, pri ktorom je individuálny výkon práv jednotlivými nositeľmi prakticky nemožný. Uvedené inštitúty považoval za formy výkonu práv autorov a spôsobom jeho zabezpečenia, teda cieľom a účelom je práve ochrániť právo autora a zabezpečiť, aby za každé použitie diel získal jemu patriacu odmenu. Poukázal na uvedenú smernicu, ktorá v úvodných ustanoveniach v bode 18 uvádza, že smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v členských štátoch, ktoré sa týkajú spravovania práv, ako sú rozšírené licencie ochranných spoločností. Poukázal i na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/26/EÚ o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu. Vzhľadom na vyššie potom skonštatoval, že právo EÚ nespochybniteľne pozná inštitút zodpovedajúci zneniu §
84 ods. 1 Autorského zákona, inštitút rozšírených hromadných licenčných zmlúv a inštitút povinnej kolektívnej správy, dokonca v určitých oblastiach používania predmetov ochrany ho aj preferuje. Žalobca ďalej spochybnil argumentáciu žalovaného ohľadom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-301/2015, keď uviedol, že uvedený rozsudok rieši otázku online použitia obchodne dostupných kníh, čo je však skutkovo a právne odlišné od verejného prenosu diel technickými zariadeniami. Ozrejmil tiež, že výsledok uvedeného rozsudku vyplýva z niektorých nesúladných podmienok právnej úpravy Francúzska so smernicou. Podľa žalobcu v prípade audiovizuálnych diel je nesporné, že ich autori môžu predpokladať, že predmety ochrany budú obsahom televízneho vysielania, teda aj verejného prenosu technickými zariadeniami. Žalobca vo svojom vyjadrení sa ďalej venoval licenčnej odmene a bezdôvodnému obohateniu. Uviedol, že licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Mal za to, že žalovaný nesprávne interpretuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako súčet dielčích nárokov jednotlivých nositeľov práv, keď trvá na tom, aby sa preukázalo, do práv ktorého konkrétneho nositeľa práv a zásahom do ktorého konkrétneho diela a kedy v roku 2015 vysielaného, žalovaný skutočne zasiahol. Uviedol však, že v prípade verejného prenosu technickými prostriedkami - ako hromadného používania predmetov ochrany, kedy vopred ani nie je známy presný rozsah a obsah vysielania, teda rozsah a identifikácia diel, ktoré budú predmetom vysielania - sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný vzhľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Odmeny vybraté podľa paušálne určených súm sa následne rozdelia medzi jednotlivých nositeľov práv v súlade s rozúčtovacím poriadkom žalobcu. Podľa žalobcu je tak irelevantné, či bolo použitých 200 000 predmetov ochrany alebo 185 000 predmetov ochrany. Vzhľadom na uvedené žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-367/2015. Žalobca ďalej reagoval na vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého autori a nositelia práv v prípade audiovizuálnych diel nie sú nositeľmi majetkových práv, že sú to producenti alebo vysielatelia, ktorým patrí ex lege výkon majetkových práv autorov. Žalobca tak uviedol, že audiovizuálne dielo nie je podľa Autorského zákona spoločným dielom, ale osobitným druhom diela spoluautorov a režimom upraveným v § 55 Autorského zákona. Poukázal ďalej na zmluvy o vytvorení diela, ktoré žalovaný predložil súdu, pričom uviedol, že ide o zmluvy o vytvorení diela, v zmysle ktorých sa RTVS považuje za výrobcu zvukovoobrazového záznamu. Tiež uviedol, že z predložených zmlúv vyplýva, že sa autori zaviazali pre RTVS vyhotoviť pre už existujúce audiovizuálne dielo preklad, prípadne úpravu dialógov, avšak samotný dabing nie je audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho diela. RTVS má tak podľa žalobcu len postavenie výrobcu zvukového záznamu a tomu zodpovedajúce práva. Žalobca však vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu majetkových práv autorov na základe zmlúv o zastupovaní autorských práv, v zmysle ktorých vykonáva správu majetkových práv ku všetkým dielam, a to k dielam existujúcim v čase podpísania zmluvy o zastupovaní, ako aj k dielam, ktoré vytvoril po podpísaní zmluvy o zastupovaní. Poukázal ďalej na stanovisko Ministerstva kultúry SR z 20.5.2015, podľa ktorého nedochádza k duplicite v platbách, ak dve organizácie kolektívnej správy spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany. Na záver uviedol, že je jedinou organizáciou kolektívnej správy v SR, ktorá je na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o zastupovaní oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Považoval potom za nesporné, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a diela úžitkového umenia. Žalovaný pred začatím používania nezískal súhlas ani len jedného z autorov uvedených diel. Žalobca považoval za preukázané, že žalovaný realizoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos technickými zariadeniami, keďže v roku 2015 prevádzkoval ubytovacie zariadenie, v ktorom ubytovával svojich zákazníkov a verejne deklaroval, že izby sú vybavené satelitnou TV. Na záver poukázal aj na ďalšie rozsudky Súdneho dvora EÚ - sp. zn. C-162/10 a sp. zn. C-136/09, v ktorých sa riešila otázka verejného prenosu.
7. Žalobca predložil súdu prvej inštancie vyjadrenie aj k návrhu žalovaného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 162 ods. 1 CSP. Žalobca s prerušením konania nesúhlasil. Ohľadom návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP trval na tom, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona nie je v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu. Poukázal na to, že podanie ZHR SR na Protimonopolný úrad je v poradí tretím oznámením týkajúcim sa toho istého skutkového a právneho stavu, uvedený úrad však konanie voči
žalobcovi dodnes nezačal. Hoci žalovaný vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania predložil tzv. Analýzu licenčných platieb spoločnosti KMPG zo dňa 12.9.2016, žalobca tvrdil, že daná analýza je nepoužiteľná na určenie výšky obvyklej licenčnej odmeny a nemá vypovedaciu schopnosť, keďže samotné analýzy v jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej správy, obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach použitých. Podľa žalobcu analýza vykazuje celý rad nedostatkov - malý a účelovo vybratý počet porovnávaných krajín, odlišná legislatívna autorskoprávna úprava v porovnávaných krajinách, neúplnosť a nesprávnosť údajov a porovnávanie sadzieb (výšky poplatkov) na nerovnakom základe. K návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP žalobca poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, podľa ktorého jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv. Poukázal aj na platnú právnu úpravu v Českej republike, kde je od roku 2001 zavedený inštitút, keď sa zákonom stanovuje výška bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá by za získanie licencie bola obvyklá. Žalobca osobitne poukázal i na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/2015, podľa ktorého čl. 13 Smernice č. 2004/48/ES z 29.4.2004 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy. K návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, v ktorom žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-301/15, žalobca uviedol, že konanie v uvedenej veci o prejudiciálnej otázke bol podaný v súvislosti s konaním týkajúcim sa diametrálne odlišného spôsobu použitia diel, a to digitálneho využívania obchodne nedostupných kníh z 20. storočia. Podľa žalobcu žalovaný napriek tomu tvrdí, že § 84 ods. 1 Autorského zákona je v rozpore s obsahom a účelom Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES. Žalobca s uvedeným nesúhlasil, poukázal na uvedenú Smernicu a jej bod 18, podľa ktorého Smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v členských štátoch, ktoré sa týkajú spravovania práv, ako sú rozšírené licencie ochranných spoločností. Žalobca tak mal za to, že uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ nie je možné aplikovať na predmetný spor. Na záver uviedol, že v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-162/10 už Súdny dvor EÚ skonštatoval, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť.
8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní skutkovo ustálil, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca vykonáva povinnú kolektívnu správu práv podľa § 78 ods. 3 Autorského práva a tiež dobrovoľnú kolektívnu správu práv podľa Autorského práva, a to aj v odbore - káblová retransmisia, verejný prenos akýmikoľvek technickými prostriedkami, či vysielanie (vrátane vysielania pomocou satelitu) vyššie uvedených diel. Žalovaný prevádzkuje 4* H. O., je členom ZHR SR a so žalobcom nemá uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu. Zo zhodných tvrdení strán sporu a z predložených dôkazov súd zistil, že žalobca a ZHR SR, ktorý konal aj v mene žalovaného, v roku 2015 rokovali o podmienkach uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy, k dohode však nedošlo, najprv z dôvodu nezhody o výške odmeny, následne - v predmetnom konaní už aj z dôvodu tvrdeného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Keďže k dohode medzi stranami nedošlo, žalobca v zmysle § 81 ods. 1 písm. i) Autorského zákona uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, a to vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Žalobca si uvedenú odmenu uplatnil v zmysle svojho sadzobníka, ktorý súdu predložil, zároveň ten je zverejnený aj na internetovej stránke žalobcu, podľa ktorého bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení hotela 4* za jedno zariadenie 29,50 eur. Podľa Stanoviska Ministerstva kultúry SR zo dňa 20.5.2015 adresovaného ZHR SR zákon neupravuje výšku licenčných odmien, ich výška dokonca nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom. Ministerstvo kultúry SR nevykonáva ani kontrolu vydávania sadzobníkov, ale organizácia kolektívnej správy je povinná pri tvorbe sadzobníkov vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov nositeľov práv. Podľa tohto stanoviska taktiež v praxi nemôže dôjsť k situácii, že by používateľ
predmetu ochrany platil dvakrát za ten istý predmet ochrany, keď podľa ministerstva ten istý nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastúpený viacerými organizáciami kolektívnej správy. Súd prvej inštancie ďalej z listu ZHR SR - Informácie pre členov zväzu a povinnostiam vyplývajúcim z Autorského zákona vo vzťahu k žalobcovi zistil, že ZHR SR mal uzatvorenú rámcovú zmluvu len s dvoma organizáciami kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM. Podľa uvedeného listu ZHR SR odporučil svojim členom neuzatvárať licenčnú zmluvu so žalobcom z dôvodu, že jeho sadzobník nezohľadňuje obsadenosť zariadení a výška odmien je neprimerane vysoká. Na preukázanie skutkových tvrdení ohľadom počtu zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného žalobca predložil dôkazy - výňatok z internetovej stránky žalovaného - z H. O., z ktorého súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v 4* hoteli dáva svojim hosťom k dispozícii 29 izieb a každá izba je vybavená satelitnou TV. Z ďalších dôkazov súdu vyvodil, že žalobca v roku 2015 uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv s 218 subjektmi, pričom licenčná odmena vychádzala zo sadzobníka žalobcu. Z predložených zmlúv o vzájomnom zastúpení so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy práv zistil, že žalobca zastupuje veľké množstvo nositeľov práv z celého sveta pri používaní ich diel na území SR. Taktiež z predloženého zoznamu nositeľov práv v SR a z webovej stránky žalobcu súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca na zmluvnom základe zastupuje tisíce slovenských nositeľov práv. Uvedené mal za preukázané aj výňatkom z Výročnej správy žalobcu. Žalobca súdu prvej inštancie predložil aj štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu predmetov ochrany.
9. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorského zákona účinného od 1.1.2016, § 1 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), § 5 ods. 24 zákona č. 618/2003 Z. z. , § 40 ods. 1 uvedeného zákona, § 45 ods. 1 autorského zákona, § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona, § 78 ods. 1 autorského zákona, § 79 ods. 1 autorského zákona, § 81 ods. 1 písm. a), e), i) uvedeného zákona, § 82 ods. 1 uvedeného zákona a § 84 ods. 1 autorského zákona a ohľadom príslušenstva podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ. O návrhu žalovaného na prerušenie konania rozhodol so zreteľom na ust. § 162 ods. 1, 2 a 3 CSP a § 164 CSP. Nevzhliadol dôvod na prerušenie predmetného konania ani z jedného dôvodu. Návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP zamietol, keď mal za to, že podnet podaný Protimonopolnému úradu SR prostredníctvom ZHR SR nemá vplyv na predmetné konanie, pretože sa podnet týkal prípadného porušenia zákazu dominantného postavenia na trhu žalobcom. Okrem toho Protimonopolný úrad SR nezačal konanie voči žalobcovi na základe uvedeného podnetu. Pokiaľ žalovaný namietal výšku licenčnej odmeny ako dôvod na prerušenie konania, súd prvej inštancie ustálil a považoval odmenu uplatnenú žalobcom za obvyklú, a to najmä s poukazom na to, že žalobca preukázateľne uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv v roku 2015 s odmenou v zmysle svojho sadzobníka. Čo sa týka návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nedospel k záveru o neústavnosti žalovaným uvedeného ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona. Na základe uvedeného potom nemal za splnené podmienky na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov, pričom poznamenal, že je len na posúdení súdu, či dospeje k záveru o tom, že zákonné ustanovenie nie je v súlade s Ústavou SR. Mal za to, že žalovaným uvedené ustanovenie Autorského zákona je v súlade aj so smernicou č. 2004/48/ES. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, dospel k záveru, že žalovaným požadovaný výklad ustanovení smernice by v tomto konaní nemal relevanciu, keďže na daný spor aplikoval len vnútroštátne právo s odkazom na závery niektorých rozsudkov Súdneho dvora EÚ, napr. pri výklade pojmu „verejný prenos“. Z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné konanie prerušiť a podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ.
10. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Uzatvára hromadné licenčné zmluvy s rôznymi subjektmi - používateľmi predmetov ochrany, pričom výška dojednanej odmeny vyplýva z jeho sadzobníka. V predmetnom konaní mal za nesporné, že žalovaný nemal v roku 2015 uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, hoci je prevádzkovateľom 4* H. O. s kapacitou ubytovacích zariadení 29 a podľa jeho webovej stránky je každá izba vybavená televízorom so satelitným príjmom.
11. Konštatoval, že v priebehu konania žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keď nemal za preukázané, že žalobca zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým konkrétnym dielam,
ktoré boli predmetom vysielania v roku 2015. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy práv, ktorá na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 vykonáva povinnú a tiež dobrovoľnú kolektívnu správu práv, zastupuje autorov - nositeľov práv, a to na základe zmlúv s nimi uzatvorených, keď inštitút kolektívnej správy práv slúži na zjednodušenie ochrany práv autorov, na zabezpečenie majetkového vyrovnania práv autorov s používateľmi ich diel. Organizácia kolektívnej správy práv potom s odbornou starostlivosťou vykonáva správu a ochranu práv autorov, eviduje zoznamy autorov, predmetov ochrany a uzatvára s používateľmi diel hromadné licenčné zmluvy, na základe ktorých majú používatelia právo na použitie diel. Konštatoval, že žalobca na preukázanie uvedenej skutočnosti predložil dôkazy, ako sú zoznam nositeľov práv, zmluvy s nositeľmi práv, recipročné zmluvy s partnerskými organizáciami kolektívnej správy v zahraničí, preukázal tiež, že v roku 2015 uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv s inými osobami prevádzkujúcimi ubytovacie zariadenia, pričom základom pre určenie výšky odmeny bol jeho sadzobník. Vyhodnotil, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy práv preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby v zmysle Autorského zákona, t.j. že žalovaný bol povinný plniť svoje povinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy. Poznamenal, že podľa § 84 ods. 1 Autorského zákona dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného, keď mal preukázať, že ten ktorý nositeľ práv vylúčil kolektívnu správu svojich práv, inak bol povinný ako používateľ plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany priamo organizácii kolektívnej správy. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovaným, resp. aj doplnenie skutkových tvrdení podľa § 150 CSP, keď mal za to, že predloženie zmlúv so všetkými autormi, ktorých žalobca zastupuje, je nemožné, okrem toho zoznam autorov sa nachádza na dostupnej webovej stránke žalobcu. Žalovaný spochybnil aj dôkaz predložený žalobcom - predloženú štatistiku vysielania, keď tvrdil, že autori niektorých diel sa v zozname nenachádzajú, k čomu zaujal názor, že žalobca však uviedol, že v namietanom prípade išlo o káblovú retransmisiu, preto súd prvej inštancie z dôvodu hospodárnosti konania nevykonal ani výsluch navrhnutých svedkov.
12. Dospel k záveru, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, preto sa ďalej zaoberal námietkami žalovaného ohľadom nároku vo veci samej, teda vydania bezdôvodného obohatenia. V konaní mal za nesporné, že medzi stranami sporu v roku 2015 nebola uzatvorená hromadná licenčná zmluva, ktorá by oprávňovala žalovaného na použitie predmetov ochrany, na použitie diel, vo vzťahu ku ktorým žalobca spravuje práva. Súd prvej inštancie mal za preukázané, a to dôkazmi prezentovanými žalobcom, že žalovaný prevádzkoval 4* hotel, v ktorom podľa vyhlásenia žalovaného na jeho webovej stránke, bolo hosťom k dispozícii 29 izieb a každá izba bola vybavená satelitným TV. Žalovaný tak disponoval zvukovoobrazovými zariadeniami, prostredníctvom ktorých umožnil svojim hosťom sledovanie televíznych programov. Hoci samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách nepredstavuje verejný prenos, poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05 alebo sp. zn. C-162/10 prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Súd prvej inštancie sa potom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ žalovaný verejne uvádzal, že sú všetky izby v hoteli vybavené satelitným TV, potom tieto zariadenia museli byť vybavené televíznym prijímačom zabezpečeným signálom, teda išlo o verejný prenos. Skutočnosť, či v roku 2015 boli nejakí hostia v predmetnom hoteli ubytovaní, mal za preukázanú dôkazom predloženým žalobcom - recenziou poskytnutou osobou, ktorá bola v roku 2015 ubytovaná práve v H. O.. Vzhľadom na uvedené považoval žalovaného za používateľa predmetov ochrany práv (ktorých správu vykonáva žalobca), v tomto prípade však neoprávneného, keďže hromadnú licenčnú zmluvu mal uzatvorenú len s dvomi organizáciami kolektívnej správy, a to SOZA a SLOVGRAM, avšak so žalobcom nemal. Vychádzal z toho, že žalovaný v priebehu konania nespochybnil, že s týmito organizáciami mal uzatvorenú zmluvu, teda získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov, výrobcov zvukovoobrazových záznamov na používanie diel, na používanie ich výkonov formou ďalšieho verejného prenosu. Podľa názoru súdu prvej inštancie už z uvedeného vyplýva, že žalovaný nepriamo potvrdil existenciu verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení.
13. Súd prvej inštancie sa v ďalšom stotožnil aj s argumentáciou žalobcu ohľadom použitia ustanovení Autorského zákona na predmetnú vec, keď mal za to, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné posúdiť ako osobitný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je upravený osobitným predpisom - Autorským zákonom. V zmysle tohto zákona má žalobca možnosť domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku vydania bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva, a to vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Dospel k záveru, že keďže žalovaný nemal uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom ako príslušnou organizáciou kolektívnej správy práv na oprávnené používanie predmetov ochrany, teda diel autorov, ktorých žalobca na základe zmlúv zastupoval, hoci v roku 2015 uskutočňoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos, potom porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z Autorského zákona a zasiahol tak do majetkových práv autorov diel, ktorých žalobca zastupoval. Právne posúdil, že uvedeným konaním sa žalovaný dopustil neoprávneného zásahu do autorského práva nositeľov práv zastúpených žalobcom. Podľa názoru súdu prvej inštancie na vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona stačilo preukázanie neoprávneného zásahu do autorského práva. V predmetnom konaní uvedené mal súd prvej inštancie za preukázané, keďže medzi stranami sporu v roku 2015 absentovala hromadná licenčná zmluva medzi nimi uzatvorená. Pokiaľ ide o výšku obvyklej odmeny, ktorú žalobca mohol požadovať v prípade vydania bezdôvodného obohatenia, mal za preukázané, že žalobca v roku 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy na rovnaké predmety ochrany s 218 prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení, pričom odmena bola stanovená práve podľa sadzobníka žalobcu. Keďže sa v roku 2015 pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv vychádzalo zo sadzobníka žalobcu a bolo uzatvorených vyše 200 zmlúv, dospel k záveru, že uvedená odmena za získanie práva na použitie predmetov ochrany chránených žalobcom bola obvyklá v čase neoprávneného zásahu žalovaného do týchto práv a žalobca mohol požadovať od žalovaného odmenu v zmysle svojho sadzobníka. Poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011 z 24.3.2011, podľa ktorého sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licencie iným používateľom, t.j. za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy.
14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca účinne poprel tvrdenia žalovaného v predmetnom konaní. Mal za preukázané, že žalovaný v roku 2015 neoprávnene zasahoval do autorského práva, keď nemal uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, na základe ktorej by získal oprávnenie na použitie predmetov ochrany práv, ktoré žalobca zastupuje. Taktiež mal za preukázané, že žalovaný mal vo svojom ubytovacom zariadení v 29 izbách umiestnené zvukovoobrazové záznamy, ktorými uskutočňoval verejný prenos. Z takto zisteného skutkového stavu potom vyvodil dôvodnosť žaloby a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 1 711,- eur, ktorá predstavuje dvojnásobok odmeny určenej podľa sadzobníka žalobcu pre 4* hotely, s tým, že uvedená suma vznikla súčinom počtu izieb žalovaného (29) a výšky odmeny podľa sadzobníka žalobcu (29,50 eur), pričom takto získaná suma sa vynásobila dvomi. Uzavrel, že žalobca si tak výšku žalovanej sumy uplatnil v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona.
15. Tiež zaujal názor, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením uvedenej sumy, preto ho podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.711,- eur od 14.3.2016 do zaplatenia, t.j. odo dňa podania žaloby.
16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol sú prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní.
17. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúceho výroku a výroku o nároku žalobcu na náhradu trov konania podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný, s tým, zároveň žiada aj o prieskum podľa § 365 ods. 2 v spojení s § 355 ods. 2 a § 357 písm. n) CSP výroku o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania a rozsudok súdu prvej inštancie žiadal v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok považoval v častiach napadnutých odvolaním za vecne nesprávny a teda nezákonný, vychádzajúci z nesprávneho posúdenia skutkového stavu, z nesprávneho právneho posúdenia, nepreskúmateľný pre zmätočnosť i nedostatok dôvodov. Výrok napádaného rozsudku o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania majúci povahu právoplatného uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, keďže proti tomuto „negatívnemu uzneseniu“ nie je s odkazom na znenie ust. § 357 písm. n) CSP odvolanie prípustné, mal rovnako za vecne nesprávny, pričom táto jeho nesprávnosť z dôvodov uvedených nižšie má vplyv na nesprávnosť napádaného rozsudku v častiach výroku II. (ktorým súd rozhodol v merite veci) a III. (ktorým súd rozhodol o trovách konania) a preto podlieha súdnemu prieskumu odvolacím súdom s odkazom na ust. § 365 ods. 2 CSP. Žalovaný odôvodnil odvolanie dôvodmi podľa:
(a) ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, a (b) ust. § 365 ods. 2 CSP, keďže výrok rozsudku I. (zamietnutie návrhov na prerušenie konania), ktorého sa rovnako týkajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP, je právoplatný z dôvodu, že voči nemu nie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), a to aj s poukazom na znenie ust. § 357 písm. n) CSP.
Uviedol, že vzhľadom na zmätočnosť rozsudku a nedostatok alebo v mnohých prípadoch nezrozumiteľnosť dôvodov, je pre neho veľmi obtiažne vecne argumentovať k jednotlivým rozhodujúcim skutkovým a právnym otázkam. Vytkol súdu prvej inštancie, že výroky rozsudku napadnuté týmto odvolaním sú nezákonné a nesprávne najmä z dôvodov, že: (a) v konaní nebolo zo strany žalobcu riadne preukázané, že žalovaný v žalovanom období vykonával verejný prenos v takom rozsahu, že bezdôvodné obohatenie za jeho vykonanie predstavuje práve žalovanú sumu 1.711 eur. Ak žalobca preukázal vykonávanie verejného prenosu žalovaným, tak to jedine na základe internetovej recenzie jediného hosťa, ktorý bol v hoteli ubytovaný zrejme jednu noc. Za verejný prenos vykonaný na jednej izbe hotelového zariadenia v deň ubytovania hosťa a v deň jeho odchodu (prenocovanie hosťa v rozsahu 1 noci), predstavuje prípadné bezdôvodné obohatenie v peňažnom vyjadrení, vychádzajúc zo sadzobníka žalobcu (odhliadnuc od námietok žalovaného vo vzťahu k primeranosti sadzobníkových odmien žalobcu) sumu vo výške 0,32 eur. Pretože ak je ročná odmena za verejný prenos uskutočňovaný na 1 izbe v prípade 4* hotela 29,50 eur, tak nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel na 1 izbe za 2 dni predstavuje dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny za 2 dni. Matematicky sa teda dá výsledná suma bezdôvodného obohatenia pri žalobcom preukázanom rozsahu ubytovania (obsadená jedna izba na 1 noc) vypočítať nasledovne: (29,50 eur/365) x 2 dni x 1 izba (resp. 1 TV prijímač) x 2 (t.j. dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny
- § 56 AZ).
(b) v konaní nebola žalobcom dostatočne tvrdená a už vôbec nie aj preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu tak, ako ju predpokladá hmotnoprávny predpis a síce § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona v spojení s § 451 a nasl. OZ, a teda že došlo k neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých diel, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľov práv audiovizuálnych diel práve žalobca a to ani len tzv. skutkovou domnienkou ustálenou súdom prvej inštancie na základe vykonania dôkazov z „relevantnej reprezentatívnej vzorky“ (za účelom preklenutia procesného stavu non liquet), ak by malo byť dokazovanie v celom rozsahu obtiažne alebo takmer nemožné. Napriek tomu, že žalovaný návrhom na procesný postup súdu podľa § 150 ods. 2 CSP riadne navrhoval doplnenie podstatných skutočností zo strany žalobcu (identifikácia nositeľov práv a k nim prináležiace predmety ochrany, ktoré mali byť obsahom verejného prenosu v žalovanom období, ku ktorým zároveň žalobca spravuje majetkové práva nositeľov práv), ktorých vnesenie do konania bolo predpokladom riadneho dokazovania vychádzajúceho z relevantných a riadne žalobcom tvrdených skutočností. Jedine vnesenie týchto skutočností, a ich preukazovanie zo strany žalobcu mohlo smerovať aj k zisteniu (ne)existencie riadnych a určitých dohôd medzi žalobcom identifikovanými nositeľmi práv a žalobcom, a prípadne k zisteniu skutočného rozsahu žalobcom spravovaných práv nositeľov majetkových práv. Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v dostatočnom rozsahu, resp. vôbec nevysporiadal s touto jeho argumentáciou. (c) žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku „obvyklej“ licenčnej odmeny, ako si ju podľa svojho sadzobníka sám kreoval žalobca v monopolnom postavení na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, ktoré predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien, považoval potom (ak by mu aj patril) bezpochyby za výkon práva v rozpore s § 3 ods. 1 OZ, ktorý nesmie požívať právnu ochranu. Samotné zmluvy predložené žalobcom, z ktorých zisťoval súd prvej inštancie obvyklú licenčnú odmenu“ mal v dôsledku tohto zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu za absolútne neplatné zmluvy podľa § 39 OZ minimálne v časti licenčnej odmeny predstavujúcej „zneužitie“, a preto podľa jeho názoru nemohli byť spôsobilým dôkazom o výške „obvyklej licenčnej odmeny“ pre účely uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. (d) súd sa v odôvodnení napádaného rozsudku v dostatočnom rozsahu, resp. vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného, vnesenou do konania, minimálne v tom rozsahu, aby vysvetlil prečo ju považuje za nedôvodnú.
18. Žalovaný v odvolaní konštatoval, že podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednacou zásadou, v zmysle ktorej má strana sporu povinnosť tvrdiť skutočnosti, z ktorých existencie pre seba vyvodzuje priaznivé právne dôsledky (bremeno tvrdenia) a navrhovať na ich preukázanie dôkazy (dôkazné bremeno). Teória procesného práva podmieňuje úspech strany
v spore unesením oboch vyššie uvedených „procesných bremien“, t. j. bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť strane úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 CSP). Mal za to, že bolo teda povinnosťou žalobcu v spore tvrdiť všetky skutočnosti podstatné pre ustálenie záveru o existencii vzniku bezdôvodného obohatenia (t.j. tvrdiť skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť existenciu všetkých prvkov vzťahu z bezdôvodného obohatenia) a relevantným dôkazmi tieto skutočnosti preukázať. Iniciatíva pri skutkových tvrdeniach o existencii bezdôvodného obohatenia a pri zhromažďovaní dôkazov na ich preukázanie leží na žalobcovi, keďže žalobca práve na ich základe má pre seba v spore privodiť úspech. Ak žalobca neposkytne v spore relevantné skutkové tvrdenia a neoznačí relevantné dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť týchto skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Zmyslom bremena tvrdenia a dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola tvrdená a preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver o dôvodnosti uplatňovaného nároku. Žalovaný mal za to, že s prihliadnutím na skutočnosti tvrdené žalobcom ako aj s prihliadnutím na obsah dôkazných prostriedkov, ktoré žalobca navrhol vykonať na preukázanie svojich tvrdení, nebolo možné dôjsť k záveru o dôvodnosti žaloby žalobcu. Podľa jeho názoru žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno o skutočnostiach podstatných a potrebných na to, aby súd prvej inštancie vydal rozhodnutie priaznivé pre žalobcu tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 1711,- eur s príslušenstvom. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom mal za predpoklad úspechu v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. relevantne tvrdiť má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom strany sporu majú povinnosť doložiť svoje skutkové tvrdenia dôkazmi. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Keďže predmetom sporu bol údajný nárok oprávnených nositeľov majetkových práv zastupovaných žalobcom ako zákonným nepriamym zástupcom na vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo povinnosťou žalobcu preukázať skutočnosti vyplývajúce z hmotného práva - t. j. z OZ a z Autorského zákona. Dodal, že pre žalobcu z Autorského zákona (a ani z iného zákona) nevyplýva žiadna výnimka týkajúca sa unesenia dôkazného bremena či preukazovania vzniku bezdôvodného obohatenia, na základe ktorej by to mal byť práve žalovaný, ktorý má preukázať, že sa bezdôvodne neobohatil. Rovnako pre žalobcu z Autorského zákona nevyplýva žiadna domnienka, podľa ktorej by napr. platilo, že ak žalovaný nepreukáže, ktoré konkrétne diela autorov neoprávnene použil, znamená to, že vykonával neoprávnený verejný prenos všetkých diel nositeľov práv, ktorých majetkové práva spravuje žalobca. Uviedol, že žalobca mal tvrdiť a preukázať existenciu: (i) dôvodu vzniku bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného na úkor nositeľov práv zastupovaných žalobcom (t. j. neoprávnený verejný prenos diel, ktoré spravuje žalobca), (ii) rozsah bezdôvodného obohatenia (ktorý súvisí práve s obsadenosťou hotela žalovaného.
Tvrdil, že žalobcovi sa podarilo preukázať neoprávnené použitie diel zo strany žalovaného formou verejného prenosu iba v najmenšom možnom rozsahu (obsadenosť 1 izby na jednu noc - t.j. 2 dni), keďže žalobca tvrdil a preukázal všetky prvky tohto spôsobu použitia autorských diel tak, ako ich vymedzil ESD a ktoré musia byť kumulatívne splnené (a v sporovom konaní riadne preukázané) iba z jednej internetovej recenzie jedného hosťa, čo však podľa neho automaticky nepreukazuje existenciu verejného prenosu počas celého žalovaného obdobia - celého roka 2016 na všetkých 29 TV prijímačoch. V nadväznosti na vyššie uvedené sa mu zároveň nepodarilo preukázať ani rozsah bezdôvodného obohatenia a od tohto rozsahu odvíjajúcu sa výšku sumy vyjadrenú v peniazoch (t.j. že žalovaný má povinnosť z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcovi práve tú sumu, ktorú žalobou od žalovaného požaduje). Uviedol, že v rozsudku vydanom vo veci C-306/05 ESD vo výroku vyslovil: „(..) poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“ V rozsudku vydanom vo veci C-162/10 ESD vo výroku vyslovil: „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, je „používateľom“, ktorý uskutočňuje „verejný prenos“
vysielaného zvukového záznamu (...).“ V bode 34 odôvodnenia uznesenia vydaného vo veci C -136/09 ESD vyslovil: „(...) ak hotelové zariadenie prostredníctvom takto inštalovaných televíznych prijímačov distribuuje signál svojim zákazníkom nachádzajúcim sa v priestoroch svojho zariadenia, ide o verejný prenos.“ V bode 38 odôvodnenia uznesenia vydaného vo veci C-136/09 ESD tiež vyslovil: „Podľa súdneho dvora však zákazníci hotelového zariadenia tvoria novú verejnosť.“ Podľa recitálu 27 smernice č. 2001/29: „Samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.“ Na základe vyššie uvedených záverov prijatých na pôde ESD, ako aj po zohľadnení recitálu 27 smernice č. 2001/29 konštatoval, že nevyhnutnými (esenciálnymi) a navyše kumulatívnymi prvkami verejného prenosu, tak ako ho vykladá ESD, sú tieto nasledovné: · umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia, · napojenie TV prijímača na televízny signál (prenášaný cez kábel, satelit alebo inak) umožňujúci vnímaťvysielanie, · existencia novej verejnosti - t. j. ubytovaní hostia na izbe. Vyššie zmienené 3 prvky verejného prenosu musia byť za každých okolností naplnené kumulatívne, inak nemožno hovoriť o verejnom prenose. A teda zároveň nemožno hovoriť o (neoprávnenom) používaní diel. Žalobca preukázal prostredníctvom 1 internetovej recenzie z roku 2015, že v hoteli žalovaného bol zrejme ubytovaný 1 hosť na 1 noc. Uvedené vo svojich dôsledkoch znamená, že žalobca opomenul tvrdiť a preukázať podstatnú skutočnosť pre prijatie záveru o „neoprávnenom použití diel“ v zmysle § 56 ods. 1 Autorského zákona v dostatočnom rozsahu, ak chcel byť v konaní úspešný. To znamená, že žalobca netvrdil a nepreukázal také skutočnosti, ktoré boli podstatné pre posúdenie dôvodu uplatňovaného nároku - že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného naozaj prišlo práve v rozsahu 1711 eur. Žalobca sa v spore obmedzil výlučne na tvrdenie, že žalovaný prevádzkuje hotel a že jeden hosť napísal internetovú recenziu, čo však automaticky a bez ďalšieho neznamená, že by v hoteli boli ubytovaní hostia v rozsahu obsadenosti celého hotela a už vôbec to neznamená, že hostia boli ubytovaní vo všetkých izbách hotelového zariadenia počas celého žalovaného obdobia. Ak totiž na hotelovej izbe nie je nikto ubytovaný, nie je pre takúto izbu splnený tretí predpoklad verejného prenosu (existencia novej verejnosti na izbe) a teda objektívne na takejto izbe nemôže dochádzať a ani nedochádza k verejnému prenosu (a teda ani k neoprávnenému použitiu autorských diel), keďže aj v zmysle recitálu 27 smernice č. 2001/29 samotné zabezpečenie fyzických zariadení (t. j. funkčných TV prijímačov) uskutočňujúcich prenos (t.j. napojených na TV signál) rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice. Aby išlo o „verejný prenos“ v zmysle smernice, musia byť na izbe s funkčným TV prijímačom napojeným na TV signál ubytovaní hostia. Ak na izbe hostia ubytovaní nie sú, nemôže s poukazom na recitál č. 27 smernice č. 2001/29 dochádzať ani k vzniku bezdôvodného obohatenia v dôsledku neoprávneného verejného prenosu. Bezdôvodné obohatenie totiž nevzniká v dôsledku neuzatvorenia licenčnej zmluvy, ako sa zrejme, v dôsledku argumentácie žalobcu, nesprávne domnieval súd prvej inštancie. Mal za to, že k bezdôvodnému obohateniu z dôvodu neoprávneného použitia diel dochádza až momentom skutočného neoprávneného použitia diela (v tomto prípade formou verejného prenosu), čo vyplýva výslovne aj z ust. § 56 Autorského zákona. Kde však niet verejného prenosu (spĺňajúceho všetky tri esenciálne atribúty vymedzené vyššie) nemôže byť ani bezdôvodného obohatenia a ani potreby a povinnosti mať uzatvorenú licenčnú zmluvu. Skutočnosť, že potenciálny používateľ neuzatvoril licenčnú zmluvu ešte samo osebe nepostačuje na prijatie záveru o zásahu do autorských práv, pretože ak niekto nemá uzatvorenú licenčnú zmluvu a zároveň nepoužije autorské dielo, tak nijakým spôsobom do autorského práva neoprávnene nezasahuje. Ak nebola relevantne preukázaná existencia použitia diel na 29 izbách hotelového zariadenia, nemožno tvrdiť, že bolo povinnosťou žalovaného mať uzatvorenú licenčnú zmluvu v rozsahu, ktorý by predstavoval licenciu na 29 izieb. Ten kto diela nepoužíva, licenciu nepotrebuje (nemá povinnosť ju získať). Záver o kontraktačnej povinnosti žalovaného (t.j. mať uzatvorenú licenčnú zmluvu) na 29 izieb, by bolo možné vyvodiť len na základe dokázania použitia diel na všetkých izbách hotelového zariadenia. Zo súdom vykonaných dôkazov takýto záver nemožno vyvodiť, keďže ak bola preukázaná existencia novej verejnosti v rozsahu 1 hosťa na jednej izbe a na jednu noc (t.j. 2 dni - deň ubytovania a deň odchodu hosťa), tak aj licenčná povinnosť žalovaného bola preukázaná iba v takomto rozsahu. Samotná skutočnosť, že žalovaný má v hotelovom zariadení 29 TV prijímačov podľa neho ešte sama o sebe nepostačuje na prijatie záveru o existencii verejného prenosu a o potrebe uzatvárania licenčnej zmluvy v rozsahu používania diel na všetkých týchto prijímačoch. Počet TV prijímačov a ich napojenie na TV signál tvoria iba dva z troch predpokladov
existencie verejného prenosu. Kde niet verejného prenosu (spĺňajúceho všetky tri esenciálne atribúty vymedzené vyššie) nemôže byť použitia diel (oprávneného či neoprávneného) a teda ani bezdôvodného obohatenia. O verejnom prenose (a teda aj o prípadnom neoprávnenom použití diel) možno podľa neho hovoriť iba vtedy, ak zároveň na izbe s TV prijímačom napojeným na televízny signál, je ubytovaný aspoň jeden hosť. Pritom, ak sú tieto 3 predpoklady existencie verejného prenosu splnené na jednej izbe, neznamená to, že aj na ostatných izbách (ak nie sú obsadené hosťami) k verejnému prenosu dochádza. Žalobca bez udania riadnych skutkových tvrdení a návrhov na vykonanie dokazovania, uplatnil bezdôvodné obohatenie voči žalovanému vo výške, ktorá by zodpovedala 100 % obsadenosti hotela žalovaného počas obdobia 365 dní v roku. Pritom relevantne skutkovo nevymedzil (t.j. vôbec netvrdil reálnu obsadenosť hotela žalovaného v žalovanom období), na základe čoho takúto výšku uplatňuje a na preukázanie jej dôvodnosti nenavrhol žiadne dôkazy.
19. Žalovaný v odvolaní tiež dôvodil, že pre vzťah bezdôvodného obohatenia je charakteristická „reálna fakticita“ vzniku majetkového prospechu - tzn. že bezdôvodné obohatenie musí reálne objektívne vzniknúť. Nemôže ísť o hypotetický nárok. Už NS ČR v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 25Cdo/845/1999 uviedol, že: „Za bezdůvodné obohacení tedy není možno považovat jakýkoliv prospěch, jehož by mohl teoreticky dosáhnout vlastník věci. “ Aj NS SR v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 5Cdo 121/2009 uviedol, že: „Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného, ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva.“ Žalovaný sa preto v konaní bránil práve tým, že žalobca uplatňuje „teoretický prospech“, ktorý by mohol byť dosiahnutý, ak by žalovaný platil žalobcovi licenčnú odmenu na základe licenčnej zmluvy (bez ohľadu na skutočné použitie diel verejným prenosom). A práve v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobca v konaní zamieňa (resp. neprípustným spôsobom stotožňuje) dva rozličné vzťahy - a síce vzťah licenčný (pri ktorom nezáleží, či k reálnemu použitiu diel dôjde) a vzťah bezdôvodného obohatenia (pri ktorom je právne významné, či k reálnemu neoprávnenému použitiu diel skutočne dôjde a v akom rozsahu). Žalobca v konaní nežaloval zaplatenie licenčnej odmeny, ale vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa od výšky licenčnej odmeny len odvíja. Rozsah bezdôvodného obohatenia (reálne neoprávnené použitie diel) je potom podstatné pre ustálenie výšky peňažného plnenia, ktoré sa má z titulu bezdôvodného obohatenia vydať. Rozsah bezdôvodného obohatenia bolo možné zistiť výlučne dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v žalovanom období. A to práve aj s poukazom na závery rozhodovacej praxe ESD vo vzťahu k existencii verejného prenosu. Verejný prenos totiž môže vznikať iba na takých miestach (v takých izbách), na ktorých je prítomná nová verejnosť (t.j. ubytovaní hostia). V izbách, na ktorých hostia ubytovaní nie sú, objektívne nemôže dochádzať k verejnému prenosu diel a teda ani k použitiu diel a teda ani k bezdôvodnému obohateniu. Žalobca takéto dokazovanie, smerujúce k preukázaniu skutočnej obsadenosti hotelového zariadenia žalovaného v žalovanom období, navrhol iba v rozsahu, ktorý zodpovedá obsadenosti 1 izby hotela na 1 noc (t.j. 2 dni). Žalobca si teda bez ďalšieho uplatnil žalobou bezdôvodné obohatenie, ktoré zodpovedá obsadenosti vo všetkých izbách zariadenia žalovaného počas celého žalovaného obdobia. Takéto skutkové zistenie však nemôže byť notorietou a bolo ho potrebné v konaní dokazovaním zistiť a potvrdiť alebo vyvrátiť jeho pravdivosť (ak bola obsadenosť hotela menšia). Žalobca vôbec nevzal do úvahy tú skutočnosť, že obsadenosť hotela nemusí byť konštantná, ale sa môže meniť. V jeden deň môže byť obsadených napr. len 10 izieb (a teda len na týchto izbách môže dochádzať k verejnému prenosu), pričom na ostatných izbách (v ktorých hostia ubytovaní nie sú), k verejnému prenosu nedochádza (keďže v nich absentuje „nová verejnosť“). Na ďalší deň môže byť obsadenosť napr. 5 izieb a na tretí deň môže byť obsadenosť 20 izieb atď. Nepochybne je rozsah bezdôvodného obohatenia iný v deň, keď k neoprávnenému použitiu diel (verejným prenosom) dochádza na 5 izbách ubytovacieho zariadenia a iný je rozsah bezdôvodného obohatenia, ak k neoprávnenému použitiu diel (verejným prenosom) dochádza na 28 izbách ubytovacieho zariadenia. Keďže žalobca neinicioval vo vzťahu k preukázaniu obsadenosti ubytovacieho zariadenia (čo bola skutočnosť podstatná pre ustálenie rozsahu bezdôvodného obohatenia a pre ustálenie dôvodnosti výšky peňažného plnenia) žiadne dokazovanie (okrem internetovej recenzie jednej osoby), tak v konaní nepovažoval za možné z dôkazov predložených žalobcom (resp. z dôkazov vykonaných zo strany súdu) nijakým spôsobom dospieť k záveru, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo práve v takom rozsahu, ktorý zodpovedá peňažnému plneniu vo výške 1.711,00 eur s príslušenstvom. Mal za to, že peňažné plnenie vo výške 1.711,00 eur (s príslušenstvom) by bolo odôvodnené iba v prípade, že by rozsah bezdôvodného obohatenia (neoprávneného použitia diel verejným prenosom) zodpovedal obsadenosti hotelového zariadenia žalovaného v rozsahu 100% (obsadené všetky izby) počas celého
žalovaného obdobia. Takúto mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia žalovaného však žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal.
20. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie predčasne, nesprávne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a nedostatočným spôsobom sa v rozsudku vysporiadal s námietkami žalovaného k nepreukázaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore tvrdenými žalovaným od počiatku a počas celého konania a najmä vo všetkých písomných podaniach žalovaného predložených súdu prvej inštancie do súdneho spisu. Ako vyvodil z odôvodnenia napádaného rozsudku, súd prvej inštancie mal za dostatočne preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a teda žalobcu považoval za subjekt aktívne vecne legitimovaný v spore, keď záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu súd prvej inštancie vyvodil: (a) zo skutočnosti, že žalobcovi bolo vydané oprávnenie č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv, (b) zo zákona [z § 84 ods. 1 AZ], (c) zo zoznamu žalobcom údajne zastupovaných autorov, zo zmlúv s nositeľmi práv, z recipročných zmlúv (žalobca predložil len jednu, aké ďalšie má súd na mysli, nie je jasné) a zo zoznamu predmetov ochrany.
Žalovaný mal za to, že výlučne z vyššie uvedených skutočností nebolo v konaní možné dospieť k presvedčivému a riadne preukázateľnému záveru, že žalobca je skutočne aktívne vecne legitimovaným subjektom v spore. Žalobca podľa neho v spore nedostatočne tvrdil a rovnako nedostatočne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu (t.j. že je práve takým zákonom predpokladaným nepriamym zástupcom, ktorý má na domáhanie sa žalovaného nároku „mandát“ od oprávnených nositeľov práv k údajne neoprávnene použitým predmetom ochrany). Na uvedenom závere nič nezmení ani problematické ustanovenie § 84 AZ, pri ktorom prichádzajú do úvahy viaceré spôsoby jeho interpretácie, pričom práve ten spôsob interpretácie, ktorý v konaní presadzoval žalobca a ku ktorému sa následne priklonil aj súd prvej inštancie, je priamo rozporný s právom Európskej únie (konkrétne s judikatúrou ESD v prípade C-301/15 Soulier a Doke). Súd prvej inštancie potom zrejme aj v dôsledku uplatnenia „euro-nekonformnej“ interpretácie ustanovenia § 84 AZ mylne vychádza z predpokladu, že samotným faktom, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy práv a že mu bolo vydané oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, automaticky a bez ďalšieho postačuje na preukázanie toho, že žalobca zastupuje práve tých oprávnených nositeľov práv a práve vo vzťahu k tým dielam, ktoré mali byť v žalovanom období (v roku 2015) predmetom verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia zo strany žalovaného neoprávnene použité formou verejného prenosu. Mal za to, že uvedeným postupom bol naplnený odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Vytkol súdu prvej inštancie, že neodlišuje postavenie žalobcu ako nepriameho zástupcu nositeľov práv od kategórie aktívnej vecnej legitimácie. Nepriame zákonné zastúpenie je totiž inou právnou kategóriou ako aktívna vecná legitimácia. Práve toto nerozlišovanie dvoch od seba nezávislých kategórií podľa neho viedlo k nesprávnym právnym záverom súdu prvej inštancie, keď pri právnom posúdení, vychádzajúc z listín v spise, tieto dve odlišné kategórie neprípustne spája v jednu. Súd prvej inštancie sa v ním posudzovanom prípade mylne domnieva, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy a zákon per se preukazuje existenciu hmotnoprávneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že súd prvej inštancie aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu teda vyvodil z listín, ktoré neboli za žiadnych okolností spôsobilé túto akýmkoľvek spôsobom preukázať. Uviedol, že posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je právnou otázkou, ktorú má súd povinnosť skúmať aj bez námietky žalovaného (žalovaný teda nemá v tomto smere ani len bremeno tvrdenia) a navyše unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu existencie aktívnej vecnej legitimácie zaťažuje výlučne žalobcu. Žalovaný preto vo vzťahu k nepreukázaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore vôbec nemal povinnosť tento nedostatok tvrdiť a potom o to menej mal žalovaný povinnosť čokoľvek v tomto smere preukazovať. Žalovaný súdu prvej inštancie vytkol, že pri posudzovaní otázky preukázania aktívnej vecnej legitimácie opomenul, že kolektívna správa práv viažuca sa k použitiu predmetu ochrany (diela) verejným prenosom akýmikoľvek technickými prostriedkami [§ 78 ods. 4 písm. b) AZ] spadá do kategórie „dobrovoľnej kolektívnej správy práv“ (§ 78 ods. 3 AZ a contrario) a teda žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať výlučne na základe dohody medzi oprávneným nositeľom práva a organizáciou kolektívnej správy a v s ním (pozn. - s nositeľom práv) dohodnutom rozsahu. Aby bola v tomto prípade preukázaná aktívna vecná legitimácia nepriameho zákonného zástupcu v spore (t.j. žalobcu ako OKS), musí tento tvrdiť a v konaní riadne preukázať, že zastupuje subjekt oprávnenia (oprávneného nositeľa práv) vo vzťahu k predmetu ochrany (k dielu), ktoré malo byť zo
strany žalovaného neoprávnene použité a v dôsledku toho malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, a to s poukazom na ust. § 78 ods. 2 AZ a § 81 ods. 1 písm. c) AZ. Preukazovať uvedené skutočnosti pre žalobcu by nemal byť žiaden problém, keďže je v prípade dobrovoľnej kolektívnej správy povinný s nositeľmi práv uzatvárať dohody, ktoré by mal mať všetky vo svojej dispozícii, rovnako má mať k dispozícii informácie o nositeľoch majetkových práv a to s prihliadnutím na povinnosť vyplývajúcu pre žalobcu z § 81 ods. 1 písm. e) AZ ako aj informácie o konkrétnych predmetoch ochrany a to s prihliadnutím na povinnosť vyplývajúcu pre žalobcu z § 81 ods. 1 písm. f) AZ. Žalobca by teda mal vedieť koho vo vzťahu k akému predmetu ochrany zastupuje a tieto informácie by mal žalobca byť schopný skonfrontovať s údajmi uvedenými v štatistike vysielania, ktorú v konaní predložil. A ak žalobca vie, koho a v akom rozsahu zastupuje a zároveň vie, ktoré diela mali byť v roku 2015 použité, nie je možné dať za pravdu žalobcovi v tom smere, že žalovaný chce, aby žalobca preukazoval všetkých autorov a všetky zmluvy. Žalovaný si je vedomý, že do úvahy prichádzajúcich predmetov ochrany môže byť väčšie množstvo aj vtedy, ak by žalobca dokazoval aj relevantnými listinami. A teda je pravdepodobné, že aj v takomto prípade môže nastať procesný stav non liquet (t.j. preukazovanie podstatných okolností v celom rozsahu nie je možné alebo hospodárne). Avšak aj v takomto prípade má súd povinnosť vykonať dokazovanie na „relevantnej vzorke“ (napr. 50 prípadov). Pokiaľ nepriamy zákonný zástupca (organizácia kolektívnej správy práv) v konaní nepreukáže, že na základe dohôd (ich existenciu treba riadne preukázať) zastupuje oprávnených nositeľov práv (t.j. osoby oprávnené vykonávať majetkové práva k predmetom ochrany), ktorých predmety ochrany mali byť obsahom neoprávneného verejného prenosu v žalovanom období (potreba identifikovať diela a potreba preukázať, že na základe dohody tieto diela spadajú do rozsahu dohodnutom s oprávneným nositeľom práv), nepreukáže ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Inými slovami - nepreukáže, že ako nepriamy zákonný zástupca zastupuje v konaní práve tie subjekty, ktoré majú voči žalovanému žalobou uplatňovaný hmotnoprávny nárok. Bol toho názoru, že samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv ešte neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v mene oprávnených nositeľov práv ich nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne existovali. Mandát organizácii kolektívnej správy práv na úspešné uplatňovanie nárokov nositeľov práv na súde vzniká podľa neho až vtedy, keď má uzatvorenú dohodu s oprávneným nositeľom práva, dôjde k neoprávnenému použitiu takého diela, pričom správu práv k tomuto dielu oprávnený nositeľ práva na základe písomného oznámenia zveril príslušnej organizácii kolektívnej správy na spravovanie (§ 78 ods. 2 AZ). Namietal, že ani jedna z týchto skutočností nebola žalobcom v konaní riadne preukázaná. Žalobca tieto skutočnosti dokonca odmietal čo i len tvrdiť, nie to ešte dokazovať tváriac sa, že kolektívna správa práv je vykonávaná zo zákona vo všetkých prípadoch bez rozdielu a postačuje na to len oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Uvedené si osvojil aj súd prvej inštancie nehľadiac na ustanovenia Autorského zákona, ktoré striktne rozlišujú povinnú a dobrovoľnú kolektívnu správu, a na ktoré žalovaný dookola bezúspešne poukazoval a poukazuje. Tvrdil, že zo skutočnosti, že žalobcovi bolo vydané oprávnenie č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv, nemožno preto bez ďalšieho vyvodiť, že žalobca je v spore aktívne vecne legitimovaným subjektom. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle AZ zastupuje oprávnených nositeľov práv vo vlastnom mene a na účet oprávnených nositeľov práv. Žalobca je preto oprávnený aj domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene ale v prospech oprávnených nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s § 456, prvá veta OZ sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe písomnej dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Predložením oprávnenia žalobca teda síce preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená vykonávať kolektívnu správu práv v oprávnení vymedzenom okruhu odborov kolektívnej správy. To ale postačuje výlučne na preukázanie toho, že žalobca je oprávnený v súdnych konaniach konať vo vlastnom mene. Aby však žalobca účinne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia (a teda hmotnoprávny vzťah medzi oprávnenými nositeľmi práv a údajným neoprávneným používateľom práve tých predmetov ochrany, ktoré oprávnení nositelia práv dali žalobcovi do správy), musí účinne tvrdiť a relevantnými dôkazmi predovšetkým preukázať to, ktorých oprávnených nositeľov majetkových práv (t.j. osôb oprávnených požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia) zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany, a tiež musí preukázať, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil. Nijakým iným spôsobom žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore nepreukáže. Žalobca sa snažil svoju údajnú aktívnu vecnú legitimáciu v spore preukázať aj 13 formulárovými zmluvami uzatvorených s údajnými slovenskými oprávnenými nositeľmi majetkových práv, ktorým údajne výkon týchto majetkových práv prislúcha (a teda im údajne prislúcha aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia). Zo žalobcom
predložených formulárových zmlúv však nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany, ktoré na základe uvedenej zmluvy mali dať títo údajní nositelia majetkových práv žalobcovi do správy. Žalobca zároveň nepriložil a ani nenavrhol vykonať žiaden iný dôkaz, ktorým by bolo možné preukázať špecifikáciu predmetov ochrany daných žalobcovi zo strany nositeľov práv na základe uvedených zmlúv do správy. Z uvedeného potom nie je možné verifikovať, či žalobcovi vôbec nejaký predmet ochrany do správy dali a už vôbec nie je možné verifikovať, či žalobcovi dali do správy práve taký predmet ochrany, ktorý mal žalovaný údajne v žalovanom období neoprávnene použiť. Zo zmlúv síce vyplýva, že údajní oprávnení nositelia práv dávajú do správy „všetky“ svoje diela, avšak tu žalovaný poukazuje na znenie ust. § 78 ods. 2 AZ, z ktorého vyplýva, že podmienkou účinného zverenia predmetu ochrany zo strany oprávneného nositeľa práv do správy organizácií kolektívnej správy, je písomné oznámenie oprávneného nositeľa adresované organizácii kolektívnej správy, ktoré obsahuje identifikáciu konkrétneho predmetu ochrany, resp. konkrétnych predmetov ochrany, na účely ich zaradenia do registra predmetov ochrany. Žalobca v spore ani k jednej zo zmlúv nepredložil písomné oznámenia, z ktorých by bolo zrejmé, ktoré predmety ochrany (a teda či vôbec nejaké) boli žalobcovi na základe predložených zmlúv do dobrovoľnej kolektívnej správy vôbec dané. A teda ani nebolo zo strany žalovaného možné verifikovať, či sú to práve také predmety ochrany, ktoré mali byť v roku 2015 obsahom verejného prenosu a zároveň nebolo možné verifikovať, či boli tieto predmety ochrany dané do správy žalobcovi zo strany oprávneného nositeľa (resp. vykonávateľa) majetkových práv, alebo či ich do správy žalobcovi zveril neoprávnený subjekt, ktorému výkon majetkových práv k predmetu ochrany (napr. v dôsledku existencie výhradnej licencie na použitie predmetu ochrany v prospech tretej a na prihlásenie skutočne oprávnenej osoby) neprislúcha. Menný zoznam údajných slovenských oprávnených nositeľov majetkových práv nepovažoval za dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Tú možno preukázať výlučne písomnou dohodou s nositeľom práv, pričom z jej obsahu musí byť zrejmá konkretizácia predmetov ochrany daných do správy v spojení s preukázaním tej skutočnosti, že práve tieto predmety ochrany boli žalovaným neoprávnene použité. Menný zoznam údajných nositeľov majetkových práv nijakým spôsobom nepreukazuje, že by mal žalobca s ktorýmkoľvek z nich uzatvorenú dohodu o zastupovaní, rovnako z neho nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany daných do správy a teda ani nie je možné účinne overiť, či došlo zo strany žalovaného v žalovanom období k neoprávnenému použitiu práve tých predmetov ochrany, ktorých výkon prislúcha práve v mennom zozname uvedených subjektov. Žalobca zároveň nenavrhol vykonať iné dôkazy svedčiace o tom, že osoby uvedené v zozname zastupuje práve k tým predmetom ochrany, ktoré mal žalovaný v roku 2015 neoprávnene použiť. Podobne ako v prípade menného zoznamu údajných nositeľov majetkových práv, tak aj v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií, ide podľa neho o dôkaz nespôsobilý relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Uvedené platí z toho dôvodu, že zoznam nie je dôkazom o tom, že medzi žalobcom a organizáciami uvedenými v zozname je skutočne uzatvorená zmluva a už vôbec z takéhoto dôkazu nie je možné zistiť, ktorých nositeľov práv vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany má žalobca vykonávať kolektívnu správu a tiež nie je možné zistiť, či (ak správu skutočne vykonáva) ju vykonáva práve k tým predmetom ochrany, ktoré mali údajne byť zo strany žalovaného neoprávnene použité. Žalobca zároveň nenavrhol vykonať iné dôkazy svedčiace o tom, že zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému použitiu tých predmetov ochrany, ktoré žalobca na základe údajných zmlúv s v zozname uvedenými organizáciami údajne spravuje. Bez nepochybného preukázania toho, že žalovaný skutočne použil akékoľvek dielo autora, ktorého zastupuje žalobca, a bez preukázania toho, do majetkových práv ktorých autorov mal žalovaný neoprávnene zasiahnuť, nemožno žalobe žalobcu vyhovieť.
21. Podľa žalovaného aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore nemožno odvodiť ani z ust. § 84 AZ. Podľa § 84 ods. 1 AZ: „Ak používateľ nepreukáže, že nositeľ vráv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.“ Žalovaný v konaní vo vzťahu k interpretácii § 84 ods. 1 AZ predložil stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016, z ktorého záverov vyplýva, že predmetné ustanovenie na prejednávanú vec aplikovať nemožno, keďže sa nevzťahuje na prípady vydania bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že pri uvedenom ustanovení prichádza do úvahy viacero spôsobov interpretácie, ktoré vo svojich dôsledkoch vedú k diametrálne odlišným záverom. Zároveň je potrebné skonštatovať, že práve ten spôsob interpretácie ust. § 84 ods. 1 AZ, ku ktorému sa priklonil súd prvej inštancie a rovnako ho v
konaní presadzoval aj žalobca, je v priamom rozpore s právom EÚ. Žalovaný je toho názoru, že ak máme teoreticky uvažovať o možnej aplikácii predmetného ustanovenia v tomto spore, tak potom uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v spojení s ust. § 78 ods. 2 AZ a v spojení s § 81 ods. 1 písm. c) AZ. To znamená, že dôkazné bremeno na žalovaného (ako údajného neoprávneného používateľa predmetov ochrany) prechádza len vtedy, ak chce vyvracať organizáciou kolektívnej správy dôkazmi podložené tvrdenia. Čiže ak OKS predloží zmluvu s údajným oprávneným nositeľom práv vo vzťahu ku konkrétnemu predmetu ochrany spolu s písomným oznámením nositeľa práv podľa § 78 ods. 2 AZ, tak prípadný neoprávnený používateľ môže v konaní preukazovať, že oprávnený nositeľ práv písomným oznámením adresovaným OKS v minulosti „prihlásený“ predmet ochrany podľa § 78 ods. 2 AZ neskôr „odhlásil“, a teda svojim „opačným“ adresovaným, písomným právnym úkonom voči OKS vylúčil kolektívnu správu dovtedy organizáciou kolektívnej správy spravovaný predmet ochrany. Ak však autor ako pôvodca diela zároveň nie je oprávneným nositeľom (vykonávateľom) majetkových práv, lebo je ním tretí subjekt (ex lege alebo na základe výhradnej licenčnej zmluvy na použitie predmetu ochrany), tak v takom prípade sa predsa autor nemôže dať zastupovať organizáciou kolektívnej správy a dať jej do správy predmet ochrany, ku ktorému nevykonáva majetkové práva on ale tretí subjekt (napr. v postavení zamestnávateľa alebo v postavení nadobúdateľa výhradnej licencie). O to menej potom môže takýto autor neskôr „vylučovať“ dovtedajšiu kolektívnu správu práv ku konkrétnemu predmetu ochrany. Naopak, z ust. § 84 ods. 1 AZ vyplýva, že tak môže urobiť výlučne nositeľ majetkových práv a nie autor, ktorému výkon majetkových práv neprislúcha. Vylučovať dovtedajšiu kolektívnu správu práv ku konkrétnemu dielu môže iba taký nositeľ majetkových práv, ktorý má s organizáciou kolektívnej správy uzatvorenú dohodu o správe práv a postupom podľa § 78 ods. 2 AZ organizácii kolektívnej správy po uzatvorení dohody písomne oznámil, vo vzťahu ku ktorým konkrétnym predmetom necháva majetkové práva spravovať.
22. Žalovaný poukázal na čl. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2010 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej aj ako „smernica 2001/29/ES“): „Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti pre autorov k ich dielam (...).“ Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES: „Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“ Vyjadril presvedčenie, že interpretácia ust. § 84 ods. 1 AZ, prezentovaná žalobcom v spore, je v rozpore s obsahom a účelom smernice 2001/29/EHS. Žalovaný mal za to, že na úrovni Európskej únie už bolo (práve rozsudkom C-301/15) rozhodnuté, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je aj úprava obsiahnutá v § 84 ods. 1 AZ (ak pripustíme správnosť jeho interpretácie zo strany súdu ) je v rozpore s právom EÚ. Ako je známe, pri posudzovaní vzájomného vzťahu medzi právom Európskej únie a vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky zohráva kľúčovú úlohu zásada prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Z uvedenej zásady vyplýva vnútroštátnym orgánom okrem iného aj v oblasti aplikácie práva (t. z. súdom) povinnosť zabezpečiť úplnú účinnosť úniových noriem (pozri napr. rozsudky Súdneho dvora EU C-118/00 Larsy, bod 52; 48/71 Komisia p. Taliansku, bod 7; C-101/91 Komisia p. Taliansku, bod 24 ). V opačnom prípade by sa medzinárodné záväzky zakotvené v zmluvách o založení EÚ vzťahujúce sa na členský štát stali podmienenými a mohli by byť spochybnené budúcimi legislatívnymi aktmi členského štátu (pozri rozsudok Súdneho dvora EU6/64 Costa p. ENEL). Uvedený stav je však aj z pohľadu ústavného poriadku SR neprípustný, keď v zmysle č. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Považoval za zrejmé, že ak sa vo vnútroštátnom právnom poriadku prijalo opatrenie (napr. zákon), ktoré je v rozpore s prijatým právnym poriadkom EÚ, tak potom nie je takéto opatrenie záväzné a účinné pre uvedený vnútroštátny právny poriadok, a práve takýmto spôsobom naň musia nazerať aj vnútroštátne orgány aplikácie práva. Pri vyššie uvedenom sú potom vnútroštátne súdne orgány povinné využiť všetky vnútroštátne právne prostriedky na dosiahnutie vyššie uvedeného cieľa, pričom ide predovšetkým o zabezpečenie priameho účinku smerníc (pozri napr. rozsudky Súdneho dvora EU 33/76 Rewe, bod 5; 45/76 Comet, bod 12) či zabezpečenie nepriameho účinku smernice prostredníctvom eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva(pozri napr. rozsudky Súdneho dvora EU T-18/07 Kronberger, bod 49; C-432/05 Unibet, bod 44). Dokonca v prípadoch, keď eurokonformný výklad vnútroštátnej normy nie
je možný, je vnútroštátny súd povinný v rámci svojej právomoci aplikovať výlučne úniové právo, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva EÚ nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom EÚ (pozri napr. rozsudky Súdneho dvora EU C-115/08 ČEZ, bod 138; C-357/06 Luigi, body 28 a 29; C-262/97 Engelbrecht, body 39 a 40; C-10 a 22/97 IN.CO.GE., bod 20; 157/86 Murphy, bod 11; 106/77 Simmenthal, body 21 až 24). Uvedené pravidlo neaplikácie vnútroštátnej právnej úpravy platí najmä v prípadoch, keď aplikácia sporného vnútroštátneho ustanovenia odporuje sledovanému cieľu smernice a neaplikácia sporného vnútroštátneho ustanovenia vedie k súladu vnútroštátneho práva s právom EÚ (pozri napr. rozsudky Súdneho dvora EU C-262/97 Engelbrecht, bod 40; C-462/99 Conect Austria, bod 38). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom EÚ a musí použiť a vhodne interpretovať také ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré sa malo pôvodne vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku (pozri napr. rozsudky Súdneho dvora EU C-383 až 385/06 Vereniging National Overlagorgaan Sociale Werkvoorziening, bod 49; C-443/03 Leffler, bod 51). Judikatúra ESD priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný účinok a teda prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších vnútroštátnych právnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovými normami a núti vnútroštátne orgány aplikácie práva neaplikovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s úniovým právom bez toho, aby takýto orgán aplikácie práva (t. j. súd) musel žiadať alebo čakať na predbežné odstránenie takéhoto ustanovenia legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom (pozri napr. rozsudky Súdneho dvora EU C-258/98 Carra, bod 16; C-13 a 113/91 Debus, bod 32; 170/88 Ford, bod 19; 106/77 Simmenthal, body 21 až 24). Každý vnútroštátny sudca tak musí rešpektovať zásadu prednosti úniového práva a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie aj bez toho, aby vyčkal na jeho legislatívnu úpravu, ktorou by sa malo uviesť do súladu s právom EÚ (pozri napr. rozsudky Súdneho dvora EU C-231 až 233/06 Jonkman, bod 39; C-128 až 131/07 Molinari, bod 23). Judikatúra ESD je prameňom práva EÚ, ktorý má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi (čl. 7 ods. 2 Ústavy SR) a tiež z povinnosti lojálnej spolupráce členských štátov EÚ, ktorá vyplýva Slovenskej republike s medzinárodnej zmluvy (ZFEÚ). Pritom možno konštatovať, že v zmysle čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Teda žiaden z vnútroštátnych súdov (ani prvostupňový) sa nesmie odchýliť od prameňa práve EÚ (v tomto prípade judikatúry ESD). Žalovaný celý čas v konaní tvrdí a tvrdil, a v rámci svojich procesných možností sa snažil v konaní preukázať, že osoby, o ktorých sa žalobca domnieva, že sú oprávnenými nositeľmi práv k predmetom ochrany a že ich majetkové práva k nevedno akým dielam spravuje, nie sú oprávnenými nositeľmi majetkových práv, pretože ako autori (pôvodcovia diela) vyhotovovali predmety ochrany v režime zamestnaneckého diela, a teda že majetkové práva je oprávnený vykonávať (a teda žiadať aj vydanie bezdôvodného obohatenia) z pozície „zamestnávateľa“ subjekt odlišný od autora (pôvodcu diela) , o ktorom žalobca ani len netvrdil, že by ho na zmluvnom základe zastupoval. Iba tento „iný subjekt“ (zamestnávateľ v zmysle Autorského zákona, či nadobúdateľ výhradnej licencie) je oprávneným nositeľom práva dožadovať sa vydania bezdôvodného obohatenia a toto právo za tým účelom vykonávať. Žalobca listinnými dôkazmi teda nielenže riadne nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, on v konaní z veľkej časti ani len netvrdil rozhodujúce skutočnosti vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii, ktorú by následne v konaní relevantným spôsobom preukazoval a preukázal. Uviedol, že medzi zoznamom autorov a štatistikou vysielania, ktoré v konaní žalobca predložil do súdneho spisu, nie je žiadna spojitosť. Zo zoznamu nositeľov práv nevyplýva tá skutočnosť, o aký typ nositeľa práv ide (režisér, autor scenára, autor prekladov a pod.) ani to, vo vzťahu ku akým jeho dielam zaradeným do zoznamu predmetov ochrany vedenom žalobcom podľa § 81 ods. 1 písm. f) AZ žalobca vykonáva kolektívnu správu. Zo štatistiky vysielania potom vyplýva, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase a konkrétnym vysielateľom a tiež tá skutočnosť, že v prípade tohto diela prichádza do úvahy niekoľko „typov autorov“ (režisér, autor scenára, autor prekladov a pod.). Nie je z neho však možné zistiť, kto týmto oprávneným nositeľom práv je. Z uvedeného potom nevyhnutne plynie záver, že žalobca v konaní tvrdil len toľko, že zastupuje nositeľov práv uvedených v zozname nositeľov práv a súčasne tvrdil, že došlo k údajnému neoprávnenému použitiu audiovizuálnych diel zaradených do vysielania podľa štatistiky vysielania. S výnimkou troch osôb (D., F. O. D.C.), ktoré sú údajnými nositeľmi majetkových práv vo vzťahu k zoznamu predmetov ochrany, ktoré žalobca v konaní predložil, možno skonštatovať že žalobca vo vzťahu k ostatným nositeľom práv netvrdil a vo vzťahu ku všetkým nositeľom práv (teda vrátane D., F. O. D.) nepreukázal, že vo vzťahu k jednotlivým dielam zaradeným do štatistiky (a teda údajne neoprávnene použitým dielam) zastupuje konkrétnych údajných oprávnených
nositeľov majetkových práv, ktorí si dané konkrétne audiovizuálne dielo, ku ktorému im prislúcha výkon majetkových práv, u žalobcu prihlásili za účelom zaradenia do zoznamu predmetov ochrany (§ 78 ods. 2 AZ). Inými slovami, z väčšiny tvrdení žalobcu nebolo možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť, a síce - kto je podľa tvrdení žalobcu oprávneným nositeľom majetkových práv ku audiovizuálnym dielam a súčasne potom nebolo možné zo strany žalovaného účinne konfrontovať žalobcove tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním zastúpených autorov (údajných oprávnených nositeľov majetkových práv). Ak nevieme, kto je oprávnený nositeľ majetkových práv, nevieme ani to, či žalobca vôbec tvrdí, že ho na základe dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Ak potom absentuje takéto zásadné tvrdenie vo vzťahu ku zásadnej skutočnosti týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie [na úkor koho došlo k obohateniu a či žalobca vôbec disponuje mandátom na nepriame zastúpenie tejto osoby podľa § 81 ods. 1 písm. c) v spojení s § 81 ods. 3 AZ], nemôže ani žalovaný riadne uplatňovať svoje procesné právo navrhovať dôkazy, ak realizácia tohto práva má smerovať k vyvracaniu takéhoto neexistujúceho tvrdenia žalobcu. Z uvedeného dôvodu bolo pre žalovaného veľmi obtiažne produkovať ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, hoci by ich určite navrhol, ak by žalobca tvrdil, že zastupuje nositeľa práv „XY“ vo vzťahu k jeho dielu „A“, ktoré bolo zaradené do vysielania TV JOJ dňa 1.1.2015. Takéto tvrdenia žalobca poskytol výlučne vo vzťahu k trom osobám (D., F. O. D.Á.). Na základe týchto tvrdení žalobcu žalovaný aj navrhol vykonanie dokazovania, za účelom zistenia, kto je oprávneným nositeľom majetkového práva ku zo strany žalovaného vybratých predmetov ochrany (a teda či a kto je oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia). Súd prvej inštancie však dokazovanie navrhnuté žalovaným buď nevykonal alebo možno aj vykonal (licenčné zmluvy medzi RTVS a konkrétnymi autormi), avšak ich relevantne nevyhodnotil (v rozsudku nie je ani zmienka o hodnotení týchto dôkazov) a následne prijal nesprávne skutkové a z nich vyplývajúce nesprávne právne závery. Pokiaľ nebolo zo strany žalobcu na základe jeho tvrdení vytvorené riadne prepojenie medzi zoznamom nositeľov práv na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015, nebolo možné overiť, či nositelia práv, ktorých zoznam predložil do konania žalobca, sú zároveň aj oprávnenými nositeľmi (resp. vykonávateľmi) majetkových práv k predmetom ochrany, ktoré boli obsahom vysielania v roku 2015. Pripomenul, že v podnete na postup súdu podľa § 150 ods. 2 CSP navyše spochybnil dôveryhodnosť žalobcom predložených dôkazov ako aj dôvodnosť samotného žalobcom uplatňovaného nároku, keď poukázal na svoje zistenia vo vzťahu k 16 dielu 2. série seriálu O.. Pri tejto položke v stĺpci „Druh autora“ boli v štatistike vysielania uvedené nasledovné informácie: „REZ“ a „ASCE“, čo v zmysle žalobcom priloženej legendy znamená, že k uvedenému dielu zrejme existujú práva režiséra a práva autora scenára (všeobecne). Zo štatistiky už ale neplynie, kto režisérom a autorom scenára vo vzťahu k audiovizuálnemu dielu „O.“ skutočne je. Následne túto skutočnosť nie je možné konfrontovať s tvrdením žalobcu o tom, že zastupuje autorov uvedených v ním predloženom zozname autorov („týchto autorov zastupujem na základe dohody a v dohodnutom rozsahu“). Žalovaný na internetovej stránke vysielateľa - televízie JOJ v sekcii archív vyhľadal predmetnú časť seriálu O.W. (II. séria, 16 diel, názov A.Á. T.). Z informácií tam zverejnených vyplýva, že autorom scenára je D. D. a režisérom je Q. H.. Ani jedna z uvedených osôb sa však nenachádza v zozname autorov, ktoré na CD nosiči predložil v konaní žalobca. Navyše z predloženého printscreenu vyplýva aj tá skutočnosť, že tento predmet ochrany bol vyrobený pre TV JOJ produkčnou spoločnosťou Darkroom. Je teda na mieste dôvodný predpoklad, že práve TV JOJ vykonáva majetkové práva (na základe zmlúv o vytvorení diela a licenčných zmlúv s autormi) a teda je oprávnená aj žiadať od neoprávnených používateľov bezdôvodné obohatenie. Zároveň potom takéto oprávnenie už nepatrí samotným autorom (napr. p. H. alebo p. D.), pretože títo v zmysle § 43 ods. 2 AZ nesmú udeliť tretej osobe licenciu na spôsob použitia diela udelený výhradnou licenciou. To zároveň znamená, že teda ani OKS nesmie v ich mene uzatvárať licenčné zmluvy. OKS môže uzatvoriť v týchto prípadoch licenčnú zmluvu s prípadnými používateľmi, alebo žiadať bezdôvodné obohatenie od neoprávnených používateľov len vtedy, ak OKS na základe zmluvy zastupuje nadobúdateľa výhradnej licencie a tento nadobúdateľ zároveň postupom podľa § 78 ods. 2 AZ účinne zveril organizácii kolektívnej správy výkon práv k predmetu ochrany, ku ktorému nadobúdateľ nadobudol výhradnú licenciu od pôvodcu diela autora. Pritom tento autor ako pôvodca diela nie je po dobu trvania výhradnej licencie oprávnený v rozsahu výhradnej licencie dielo u OKS prihlasovať, odhlasovať či nebodaj udeľovať licenciu a žiadať bezdôvodné obohatenie. S poukazom na vyššie uvedené nie je žalovanému zrejmé, ako mohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že žaloba je dôvodná, keď v konaní ani len nebol žalobcom riadne tvrdený a ustálený okruh oprávnených nositeľov (vykonávateľov) majetkových práv a okruh predmetov ochrany, prislúchajúcich ku konkrétnym oprávneným nositeľom (vykonávateľom) majetkových práv, do ktorých malo byť zo strany žalovaného neoprávnene zasiahnuté. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie konal tendenčne a jednostranne, keď a priori vychádzal z predpokladu, že žalovanému ako porušiteľovi nemožno poskytnúť ochranu. Neposkytnutie ochrany sa v tomto prípade prejavilo doslovne v úplnom znemožnení preukazovania
opaku žalovanému jednoduchým nepostupovaním procesne vhodným spôsobom, ktorý mohol vyústiť do reálnej možnosti navrhovať vykonanie dôkazov bez toho, aby súd prvej inštancie v rozsudku uviedol a riadne odôvodnil, prečo sú podľa jeho názoru pre konanie bezvýznamné vo vzťahu k možným skutkovým (ne)zisteniam z nich, najmä ak v konaní vystupuje „monopolný žalobca“, ktorý počas celého konania zatajuje všetky informácie majúce pre konanie význam. Žalovaný tvrdil, že v prípade audiovizuálnych diel zaradených do vysielania nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori, ale naopak producenti, ktorým autori nimi vytvorené „čiastkové diela“ dodali „do audiovizuálneho diela ako celku“ na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv a za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena a z uvedeného dôvodu žalobca uplatňuje v tomto konaní nárok, ktorý mu nepatrí. Producenti alebo aj priamo vysielatelia, buď pre účely „autorskoprávneho použitia“ s autormi uzatvárajú zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami alebo ide v týchto prípadoch o tzv. spoločné dielo. V prípade spoločného diela potom ex lege vykonáva majetkové práva právnická osoba (producent, vysielateľ), ktorá vytvorenie spoločného diela iniciovala, zabezpečovala a usmerňovala analogicky ako v prípade tzv. zamestnaneckého diela zamestnávateľ. V obidvoch prípadoch autorom ďalej nepatrí právo udeľovať súhlas na použitie ich „čiastkových diel“ dodaných do audiovizuálneho diela, pretože v tomto rozsahu toto právo patrí producentom alebo vysielateľom. Z uvedeného dôvodu podľa neho nemohlo dôjsť k porušeniu práv autorov (ako primárnych pôvodcov diela) vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo v požadovanom rozsahu nie sú nositeľmi (vykonávateľmi) dotknutých majetkových práv, hoci naďalej zostávajú autormi svojich „čiastkových diel“ a teda osobnostná zložka ich subjektívnych autorských práv ostáva nedotknutá. Vyjadril názor, že práve v dôsledku takých záverov, aké prezentoval žalobca v konaní a ku ktorým sa priklonil aj súd prvej inštancie, sa potom podľa názoru žalovaného deje (a deje sa tak už veľmi dlhý čas), že autori dostávajú za „to isté“ zaplatené dvakrát, a to by bol z pohľadu autorov ešte ten lepší prípad, keďže finančné plnenia sú smerované žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy a im samým v mnohých prípadoch v konečnom dôsledku nie je prerozdelené nič, alebo len symbolické plnenie. Prvýkrát (oprávnene) dostanú autori odmenu (vrátane licenčnej odmeny) priamo od producenta, či vysielateľa, druhýkrát (neoprávnene) od žalobcu, hoci žalobca nie je vôbec oprávnený udeľovať súhlas na použitie tohto diela ani sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, keďže toto právo nepatrí ani samotným autorom. Žalobca teda buď správu nevykonáva, lebo neexistuje dohoda s autorom alebo ak ju vykonáva, v tomto prípade ju vykonáva neoprávnene v dôsledku neoprávneného postupu autora, ktorý žalobcovi zveril do správy dielo, ku ktorému nedisponuje majetkovými právami z dôvodu, že nimi disponuje iný subjekt (producent, vysielateľ). Uviedol, že súd prvej inštancie mal vykonať dokazovanie aspoň z reprezentatívnej vzorky diel, tak ako by to navrhoval žalovaný a zistil by, že v 100% prípadov žalobca správu vykonávať z vyššie uvedených dôvodov nemôže. Konštatoval, že v konaní nad rámec svojej dôkaznej povinnosti vo vzťahu k preukazovaniu (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu predložil vzorku 6 zmlúv, týkajúcich sa predmetov ochrany nachádzajúcich sa v štatistike vysielania, z ktorých vyplývajú presne tie skutočnosti, na ktoré žalovaný bezúspešne upozorňuje od počiatku konania. Zo zmlúv predložených žalovaným je podľa neho zrejmé, že na vytvorení audiovizuálneho/-nych diela/-iel sa podieľajú autori ako pôvodcovia diela (v týchto prípadoch autori prekladov, resp. autori úpravy dialógov) (ďalej spoločne aj ako „Autori“). Zo zmlúv však zároveň vyvodil, že Autori sa síce autorsky podieľali na výrobe audiovizuálnych diel (konkrétnych predmetov ochrany - napr. seriálu C. F., atď.), zároveň však tí istí Autori zmluvami udelili RTVS ako výrobcovi zvukovo-obrazového záznamu (pozri čl. IV posledný odsek zmlúv) súhlas, aby RTVS ich dielo použila spôsobom dohodnutým v Článku IV. zmluvy (pozri čl. II bod 1. zmlúv). Následne podľa čl. IV zmlúv Autori zmluvami udelili RTVS výhradný súhlas (výhradnú licenciu) na všetky spôsoby použitia konkrétneho predmetu ochrany, okrem iného aj na verejný prenos diela a/alebo rozmnoženiny diela akýmkoľvek spôsobom, a to aj sprístupňovania diela a/alebo jeho rozmnoženiny verejnosti. Autori sa tiež v čl. V. zmlúv zaviazali neudeliť tretej osobe licenciu na spôsoby použitia udelené výhradnou licenciou vyplývajúcou z týchto Zmlúv a tiež sa zaviazali konať tak, aby RTVS nebránili vo využití jej majetkových práv vyplývajúcich z postavenia výrobcu zvukovo - obrazového záznamu. Z uvedených zmlúv teda vyvodil, že v týchto prípadoch by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného použitia predmetu ochrany ako oprávnenému nositeľovi práv prislúchal jedine a výlučne RTVS (a nie Autorom samotným ako pôvodcom predmetov ochrany). Nadarmo by potom aj žalobca preukazoval, že zastupuje napr. pani K. D. ako autora prekladu k seriálu C. F., keď pani D. na základe výhradnej licencie de facto za licenčnú odmenu previedla výkon svojich majetkových práv na RTVS ako výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a sama je z toho titulu povinná v zmysle § 43 ods. 2 AZ neudeľovať tretím osobám licenciu (dávať súhlas na použitie) a o to viac nie je ani oprávnená požadovať bezdôvodné obohatenie za neoprávnené použitie diela. A teda vo vzťahu k uplatňovaniu bezdôvodného obohatenia k predmetu ochrany „preklad 80. až 120. časti seriálu C. F.“ by žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázal výlučne predložením zmluvy o zastupovaní RTVS, z ktorej by bolo zrejmé, že RTVS ako oprávnený nositeľ práv dáva žalobcovi do správy svoje majetkové práva (odvodené od výhradnej licencie udelenej zo strany autorky p. D. v prospech RTVS) prislúchajúce k predmetu ochrany „preklad 80. až 120. časti seriálu C. F.“. Vzhľadom na doslova obsahovú identickosť zmlúv RTVS predložených žalovaným je namieste podľa neho odôvodnený skutkový predpoklad, že absolútne identické zmluvy uzatvára RTVS s každým autorom akéhokoľvek premetu ochrany, ktorý následne v rámci svojich programových služieb RTVS vysiela a práve takýmito výhradnými licenčnými zmluvami si vysporadúva vzťahy s autormi predmetov ochrany, použitých v rámci svojej programovej služby. Mal za to, že ak takéto zmluvy uzatvára RTVS, o to viac musia uzatvárať (a uzatvárajú) obdobné výhradné licenčné zmluvy s autormi predmetov ochrany aj súkromní vysielatelia. Ak žalobca napriek týmto dôkazom žalovaného nepredložil do súdneho spisu relevantné dôkazy ani len k jednému jedinému predmetu ochrany a naopak, žalovaný nad rámec svojej dôkaznej povinnosti relevantným dôkazmi spochybnil výhradnými licenčnými zmluvami aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu k predmetom ochrany, mal súd prvej inštancie, berúc zreteľ na skutočnosť, že civilné sporové konanie je založené na zásade prejednacej (resp. zásade formálnej pravdy), vychádzajúcej z toho, že súd v konaní zisťuje skutkový stav (a nie skutočný stav) vyplývajúci z dokazovania, založeného na skutočnostiach vyplývajúcich zo spisu a z ničoho iného, zamietnuť žalobu práve v dôsledku neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena zo strany žalobcu, keď z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva väčšia pravdepodobnosť, že žalobca nezastupuje v oblasti audiovízie žiadnych oprávnených nositeľov práv, na účet ktorých by bol oprávnený v spore vo vlastnom mene konať. Žalovaný opakovane zdôraznil, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného k interpretácii § 84 ods. 1 Autorského zákona odkazujúceho na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ a stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016, a to napriek tomu, že do úvahy prichádza viacero spôsobov interpretácie, pričom práve tá interpretácia, ku ktorej sa súd prvej inštancie priklonil, je z pohľadu súladu s právom EÚ sporná, keďže implikuje súhlas nositeľov práv s výkonom ich výlučného práva domáhať sa ochrany svojich práv bez ich vedomia a súhlasu. Práve správna interpretácia ustanovení európskeho práva (napr. čl. 3 Informačnej smernice), ktorú mal (a môže) ponúknuť výlučne ESD, mala zároveň súd prvej inštancie priviesť k správnej „eurokonformnej“ interpretácii a aplikácii (príp. vylúčenia z aplikácie) ustanovenia § 84 ods. 1 AZ. Ak totiž všeobecne záväzné právne predpisy EÚ bránia implikácii súhlasu nositeľov práv s výkonom ich výlučného práva domáhať sa ochrany svojich práv bez ich vedomia a súhlasu, tak potom nie je v súlade s európskym právom taká interpretácia ust. § 84 ods. 1 AZ, akú sa v konaní snažil prezentovať žalobca a akú si osvojil aj súd prvej inštancie. Ako vyvodil z rozhodovacej praxe súdov - ak nie je z odôvodnenia napádaného rozsudku zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu účastníka konania (strany sporu) a prečo považoval námietky tejto strany za mylné, je nutné považovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný. Súd, ktorý sa s takouto argumentáciou vysporadúva ju nesmie odmietnuť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne nesprávnosť a mylnosť argumentácie a námietok spočíva (pozri napr. rozsudok NS ČR, sp. zn. 9Afs 112/2009, zo dňa 24.06.2010). Vyjadril názor, že súd prvej inštancie mal povinnosť podať prejudiciálnu otázku, keďže sa svojim rozhodnutím odklonil od predchádzajúcej judikatúry ESD.
23. Žalovaný ďalej namietal, že v prípade dôkazu porovnávacia štúdia - Analýza licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy zo dňa 14.3.2016 sa súd prvej inštancie s týmto dôkazom žiadnym spôsobom nevysporiadal. Predovšetkým presvedčivo neuviedol, prečo predmetný dôkaz nemá žiadnu relevanciu v spore. Žalovaný k analýze licenčných platieb uviedol, že porovnáva licenčné podmienky a licenčné odmeny v roku 2015 na území viacerých štátov Európy, čo pochopiteľne nie je ničím iným ako dôkazom o „obvyklej licenčnej odmene“ uplatňovanej za rovnaký spôsob použitia predmetov ochrany inými organizáciami kolektívnej správy zastupujúcimi rovnako nositeľov práv k audiovizuálnym dielam podobne ako žalobca. Uvedené žalovaný navrhol práve z dôvodu, že žalobca má v SR monopolné postavenie pokiaľ ide o kolektívnu správu práv autorov k audiovizuálnym dielam a ním samým kreovaná „obvyklá“ licenčná odmena preto nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie súdu. O to menej, ak je výsledkom zneužitia dominantného postavenia na trhu, o čom žalovaný prostredníctvom Zväzu hotelov a reštaurácii (ako jeho člen) vykonal aj dňa 19.12.2016 oznámenie na Protimonopolný úrad podaním, ktoré žalovaný založil do súdneho spisu a ktorého odôvodnenie súčasne poňal do svojej procesnej obrany. Mal za to, že súd prvej inštancie porušil ustanovenie § 162 ods. 1 CSP, keď neprerušil konanie v prípade, kedy je prerušenie konania obligatórne, keď odôvodnenie zamietnutia návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP súdom prvej inštancie považuje žalovaný na jednej strane za nedostatočné a jednak vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia. Ak súd prvej inštancie nemienil žalobu žalobcu
zamietnuť ani po zvážení všetkej právnej a skutkovej argumentácii žalovaného (ktorá už samotná poukazuje na nedôvodnosť žaloby a potrebu jej zamietnutia v celom rozsahu), tak potom mal riadne zvážiť potrebu prerušenia konania aj v zmysle návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. V opačnom prípade považoval rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej za predčasný a z toho dôvodu nezákonný (a teda aj vecne nesprávny). Uviedol, že Zväz hotelov a reštaurácií SR, ktorého je aj žalovaný členom, podal na PMÚ SR v súvislosti s dôvodným podozrením na zneužívanie dominantného postavenia zo strany žalobcu v minulosti až dosiaľ celkovo 3 podnety. Posledný podnet, ktorý žalovaný (a aj žalobca) založil do súdneho spisu, a ktorého argumentáciu prevzal žalovaný aj do svojej procesnej obrany, bol podaný dňa 19.12.2016. Keďže vo vzťahu k poslednému podnetu, podanému na PMÚ SR dňa 19.12.2016, PMÚ SR už uplatnil svoju právomoc v zmysle § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z. a začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z., tak zároveň existovala zákonná prekážka rozhodnutia súdu vo veci samej spôsobom, ktorý by znamenal neúspech žalovaného v spore. Ak má totiž PMÚ SR povinnosť prejudiciálne posúdiť, či konanie na základe oznámenia žalovaného začne alebo nie, už samotná táto skutočnosť môže mať vplyv na konanie o žalobe v predmetnom konaní a súd nesmie právoplatne rozhodnúť vo veci samej. Pretože rozhodnutie súdu v čase, kedy nie je zrejmé či konanie žalovaného je alebo nie je zakázaným konaním v zmysle zákona č. 136/2001 Z. z., je spôsobilé zasiahnuť do práv žalovaného v prípade, že konanie žalobcu naozaj zakázané bolo, o čom ale až neskôr deklaratórne PMÚ SR rozhodne. Tým, že súd prvej inštancie neprerušil konanie (hoci chcel žalobe žalobcu vyhovieť), de facto aj de iure sám posúdil otázku aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú smie posudzovať výlučne PMÚ SR. Uvedený postup súdu je zároveň v rozpore s § 3 CSP, keďže otázku právnej aprobácie (právnej dovolenosti) určovania spôsobu a výšky odmien z hľadiska pravidiel hospodárskej súťaže smie posudzovať výlučne PMÚ SR v zmysle § 22 ods. 1 písm. b), d), a f) zákona č. 136/2001 Z. z. Do pozornosti dal ust. § 193 tretej vety CSP, podľa ktorého „Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný (...) iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal (...).“ Rozhodnutie PMÚ SR podľa § 22 ods. 1 písm. d) zákona č. 136/2001 Z. z. o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa sú v zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. zakázané, je deklaratórnym rozhodnutím príslušného orgánu (PMÚ SR) o spáchaní iného správneho deliktu v minulosti (v roku 2015). V prípade, ak by PMÚ SR v budúcnosti na základe oznámenia ZHR SR (ktorého členom je aj žalovaný), podaného dňa 19.12.2016, rozhodol, že činnosť žalobcu bola zneužitím dominantného postavenia, tak súd prvej inštancie by bol takýmto rozhodnutím v zmysle § 193 CSP viazaný. Práve preto, aby nedochádzalo k predčasným rozhodnutiam zo strany súdov v prípadoch, kedy existujú otázky, ktoré súdy nie sú oprávnené riešiť, pretože ich v čase súdneho konania riešia príslušné orgány, ktoré na to majú právomoc, sú súdy obligatórne povinné prerušiť súdne konanie, a to až do času, kým sa príslušné orgány neprestanú otázkou podstatnou pre rozhodnutie zaoberať, a súd je potom povinný na výsledok procesného postupu iného príslušného orgánu prihliadnuť a až následne, podľa výsledku vyriešenia otázky na príslušnom orgáne, rozhodnúť vo veci samej. V opačnom prípade je jeho rozhodnutie v merite veci predčasné a teda nezákonné. Uviedol, že ustanovenie § 162 ods. 1 písm. a) CSP viaže prerušenie konania na existenciu otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť súd, ale naopak iný orgán verejnej moci (napr. PMÚ SR). Pokiaľ príslušný orgán začne vykonávať úkony, ktoré smerujú k vyriešeniu (akýmkoľvek procesným spôsobom) o takej otázke, súd nie je oprávnený v sporovom konaní rozhodnúť, pokiaľ si nie je istý konečným (či už meritórnym alebo nemeritórnym) výsledkom správneho orgánu vo vzťahu k takej otázke. Jediné kritérium, na ktoré má súd pri rozhodovaní o (ne)prerušovaní konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP prihliadať, je, či v čase takého rozhodovania (ne)existuje otázka, dotýkajúca sa predmetu sporu, ktorú nie je súd oprávnený riešiť, keďže jej riešenie spadá do právomoci iného orgánu verejnej moci, a zároveň či príslušný orgán o tejto otázke už právoplatne rozhodol, prípadne či svoj procesný postup (pred konaním alebo v konaní) o tejto otázke ukončil inak. Žalovaný pritom vo svojom návrhu na prerušenie konania v podaní označenom ako „Návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP“ explicitne uviedol právnu argumentáciu, prečo je otázka zneužitia dominantného postavenia žalobcu právne významná vo vzťahu k rozhodnutiu súdu vo veci samej. Ak je súčasne licenčná odmena podľa sadzobníka žalobcu, slúžiaca v úplne rovnakej výške aj ako základ pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia (keďže je uplatňovaná žalobcom v prípade licenčných zmlúv uzavretých v roku 2015 a teda žalobcom prezentovaná ako „obvyklá“), niekoľkonásobne vyššia než je licenčná odmena v štátoch EÚ, je samotná táto skutočnosť indíciou zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu a to s odkazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ (bod 87 rozsudku C-351/12 OSA, bod 38 rozsudku C-395/87 Tournier a bod 25 rozsudku C-110/88 Lucazeau,
bod 88 rozsudku C-351/12 OSA a bod 27 rozsudku C-52/07 Kanal 5 a TV 4). Uvedené ESD opätovne potvrdil aj vo svojom rozsudku vo veci C-177/16 zo dňa 14.09.2017, keď uviedol: „Zneužitie dominantného postavenia v zmysle uvedeného článku by tak mohlo spočívať v uplatňovaní príliš vysokých cien bez primeraného pomeru k hospodárskej hodnote poskytnutého plnenia.“ (bod 35 rozsudku vo veci C-177/16) Následne potom právny význam tohto zistenia pre konanie vo veci samej spočíva v tom, že ak bolo konanie žalobcu vo vzťahu k určovaniu výšky licenčných odmien v sadzobníku pre rok 2015 a teda aj v 218-tich licenčných zmluvách, ktorými súčasne žalobca odôvodňuje aj výšku uplatňovaného údajného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (ako ich dvojnásobok), zneužitím dominantného postavenia na trhu podľa § 8 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, je potom súčasne aj nekalosúťažným konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda aj konaním v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu podľa § 265 Obchodného zákonníka. Inými slovami, ak by aj žalobcom uplatňovaný údajný právny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol preukázaný čo do všetkých predpokladov jeho vzniku vyplývajúcich z ust. § 451 OZ, súd mu nesmie podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípadne podľa § 265 Obchodného zákonníka poskytnúť právnu ochranu, čo by malo viesť nevyhnutne k strate sporu na strane žalobcu a teda k zamietnutiu žaloby. Ak je výška obvyklej licenčnej odmeny zistená súdom prvej inštancie z 218- tich licenčných zmlúv, ktoré sú uzatvorené za podmienok, ktoré sú dôsledkom zakázaného zneužitia dominantného postavenia na trhu a teda z absolútne neplatných zmlúv v zmysle § 39 OZ, nie je možné prijať iný právny záver než ten, že súd prvej inštancie vytvoril svojim nesprávnym postupom z nepráva právo, keď mu priznal právnu ochranu. Ak je prejavom zneužitia dominantného postavenia výška licenčnej odmeny v sadzobníku žalobcu (cenová praktika zneužitia dominantného postavenia), ktorá je identická ako výška licenčnej odmeny v licenčnej zmluve, ktorou sa preukazuje „obvyklá“ odmena a súčasne je nárok uplatňovaný v tomto konaní dvojnásobkom takejto odmeny, je v prípade, ak Protimonopolný úrad rozhodne o zneužití uplatňovaním neprimeraných odmien, jednoznačne naplnená hypotéza právnej normy § 3 ods. 1 OZ a súd by v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR žalobcovi nemal priznať právnu ochranu. Ako už uviedol aj Ústavný súd SR v bode 15 nálezu vydaného pod sp. zn. I. ÚS 26/2010-38 zo dňa 08.12.2010: „Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetku relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrách mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznenú v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta.“ Súd prvej inštancie preto nesprávne právne posúdil návrh na prerušenie konania podľa § 162 písm. a) CSP, keď sa súčasne úplne opomenul vysporiadať s právnou argumentáciou i eventuálnou aplikáciou § 3 ods. 1 OZ, čím opäť zaťažil konanie i napádané rozhodnutie takou vadou, ktoré predstavuje zásah do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces a zakladá odvolací dôvod. Nemožno opomenúť ani fakt, že žalovaný do konania vniesol argumentáciu opierajúcu sa o čl. 101 a 102 ZFEÚ, o ktorej očakával, že súd prvej inštancie sa s ňou patričným spôsobom vysporiada. A najmä tiež žalovaný očakával, že splní svoju zákonnú povinnosť a v súlade s § 158 CSP sa obráti na Protimonopolný úrad SR a Európsku komisiu. K dôkaznému bremenu vo vzťahu k „primeranosti“ odmien ESD uvádza, že: „...organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané, a to na základe objektívnych okolností majúcich vplyv na náklady na správu alebo odmeňovanie nositeľov práv.“ (bod 61 rozsudku C-177/16) Žalovanému teda vyplýva iba povinnosť tvrdiť, že odmena žalobcu je neprimeraná (bez povinnosti preukazovať obvyklú odmenu) a žalobca (s poukazom na bod 61 rozsudku ESD C-177/16) je práve tou osobou, ktorá má tvrdenie o neprimeranosti riadne vyvrátiť a preukázať primeranosť odmien na základe objektívnych kritérií (medzi ktoré možno jednoznačne zaradiť aj riadne preukázanie počtu zastupovaných nositeľov práv a riadne preukázanie počtu spravovaných predmetov ochrany), čo sa v konaní nestalo. Naopak, žalobca bez toho, aby riadne tvrdil a sám preukázal objektívne kritériá primeranosti výšky licenčných odmien, napísal vyjadrenie k dôkazu žalobcu, pričom sám procesne účinne nesplnil svoju, žalovaným vyššie uvedenú, dôkaznú povinnosť. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie tým, že sa riadne nevysporiadal s prípadnou (ne)aplikáciou § 3 OZ na prejednávanú vec, porušil pozitívny záväzok štátu chrániť poctivú hospodársku súťaž, hoci tento pozitívny záväzok vyplýva z Ústavy SR každému orgánu verejnej moci. Napadnutý rozsudok žalovaný považoval v tomto
smere preto za predčasný, keď poskytol množstvo tvrdení i dôkazov nad rámec svojej povinnosti tvrdiť a preukazovať rozhodné skutočnosti, vo vzťahu ku ktorým očakával, že súd prvej inštancie procesne relevantným spôsobom k nim záujme právne korektný postoj, čo však opomenul a vydal svojvoľný, nepreskúmateľný, predčasný rozsudok, vychádzajúci z nedostatočného, povrchného a teda nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 226/03, Nález Ústavného súdu IV. ÚS 115/03, Nález Ústavného súdu III. ÚS 209/2004, Nález Ústavného súdu II. ÚS 6/03) nedostatok riadneho odôvodnenia a absencia argumentácie v súdnom rozhodnutí je porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR") a tiež práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
24. Vytkol súd prvej inštancie, že v rámci konania o žalobe nepoložil prejudiciálnu otázku, ktorej položenie navrhoval žalovaný. Ako už uviedol aj Ústavný súd SR: „Vznik členstva Slovenskej republiky v Európskej únii tkvie okrem iného aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu v prospech Európskej únie. Ide pritom aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou (teda i jej čl. 7 ods. 2) i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy. “ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra 2016, v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR za rok 2016 publikované pod č. 50/2016). Žalovaný mal za to, že právne totožná otázka, akú mal v konaní riešiť aj súd prvej inštancie, už bola na úrovni práva EÚ zodpovedaná v rozsudku ESD C-301/15 (čo malo súd viesť k odmietnutiu aplikácie ust. § 84 AZ z jeho strany), no pre odstránenie pochybnosti o správnom spôsobe interpretácie ust. § 84 AZ zo strany vnútroštátnych súdov tak, aby predmetné ustanovenie AZ bolo interpretované eurokonformne (v súlade s právom Európskej únie a v súlade s vôľou únijného normotvorcu) a teda zároveň aj za účelom správneho rozhodnutia vo veci samej, žalovaný z opatrnosti uvádza, že v predmetnom konaní je nevyhnutné zodpovedať doposiaľ súdom prvej inštancie opomenutú kľúčovú otázku, a síce: „Bráni právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti) tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy?“ Za tým účelom žalovaný z opatrnosti navrhol, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ s takto rámcovo naformulovanou prejudiciálnou otázkou. Pre prípad úspechu v odvolacom konaní si žalovaný uplatnil voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania.
25. Žalobca v odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.04.2019 trval na tom, že riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú opiera najmä o: 1. oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11. mája 2010 udeleným žalobcovi podľa a v súlade s ustanovením § 80 zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej AZ), v zmysle ktorého je okrem iného žalobca oprávnený vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv v odbore retransmisia a verejný prenos prostredníctvom technických zariadení, 2. zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy a teda
poskytoval licencie používateľom, pričom zoznamy nositeľov práv v SR a zahraničných partnerov boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu www.lita.sk a žalobca zoznamy navyše založil do spisu, 3. o príslušné ustanovenia AZ ( a to najmä o § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i) a § 84 ods. 1), v zmysle ktorých sú používatelia povinní plniť svoje povinnosti z použitia predmetov ochrany organizácii kolektívnej správy a organizácia kolektívnej správy je oprávnená a povinná domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia.
Podľa jeho názoru súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne zrozumiteľne uviedol skutočnosti, na základe ktorých mal za preukázanú existenciu vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Žalovaný v odvolaní voči Rozsudku opätovne prezentuje právny názor, že v konaní by mohla byť aktívna vecná legitimácia žalobcu preukázaná len nasledovným spôsobom: 1. predložením zmlúv, ktoré má žalobca uzatvorené s jednotlivými autormi a nositeľmi práv v SR, ktorých ako organizácia kolektívnej správy zastupuje, 2. predložením recipročných zmlúv uzatvorených žalobcom s partnerskými organizáciami kolektívnej správ y a zmlúv, ktoré majú s autormi a nositeľmi práv uzatvorené tieto organizácie kolektívnej správy (práve diela týchto autorov tvoria majoritnú časť vysielania), aby bolo preukázané že ich zastupujú, 3. predložením písomných oznámení autorov a nositeľov práv o zaradení jednotlivých predmetov ochrany do registra podľa § 78 ods. 2 AZ, 4. predložením zoznamov všetkých predmety ochrany, ktoré žalobca má vo svojej správe, 5. predložením zoznamov všetkých predmety ochrany, ktoré boli v roku 2015 súčasťou televízneho vysielania v Slovenskej republike, 6. konkretizovaním všetkých jednotlivých predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou televízneho vysielania podľa jednotlivých autorov a nositeľov práv, 7. preukazovaním či iné subjekty - napr. samotní autori, producenti či vysielatelia - nie sú tými subjektami, ktoré by mohli mať aktívnu vecnú legitimáciu namiesto žalobcu.
Uvedené ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie považoval za hlboko rozporné so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. Mal za to, že preukázal, že požiadavky žalovaného sú objektívne nezmyselné a šikanózne.
Žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že mu ponúkal aj celý rad argumentov interpretácie § 84 ods. 1 AZ a že mu dokonca predložil aj stanovisko Ministerstva kultúry SR (ďalej Stanovisko) a úplne nové rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-301/15 a že navrhol prerušenie konania na riešenie prejudiciálnej otázky, ak by sa súd chcel odkloniť od interpretácie § 84 ods. 1 AZ prezentovanej Ministerstvom kultúry SR (ďalej aj len MK SR). Žalobca opätovne uviedol, že so Stanoviskom sa stotožňuje len v tom, že žalobca nemal na základe § 84 ods. 1 AZ oprávnenie udeľovať súhlas na použitie diel, teda licenciu. MK SR bolo tvorcom a predkladateľom AZ, ktorý bol počas svojej platnosti a účinnosti celkom šesť krát novelizovaný, pričom všetky legislatívne zmeny pripravovalo práve MK SR, ktoré počas 12 rokov platnosti a účinnosti AZ nenavrhlo znenie § 84 pozmeniť v tom zmysle, že § 84 sa vzťahuje výlučne na úhradu primeraných odmien. Žalobca mal za to, že § 84 AZ treba vidieť vo všetkých súvislostiach vyplývajúc ich z AZ, najmä však z prizmy § 78 až 85 AZ, ako aj účelu kolektívnej správy autorských a s autorským právom súvisiacich práv. Účel kolektívnej správy spočíva najmä v efektívnom výkone majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, t.j. umožniť uvádzanie predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovať účinnú ochranu týchto práv. AZ pozná dobrovoľnú kolektívnu správu, založenú na zmluvách o zastupovaní nositeľov práv, a povinnú kolektívnu správu, keď niektoré majetkové práva možno vykonávať len prostredníctvom organizácie kolektívnej správy a individuálna správa týchto práv je vylúčená. Povinná kolektívna správa je možná len v prípadoch podľa ustanovenia §78 ods. 3 a nemôže byť vylúčená ani žiadnym právnym úkonom; jeho podstatou je teda zastúpenie nositeľa práv ex lege. Podľa § 81 ods. 1 písm. a) AZ je organizácia kolektívnej správy povinná zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje. Ak sa teda v Stanovisku uvádza, že organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať pri povinnej kolektívnej správe iba ňou zmluvne zastúpených nositeľov práv a ostatní nositelia práv musia strpieť nemožnosť uplatnenia ich práv, nemá takýto výklad oporu v AZ a svojou podstatou je odňatím majetkových práv autorov a nositeľov práv. Podľa § 81 ods. 1 písm. i) AZ je organizácia kolektívnej správy povinná domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva, t.j. povinne aj dobrovoľne spravovaného. S poukazom na uvedené v súvislosti s § 84 AZ vyvodil, že ak bolo v odbore
použitia predmetu ochrany udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy, či už dobrovoľnej kolektívnej správy v rozsahu limitovanom zmluvami s nositeľmi práv alebo povinnej kolektívnej správy zavedenej zákonom vo väzbe na ten ktorý odbor použitia toho ktorého predmetu ochrany, je používateľ predmetu ochrany, pokiaľ použil predmety ochrany, povinný vysporiadať si práva z tohto použitia prostredníctvom príslušnej organizácie kolektívnej správy, s výnimkou tých prípadov, keď preukáže, že kolektívnu správu nositeľ práv vylúčil, čo je však možné iba pri dobrovoľnej kolektívnej správe práv, keďže povinnú kolektívnu správu ex lege nie je možné vylúčiť. Zo Stanoviska vyvodil, že § 84 ods. 1 AZ by mal znieť „Ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne nevylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, tak je používateľ v prípadoch uvedených v § 65 ods. 1 a 2, § 67 ods. 1 (okrem káblovej retransmisie), § 63 ods. 4 a § 18 ods. 7 povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.“, čo nemá oporu v hmotnom práve, je arbitrárne a vo svojich dôsledkoch obmedzuje právo autorov na uplatnenie ich majetkových práv. Ustanovenie § 84 ods. 1 AZ malo v praxi závažný nedostatok, a síce nemožnosť udelenia predchádzajúceho súhlasu organizáciou kolektívnej správy. Preto zákonodarca riešil uvedenú situáciu pri niektorých spôsoboch použitia, vrátane verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení, v novom autorskom zákone č. 185/2015 Z.z. v ustanoveniach § 79 a § 80 o rozšírenej hromadnej licenčnej zmluve. V zmysle tejto novej právnej úpravy je výslovne možné, aby organizácia kolektívnej správy udelila licenciu aj pre nezastupovaných nositeľov práv tak, aby používateľ, ktorý používa diela hromadne, bez reálnej možnosti riešiť udelenie licencie individuálne, mal právnu istotu, že diela nepoužíva bez právneho titulu a aby na druhej strane bol autor riadne chránený pred neoprávneným používaním jeho diel. Žalovaný opiera svoju argumentáciu o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-301/15, a účelovo ho prezentuje ako riešiaci rovnakú právnu otázku ako je otázka § 84 ods. 1 AZ. Vo veci C -301/15 Súdny dvor EÚ riešil otázku online použitia obchodne nedostupných kníh, čo je skutkovo a aj právne zásadne odlišné od verejného prenosu diel technickými zariadeniami, čo je predmetom tohto konania. Žalovaný tvrdí, že je bez právneho významu skutočnosť, že vec C-301/15 sa skutkovo týka iného spôsobu verejného prenosu a iného druhu diel. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C -301/15 vyvodil, že predmetom prejudiciálnej otázky bolo, či konkrétna právna úprava Francúzska, týkajúca sa rozmnožovania obchodne nedostupných diel a verejného prenosu obchodne nedostupných diel v digitálnej podobe je v súlade so Smernicou.
Súdny dvor EÚ v prejednávanej veci konštatuje, že :
- článok 2 písm. a) a článok 3 ods. 1 Smernice stanovujú, že členské štáty priznajú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame rozmnožovanie diel ako aj výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať verejný prenos týchto diel ( bod 29),
- článok 2 písm. a) a článok 3 ods. 1 Smernice nespresňujú, akým spôsobom má byť predchádzajúci súhlas prejavený, takže tieto ustanovenia nemožno vykladať v tom zmysle, že daný súhlas musí byť nevyhnutne vyjadrený explicitne a naopak sa treba domnievať, že tieto ustanovenia takisto umožňujú, aby bol uvedený súhlas vyjadrený implicitne (bod 35),
- že podmienky, za ktorých možno pripustiť implicitný súhlas, musia byť presne definované, aby samotná zásada predchádzajúceho súhlasu autora nebola zbavená účinku (bod 37), konkrétne že musí byť každý autor skutočne informovaný o budúcom využití svojho diela (bod 38),
- že posudzovaná vnútroštátna právna úprava Francúzska neobsahuje mechanizmus zabezpečujúci efektívne a individualizované informovanie autorov a nie je teda vylúčené, že niektorí z dotknutých autorov ani nevedeli o predpokladanom využití ich diel a za týchto podmienok nemožno samotné nepodanie námietok z ich strany považovať za vyjadrenie ich implicitného súhlasu s týmto využívaním (bod 43) a to platí tým viac, že táto právna úprava sa týka kníh, ktoré už nie sú predmetom publikácie a vydávania na obchodné účely, hoci v minulosti boli, kedy tento osobitný kontext bráni tomu, aby sa dalo odôvodnene predpokladať, že všetci autori týchto „zabudnutých“ kníh súhlasia s „opätovným oživením“ ich diel na účely ich obchodného využitia v digitálnej podobe (bod 44),
- že právna úprava, akou je úprava vo veci samej, umožňuje autorom, aby ukončili komerčné využívanie ich diel v digitálnej podobe s tým, že budú konať buď spoločne s vydavateľmi týchto diel v tlačenej podobe, alebo sami, v tomto prípade však musia dokázať, že sú jedinými majiteľmi práv k uvedeným dielam (bod 46), kedy takto podmieňované ukončenie výkonu práv je v rozpore so Smernicou.
26. Mal za to, že Súdny dvor EÚ rozhodol tak ako rozhodol nie preto, že by organizácia kolektívnej správy vo Francúzsku nemohla vykonávať práva aj za nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe, teda formou rozšírenej licencie, ale preto, že konkrétne podmienky právnej úpravy Francúzska v prípade
obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv považuje Súdny dvor EÚ za nesúladné so Smernicou. V prípade audiovizuálnych diel považoval za nesporné, že ich autori môžu predpokladať, že predmety ochrany budú obsahom televízneho vysielania a aj verejného prenosu technickými zariadeniami. Je tiež nesporné, že právna úprava § 84 ods. 1 AZ nijak neobmedzuje ani nepodmieňuje právo nositeľa práv vylúčiť kolektívnu správu. Rozsudok vo veci C-301/15 nie je nijakým spôsobom právne ani skutkovo analogický s prejednávanou vecou, a teda neobsahuje žiadne právne závery, ktoré by bolo možné aplikovať na prejednávanú vec. Výklad § 84 autorského zákona predkladaný žalovaným a MK SR označil za nesprávny a nepoužiteľný pre prejednávanú vec, na základe čoho žalobca má a riadne preukázal aktívnu legitimáciu v konaní. Žalobca tak mal za to, že žalovaného tvrdenie o tom, že § 84 ods. 1 AZ je v rozpore s obsahom a cieľom Smernice, je bezbrehou snahou presvedčiť súd, aby neprihliadal na platnú právnu úpravu SR a EÚ a postupoval v rozpore s Čl. 16 CSP.
27. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že pokiaľ žalobca nevytvoril prepojenie medzi zoznamom autorov na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v roku 2015, tak nebolo možné overiť, či autori, ktorých zoznam predložil žalobca sú práve autormi, ktorých diela boli obsahom vysielania v r. 2015. V odvolaní žalovaný uvádza: „Totiž ak diela autorov, ktorých žalobca údajne (vychádzajúc z tabuľky „zoznam autorov“) zastupuje, neboli obsahom vysielania, nemohlo objektívne dôjsť ani k ich verejnému prenosu a pochopiteľne ani k bezdôvodné mu obohateniu. Žalovaný by bol následne v prípade neúspechu v spore aj na základe takto vykonaného dokazovania, zaviazaný na vydanie (zaplatenie) niečoho čo ani nevzniklo. Žalobca v priebehu konania opakovane súd upozornil na skutočnosť, že Zväz hotelov a reštaurácií SR (ďalej ZHR SR), ktorého je žalovaný členom, dával žalobcovi na vedomie, že pokiaľ sa rozhodne uplatňovať práva autorov a iných nositeľov práv súdnou cestou, tak svojim členom bude odporúčať, aby v rámci obrany požadovali preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv so žalobcom a preukazovanie zoznamov všetkých predmetov ochrany, teda aby trvali na dokazovaní v takom rozsahu, ktoré povedie k dlhoročným sporom a k faktickej nemožnosti žalobcu preukázať nároky. Svojimi podaniami a vyjadreniami žalovaný tento úmysel len potvrdil. Žalovaný, odkazujúc na § 150 ods. 2 CSP, sa domáhal, aby súd uložil žalobcovi povinnosť, aby k zoznamom státisícov predmetov ochrany použitých na vybraných slovenských televíznych staniciach v roku 2015 priradil jednotlivých nositeľov práv a preukazoval či vykonával v r. 2015 k nim správu predložením zmlúv. Žalovaný interpretuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako súčet dielčích nárokov jednotlivých nositeľov práv, keď trvá na tom, že je potrebné v konaní preukázať, do práv ktorého konkrétneho nositeľa práv a zásahom do ktorého konkrétneho diela a kedy v r.2015 vysielaného, žalovaný skutočne zasiahol. Žalobca uviedol, že licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi právo používať jeho dielo. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licenciu - t.j. právo do budúcna používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje a to za licenčnú odmenu. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. V prípade verejného prenosu technickými prostriedkami - ako hromadného používania predmetov ochrany, vopred ani nie je známy presný rozsah a obsah vysielania, teda rozsah a identifikácia diel, ktoré budú predmetom vysielania, navyše počet kolektívne spravovaných predmetov ochrany sa v priebehu licencovaného obdobia môžu meniť. Bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú použité počas licencovaného obdobia, používateľ je v zmysle hromadnej licenčnej zmluvy oprávnený používať všetky predmety ochrany kolektívne spravované danou oprávnenou organizáciou kolektívnej správy. Žalobca opätovne uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha, je podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V prípade verejného prenosu technickými zariadeniami - ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a to najmä s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup je ako jediný možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný. V kontexte takto stanovenej výšky bezdôvodného obohatenia považoval za irelevantné, či bolo použitých 200.000 predmetov ochrany alebo 185.000 predmetov ochrany, či v priebehu roka 2015 pribudli alebo odbudli nositelia práv a či pribudli alebo odbudli predmety ochrany, nakoľko licenčné odmeny sú stanovené paušálnymi sumami. Takto vybraté odmeny podľa paušálne určených súm sa následne rozdeľujú medzi jednotlivých nositeľov práv v súlade s rozúčtovacím poriadkom žalobcu. Žalobca v nadväznosti na uvedené poukázal na Rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci Stowarzyszenie „Oławska Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, sp.zn. C-367/2015 z 27.01.2017, kedy Súdny dvor
EÚ rozhodol, že : „ Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.“ Označil za notoricky známu skutočnosť, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto zložiek by sa ani nemohlo hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose jeho televízneho vysielania. Napriek tejto notoriete a teda nad rámec potrebného dokazovania žalobca založil do spisu prehľad takých druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia MK SR správu a ktoré boli použité vo vysielaniach aspoň základných slovenských televíznych staníc. Žalovaný sa však v konaní domáhal predloženia detailných zoznamov s uvedením konkrétnych autorov tvrdiac, že to je technicky možné a pre rozhodnutie vo veci podstatné. Takéto dokazovanie je však v rozpore so samotným zmyslom inštitútu kolektívnej správy. Navyše žalovaný spochybnil aj samotné zoznamy, keď uvádza, že nevedno z akých zdrojov tieto vychádzajú. Žalovaný spochybňuje všetko. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia považoval za potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom mal za postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Uvedené predpoklady žalobca v konaní preukázal.
28. Keď žalobca predložil súdu prvej inštancie na CD nosiči zoznam predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou TV vysielania na vybraných slovenských staniciach, tak žalovaný namietol, že v týchto zoznamoch našiel diela slovenských autorov, ktorí nie sú uvedení v zozname autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom na zmluvnom základe. Žalobca uviedol, že ako organizácia kolektívnej správy vykonávajúca správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, vedie celkové štatistiky použitia týchto diel slúžiace ako podklad pre rozúčtovanie príjmov za použitie diel káblovou retransmisiou, čo je odbor použitia spadajúci pod povinnú kolektívnu správu , kedy v zmysle interného predpisu žalobcu
- Rozúčtovacieho poriadku - sa odmeny a príjmy z bezdôvodného obohatenia vybraté za verejný prenos prostredníctvom technických zariadení rozúčtovávajú podľa zásad platných pre rozúčtovanie odmien a príjmov z bezdôvodného obohatenia vybratých za káblovú retransmisiu s tým, že príjmy za tzv. ďalší verejný prenos sa priradia k vybratým odmenám za použitie diel káblovou retransmisiou. Rozúčtovací poriadok ako interný predpis žalobcu je schvaľovaný najvyšším orgánom žalobcu, t.j. Valným zhromaždením žalobcu, a v zmysle § 80 ods. 3 písm. g) AZ bol predložený MK SR v žiadosti o udelenie oprávnenia a v súlade s požiadavkou transparentnosti musí byť a aj bol a je verejne dostupný na webovej stránke žalobcu. Spôsob, akým sa autori a nositelia práv rozhodli po vybratí odmien a bezdôvodného obohatenia nakladať s týmito prostriedkami, teda spôsob ich rozúčtovania a vyplácania, je ich súkromnoprávnym nárokom a tento rozhodne nepodlieha kontrole a posudzovaniu žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha, tak bola stanovená ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, za ktorú žalobca poskytoval používateľom licencie za tých autorov a nositeľov práv, ktorých zastupoval na zmluvnom základe, pričom takto vyberaná suma sa v zmysle Rozúčtovacieho poriadku rozdeľuje medzi všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých diela boli súčasťou verejného prenosu. Konštatoval, že v priebehu konania opakovane poukázal na inštitút kolektívnej správy a jeho nezastupiteľnú funkciu pri ochrane práv autorov, keď predmetné konanie a snaha žalovaného legalizovať neoprávneného používateľa je toho dôkazom.
29. Žalovaný v odvolaní voči napadnutému rozsudku uvádza, že od počiatku tvrdil a tvrdí, že v prípade audiovizuálnych diel nevykonávajú majetkové práva autori, ale producenti, prípadne vysielatelia. Žalobca pripomenul, že tvrdenia žalovaného sa v tejto oblasti v priebehu konania postupne vyvíjali, keď v podaniach najprv uvádzal „Nie je teda vylúčené, že nositelia práv vykonávajú tieto svoje majetkové
práva sami a z toho dôvodu len oni jediní sa tak aj môžu voči vlastnom mene domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, ak ich autorské dielo bolo neoprávnene žalovaným použité.“ Tiež uvádzal, že „je dôvodné predpokladať s odkazom na 55 ods. 2 AZ, že oprávnenými na vydanie bezdôvodného sú práve producenti originálov audiovizuálnych diel ...“ Neskôr v priebehu konania už žalovaný tvrdí, že autori a nositelia práv v prípade audiovizuálnych diel nie sú nositeľmi majetkových práv, nemajú vôbec právo udeľovať súhlas na použitie diel a takisto nemajú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný tvrdí, že producenti alebo vysielatelia uzatvárajú s autormi zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami alebo že ide v týchto prípadoch o tzv. spoločné dielo. Mal za to, že žalovaný ponúka taký výklad autorských práv, keď audiovizuálne dielo definuje ako spoločné dielo s tým, že takéto dielo je v právnom režime zamestnaneckého diela. Audiovizuálne dielo je nesporne osobitným druhom diela spoluautorov, ako to vyplýva z § 5 ods. 2 AZ (.... za spoluautorov tohto diela sa považujú najmä ...), ktorého režim je ako sme vyššie uviedli navyše v AZ osobitne upravený (55 AZ). Audiovizuálne dielo nie je spoločným dielom podľa § 10 AZ, ako to pod snahou uprieť autorom ich základné majetkové práva, prezentuje žalovaný.
30. Žalobca dôvodil, že podľa autorskoprávnej úpravy je v prípade audiovizuálneho diela potrebné rozlišovať:
- majetkové práva autora a iných nositeľov práv k dielu podľa § 18 AZ
- majetkové práva výrobcu zvukovoobrazových záznamov a iných nositeľov práv k zvukovoobrazovým záznamom podľa § 66 AZ
- majetkové práva vysielateľa podľa § 68 AZ. Majetkové práva autorov audiovizuálneho diela (t.j. práva pôvodných nositeľov práv), vytvoreného po 01.02.2007, mohli podľa § 55 AZ vykonávať výrobcovia originálu audiovizuálneho diela, avšak len za predpokladu kumulatívneho naplnenia osobitných podmienok : a) uzatvorenie písomnej zmluvy s audiovizuálnym autorom, ktorou výrobca získal súhlas na vyhotovenie originálu tohto diela, b) dohoda v zmluve s autorom na odmene za vytvorenie diela, c) dohoda sa s autorom na odmene a spôsobe jej určenia osobitne za jednotlivé použitie tohto diela.
Konštatoval, že má v zmysle preukázaného oprávnenia Ministerstva kultúry SR postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia („výkon majetkových práv autorov a iných nositeľov práv“) vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv k audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia kolektívnej správy s priamym mandátom pôvodných nositeľov práv, je žalobca primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných zmlúv s používateľmi a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných nositeľov práv. Nie každý zo zvukovoobrazových záznamov je však audiovizuálne dielo a nie každý výrobca zvukovoobrazového záznamu je výrobcom originálu audiovizuálneho diela. Pokiaľ teda žalovaný prisudzuje na základe predložených zmlúv medzi RTVS a autormi prekladu a/alebo úpravy dialógov RTVS postavenie nositeľa majetkových práv autorov a postavenie producenta, tak tak činí bez opory v AZ. Autorom audiovizuálneho diela je najmä režisér, scenárista, autor literárnej predlohy, animátor, autor dialógov. Žalovaný predložil súdu 6 zmlúv, z ktorých vyplýva, že sa autori zaviazali pre RTVS vyhotoviť pre už existujúce audiovizuálne dielo preklad, prípadne úpravu dialógov. Samotný dabing nie je audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho diela. RTVS tak môže mať a aj má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovo-obrazového záznamu a tomu zodpovedajúce práva. RTVS v zmysle uvedeného nie je producentom. Podľa predložených zmlúv by mala RTVS dokonca ako výrobca zvukovoobrazového záznamu získať licenciu aj na káblovú retransmisiu, čo je v priamom rozpore s AZ a Starým AZ, keďže káblová retransmisia patrila a patrí do povinnej kolektívnej správy práv. Licenčné odmeny, ktoré používatelia na základe hromadnej licenčnej zmluvy uhrádzajú žalobcovi v prípade verejného prenosu technickými prostriedkami, sú stanovené paušálnou sumou, kedy predom nie je známe, ktorému nositeľovi práv a za použitie ktorých diel bude vyplatená. Samotné rozdeľovanie odmien je už na ťarchu a zodpovednosť žalobcu, kedy žalobca uviedol, že odmeny z verejného prenosu technickými prostriedkami sa rozdeľujú tak, že sa priraďujú k odmenám za káblovú retransmisiu, čo je povinná kolektívna správa. Žalovaný v roku 2015 realizoval verejný prenos technickými prostriedkami, bolo teda jeho povinnosťou uzavrieť so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu pred začatím verejného prenosu. Svoju povinnosť si nesplnil a tak je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalovaným predložených 6 vyššie uvedených zmlúv tak nemá pre posúdenie nároku žalobcu aj z tohto dôvodu žiadnu relevanciu. Navyše dotknutým autorom prekladov a
dialógov z odmien vybraných od všetkých používateľov (niekoľko stoviek tisíc Eur) prislúcha odmena vo výške niekoľko centov, maximálne niekoľko eur. Žalovaný opätovne v odvolaní voči Rozsudku uvádza, že autori „dostávajú „za to isté“ zaplatené dvakrát. Prvýkrát autori dostanú plnenie priamo od producenta, či vysielateľa, druhýkrát od žalobcu, ...“ Žalovaný opomína, že autori majú právo udeľovať súhlas na každé použitie diela a majú nárok na odmenu za každé použitie diela, a opomína, že použitie diela v audiovizuálnom diele je jeden spôsob použitia, vysielanie diela je ďalší spôsob použitia diela, káblová retransmisia je tiež jedným zo spôsobom použitia diela a verejný prenos technickými prostriedkami je ďalším samostatným spôsobom použitia diela. Žalobca preto uzatvára licenčné zmluvy s vysielateľmi, káblovými operátormi a aj používateľmi - prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení. Žalobca opakovane poukázal na Stanovisko MK SR z 20.05.2015 adresované ZHR, kde sa na str. 2 uvádza : „V súvislosti s duplicitou platenia autorských odmien vzhľadom na vydané oprávnenia pre rovnaký predmet ochrany uvádzame, že napriek tomu, že dve OKS spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany nedochádza k duplicite v platbách. Zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko OKS spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv. V praxi teda nemôže dôjsť k takému prípadu, že by používateľ platil „dvakrát za to isté“. Jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými OKS.“ Pre doplnenie uviedol, že ak by sa výrobca originálu audiovizuálneho diela oprávneného k výkonu majetkových práv autora, alebo aj samotný autor alebo iný nositeľ práva, obrátil na žalovaného ako neoprávneného používateľa s nárokom o vydanie bezdôvodného obohatenia, tak nemôže nastať situácia, že by došlo k dvojitému plneniu za použitie jedného a toho istého predmetu ochrany. Žalobca sa síce v tomto konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľa práv a plnením žalobcovi zaniká povinnosť žalovaného plniť inému zástupcovi nositeľa práv alebo aj priamo samotnému nositeľovi práv, ktorý by sa takéhoto plnenia domáhal..
31. Žalobca dal do pozornosti, že právny zástupca žalovaného, ktorý je aj právnym zástupcom ZHR SR, uvedené ponímanie autorských práv uplatňuje iba voči žalobcovi, voči iným organizáciám kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM nie. S týmito organizáciami uzatvoril Zväz hotelov a reštaurácii SR kolektívne licenčné zmluvy nielen pre rok 2015 ale aj pre rok 2016 a 2017, na základe ktorých jeho členovia získali súhlasy nositeľov práv na používanie predmetov ochrany verejným prenosom. Niet však pochybnosti, že predmety ochrany spravované uvedenými organizáciami kolektívnej správy sú takisto súčasťou audiovizuálnych diel tvoriacich súčasť vysielania. Žalovaný navyše nemohol z verejného prenosu technickými prostriedkami realizovaného v zmysle zmlúv so SOZA a SLOVGRAM žiadnym spôsobom „vyňať“ diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, a teda nepoužívať ich. Je teda isté, že k používaniu uvedených predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami, bez ktorých verejný prenos nemôže ani existovať, došlo a ako sme preukázali, je to práve žalobca, ktorý je oprávnený k poskytnutiu licencie na používanie týchto druhov predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami. Žalovaný konštatuje, že zmluvy o zastupovaní s nositeľmi práv, ktoré žalobca založil do spisu a recipročná zmluva založená žalobcom do spisu sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Žalobca vyjadril názor, že predmetné zmluvy sú platné, účastníci týchto zmlúv sa nimi riadia a za platné ich považovalo aj Ministerstvo kultúry SR, keď mu boli predkladané v súvislosti s konaním o vydanie oprávnenia. O žiadnej z predložených zmlúv nebolo právoplatne rozhodnuté, že je neplatná, ani sa nevedie a ani nikdy neviedlo žiadne konanie o určenie ich neplatnosti. Žalovaný v konaní a aj v odvolaní tvrdí, že nebol preukázaný verejný prenos v jeho ubytovacom zariadení a žalobcovi sa nepodarilo preukázať neoprávnené použitie diel, ani tzv. novú verejnosť, resp. že bol preukázaný verejný prenos v prípade jediného hosťa ubytovaného jednu noc v r. 2015. Pokiaľ ide o ďalší verejný prenos a jeho ponímanie Súdnym dvorom EÚ, tak žalobca v konaní poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/0, na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited protí Írsku, sp.zn. C-162/10 a na Uznesenie Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai. Žalovaný v odvolaní opätovne poukázal na Rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.zn. C -135/10 vo veci SCF c/a Marco Del Corso z 15.3.2012 a namietol, že v jeho prípade v zmysle tohto Rozsudku nebola splnená podmienka „verejnosti“. Predmetom konania pred Súdnym dvorom EÚ sp.zn. C-135/10 však bola otázka, či v prípade poskytovania hudobnej kulisy v čakárni zubného lekára dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Žalovaný poukazuje na body 83 až 87 uvedeného rozsudku. Žalobca si poukázal na bod 82 uvedeného rozsudku, kedy Súdny dvor EÚ výslovne uvádza, že zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu
používateľa a že už rozhodol, že pokiaľ ide o prevádzkovateľa hotelového zariadenia a kaviarne, ten uskutočňuje prenos v zmysle článku 3 ods. smernice 2001/29. Súdny dvor sa v tomto sa v tomto rozsudku tiež výslovne odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-306/05 zo dňa 07. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, na ktorý sme vo svojich podaniach už opakovane poukázali. V ten istý deň ako Súdny dvor rozhodol vo veci SCF c/a Marco Del Corso sp.zn. C-135/10, teda dňa 15. marca 2012, rozhodoval aj vo veci verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach, kedy prijal vyššie uvedený Rozsudok sp.zn. EÚ C-162/10 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, na ktorý sme poukázali. V tomto rozsudku sa Súdny dvor EÚ opätovne sa zaoberá pojmom verejný a verejný prenos, kedy jeho stanovisko je rovnaké ako v predchádzajúcich rozhodnutiach a v bode 42 koná záver: Súdny dvor už rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť. Súdny dvor aj v tomto rozsudku odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-306/05. To, že sa súd prvej inštancie podrobne nezaoberal žalovaného zjavne neudržateľnými interpretáciami judikatúry Súdneho dvora EÚ, žalobca nepovažoval za vadu napadnutého rozsudku, ako sa to snaží žalovaný interpretovať. Mal za to, že žalobca preukázal, že žalovaný realizoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos technickými zariadeniami, a to verejnými vyhláseniami žalovaného, Príkaznou zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným a ZHR SR. Žalovaný prostredníctvom ZHR SR uzatvoril zmluvy, ktorými získal pre rok 2015 súhlas na používanie predmetov ochrany kolektívne spravovaných SOZA a SLOVGRAM.
32. Žalovaný tvrdí, že žalobca si uplatňuje iba teoretický prospech a že rozsah bezdôvodného obohatenia súvisí s obsadenosťou hotela žalovaného. K tomuto žalobca uviedol, že sa v konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia z toho titulu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami bez získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene do autorských práv a kedy výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorú by za získanie danej licencie žalovaný zaplatil. K preukazovaniu obsadenosti ubytovacieho zariadenia žalovaného žalobca opätovne uviedol, že AZ prísne rozlišuje medzi autorským právom a právami súvisiacimi s autorským právom. AZ zároveň rozlišuje nároky na odmenu autorov a na tzv. primeranú odmenu, t.j. odmenu nositeľov práv súvisiacich s autorským právom. Zatiaľ čo autori predom udeľujú súhlas na použitie ich diel licenčnou zmluvou a to za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorským právom uzatvárajú zmluvu o primeranej odmene a vzniká im nárok na tzv. primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov, a preto títo nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia, čo žalovaný pri SOZA akceptuje, ale pri žalobcovi namieta. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS a títo vzhľadom na charakter práv, ktoré spravujú, zohľadňujú vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Žalobca opätovne uviedol, že licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany a to za licenčnú odmenu. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi právo používať jeho dielo. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licenciu - t.j. právo do budúcna používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje. V akom rozsahu používateľ nakoniec po získaní licencie reálne využíva udelené mu právo používať predmety ochrany na dohodnutý účel, t.j. v danom prípade v akom rozsahu používateľ prijímal a sprostredkovával verejný prenos technickými zariadeniami, mal pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu, za nepodstatné a je na používateľovi, do akej miery toto právo využíva. Je to obdoba ako licencia napr. na počítačový program, kedy používateľ za licenčnú odmenu získa súhlas používať dielo - počítačový program a s týmto dielom môže dohodnutým spôsobom nakladať a nie je relevantné či a v akom rozsahu licenciu využíva. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť používať predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. V prípade zistenia neoprávneného zásahu do práv autora má tento podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny . Mal za to, že ako žalobca preukázal, že iní používatelia uzatvárali licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka autorských odmien žalobcu za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 01.01.2015 a že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium pre podľa sadzobníka dohodnutú licenčnú odmenu, teda nebolo obvyklé takéto kritérium zohľadňovať. Obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v r. 2015 tak nemá právnu relevanciu pre určenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca
v konaní domáha. Vyjadril názor, že pokiaľ by súd prvej inštancie takto určenú obvyklú odmenu neakceptoval, tak by poskytol žalovanému neoprávnenú výhodu a svojim rozhodnutím by tiež poprel povinnosť žalobcu postupovať voči všetkým používateľom za rovnakých podmienok. Žalobca v tejto súvislosti opätovne poukázal aj na vyššie uvedený rozsudok SD EÚ sp.zn. C-367/2015 z 27.01.2017 v právnej veci Stowarzyszenie „Oławska Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich a tiež na to, že žiadny z rozsudkov SD EÚ nepojednáva a neurčuje pravidla stanovenia spôsobu výpočtu výšky licenčnej odmeny ako to v rozpore s jednotlivými rozhodnutiami SD EÚ žalovaný účelovo prezentuje. Pokiaľ sa teda žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku licenčnej odmeny, za akú v danom čase za dané použitie predmetoch ochrany získavali licenciu iní používatelia, tak sa domáha nároku v súlade s aplikovateľnou právnou úpravou.
33. Žalovaný tiež vyčíta súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie porovnávacou štúdiou - „Analýzy licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy zo dňa 12.09.2016“ (ďalej len Analýza). Žalobca k tomuto opätovne uviedol, že Analýzu vypracovala spoločnosť KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky ZHR SR a samotní autori označujú materiál ako „štúdiu“, pričom uvádzajú, že jej cieľom je „analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom.“ Žalobca je toho názoru, že Analýza, ktorá by mala dať ZHR SR odpoveď na otázku „aká je vhodná výška poplatku“ nemôže byť relevantná pre zisťovanie výšky odmeny, ktorá bola obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práv. Obvyklá odmena môže byť podľa žalobcu len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca založil do spisu všetky hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015 a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos. Z uvedených zmlúv je nesporné, že žalobca uzatváral v roku 2015 s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinný od 01.01.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Žalobca uviedol, že ku dňu vyjadrenia uzatvorilo so žalobcom za rok 2015 už 388 používateľov dohody o urovnaní, kedy plne rešpektovali sadzobník žalobcu. Žalobca uplatňuje aj k tomuto dňu rovnaké licenčné odmeny, kedy v r. 2016 uzatvorilo za licenčné odmeny podľa jeho sadzobníka 300 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a 275 používateľov dohody o urovnaní za rok 2016. V r. 2017 uzatvorilo už 645 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a 291 používateľov sa so žalobcom vyrovnalo mimosúdne, v r. 2018 uzatvorilo 700 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Je teda zrejmé, že iní používatelia, na rozdiel od žalovaného, ktorý vedome, sústavne a dlhodobo neoprávnene zasahuje do práv autorov, považujú sadzobník za primeraný, oprávnený a opodstatnený. Žalobca dôrazne namietal tvrdenie žalovaného o absolútnej neplatnosti hromadných licenčných zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a dobromyseľnými používateľmi predmetov ochrany v roku 2015.
34. Žalobca uviedol, že nad rámec potrebného dokazovania sa vyjadril aj k výške licenčných odmien uvedených v jeho Sadzobníku. Pri schvaľovaní Sadzobníka žalobca zohľadňoval viaceré kritéria - počet zastupovaných nositeľov, počet spravovaných predmetov ochrany a rozsah ich používania v televíznom vysielaní, váha a význam spravovaných predmetov ochrany pri televíznom vysielaní a v neposlednom rade aj skutočnosť, že tzv. ďalší verejný prenos predstavuje sekundárne použitie predmetov ochrany, kedy primárnym použitím je samotné televízne vysielanie. Odmeny v prípade daného sekundárneho použitia predmetov ochrany sa oproti primárnemu použitiu pohybujú v rozpätí cca 2-5 %. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta, že porušil ustanovenie § 162 ods. 2 písm. a) CSP, keď neprerušil konanie na návrh žalovaného, hoci tak obligatórne musel konať. Žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že Protimonopolný úrad SR (ďalej PMÚ SR) už uplatnil svoju právomoc v zmysle § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z.z. a začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z.z.. Uvedenú skutočnosť považuje žalovaný za dôvod, kedy súd nesmie rozhodnúť vo veci samej. Žalobca uvádza, že PMÚ SR v inom, skutkovo a právne obdobnom konaní, v ktorom zastupuje žalovaného ten istý právny zástupca ako je to v tomto konaní, uviedol, že konanie podľa § 25 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže sa začína výlučne z podnetu úradu a že podanie podnetu ZHR SR na úrad nemalo za následok otvorenie správneho konania. Zároveň PMÚ SR uviedol, že nevie, či konanie začne a pokiaľ aj začne správne konanie tak nevie kedy
vo veci vydá rozhodnutie, s tým, že v danej veci ide obsiahlu a značne komplikovanú vec, skutkovo a právne zložité posúdenie veci a poukázal že v zložitých prípadoch môže lehota na vydanie rozhodnutia od začatia konania trvať aj 6 + 24 mesiacov. Žalovaný v odvolaní ďalej uvádza, že v prejednávanej veci bol súd povinný aplikovať čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a teda súd bol povinný postupovať podľa § 158 CSP. Žalobca poukázal na § 158 CSP, podľa ktorého : „Súd bezodkladne oznámi protimonopolnému úradu začatie konania, ak sa v ňom použijú predpisy o ochrane hospodárskej súťaže. Ak sa začne konanie, v ktorom sa použijú čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, súd bezodkladne oznámi začatie konania protimonopolnému úradu a Komisii.“ Konštatoval, že predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva. Súd preto v konaní zisťoval aká odmena bola obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva . Predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o tom, či žalobca porušil pri zostavovaní svojho Sadzobníka predpisy o ochrane hospodárskej súťaže a teda súd pri rozhodovaní nepoužil predpisy o ochrane hospodárskej súťaže platné v SR. Čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sú ustanoveniami zaradenými do Hlavy VII „Spoločné pravidlá pre hospodársku súťaž, zdaňovanie a aproximáciu práva“, Kapitola 1 „Pravidlá hospodárskej súťaže“. Rovnako teda neprichádza zo strany konajúceho súdu do úvahy použitie čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní únie a teda nie je povinnosťou súdu oznamovať prebiehanie tohto konania Európskej komisii. Žalovaný v snahe presvedčiť súd, že má povinnosť podľa § 158 CSP, citoval v odvolaní jednotlivé body z Rozsudku Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-177/16, kedy však opomenul uviesť základnú skutočnosť, a to, že predmetný rozsudok bol vydaný v rámci sporu vedeného pred Najvyšším súdom, správnym kolégiom, Lotyšsko medzi organizáciou kolektívnej správy AKKA/LAA a Radou pre hospodársku súťaž, Lotyšsko, ktorý sa týkal pokuty uloženej organizácii kolektívnej správy z dôvodu zneužitia dominantného postavenia. Je nesporné, že predmetom takéhoto konania boli predpisy o hospodárskej súťaže, čo však nie je prípad prejednávaný v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný s odkazom na rozsudok vo veci C-177/16 dokonca arbitrárne modifikuje § 151 ods. 2 CSP, s čím sa žalobca nestotožňuje. Žalobca trval na tom, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ ako dvojnásobku licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, nie je v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku „či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu“. Žalobca bol tiež tohto názoru, že pokiaľ by aj PMÚ SR hypoteticky rozhodol, že žalobca zneužil dominantné postavenie na trhu, nemôže to viesť k strate práva na súdnu ochranu ako to žalovaný prezentuje, nakoľko to nebude mať vplyv na určenie výšky obvyklej odmeny v danom čase. Pokiaľ by PMÚ SR hypoteticky rozhodol, že žalobca zneužil dominantné postavenie na trhu, tak by mal možnosť uložiť žalobcovi sankcie v zmysle zákona č. 136/2001 Z.z.. Pre rozhodnutie súdu vo veci samej bolo relevantné dokazovanie zamerané na zistenie obvyklej odmeny. Podanie odvolania z dôvodu podľa § 365 ods. 2 CSP, t.j. z dôvodu že „Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej“, označil za nedôvodné.
35. Žalobca mal za to, že v konaní preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, existenciu ďalšieho verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného a aj výšku obvyklej odmeny, od ktorej sa odvíja výška bezdôvodného obohatenia, teda všetky žalovaným uvádzané dôvody odvolania. Tiež mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty vyžadované pre riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu, že dáva odpoveď na otázku, akými právnymi úvahami sa riadil súd a na základe akých úvah rozhodol a žalovanému tak nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Opätovne poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej Smernica), a to osobitne:
- ods. 9 úvodných ustanovení Smernice: „Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.“
- ods. 11 úvodných ustanovení Smernice „Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.“
- ods. 22 úvodných ustanovení Smernice „Cieľ, ktorým je primeraná podpora šírenia kultúry sa nesmie dosahovať za cenu obetovania prísnej ochrany práv ...“
V konaní mal za preukázané, že zo strany žalovaného dochádzalo v r. 2015 k vedomému zásahu do výhradných autorských práv autorov a nositeľov zastupovaných žalobcom. Rovnako tak konal žalovaný aj v r. 2016, kedy žalobca takisto podal voči žalovanému žalobu. Aj v r. 2017 žalovaný rovnakým spôsobom zasahoval do práv autorov zastupovaných žalobcom, kedy však ako člen Asociácie hotelov a reštaurácii Slovenska (pôvodne názvom ZHR SR), svoje povinnosti prostredníctvom Asociácie hotelov a reštaurácii Slovenska vysporiadal keď uzavrel so žalobcom dohodu o urovnaní. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania preto podľa neho poskytol autorským právam ochranu, keď žalobe vyhovel v plnom rozsahu a keď návrhy na prerušenie konania zamietol. Žalobca vyslovil názor, že súd prvej inštancie nepochybil a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok v napadnutej časti potvrdiť. Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
36. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu v odvolacom konaní nevyjadril.
37. Elektronickým podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 14.09.2020 podal žalovaný návrh na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP dôvodiac, že dňa 07.08.2020 sa dozvedel, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky (ďalej aj ako „PMÚ“) začal na základe oznámenia Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska (ktorej členom je aj žalovaný), ako aj na základe ďalších zo strany PMÚ získaných informácií a podkladov dňa 23. 07. 2020 voči žalobcovi správne konanie vedené pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona. Predmetné správne konanie na PMÚ v súčasnosti naďalej prebieha. Pripomenul, že od počiatku v konaní namieta, že sadzby uvedené v sadzobníku žalobcu sú neprimerane vysoké, a to až v takej miere, že ich uplatňovanie (príp. ich premietnutie do výšky bezdôvodného obohatenia s žalobcu poukazom na to, že údajne ide o „obvyklú odmenu“) predstavuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a z toho titulu nesmie požívať právnu ochranu. Sadzby sú žalobcom stanovované nielen jednostranne, ale aj netransparentne (nie je možné nijakým spôsobom zistiť, či sú vzhľadom na rozsah žalobcom spravovaných majetkových práv a vzhľadom na rozsah diel, ktoré mali byť údajne žalovaným v žalovanom období použité, primerane vysoké, a či zohľadňujú ekonomickú hodnotu licencie, ktorú žalovaný skutočne potreboval). Ako vyvodil z bodu 61 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-177/16 - organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané. Otázka primeranosti výšky „sadzobníkových“ odmien žalobcu je predmetom správneho konania vedeného na PMÚ pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 o podozrení na zneužívanie dominantného postavenia žalobcu. Uviedol, že ak je spôsob a rozsah uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (vychádzajúc z neprimeraných „sadzobníkových“ odmien, ktoré žalobca prezentuje ako obvyklé, a zároveň ak žalobca uplatňuje tento nárok bez zohľadňovania skutočnej obsadenosti ubytovacieho zariadenia žalovaného) jednou z foriem zneužitia dominantného postavenia zo strany žalobcu - tzv. nepriame uplatňovanie neprimeraných odmien (zakázaná cenová praktika podľa § 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže - ZoOHS), tak je jasné, že ide o konanie v hospodárskej súťaži zakázané v zmysle § 8 ods. 3 ZoOHS, ktoré nesmie požívať právnu (a teda ani súdnu) ochranu a súd potom musí žalobu vo veci samej zamietnuť, nakoľko takéto konanie zakázané v hospodárskej súťaži je potom súčasne aj nekalosúťažným konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda aj konaním v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu podľa § 265 Obchodného zákonníka a súčasne ide aj o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré v súlade s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu rovnako nepožíva právnu ochranu. Inými slovami, ak by aj žalobcom uplatňovaný údajný právny nárok bol preukázaný čo do všetkých predpokladov jeho vzniku, súd mu nesmie ani podľa § 265 Obchodného zákonníka, ani podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka poskytnúť právnu ochranu, čo má viesť k strate sporu na strane žalobcu a teda k zamietnutiu žaloby. Podľa ust. § 22 ods. 1 písm. d) a f) ZoOHS: „Úrad ...vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu; rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa takého konania a o povinnosti odstrániť protiprávny stav.... ....rozhoduje vo veciach ochrany súťaže vyplývajúcich z ustanovení tohto zákona alebo z osobitných predpisov....“.
Keďže riešenie otázky, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu v zmysle ZoOHS (pozn. posúdenie otázky viny pri spáchaní správneho deliktu), patrí výlučne do právomoci iného orgánu verejnej moci, a síce Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, žalovaný je toho názoru, že v predmetnej veci je daný dôvod na obligatórne prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého: „Súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.“ Mal za to, že ustanovenie § 162 ods. 1 písm. a) CSP viaže povinnosť súdu prerušiť konanie na existenciu otázky, ktorú v čase prerušenia rieši na to príslušný orgán (v tomto prípade PMÚ) (tzn. - otázka v čase rozhodovania súdu ešte nie je právoplatným rozhodnutím PMÚ vyriešená). Pritom ide o otázku, ktorú nie je oprávnený riešiť súd [v tomto prípade riešenie otázky zneužitia dominantného postavenia patrí do výlučnej právomoci PMÚ v zmysle § 22 ods. 1 písm. d) a f) ZoOHS]. Zároveň musí ísť o otázku, ktorej vyriešenie bude mať vplyv na výsledok súdneho konania (v tomto prípade táto podmienka daná je - ak je spôsob a rozsah uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia formou zneužitia dominantného postavenia na trhu, ide o zakázané konanie, ktoré nepožíva právnu ochranu). Pokiaľ príslušný orgán (PMÚ) začne (začal) konanie, ktoré smeruje k vyriešeniu (akýmkoľvek procesným spôsobom) takej otázky, ktorú súd nie je oprávnený v sporovom konaní riešiť, tak do času, pokiaľ súd nepozná meritórny alebo nemeritórny výsledok správneho konania vo vzťahu k takej otázke, je povinný súdne konanie prerušiť. Rozhodnutie súdu o priznaní nároku, ktorý javí znaky formy zneužitia dominantného postavenia, žalobcovi v čase, kedy nie je zrejmé, či konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným konaním v zmysle § 8 ods. 3 ZoOHS, považoval spôsobilé zasiahnuť do práv žalovaného v prípade, že konanie žalobcu naozaj zakázané bolo, o čom ale môže deklaratórne rozhodnúť len PMÚ SR v rámci správneho konania. Vyjadril názor, že ak by súd neprerušil konanie (hoci chce žalobe žalobcu vyhovieť), de facto aj de iure sám rozhodne o otázke aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú smie posudzovať výlučne PMÚ SR. A teda súd prvej inštancie by konal nad rámec svojej právomoci (v rozpore s § 3 CSP a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), pričom toto protiústavné konanie súdu by malo negatívny vplyv na postavenie žalovaného. Poukázal aj na § 193 tretej vety CSP, podľa ktorého: „Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný (...) iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal (....).“ Rozhodnutie PMÚ SR podľa § 22 ods. 1 písm. d) zákona č. 136/2001 Z. z. o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa sú v zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. zakázané, nie je ničím iným, než deklaratórnym rozhodnutím príslušného orgánu (PMÚ SR) o spáchaní iného správneho deliktu. Čiže v prípade, ak by PMÚ SR v rámci správneho konania č. SK 0011/OZDPaVD/2020 rozhodol, že činnosť žalobcu je zneužitím dominantného postavenia, tak súd bude takýmto rozhodnutím v zmysle § 193 CSP viazaný (nemôže si predmetnú prejudiciálnu otázku vyriešiť inak). Práve preto, aby nedochádzalo k predčasným rozhodnutiam zo strany súdov v prípadoch, kedy existujú otázky, ktoré súdy nie sú oprávnené riešiť, pretože ich v čase súdneho konania riešia príslušné orgány, ktoré na to majú právomoc, sú súdy obligatórne povinné prerušiť súdne konanie, a to až do času, kým sa príslušné orgány neprestanú otázkou podstatnou pre rozhodnutie zaoberať, a súd je potom povinný na výsledok procesného postupu iného príslušného orgánu prihliadnuť a až následne, podľa výsledku vyriešenia otázky na príslušnom orgáne, rozhodnúť vo veci samej. Navyše z ustálenej praxe ESD (napr. C-241/91 P a C-242/91 P Radio Telefis Eireann a Independent Television Publications proti Komisii zo dňa 06.04.1995, T-504/93 Tiercé Ladbroke proti Komisii či rozhodnutie vo veci C-418/01 IMS Health v. NDC Health) vyvodil, že by bolo nesprávne domnievať sa, že správanie podniku s dominantným postavením na trhu majúce podobu výkonu autorského práva, nemôže byť nikdy preskúmané podľa čl. 82 Zmluvy o ES (teraz čl. 102 ZFEU). Podľa Súdneho dvora môže výkon výlučného práva duševného vlastníctva predstavovať zneužívajúce správanie jeho nositeľa. Z vyššie citovaných rozhodnutí plynie, že osoba s dominantným postavením (čo žalobca nepochybne je) na trhu môže svoje postavenie zneužiť výkonom práva duševného vlastníctva. Ak sa súd ani náznakom nezaoberá otázkou, či výkon práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v neprimeranej výške ako súčasť výlučných majetkových práv duševného vlastníctva je alebo nie je možné zahrnúť pod skutkové podstaty čl. 101 a čl. 102 ZFEU, tak potom takéto jeho arbitrárne právne posúdenie považoval za nesprávne, pretože odporuje vyššie uvedeným záverom európskej rozhodovacej praxe, ktorá opakovane dospela k záveru, že výkon práva duševného vlastníctva môže predstavovať porušenie čl. 102 ZFEU (pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu ČR, č. k. 23 Cdo 5955/2017-231, zo dňa 29. 5. 2019). Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd toto súdne konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP prerušil, a to až do času právoplatného skončenia správneho
konania vedeného proti žalobcovi na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/ OZDPaVD/2020.
38. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti jeho žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ( II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalobcu.
39. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného o správnosti procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozsudku, keď žalovaný v odvolaní tvrdí zmätočnosť tohto odôvodnenia pre nezrozumiteľnosť dôvodov a vysvetlenie úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o niektorých skutkových a právnych otázkach, odvolací súd poukazuje na ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto CSP v tomto ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade akých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve alebo povinnosti. Súd je tiež povinný v odôvodnení rozsudku vysporiadať sa s rozhodujúcimi argumentmi strán, keď z odôvodnenia má podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia požiadavku
riadneho odôvodnenia nespĺňa. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v ňom uviedol, že, čoho sa žalobca domáhal a aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe, z tvrdení a argumentácie strán sporu výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil, aké zistenia vyplynuli z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval a tiež konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Odvolací sú má za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno v žiadnom prípade považovať za arbitrárne alebo za úplne odchylné od veci samej a aj za extrémne nelogické, preto odvolaciu námietku žalovaného smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť žalovaného so závermi prezentovanými súdom prvej inštancie v odôvodnení, ktorá nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva a tým dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ak žalovaný vytýka nedostatky odôvodnenia rozsudku, odvolací súd má za to, že ide o nespokojnosť so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie z hľadiska úplnosti zákonných a právnou praxou aprobovaných kritérií vysporiadal s niektorými časťami jeho argumentácie, čo však znamená, že tieto výhrady v konečnom dôsledku nesmerovali proti úplnosti odôvodnenia, ale proti komplexnosti spôsobu skutkového a právneho posúdenia veci. K tomuto odvolací súd pripomína, že z hľadiska ústavného práva na spravodlivé konanie Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (IV.ÚS 112/05, I.ÚS 117/05).
40. Žalovaný v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorý dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná mandukačná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, a pod.). Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP potom znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Predpokladom naplnenia tohto odvolacieho dôvodu je, aby skutočnosť, ktorá má byť takýmto dôkazom objektivizovaná, bola pre rozhodnutie významná. Vo všeobecnosti dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V civilnom sporovom konaní platí zásada, že každá strana musí uniesť bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Pravidlom kontradiktórnych konaní je nie len formálne, ale aj materiálne uplatňovanie zodpovednosti strany za neunesenie dôkazného bremena. Výrazom toho v procese dokazovania je aj požiadavka nezaťažovať zabezpečením dôkazného prostriedku tú procesnú stranu, ktorá k dokazovanej skutočnosti nemá dôkazné bremeno. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu a prípustnosti jeho vykonania je úlohou a aj doménou súdu, ktorý nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. V prípade, že súd prvej inštancie považoval žalovaným navrhnuté dokazovanie za nadbytočné a neúčelné, zároveň nesúvisiace s preukázaním relevantných skutočností podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku, odvolací súd konštatuje, že nezaťažil napadnuté rozhodnutie skutkovou vadou, čo vylučuje naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. K námietke žalovaného, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. K odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčene súdu ako výsledok hodnotenia dôkazov by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo a aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Tento odvolací dôvod je praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil a chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení o dokazovaní. Podľa odvolacieho súdu uvedený odvolací dôvod nie je vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku naplnený. Rozhodnutiu v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli predloženými listinnými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. V posudzovanej veci odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
41. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonajúc všetky dôkazy, ktoré boli podstatné pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Napadnutý rozsudok je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolacie námietky žalovaného boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci a odvolacie námietky žalovaného tak nespochybnili vecnú správnosť rozsudku. V konaní nebolo sporné, že žalobca má postavene organizácie kolektívnej správy majetkových práv autorov a nositeľov autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam, dielam úžitkového umenia a túto kolektívnu správu vykonával v odbore použitia uvedených diel ich uvedením na verejnosť iným spôsobom verejného prenosu.
42. Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 AZ autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela. Dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak. Za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak., tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety. Podľa § 19 ods. 4 písm. f) AZ potom použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti 1. verejným vystavením originálu diela alebo rozmnoženiny diela, 2. verejným vykonaním diela, 3. verejným prenosom diela. Podľa § 27 ods. 1, 2 AZ verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti je verejným prenosom diela. Podľa § 30 AZ sprístupňovane diela verejnosti je šírenie diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí. Podľa § 58 ods. 1 písm. i) AZ autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia. Podľa § 63 ods. 2 písm. d) AZ nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy. Podľa § 79 ods. 1 nového AZ organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým
vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2. Podľa § 79 ods. 2 AZ nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie. Podľa § 79 ods. 3 AZ nositeľovi práv podľa ods. 1 písm. b) patria rovnaké práva a povinnosti vyplývajúce z rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy ako nositeľom práv, ktoré sú organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164, vrátane primeraného uplatnenia práv a povinností vo vzťahu k organizácii kolektívnej správy, pokiaľ ide o výber, prerozdelenie a vyplatenie odmien a iných peňažných plnení. Podľa § 143 ods. 1 AZ kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových práv nositeľa práv podľa tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy. Podľa § 152 ods. 4 AZ ministerstvo na svojom webovom sídle vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie, vrátane digitálnej rozmnoženiny oprávnenia. Evidencia obsahuje a) názov organizácie kolektívnej správy b) b) sídlo organizácie kolektívnej správy c) označenie štatutárneho orgánu a meno a priezvisko osoby, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo osôb, ktoré sú jeho členmi, označenie orgánu riadenia a meno a priezvisko osoby, ktorá je orgánom riadenia, alebo osôb, ktoré sú jeho členmi, ak je odlišný od štatutárneho orgánu, d) vymedzenie odboru kolektívnej správy práv e) informáciu o tom, či organizácia kolektívnej správy uzatvára rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu podľa § 79 v danom kalendárnom roku. Podľa § 164 ods. 1 AZ organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.
Podľa § 458a OZ ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442 ods. 2. Podľa § 442a ods. 2 OZ pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva., to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.
43. Podľa vyššie citovanej zákonnej úpravy použiť dielo je možné iba so súhlasom autora, za čo prislúcha autorovi diela odmena, pričom použitím sa rozumie aj uvedenie diela verejným prenosom, teda jeho šírenie akýmikoľvek technickými prostriedkami umožňujúcimi vnímanie diela osobami, ktoré by ho bez prenosu vnímať nemohli. Autor sa svojich nárokov za použitie diela môže domáhať vo svojom mene, alebo tak činí organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľov autorských práv, ktorí nevylúčili kolektívnu správu svojich majetkových práv. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je tak oprávnený aj povinný pri porušení majetkových práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní žalovaný netvrdil a tak nemohol ani preukázať, že by nositelia autorských práv kolektívnu správu vylúčili a že by povinnosť na plnenie vznikla žalovanému voči nim osobne. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Z povahy veci ide o deliteľné plnenie, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená jeho nárok samostatne vymáhať.
44. Odvolací súd sa prioritne zaoberal námietkou žalovaného vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, ktorý podľa názoru žalovaného v rozhodnom čase nebol oprávnený zastupovať jednotlivých autorov. Uvedenú námietku vyhodnotil za nedôvodnú vzhľadom na to, že žalobca predložil oprávnenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.05.2010 a zo dňa 18.08.2016, z ktorých je zrejmé, že žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa týchto oprávnení žalobca vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami a zároveň vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Podľa citovanej právnej úpravy použiť dielo je možné iba so súhlasom autora, za čo prislúcha autorovi diela odmena, pričom použitím sa rozumie aj uvedenie diela verejným prenosom, teda jeho šírenie akýmikoľvek technickými prostriedkami umožňujúcimi vnímanie diela osobami, ktoré by ho bez prenosu vnímať nemohli. Autor sa svojich nárokov za použitie diela môže domáhať vo svojom mene, alebo tak činí organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľov autorských práv, ktorí nevylúčili kolektívnu správu svojich majetkových práv. Žalobca je organizácia kolektívnej správy a je tak oprávnený a aj povinný pri porušení majetkových práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní žalovaný netvrdil a teda ani nepreukázal, že by nositelia autorských práv kolektívnu správu vylúčili. Tvrdil len, že žalobca môže preukázať aktívnu legitimáciu len tak, že preukáže konkrétnymi zmluvami o zastupovaní, či vôbec, v akom rozsahu a pre ktoré konkrétne predmety ochrany vykonáva kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých nositeľov práv a zároveň preukáže, že sa jedná o také konkrétne predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období naozaj neoprávnene použil. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s právnym posúdením súdom prvej inštancie a súhlasí s jeho právnym záverom, že je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu vo vzťahu k uplatnenému plneniu za použitie predmetu ochrany, keď žalovaný netvrdil a ani inak nevyšla najavo skutočnosť, že nositelia práv kolektívnu správu dotknutých práv nevylúčili, a teda že by povinnosť plniť mal žalovaný priamo voči nim. Žalobca je vo veci aktívne legitimovaný, keďže Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako príslušný štátny orgán poveril žalobcu za účelom výkonu kolektívnej správy a ako organizácia kolektívnej správy je tak oprávnený a aj povinný pri porušení majetkových práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
45. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o tom, že len existencia televíznych prijímačov v ubytovacom zariadení neznamená, že došlo k použitiu diela verejným prenosom, odvolací súd vyhodnotil v konaní za nesporné, že žalovaný má vo svojich ubytovacích zariadeniach umiestnené televízne prijímače, ktoré disponujú televíznym signálom umožňujúcim prenos a vnímanie diela v jeho priestoroch, pričom legálna definícia „verejného prenosu“ je podľa medzinárodných dohovorov a rozhodnutí SDEU chápaná extenzívne, preto aj len objektívna možnosť verejného prenosu napĺňa znaky legálnej definície verejného prenosu v zmysle § 27 AZ. Vyplýva to i z rozhodnutí SDEU. V rozsudku SDEU zo dňa 07.12.2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA sp. zn. C-306/05 ako odpoveď na prejudiciálne otázky je uvedené, že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.05.201 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 tejto smernice. V rozsudku SDEU z 12.03.2012 vo veci Phonographic Performance ( Ireland) limited c/a Írsko sp. zn. C-162/10 v rámci prejudiciálnej otázky bolo uvedené, že „prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos“. Ak má teda žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo - obrazové zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k naplneniu pojmu verejného prenosu. Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že bola preukázaná obsadenosť jeho zariadenia len 1 osobou na 1 noc v relevantnom období, v kontexte vyššie uvedeného je táto argumentácia bezpredmetná a nezbavuje žalovaného povinnosti na úhradu autorskej odmeny. Pokiaľ by uvedená skutočnosť bola rozhodujúca, bol by to práve žalovaný, ktorého by zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že v rozhodnom období služby zahrňujúce prenos televízneho signálu neposkytoval. Za účelom preukázania opodstatnenosti svojej argumentácie žalovaný v priebehu odvolacieho konania doručil odvolaciemu súdu internetovú informáciu o uložení správnej pokuty žalobcovi Protimonopolným úradom SR, ktorá však vzhľadom na vyššie uvedené o tom, že žalobou uplatnený nárok nevychádza zo zodpovednostného vzťahu
žalobcu, ale zo zodpovednostného vzťahu žalovaného, je irelevantná. Taktiež v priebehu odvolacieho konania doručil odvolaciemu súdu právoplatné správne rozhodnutie Úřadu pro ochranu hospodářské soutěže Českej republiky č. j. ÚOHS-S0249/2018/DP-35137/2019/830/DKI, z obsahu odôvodnenia ktorého má vyplývať, že k verejnému prenosu autorských diel nedochádza na izbách neobsadených hotelových izieb. K uvedenému rozhodnutiu odvolací súd opätovne uvádza už vyššie uvedené, že týmto rozhodnutím vychádzajúc z ust. § 193 CSP nie je viazaný, uvedené správne rozhodnutie vydané orgánom verejnej správy ČR je síce právoplatné, ale preskúmateľné súdnou žalobou, keď žalovaný nepreukázal využitie tejto zákonom danej možnosti a výsledok takéhoto prípadného využitia zákonných možností. Žalovaný taktiež netvrdil, a teda ani nepreukázal, že verejný prenos autorských diel v jeho hotelovom zariadení nebol využívaný v spoločných priestoroch a že nebol využívaný i pri neobsadenosti izieb technickým personálom hotela a inými jeho zamestnancami a pod.
46. Odvolacie námietky žalovaného sa tiež týkali výšky priznaného plnenia. Rozsah nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol v zásade limitovaný rozsahom obvyklej odmeny za získanie autorskej licencie na ďalší verejný prenos diel spadajúcich do odboru pôsobnosti žalobcu (§ 458a OZ). Za porovnateľné kritérium súd prvej inštancie správne považoval úhrady za autorskú licenciu určenú vo vzťahu k druhovo rovnakým autorským dielam a k obdobnému spôsobu ich použitia určenú žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy v sadzobníku. Žalobca počas konania preukázal, že v rozhodnom období uzatvoril 396 hromadných licenčných zmlúv za odmenu dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca daných autorov s daným predmetom ochrany na území Slovenskej republiky nepôsobila. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/2011, podľa ktorého obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu bola poskytovaná licencia iným užívateľom, teda za akú odmenu sa uzatvárali hromadné licenčné zmluvy. Práve som zreteľom na existenciu porovnateľných kritérií je irelevantný poukaz žalovaného na licenčné odmeny v iných krajinách a aj podklady pre kalkuláciu licenčných odmien odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom na základe analýzy licenčných platieb vybraných krajín Európy. V prípade nesúhlasu žalovaného s odmenou určenou žalobcom za použitie diel ním zastupovaných autorov je oprávnený domáhať sa ochrany v konaní o určenie obsahu licenčnej zmluvy vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov súdom podľa § 165 ods. 8 zákona č. 185/2015 Z. z., avšak nezakladá to jeho právo na bezodplatné užívanie diel autorov, keď už samotné bezprávne konanie žalovaného vylučuje, aby sa domáhal v preskúmavanom konaní ochrany svojho právneho postavenia prostredníctvom zásady súladu výkonu práv s dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Žalovaný v rozhodnom období zasiahol ako používateľ prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca, ktorým konaním sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, ktoré bezdôvodné obohatenie je povinný v zmysle § 456 OZ veta prvá vydať aktívne legitimovanému žalobcovi, keďže podľa tohto ustanovenia predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
47. Neopodstatnená bola aj odvolacia námietka žalovaného, ktorou poukazoval na vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na prerušenie konania. Odvolací súd teda skúmal vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím vo veci samej a právoplatným uznesením o zamietnutí návrhu na prerušenie konania v zmysle § 365 ods. 2 CSP, o ktorom žalovaný tvrdí, že sa ho týkajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP, keď osobitným dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej je aj úspešné uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 2 CSP. Ide o situáciu, ak rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo vydanie právoplatného uznesenia procesnej povahy, ktoré je postihnuté niektorou z vád zakladajúcich odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 CSP, pričom táto vada musí mať vplyv na vecnú správnosť meritórneho rozhodnutia. Z hľadiska uplatnenia tohto odvolacieho dôvodu bolo povinnosťou žalovaného preukázať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím vo veci samej a právoplatným uznesením o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, o ktorom žalovaný tvrdí, že je postihnuté niektorou z odvolacích vád, pričom táto vada musí mať zároveň negatívny vplyv na vecnú správnosť meritórneho rozhodnutia. Možno konštatovať, že ide o právoplatné uznesenie, ktoré nebolo napadnuté odvolaním, inak by bola vada uznesenia preskúmavaná v odvolacom konaní a pôjde teda o uznesenie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa. V nadväznosti na uvedené a vychádzajúc z obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie svojím procesným rozhodnutím o zamietnutí návrhu žalovaného
na prerušenie konania nenaplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP, keďže jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nenapĺňa žiaden z odvolacích dôvodov. Nakoľko odvolací súd procesné rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, ktoré má povahu uznesenia, vyhodnotil ako správne a navyše sa aj stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie viažucimi sa k tomuto výroku a poukazuje v celosti na ich správnosť, je zrejmé, že sa jedná o uznesenie, proti ktorému nie je prípustné odvolanie. Navyše pokiaľ ide o podnet Zväzu hotelov a reštaurácií SR, ktorým táto záujmová organizácia iniciovala na Protimonopolnom úrade SR konanie pre podozrenie, že žalobca v súvislosti s určovaním sadzieb autorských licencií zneužíva svoje dominantné postavenie, odvolací súd uvádza, že je potrebné opäť vychádzať z ust. § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku a zániku spoločnosti. Týmto okruhom otázok je súd viazaný v tom zmysle, že si o nich nemôže urobiť len prejudiciálny záver, z čoho nevyhnutne vyplýva, že pokiaľ sa takáto právna otázka vyskytne, bez rozhodnutia o nej príslušným orgánom súd v konaní nemôže pokračovať a musí na odpadnutie prekážky vyčkať. V predmetnom konaní, v ktorom sa žalobca domáha splnenia záväzku žalovaného zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, sa žiadna z týchto právnych otázok (otázka spáchania trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu a ich páchateľa, otázka osobného stavu, vzniku alebo zániku spoločnosti) neobjavila. Pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR konanie žalobcu posúdil ako odporujúce pravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované otázky spáchania a páchateľa správneho deliktu by pre preskúmavané konanie nemali priamy význam, keďže rozhodnutie o uplatnenom nároku priamo nezávisí od posúdenia zodpovednosti žalobcu, ale žalovaného. Nejde teda o situáciu podľa § 162 CSP, ale o skutkovú podstatu fakultatívneho prerušenia konania podľa § 164 CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie návrhu žalovaného na prerušenie konania nevyhovel konštatujúc, že konanie pred Protimonopolným úradom SR nemá na jeho rozhodnutie dosah, jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť nedostatky, ktoré by zakladali odvolacie dôvody, keďže bolo vo výlučnej kompetencii súdu prvej inštancie preskúmať existenciu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ako aj jeho výšku čo do limitov stanovených zákonnou úpravou.
48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutom vyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
49. V priebehu odvolacieho konania podal žalovaný dňa 14.09.2020 ďalší návrh na prerušenie konania, ktorý odôvodňoval tým, že dňa 07.08.2020 sa dozvedel, že Protimonopolný úrad SR začal na základe oznámenia Asociácie hotelov a reštaurácií Slovenska a na základe ďalších zo strany PMÚ získaných informácií a podkladov dňa 23.07.2020 voči žalobcovi správne konanie vo veci možného zneužívania jeho dominantného postavenia. Odvolací súd odkazuje na predchádzajúcu časť odôvodnenia tohto rozsudku pokiaľ ide o zamietnutie takéhoto návrhu na prerušenie konania súdom prvej inštancie a zdôrazňuje, že pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR konanie žalobcu posúdil ako odporujúce pravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované otázky spáchania a páchateľa správneho deliktu by pre toto konanie nemali priamy význam, keďže rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku priamo nezávisí od posúdenia zodpovednosti žalobcu ale žalovaného. Posúdenie súladu žalobcom uplatňovaného spôsobu oceňovania autorských licencií so zákonnými pravidlami hospodárskej súťaže predstavuje len jednu z do úvahy prichádzajúcich otázok, ktoré si súd pre záver o dôvodnosti výšky uplatneného nároku môže (pokiaľ u považuje vo svojom riešení sporu za významnú) posúdiť sám. Pokiaľ sa aj javí, že pri riešení tejto otázky môžu byť nápomocné závery správneho konania, nejedná sa o riešenie závislých otázok, na ktoré myslí ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP, ale otázok, ktoré môžu mať pre rozhodnutie význam, v prípade ktorých súd môže konanie prerušiť len za splnenia predpokladov podľa ust. § 164 CSP. Odvolací súd opätovne uvádza, že vybavenie podnetu Protimonopolným úradom SR nemá na rozhodnutie súdu v preskúmavanej veci žiaden dosah, nakoľko ju v tomto konaní neprináleží preskúmavať výšku licenčnej odmeny a preto považoval návrh žalovaného na prerušenie konania za nedôvodný, nakoľko rozhodnutie vo veci nie je závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu a návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP ako nedôvodný zamietol.
50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v odvolacom konaní.
51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).