Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)c16/363802.e7992b.pdf
PDF · 214.79 KB
No categories available
3Sžp/49/2009
Najvyšší súd 3 Sţp/49/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemkovej PhD. a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu
v právnej veci ţalobcu: L. Z. V., so sídlom T., P., IČO: X, zastúpený: JUDr. I. R., advokátka
so sídlom Š., K., proti ţalovanému: Krajský úrad životného prostredia v Prešove, so
sídlom Námestie mieru 2, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.
1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.06.2008, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/58/2008-62 zo dňa 24.03.2009, jednomyseľne
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 1S/58/2008-62 zo dňa 24. marca 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20. mája 2008
z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie
konanie.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 323,27 €
na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. I. R., advokátky, K., do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
I.
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.06.2008, ktorým
ţalovaný ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 525/2003 Z.z.
o štátnej správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 67 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ďalej len zákon č. 543/2002 Z.z.,
a § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov, ďalej len zákon č. 71/1967 Zb., rozhodujúc o odvolaní ţalobcu zo dňa 06.06.2008,
podanom proti rozhodnutiu Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade
č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.05.2008, ktorým rozhodol, ţe ţalobca nie je účastníkom
konania v konaní o vydanie súhlasu podľa § 14 ods. 2 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z.z.
na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok v rámci ochrany lesných porastov proti
podkôrnemu, drevokaznému a cicavému hmyzu v lesných porastoch v lesnom územnom
celku T. v katastrálnom území obce V., začatom na návrh L. S. R., štátny podnik Odštepný
závod B., odvolanie ţalobcu doručené na Obvodný úrad ţivotného prostredia v Poprade dňa
09.06.2008 zamietol a podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie Obvodného úradu
ţivotného prostredia v Poprade č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.05.2008 potvrdil.
Krajský súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnym názorom správnych orgánov,
ţe vzhľadom na vnútroštátnu úpravu účastníka konania v ustanovení § 14 ods. 1, 2 zákona
č. 71/1967 Zb. v spojení s ustanoveniami zákona č. 543/2002 Z.z. a čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. v Oznámení
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o prijatí Dohovoru o prístupe
k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti
v záleţitostiach ţivotného prostredia, ďalej len Aarhuský dohovor, ţalobcovi nepatrí
postavenie účastníka správneho konania vo veci rozhodovania obvodného úradu ţivotného
prostredia o ţiadosti na vydanie súhlasu na pozemnú aplikáciu chemických látok podanou L.
S. R., štátny podnik Odštepný závod B. Aplikácia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nie je
priamou aplikáciou komunitárneho práva, pretoţe z citovaného článku vyplýva, ţe musia byť
splnené podmienky vnútroštátneho práva. Vnútroštátnym právom je v predmetnej veci zákon
č. 543/2002 Z.z., ktorý v ustanovení § 82 ods. 3 upravuje, ţe účastníkom konania o vydanie
súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len ţiadateľ a podľa
druhej vety tohto ustanovenia zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti
najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju
účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou
osobou (§ 15a zákona č. 71/1967 Zb.).
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie
a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu
vyhovie. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia
účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a porušenie svojich práv
rozhodnutím ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv
zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu
alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky
v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach
vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré
umoţňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré
sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia len postavenie účastníka
konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umoţňuje,
či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia
orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom
súdnictve pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich
v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje
verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj moţnosť
napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
moţno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne
konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní
v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. priznania postavenia účastníka konania.
Ţalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umoţňuje.
So zreteľom na skutočnosť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840
zo dňa 23.09.2005 rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred
zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky. Nie je preto moţné následnou interpretáciou urobiť záver
o tom, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie
zákona č. 1/1993 Z.z., je takáto kvalifikácia zmluvy záväzná, nie je moţné ju meniť
interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo, v konkrétnom prípade Aarhuský dohovor,
zastával názor, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach a slobodách, potom
by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť, ţe uvedený dohovor nemoţno
zaradiť do ţiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom.
Túto skutočnosť povaţuje ţalobca za zásadnú. Charakter Aarhuského dohovoru ako
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 nie je moţné spochybniť. Medzinárodná
zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať práva a povinnosti
fyzických osôb, nemusí byť zmluvou, na vykonanie ktorej nie je potrebný zákon, ale zároveň
je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom táto jej prednosť
vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, podmieneného skutočnosťou,
ţe ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale
priznávajú ľudské práva a základné slobody, ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť
a zaručiť ich ochranu kaţdému, na koho sa tieto medzinárodné zmluvy vzťahujú.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vyjadrujú základné princípy
postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaţdým rešpektované pri akejkoľvek
činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či uţ zákonodarnej, správnej alebo súdnej.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné
medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného
logického výkladu, a to ţe pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok
štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto
osoby. Ţalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 4/02.
Dňa 15.10.2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení
Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), v ktorom bolo novelizované ust. § 250 ods. 1
OSP a to tak, ţe táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania podľa V. časti OSP
(Správne súdnictvo) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka
správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho
rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej správy k novele OSP, cieľom zmeny ustanovenia
§ 250 ods. 1 OSP bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi
správneho konania“, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza, ţe právna úprava
je reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno vyvodiť záver,
ţe pokiaľ by ţalobca ako občianske zdruţenie so vzťahom k ţivotnému prostrediu mal
v správnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“,
súdy by ho nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a to napriek tomu,
ţe novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať
na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere
neaplikovateľné a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského
dohovoru by zostal nenaplnený.
So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe
proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného
aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky, by bolo v rámci platných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.
priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú
ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 789 zo dňa 21.08.2003 k analýze
kategorizácie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 4 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky vzala na vedomie analýzu kategorizácie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 4
a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, ţe ako zmluva o ľudských
právach by mala byť klasifikovaná zmluva, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd
upravených v Druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky alebo s takýmito právami
a slobodami súvisiacimi alebo ktorá sa dotýka základných práv alebo slobôd, ktorou
je Slovenská republika viazaná. Z obsahu článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva,
ţe tento sa týka práv zakotvených v článku 44 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s ním
aj v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
III.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka
podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania,
pretoţe nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona
č. 543/2002 Z.z.), nejedná sa o rozhodnutie podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, ani
o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov
v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek
fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore
s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného
sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá Aarhuský dohovor vplyv na právo zmluvných
strán (strán Aarhuského dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia
verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe
byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet
na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu
prokurátora).
Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku
a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú
zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej
republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ
uvedené, ţe ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne
o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo
právnických osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho
účinku medzinárodnej zmluvy.
Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná
a vyhlásená predpísaným spôsobom, a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon,
ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať
len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu,
čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon
ani iný všeobecne záväzný právny predpis.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta
prvá OSP a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3
veta prvá OSP zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove tak, ţe rozhodnutie
ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. a/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
V prejednávanej veci bolo sporné, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana
ţivotného prostredia, v správnom konaní týkajúcom sa vydania súhlasu podľa zákona
č. 543/2002 Z.z., je účastníkom správneho konania, ktorého sa ţalobca domáhal na základe
Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie zúčastnenej osoby.
Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010,
účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených
v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie
súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo
má byť zoologická záhrada umiestnená. Zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého
predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré
písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa
odseku 7, je zúčastnenou osobou.
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak.
Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je aj ten, komu osobitný
zákon také postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. osobitný zákon môţe ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba neţ účastník
konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).
Podľa § 15a ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. zúčastnená osoba má právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť
sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môţe ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, kaţdá strana, v rámci svojho
vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany
upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku,
mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým
a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú
zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6
a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia
odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté
v súlade s poţiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.
Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa poţiadavky
uvedené v článku 2 ods. 5 povaţuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie
budú povaţované za také, ktorých práva môţu byť porušené na účely písmena b/.
Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú moţnosť predbeţného
preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá poţiadavka uplatnenia správneho
preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto poţiadavka vyplýva z vnútroštátneho
práva.
Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti ţivotného prostredia.
Podľa § 250 ods. 2 OSP, ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
V správnom konaní, vo veci ţiadosti L. S. R., štátny podnik Odštepný závod B.,
o vydanie súhlasu podľa § 14 ods. 2 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z.z., na aplikáciu
chemických látok na území, na ktorom platí tretí stupeň ochrany, bol v zmysle § 82 ods. 3
prvá veta zákona č. 543/2002 Z.z. účastníkom konania len ţiadateľ. Ţalobca mal v tomto
administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3 tretia
veta zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010.
Ţalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, ţe procesné postavenie zúčastnenej osoby
mu neumoţňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti ţivotného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho
alebo súdneho) mu umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní
napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné
prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sţp/41/2009 zo dňa
22.06.2009 predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení
Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:
1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn., že
možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol,
ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene
Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy
účinok v práve Únie. Prináleţí však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad
procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho
opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade tak
s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv
poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou
je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo
byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia.“
Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 aţ 50 rozsudku uviedol:
,,Je potrebné konštatovať, ţe ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
neobsahujú ţiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, ţe by sa ňou priamo musela riadiť
právna situácia jednotlivcov. Keďţe práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia
verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,
znamená to, ţe toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov
tomu, ţe dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.
Je však potrebné uviesť, ţe cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,
je umoţniť zabezpečiť účinnú ochranu ţivotného prostredia.
V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleţí právnemu
poriadku kaţdého členského štátu upraviť procesné podmienky ţalôb určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú
z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú
v kaţdom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä
rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).
V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky ţalôb
určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci
vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce
sa podobných ţalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemoţniť
alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)
(rozsudok Impact, uţ citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).
Nemoţno si preto predstaviť, ţe by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva
Únie v oblasti ţivotného prostredia, bol moţný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemoţnosť alebo veľkú obtiaţnosť
výkonu práv zverených právom Únie.
Z toho vyplýva, ţe keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou
o biotopoch (pozri niţšie), prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú
súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva ţivotného
prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej moţnej
miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“
Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti ţivotného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené
podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný
priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, ţe príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov
vyplývajúcich z tohto článku a ţe stanovia za akých podmienok má verejnosť prístup
k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu.
Zákon č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010, priznával ţalobcovi,
zdruţeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana ţivotného prostredia, v konaní o vydanie
súhlasu podľa zákona č. 543/2002 Z.z., postavenie zúčastnenej osoby. Ţalobca v správnom
konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôţe proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré
by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti ţivotného prostredia podať odvolanie a potom
v zmysle § 250 ods. 2 OSP ani ţalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu
správneho orgánu.
Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne
ţijúcich ţivočíchov a rastlín, ďalej len smernica o biotopoch, bola do slovenského právneho
poriadku transponovaná zákonom č. 543/2002 Z.z. (príl. 2 bod 2) a vyhláškou č. 24/2003 Z.z.,
ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (príl. 36 bod 2).
Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011,
aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,
s cieľom umoţniť účinnú ochranu ţivotného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie,
v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, keďţe bola implementovaná aj do právneho
poriadku Slovenskej republiky, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby ţalobca
ako zdruţenie na ochranu ţivotného prostredia mohol podať ţalobu proti rozhodnutiu
správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať
mu postavenie účastníka správneho konania.
Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 1S/58/2008-62 zo dňa 24.03.2009 zmenil
tak, ţe zrušil rozhodnutie ţalovaného č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.06.2008 v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade
č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.05.2008 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP v spojení
s § 224 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal
v konaní úspech právo na náhradu trov konania.
Najvyšší súd priznal ţalobcovi trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej sluţby
pred súdom prvého stupňa: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1 465,- Sk, ţaloba zo dňa
27.08.2008 vo výške 1 465,- Sk, účasť na pojednávaní pred krajským súdom dňa 24.03.2009
vo výške 53,49 €, 2x reţijný paušál vo výške 190,- Sk, 1x reţijný paušál vo výške 6,95 €,
spolu 170,31 € + 19% DPH, celkom 202,67 €, pričom boli uplatnené a priznané v súlade
s § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb
v znení účinnom v čase vykonania právnych sluţieb.
Podľa § 15 písm. a/ v spojení s § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a zákonom
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov najvyšší súd priznal
ţalobcovi náhradu cestovných výdavkov právneho zástupcu za cestu na pojednávanie pred
Krajským súdom v Prešove dňa 24.03.2009 z K. do Prešova a späť,
- náhrada za spotrebované pohonné látky 6,46 € (80 km x 1,009 €/l x 0,08 l/km),
- základná náhrada za pouţitie motorového vozidla 14,64 € (0,183 €/km x 80 km).
Celkom 21,1 €.
Podľa § 15 písm. b/ v spojení s § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. najvyšší súd
priznal ţalobcovi náhradu za stratu času právneho zástupcu za cestu z K. do Prešova
a späť dňa 24.03.2009 za 2 polhodiny po 11,59 € t.j. 23,18 € + 19% DPH = 27,58 €.
Spolu trovy právneho zastúpenia pred súdom prvého stupňa 202,67 € + 21,1 € + 27,58
€ = 251,35 €.
Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde boli úspešnému ţalobcovi priznané
za 1 úkon právnej sluţby - odvolanie zo dňa 19.05.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál
6,95 €, spolu 60,44 + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde
vo výške 71,92 €, pričom boli uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1
písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase
vykonania právnej sluţby.
Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 251,35 € + 71,92 € =
323,27 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X vedený v S. S., a.s.,
VS: X.
Ţalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý
si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 22.07.2011, a to podanie návrhu na prerušenie konania
zo dňa 28.09.2009, uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods.
3 citovanej vyhlášky, t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom, keďţe
takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť podľa § 109
ods. 2 písm. c/ OSP v spojení s § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, rozhoduje aj bez návrhu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 02. augusta 2011
JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková