Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-33-2021.pdf
PDF · 175.06 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/33/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: magicsport s.r.o., so sídlom Bezručova 1191/3, 911 01 Trenčín, IČO:48 242 373, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovaným: 1/ NINA fashion a.s., so sídlom Dukelská štvrť 1403, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 46 620 176, 2/ G. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. II. XXXX/XX, XXX XX V. nad Z., 3/ M. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. X/XX, XXX XX G. V. a 4/ O. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. II. XXXX/XX, XXX XX V. nad Z., všetci právne zastúpení JUDr. Branislavom Bognerom, advokátom so sídlom Vajanského 8, 911 01 Trenčín, IČO: 40 193 560, o zaplatenie 11 164,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných 1/ a 4/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. decembra 2020, č.k. 36Cb/227/2018-248, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I., II., IV. a V. p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1/ a 4/ v rozsahu 100 %.
Žalovaným 2/ a 3/ sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal žalovaných 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi sumu 11 164,36 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11 164,36 Eur od 13.09.2018 do zaplatenia a zmluvnú pokutu 36 % ročne zo sumy 42 999,84 Eur od 26.10.2014 do 05.11.2014, zo sumy 42 599,84 Eur od 06.11.2014 do 13.11.2014, zo sumy 41 287,34 Eur od 14.11.2014 do 01.04.2015, zo sumy 30 353,12 Eur od 02.04.2015 do 10.08.2015, zo sumy 29 082,29 Eur od 11.08.2015 do 19.02.2016, zo sumy 24 082,29 Eur od 20.02.2016 do 29.02.2016, zo sumy 19 182,29 Eur od 01.03.2016 do 02.03.2016, zo sumy 17 206,19 Eur od 03.03.2016 do 08.08.2016, zo sumy 16 206,19 Eur od 09.08.2016 do 14.10.2016, zo sumy 14 935,19 Eur od 15.10.2016 do 06.12.2016, zo sumy 13 664,36 Eur od 07.12.2016 do 21.03.2017, zo sumy 12 664,36 Eur od 22.03.2017 do 12.09.2018, zo sumy 11 164,36 Eur od 13.09.2018 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných, výrokom II. žalobu proti žalovaným 2/ a 3/ zamietol. Súd prvej inštancie výrokom III. zamietol návrh žalovaných 1/ až 4/ zo dňa 05.04.2019. Výrokom IV. žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ a 4/ náhradu 100 % trov konania o žalobe žalobcu proti žalovaným 1/ a 4/ a výrokom V. žalovaným 2/ a 3/ priznal proti žalobcovi náhradu 100 % trov konania o žalobe žalobcu proti žalovaným 2/ a 3/.
1.2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v žalobe proti žalovaným 1/ až 4/ domáhal zaplatenia sumy 11 164,36 Eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11 164,36 Eur od 13.09.2018 do zaplatenia a zmluvnej pokuty 36 % ročne zo sumy 42 999,84 Eur od 26.10.2014 do 05.11.2014 (t. j. spolu v sume 296,70 Eur), zo sumy 42 599,84 Eur od 06.11.2014 do 13.11.2014 (t. j. spolu v sume 5 797,84 Eur), zo sumy 41 287,34 Eur od 14.11.2014 do 01.04.2015 (t. j. spolu v sume 5 210,46 Eur), zo sumy 30 353,12 Eur od 02.04.2015 do 10.08.2015 (t. j. spolu v sume 5 748,89 Eur), zo sumy 29 082,29 Eur od 11.08.2015 do 19.02.2016 (t. j. spolu v sume 258,83 Eur), zo sumy 24 082,29 Eur od 20.02.2016 do 29.02.2016 (t. j. spolu v sume 2,41 Eur), zo sumy 19 182,29 Eur od 01.03.2016 do 02.03.2016 (t. j. spolu v sume 2 988,60 Eur), zo sumy 17 206,19 Eur od 03.03.2016 do 08.08.2016 (t. j. spolu v sume 1 120,12 Eur), zo sumy 16 206,19 Eur od 09.08.2016 do 14.10.2016 (t. j. spolu v sume 831,38 Eur), zo sumy 14 935,19 Eur od 15.10.2016 do 06.12.2016 (t. j. spolu v sume 1 532,35 Eur), zo sumy 13 664,36 Eur od 07.12.2016 do 21.03.2017 (t. j. spolu v sume 4 326,14 Eur), zo sumy 12 664,36 Eur od 22.03.2017 do 12.09.2018 (t. j. spolu v sume 6 732,37 Eur), zo sumy 11 164,36 Eur od 13.09.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Podanú žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca Getfin s.r.o. uzatvoril so žalovaným 1/ ako dlžníkom dňa 10.05.2013 Zmluvu o úvere uzatvorenú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len ,,Obch. zák.“), na základe ktorej poskytol ako veriteľ žalovanému 1/ úver vo výške 25 000 Eur, s dobou splácania, počtom mesačných splátok 48 mesiacov, s ročnou percentuálnou mierou nákladov 68,62 %, s mierou mesačnej úrokovej sadzby z istiny úveru 3,00 %, s celkovou ročnou fixnou úrokovou sadzbou 36 %, s celkovými nákladmi 35 999,84 Eur, so splatnosťou prvej mesačnej splátky do 10.06.2013, so splatnosťou každej nasledujúcej splátky do 10. dňa v mesiaci, s výškou úveru s navýšením 60 999,84 Eur, s konečnou splatnosťou úveru do 10.05.2017. Zároveň si dohodli úrok z omeškania vo výške určenej podľa § 3a Nariadenia vlády SR číslo 87/1995 Z. z. v platnom znení, zo súčtu dlžnej sumy nesplatenej istiny a dohodnutého navýšenia, počnúc prvým dňom po dni, v ktorom sa stal úver predčasne splatným. Pre prípad omeškania sa dlžníka so splácaním splátok úveru, si účastníci dohodli zmluvnú pokutu (čl. II bod 1 písm. q) Zmluvy o úvere) vo výške do 0,3 % denne z dlžnej sumy alebo jej časti. Za riadne a včasné splnenie záväzku žalovaným 1/ prevzali ručiteľský záväzok žalovaní 2/-4/. Žalovaní ku dňu podania žaloby zaplatili sumy: 18 000 Eur (dňa 02.07.2013), 400 Eur (dňa 05.11.2014), 1 312,50 Eur (dňa 13.11.2014), 10 934,22 Eur (dňa 01.04.2015), 1 000 Eur (dňa 10.08.2015), 270,83 Eur (dňa 10.08.2015), 5 000 Eur (dňa 19.02.2016), 4 900 Eur (dňa 29.02.2016), 1 976,10 Eur (dňa 02.03.2016), 1 000 Eur (dňa 08.08.2016), 1 271 Eur (dňa 14.10.2016), 1 270,83 Eur (dňa 06.12.2016), 1 000 Eur (dňa 21.03.2017) a 1 500 Eur (dňa 12.09.2018). Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaní nehradili splátky úveru riadne a včas v súlade so zmluvou, zaslal žalobca žalovaným upomienky dňa 18.06.2013, 26.06.2013, 18.08.2014, 27.08.2014, 18.09.2014 a dňa 17.10.2014, ktorou žalobca vyzval žalovaných na úhradu sumy 4 135,13 Eur najneskôr do 24.10.2014 s tým, že v prípade neuhradenia sa úver stáva predčasne splatným dňa 25.10.2014. Žalovaní 1/ - 4/ žiadali žalobu zamietnuť. Namietali ustanovenia čl. II. bod 1 písm. g), h) a q) Zmluvy o úvere, ktoré považovali podľa § 369d Obch. zák. za neplatné, pretože zmluvne dojednaný úrok, pokuta z omeškania sú v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa bez toho, aby preň existoval spravodlivý dôvod, pričom poukázali na § 265 Obch. zák. Podľa tvrdení žalovaných 1/ - 4/ je minimálne vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ a 4/ ako zmluvným stranám zmluvy o úvere potrebné posúdiť túto zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a žalovaným poskytnúť ochranu podľa ust. § 52 a nasl. Obč. zák. a podľa prísl. ust. zák. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 cit. zák. a nesplnenia povinností žalobcu ustanovených v § 4 a § 7 tohto zákona je táto zmluva neplatná, resp. poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Naviac, ustanovenia zmluvy o úvere obsahujú neprijateľné podmienky a podľa ust. § 53 ods. 5 Obč. zák. sú takéto ustanovenia považované za neplatné. Na základe uvedeného žalobcovi (ani jeho právnemu predchodcovi) nevzniklo právo požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty ani právo uspokojiť sa zo zálohu podľa Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 10.05.2013. Žalovaní mali tiež za to, že zmluva o úvere neobsahuje písomné vyhlásenie, ktorým ručitelia (žalovaní 2/ a 3/) prevzali na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku podľa úverovej zmluvy uspokoja, ak ju neuspokojí dlžník, takže zabezpečenie pohľadávky ručením nevzniklo. Ďalej žalovaní uviedli, že právny predchodca žalobcu zneužil tieseň a neskúsenosť žalovaného 3/ a dal si sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere, pričom poukázali na znenie
ustanovenia § 39 Obč. zák. a § 39a Obč. zák., z čoho vyvodili záver, že Zmluvu o úvere ako aj Zmluvu o zriadení záložného práva je potrebné posúdiť ako absolútne neplatné.
1.3. Nakoľko došlo ku chybám v písaní a počítaní v žalobnom petite, žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 22.05.2020 navrhol zmenu žaloby tak, že sa domáhal zaplatenia sumy 11 164,36 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11 164,36 Eur od 13.09.2018 do zaplatenia a zmluvnej pokuty 36 % ročne zo sumy 42 999,84 Eur od 26.10.2014 do 05.11.2014, zo sumy 42 599,84 Eur od 06.11.2014 do 13.11.2014, zo sumy 41 287,34 Eur od 14.11.2014 do 01.04.2015, zo sumy 30 353,12 Eur od 02.04.2015 do 10.08.2015, zo sumy 29 082,29 Eur od 11.08.2015 do 19.02.2016, zo sumy 24 082,29 Eur od 20.02.2016 do 29.02.2016, zo sumy 19 182,29 Eur od 01.03.2016 do 02.03.2016, zo sumy 17 206,19 Eur od 03.03.2016 do 08.08.2016, zo sumy 16 206,19 Eur od 09.08.2016 do 14.10.2016, zo sumy 14 935,19 Eur od 15.10.2016 do 06.12.2016, zo sumy 13 664,36 Eur od 07.12.2016 do 21.03.2017, zo sumy 12 664,36 Eur od 22.03.2017 do 12.09.2018, zo sumy 11 164,36 Eur od 13.09.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania s tým, že plnením jedného z žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných, pričom súd prvej inštancie pripustil navrhnutú zmenu žaloby uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 10.06.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.06.2020.
1.4. Súd prvej inštancie výrokom III. predmetného rozhodnutia zamietol návrh žalovaných 1/ - 4/ zo dňa 05.04.2019 na prerušenie konania. Uviedol, že predmetom konania vedeného Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 36Cb/207/2018 je žaloba žalovaných 1/ - 3/ o uloženie povinnosti žalobcovi zdržať sa výkonu záložného práva podľa Zmluvy o zriadení záložného práva a Mandátnej zmluvy zo dňa 10.05.2013 a predmetom konania sp. zn. 36Cb/227/2018 je zaplatenie pohľadávky, ktorá je zabezpečená záložným právom, ktoré je predmetom konania sp. zn. 36Cb/207/2018. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že predmetom konania pod sp. zn. 36Cb/207/2018 nie je otázka, od ktorej by záviselo rozhodnutie v tomto konaní, alebo ktorú by súd prvej inštancie nemohol posúdiť v tomto konaní.
1.5. Svoje rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 504, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a § 303 Obchodného zákonníka, § 544 ods. 1, 2, § 37 ods. 1 a § 52 ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Uviedol, že z písomného vyhotovenia Zmluvy o úvere č. XXXXXX a vyjadrení strán sporu je zrejmé, že Getfin s.r.o., IČO: 46 371 265 ako veriteľ uzatvoril so žalovaným 1/ ako dlžníkom zmluvu o úvere v zmysle § 497 Obch. zák., na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver v sume 25 000 Eur. Žalovaný 1/ sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť veriteľovi spolu s 3 % mesačnými úrokmi z omeškania (36 % ročne), a to formou 48 pravidelných mesačných splátok po 1 270,83 Eur, počínajúc dňom 10.06.2013, pričom konečná splatnosť úveru bola 10.05.2017. Výška úveru spolu s navýšením predstavovala 60 999,84 Eur. Zo splátkového kalendára k Zmluve o úvere č. XXXXXX, Zápočtu platieb na dlh a vyčíslení pohľadávok predloženého v spore žalobcom, je zrejmé, že žalovaný 1/ doposiaľ nesplatil istinu úveru spolu so zmluvne dohodnutým 3 % mesačným úrokom. V čl. II bode 1 písm. t) zmluvy o úvere č. XXXXXX si zmluvné strany dohodli poplatok za spracovanie a odoslanie písomnej odôvodnenej upomienky. Na základe uvedeného žalovanému 1/ vznikla tiež povinnosť uhradiť zmluvne dohodnuté poplatky za odoslané upomienky po 34 Eur za každú z nich. Pretože na strane žalovaného 1/ došlo k omeškaniu s vrátením úveru vrátane zmluvne dohodnutého úroku, súd prvej inštancie ho zaviazal i na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania a tiež na zaplatenie žalobou uplatnenej zmluvnej pokuty. Nakoľko žalovaný 4/ vo Vyhlásení ručiteľa zo dňa 18.02.2014 k úverovej zmluve č. XXXXXX písomne vyhlásil, že uspokojí veriteľa Getfin s.r.o., ak žalovaný 1/ ako dlžník nesplní svoj záväzok voči veriteľovi Getfin s.r.o. zo Zmluvy o úvere č. XXXXXX zo dňa 10.05.2013, súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 11 164,36 Eur spolu s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou okrem žalovaného 1/ aj žalovaného 4/ ako ručiteľa s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhému žalovanému. Žalobu proti žalovaným 2/ a 3/ súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodnú, nakoľko v spore nebolo preukázané, že by žalovaní 2/ a 3/ boli, v zmysle § 303 Obch. zák. ručiteľmi žalovaného 1/ za jeho (žalovaný) záväzok zo Zmluvy o úvere č. XXXXXX. Uviedol, že žalovaní 2/ a 3/ sú síce ako ručitelia označení vo viacerých listinách (v ich záhlaví) predložených v spore a zároveň aj nimi popísanými, avšak žiadny z listinných dôkazov predložených
v tomto spore neobsahuje písomné prehlásenie žalovaných 2/ a 3/, ktoré by celkom jednoznačne obsahovalo záväzok ručiteľa, že ak dlžník (žalovaný 1/) svoj záväzok z predmetnej úverovej zmluvy nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ. Ručiteľský záväzok žalovaných 2/ a 3/ nemal súd prvej inštancie za preukázaný ani čestným vyhlásením zo dňa 10.05.2013. Prihliadol na skutočnosť, že uvedené čestné vyhlásenie žalovaných 2/ a 3/ nemá náležitosti právneho úkonu vyhlásenia ručiteľa v zmysle § 303 Obch. zák., nakoľko v ňom nie je riadne identifikovaný záväzok, ktorý má byť zabezpečený ručením. Je v ňom síce uvedené, že má ísť o „záväzok za splatenie úveru zo Zmluvy o úvere“, avšak Zmluva o úvere nie je na listine bližšie určená, a tiež, i keď je žalovaný 1/ ako obchodná spoločnosť riadne označený, nie je určené, že ide o dlžníka z úverovej zmluvy. Okrem toho, v tejto listine žalovaní 1/, 2/, 3 o úvere č. XXXXXX bol predmetný úver poskytnutý len žalovanému 1/ ako dlžníkovi. Prehlásenie žalovaných 2/ a 3/ v Čestnom vyhlásení zo dňa 10.05.2013 teda súd prvej inštancie posúdil z dôvodu jeho neurčitosti ako neplatné.
1.6. Čo sa týka namietanej nekalej obchodnej praxe alebo nekalej zmluvnej podmienky v Zmluve o úvere č. XXXXXX v zmysle § 369d ods. 1 Obch. zák., tieto v spore neboli preukázané. Nakoľko predmetom čl. II bodu 1 písm. g), h), q) zmluvy o úvere č. XXXXXX nie je dohoda zmluvných strán o splatnosti úveru, ani o úroku z omeškania, a ani o paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky zo Zmluvy o úvere č. XXXXXX, na uvedené zmluvné ustanovenie nie je možné aplikovať § 369d Obch. zák. V spore tiež nebolo preukázané tvrdenie žalovaných 1/ - 4/ o tom, že by zmluvne dohodnutý úrok z úveru alebo zmluvná pokuta boli v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa bez toho, aby preň existoval spravodlivý dôvod. Takéto tvrdenie žalovaní ani bližšie nezdôvodnili, resp. neuniesli dôkazné bremeno.
1.7. Súd prvej inštancie nemohol na žalované právne vzťahy (Zmluva o úvere a ručiteľský záväzok) aplikovať ustanovenia Obč. zák. upravujúce spotrebiteľské zmluvy ani zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Z uvedeného dôvodu nemal za preukázané, že by bol žalovaný úver bezúročný a bez poplatkov, že by sa zmluvná pokuta dohodnutá zmluvnými stranami v Zmluve o úvere č. XXXXXX mala spravovať ust. § 53 ods. 5 Obč. zák., neskúmal, či žalované záväzkové vzťahy obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 Obč. zák. Súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi veriteľom (žalobca) a dlžníkom (žalovaný 1/) ako podnikateľský, ktorý sa v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obch. zák. spravuje Obchodným zákonníkom. Nakoľko v predmetnom vzťahu je dlžníkom zo Zmluvy o úvere č. XXXXXX obchodná spoločnosť NINA fashion a.s. (žalovaný 1/), teda nie fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, nejde v tomto prípade o spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. ani podľa § 3 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z., a teda ani predmetná Zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 3 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z. Tiež poukázal na skutočnosť, že z úplného výpisu žalovaného 1/ z obchodného registra je zrejmé, že jeho štatutárnym orgánom v pozícii predsedu predstavenstva je od 01.06.2012 žalovaný 2/ a v čase podpisu Zmluvy o úvere č. XXXXXX zo dňa 10.05.2013 bol žalovaný 3/ podpredsedom predstavenstva žalovaného 1/ ako dlžníka. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, súd prvej inštancie nemohol žalovaným 2/ a 3/ priznať postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. alebo podľa § 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z., pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-419/11 zo dňa 14. marca 2013. Nakoľko vzťah medzi žalobcom a žalovaným 4/ ako ručiteľom je vzťahom vedľajším, akcesorickým k hlavnému obchodnoprávnemu vzťahu medzi dvoma podnikateľmi, nemožno ani v tomto prípade hovoriť o spotrebiteľskom charaktere ručiteľského vyhlásenia žalovaného 4/ (prípadne žalovaných 2/ a 3/) a použiť ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. V danej veci ide o ručenie podľa § 303 a nasl. Obch. zák., pričom podstata ručiteľského vyhlásenia nie je tvorená označením zákonných ustanovení, ktorými sa má ručenie riadiť, ale samotnou povahou hlavného záväzku, ku ktorému má ručiteľský záväzok akcesorickú povahu.
1.8. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj dohodnutou zmluvnou pokutou vo výške 0,3 % denne z dlžnej sumy. Nakoľko Zmluva o úvere č. XXXXXX nie je spotrebiteľskou zmluvou, ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere, súd nezistil rozpor dohodnutej zmluvnej pokuty s ust. § 52 a nasl. Obč. zák. a zák. č. 129/2010 Z.z., a teda ani jej neplatnosť v zmysle § 39 Obč. zák.
S poukazom na to, že zmluvné strany Zmluvy o úvere (veriteľ a dlžník), a teda aj v nej obsiahnutej zmluvnej pokuty sú podnikatelia - obchodné spoločnosti, súd prvej inštancie nezistil v konaní ani dôvod neplatnosti Zmluvy o úvere a predmetnej dohody o zmluvnej pokute ani podľa § 39a Obč. zák., ktorý sa vzťahuje na právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom. Čo sa týka námietky žalovaných 1/ - 4/ ohľadom neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, skonštatoval, že v danom prípade nejde o zmluvnú pokutu neprimerane vysokú. Všeobecná úprava zmluvnej pokuty je obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Ani osobitná úprava zahrnutá v Obchodnom zákonníku maximálnu výšku zmluvnej pokuty neurčuje a výška zmluvnej pokuty alebo stanovenie spôsobu jej určenia je tak výsledkom dohody zmluvných strán. Keďže zmluvná pokuta bola v tomto prípade dojednaná percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania, a teda nie pevnou sumou, závisela výška tejto zmluvnej pokuty výlučne od dlžníka a od okamihu, kedy dlžník pristúpil k úhrade svojho záväzku. Ak účelom zmluvnej pokuty v danom prípade bolo zabezpečiť splnenie záväzku žalovaného 1/ z uzavretej zmluvy o úvere, tak ani vyčíslená zmluvná pokuta, určená na základe zohľadnenia celkovej dĺžky omeškania žalovaného 1/ s vrátením úveru, nemôže byť vyhodnotená ako neprimerane vysoká sankcia v pomere k pôvodne dlžnej sume rovnajúcej sa výške poskytnutého úveru spolu s dohodnutým navýšením, spolu v sume 60 999,84 Eur. Kritériom pre posúdenie primeranosti nemôže byť len celková výška uplatnenej zmluvnej pokuty k okamihu rozhodovania súdu, ak výška zmluvnej pokuty priamo závisela na dobe trvania omeškania dlžníka so splnením povinnosti, ktorú dohoda o zmluvnej pokute zabezpečovala. Ďalej žalovaní 1/ - 4/ v konaní namietali, že dohodou o zmluvnej pokute vo výške 0,3 % denne z dlžnej sumy došlo k výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto v zmysle ustanovenia § 265 Obch. zák. nepožíva právnu ochranu, pričom svoju argumentáciu bližšie nešpecifikovali, resp. netvrdili žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by smerovali k záveru, že výkon práva žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalovaní vychádzali z okolností poskytnutia úveru a výšky dohodnutej sankcie za omeškanie. Súd prvej inštancie skonštatoval, že odoprieť ochranu výkonu takéhoto práva žalobcovi na zaplatenie zmluvnej pokuty by bolo možné len v prípade takého uplatnenia nároku na zmluvnú pokutu, ktoré uplatnenie by neviedlo k naplneniu zabezpečovacej sankčnej a kompenzačnej funkcie zmluvnej pokuty, nevychádzalo by zo zmyslu tohto inštitútu a prípadne by bolo zneužívané na poškodenie dlžníka. Len samotná skutočnosť, že sa veriteľ od dlžníka domáha výkonu práva na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty vo výške 36 % ročne, príp. 0,3 % denne nie je zneužitím práva a nesignalizuje ani porušenie zásady poctivého obchodného styku.
1.9. Záverom súd prvej inštancie skonštatoval, že v spore tiež nebolo riadne zdôvodnené, ani preukázané tvrdenie žalovaných, podľa ktorého by Zmluva o úvere č. XXXXXX mala byť v zmysle § 41a ods. 2 Obč. zák. simulovaným právnym úkonom, taktiež nezistil rozpor označenej úverovej zmluvy so zásadami poctivého obchodného styku. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom povereného zástupcu žalobcu G. A., nakoľko ho posúdil ako nadbytočný, keďže strany sporu nemali konkrétne námietky k predloženým listinám týkajúcim sa spôsobu výpočtu žalovanej pohľadávky, a preto mal za to, že žalobca vyčíslil žalovanú pohľadávku riadne a zrozumiteľne.
1.10. O trovách konania (výrok IV. a V.) rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní proti žalovaným 1/ a 4/ mal žalobca plný úspech, preto mu súd prvej inštancie priznal proti žalovaným 1/ a 4/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V konaní o žalobe žalobcu proti žalovaným 2/ a 3/ mali plný úspech žalovaní 2/ a 3/, preto im súd priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.1. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil a to tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie aj vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ titulom ručenia.
2.2. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil tým, že má za to, že Zmluva o úvere č. XXXXXX zo dňa 10.05.2013 a Čestné vyhlásenie zo dňa 10.05.2013 obsahujú a preukazujú platné ručiteľské vyhlásenie žalovaných 2/ a 3/, pričom tieto listiny boli zároveň podpísané v ten istý deň, teda je zrejmé, že žalovaní 2/ a 3/ mali plnú vedomosť ručenie akého konkrétneho záväzku preberajú. Uviedol, že to nebolo prvý krát, čo žalovaní prevzali ručiteľský záväzok za žalovaného 1/, pričom poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 06.07.2020, v rámci ktorého súdu prvej inštancie predložil viaceré splátkové kalendáre, leasingové zmluvy, mandátne zmluvy a zmluvy o úvere. Požiadal odvolací súd, aby sa podrobne oboznámil so Zmluvou o úvere č. XXXXXX zo dňa 10.05.2013 ako aj s Čestným vyhlásením zo
dňa 10.05.2013 a opätovne posúdil ich platnosť, s tým, že tieto posúdi ako platné ručiteľské vyhlásenia. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal platnosťou/neplatnosťou ďalších žalobcom predložených listín, ktoré takmer všetky boli podpísané v rovnaký deň ako bola podpísaná úverová zmluva, z ktorých žalobca vyvodzoval ručiteľský záväzok vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ a to: Žiadosť o poskytnutie finančnej služby zo dňa 07.05.2013, Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 10.05.2013, Súhlas so správou, spracovaním a uchovaním osobných údajov zo dňa 10.05.2013, ktoré tiež obsahujú písomné vyhlásenia žalovaných 2/ a 3/ v zmysle § 303 Obch. zák., a ktoré celkom jednoznačne obsahujú záväzok ručiteľa, že ak dlžník (žalovaný 1/) svoj záväzok z predmetnej úverovej zmluvy nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ. V tomto smere žalobca vytkol napadnutému rozhodnutiu nedostatočnú odôvodnenosť. Žalobca zdôraznil, že najmä Dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov zo dňa 10.05.2013 (v jej čl. I je riadne identifikovaný ručiteľský záväzok, ktorý má byť zabezpečený ručením) obsahuje bližšie určenie Zmluvy o úvere a tiež je určené, že ide o dlžníka z úverovej zmluvy. Taktiež požiadal odvolací súd, aby sa podrobne oboznámil so Žiadosťou o poskytnutie finančnej služby zo dňa 07.05.2013, Dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 10.05.2013 a Súhlasom so správou, spracovaním a uchovaním osobných údajov zo dňa 10.05.2013 a platnosť ručiteľského vyhlásenia z týchto dokumentov opätovne posúdil s tým, že tieto posúdil ako platné ručiteľské vyhlásenia, pričom je potrebné mať na zreteli, že žalovaní 2/ a 3/ v ten istý deň podpisovali viacero na seba nadväzujúcich dokumentov, obsahom ktorých bolo ručiteľské vyhlásenie žalovaných 2/ a 3/ za účelom čerpania úveru od žalobcu pre žalovaného 1/. Záverom žalobca uviedol, že súd prvej inštancie pri ručení postupuje úzko formalisticky, nehľadá spravodlivosť a aplikuje až prepiaty formalizmus, pričom pri záložnom práve (rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/207/2018 tiež zo dňa 18.12.2020) hľadá spravodlivosť v širšom rámci okolností. Je toho názoru, že ručenie je v praxi aj bežne v spoločnosti medzi obyvateľstvom zaužívaný inštitút, žalovanými vo vzťahu k žalobcovi viac krát využitý, preto sa otrocké dodržanie zákonného textu javí ako účelové.
3.1. Súdu prvej inštancie bolo dňa 26.02.2021 doručené odvolanie žalovaných 1/ a 4/ proti výroku I. a IV. predmetného rozhodnutia v lehote stanovenej podľa § 8 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v justícii, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. zmenil tak, že žalobu žalobcu proti žalovaným 1/ a 4/ zamietne a žalovaným 1/ a 4/ prizná proti žalobcovi náhradu 100 % trov konania. Odvolaním nenapadnuté výroky navrhli potvrdiť ako vecne správne.
3.2. Žalovaní svoje odvolanie odôvodnili tým, že napriek skutočnosti, že v priebehu konania nebolo sporné, že žalovaný 1/ uhradil v splátkach čiastku v celkovej výške 53 201,42 Eur, čo výslovne potvrdil aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 10.06.2020, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny 11 164,36 Eur s príslušenstvom, pričom pri prepočítaní priznanej zmluvnej pokuty je zrejmé, že súd prvej inštancie neodôvodnene neuznal uhradenú splátku zo dňa 01.04.2015 vo výške 14 300,16 Eur ale z tejto splátky uznal uhradenie iba čiastky vo výške 10 934,22 Eur. Rozdiel v uhradených splátkach teda predstavuje na istine čiastku 3 365,94 Eur v neprospech žalovaných 1/ a 4/, avšak pri správnom započítaní skutočne uhradených splátok mal zostatok istiny predstavovať sumu 7 798,42 Eur. Keďže k neodôvodnenému neuznaniu uhradenej splátky došlo pri splátke zo dňa 01.04.2015, všetky nasledujúce úhrady boli započítané nesprávne a zmluvná pokuta vo výške 36 % ročne z dlžnej sumy bola vypočítaná z nesprávnej výšky istiny. Mali za to, že súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že žalobca nepreukázal oprávnenosť svojho uplatneného nároku, tento dokonca právny zástupca žalobcu čiastočne poprel, priznal žalobcovi nárok na zaplatenie v zmysle uplatneného návrhu, pričom z dokladov predložených žalobcom nie je možné stanoviť, či zmluvná pokuta bola skutočne účtovaná v súlade so Zmluvou o úvere č. XXXXXX. Tiež poukázali na nezrozumiteľnosť a neurčitosť uplatneného nároku, nakoľko z výpočtu istiny a zmluvnej pokuty predloženej žalobcom nie je možné stanoviť spôsob výpočtu uplatnenej zmluvnej pokuty ani stanoviť jej presnú výšku. Uvedené preukazuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť ustanovení Zmluvy o úvere č. XXXXXX. Namietali aj neprimerane vysoké navýšenie úveru na celkovú sumu 60.999,84 Eur splatnú v lehote do 10.05.2017 (t. j. v lehote 4 roky odo dňa poskytnutia úveru vo výške 25.000 Eur), z dôvodu celkového navýšenia úveru predstavujúceho 144 % poskytnutej sumy. Ďalej uviedli, že nie je pravda, že nemali konkrétne námietky k predloženým listinám týkajúcim sa spôsobu výpočtu žalovanej pohľadávky, naopak právny zástupca žalovaných viackrát namietal jej nejasný a nezrozumiteľný výpočet. Žalovaní opätovne namietali platnosť jednotlivých ustanovení úverovej zmluvy z dôvodu ich rozporu s kogentnými
ustanoveniami Občianskeho a Obchodného zákonníka, sú toho názoru, že obsah zmluvy odporuje zákonu, obchádza ho a zároveň sa prieči dobrým mravom a výkon práv podľa tejto zmluvy je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu. Podľa žalovaných ust. § 39 Obč. zák. má charakter všeobecne záväzného právneho regulatívu, ktorého platnosť nie je možné obmedziť iba na občiansko - právne vzťahy a musí byť aplikovaný aj na právne vzťahy upravené normami obchodného práva, pričom poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 17-18/2015 z 29. marca 2017. Podľa názoru žalovaných sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s namietanou nekalou zmluvnou podmienkou a vzhľadom na špecifické okolnosti tejto veci, najmä na pomer výšky poskytnutého úveru, súhrn skutočne uhradených splátok a dohodnutú výšku úveru s navýšením sa domnievajú, že sú splnené zákonom predpokladané podmienky na uplatnenie sankcie podľa § 369d Obch. zák. Rovnako súd prvej inštancie neaplikoval ust. § 301 Obch. zák. napriek skutočnosti, že žalobcovi v tejto veci žiadna škoda nevznikla, pretože zisk z tejto úverovej transakcie pre neho predstavoval 112 %. Ďalej majú žalovaní za to, že ani vyhlásenie žalovaného 4/ zo dňa 18.02.2014 nie je možné kvalifikovať ako platné, nakoľko z neho nie je možné bez pochybností ustáliť, že ide o záväzok totožný so záväzkom dlžníka (žalovaného 1/) podľa Zmluvy o úvere č. XXXXXX zo dňa 10.05.2013. Taktiež uviedli, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil právne postavenie žalovaného 4/ a v napadnutom rozsudku neuznal, že žalovaný 4/ má byť v tomto spore posudzovaný ako spotrebiteľ, pričom poukázali na uznesenie ESD C-74/5 zo dňa 19.11.2015 vo veci Dumitru a Ileana Tarcau proti Banca Comerciala Intesa Sanpaolo Romania, kedy bola ručiteľovi za záväzok obchodnej spoločnosti podľa úverovej zmluvy priznaná ochrana spotrebiteľa (teda ochrana podľa smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola do nášho právneho poriadku transponovaná vo forme ustanovení § 53-62 Obč. zák.). V zmysle uvedeného je podľa žalovaných potrebné fyzickej osobe - ručiteľovi, ktorý nemá funkčný vzťah k právnickej osobe - dlžníkovi z úverovej zmluvy, poskytnúť ochranu podľa noriem občianskeho práva upravujúcich ochranu práv spotrebiteľa. V prípade, že by bola úverová zmluva posúdená vo vzťahu k žalovanému 4/ podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, žalovaní namietli porušenie viacero obligatórnych povinností žalobcu ako poskytovateľa spotrebiteľského úveru, neprijateľné podmienky v ustanoveniach zmluvy o úvere a poskytnutý úver považujú za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej žalovaní namietali neprimerane vysokú zmluvnú pokutu a podľa § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák. ju považujú za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Tiež sú toho názoru, že požadovať zaplatenie čiastky presahujúcej 4-násobok poskytnutého úveru je zároveň možné považovať za úžeru podľa § 39a Obč. zák., veriteľovi z takejto úverovej zmluvy by nemala byť poskytovaná súdna ochrana.
4.1. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných 1/ a 4/ vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu a uviedol, že nesúhlasí s namietaným neprimeraným navýšením poskytnutého úveru. Tvrdí, že navýšenie úveru vzišlo z dohody zmluvných strán, pričom poukazuje na zmluvnú voľnosť pri uzatváraní dohody strán o navýšení úveru, ktorá sa pretavila do podpisu Zmluvy o úvere a do jej obsahu. Tvrdenie žalovaných 1/ a 4/ o navýšení úveru v rozsahu, v akom by odporovalo zákonu považuje žalobca za účelové. Tiež popiera akúkoľvek ústnu dohodu o zmene výšky splátok úveru. Spôsob výpočtu uhradených splátok na úhradu úveru s príslušenstvom uvedený v odvolaní žalovaných nepovažuje žalobca za správny, nakoľko celá suma jednotlivých splátok úveru nebola započítaná len na istinu, ale jednotlivé splátky boli na dlh z úveru započítavané v súlade s ustanoveniami úverovej zmluvy v zmysle § 365 ods. 1 Obch. zák. a § 544 ods. 1, 2 Obč. zák. Naviac rozúčtovanie platby vo výške 14 300,16 Eur bolo žalovanému 1/ osobitne oznámené listom zo dňa 01.04.2015, na čo žalovaný 1/ žiadnym spôsobom nereagoval a rozúčtovanie nespochybňoval. Žalobca uviedol, že zo zápočtu platieb na dlh je zrejmé, že žalovaný 1/ zmluvne dohodnutý splátkový kalendár v zmysle Zmluvy o úvere č. XXXXXX nedodržal, teda bol so splnením záväzku vrátiť poskytnutý úver v omeškaní, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť uhradiť zmluvne dohodnuté poplatky za upomienky po 34 Eur za každú (v zmysle čl. II bodu 1 písm. t) Zmluvy o úvere č. XXXXXX) a tiež v zmysle § 544 ods. 1, 2 Obč. zák. povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,3 % denne z dlžnej sumy omeškaných splátok dohodnutú v čl. V bode 1 a čl. II bode 1 písm. q) Zmluvy o úvere č. XXXXXX. Žalobcovi nie je zrejmé, v čom konkrétne sa žalovaným 1/ a 4/ javí zápočet na dlh nezrozumiteľný a neurčitý. Žalobca považuje nárok žalobcu vo vzťahu k žalovaným 1/ a 4/, tak ako bol priznaný súdom prvého stupňa za správny, zrozumiteľný a určitý, a napadnutý rozsudok za riadne odôvodnený. Taktiež ustanovenia Zmluvy o úvere č. XXXXXX upravujúce spôsob výpočtu uplatnenej zmluvnej pokuty sú podľa žalobcu dostatočne určité a zrozumiteľné. K námietke neplatnosti úverovej zmluvy sa žalobca vyjadril s tým, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že Zmluva o úvere a na ňu nadväzujúce právne dokumenty sú platné. Žalovaní v konaní pred súdom nepredložili žiadne dôvody ich neplatnosti, argumenty žalovaných
považuje žalobca za subjektívne, nekonkretizované a ničím nepodložené domnienky. V konaní tiež nebola preukázaná nekalá obchodná prax či nekalá zmluvná podmienka Zmluvy o úvere č. XXXXXX v zmysle § 369d ods. 1 Obch. zák., nebolo preukázané, že by zmluvne dohodnutý úrok z úveru alebo zmluvná pokuta boli v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa bez toho, aby preň existoval spravodlivý dôvod. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že Zmluva o úvere č. XXXXXX zo dňa 10.05.2013 uzatvoril veriteľ Getfin s.r.o. a dlžníkom - žalovaným 1/ (obchodnou spoločnosťou), preto ide o podnikateľský vzťah, ktorý sa v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obch. zák. spravuje Obchodným zákonníkom. Nakoľko dlžníkom z úverovej zmluvy je obchodná spoločnosť NINA fashion a.s., teda nie fyzická osoba, Zmluva o úvere č. XXXXXX nie je spotrebiteľskou zmluvou ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere a dlžník zo Zmluvy o úvere č. XXXXXX nie je spotrebiteľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka ani zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Žalovaným 2/ a 3/ tiež nie je možné priznať postavenie spotrebiteľa v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona č. 129/2010 Z. z., s poukazom na ich funkčný vzťah k žalovanému 1/ - žalovaný 2/ je od 01.06.2012 v pozícii predsedu predstavenstva žalovaného 1/ a žalovaný 3/ bol v čase podpisu Zmluvy o úvere č. XXXXXX (od 01.06.2012 do 10.07.2018) predsedom predstavenstva žalovaného 1/. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C419/11 zo dňa 14. marca 2013. Čo sa týka žalovaného 4/, žalobca je toho názoru, že nešlo o priamy zmluvný vzťah, ale iba o akcesorický vzťah k obchodnoprávnemu vzťahu medzi dvoma podnikateľmi, preto nemožno uvažovať o spotrebiteľskom charaktere ručiteľského vyhlásenia žalovaného 4/ a použitia ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Z uvedeného je zrejmé, že aj ďalšia obrana žalovaných založená na spotrebiteľskom práve neobstojí. Podľa žalobcu je ručiteľské vyhlásenie žalovaného 4/ potrebné posudzovať podľa jeho obsahu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaný 4/ na seba prevzal ručiteľský záväzok z úverovej zmluvy v súlade s § 303 a nasl. Obch. zák. Žalobca záverom poprel, že by dohodnutá výška zmluvnej pokuty bola neprimerane vysoká, alebo že by zneužil tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky žalovaných 1/ a 4/. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti žalovanými 1/ a 4/ potvrdil.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali v zákonnej lehote strany v spore, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že odvolanie žalobcu a žalovaných 1/ a 4/ spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
6. Odvolací súd vec preskúmal podľa § 380 CSP v rozsahu odvolania podaného žalobcom a žalovanými 1/ a 4/ a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ako aj žalovaných 1/ a 4/ nie je opodstatnené a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. O odvolaní žalobcu a žalovaných 1/ a 4/ rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.
7. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom III. návrh žalovaných 1/ - 4/ zo dňa 05.04.2019 na prerušenie konania zamietol. Proti tomuto výroku stranami sporu odvolanie podané nebolo, uvedený výrok rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil správne, v súlade so zásadami v § 191 CSP, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP.
9. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu. V zmysle záverov uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
10. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
11. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie aj v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
12. Za podstatné odvolacie tvrdenia žalobcu považoval odvolací súd jeho tvrdenia, že ručiteľské záväzky žalovaných 2/ a 3/ boli uzatvorené platne a že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne a jasne odôvodnený, zrozumiteľný a nespĺňa požiadavky ust. § 220 CSP. Tieto odvolacie námietky nepovažoval odvolací súd za dôvodné.
13. Za podstatné odvolacie tvrdenia žalovaných 1/ a 4/ odvolací súd považoval ich tvrdenia, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, pretože uzatvorený zmluvný vzťah mal kvalifikovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a aplikovať normy spotrebiteľského práva, najmä vo vzťahu k ručiteľskému záväzku žalovaného 4/, že ručiteľský záväzok žalovaného 4/ nebol platne uzatvorený, že súd prvej inštancie nesprávne započítal jednotlivé platby na splácanie úveru, že nevyužil moderačné právo súdu na zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty a že rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, najmä vo vzťahu k priznanej zmluvnej pokute. Uvedené odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné.
14. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a podaných odvolaní uvádza k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaných 1/ a 4/, a to výlučne na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uvedených napadnutom rozsudku, nasledovné.
15. Súd prvej inštancie sa zaoberal právnym posúdením predmetnej úverovej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ najmä v bodoch 20. a 21. napadnutého rozsudku. Zmluvu posúdil ako úverovú uzatvorenú podľa § 497 a nasl. Obch. zák., ktorá nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. a teda ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzatvorenou podľa § 3 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z. Dospel k záveru, že v uzatvorenej zmluve nebola preukázaná nekalá obchodná prax alebo nekalá zmluvná podmienka v zmysle ust. § 369d ods. 1 Obch. zák. Vzhľadom k právnemu posúdeniu predmetnej zmluvy v spore neaplikoval normy spotrebiteľského práva s tým, že žalovaní sa nemôžu v tomto spore domáhať ochrany v postavení spotrebiteľov. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a podaných odvolaní sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie v tejto časti a jeho postup a závery považuje za správne.
16. Súd prvej inštancie v ďalšom posudzoval platnosť ručiteľských záväzkov žalovaných 2/, 3/ a 4/. Povahu ručiteľského záväzku podľa § 303 Obch. zák. charakterizuje vzťah ručiteľského záväzku a hlavného záväzku, ktorý určuje akcesorita a subsidiarita. Ručiteľský záväzok je akcesorický, t.j. vedľajší, závislý čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od záväzku medzi dlžníkom a veriteľom, ktorý je hlavný, určujúci. Ručiteľský záväzok je záväzkom subsidiárnym, lebo povinnosť ručiteľa splniť záväzok má vo vzťahu k primárnej povinnosti dlžníka podpornú povahu. Ručiteľ je povinný plniť až vtedy, keď dlžník nesplnil svoj splatný záväzok napriek písomnej výzve veriteľa, aby plnil. Ručiteľ tu vystupuje ako náhradný dlžník. Medzi dlžníkom a ručiteľom nie je vzťah solidarity. Ručiteľovo vyhlásenie musí spĺňať formálne aj obsahové náležitosti. Z hľadiska formy musí byť dodržaná písomná forma, ktorá je podmienkou platnosti
vyhlásenia. Ústne vyhlásenie zákon nepripúšťa. Vyhlásenie je jednostranným právnym úkonom toho, kto ručenie ponúka, a preto musí spĺňať aj všetky všeobecné požiadavky na platnosť právneho úkonu. Z hľadiska obsahu musí preto vyhlásenie obsahovať určenie dlžníka, veriteľa a ručiteľa tak, aby nevznikla pochybnosť, o ktoré osoby ide. Z vyhlásenia musí byť tiež zrejmé, o aký záväzok ide, teda ktorý záväzok má byť zabezpečený ručením. Dôležitá je jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a rozsahu, ale aj právneho dôvodu. Môže ísť o rôzne spôsoby identifikácie, napríklad konkrétnym určením výšky záväzku, za ktorý sa ručenie preberá, prípadne odkazom na zmluvu alebo inú listinu, v ktorej je záväzok jednoznačne identifikovaný. Určitosť ručiteľského vyhlásenia posudzuje súd. Zákon tiež vyžaduje, aby vyhlásenie celkom jednoznačne obsahovalo záväzok ručiteľa, že ak dlžník svoj záväzok nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ. Splnenie tejto požiadavky je prvoradé v tom zmysle, že je nevyhnutné, aby úmysel ručiteľa prijať na seba ručiteľský záväzok bol celkom jednoznačný. Pritom nie je rozhodujúce, aká terminológia je použitá, ale ide o jednoznačnosť úmyslu ručiteľa.
17.1. Súd prvej inštancie žalobu proti žalovaným 2/ a 3/ zamietol ako nedôvodnú, keď uzavrel, že v spore nebolo preukázané, že by žalovaní 2/, 3/ boli, v zmysle § 303 Obch. zák., ručiteľmi žalovaného 1/ za jeho (žalovaný) záväzok zo zmluvy o úvere č. XXXXXX. Rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že predmetné vyhlásenie žalovaných 2/, 3/ nemá náležitosti právneho úkonu vyhlásenia ručiteľa v zmysle § 303 Obch. zák., nakoľko v ňom nie je riadne identifikovaný záväzok, ktorý má byť zabezpečený ručením a v listine žalovaní 1/, 2/, 3/ (všetci) uviedli, že žiadajú veriteľa Getfin s.r.o. o poskytnutie úveru, čo je v rozpore s obsahom ručiteľského záväzku podľa § 303 Obch. zák. a aj zmluvou o úvere č. XXXXXX, keďže v zmysle zmluvy o úvere č. XXXXXX bol predmetný úver poskytnutý len žalovanému 1/ ako dlžníkovi. Preto uvedené čestné vyhlásenie žalovaných 2/ a 3/, ktoré malo byť podľa tvrdenia žalobcu ručiteľským záväzkom posúdil v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák. z dôvodu jeho neurčitosti ako neplatné. Podrobne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v bode 19. napadnutého rozsudku, ktorého závery považuje odvolací súd za správne a stotožňuje sa s nimi.
17.2. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza, že ust § 303 Obch. zák. vyžaduje pre platnosť ručiteľského záväzku písomné vyhlásenie osoby veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok. Až vtedy sa vyhlasujúci stáva dlžníkovým ručiteľom. V Čestnom vyhlásení žalovaných 2/ a 3/ zo dňa 10.03.2013, ktoré žalobca označil ako listinu, z ktorej má vyplývať ručiteľský záväzok žalovaných 2/ a 3/ absentuje okrem iného aj základná náležitosť kogentného ust. § 303 Obch. zák. a to označenie dlžníka. Žiaden zo subjektov uvedený v tejto listine tak označený nie je. Rovnako v tomto čestnom vyhlásení nie je dostatočne identifikovaný záväzok, ku ktorému by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností ručiteľský záväzok priradiť. Argumentáciu žalobcu, že čestné vyhlásenie bolo podpísané v rovnaký deň ako úverová zmluva nepovažuje odvolací súd za dostatočnú. V predmetnej úverovej zmluve, okrem toho že v nej absentuje ručiteľské vyhlásenie žalovaných 2/ a 3/ (hoci sú tak označení v záhlaví zmluvy), nie je uvedené, že jej neoddeliteľnou súčasťou je napr. aj ručiteľské či iné vyhlásenie, z ktorého by bolo možné následne dovodiť ručiteľský záväzok žalovaných 2/ a 3/, resp. bez akýchkoľvek pochybností uzavrieť, že čestné vyhlásenie žalovaných 2/ a 3/ zo dňa 10.05.2013 patrí k uzatvorenej úverovej zmluve. Samotné označenie žalovaných 2/ a 3/ ako ručiteľov v záhlaví jednotlivých listín či pri mieste určenom na podpis listiny, pri absencii riadneho ručiteľského vyhlásenia spĺňajúceho náležitosti ust. § 303 Obch. zák. nemožno považovať za dostačujúce, či nahrádzajúce tento úkon. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v bode 19. napadnutého rozsudku odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní 2/ a 3/ nie sú ručiteľmi predmetného záväzkového vzťahu a súd prvej inštancie voči nim správne žalobu zamietol.
18.1. Súd prvej inštancie žalobe proti žalovanému 4/ vyhovel, keď ručiteľský záväzok žalovaného 4/ považoval za platne uzatvorený podľa ust. § 303 Obch. zák. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a podaného odvolania sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v tejto časti uvádza odvolací súd nasledovné.
18.2. Ručiteľské vyhlásenie žalovaného 4/ zo dňa 18.02.2014 spĺňa všetky zákonné náležitosti platného jednostranného úkonu, ručiteľského vyhlásenia, podľa ust. 303 Obch. zák. Obsahuje riadne vyhlásenie ručiteľa že uspokojí veriteľa ak ho zo záväzkového vzťahu neuspokojí dlžník (teda označenie ručiteľa), označenie veriteľa, dlžníka, zmluvné strany medzi ktorými bola úverová zmluva uzatvorená, číselné označenie zmluvy o úvere, ktorou je záväzok dostatočne identifikovaný, dátum a podpis žalovaného 4/.
18.3. Za správny je potrebné považovať aj právny záver súdu prvej inštancie, ktorým úverovú zmluvu kvalifikoval ako zmluvu uzatvorenú podľa režimu Obchodného zákonníka z ktorého dôvodu aj ručiteľský záväzok posúdil podľa jeho ustanovení. Žalovaný 4/ sa tak v priebehu prvoinštančného ako aj odvolacieho konania, mimo iného, domáhal posúdenia jeho ručiteľského záväzku podľa noriem spotrebiteľského práva. Argumentoval Uznesením C-74/15 ESD z 19. novembra 2015 podľa záverov ktorého : Článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa môže použiť na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala obchodná spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah. Odvolací súd sa s argumentáciou žalovaného 4/ v tejto časti nestotožnil po tom čo dospel k záveru, že uvedené rozhodnutie nemožno aplikovať na súdenú vec. ESD dvor riešil iný skutkový stav, čo jednoznačne vyplýva z bodov 9.-11. uvedeného uznesenia. (Dňa 24. októbra 2008 bola uzavretá zmluva o úvere medzi Sanpaolo ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou SC Crisco SRL (ďalej len "spoločnosť Crisco") ako dlžníkom. Spoločnosť Crisco zastupoval pán R. E.W. ako jediný spoločník a konateľ. Na žiadosť svojho syna, pána R. E., ktorý chcel dosiahnuť zvýšenie úverovej linky, ktorá bola poskytnutá spoločnosti Crisco, pán V. E. a pani T. 7. augusta 2009 podpísali dodatok k zmluve o úvere uzavretej medzi touto spoločnosťou a Sanpaolom. Tento dodatok prebral podstatné ustanovenia pôvodnej zmluvy o úvere a k už existujúcim zárukám dojednaným počas uzatvárania tejto zmluvy doplnil dve nové záruky, ktoré zriadili pán a pani E.. Nové záruky, ktorých účelom bolo zabezpečiť splnenie záväzkov vyplývajúcich z úveru poskytnutého spoločnosti Crisco, boli zriadené pánom a pani E. formou zmluvy o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou zo 7. augusta 2009, ktorou zriadili záložné právo k svojej vlastnej nehnuteľnosti v prospech Sanpaolo, a formou zmluvy o ručení, tiež zo 7. augusta 2009, ktorou sa zaručili za splatenie všetkých súm, ktoré dlhovala spoločnosť Crisco pri plnení zmluvy o úvere. 12 Pán a pani E. podľa svojich tvrdení súhlasili s ručením za úver poskytnutý spoločnosti SC Crisco SRL iba s ohľadom na skutočnosť, že ich syn bol jediným spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti). Z uvedeného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že ESD posudzoval ručiteľský záväzok, ktorý bol uzatvorený samostatnou zmluvou medzi veriteľom a ručiteľmi ako dvojstranný právny úkon - vo forme dodatku ku zmluve, ktorý prebral podstatné ustanovenia pôvodnej zmluvy o úvere. V odvolacím súdom súdenej veci ručiteľský záväzok žalovaného 4/ vznikol jednostranným právnym úkonom - ručiteľským vyhlásením žalovaného 4/ veriteľovi. Tento bol urobený skoro rok po uzatvorení úverovej zmluvy, žalovaný 4/ v ňom vyhlásil, že sa podrobne oboznámil s úverovou zmluvou a jej všeobecnými podmienkami, a deklaroval v ňom vedomosť, že ručí celým svojim majetkom. Pokiaľ sa teda žalovaný 4/ slobodne a vážne rozhodol za týchto okolností poskytnúť predmetné ručiteľské vyhlásenie a stať sa ručiteľom úverovej zmluvy v režime obchodného zákonníka, nie je dôvod priznávať mu postavenie spotrebiteľa a poskytovať ochranu podľa noriem spotrebiteľského práva. Z uvedeného dôvodu nebolo relevantné skúmať či žalovaný 4/ mal funkčný vzťah k spoločnosti žalovaného 1/.
19.1. Žalovaní 1/ a 4/ v odvolaní namietali, že žalobca a súd prvej inštancie neuznal uhradenú splátku dňa 01.04.2015 vo výške 14.300,16 Eur ale iba vo výške 10.934,22 Eur, pričom rozdiel predstavuje sumu 3.365,94 Eur. Zostatok istiny mal predstavovať sumu 7.798,42 Eur a preto aj zmluvná pokuta bola priznaná z nesprávnej výšky. Zároveň k odvolaniu priložili správny výpočet dlžnej sumy podľa ich tvrdenia (čl. 300). K uvedenej odvolacej námietke uvádza odvolací súd nasledovné.
19.2. Opravné prostriedky s právom novôt povoľujú subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy za taxatívne stanovených podmienok. Právo novôt je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Žalovaní 1/ a 4/ netvrdili a ani nepreukázali, že by tieto skutočnosti a dôkazy (spôsob výpočtu žalovanej sumy) bez svojej viny nemohli uplatniť v prvoinštančnom konaní. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny strany civilného súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie,
t.j. situáciu, keď strana nemohla bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedela a ani inak z procesného hľadiska nezavinila nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo/4/2007 z 20.03.2008).
19.3. Žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 24.10.2018, až do pojednávania dňa 10.06.2020 žalovaní výšku uplatnenej istiny nespochybňovali. Toto pojednávanie bolo odročené na 20.11.2020 za účelom uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany stranami sporu a za účelom presnej špecifikácie uplatneného nároku žalobcom, ku ktorému sa žalovaní mohli vyjadriť v lehote 30 dní od jeho doručenia. Žalobca súdu doručil špecifikáciu nároku dňa 10.07.2020 (čl 134-136), ktoré podanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaných dňa 22.07.2020 na vyjadrenie v lehote 30 dní. Žalovaní vo vyjadrení zo dňa 19.11.2020 podaného prostredníctvom právneho zástupcu, uviedli len všeobecné tvrdenie, že im nie je zrejmý spôsob výpočtu zmluvnej pokuty a uplatneného nároku, konkrétne námietky voči započítaniu jednotlivých zaplatených splátok na plnenie neuviedli. Neurobili tak ani na nariadenom pojednávaní dňa 20.11.2020, hoci žalobca na toto pojednávanie zabezpečil, za účelom objasnenia špecifikácie uplatneného nároku, zamestnanca žalobcu G. A.. Súd prvej inštancie preto na pojednávaní uznesením rozhodol, že tento výsluch nevykoná a vyhlásené uznesenie aj odôvodnil. V napadnutom rozsudku v bode 27. súd prvej inštancie odôvodnil nevykonanie tohto dôkazu ako nadbytočný, keďže strany sporu nemali konkrétne námietky k predloženým listinám týkajúcim sa spôsobu výpočtu žalovanej sumy a súd prvej inštancie mal zato, že žalobca vyčíslil žalovanú pohľadávku riadne a zrozumiteľne. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu musel konštatovať, že konkrétne tvrdenia a námietky k uplatnenému nároku žalobcu uviedli žalovaní 1/ a 4/ prvýkrát až v odvolaní, hoci v ich uplatnení pred súdom prvej inštancie im nebolo bránené, naopak mali vytvorené všetky procesné podmienky k ich uplatneniu (odročenie pojednávania za účelom špecifikácie uplatneného nároku žalobcom, doručená špecifikácia nároku žalobcom, možnosť vyjadrenia v lehote 30 dní od ich doručenia, výsluch svedka...). Možno preto uzavrieť, že žalovaní 1/ a 4/ mali zabezpečenú možnosť predložiť tvrdenia i dôkazy až do rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 296 CSP), túto možnosť však nevyužili. Preto sa v odvolacom prieskume odvolací súd dôvodnosťou týchto tvrdení na zistený skutkový stav pred súdom prvej inštancie nezaoberal z dôvodu, že tieto nespĺňajú podmienky podľa § 366 CSP byť novotou na ich použitia v odvolacom konaní.
20. K námietke žalovaných 1/ a 4/, že súd prvej inštancie nevyužil moderačné právo a neznížil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa so zmluvnou pokutou podrobne vysporiadal v bodoch 25. - 26. napadnutého rozsudku s ktorými závermi sa odvolací súd stotožňuje. Žalovaný 4/ sa v podanom odvolaní domáhal voči dohodnutej zmluvnej pokute 0,3 % denne ochrany spotrebiteľa podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka. Takáto ochrana mu však v jeho postavení ručiteľa v obchodno- záväzkovom vzťahu nepatrí. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca si dohodnutú zmluvnú pokutu 0,3 % denne neuplatňoval za celé omeškanie plnenia dlhu, žalobou si z istiny uplatnil 36 % ročnú zmluvnú pokutu.
21. K tvrdeniu odvolateľov, že napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky a náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
22. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku uzavrel, že jeho odôvodnenie spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou strán sporu, uviedol dôvody pre ktoré aplikoval jednotlivé ustanovenia, ako aj myšlienkové pochody na základe ktorých dospel k jeho právnym záverom. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostačujúce, spĺňajúce podmienky ust. § 220 ods. 2 CSP.
23. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho vychádza z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
24. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Odvolateľmi uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia, totožné s tými, ktoré uviedli už v konaní pred súdom prvej inštancie, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnom posúdení veci prvoinštančným súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP s tým, že sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň odkazuje.
25. Za správne považoval odvolací súd aj výroky IV. a V. napadnutého rozsudku o trovách konania.
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že v časti ktorej podali odvolanie žalovaní 1/ a 4/, priznal žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania, pretože v tejto časti mal žalobca plný úspech. V odvolacom konaní konaní v časti v ktorej podal odvolanie žalobca proti žalovaným 2/ a 3/ mali plný úspech žalovaní 2/ a 3/, preto im patrí plná náhrada trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).