Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_31S-72-2020.pdf
PDF · 214.32 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/72/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: B.. C. F., V.., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom Q. XXXXX/X, XXX XX G., právne zastúpený: Mgr. Evou Kováčechovou, advokátkou, so sídlom L. XX, XXX XX R. R., proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, za účasti ďalšieho účastníka konania: A.. N. R., V.., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom Ul. W. D. XX, XXX XX H., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č. OU-ZA-OVBP2-2015/042028/Rep zo dňa 30.11.2015,
rozhodol:
Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky Č. OU-ZA-OVBP2-2015/042028/Rep zo dňa 30.11.2015 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca m á voči žalovanému p r á v o na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
Ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Obec Blatnica (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo stavebný úrad) rozhodnutím Č. j. 209/303/2015-Hu zo dňa 15.10.2015 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo rozhodnutie stavebného úradu) ako príslušný stavebný úrad podľa § 17 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon v znení neskorších predpisov - ďalej len stavebný zákon) rozhodol, že: B.. C. F., V.., Q. XXXXX/X, XXX XX G. - D., A.. N. R., V.., W. D. XX, XXX XX H. a B.. A. H., D.., C. W. XX, XXX XX G., nepriznáva postavenie účastníkov konania podľa § 34 ods. 1, 2 stavebného zákona v spojení s ustanovením § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, v územnom konaní o umiestnení líniovej stavby „Blatnica - Sebeslavce obytno-rekreačná zóna, časť VN NN distribučné vedenia, Prekládka optického telekomunikačného zemného káblového vedenia, Vodovod a splašková kanalizácia, Dažďová kanalizácia“ na pozemkoch parcely CKN č. 801/1, 801/6 (EKN 1690), 994, 872/11, 872/71, 872/53, 850/6, 872/47, 872/7, 872/68, 872/45, 872/41, 872/69, 872/56, 872/70, 872/54, 872/52, 872/37, 872/19, 872/55, 872/20, 872/21, 872/22, 872/23, 872/24, 872/25, 872/27, 872/67, 872/58, 850/7, katastrálne územie R. (ďalej len stavba), vedenom v obci R. pod č. j. 209/303/2015 pre navrhovateľa SEBESLAVCE s.r.o., 038 15 Blatnica č. 363, IČO: 461 201 22 o vydanie ktorého požiadal dňa 17.08.2015. Podľa odôvodnenia rozhodnutia stavebného úradu tento oznámil účastníkom konania a dotknutým orgánom štátnej správy začatie územného konania o umiestnení predmetnej stavby a na prerokovanie návrhu nariadil ústne pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 22.09.2015. Oznámenie o začatí
územného konania bolo zverejnené formou verejnej vyhlášky na úradnej tabuli stavebného úradu vyvesenej dňa 27.08.2015 a zvesenej dňa 22.09.2015 ako aj na webovej stránke obce www.blatnica.sk spolu so žiadosťou o začatie povoľovacieho konania v zmysle § 38 ods. 2 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 24/2006 Z. z.). Stavebný úrad v odôvodnení svojho rozhodnutia v tejto časti uviedol, že v oznámení špecifikoval jednotlivé okruhy účastníkov konania ako aj upozornil, že účastník konania musí preukázať skutočnosť, na základe ktorej sa mu priznáva postavenie účastníka konania (napríklad list vlastníctva, prípadne iné listinné dôkazy). Na ústne pojednávanie dňa 22.09.2015 sa dostavili aj B.. C. F., V.., A.. N. R., V.. a B.. A. H., D.., ktorí požadovali, aby boli považovaní za účastníkov konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a ďalších platných právnych predpisov, ktoré bližšie neuviedli. V tejto časti poukázal stavebný úrad na úpravu podľa § 14 ods. 1, 2 správneho poriadku, § 34 ods. 1 stavebného zákona, § 24, § 24a ods. 1, § 24b všetko zákona č. 24/2006 Z. z. Skonštatoval, že správny poriadok v úprave § 14 ustanovuje všeobecné spoločné podmienky pre identifikáciu účastníka t.j. okruh osôb, ktoré by pri rozhodovaní správneho orgánu prichádzali do úvahy v rámci jednotlivých druhov konania. Osobitné predpisy podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku však ďalej môžu ustanovovať výnimku z tohto všeobecného pravidla. Ak osobitný zákon dáva podrobnejšiu úpravu na riešenie určitej procesnej otázky, správny orgán je povinný prednostne postupovať podľa tohto osobitného predpisu. V tejto časti poukázal stavebný úrad na úpravu podľa § 140 stavebného zákona, ktorá upravuje subsidiaritu správneho poriadku i pre stavebné konanie, ak nie je v stavebnom zákone výslovne ustanovené inak. O tom, že niekto kto sa domáha účasti v konaní nie je účastníkom konania je potrebné rozhodnúť v správnom konaní rozhodnutím s náležitosťami podľa § 47 správneho poriadku, pričom tomu kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím priamo dotknutý vo svojom právnom postavení musí sa postavenie účastníka konania priznať a za účastníka konania ho treba považovať až do času, kým sa nepreukáže opak a o tom treba rozhodnúť rozhodnutím správneho orgánu. Či v danom prípade ide o subjekt, ktorý je účastníkom konania skúma správny orgán z úradnej povinnosti počas celého správneho konania. Ak zistí, že niekto účastníkom nie je, vydá o tom rozhodnutie. Stavebný úrad v priebehu konania zistil, že B. nie sú účastníkmi konania, a preto listom č. 209/303/2015- Hu zo dňa 25.09.2015 oznámil začatie správneho konania podľa § 14 správneho poriadku o nepriznaní postavenia účastníkov konania týmto osobám v územnom konaní a umožnil im oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia v určenej lehote a uplatniť si prípadné námietky a pripomienky na ochranu svojich práv. Menovaní uplatnili spoločné námietky, ktorých podstatný obsah stavebný úrad v odôvodnení svojho rozhodnutia zreprodukoval. Poukázali na to, že stavebný úrad a ani odvolací orgán sa nezaoberali námietkami v ich stanovisku zo dňa 19.12.2014, v odvolaní zo dňa 02.02.2015 a v stanoviskách z 26.03.2015 a 22.09.2015. Ani v rozhodnutí Obvodného úradu životného prostredia Martin č. ŽP 2013/02054-Ku z 30.09.2013 a ani na rokovaní 13.01.2014 a taktiež ani v rozhodnutí Okresného úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-MT-OSZP-2014/00107-EIA VI zo dňa 17.01.2014 a ani v nasledujúcich rozhodnutiach a konaniach sa príslušné orgány s argumentami v stanovisku Botanickej záhrady Univerzity Komenského zo dňa 30.09.2013, ďalej v stanovisku menovaných z 19.12.2014 a v odvolaní z 02.02.2015 a v stanoviskách z 26.03.2015 a 22.09.2015, náležite nevysporiadali. Možno tak dôvodne predpokladať, že nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného stavu veci a nie sú vydané na základe dostatočných podkladov, čím môžu porušovať okrem iného § 3 ods. 2, 5 správneho poriadku a § 37 stavebného zákona. Okruh možných účastníkov konania či zainteresovanej verejnosti sa nevyčerpáva ustanovením, ktoré stavebný úrad citoval v oznámení, navyše pokiaľ sám stavebný úrad v predchádzajúcom konaní v tejto veci právoplatne uznal za účastníkov konania všetkých menovaných, mal by ďalej postupovať konzistentne, nerobiť neodôvodnené rozdiely medzi konaniami a nespochybňovať svoj vlastný názor. V tejto časti namietli porušenie princípu právnej istoty a úpravy § 3 ods. 5 správneho poriadku. Zdôraznili, že by sa správne orgány mali konečne zaoberať meritom veci, a teda vecnými argumentami v stanoviskách menovaných a v ich odvolaní. Tiež zdôraznili, že Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, odbor štátnej stavebnej správy Bratislava rozhodnutím 18100/2015/B625-SV/44264/Pek z 30.07.2015 akceptovalo všetky námietky v odvolaní menovaných z 10.06.2015 a zrušilo procesné rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-OVBP2-2015/019396/Rep z 25.05.02015. Ministerstvo konštatovalo v označenom rozhodnutí i v konaní stavebného úradu viacero porušení zákona. Nakoniec poukázali na Organizačný poriadok UK Bratislava, v zmysle označených častí ktorého tento dáva Botanickej záhrade UK vrátane jej pracoviska v Blatnici do pôsobnosti okrem iného poradenskú a expertíznu činnosť pre verejnosť a organizácie, ktorá zahŕňa aj expertízy a stanoviská k správnym a iným úradným konaniam. Z toho ani zo súvisiacich článkov Organizačného poriadku nevyplýva, že by Botanická záhrada UK na takúto činnosť, ktorá je v súlade s jej pôsobnosťou a s dlhodobým zámerom UK potrebovala osobitné ad hoc poverenie štatutárneho
orgánu UK. Potvrdzuje to aj dlhoročná právna prax UK, a preto považujú interpretáciu v treťom odseku rozhodnutia stavebného úradu za chybnú a závery za nedôvodné. Stavebný úrad zdôraznil, že konanie o priznaní alebo nepriznaní postavenia účastníka konania je procesným konaním, v ktorom sa vo všeobecnosti nevyhodnocujú námietky v merite veci. Poukázal na úpravu podľa § 34 ods. 1, 2 stavebného zákona a skonštatoval, že preskúmaním predloženého spisu zistil, že pre navrhovanú stavbu bolo pod č. j. OU-MT-OSZP-2014/00107-EIA-VI dňa 17.01.2014 vydané Okresným úradom Martin, odborom starostlivosti o životné prostredie v zisťovacom konaní rozhodnutie podľa osobitného predpisu, a to konkrétne podľa zákona č. 24/2006 Z. z., v ktorom ako zainteresovaná verejnosť, s námietkami ktorej sa správny orgán v uvedenom rozhodnutí zaoberal podľa § 24 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. vystupovala právnická osoba - Univerzita Komenského v Bratislava, Botanická záhrada, 038 15 Blatnica č. 315. V zmysle úpravy § 34 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. tejto právnickej osobe prislúcha v tomto územnom konaní začatom na základe návrhu spoločnosti SEBESLAVCE s.r.o., 038 15 Blatnica, postavenie účastníka konania. Fyzické osoby podľa § 24 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. ako zainteresovaná verejnosť v konaní nevystupovali. Predchádzajúce správne konania, na ktoré sa odvolávajú B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. v ktorých prvostupňový správny orgán pochybil tým, že jednoznačne nevymedzil v oznámení o začatí konania, ktoré bolo doručované formou verejnej vyhlášky okruh účastníkov konania a svojim postupom mohol uviesť verejnosť do omylu, pretože každý sa mohol na základe nie adresnej verejnej vyhlášky považovať za účastníka konania, boli právoplatne zastavené, rozhodnutím obce Blatnica č. j. 68/66/2015-Hu zo dňa 20.08.2015 a rozhodnutím OÚ Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-OVBP2-2015/014276/6/Rep z 18.08.2015 pred vydaním meritórneho rozhodnutia v danej veci. Preto argumentácia, že namietajúci boli právoplatne uznaní za účastníkov konania v predchádzajúcich správnych konaniach sa nezakladá na skutočnosti. Zo Štatútu a Organizačného poriadku Univerzity Komenského v Bratislave vyplýva, že Botanická záhrada UK, pracovisko Blatnica patrí medzi centrálne financované súčasti Univerzity Komenského v Bratislave (UK). Z článku 34 ods. 1 Štatútu UK a z článku 3 ods. 1 Organizačného poriadku UK vyplýva, že štatutárnym orgánom UK je rektor, ktorý ju riadi, konaná v jej mene a zastupuje ju navonok. Po posúdení námietok stavebný úrad dospel k záveru, že B. ako fyzickým osobám s poukázaním na úpravu § 34 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 24a a § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. platného v čase vydania rozhodnutia, podľa toho zákona neprislúcha postavenie účastníkov konania v územnom konaní začatom na základe návrhu SEBESLAVCE s.r.o. zo dňa 17.08.2015. Postavenie účastníka územného konania podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. prislúcha iba právnickej osobe Univerzite Komenského v Bratislave, pretože z rozhodnutia Okresného úradu Martin č. j. OU-MT-OSZP-2014/00107-EIA-VI zo dňa 17.01.2014 vyplýva, že v rámci konania podľa osobitného predpisu konkrétne podľa zákona č. 24/2006 Z. z. platného v čase vydania rozhodnutia, podľa tohto zákona ako zainteresovaná verejnosť, s námietkami ktorej sa príslušný správny orgán v rozhodnutí aj zaoberal, vystupovala Univerzita Komenského v Bratislave, ktorej štatutárnym orgánom je rektor, a teda právnická osoba podľa § 24 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. B.. C. F., V.., A.. N. R., V.. a ani B.. A. H., D.. ako fyzické osoby podľa § 24 písm. a) zákona č. 24/2006 Z.z. ako zainteresovaná verejnosť v konaní nevystupovali. Menovaným neprislúcha postavenie účastníkov konania ani podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona, pretože nemajú vlastnícke alebo iné právo k pozemkom, na ktorých má byť stavba umiestnená, prípadne k susedným pozemkom.
2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu a A.. N. R., V.. rozhodoval Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej ako odvolací správny orgán alebo žalovaný), ktorý rozhodnutím Č. OU-ZA-OVBP2-2015/042028/Rep zo dňa 30.11.2015 (ďalej ako rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu alebo rozhodnutie žalovaného alebo napadnuté rozhodnutie) zamietol podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie žalobcu a A.. a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Žalovaný zreprodukoval v úvode svojho rozhodnutia obsah podaného odvolania, ktoré v podstatnej časti korešponduje obsahu námietok, ktoré podali B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. ako samostatní vedeckí pracovníci Botanickej záhrady UK, pracovisko Blatnica dňa 06.10.2015 ako vyjadrenie na základe výzvy stavebného úradu zo dňa 25.09.2015 tak, ako je uvedené v bode 1. odôvodnenia tohto rozsudku. Následne žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia zreprodukoval závery správneho orgánu prvého stupňa a poukázal na úpravu podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona a § 14 ods. 1, 2 správneho poriadku. Uviedol, že Okresným úradom Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie v zisťovacom konaní rozhodnutie podľa osobitného predpisu (zákona č. 24/2006 Z. z.), v ktorom ako zainteresovaná verejnosť, s námietkami ktorej sa správny orgán v uvedenom rozhodnutí zaoberal, podľa § 24 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z., vystupovala právnická osoba Univerzita Komenského v Bratislave, Botanická
záhrada 038 15. Tejto osobe ako právnickej osobe podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. prislúcha postavenie účastníka konania o návrhu spoločnosti SEBESLAVCE s.r.o., 038 15 Blatnica. Žalovaný poukázal na § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka a článok 9 ods. 1, ods. 2, článok 23 ods. 1, článok 43 ods. 1 Štatútu Univerzity Komenského a článok 3 ods. 1, 2, 4 Organizačného poriadku Univerzity Komenského - vnútorný predpis č. 7/2007 Univerzity Komenského v Bratislave, § 34 ods. 2 stavebného zákona a § 24, § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. Zo Štatútu a Organizačného poriadku Univerzity Komenského v Bratislave vyplýva, že Botanická záhrada UK, pracovisko Blatnica patrí medzi centrálne financované súčasti Univerzity Komenského v Bratislave. Z článku 23 ods. 1, článku 43 ods. 1 Štatútu ÚK a z článku 3 ods. 1 Organizačného poriadku UK vyplýva, že štatutárnym orgánom Univerzity Komenského je rektor, pričom rektor UK riadi, zastupuje navonok a koná v jej mene. Aby B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. ako samostatní vedeckí pracovníci Botanickej záhrady Univerzity Komenského, 038 15 Blatnica 315, teda ako zamestnanci UK mohli vystupovať a konať v mene Univerzity Komenského v Bratislave v rámci správneho konania, museli by správnemu orgánu predložiť poverenie na zastupovanie v správnom konaní vydané štatutárnym orgánom tejto právnickej osoby, t.j. poverenie vydané rektorom. Takéto poverenie B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. nepredložili, hoci v oznámení o začatí územného konania z 24.08.2015 boli na to upozornení. Žalovaný ako odvolací orgán zhodne s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že oprávnenie na zastupovanie pred správnymi orgánmi týmto osobám nevyplýva ani z vnútorných predpisov UK, na ktoré poukazovali ako odvolatelia vo svojom vyjadrení z 05.10.2015 a tiež v odvolaní. Podľa článku 7 ods. 4 Organizačného poriadku Univerzity Komenského v Bratislave Univerzita Komenského, Botanická záhrada je len vedeckovýskumným a kultúrnovýchovným pracoviskom UK. V oblasti vedeckovýskumnej práce realizuje výskum sledovania vplyvu vonkajších faktorov na flóru a vegetáciu na území Slovenska, resp. Západných Karpát, študuje a objasňuje taxonomickú identitu populácií vyšších rastlín a rastlinných spoločenstiev na území Slovenska resp. Západných Karpát, pestuje, rozmnožuje a udržiava vzácne, miznúce a ohrozené druhy. V oblasti výchovnovzdelávacej zabezpečuje úlohy pre proces výučby v oblasti botaniky pre Prírodovedeckú fakultu UK stredné a odborné školy, základné školy ako aj iné pracoviská vrátane prednáškovej činnosti. V oblasti odbornej činnosti zabezpečuje pestovanie a udržiavanie rastlinných zbierok, zabezpečuje lektorské služby, poradenskú a expertíznu činnosť pre verejnosť a organizácie. Z uvedeného článku teda nevyplýva, že by zamestnanci tejto súčasti UK mohli zastupovať UK pred správnymi orgánmi či pred súdmi. Poradenská a expertízna činnosť pre verejnosť a organizácie čo odvolatelia v tejto súvislosti zdôraznili nezahŕňa aj oprávnenie konať v mene právnickej osoby, teda v mene UK pred správnymi orgánmi či súdmi. B. ako fyzickým osobám s poukazom na § 34 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. neprislúcha postavenie účastníkov konania v územnom konaní, ktoré začalo na základe návrhu spoločnosti SEBESLAVCE s.r.o. Postavenie účastníka územného konania podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. prislúcha iba právnickej osobe Univerzite Komenského v Bratislave, pretože z rozhodnutia Okresného úradu Martin, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OU-MT-OSZP-2014/00107-EIA-VI zo dňa 17.01.2016 vyplýva, že v rámci konania podľa osobitného predpisu, a to zákona č. 24/2006 Z. z. ako zainteresovaná verejnosť, s námietkami s ktorej sa príslušný správny orgán aj v tomto rozhodnutí zaoberal, vystupovala Univerzita Komenského v Bratislave, ktorej štatutárnym orgánom je rektor, teda právnická osoba podľa § 24 písm. b) zákona č. 24/2006 a nie fyzické osoby podľa § 24 písm. a) zákona č. 24/2006, a to B. Týmto fyzickým osobám neprislúcha postavenie účastníkov konania ani podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona, pretože nemajú vlastnícke alebo iné právo k pozemkom, na ktorých má byť stavba umiestnená, prípadne k susedným pozemkom. Správne konanie na základe návrhu subjektu SEBESLAVCE s.r.o. predloženého obci Blatnica dňa 10.11.2014 bolo z dôvodu späťvzatia návrhu rozhodnutím o zastavení konania č. OU-ZA- OVBP2-2015/014276/6/Rep zo dňa 18.08.2015 ukončené a v dôsledku uplatnenia tohto dispozičného práva navrhovateľa nebol Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky po uplatnení tohto dispozičného oprávnenia oprávnený v konaní pokračovať a o odvolaní B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. rozhodnúť. Po podaní nového a upraveného návrhu navrhovateľa SEBESLAVCE s.r.o. bol stavebný úrad povinný začať nové správne konanie, riadne vymedziť okruh účastníkov konania a o novom návrhu v súlade so zákonom rozhodnúť. V tejto časti postupoval zákonným spôsobom a na rozdiel od tvrdenia odvolateľov aj v súlade s právnym názorom Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, ktorý vyslovilo ministerstvo vo svojom rozhodnutí č. 1800/2015/B625-SV/44264/Pek zo dňa 30.07.2015. Ministerstvo v tomto svojom rozhodnutí poukázalo na pochybenie stavebného úradu, ktoré malo spočívať v tom, že nevymedzil jednoznačne okruh účastníkov konania v oznámení o začatí konania, ktoré sa doručovalo
verejnou vyhláškou, pretože bližšie nešpecifikoval jednotlivé okruhy účastníkov konania, ktorým bola vyhláška v danom prípade adresovaná. Stavebný úrad svojim postupom v súvislosti s verejnou vyhláškou uviedol verejnosť do omylu, pretože sa každý na základe neadresnej verejnej vyhlášky považoval za účastníka konania. Žalovaný v tejto časti zvýraznil, že ministerstvo vo svojom rozhodnutí nevyslovilo, že by odvolateľom B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. prislúchalo v zmysle zákona postavenie účastníkov konania v danom správnom konaní ako sa domnievajú odvolatelia. Stavebný úrad preto nebol povinný im v rámci tohto správneho konania začatého na základe nového návrhu subjektu SEBESLAVCE s.r.o. takéto postavenie priznať, naopak pochybenie, ktorého sa stavebný úrad dopustil a na ktoré ho upozornil jeho nadriadený orgán bolo v následných konaniach, i keď navzájom nesúviseli povinný odstrániť. To znamená, že bol povinný v prípade doručovania verejnou vyhláškou riadne vymedziť okruh účastníkov konania, teda komu je táto verejná vyhláška určená tak, ako to uviedlo ministerstvo vo svojom rozhodnutí. Odvolací orgán má za to, že v danom prípade už odvolatelia nie sú uvedení do omylu, ale sa vedome domáhajú účastníctva v konaní nad rámec zákona. V tejto časti poukázal žalovaný na úpravu podľa § 140b ods. 6 resp. 5 stavebného zákona s tým, že postup vyplývajúci z týchto ustanovení sa uplatní len vtedy, ak námietky voči záväzným stanoviskám dotknutých orgánov sa uplatnia v rámci konania podľa stavebného zákona zo strany účastníkov konania. V rámci správneho konania je správny orgán povinný v prvom rade dôsledne a v súlade so zákonom vymedziť okruh účastníkov konania. Žalovaný dospel k záveru, že stavebný úrad postupoval správne, keď o účasti osôb uplatňujúcich si v tomto konaní námietky, hoci nie sú zo zákona nositeľmi takého práva, najskôr rozhoduje v osobitnom konaní a potom pokračuje v konaní vo veci podľa príslušných ustanovení zákona vzťahujúcich sa na tento druh správneho konania. Prostredníctvom poukázania na úpravu podľa § 46 správneho poriadku žalovaný skonštatoval, že po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a preskúmaním odvolaním napadnutého rozhodnutia a jeho porovnaním s platnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi, nezistil také porušenie v jeho konaní a rozhodnutí, pre ktoré by bolo dôvodné preskúmavané rozhodnutie zrušiť, a preto toto rozhodnutie potvrdil.
3. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 21S/40/2016 zo dňa 14. februára 2018 v spojení s uznesením sp. zn. 21S/40/2016 z 13.06.2018 zastavil konanie a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.
4. Na základe včas podaného odvolania B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sžk/20/2018 zo dňa 05.05.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/40/2016 zo dňa 14.02.2018 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 21S/40/2016 z 13.06.2018 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom rozhodnutia kasačného súdu bolo, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nie je podľa prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho krajského súdu. Kasačný súd dospel k záveru, podľa ktorého postup krajského súdu a odôvodnenie napadnutého rozsudku v prejednávanej veci nezodpovedá zákonným požiadavkám na spravodlivý proces a nemožno ho považovať za presvedčivé a spĺňajúce požiadavky uvedené v úprave § 139 ods. 2 SSP. Kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil podľa § 462 ods. 1 SSP a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, pričom uloženie vo vzťahu k ďalšiemu postupu krajského súdu vyjadril v bode 28. odôvodnenia tak, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude posúdiť, či právne závery vyslovené v rozsudku Súdneho dvora vo veci C-243/15 z 08.11.2016 ako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžk/17/2017 z 30.01.2018 sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci, rozhodnúť a svoje rozhodnutie dostatočne, náležite a presvedčivo odôvodniť tak, aby bolo v súlade s ústavným právom účastníka konania na spravodlivé konanie.
5. Po rozhodnutí kasačného súdu rozsudkom sp. zn. 5Sžk/20/2018 zo dňa 05.05.2020 ďalej v konaní postupoval senát v novom zložení v nadväznosti na Rozvrh práce Krajského súdu v Žiline.
6. Podaním zo dňa 07.02.2016 podali ako žalobcovia B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. včas správnu žalobu, ktorou navrhli po prieskume zákonnosti zrušiť rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. V žalobe vymedzili nasledovné žalobné body: · 1. Žalobcovia tvrdia nesprávne právne posúdenie veci a v nadväznosti na to skutočnosť, že správny orgán prvého stupňa postupoval v rozpore s § 3 ods. 5 správneho poriadku, v zmysle ktorého má správny orgán rozhodovať tak, aby v rozhodnutiach o skutkovo zhodných alebo podobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalobcovia poukázali na to, že v prvom územnom konaní správny orgán prvého stupňa vôbec nemal pochybnosti o tom, že žalobcovia sú účastníkmi konania, ich námietky zahrnul do
odôvodnenia rozhodnutia a rozhodnutie žalobcom i doručil. Nie je jasné, prečo v druhom územnom konaní postupoval inak a žalobcom postavenie účastníkov konania nepriznal. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa nereaguje na uvedené, pričom žalobcovia zdôraznili, že sa nezmenili ani skutkové ani právne okolnosti, a teda nie je zrejmý dôvod tejto zmeny, ktorá zasiahla do práv žalobcov. V nadväznosti na to žalobcovia namietajú rozpor so zásadou právnej istoty v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy SR, vyjadrením ktorej je i úprava § 3 ods. 5 správneho poriadku a tvrdia nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. · 2. Žalobcovia uviedli, že ide o druhé rozhodnutie v tej istej veci, pretože Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (ďalej len ministerstvo) rozhodnutím č. 18100/2015/B625- SV/44264/Pek zo dňa 30.07.2015 zrušilo rozhodnutie o nepriznaní postavenia žalobcom ako účastníkom konania o umiestnení stavby Blatnica - Sebeslavce, obytno-rekreačná zóna, časť VN NN distribučné vedenie, prekládka optického telekomunikačného zemného káblového vedenia, vodovod, kanalizácia, s odôvodnením, že nebol dôvod na vylúčenie žalobcov z účasti v územnom konaní. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na úpravu podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, podľa ktorej správny orgán konanie zastaví, ak sa v tej istej veci už právoplatne rozhodlo a stav sa podstatne nezmenil. Správny orgán prvého stupňa a žalovaný nebrali do úvahy zásadu ne bis in idem, teda nemali vo veci opätovne konať, resp. ak z vlastného podnetu takéto konanie začali (má sa na mysli konanie o nepriznanie postavenia žalobcom ako účastníkom predmetného územného konania), mali ho podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku zastaviť akonáhle sa dozvedeli o právoplatnosti rozhodnutia, a to nezávisle na skutočnosti, že pôvodný návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení predmetnej stavby bol vzatý navrhovateľom späť a dňa 17.08.2015 bol podaný nový návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení tej istej stavby: „Blatnica - Sebeslavce obytno-rekreačná zóna časť VN NN distribučné vedenia, prekládka optického telekomunikačného zemného káblového vedenia, vodovod a splašková kanalizácia, dažďová kanalizácia“. Žalobcovia tvrdia, že ide o identické územné konanie o umiestnení rovnakej stavby, kde okruh účastníkov konania bol stanovený v predchádzajúcom územnom konaní, a to i vo vzťahu k žalobcom, dokonca samostatným právoplatným rozhodnutím, a teda z uvedeného vyplýva, že nebolo potrebné túto otázku posudzovať opätovne, nakoľko skutkové ani právne okolnosti sa nezmenili. Správny orgán prvého stupňa však otázku účastníctva znovu posudzoval a dokonca v rozpore s právoplatným rozhodnutím, a teda konal v rozpore s úpravou podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku a v rozpore so zásadou ne bis in idem. Tieto skutočnosti zakladajú nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného. · 3. Žalobcovia poukázali na úpravu podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku, v zmysle ktorej správny orgán je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu, ktorý rozhodnutie zrušil a vrátil mu vec na nové konanie. V danom prípade sa správny orgán prvého stupňa neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho orgánu, pričom odvolacím orgánom sa tu myslí ministerstvo, ktoré skonštatovalo pri prvom územnom konaní, že postup okresného úradu nebol správny, pretože nebol dôvod na vylúčenie žalobcov z účasti v územnom konaní vo veci umiestnenia stavby. Tento právny názor ministerstva však nebol následne v konaní o tej istej veci rešpektovaný a žalovaný rozhodol v rozpore s právnym názorom ministerstva a neposudzoval žalobcov ako účastníkov konania v predmetnom územnom konaní. Touto časťou rozhodnutia ministerstva sa žalovaný nezaoberal, nereflektoval ju a opomínal tento názor ministerstva. Z uvedeného vyvodzujú žalobcovia nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. · 4. Žalobcovia poukázali na záver žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, ktoré skonštatovali pri nepriznaní postavenia žalobcom ako účastníkom konania v predmetnom územnom konaní, podľa ktorého neexistoval žiaden zákonný dôvod, aby im bolo účastníctvo priznané, v ktorej časti poukázali na úpravu podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona a v spojení s § 24a, § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. Poznámka pod čiarou odkazuje na § 24, § 25 zákona č. 24/2006 Z. z. V procese posudzovania vplyvov na životné prostredie k navrhovanému zámeru predmetnej stavby bolo vydané právoplatné rozhodnutie v zisťovacom konaní podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z.z., podľa ktorého sa tento zámer posudzovať podľa EIA nebude. V tomto zisťovacom konaní podala stanovisko k zámeru podľa § 24b zákona č. 24/2006 Z. z. Univerzita Komenského, Botanická záhrada a tomuto subjektu prislúchalo postavenie účastníka konania v nasledujúcich povoľovacích konaniach, a teda aj v územnom konaní o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby. Žalobcovia ako fyzické osoby svoje stanoviská nepodali. Tieto závery žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa žalobcovia hodnotia ako formalistické a rozporné s cieľom úpravy účasti verejnosti v konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia. Žalobcovia v tejto časti poukázali na úpravu podľa § 24a ods. 1 Zákona č. 24/2006 Z.z. a uviedli, že v zisťovacom konaní podali podľa § 29 Zákona č. 24/2006 Z.z. ako fyzické osoby svoje stanovisko k zámeru na základe úpravy § 24a ods. 1 Zákona č. 24/2006 Z.z. (v tejto časti v rámci dôkazov označili stanovisko žalobcov zo dňa 30.09.2013 podané v rámci zisťovacieho konania pre zámer
„Obytno-rekreačná zóna Blatnica Sebeslavce“). Žalobcovia uviedli, že sú samostatní vedeckí pracovníci Botanickej záhrady Univerzity Komenského, pôsobiaci na pracovisku Blatnica, na konanie za Botanickú záhradu Univerzity Komenského nemali splnomocnenie, čo vyplýva z listu A.. R., riaditeľa Botanickej záhrady Univerzity Komenského zo dňa 14.07.2014. Stanovisko žalobcov zo dňa 30.09.2013 nemohlo byť teda považované za stanovisko právnickej osoby v zmysle § 24b Zákona č. 24/2006 Z. z. v znení platnom a účinnom v danom čase. Aj predchádzajúce stanovisko, ktoré v predchádzajúcom zisťovanom konaní podala podľa žalovaného Botanická záhrada podľa § 24b Zákona č. 24/2006 Z.z. napísali žalobcovia bez poverenia na zastupovanie Botanickej záhrady Univerzity Komenského. V tejto časti žalobcovia poukázali na to, že i v rozhodnutí ministerstva z 30.07.2015 (č. 18100/2015/B625-SV/44264/ Pek) ministerstvo uviedlo: „V súvislosti s výzvou okresného úradu č. OU-ZA-OVBP2-2015/014276/2/Rep zo dňa 16.04.2015 adresovanou odvolateľom v merite veci na predloženie poverenia na zastupovanie Univerzity Komenského v Bratislave v predmetnej veci ministerstvo uvádza, že uvedený postup okresného úradu ako odvolacieho orgánu bol v danom prípade neopodstatnený, nakoľko zo žiadnej z listín tvoriacej súčasť predloženého spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, že by odvolatelia v predmetnom územnom konaní vystupovali v mene Univerzity Komenského v Bratislave. Fakt, že v príslušných listinách sa odvolatelia v merite veci identifikujú svojím menom, pracovným zaradením a adresou pracoviska svojho zamestnávateľa ešte neznamená, že v predmetnom územnom konaní svojho zamestnávateľa aj zastupujú. Uvedené odvolatelia potvrdili aj vo svojom liste zo dňa 27.04.2015, tvoriacom súčasť predloženého spisového materiálu“. Žalobcovia v rámci 4. žalobného bodu zdôraznili, že vždy vystupovali ako fyzické osoby, a to v zisťovacom konaní i v následnom územnom konaní a ich postavenie účastníkov konania sa malo odvíjať od úpravy § 24a Zákona č. 24/2006 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase vydania rozhodnutia v zisťovacom konaní. V nadväznosti na to žalobcovia namietajú nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného. · 5. Pokiaľ by správny súd nevzhliadol ako naplnené podmienky pre účasť žalobcov v predmetnom územnom konaní je potrebné im toto postavenie účastníkov konania priznať podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Podľa správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného nie sú účastníkmi konania v územnom konaní, pričom tieto orgány poukazujú na úpravu podľa § 34 stavebného zákona, ku ktorej poznámka 1g) odkazuje na § 24 až § 27 Zákona č. 24/2006 Z. z. Správny orgán prvého stupňa i žalovaný uvádzajú, že žalobcovia nesplnili podmienky podľa § 24 až § 27 Zákona o EIA, a tým nemali právo stať sa účastníkmi územného konania. Uvedené právne posúdenie nehodnotia žalobcovia ako správne. Poukazujú na úpravu podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona a poznámku 1g) k tomuto ustanoveniu, ktorá odkazuje na § 24 až § 27 (Zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie - ďalej ako Zákon č. 24/2006 Z. z. alebo aj zákon EIA). Žalobcovia zdôraznili, že poznámka pod čiarou nemá normatívny charakter a je predovšetkým interpretačným nástrojom a v tejto časti poukázali na bod 22. pokynov legislatívno-technických pravidiel vlády a obdobne aj na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 M Cdo 2/2007, v zmysle ktorých poznámka nemá normatívny charakter, v prípade opodstatnenosti sa z nej vychádza z čoho vyplýva, že „osobitným predpisom“, na ktorý odkazuje úprava § 34 ods. 1 stavebného zákona, môže byť akýkoľvek iný právny predpis, ktorý definuje alebo inak upravuje účastníctvo fyzickej alebo právnickej osoby v správnom konaní čo platí o to viac, ak sa tým (má sa na mysli takýmto výkladom) vyhovie záväznému názoru SD EÚ. Takýmto predpisom potom môže byť aj správny poriadok podporne (§ 140 stavebného zákona) použiteľný i na územné konanie. Skutočnosť možnosti dotyku práv a právom chránených záujmov žalobcov vyplýva z Aarhuského dohovoru a tento má prednosť pred zákonmi SR (článok 7 ods. 5 Ústavy SR), z čoho vyplýva aplikačná prednosť Aarhuského dohovoru. Aarhuský dohovor je zároveň súčasťou komunitárneho práva a je spôsobilý mať nepriamy účinok, teda vnútroštátne orgány ho musia vykladať tak, aby napĺňali jeho ustanovenia a je potrebné ho aplikovať pri rešpektovaní princípu účinnosti (efektívnosti) komunitárneho práva. V tejto časti poukázali žalobcovia na závery podľa rozhodnutia SD EÚ sp. zn. T 253/02 vo veci Ayadi. Žalobcovia uviedli, že úpravu podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona, § 14 ods. 1 správneho poriadku je potrebné interpretovať, vykladať a uplatňovať tak, aby bola zabezpečená účinnosť a rešpektované práva vyplývajúce z Aarhuského dohovoru. V tejto časti poukázali na článok 2 ods. 4 a 5 Aarhuského dohovoru a zdôraznili, že verejnosťou sú aj fyzické osoby. V nadväznosti na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru uviedli, že verejnosti vyplýva právo na prístup k súdnemu konaniu za účelom možnosti napadnutia nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu pre členov verejnosti. V zmysle článku 9 ods. 3, 4 Aarhuského dohovoru nezávislým orgánom je iba súd. V nadväznosti na úpravu podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona a § 14 ods. 3 správneho poriadku uviedli, že táto úprava má byť interpretovaná tak, aby mimovládna environmentálna organizácia mala garantovaný prístup k súdu za účelom podania žaloby. Článok 14 ods. 1 správneho poriadku je potrebné interpretovať aj aplikovať tak, že rozhodnutím v správnom konaní môžu byť priamo dotknuté práva a právom chránené záujmy žalobcov, v tomto
prípade právo žalobcov na priaznivé životné prostredie podľa článku 44 Ústavy SR. Právo EÚ a medzinárodný dohovor majú prednosť pred vnútroštátnym právom, a teda i interpretačnú prednosť ak je možné úpravu podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 14 ods. 1 správneho poriadku vyložiť tak, aby žalobcovia mali prístup k súdnemu konaniu je správny orgán povinný to tak urobiť. Tieto závery potvrdili aj závery rozhodnutia SD EÚ vo veci C-240/09 ako aj podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Sžp 41/2009, podľa záverov ktorého určujúcim pre posúdenie účastníctva je dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v Ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy, bez ohľadu na procesné označenie osoby v konaní. Podľa Najvyššieho súdu SR je nepochybné, že jednotlivci združení v zoskupení VLK sa združili za účelom napĺňania svojho práva na priaznivé životné prostredie a zároveň z preambuly Aarhuského dohovoru je zrejmé, že každá zo zmluvných strán dohovoru má povinnosť chrániť a zlepšovať životné prostredie a zároveň zabezpečiť občanom prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, musia byť tieto skutočnosti rešpektované aj v správnych konaniach týkajúcich sa životného prostredia a Najvyšší súd SR tak nemôže brániť jednotlivcom združeným v zoskupení VLK v napĺňaní ich ústavných práv. Žalobcovia poukázali na ďalšie rozhodnutia konkrétne SD EÚ sp. zn. C-240/09 a NS SR sp. zn. 3Sžp 49/2009, sp. zn. 3Sžp 30/2009, sp. zn. 3Sžp 18/2012 a sp. zn. 5Sžp 21/2020 a zdôraznili, že postačí reálna možnosť zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcov. V rámci úpravy podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku zdôraznili vymedzenie okruhu účastníkov správneho konania znením „aj toho“ komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho poriadku) a v nadväznosti na to zdôraznili závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 197/2010-52.
7. Podaním zo dňa 30.06.2016 sa k žalobe vyjadril žalovaný. Poukázal na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Sžp/8/2012, podľa ktorých rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka konania je procesným rozhodnutím, a to aj po vydaní rozhodnutia SD EÚ C-240/09. V tejto súvislosti zdôraznil, že správne konanie, v ktorom sa žalobcovia domáhali priznania postavenia účastníkov konania už bolo právoplatne skončené z čoho vyplýva návrh žalovaného, ktorým navrhol správne súdne konanie zastaviť a i v tejto časti odkázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžp/8/2012. Žalovaný uviedol, že pokiaľ by správny súd nezastavil konanie je žaloba nedôvodná. Poukázal na právnu úpravu podľa § 14 ods. 1, 2 správneho poriadku, § 140, § 34 ods. 1, 2 stavebného zákona a § 24, § 24b Zákona č. 24/2006 Z. z. ktorú citoval. Zdôraznil, že správny poriadok je k osobitným úpravám subsidiárny. § 34 stavebného zákona vymedzuje účastníkov územného konania, pričom osobitným predpisom, na ktorý v § 34 stavebný zákon odkazuje je Zákon č. 24/2006 Z. z. V nadväznosti na úpravu podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona fyzické a právnické osoby, ktorých vlastnícke práva a iné práva k pozemkom alebo stavbám ako aj k susedným pozemkom a stavbám, vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, sú tiež účastníkmi územného konania. Postavenie účastníkov územného konania podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona vyplýva podľa osobitného predpisu, a to konkrétne Zákona č. 24/2006 Z. z. subjektu Univerzita Komenského, ktorá vystupovala v zisťovacom konaní ako zainteresovaná verejnosť podľa § 24b Zákona č. 24/2006 Z. z. Žalobcovia nemali postavenie účastníkov konania podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona - nepreukázali oprávnenie vystupovať ako samostatní pracovní Botanickej záhrady Univerzity Komenského a nemali postavenie účastníkov konania ani podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona. Žalovaný zdôraznil, že predchádzajúce územné konanie bolo zastavené pre späťvzatie. V zisťovacom konaní vystupovala ako zainteresovaná verejnosť Univerzita Komenského, čo vyplýva i z rozhodnutia Okresného úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-MT- OSZP-2014/00107-EIA-VI zo dňa 17.01.2014. Žalovaný zdôraznil, že je podstatný obsah záväzného stanoviska vydaného v zisťovacom konaní a v tejto súvislosti je rozhodujúce, že orgán, ktorý rozhodnutie vydal sa zaoberal námietkami Univerzity Komenského a nie žalobcov, teda subjektu podľa § 24b Zákona č. 24/2006 Z. z. Žalobcovia zdôraznili, že ministerstvo nezrušilo rozhodnutie napadnuté odvolaním žalobcov z dôvodu, že by žalobcom svedčilo - prináležalo postavenie účastníkov konania, ale preto, že správny orgán konal bez vymedzenia okruhu účastníkov konania. Po späťvzatí návrhu bolo konanie zastavené a nebol dôvod rozhodovať o odvolaní žalobcov.
8. Podaním zo dňa 30.01.2017 učinili žalobcovia po nastúpení účastníkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v tejto veci repliku. K návrhu na zastavenie konania zo strany žalovaného poukázali na závery podľa rozhodnutia SD EÚ sp. zn. C-243/15, ktorého závery prelamujú názor, v zmysle ktorého je možný prieskum procesného rozhodnutia akým je i rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníkov konania, len do právoplatnosti rozhodnutia vo veci, nakoľko tento názor nenapĺňa cieľ, ktorým je zaručenie širšieho prístupu k spravodlivosti, čo vyplýva z článku 6 ods. 3 smernice EIA a článku 6 ods.
1 písm. b) Aarhuského dohovoru. Konkrétne v nadväznosti na závery podľa rozsudku SD EÚ C-243/2015 zdôraznili, že v situácii akou je situácia vo veci samej bráni výkladu vnútroštátnych procesnoprávnych noriem, podľa ktorého žaloba proti rozhodnutiu, ktorým sa takejto organizácii nepriznalo postavenie účastníka správneho konania o vydanie súhlasu s realizáciou projektu na území chránenom v zmysle smernice 92/43, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/2005 sa nemusí nevyhnutne preskúmať počas priebehu tohto konania, ktoré sa môže právoplatne skončiť pred prijatím a nadobudnutím právoplatnosti súdneho rozhodnutia o postavení účastníka konania a automaticky sa zamietne ihneď ako sa vydá súhlas s týmto projektom, čím núti túto organizáciu na podanie iného druhu žaloby, s cieľom dosiahnuť toto postavenie a predložiť na súde preskúmanie dodržania povinnosti príslušných vnútroštátnych orgánov vyplývajúcich z článku 6 ods. 3 uvedenej smernice. Žalobcovia v replike zdôraznili i prístup verejnosti k spravodlivosti podľa článku 47 Charty základných práv EÚ v spojení s článkom 9 ods. 2, 4 Aarhuského dohovoru, z ktorej úpravy vyplýva, že odkaz na podanie žaloby opomenutého účastníka nie je efektívnym prístupom k spravodlivosti a je v rozpore s citovaným článkom Charty a Aarhuského dohovoru. Žalobcovia sú zainteresovanou verejnosťou v zmysle článku 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru a v tejto časti žalobcovia poukázali na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžp 21/2012.
9. Po rozhodnutí kasačného súdu rozsudkom sp. zn. 3Sžk/20/2018 zo dňa 05.05.2020 správny súd uznesením č.k. 31S/72/2020-54 zo dňa 15.12.2020, ktoré právoplatnosť nadobudlo dňa 18.01.2021 podľa § 33 SSP (zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej aj len SSP) pribral do konania B.. A. H., D.., nar. XX.XX.XXXX ako účastníka konania, nakoľko bolo správnym súdom zistené, že nebolo od začatia konania s menovaným konané ako s účastníkom správneho súdneho konania, pričom správny orgán prvého stupňa a žalovaný vydali preskúmavané rozhodnutie aj vo vzťahu k návrhu B.. A. H., D.. na priznanie postavenia účastníka konania. B.. A. H., D.. na základe poučenia účastníka konania podľa § 32 ods. 4 SSP (č. l. 56 rub) podaním zo dňa 20.01.2021, s predložením osvedčenia pravosti podpisu na tomto podaní, učinil úkon vzdania sa účastníctva v súdnom konaní podľa § 32 ods. 4 SSP v nadväznosti na čo, správny súd s menovaným ďalej ako s ďalším účastníkom konania nekonal.
10. Uznesením č. k. 31S/72/2020-99 zo dňa 18.10.2021 rozhodol správny súd vo vzťahu k žalobcovi v rade 2/ - A.. N. R., o zastavení konania a o tom, že právo na náhradu trov konania nemá na základe aplikácie úpravy podľa § 99 ods. 1 SSP v spojení s § 161 ods. 3 CSP a v spojení s § 25 SSP, konkrétne z dôvodu, že v súdom stanovenej lehote a ani do dňa vydania označeného rozhodnutia, nepredložil splnomocnenie advokáta na zastupovanie žalobcu v 2/ rade, čím bol založený nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý sa z dôvodu nečinnosti žalobcu v rade 2/ stal neodstrániteľným. Uznesenie o zastavení konania vo vzťahu k žalobcovi v rade 2/ nadobudlo právoplatnosť dňa 30.11.2021. V nadväznosti na skutočnosť, že uznesením č. k. 31S/72/2020-99 zo dňa 18.10.2021 došlo ku zastaveniu konania voči žalobcovi v rade 2/ A.. N. R., V.. a vzhľadom ku skutočnosti, že menovaná vystupovala ako účastníčka konania, ktoré vyústilo do rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného, ktoré boli predmetom prieskumu správneho súdu, rozhodol správny súd podľa § 33 SSP v spojení s § 32 ods. 3 písm. a) SSP uznesením č.k. 31S/72/2020-99 zo dňa 14.03.2022, tak, že menovanú pribral do konania ako ďalšieho účastníka konania. Ďalší účastník konania sa k žalobe nevyjadril.
11. Správny súd preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného ako aj postupy, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí pokiaľ ide o ich zákonnosť a skonštatoval dôvodnosť predloženej žaloby. Rozhodol o zrušení rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
12. Správny súd vo veci vyhlásil rozsudok na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 30.03.2022, za splnenia zákonných podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP, bez nariadenia pojednávania a za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP.
13. Podľa § 177 ods. 1, 2 SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.
Podľa § 7 písm. e) SSP: Správne súdy nepreskúmavajú po e) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.
Podľa § 491 ods. 1, ods. 2 SSP: Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
Podľa § 183 SSP: Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
Podľa § 134 ods. 1 SSP: Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 250h ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - ďalej len OSP: Až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.
Podľa § 147 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej len správny poriadok: V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku: Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku: Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.
Podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku: Správny orgán konanie zastaví, ak po i) v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
14. Z pripojeného administratívneho spisu mal súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak, ako sú v podstatnom obsahu uvedené v bode 1. a 2. odôvodnenia tohto rozsudku. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je písomné vyhotovenie odvolania žalobcov B. zo dňa 30.10.2015 proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Obsah tohto odvolania korešponduje v podstatnej časti námietkam žalobcov zo dňa 05.10.2015, ktoré žalobcovia podali v konaní o umiestnenie stavby na základe návrhu subjektu SEBESLAVCE s.r.o. zo dňa 17.08.2015 vo vzťahu k oznámeniu o začatí konania o nepriznaní postavenia účastníkov konania č. 209/303/2015/3-Hu z 25.09.2015. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je Oznámenie o začatí územného konania a pozvánka na ústne pojednávanie obce Blatnica č. j. 209/303/2015/Hu z 24.08.2015, ako aj písomné stanovisko k začatiu územného konania ORZ Blatnica Sebeslavce, spracované B.. C. F., V.. a A.. N. R., V.. ako samostatnými vedeckými pracovníkmi Botanickej záhrady Univerzity Komenského zo dňa 22.09.2015. Z rozhodnutia Okresného úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-MT- OSZP-2014/00107-EIA-VI zo dňa 17.01.2014, ktoré je súčasťou pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že označený orgán po tom ako Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie ako nástupnická organizácia Obvodného úradu životného prostredia v Martine vyhovel protestu prokurátora č. Pd 132/13-8 zo dňa 20.12.2013, keď zrušil rozhodnutie č. ŽP 2013/02054-Ku zo dňa 30.09.2013 a vydal v predmetnej veci nové rozhodnutie so zapracovaným stanoviskom Univerzity Komenského v Bratislave, Botanická záhrada, rozhodol tak že navrhovaná činnosť situovaná v Žilinskom kraji, v okrese Martin, v obci R., k. ú. R. sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov
na životné prostredie, pričom pri vymedzení navrhovanej činnosti je uvedené: Zámer „Obytno-rekreačná zóna Blatnica - Sebeslavce“, pozostávajúca z činností, ktoré spadajú do zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z., príloha č. 8, kapitola 9 - Infraštruktúra, položka č. 16 projekty rozvoja obcí, vrátane A pozemných stavieb, stavieb alebo súborov mimo zastavaného územia od plochy 1000 m2 podlahovej plochy - B - zisťovanie konanie. Účelom zámeru je výstavba 37 rodinných domov, športové plochy, penzión, budova technického zázemia celého areálu, spevnené plochy a komunikácie v areály penziónu, pričom obytná zóna je rozdelená do štyroch sektorov. Navrhovaná činnosť je situovaná mimo zastavaného územia obce Blatnice, miestna časť Sebeslavce, v katastrálnom území R., parcela č. 872/11, 872/19 až 58, 850/6 a 850/8. Z rozhodnutia obce Blatnica Č. j. 209/303/2015-Hu z 21.12.2015 - rozhodnutie o umiestnení stavby pre novostavbu: „Blatnica - Sebeslavce obytno-rekreačná zóna, časť VN NN distribučné vedenia, Prekládka optického telekomunikačného zemného káblového vedenia, vodovod a splašková kanalizácia, dažďová kanalizácia v rozsahu stavby:
- VN NN distribučné vedenia,
- Prekládka optického telekomunikačného zemného káblového vedenia,
- Vodovod,
- Splašková kanalizácia,
- Dažďová kanalizácia v katastrálnom území R., na pozemkoch parciel CKN č. tak ako je identifikované vo výroku tohto rozhodnutia, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.01.2016 a podľa poučenia v závere má povahu verejnej vyhlášky a bude vyvesené v súlade s ustanovením § 26 ods. 2 správneho poriadku a podľa § 42 ods. 2 stavebného poriadku po dobu 15 dní na úradnej tabuli obce R. a posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia rozhodnutia, pričom o zverejnení tohto rozhodnutia v zmysle uvedeného obcou R. svedčí zverejnenie informácií zo dňa 21.12.2015 o jeho vyvesení dňa 28.12.2015 a zvesení dňa 12.01.2016, ktoré je súčasťou pripojeného administratívneho spisu. Súčasťou správneho súdneho spisu je stanovisko k zámeru pod záhlavím Univerzita Komenského v Bratislave, Botanická záhrada adresované Obvodnému úradu životného prostredia Martin s údajom vybavuje C. zo dňa 30.09.2013, podpísané vedúcou pracoviska BZ UK A.. N. R., V.. adresované Obvodnému úradu životného prostredia v Martine. Podľa poskytnutia informácií zo dňa 14.07.2014 riaditeľom BZ-UK A.. C. R., adresovaného Ministerstvu životného prostredia SR, ktoré je súčasťou správneho súdneho spisu, Botanická záhrada UK Bratislava, Blatnica je vysunutým vedecko-výskumným pracoviskom Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Bratislave bez správnej subjektivity. Nebolo splnomocnené štatutárnym zástupcom Univerzity Komenského ani riaditeľom Botanickej záhrady UK vyjadrovať sa ako právnická osoba k zámeru „Obytno-rekreačná zóna Blatnica - Sebeslavce“. Súčasťou správneho súdneho spisu je rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej stavebnej správy (ďalej aj len ministerstvo) zo dňa 30.07.2015 č. 18100/2015/B625-SV/44264/Pek, ktorým ministerstvo zrušilo po preskúmaní procesné rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-OVBP2-2015/019396/ Rep zo dňa 25.05.2015 v odvolacom konaní, s odôvodnením, podľa ktorého ministerstvo okrem iného skonštatovalo, že postup okresného úradu v danej veci nebol správny, nakoľko nebol dôvod na vylúčenie odvolateľov z účasti na územnom konaní vo veci umiestnenia predmetnej stavby. Odvolateľmi v predmetnej veci boli B.. C. F., V.., bytom Q. XXXXX/X, G. - D., a A.. N. R., V.., bytom W. D. XX, H., ktorí podali spoločné odvolanie zo dňa 10.06.2015, proti rozhodnutiu Okresného úradu Žilina, ktorým im nebolo priznané postavenie účastníkov konania v neukončenom územnom konaní vedenom na stavebnom úrade obec R. pod č. 343/426/2014 vo veci umiestnenia stavby „Blatnica - Sebeslavce, obytno-rekreačná zóna, časť VN NN distribučné vedenie, Prekládka optického kábla telekomunikačného zemného káblového vedenia, Vodovod a kanalizácia“, na pozemkoch v katastrálnom území R. pre navrhovateľa SEBESLAVCE, s.r.o.). V zmysle uloženia odvolacieho orgánu okresný úrad po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia je povinný pokračovať v prerušenom odvolacom konaní v merite veci na základe podaného odvolania zo dňa 02.02.2015 (odvolanie v merite veci podali B. samostatný vedecký pracovník, ekológ, Botanická záhrada Univerzity Komenského, pracovisko Blatnica a A.. N. R., V.., samostatná vedecká pracovníčka - botanička, Botanická záhrada Univerzity Komenského, pracovisko Blatnica), voči rozhodnutiu stavebného úradu č. 343/426/2014-Hu zo dňa 20.01.2015 vo veci umiestnenia predmetnej stavby a ako odvolací orgán odstráni nedostatky v konaní a v rozhodovaní prvostupňového orgánu, vysporiada sa dôsledne s námietkami uvedenými v podanom odvolaní v merite a v súlade so zákonom.
15. Predmetnú žalobu správny súd vyhodnotil ako všeobecnú správnu žalobu podľa § 177 a nasl. SSP v spojení s intertemporálnym ustanovením podľa § 491 ods. 1, ods. 2 SSP, pri zohľadnení skutočnosti začatia konania v tejto veci dňom 09.02.2016, teda pred účinnosťou SSP (zákon č. 162/2015 Z. z. správny súdny poriadok nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016). Správny súd považuje i vzhľadom na závery kasačného súdu podľa jeho rozsudku sp. zn. 5Sžk/20/2018 zo dňa 05.05.2020 za potrebné skonštatovať splnenie procesnej podmienky spôsobilosti predmetu prieskumu - rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa o nepripustení postavenia účastníkov konania o umiestnenie stavby: „Blatnica - Sebeslavce obytno-rekreačná zóna časť VN, NN distribučné vedenia, Prekládka optického telekomunikačného zemného káblového vedenia, Vodovod a splašková kanalizácia, Dažďová kanalizácia“ - ďalej len stavby a rozhodnutia žalovaného. Predmetné rozhodnutia správnych orgánov majú síce povahu procesných rozhodnutí, avšak mohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu ako účastníka konania, a teda na ne výluka v zmysle úpravy § 7 písm. e) SSP nedopadá. Kasačný súd správnemu súdu uložil vyhodnotiť, či sú právne závery vyslovené v rozsudku SD EÚ vo veci C-243/15 z 08.11.2016 ako aj v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžk/17/2017 z 30.01.2018 aplikovateľné aj v prejednávanej veci, rozhodnúť a svoje rozhodnutie dostatočne náležite a presvedčivo odôvodniť tak, aby bolo v súlade s ústavným právom účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. Správny súd sa dôsledne oboznámil s odôvodnením rozsudku SD EÚ vo veci sp. zn. C-243/2015 zo dňa 08.11.2016. Zo záverov SD EÚ podľa tohto rozhodnutia vyplýva, že článok 47 Charty základných práv Európskej únie spoločne s článkom 9 ods. 2, 4 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podpísané v Aarhuse 25. júna 1998 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo dňa 17. februára 2005 v rozsahu, v akom za podmienok zaručujúcich široký prístup k spravodlivosti zakotvuje právo na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré organizácii na ochranu životného prostredia spĺňajúcej požiadavky uložené článkom 2 ods. 5 tohto dohovoru vyplývajú z práva Únie, v danom prípade z článku 6 ods. 3 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2006/105/ES z 20.11.2006, spoločne s článkom 6 ods. 1 písm. b) uvedeného dohovoru, sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, ako je situácia vo veci samej, bráni výkladu vnútroštátnych procesnoprávnych noriem, podľa ktorého žaloba proti rozhodnutiu, ktorým sa tejto organizácii nepriznalo postavenie účastníka správneho konania o vydanie súhlasu s realizáciou projektu na území chránenom v zmysle smernice 92/43, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/105, sa nemusí nevyhnutne preskúmať počas priebehu tohto konania, ktoré sa môže právoplatne skončiť pred prijatím a nadobudnutím právoplatnosti súdneho rozhodnutia o postavení účastníka konania a automaticky sa zamietne ihneď, ako vydá súhlas s týmto projektom, čím núti túto organizáciu na podanie iného druhu žaloby s cieľom dosiahnuť toto postavenie a predložiť na súdne preskúmanie dodržanie povinností príslušných vnútroštátnych orgánov vyplývajúcich z článku 6 ods. 3 uvedenej smernice. Pokiaľ ide o relevantné východiská v predmetnej veci C-243/15, poukazuje správny súd na body 19. až 37. odôvodnenia predmetného rozhodnutia a znenie prejudiciálnej otázky vymedzené v bode 38. odôvodnenia tohto rozhodnutia, podľa ktorého: Za týchto okolností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie smernicou 92/43, t.j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku ekologickú sústavu s názvom Natura 2000 a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle článku Aarhuského dohovoru a v medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora z 08.03.2011, Lesoochranárske zoskúpenie (C-240/09, EU: C:2011:125), domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v správnom konaní?“. Správny súd na základe oboznámenia sa s východiskami a závermi vo veci SD EÚ sp. zn. C-243/2015 zo dňa 08.11.2016 ako aj podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžk/17/2017 z 30.01.2018, v zmysle uloženia kasačného súdu podľa bodu 28. jeho rozsudku konštatuje, že závery týchto rozhodnutí sú aplikovateľné i v prejednávanej veci, pokiaľ ide o otázku vyhodnotenia prípustnosti súdneho prieskumu rozhodnutia o nepriznaní postavenia žalobcovi ako účastníkovi územného konania o umiestnení stavby, ktoré samotné územné konanie je aktuálne právoplatne skončené rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa - obce
R. Č. j. 209/303/2015-Hu zo dňa 21.12.2015 o umiestnení stavby, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.01.2016. Pri tomto závere, vnímajúc čiastočnú odlišnosť skutkových východísk prejednávanej veci oproti východiskám vo veci riešenej SD EÚ pod sp. zn. C-243/15 a NS SR pod sp. zn. 1Sžk/17/2017, predstavovanú subjektom žalobcu, ktorý nie je sám občianskym združením resp. organizáciou, a teda právnickou osobou na ochranu životného prostredia a tiež skutočnosťou, že rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka konania bolo vydané v tom čase v prebiehajúcom územnom konaní, konkrétne v konaní o umiestnení stavby (oproti veci SD EÚ sp. zn. C-243/2015 a NS SR sp. zn. 1Sžk/17/2017, kde išlo o takéto procesné rozhodnutie v konaní o vydanie súhlasu s postupom podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny s realizáciou oplotenia pozemku mimo hranice zastavaného územia obce s lokalizáciou zvernice na pozemkoch v CHKO Strážovské vrchy s druhým stupňom ochrany), správny súd i pri zohľadnení týchto čiastkových odlišností východísk prejednávanej veci oproti označenej veci SD EÚ a NS SR, skonštatoval aplikovateľnosť záverov týchto rozhodnutí i v prejednávanej veci, pokiaľ ide o otázku spôsobilosti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného ako spôsobilých predmetov súdneho prieskumu zákonnosti. Správny súd pri tomto závere vychádzal z účelu inštitútov zaručujúcich právo na účinnú súdnu ochranu v oblasti ochrany životného prostredia, vyplývajúceho z úpravy, na ktorú poukazuje odpoveď SD EÚ vo veci C-243/15 na položenú predbežnú otázku tak, ako tento účel vyplýva z článku 1 Aarhuského dohovoru - prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu v spojení s článkom 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru, článkom 6 ods. 3 smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 doplnenej smernicou Rady 2006/105/ ES z 20.11.2006 a v spojení s článkom 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru. Osobitne pokiaľ ide o úpravu Aarhuského dohovoru podľa článku 2 ods. 5 správny súd podotýka, že pri záveroch o danosti atribútu spôsobilosti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného v tejto veci byť predmetom súdneho prieskumu zákonnosti správnym súdom, bolo potrebné za určujúce považovať práve naplnenie účelu prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese v otázkach týkajúcich sa alebo súvisiacich so životným prostredím, a tým aj naplnenie prístupu ku spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručených týmto dohovorom. Správny súd v súvislosti s týmito závermi o spôsobilosti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného byť predmetom prieskumu zákonnosti v správnom súdnom konaní nehodnotil ako relevantnú skutočnosť, podľa ktorej Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím zo dňa 17.01.2014 č. OU-MT- OSZP-2014/00107-EIA-VI po tom, ako vyhovel protestu prokurátora č. Pd 132/13-8 zo dňa 20.12.2013 a zrušil rozhodnutie Okresného úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie ako nástupníckej organizácie Obvodného úradu životného prostredia Martin č. ŽP 2013/02054-Ku zo dňa 30.09.2013 a vydal v predmetnej veci nové rozhodnutie so zapracovaným stanoviskom Univerzity Komenského v Bratislave, Botanická záhrada, 038 15 Blatnica rozhodol, že navrhovaná činnosť situovaná v Žilinskom kraji, v okrese Martin, v obci Blatnica - Sebeslavce, k. ú. R. sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pre úplnosť odôvodnenia v tejto časti správny súd uvádza, že vyhodnotenie spôsobilosti/nespôsobilosti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného ako spôsobilého predmetu súdneho prieskumu zákonnosti správnym súdom uskutočnil správny súd nezávisle na tvrdeniach, ktorými túto okolnosť odôvodňoval žalobca, nakoľko v tejto časti išlo o postup pri skúmaní podmienok konania podľa § 97 SSP, v rámci ktorého nie je správny súd viazaný tvrdeniami a dôvodmi vymedzenými žalobcom. Zároveň v tejto časti dôsledne v zmysle vyššie uvedeného plnil správny súd i uloženie dané kasačným súdom v zmysle bodu 28. odôvodnenia jeho rozsudku sp. zn. 5Sžk/20/2018 zo dňa 05.05.2020 pre ďalší postup správneho súdu.
16. Následne pristúpil správny súd k vyhodnocovaniu námietok obsiahnutých v žalobných bodoch správnej žaloby. Uvedený postup, vrátane uplatnenia koncentrácie rozsahu a dôvodov správnej žaloby podľa § 183 SSP je v súlade s úpravou § 491 ods. 1, 2 SSP (všetko pri zohľadnení skutočnosti, podľa ktorej konanie v tejto veci začalo pred účinnosťou SSP, za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - ďalej len OSP), nakoľko aj úprava platná a účinná k momentu začatia konania v tejto veci, a to konkrétne úprava vyplývajúca z § 250h ods. 1 OSP bola právnou úpravou inštitútu vylučujúceho rozšírenie žaloby (a to nielen napadnutie ďalšieho výroku preskúmavaného rozhodnutia, teda rozšírenie čo do rozsahu, ale aj vymedzenie nového rozporu preskúmavaného rozhodnutia so zákonom, teda aj rozšírenie dôvodov žaloby), teda bola úpravou inštitútu obdobného koncentrácii rozsahu a dôvodov žaloby podľa § 183, § 134 ods. 1 SSP. V nadväznosti na to správny súd vyhodnocoval predmetnú správnu žalobu vychádzajúc z námietok, ktoré boli obsiahnuté v žalobných bodoch a pokiaľ ide o repliku realizovanú žalobcom po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby mohol zohľadniť
z jej obsahu len tie námietky, ktoré predstavujú doplnenie alebo rozvinutie námietok, ktorých základ je obsiahnutý už v predloženej správnej žalobe.
17. Žalobca v rámci prvého žalobného bodu namietal poukazujúc na „prvé územné konanie o umiestnení stavby“ (územné konanie ukončené rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom SEBESLAVCE s.r.o., v rámci ktorého bolo vydané i rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej stavebnej správy zo dňa 30.07.2015 č.: 18100/2015/B625-SV/44264/Pek - ďalej aj len prvé územné konanie o umiestnení stavby), že stavebný úrad nemal pochybnosti o tom, že žalobca je účastníkom predmetného prvého územného konania a jeho námietky zahrnul do odôvodnenia rozhodnutia a rozhodnutie mu aj doručil. Podľa žalobcu nie je teda zrejmé prečo v druhom územnom konaní o umiestnení stavby (územné konanie na základe návrhu subjektu SEBESLAVCE s.r.o. zo dňa 17.08.2015 - ďalej aj len druhé územné konanie alebo predmetné územné konanie), postupovali správne orgány inak a žalobcovi postavenie účastníka konania nepriznali, pričom odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu na uvedené nereaguje, hoci sa skutkové a právne okolnosti nezmenili, z čoho žalobca vyvodzuje zásah do jeho práv, rozpor so zásadou právnej istoty (článok 1 ods. 1 Ústavy SR) a s úpravou podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku. V rámci tretieho žalobného bodu žalobca namietal, že žalovaný rozhodol v rozpore s názorom Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej ministerstva) podľa jeho rozhodnutia zo dňa 30.07.2015 č. 18100/2015/B625-SV/44264/Pek (ďalej aj len rozhodnutie ministerstva), podľa ktorého „Postup okresného úradu nebol správny, pretože nebol dôvod na vylúčenie odvolateľov (žalobcu B. z účasti vo veci umiestnenia stavby a s touto časťou rozhodnutia sa žalovaný nezaoberá, nereflektuje ju a opomína tento názor. Správny súd vymedzuje v tejto časti nasledovné závery: Uvedený komplex námietok žalobcu správny súd vyhodnocuje ako námietky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov, keď sa tieto nevysporiadali so skutočnosťami označenými žalobcom tak, aby žalobca dostal zrozumiteľnú a jednoznačnú odpoveď na otázky, ktoré ako relevantné vystali v súvislosti s postupom a rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného. Osobitne vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného týmto žalobca v správnej žalobe namietal i nedostatočné vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v tej ich časti, kde žalobca vo svojom odvolaní poukázal práve na závery rozhodnutia ministerstva, a teda i na záver, podľa ktorého: „... ministerstvo konštatuje, že postup okresného úradu v danej veci nebol správny, nakoľko nebol dôvod na vylúčenie odvolateľov z účasti na územnom konaní vo veci umiestnenia predmetnej stavby, a preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“. Uvedené vyhodnotenie týchto námietok žalobcu ako námietok nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva z obsahu týchto námietok, hoci žalobca v nadväznosti na ne namietal nesprávne právne posúdenie, ktoré však v tejto súvislosti bližšie nevymedzil a ani nekonkretizoval. Správny súd v tejto časti uvádza, že procesnou povinnosťou žalobcu nie je vymedzenie niektorého z dôvodov zrušenia rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 SSP a ustálenie tohto dôvodu je vecou správneho súdu pri právnom posúdení veci.
18. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu vo všeobecnej rovine pri jeho naplnení predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Správny súd posudzuje zákonnosť postupov a rozhodnutí správnych orgánov, pričom úlohou správneho súdu nie je nahrádzať svojim postupom a rozhodnutím činnosť správnych orgánov. V nadväznosti na to pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu chýbajú dôvody spĺňajúce požiadavku individuálneho a presvedčivého zdôvodnenia prijatých záverov pri vysporiadaní sa s tvrdeniami účastníkov konania, trpí rozhodnutie správneho orgánu nedostatkom, ktorý zakladá dôvod jeho zrušenia pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Len náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je spôsobilé presvedčiť účastníkov konania o správnosti postupu a zákonnosti samotného prijatého rozhodnutia. Len odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu spĺňajúce takúto kvalitu odôvodnenia zároveň umožňuje naplnenie kontrolnej funkcie, ktorá patrí správnemu súdu pri prieskume zákonnosti takéhoto rozhodnutia. Ak preskúmavané rozhodnutie dostatočné dôvody po skutkovej i po právnej stránke neuvádza, nevytvára ani základ pre samotný vecný prieskum zákonnosti v nadväznosti na ostatné vecné námietky obsiahnuté v žalobných bodoch. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe je pri hodnotení preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu potrebné aplikovať v zásade rovnaké princípy ako pri posudzovaní preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí a vychádzať z princípu právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR) a zo zohľadnenia práva na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy SR). Správny súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vymedzuje dôvody, ktoré viedli k prijatiu jeho záverov, ktoré dôvody však nespĺňajú
atribút dostatočných dôvodov, a teda správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného hodnotí ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Osobitne pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného, správny súd zdôrazňuje, že je rozhodnutím o odvolaní, v ktorom sa žalovaný nevysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu v odvolaní a založil tým nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Právo na uvedenie dostatočných dôvodov je súčasťou práva na spravodlivý proces a v nadväznosti na to poukazuje správny súd i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (konkrétne napríklad vo veci Ruiz Torija c. Španielsko alebo Hiro Balani c. Španielsko) ako aj na závery rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. III. ÚS 119/03 alebo IV. ÚS 115/03. V zmysle uvedenej judikatúry správny súd zdôrazňuje, že nie je nevyhnutné, aby na každú námietku bola daná podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak však žalovaný v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku prednesenú žalobcom je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti - svojvoľnosti postupu a rozhodovacej činnosti žalovaného.
19. Na základe východísk uvedených v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku pokiaľ ide o vnímanie inštitútu nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu pre nedostatok dôvodov v zmysle úpravy § 191 ods. 1 písm. d) SSP, vyhodnocoval správny súd vyššie vymedzené námietky žalobcu podľa 1., 2. a 3. žalobného bodu. Správny súd primárne už konkrétne v nadväznosti na okolnosti predmetného územného konania (druhého územného konania) uvádza, že závery vyplývajúce z odôvodnenia rozhodnutia ministerstva (rozhodnutie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2015 č. 18100/2015/B625-SV/44264/Pek - ďalej aj len rozhodnutie ministerstva), na ktoré poukazuje žalobca („nebol daný dôvod na vylúčenie odvolateľov z účasti na územnom konaní vo veci umiestnenia predmetnej stavby“), nepredstavujú pre správny orgán prvého stupňa v predmetnom územnom konaní (v druhom územnom konaní) a ani pre žalovaného záväzný právny názor nadriadeného orgánu v inštančnom postupe, nakoľko ich ministerstvo vyjadrilo v územnom konaní (v prvom územnom konaní), ktoré v čase začatia predmetného územného konania (druhého územného konania), bolo právoplatne skončené zastavením tohto konania na základe dispozitívneho úkonu navrhovateľa - späťvzatia návrhu. Zároveň správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje skutočnosť, že toto prvé územné konanie bolo ukončené procesným rozhodnutím a nie meritórnym rozhodnutím vo veci samej, ktoré by ustaľovalo okruh účastníkov konania po rozhodnutí ministerstva o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-OVBP2-2015/019396/Rep zo dňa 25.05.2015. Závery ministerstva vyjadrené v jeho rozhodnutí zo dňa 30.07.2015 teda predstavovali záväzné právne názory nadriadeného správneho orgánu v inštančnom postupe v rámci prvého územného konania. Vychádzajúc z týchto skutočností nie je preto možné ako dôvodné hodnotiť námietky žalobcu v druhom žalobnom bode a v treťom žalobnom bode, pokiaľ žalobca namietal porušenie zásady ne bis in idem a skutočnosť, že sa správny orgán prvého stupňa neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho orgánu poukazujúc na úpravu podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku. Uvedený záver vychádza práve zo zohľadnenia skutočnosti, podľa ktorej prvé územné konanie, v rámci ktorého bolo predmetné rozhodnutie ministerstva vydané, bolo ukončené procesným rozhodnutím o zastavení konania, pričom táto skutočnosť bola v konaní nespornou (rovnako ako skutočnosť, že v oboch územných konaniach o umiestnení stavby išlo o rovnakú stavbu, kde správny súd poznamenáva, že vymedzenie stavby v druhom územnom konaní špecifikuje kanalizáciu ako splaškovú a dažďovú oproti vymedzeniu stavby v tejto časti v prvom územnom konaní, kde je uvedená len kanalizácia ako taká). Takéto rozhodnutie o zastavení konania ako ani rozhodnutie ministerstva, ktorým bol vyslovený v zmysle § 59 ods. 3 správneho poriadku záväzný právny názor pre správny orgán nižšieho stupňa v inštančnom postupe v rámci prvého územného konania, nezakladá pre posudzovanie otázky statusu žalobcu ako účastníka konania v predmetnom územnom konaní o umiestnení stavby podľa návrhu subjektu SEBESLAVCE s.r.o. zo 17.08.2015 (teda v rámci druhého územného konania), prekážku konania vedúcu k rozhodnutiu o zastavení konania o nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcovi v uvedenom druhom územnom konaní podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku a nie je ani základom pre záver o porušení zásady ne bis in idem. Východiskový predpoklad pre posudzovanie naplnenia dôvodu podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku vo vzťahu ku konaniu o nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcovi v druhom územnom konaní a pre posudzovanie porušenia zásady ne bis in idem by predstavovalo právoplatné meritórne rozhodnutie v prvom územnom konaní o umiestnení stavby, ustaľujúce otázku okruhu účastníkov konania tohto prvého územného konania, čo však z dôvodu rozhodnutia o jeho zastavení na základe späťvzatia návrhu absentovalo. Osobitne vo vzťahu k zásade ne bis in idem správny súd poznamenáva, že sa táto zásada uplatňuje predovšetkým
v súvislosti s ukladaním trestov vrátane administratívneho trestania, čo nebol prípad predmetného administratívneho konania.
20. Na základe oboznámenia sa s obsahom odvolania žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, v ktorom tento poukazoval na závery podľa rozhodnutia ministerstva zdôrazniac, že podľa záveru ministerstva procesné konanie o nepriznaní postavenia účastníkov konania odvolateľom nemalo byť vôbec začaté a na základe oboznámenia sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného v prejednávanej veci, správny súd konštatuje naplnenie dôvodu pre zrušenie rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, teda pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Konkrétne v odôvodnení rozhodnutia žalovaného úplne absentuje akékoľvek stanovisko žalovaného vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, poukazujúcej na všetky závery rozhodnutia ministerstva, a teda i na žalobcom v citovaný záver, podľa ktorého „Postup okresného úradu v danej veci nebol správny, nakoľko nebol dôvod na vylúčenie odvolateľov z účasti na územnom konaní vo veci umiestnenia predmetnej stavby“. V danom prípade sa nejedná o vybočenie zo záväzného právneho názoru správneho orgánu vyššieho stupňa alebo jeho nerešpektovanie ako je už odôvodnené vyššie v tomto rozsudku, ale o nedostatočné vysporiadanie sa s touto odvolacou argumentáciou žalobcu a v nadväznosti na to vydanie rozhodnutia o odvolaní, ktoré nie je v súlade s požiadavkami podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, teda takého rozhodnutia, ktoré dostatočne reaguje na všetky relevantné odvolacie námietky. Správny súd zdôrazňuje, že rozhodnutie žalovaného závery ministerstva zúžilo len na konštatovanie o nesprávnosti postupu pri doručovaní oznámenia o začatí konania vyhláškou a úplne v rozpore so závermi ministerstva v označenom rozhodnutí ministerstva vychádza z konštatovania, že ministerstvo vo svojom rozhodnutí nevyslovilo, že odvolateľom teda B. prislúcha v zmysle zákona postavenie účastníkov konania. Dostatočným vyporiadaním sa s predmetnou odvolacou námietkou žalobcu poukazujúcou na záver ministerstva, podľa ktorého „Postup okresného úradu v danej veci nebol správny, nakoľko nebol dôvod na vylúčenie odvolateľov z účasti na územnom konaní vo veci umiestnenia predmetnej stavby“ (teda v prvom územnom konaní), nie je ani ostatná časť odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktorá sa zaoberá oprávnením žalobcu a A. ako samostatných vedeckých pracovníkov Botanickej záhrady UK na konanie za Univerzitu Komenského v nadväznosti na Štatút a Organizačný poriadok UK. Správny súd konštatuje, že za situácie kedy ministerstvo vo svojom rozhodnutí z 30.07.2015 ako odvolací orgán pri rozhodovaní o zrušení procesného rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-OVBP2-2015/019396/Rep zo dňa 25.05.2015 vo veci účastníctva žalobcu a A.. N. R., V.. v prvom územnom konaní vyslovilo jednoznačný záver, podľa ktorého nebol dôvod na vylúčenie týchto odvolateľov z účasti na územnom konaní vo veci umiestnenia predmetnej stavby (v prvom územnom konaní), a to i pri zohľadnení skutočnosti, že tento názor ministerstvo nevyslovilo v rámci inštančného postupu v prejednávanej veci posudzovanej správnym súdom, teda v druhom územnom konaní s dôsledkami vyslovenia tohto záveru ako záväzného právneho názoru pre správny orgán prvého stupňa, ako aj pri zohľadnení skutočnosti, že prvé územné konanie skončilo procesným rozhodnutím o zastavení konania, bolo potrebné, aby žalovaný zaujal aspoň minimálne stanovisko a hodnotiaci záver k uvedenému vyslovenému záveru ministerstva, nakoľko i naň v rámci odvolania žalobca poukazoval. Nie je možné vylúčiť, že i v takom prípade by žalovaný dospel k rovnakému záveru o absencii statusu žalobcu ako účastníka konania, avšak jeho rozhodnutie by bolo odôvodnené tak, že by spĺňalo zákonné požiadavky podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku a žalovaný ako odvolací orgán by sa vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Správny súd poukazuje na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžd/16/2014 zo dňa 12.05.2015, podľa ktorého: Súdna judikatúra na prvom mieste spája nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu s nedostatkom dôvodov, a to aj keď tento závažný argument bol účastníkom zamlčaný (NS SR sp. zn. 1Sžr/8/2011). Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vec Gacía Ruiz v. Španielsko) bola nastolená trvalá požiadavka vysporiadať sa nie so všetkými, ale iba s relevantnými argumentami účastníka konania. Z tejto judikatúry pre správne súdnictvo vyplýva záver, podľa ktorého je na každý relevantný argument účastníka konania správny orgán povinný dať presvedčivým spôsobom odpoveď, či je jeho argument dôvodný a aký záver z toho pre konanie o návrhu účastníka (o nároku) vyplýva. Zároveň aj na každý irelevantný argument žiadateľa musí správny orgán reagovať minimálnym spôsobom, teda stručne objasniť, prečo je argument žiadateľa nedôvodný.
21. Ako už bolo správnym súdom konštatované vyššie, odôvodnenie rozhodnutia žalovaného podrobne sa zaoberajúce konaním žalobcu a A. v nadväznosti na Štatút a Organizačný poriadok Univerzity Komenského a v nadväznosti na komunikáciu Univerzity Komenského s príslušnými správnymi orgánmi
v rámci konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. (odkaz na rozhodnutie Okresného úradu Martin č. OU-MT- OSZP-2014/00107-EIA-VI zo dňa 17.01.2014) s vyústením do záveru, podľa ktorého ako zainteresovaná verejnosť v konaní (v prvom územnom konaní) vystupovala Univerzita Komenského ako právnická osoba podľa § 24 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. a nie fyzické osoby - žalobca, A.. N. R. a B.. A. H., D.. (v prvom územnom konaní), nenahrádza absentujúce vysporiadanie sa žalovaného so záverom ministerstva, na ktorý poukazoval žalobca v odvolaní. Táto skutočnosť dostatočne odôvodňuje zrušenie rozhodnutia žalovaného a zároveň vylučuje, aby správny súd zaujal vecné hodnotenie dôvodnosti/ nedôvodnosti námietok v 4. a 5. žalobnom bode, nakoľko k takémuto vecnému vyhodnoteniu by mal správny súd priestor pristúpiť až za stavu, ak by odôvodnenie rozhodnutia žalovaného ako odvolacieho orgánu vymedzovalo dostatočné dôvody prijatých záverov k okruhu relevantných odvolacích námietok, teda vrátane vysporiadania sa s námietkou poukazujúcou na uvedené závery ministerstva, ťažiskovo pokiaľ ide o jeho konštatovanie, podľa ktorého nebol dôvod na vylúčenie odvolateľov z účasti v územnom konaní vo veci umiestnenia predmetnej stavby, až ktoré odôvodnenie rozhodnutia žalovaného by vytvorilo priestor pre zhodnotenie argumentácie žalobcu obsiahnutej v 4. a 5. žalobnom bode. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia pre úplnosť poznamenáva, že uvedenú námietku uplatnenú žalobcom v odvolaní - absentujúce vysporiadanie sa žalovaného so záverom ministerstva, na ktorý poukazoval žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, hodnotí správny súd ako relevantnú, a to v tom zmysle uvedenej kvality relevantnosti, že táto námietka sa týka veci a taktiež je konkrétna, teda formulovaná dostatočne jasným spôsobom a vymedzením dostatočne určitého obsahu. Za relevantný pritom možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva považovať taký argument, ktorý ak bol by vyhodnotený ako relevantný v zmysle jeho vecnej opodstatnenosti - „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia (napr. vec Hiro Balani v. Španielsko, vec Bochan v. Ukrajina). S námietkami takéhoto charakteru je orgán verejnej správy v nadväznosti na citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva povinný sa vysporiadať. Správny súd zároveň zdôrazňuje, že relevantnosť námietky a jej konkrétnosť nesvedčí automaticky a bez ďalšieho o jej vecnej opodstatnenosti (well-founded), pretože posúdenie samotnej vecnej opodstatnenosti inak relevantnej a konkrétnej námietky musí byť ešte predmetom úvah orgánu verejnej správy alebo súdu. Vychádzajúc z uvedených záverov správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného a zároveň podľa § 191 ods. 4 SSP rozhodol o vrátení veci na ďalšie konanie žalovanému. Žalovaný je podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý správny súd vyslovil v zrušujúcom rozsudku v ďalšom konaní viazaný. Úlohou žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu bude opätovne vydať rozhodnutie o odvolaní žalobcu- B. proti rozhodnutiu obce Blatnica č. 209/303/2015-Hu zo dňa 15.10.2015, ktorého odôvodnenie bude dostatočne vymedzovať konkrétne závery vo vzťahu ku všetkým relevantným odvolacím námietkam týchto osôb v zmysle odôvodnenia tohto rozsudku.
22. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
Podľa § 169 SSP: Ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania.
23. Účastníkom v tomto konaní úspešným v celom rozsahu je žalobca, v nadväznosti na čo správny súd žalobcovi priznal plnú náhradu dôvodne uplatnených trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. Ďalšiemu účastníkovi konania správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nebolo preukázané, že by ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania v tomto konaní vzniklo v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil a ani neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa pre priznanie práva na náhradu ďalších trov konania ďalšiemu účastníkovi konania.
24. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jeden mesiac od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.