Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_73S-15-2021.pdf
PDF · 298.67 KB
Case nature
Area
Subarea
73S/15/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: Peter Turcaj, Marka Čulena 20, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 37 328 239, právne zast: Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102020107/2020 zo dňa 22. decembra 2020, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty Peter Turcaj - HOLZ - TRANS, Marka Čulena 20, Banská Bystrica (ďalej len „žalobca“) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za obdobie máj 2012, za ktoré už bola daňová kontrola v predchádzajúcom období vykonaná. O vykonanie „opakovanej daňovej kontroly“ bol správca dane požiadaný Ministerstvom vnútra SR, Prezídiom Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra z 12.05.2015. Na základe tejto žiadosti požiadal správca dane Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný“) o vydanie podnetu na vykonanie daňovej kontroly, ktorý listom z 15.06.2015 podal správcovi dane podnet na vykonanie daňovej kontroly tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná (zdaňovacie obdobie máj 2012). „Opätovná daňová kontrola“ bola ukončená protokolom z 02.11.2016, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v tomto protokole dňa 07.11.2016. Správca dane dňa 01.03.2017 vydal rozhodnutie č. 100375193/2017, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 32.000,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, súčasne mu nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 28 645,96 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 3 354,04 Eur, ktoré bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 101684279/2017 zo dňa 02.08.2017. Obe rozhodnutia boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 24S/134/2017-74 zo dňa 20.04.2018. Následne správca dane vydal rozhodnutie č- 111759/2019 z 25.02.2019, ktorým určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 v sume 36.576,- Eur, ktoré bolo v odvolacom konaní zrušené rozhodnutím žalovaného č. 101573825/2019 z 27.06.2019.
2. Správca dane opätovne vydal dňa 14.05.2020 rozhodnutie č. 220267/2020, ktorým žalobcovi určil rozdiel dane v sume 36 576,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 a nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2020 v sume 28 645,96 Eur, na základe čoho vyrubil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 7 930,04 Eur (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane zrekapituloval priebeh daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania a uviedol, že žalobca podal za kontrolované zdaňovacie obdobie máj 2012 daňové priznanie za DPH, v zmysle ktorého mu vznikol nadmerný odpočet v sume 28 645,96 Eur. Žalobca si v zdaňovacom období máj 2012 deklaroval oslobodenie dodania tovaru
- kryštálového cukru podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov Ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) z faktúr vystavených pre odberateľa v inom členskom štáte - Nemecko, spoločnosť SILENT GmbH, Hippelstr.31, Mníchov tam uvedenými faktúrami. Tovar
- kryštálový cukor bol žalobcovi dodávaný spoločnosťou Mall - finance, s.r.o., Skuteckého 30, Banská Bystrica. Veľkú časť odôvodnenia správca dane venoval opisu vykonaných úkonov a z nich zistených skutočností v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. V časti vyhodnotenie zistení správcu dane a zhrnutie dôkazov uviedol, že žalobca v zdaňovacom období máj 2012 deklaroval dodanie tovaru
- kryštálového cukru do iného členského štátu spoločenstva SILENT GmbH., ako dodanie oslobodené od dane, čo preukazoval tam uvedenými faktúrami. Právo na odpočítanie dane si uplatnil z faktúr vystavených spoločnosťou Mall - finance, s.r.o., Banská Bystrica, ktorá nadobúdala predmetný tovar od dodávateľov Euro IMPEX, s.r.o., Košice a tovar bol nakúpený v sklade v Košiciach, odkiaľ bol prepravovaný do Maďarska. Podľa vyjadrenia žalobcu mal celý obchod zabezpečiť až ku konečnému odberateľovi, ktorý tovar skontroluje, uhradí na jeho účet a až potom sa môže uskutočniť preprava k odberateľovi na miesto dodania. Dohodnuté boli podmienky dojednané pán Z. týkajpce sa ceny ako aj prepravy o ktorú sa postaral. Pán Z. potreboval uhradiť faktúru s DPH svojmu dodávateľovi a nevedel si dovoliť predať tovar zahraničnému odberateľovi, ktorý uhrádzal tovar bez DPH. Mal tovar v Košiciach v sklade a odberateľa v Maďarsku, pričom žalobcu oslovil s ponukou na prefinancovanie obchodu, nakoľko na to nemal dostatočné zdroje, bolo treba čakať na vratku DPH. Žalobca kryštálový cukor nakupoval výhradne od spoločnosti Mall - finance, s.r.o. Pred obdobím máj 2012 nespolupracoval s touto spoločnosťou, nikdy predtým neobchodoval s kryštálovým cukrom, nemal skúsenosti s danou komoditou, nerobil marketingové aktivity, prieskum trhu, aby vedel posúdiť výhodnosť transakcií, nebol pri nákupe, ani pri dodaní kryštálového cukru, všetko zabezpečoval pán Z. - dodanie kryštálového cukru aj odberateľov, všetky ceny aj podmienky. Následne správca dane ozrejmil výsledky medzinárodnej výmenu informácií (MVI) a vyjadrenia žalobcu k nim. Vysvitlo z nich, že spoločnosť SILENT, GmbH Mníchov, ani spoločnosť BEN HOLDING Zrt. Budapešť nepriznali vo svojich daňových priznaniach za zdaňovacie obdobie máj 2012 nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Správca dane to vyhodnotil ako dôkaz, že účastník zdaniteľného obchodu si nesplnil svoju daňovú povinnosť - neodviedol daň a žalobca si daň odpočítal od dodávateľa spoločnosti Mall - finance, s.r.o., a to v rozpore s účelom daňového práva EÚ, nakoľko takto uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam riadnej starostlivosti a primeranej opatrnosti. Podľa zistení maďarskej daňovej správy na adrese 1147 Budapešť, Telepes 105/B sa nachádza obytný dom, čo správca dane vyhodnotil ako dôkaz, že na uvedenej adrese nemohli byť uložené tony kryštálového cukru. To vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobca počas daňovej kontroly ani vyrubovacieho konania neuviedol iné miesto vykládky. A. L., ktorý vlastnil spoločnosť SILENT GmbH a ktorý uskutočnil hotovostné vklady na bankový účet žalobcu uviedol, že platba prebehla okamžite, dôvodom urýchlenia transakcie bolo, že nákladné vozidlo bolo možné okamžite naložiť, žalobcu nepoznal, nepamätal si ani jeho meno. V Maďarsku nemal žiadny sklad a predpokladal, keďže boli uvedené tri spoločnosti, že tieto spoločnosti sa podieľali na trojstrannej transakcii. Potvrdil, že išlo o skutočnú transakciu, aj keď už nemal k dispozícii doklad, peniaze uhradil a nerobil by to ak by neobdržal protihodnotu. Správca dane poukázal na skutočnosť, že tvrdenia pána L., že za tovar sa najskôr zaplatilo a tak sa nakladal a bol dodaný odberateľovi je v rozpore s predloženými výpismi z bankového účtu, podľa ktorého úhradu za predmetné dodávky prebehli vkladom v hotovosti v niektorých prípadoch aj po dodaní tovaru tak, ako je to uvedené vo faktúrach a medzinárodných prepravných listoch. Správca dane taktiež mal za preukázané, že obchody neprebehli ako trojstranný obchod, nakoľko neboli splnené podmienky v zmysle § 45 zákona č. 222/2004 Z.z., čo uviedol vo svojom rozhodnutí aj správny súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku. K materiálnemu plneniu v danom prípade nedošlo, pričom to nemá vplyv na celý reťazový obchod, kde išlo o dodávky kryštálového cukru do iného členského štátu pre spoločnosť SILENT GmbH (Nemecko), kde žalobca bol v rámci reťazového obchodu posledným dodávateľom v tuzemsku: nezistený dodávateľ - Euro IMPEX, s.r.o. - Mall - finance, s.r.o. -žalobca - SILENT GmbH (Nemecko). Správca dane poukázal na skutočnosť, že v daňovej kontrole bolo preukázané, že tovar reálne neexistoval, čo vyhodnotil ako konanie za účelom získania neoprávneného prospechu, čo sa potvrdilo aj v inom konaní. Z uvedeného reťazca spoločností a osôb, v ktorom jednotliví platitelia dane v tuzemsku postupne medzi sebou fakturovali dodanie predmetného tovaru je nesporné, že v prípade tovaru, ktorého dodanie deklaroval faktúrami žalobca, ide o ten istý (totožný) tovaru, ktorý žalobca nakúpil od platiteľa Mall - finance, s.r.o. Sám žalobca sa niekoľkokrát
vyjadril, že jeho úloha spočíva len v prefinancovaní obchodu, nakoľko pán Z. mal s tým problém a nemal zdroje. S poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2011 podľa neho v predmetnom reťazovom obchode nedochádzalo k predaju a nákupu žiadneho tovaru - kryštálového cukru. Podľa rozhodnutí ESD C-459/17 a C-460/2017 na odpočítanie DPH uvedenej na faktúre postačuje, aby daňový úrad preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté. Uvedené právne názory správca dane posúdil vo vzájomnej súvislosti a uplatnil aj na prípad preverovaných zdaniteľných obchodov žalobcu z dôvodu, že v popísanom reťazovom obchode išlo o deklarovanie dodania toho istého tovaru - kryštálového cukru Euro IMPEX, s.r.o. - Mall - finance, s.r.o. - žalobca. Z uvedeného zisteného reťazca spoločností a osôb, v ktorom jednotliví platitelia dane v tuzemsku postupne medzi sebou fakturovali dodanie predmetného tovaru je nesporné, že v prípade tovaru, ktorého dodanie deklaroval faktúrami žalobca zahraničnému odberateľovi ide o ten istý (totožný tovar), ktorý žalobca nakúpil od platiteľa Mall - finance, s.r.o. Správcovi dane sa rozsiahlym šetrením nepodarilo zistiť pôvod tovaru, ani konečnú spotrebu, čo vyhodnotil ako dôkaz, že s tovarom sa reálne neobchodovalo. Správca dane v závere prvostupňového rozhodnutia uviedol, že zistil, že v preverovaných prípadoch žalobca síce splnil formálne podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z.z., ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a zistenými skutočnosťami získal nimi tískal neoprávnený daňový prospech, ktorým je odpočítanie dane na základe faktúr od tuzemského dodávateľa spoločnosti Mall - finance, s.r.o. Zdôraznil, že žalobca je ten kto znáša dôkazné bremeno a kto musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil práve tak a medzi tými subjektami, ktorí boli vedení na faktúre ako dodávateľ, resp. odberateľ. Hodnotenie dôkazov správcom dane neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako faktov. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy ak je nepochybné, že údaje v ňom uvedené odrážajú skutočnosť. Žalobca bol povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nároku a povinnosti v zmysle daňových zákonov. Právo na odpočet DPH si môže daňový subjekt uplatniť v prípade, ak spĺňa striktné podmienky zákona o DPH, t.j. ak ide o nákup tovaru alebo služby v tuzemsku, ktorý je podmienený faktúrou od dodávateľa a je podkladom pre skutočné dodanie tovaru alebo služby. Uplatnenie práva na odpočet DPH v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom už len nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Skutočné dodanie tovarov alebo služieb na základe ktorého vznikla daňová povinnosť je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu, pri ktorom je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare, resp. službe vznikla daňová povinnosť a to nielen po formálnej stránke (vystavenie faktúry), ale je nevyhnutné preukázať aj vecné naplnenie. Daňová kontrola nebola zameraná len na obsahovú stránku faktúr, ale predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti a predovšetkým na to, či došlo ku skutočnému zdaniteľnému obchodu v zmysle § 8 a § 9 zákona č. 222/2004 Z.z. na základe oprávnenosti, hodnovernosti a preukázateľnosti dodania, resp. nadobudnutia tovarov, služieb a následného práva na odpočítanie dane. Samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená daň a teda to, že platiteľ má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru a služby, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedené na tejto faktúre. Uskutočnenie dodania tovaru a služby, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke a vystavenou dodávateľskou faktúrou, ale aj po obsahovej stránke preukázaním dodania tovaru a služby. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby mu na základe týchto dokladov uznali odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje platiteľ. Ďalej poukázal aj vzhľadom na judikatúru na to, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Vzhľadom k tomu, že nedošlo k materiálnemu plneniu, nemohlo dôjsť ani k dodaniu tovaru do iného členského štátu, ako to svojimi dokladmi deklaroval žalobca. Nemohol preto dôjsť ani k vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru na základe čoho žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. z faktúr od dodávateľa Mall - finance, s.r.o. Daňový subjekt Mall - finance, s.r.o. bol povinný zaplatiť daň z vystavených faktúr v zmysle § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň je povinná túto daň zaplatiť. To znamená, že tento daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň len z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, avšak nie z dôvodu, že deklarované zdaniteľné obchody sa reálne uskutočnili. Daňová povinnosť mu nevznikla podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. z titulu dodania služieb, ale z titulu uvedenia dane na faktúrach. Takáto daň je u odberateľa - žalobcu neodpočítateľnou daňou. Z toho správcovi dane vyplynulo, že predloženým faktúram nezodpovedalo žiadne skutočné zdaniteľné plnenie, a teda žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane, ktoré je spojené
len so skutočným dodaním tovaru. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje v daňovom priznaní sú úplné a správne.
3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný dňa 22.12.2020 rozhodnutím č. 102020107/2020 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný po rekapitulácii prvostupňového konania, daňovej kontroly, ako aj obsahu prvostupňového rozhodnutia uviedol, že ako príslušný odvolací orgán preskúmal prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní a s ním súvisiaci spisový materiál. Poukázal na skutkové a právne zistenia správcu dane, s ktorými sa stotožnil, a na závery rozsudku správneho súdu sp. zn. 24S/134/2017-75 z 20.04.2018. Nesúhlasil s námietkami nepreskúmateľnosti, nakoľko nepreskúmateľným je rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale aj rozhodnutie, ktoré obsahuje také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku odporuje. Žalobcom namietaná vada nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozhodnutia je v rozpore s jeho obsahom a takouto vadou prvostupňové rozhodnutie netrpí jednak preto, že z jeho obsahu je zrejmé, na čom správca dane založil svoje právne závery a z akých skutkových zistení a podkladov vychádzal a tiež preto, že so všetkými podstatnými námietkami žalobcu sa správca dane dostatočne vysporiadal. Nevzhliadol ani taký postup správcu dane, ktorým by došlo k porušeniu akéhokoľvek práva žalobcu ako daňového subjektu, resp. zásad daňového konania. Za neopodstatnenú považoval aj námietku neoprávnene vykonávanej opätovnej daňovej kontroly, nakoľko správcovi dane bola dňa 27.04.2015 doručená žiadosť o vykonanie daňovej kontroly a poskytnutie podkladov a informácií Ministerstva vnútra SR, Prezídia policajného zboru, na základe čoho požiadal žalovaného o vydanie podnetu na vykonanie daňovej kontroly na DPH opätovne za obdobie máj 2012. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj správny súd v predchádzajúcom rozsudku nepovažoval túto námietku za dôvodnú. Za dôvodné nepovažoval ani námietky rozdielneho výsledku daňovej kontroly a opakovane vykonanej daňovej kontroly a k použitiu rozsudku NS SR sp. zn. 6Sžfk/2/2016 uviedol, že z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že tovar dodávaný spoločnosť SILENT GmbH. mal byť žalobcovi dodaný spoločnosťou Mall - finance, s.r.o. na základe sporných faktúr. Súhlasil s konštatovaním žalobcu, že nebol účastníkom predmetného konania, avšak jeho tvrdenie, že nemal možnosť vyjadriť sa a skutkové zistenia uvedené v predmetnom rozsudku žiadnym spôsobom ovplyvniť považoval za nedôvodné, nakoľko z vyjadrení žalobcu je zrejmé, že v máji 2012 ho oslovil pán Z. s obchodnou ponukou, ktorá spočívala v obchodovaní s cukrom. Poukázal na to, že aj najvyšší súd v označenom rozsudku uviedol, že ani žalobca, ktorý bol v obchodnom reťazci konečným platiteľom dane na území SR nepotvrdil reálne dodanie tovaru s tým, že za účelom zistenia objektívnej pravdy správca dane preveroval obchodný reťazec, kde na základe zistení iných miestne príslušných správcov dane nebolo preukázané skutočné dodanie tovaru dodávateľskými spoločnosťami v rámci zistených reťazových subdodávok. Z vykonaného dokazovania v tejto veci vyplynulo, že žalobca - v tomto prípade Mall - finance, s.r.o. bol súčasťou obchodného reťazca, pričom pôvod tovaru nebolo možné zistiť ani u spoločností stojacich na začiatku reťazca, overiť jeho nadobudnutie a zároveň sa medzinárodnou výmenou informácií zistilo, že predmetný tovar nebol dodaný spoločnosti v Maďarsku a Rakúsku. Senát najvyššieho súdu v tomto rozsudku prisvedčil argumentácii žalovaného, že z celého dokazovania je zrejmé, že k materiálnemu plneniu v danom prípade nedošlo, a preto nie je možné automaticky aplikovať na vec rozsudky uvádzané žalobcom. Žalobca ani deklarovaný dodávateľ spoločnosť Mall - finance, s.r.o. nepreukázali, že došlo k materiálnemu plneniu v zmysle sporných faktúr. Z vyjadrení a vykonaného dokazovania správcu dane je zrejmé, že tovar deklarovaný na odberateľských faktúrach, ktorými žalobca deklaruje dodanie spoločnosti SILENT GmbH je tovar, ktorý mu bol dodaný spoločnosťou Mall - finance, s.r.o. na základe sporných faktúr a spoločnosti Mall - finance, s.r.o. bol dodaný spoločnosťou Euro IMPEX, s.r.o., ktorej konateľ sa nepamätal meno osoby, ktorá mu tovar dodala. Žalobca nepreukázal existenciu tovaru uvedeného na sporných faktúrach od spoločnosti Mall - finance, s.r.o. a súčasne na odberateľských faktúrach pre spoločnosť SILENT GmbH. Žalovaný k tomu skonštatoval, že žalobca síce predložil ku kontrole sporné faktúry, na základe ktorých si uplatňoval právo na odpočítanie DPH, pričom samotná existencia týchto faktúr sama o sebe nepreukazuje, že boli vystavené na základe reálneho obchodu. Boli predložené počas daňovej kontroly a nie sú bez ďalšieho preukazovania dôkazom o tom, že dodanie tovaru bolo aj reálne uskutočnené. Posudzované doklady môžu byť dôkazom len vtedy, ak boli vystavené na základe skutočného reálneho plnenia. Predloženými dokladmi žalobca len deklaruje, že k určitému plneniu došlo, musí byť však schopný ho preukázať aj v skutočnosti. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne nastalo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu uvedenom na doklade a
dodávateľom na ňom uvedeným. Žalobca ani dodávateľ nepredložili správcovi dane žiadne relevantné dôkazy a z tohto dôvodu nemožno považovať sporné faktúry za určujúci dôkaz na účely uplatnenia práva na odpočítanie dane. Čiže nie doklady preukazujú nárok na uplatnenie práva na odpočítanie dane, ale samotná realita dodania tovaru presne od toho dodávateľa, ktorý je uvedený na sporných faktúrach. Doklady o realizácii obchodného vzťahu a tvrdenia o realizovaní dodávky musia mať povahu faktu, čo znamená, že deklarované údaje možno preveriť alebo osvedčiť samotným dodávateľom a odberateľom, prípadne osobami za nich konajúcimi. Správca dane postupoval v predmetnej veci v súlade so zákonom a umožnil žalobcovi predkladať dôkazy, doklady a vyjadrenia v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, vykonal v rámci daňovej kontroly rozsiahle dokazovanie, na základe výsledkov ktorého dospel k relevantnému rozhodnutiu, že k materiálnemu plneniu v zmysle sporných faktúr nedošlo. Ďalej žalovaný zdôraznil, že žalobca je zaťažený dôkazným bremenom v zmysle § 24 ods. 1 písm. a/ až c/ Daňového poriadku, podľa ktorých preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktorý je povinný viesť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť musia byť aj preukázané. Na splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie DPH nestačí iba ich formálna deklarácia, to znamená predloženie dokladov s predpísaným obsahom. Ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak žalobca ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti, nakoľko dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Správca dane oprávnene spochybnil existenciu a pôvod tovaru, ktorý mal byť predmetom deklarovaných obchodných transakcií. Z uvedené vyvstáva otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľných obchodov, keď obchodoval s niečím, o existencii čoho vznikli pochybnosti, resp. ktorého existencia nebola preukázaná. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, naopak dá sa hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty. Od žalobcu nikto nežiadal aby niesol zodpovednosť za svojich dodávateľov ako namietal v odvolaní, ale musí byť pri uplatnení práva schopný preukázať vecne všetky skutočnosti uvedené na faktúrach, z ktorých si uplatňuje právo odpočítať daň. Je to jeho dôkazné bremeno. Aké dôkazy žalobca predloží na preukázanie existencie deklarovaných obchodov je na jeho úvahe. Existencia tovaru
- kryštálového cukru nebola preukázaná ani pri dodaní tovaru na základe odberateľských faktúr pre spoločnosť SILENT GmbH. Správca dane ani doplneným konaním nemal za preukázané, že predmetný tovar bol dodaný tak, ako to deklaruje žalobca odberateľskými faktúrami pre uvedenú spoločnosť a medzinárodnými prepravnými dokladmi. Z odpovedí maďarskej a nemeckej daňovej správy vyplýva, že spoločnosť SILENT GmbH nepriznala nadobudnutie tovaru. Ďalej maďarská daňová správa uviedla, že adresa, na ktorej mali byť vykladané tony kryštálového cukru je obytný dom, teda tam nemohol byť predmetný tovar vykladaný. K tvrdeniu žalobcu, že vyjadrenia maďarskej finančnej správy o preverení skladovacích priestorov spoločnosti BEN HOLDING Zrt. sú neúplné, netýkajú sa relevantného obdobia máj 2020, žalovaný opakovane uviedol, že na medzinárodných prepravných dokladoch vystavených v máji 2012 je uvedené miesto dodania na ktorom sa nachádza obytný dom. Ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov, na ktoré žalobca poukázal, nakoľko to bolo jeho dôkazným bremenom. Nestačí uvádzať niektoré právne závery v zmysle rozsudkov uvedené a ani všeobecné citácie z nich. Vyjadril tam len všeobecný nesúhlas so zisteniami a závermi správcu dane.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
4. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2012 bolo na základe oznámenia o daňovej kontrole z 19.07.2012 už uskutočnená daňová kontrola bez nálezu. Dňa 30.06.2015 správca dane vydal nové Oznámenie o daňovej kontrole, kde neuviedol žiadne dôvody vykonania tejto kontroly opätovne. Správca dane žalobcovi v oznámení o začatí daňovej kontroly ani v zápisnici o ústnom pojednávaní, ktorá bola spísaná pri začatí daňovej kontroly neoznámil žalobcovi dôvod a cieľ opätovného výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, za ktoré už bola vykonaná daňová kontrola, čím porušil základné práva žalobcu a základné zásady daňového konania - zásadu zákonnosti a úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, a teda konal v
rozpore s § 3 ods. 1, 2 a 8 Daňového poriadku. Ďalej namietal nezákonnosť opätovne vykonanej daňovej kontroly, ktorá sa začala na základe žiadosti správcu dane, hoci podnet na jej vykonanie dal žalovaný. Skutočným pôvodcom podnetu teda nebol žalovaný, ale samotný správca dane, ktorý požiadal, dal podnet na vykonanie opätovnej daňovej kontroly. Správca dane však v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku nie je subjektom, ktorý môže dávať podnet alebo priamo žiadať o vykonanie opätovnej daňovej kontroly. Došlo tak zo strany štátnych orgánov k opätovnému vedomému obchádzaniu zákona, resp. konaniu v rozpore s § 44 ods. 4 Daňového poriadku. Samotné začatie daňovej kontroly je nezákonné a tým pádom je nezákonná aj celá daňová kontrola a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie. Poukázal na to, že v danom prípade došlo k absurdnej a nezákonnej situácii, kedy správca dane nezačal vo veci sám konať na základe žiadosti OČTK, následne požiadal žalovaného o podnet, pričom už disponoval žiadosťou OČTK a následne tento dostal, a až na základe tohto podnetu začal správca dane vo veci konať - vykonávať daňovú kontrolu, čím konal na základe podnetu, ktorý si sám vypýtal, čo je v rozpore s daňovým poriadkom. Upriamil pritom pozornosť aj na to, že žiadateľom bol správca dane ten istý orgán, ktorý vykonal prvú daňovú kontrolu, pri ktorej nezistil žiadne pochybenia a teda celý kontrolovaný obchod žalobcu vyhodnotil ako súladný so zákonom. Postup správcu dane reálne hraničí so šikanóznym spôsobom výkonu pôsobnosti štátneho orgánu, pretože daňová kontrola má voči daňovému subjektu vždy obmedzujúci charakter a mala by byť vždy vykonávaná spôsobom, aby sa nemusela vykonať opätovne. Poukázal pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/127/2006, judikát NS SR R127/2006, v zmysle ktorého daňovú kontrolu môže správca dane v zásade použiť len raz, má pritom konať primerane, profesionálne a účelne. Ďalej namietal, že správca dane môže u toho istého subjektu vykonávať daňovú kontrolu rovnakej dane za rovnaké obdobie len pokiaľ druhá daňová kontrola bude mať vymedzený odlišný rozsah. V žiadnom prípade nie je možné vykonanie opakovanej daňovej kontroly len pre účely konvalidovania pochybení správcu dane pri predchádzajúcej daňovej kontrole, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 314/2015 z 16.12.2015. Správca dane neoznámil žalobcovi žiadne dôvody k začatiu daňovej kontroly opätovne, neuviedol rozsah vykonávanej kontroly, a preto je vykonávaná v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj s § 3 ods. 1, 2 Daňového poriadku a § 44 ods. 1 a 4 Daňového poriadku. Z judikatúry Ústavného súdu SR a ČR vyplýva, že vykonaním opakovanej daňovej kontroly správca dane porušil aj zásadu res iudicata v prípade, ktorý je predmetom tejto žaloby tak bolo postupované v rozpore s § 44 ods. 4 Daňového poriadku. Takýmto postupom ide o porušenie zásady právnej istoty v daňovom konaní, a teda o nezákonný zásah do práv daňového subjektu, v súvislosti s čím poukázal na nález ústavného súdu I. ÚS 314/2015 z 16.12.2015. Ďalej žalobca poukázal na niekoľko názorov ústavného súdu ako aj na právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 a nasl. Ústavy SR, ktorá patrí k základným komponentom právneho štátu. Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt nesmie byť v žiadnej fáze správy daní ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Správca dane tak nesmie vykladať zákon extenzívnym spôsobom. Poukázal na to, že správca dane neuviedol, že Prezídium policajného zboru žiadalo o vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj 2012, ale len žiadalo o informácie, z čoho je zrejmé, že neexistovali žiadne relevantné dôvody na výkon daňovej kontroly opätovne, čím došlo k zneužitiu právomoci správneho orgánu. V tejto súvislosti skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože podľa obsahu spisu neboli splnené zákonné podmienky na výkon daňovej kontroly opätovne, keďže daňová kontrola bola vykonaná na tej istej dani a za rovnaké zdaňovacie obdobie máj 2012 ako bola prvá kontrola, pričom správca dane ani žalovaný nedisponovali žiadnymi novými skutočnosťami, ktoré by neboli mali k dispozícii počas výkonu riadnej daňovej kontroly. Správca dane v podnete na výkon daňovej kontroly opätovne uvádzal žiadosť prezídia policajného zboru o poskytnutie informácie. Správca dane odmietol žalobcovi nahliadnuť do tejto časti žiadosti, ale žalobca mal za to, že táto žiadosť neobsahovala informácie, ktoré by neboli známe správcovi dane v čase výkonu riadnej daňovej kontroly. Ďalej uviedol, že daňová kontrola vykonaná opätovne nebola vykonaná z dôvodu žiadosti Ministerstva vnútra SR, pretože bola vykonaná podľa § 44 ods. 4 písm. c/ Daňového poriadku a ďalšie daňové kontroly, ktoré boli začaté u žalobcu neboli začaté podľa obsahu Oznámenia o začatí daňovej kontroly na podnet orgánov činných v trestnom konaní. Ak dôvodom začatia daňovej kontroly opätovne mala byť žiadosť orgánov činných v trestnom konaní, potom v oznámení o začatí daňovej kontroly mal správca dane uviesť § 44 ods. 4 písm. d/ a nie c/ Daňového poriadku. Ak žiadosť PPZ NAKA neobsahovala požiadavku výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj 2012 u žalobcu, ale len poskytnutie informácií, v ktorom správca dane nemal zákonný dôvod na výkon daňovej kontroly opätovne. Správca dane ani žalovaný nepreukázali ani neoboznámili žalobcu, že sa objavili nové skutočnosti, ktoré správcovi dane v dobe výkonu predchádzajúcej daňovej kontroly neboli známe a
daňová kontrola vykonaná opätovne bude vykonaná v rozsahu bezprostredne súvisiacom s týmito znova zistenými skutočnosťami. Správca dane v oznámení o začatí daňovej kontroly opätovne ani v zápisnici o ústnom pojednávaní, ktorej predmetom bolo začatie výkonu daňovej kontroly opätovne neuviedol žiadne dôvody začatia daňovej kontroly, ich obsah, ani rozsah v akom bude vykonávaná, čo je v rozpore so zásadou úzkej súčinnosti a s daňovým poriadkom, ako aj s judikatúrou Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 314/2015 z 16.12.2015. V ďalšom žalobnom bode namietal porušenie § 46 ods. 10 Daňového poriadku, ktoré nebolo podľa jeho názoru správcom dane rešpektované a bolo porušené v neprospech žalobcu. Z judikatúry vyplýva, že ak Protokol ako zákonný podklad pre pokračovanie vo vyrubovacom konaní bol doručený po zákonnej lehote, došlo k porušeniu zákona a takýto Protokol nemôže predstavovať zákonný podklad pre pokračovanie vo vyrubovacom konaní. Jedine zákonný Protokol predstavuje zákonný podklad pre rozhodovanie o vyrubovacom konaní. S poukazom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 24/2010 z 29.06.2010 mal žalobca za zrejmé, že daňovú kontrolu je možné vykonávať jedine v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, pričom ju však nemožno vykonávať dlhšie ako to ustanovuje zákon. Zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť. Správca dane žalobcu nikdy neupozorňoval na to, že mu neposkytuje potrebnú súčinnosť, t.j. napr., že by si správca dane predvolával daňový subjekt a tento by takúto výzvu ignoroval a so správcom dane nekomunikoval. Zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí teda podľa žalobcu bezvýnimočne, t.j. nemá na plynutie vplyv, prípadne prerušenie daňovej kontroly za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane potrebnú súčinnosť. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2009 mal za to, že lehota na výkon daňovej kontroly je zákonná procesná lehota, ktorú zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly a nie je možné, aby ju správca dane nerešpektoval. Ide o lehotu, počas plynutia ktorej je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu. Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže byť vykonávaný len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom a to znamená že nemôže prebiehať neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom tejto zásady. Daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie vytvára protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Takéto závery rešpektoval aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 23S/6/2009 z 14.12.2011. Ďalej namietal, že nie je zrejmé, prečo správca v rámci medzinárodnej výmeny informácií ohľadom spoločnosti SILENT GmbH už hneď v prvej žiadosti z 20.10.2015 nežiadal komplexné informácie o predmetnej spoločnosti, ale ich dopytoval ako doplnenie odpovede s takmer štvormesačným odstupom od doručenia odpovede na prvú žiadosť. Toto doplnenie odpovede bolo pritom zbytočné, nakoľko už z prvej odpovede malo byť správcovi dane zrejmé, že táto spoločnosť v tej dobe už nemala v Nemecku svoje sídlo. Správca dane tak úplne zbytočne predĺžil prerušenie daňovej kontroly a sám svojimi aktivitami spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. Aj žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zaslanú dňa 27.06.2016 maďarskej daňovej správe mal správca dane zaslať skôr, napríklad v termíne žiadosti o MVI do Nemecka z dňa 20.10.2015. Čím sa znova len predlžoval čas prerušenia daňovej kontroly. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný porušil zásadu právnej istoty, pretože v pokračujúcom konaní potom, čo bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie zrušené rozsudkom správneho súdu z 20.04.2018 v pokračujúcom konaní zmenil závery o uznaní odpočítania dane z nákupu tovarov v tuzemsku, ktoré definoval v Protokole o daňovej kontrole vykonanej opätovne a v ktorej rovnako uviedol v rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane z 01.03.2017 a ktoré neboli napadnuté správnou žalobou, pričom správca dane nemôže konať nad rámec jeho zákonom ustanovených povinností. Správca dane však konal v rozpore s § 44 ods. 1 Daňového poriadku, nakoľko využil vrátenie veci zo strany súdu na základe žaloby žalobcu na to, aby zamenil svoje vlastné závery z pôvodnej daňovej kontroly. Na základe daňovej kontroly vykonanej opätovne ukončenej Protokolom z 02.11.2016 bol žalobcovi rozhodnutím určený rozdiel dane z pridanej hodnoty 32 .000,- Eur na strane uskutočnených zdaniteľných obchodov uvedených v daňovom priznaní, pretože správca dane neuznal žalobcovi uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu platiteľovi podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. v pokračovacom konaní a v prvostupňovom rozhodnutí z 25.02.2019 bol správcom dane zmenený záver o uznaní uplatneného práva na odpočítanie dane žalobcom, ktorý už v tomto pokračujúcom konaní neuznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane a bol určený rozdiel dane vo výške 36.576,- Eur. Správca dane neuznal žalobcovi právo na uplatnenie odpočítania dane z tovaru dodaného v tuzemsku pričom táto skutočnosť nebola predmetom žalobných dôvodov a nebola dôvodom, pre ktorý krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vyrubená daň sa tak zvýšila o sumu 4.576,- Eur, pričom daňovou kontrolou vykonanou opätovne bol žalobcovi správcom dane uznaný nárok na odpočítanie dane uplatnenej v daňovom priznaní zo dňa 22.06.2012 a nebolo uznané uplatnenie oslobodenia od dane z tovaru dodaného žalobcom do iného členského štátu inému platiteľovi dane na základe rozhodnutia správcu dane z 01.03.2017. Správca dane prehodnotením svojich záverov v rozhodnutí napadnutom odvolaním z 01.03.2017, ktoré bolo zrušené krajským súdom, porušil zásadu res iudicata, nakoľko v rozhodnutí z 01.03.2017 uznal žalobcovi odpočet dane v plnej sume, všetky predložené dôkazy, vyjadrenia vyhodnotil za dostatočne preukázané pre nárok na odpočítanie dane z tovaru nakúpeného od spoločnosti Mall - finance, s.r.o., pretože zmena záverov správcu dane uvedená v rozhodnutí z 25.02.2019 a v predmetnom rozhodnutí napadnutom v odvolaní o neuznaní uplatnenia odpočítania dane je porušením zásady res iudicata. Zmenou záverov a zmenou výšky dorubeného rozdielu porušil ústavnú zásadu právnej istoty a rozhodol vo veci o veci, v ktorej už predtým rozhodol inak a ktorá nebola predmetom žaloby. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžfk/2/2016 zo dňa 14.06.2018 vo veci Mall - finance, s.r.o. nie je takým dôkazom, ktorý by zmenu hodnotenia dôkazov správcom dane odôvodňoval. Rozsudok súdu ani jeho odôvodnenie nemôžu slúžiť ako nový dôkaz, na základe ktorého správca dane zmenil svoje rozhodnutie. Ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom dokazovania v rámci tohto súdneho konania, ktorého žalobca ako daňový subjekt nebol účastníkom, čím boli porušené jeho práva v zmysle Daňového poriadku a nemal sa teda možnosť ani len vyjadriť a skutkové zistenia uvedené v rozsudku najvyššieho súdu žiadnym spôsobom ovplyvniť. Okrem toho výsledky daňovej kontroly u daňového subjektu Mall - finance, s.r.o., ktoré boli preskúmavané citovaným rozhodnutím najvyššieho súdu mal správca dane k dispozícii, pretože túto kontrolu vykonával ten istý správca dane už v čase pred začatím vykonávania daňovej kontroly opätovne u žalobcu (protokol o daňovej kontrole z 10.11.2014 a rozhodnutie z 07.12.2015). Prevzatie skutkového stavu z citovaného rozsudku a právnych záverov tam vykonaného dokazovania do opakovanej daňovej kontroly v tejto veci je porušením zásad daňového konania, a to konkrétne zásady súčinnosti a zásady rovnosti v zmysle § 3 ods. 2, 7 Daňového poriadku. Zároveň je tento postup v rozpore s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Zmena postupu správcu dane v rozdielnom hodnotení tých istých dôkazov vo vykonávanom vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutí správcu dane a žalovaného krajským súdom je porušením princípu právnej istoty. Doplnil, že účelom správneho súdnictva nie je naprávanie nezákonnosti v postupe orgánov verejnej správy, ale ochrana subjektívnych práv fyzickej a právnickej osoby, pričom je zrejmé, že správca dane porušil princíp právnej istoty, nakoľko rozhodnutie zrušené súdom na základe podanej správnej žaloby zmenil v časti, ktorá nebola napadnutá žalobou a tým zmenil rozhodnutie v neprospech daňového subjektu, ktorého výsledkom je zmena k horšiemu ako bolo pred podaním žaloby, čím porušil zákaz zmeny k horšiemu (reformatio in peius). K doplneniu dokazovania uviedol, že spoločnosť BEN HOLDING Zrt. potvrdila prevzatie tovaru a zároveň prevzatie tovaru bolo potvrdené odberateľom spoločnosťou SILENT GmbH. Mníchov na prepravných dokladoch. Vyjadrenia maďarskej finančnej správy o preverení skladovacích priestoroch spoločnosti BEN HOLDING Zrt. sú neúplné, netýkajú sa relevantného obdobia máj 2012, plnenie daňových povinností tejto spoločnosti je pre posúdenie danej veci žalovaného irelevantné. Správca dane sa odvolával vo svojom rozhodnutí na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/2/2016, avšak z vyjadrenia správcu dane nie je zrejmé ako tento rozsudok súvisí s vykonávaným konaním u žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2012, nakoľko tak ako uvádza správca dane reťazec, ktorý končí spoločnosťou SILENT GmbH. nie je v rozsudku nikde a žiadnym spôsobom popísaný, rozhodnutie správcu dane je v tejto časti nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, napriek tomu, že žalovaný je iného názoru, ktorý už vyjadril v rozhodnutí o odvolaní. Spoločnosť BEN HOLDING Zrt. nemala v zmysle šiestej smernice nadobudnutie tovaru z iného členského štátu priznať, pretože dodávka od spoločnosti SILENT GmbH bola vnútroštátnou dodávkou s miestom dodania v Maďarsku. Nesplnenie registračnej povinnosti spoločnosti SILENT GmbH. v Maďarsku však nemôže byť vyhodnotená na ťarchu dôkazného bremena žalobcu. V ďalšom žalobnom bode namietal, že žalovaný žalobcovi nikdy nepreukázal, že nedošlo k vecnému plneniu dodania kryštálového cukru a že žalobca bol jedným z účastníkov dodávateľsko-odberateľského vzťahu, ktorých spájal jednotiaci zámer - získanie neoprávneného finančného prospechu z vyplatenia nadmerného odpočtu DPH ako to tvrdil žalovaný. Preukázanie týchto skutočností je na ťarchu správcu dane a žalovaného. Daňový subjekt nevedel a ani nevie, či konanie spoločnosti, ktoré sa zúčastnili na obchode s cukrom je podvodným konaním. Poukázal pritom na rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 80/11. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Žalovaný nepreukázal, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré by mohlo byť spojené s daňovým únikom. Žalovaný tak postupoval v rozpore s uvedenou judikatúrou, nesprávne vyhodnotil skutkový a právny stav a jeho rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného nie je v súlade s § 63 ods. 5 Daňového
poriadku. Namietal, že nesprávne závery správcu dane o tom, že žalobca vedel o obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/2/2016, nakoľko bol s tým oboznámený počas výkonu daňovej kontroly dňa 31.03.2016 o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, pretože čo je v rozpore so skutkovým stavom, nakoľko predmetný rozsudok bol vydaný až o 2 roky neskôr dňa 14.06.2018. Žalovaný sa v pokračujúcom vyrubovacom konaní nevysporiadal relevantným spôsobom s námietkami daňového subjektu, ktoré sa týkali neuznania odpočítania dane od spoločnosti Mall - finance, s.r.o., do dnešného dňa neuviedol žiadne nové dôkazy, ktoré zistil v pokračujúcom vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia správnym súdom. Na základe tých istých dôkazov získaných z preverovania spoločnosti Mall - finance, s.r.o. rozhodol bez náležitého zhodnotenia skutkového stavu a predložených dôkazov rozdielne vo vyrubovacom konaní a v pokračujúcom vyrubovacom konaní po rozhodnutí súdu o zrušení rozhodnutí správcu dane. Opakovanie namietal, že rozsudok súdu v konaní u iného daňového subjektu nie je dôkazom ani dôvodom na vyhodnotenie dôkazov s rozdielnym záverom. Správca dane v daňovom konaní nezískal žiadne nové dôkazy, ktoré nemal k dispozícii už pred vydaním prvotného rozhodnutia vo veci vykonanej daňovej kontroly opätovne. Rozsudok NS SR sp. zn. 6 Sžfk/2/2016 žalobcovi nebol nikdy predložený so spisovým materiálom na základe ktorého súd rozhodoval a žalobca nebol účastníkom tohto súdneho dôkazu. Takýto dôkaz je neprípustným dôkazom, pretože žalobca sa nemôže vyjadrovať k veciam, ktoré sú mu z iných konaní neznáme. Žalobca má právo na úzku súčinnosť so správcom dane, čo v tomto prípade nebolo naplnené, pretože nebol nikdy oboznámený so súdnym spisom vo veci spoločnosti Mall - finance, s.r.o. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť a rozpor s § 63 ods. 5 Daňového poriadku a rozpor v administratívnom spise aj z iných dôvodov ako napríklad s tým, že správca dane nepreukázal, na základe ktorých konkrétnych tvrdení dospel k záveru, že nedošlo k dodaniu tovaru pre žalobcu a v konaní nebolo preukázané ani nebolo rozhodnuté, že spoločnosti Mall
- finance, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zdaňovacom období máj 2012 na základe ustanovenia § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., pretože dodala tovar žalobcovi, ale na základe § 69 ods. 5, podľa ktorého vzniká daň uvedením vo faktúre. Správca dane podľa žalobcu v konaniach u žalobcu nepreukázal, že plnenia zodpovedajúce predmetným faktúram, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane neboli skutočne poskytnuté Správca dane nevyhodnotil získané dôkazy o dodaní tovaru do iného členského štátu relevantným spôsobom. Daňový subjekt nezodpovedá za plnenia daňových povinností svojho odberateľa, ak sám dôkazy o dodávke tovaru faktúru, platbu, prepravné dokumenty má predložiť. Ďalej namietal, že správca dane sa odvoláva na rozsudky, avšak ich nepopisoval ani neporovnával so zisteným skutkovým stavom. Ďalej namietal, že zistenie správcu dane v rámci doplnenia dokazovania, že spoločnosť SILENT GmbH., ktorej žalobca dodal tovar si nesplnila registračnú povinnosť v Maďarsku nemôže byť vyhodnotená na ťarchu dôkazného bremena žalobcu. Táto spoločnosť preukázateľne bola osobou identifikovanou pre daň v členskom štáte, pod ktorého identifikačnom číslom si tovar objednala. Potvrdila prevzatie tovaru a zároveň prevzatie tovaru bolo potvrdené odberateľom SILENT GmbH Mníchov. Vyjadrenia maďarskej finančných správy sú neúplné, netýkajú sa relevantného obdobia máj 2012 a jej závery sú irelevantné. U žalobcu teda boli splnené podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona č. 222/2004 Z.z. na uplatnenie práva na oslobodenie od dane na tovar, ktorý bol dodaný do iného členského štátu inému platiteľovi. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že administratívny spis žalovaného vo veci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania je neúplný, skutkový stav, ktorý žalovaný ustálil a z ktorého vychádzal pri napadnutom rozhodnutí je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. Pokiaľ bolo vychádzané zo spisu Mall - finance, s.r.o., ktorého súčasťou boli kompletné administratívne spisy vrátane rozhodnutí daňových orgánov žalobcovi, tieto dokumenty nie sú známe, nikdy s nimi nebol oboznámený, ani s obsahom ani jedného z nich, ani so súdnym spisom Mall - finance, s.r.o., ani s kompletným administratívnym spisom Mall - finance, s.r.o. Preto nevie, ktoré dôkazy ovplyvnili skutkový stav popísaný v predmetnom rozsudku. Preto požiadavka správcu dane uvedená v zápisnici z 25.09.2019 bola nereálna a nesplniteľná, čím bolo porušené minimálne právo žalobcu úzko spolupracovať vyjadrená v § 3 ods. 8 Daňového poriadku. Správca dane podľa jeho názoru neodôvodnil zmenu hodnotenia predložených dokladov u daňových subjektov k uplatneniu odpočítania dane z faktúr za dodanie kryštálového cukru od spoločnosti Mall - finance, s.r.o., ktoré pri predkladajúcom rozhodnutí boli uznané. Bolo tým porušené dôkazné bremeno, ktoré nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukazovanie všetkých alebo akýchkoľvek skutočností. Mal za to, že správca dane v rozpore s ustálenou judikatúrou nepriznal právo na odpočítanie dane z dodávky tovaru žalobcovi na základe skutočností, ktoré nastali u subdodávateľov jeho dodávateľa a táto skutočnosť nemôže tvoriť dôkazné bremeno žalobcu. Administratívny spis neobsahuje všetky dokumenty, na ktoré správca dane sa odvoláva pri rozhodovaní, a to administratívny spis daňovej kontroly Mall - finance, s.r.o. spolu so súvisiacimi následnými konaniami odvolacím a súdnym. Ďalej namietal konkrétnu citáciu zo strany 13 napadnutého rozhodnutia, ktorú považoval za nepreskúmateľnú a zmätočnú, teda rozpornú s § 63 ods. 5
Daňového poriadku. V nadväznosti na rozsudok SD EÚ C-277/14 mal za to, že v posudzovanom prípade správca dane, ani žalovaný nepreukázali skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalobcu vedel alebo mal vedieť, že dodanie malo byť súčasťou podvodu na DPH. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk/1/2018 vyvodil záver, že v danom prípade nemožno žalobcovi odmietnuť právo na odpočet DPH splatnej alebo zaplatenej za službu alebo tovar, ktorú prijal a použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ak sa nepreukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH. Správca dane žiadnym spôsobom nepreukázal vedomosť žalobcu o zapojení sa do schémy, či fiktívneho fakturačného reťazca, ani nutnosť jeho vedomosti o takejto skutočnosti. Záverom navrhoval napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť.
Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
5. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe trval na výroku napadnutého rozhodnutia, pričom poukázal na jeho odôvodnenie, ako aj dôkazy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Podľa jeho názoru žalobca v žalobe neuvádza také skutočnosti, ktoré by svojou podstatou mali vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, nakoľko žalovaný z obsahu žaloby zistil, že žalobca v žalobných námietkach zotrval na dôvodoch, ktoré uviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, resp. tieto rozšíril a viedol formuláciou vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia žalovaného. S týmito námietkami sa žalovaný vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a na svojich záveroch trvá. Zdôraznil, že oznámenie o daňovej kontrole z 30.06.2021 obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku, pričom poukázal na § 44 ods. 1 Daňového poriadku, ktorý jednoznačne vymedzuje dôvod a cieľ daňovej kontroly, pričom ustanovenie § 44 ods. 4 písm. c/ nepojednáva o iných dôvodoch a cieľoch daňovej kontroly vykonanej opätovne a tiež neustanovuje iné povinnosti správcovi dane. K ďalším námietkam uviedol, že žiadosť o vykonanie daňovej kontroly a poskytnutie podkladov a informácií z 22.04.2015 bola zaslaná z Ministerstva vnútra SR, Prezídiom policajného zboru, ktoré nie je orgánom činným v trestnom konaní v zmysle príslušných zákonných ustanovení. Tiež nie je pravdou tvrdenie žalobcu o absencii požiadavky na výkon daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj 2012 v uvedenej žiadosti MVSR. Poukázal pritom aj na závery správneho súdu v predchádzajúcom jeho rozsudku. K nálezu Ústavného súdu SR I ÚS 314/2015 uviedol, že v ňom riešené merito veci nie je totožné s prejednávaným prípadom žalobcu. K rozsudku Najvyššieho súdu SR 6 Sžfk/2/2016 uviedol, že pojednáva vo veci spoločnosti Mal - finance, s.r.o. o nepreukázaní materiálneho plnenia v reťazci spoločnosti Euro IMPEX, s.r.o. - Mal - finance, s.r.o. - žalobca. Ďalej skonštatoval, že z administratívneho spisu je zrejmé, že tovar - kryštálový cukor dodávaný spoločnosti SILENT GmbH mal byť žalobcovi dodaný spoločnosťou Mal - finance na základe sporných faktúr. V predmetnom rozsudku sa uvádza, že „Vzhľadom na spochybnenie existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, je dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt - žalobcu, spočívajúca len v predložení formálne vyhotovených daňových dokladov nedostatočné. Senát Najvyššieho súdu prisvedčil argumentácii žalovaného, že z celého dokazovania je zrejmé, že k materiálnemu plneniu v danom prípade nedošlo, ...“ . Z vyjadrení žalobcu je tiež zrejmé, že v máji 2012 ho oslovil pán Z. s obchodnou ponukou, ktorá spočívala v obchodovaní s cukrom, pretože mal problém to prefinancovať. Žalobca súhlasil za dohodnutých podmienok s ponukou obchodu s cukrom a dohodli sa, že celý obchod zabezpečí až ku konečnému odberateľovi s tým, že odberateľ si tovar skontroluje, uhradí na jeho účet a až potom sa môže uskutočniť preprava k odberateľovi na miesto dodania, prefinancovanie spočíva v tom, že zahraničný odberateľ uhrádza faktúry oslobodené od DPH a on spoločnosti Mal - finance , s.r.o. uhrádzal faktúry s DPH, čo vyplýva zo zápisníc spísaných správcom dane. Z vyjadrení žalobcu k zisteniam v priebehu daňovej kontroly, že na ústnych pojednávaniach, že nevedel nič o preprave tovaru, nevedel na koho náklady bola uskutočnená, nepoznal prepravcov, resp. o prepravu sa nestaral, nakoľko celý obchod dohodol pán Z., ktorý mal dodávateľa aj odberateľa cukru, nebol prítomný pri preberaní a nakladaní tovaru. Žalobca ani deklarovaný dodávateľ spoločnosť Mal - finance, s.r.o. nepreukázali, že došlo k materiálnemu plneniu v zmysle sporných faktúr. Z vyjadrení a vykonaného dokazovania správcu dane je zrejmé, že tovar deklarovaný na odberateľských faktúrach je tovar, ktorý bol žalobcovi dodaný spoločnosťou Mal - finance, s.r.o. na základe sporných faktúr a bol dodaný spoločnosťou Euro IMPEX, ktorej konateľ si nepamätal meno osoby, ktorá mu tovar dodala. Žalobca nepreukázal existenciu tovaru uvedeného na sporných faktúrach od spoločnosti Mal - finance, s.r.o. a súčasne na odberateľských faktúrach pre spoločnosť SILENT GmbH. Nesúhlasil s námietkou nepreskúmateľnosti, nakoľko sa dostatočne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia. S ďalšími námietkami žalobcu nesúhlasil. Záverom skonštatoval, že postupoval v súlade so zákonom a navrhol žalobu zamietnuť.
6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na žalobe a všetkých žalobných bodoch v celom rozsahu. Vyjadreniami k osobe, ktorá podala žiadosť o vykonanie daňovej kontroly sa podľa jeho názoru žalovaný snaží bagatelizovať skutočnosti uvedené v bode III. správnej žaloby. Dôvody pri vykonávaní daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku nie je možné ľubovoľne zamieňať, resp. obchádzať. S ďalšími časťami vyjadrenia žalovaného nesúhlasil a odôvodnil ich spôsobom obdobným uvedeným v podanej správnej žalobe.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a pre toto konanie miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žiadny z účastníkov nenavrhol, aby bolo nariadené pojednávanie a nevyžadoval si to ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu dňa 23.02.2022. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho skráteného znenia na úradnej tabuli súdu dňa 07.04.2022 (§ 137 ods. 3 SSP).
8. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
9. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
10. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
11. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
12. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
15. Podľa § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.
16. Podľa § 43 ods. 8 zákona č. 222/2004 Z.z. ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. a/ alebo c/ do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. a/ alebo c/ v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota.
17. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z. (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
18. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
19. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 20. Podľa § 24 ods. 1, 2 Daňového poriadku (1) daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 21. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
22. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
23. Podľa § 44 ods. 4 Daňového poriadku daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne, a/ ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, b/ ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35) c/ na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva, d/ na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.
24. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom a/ doručenia protokolu podľa odseku 8, b/ doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c/ zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.
25. Podľa § 46 ods.10 Daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.
26. Podľa § 61 ods. 1, 3 až 5 Daňového poriadku (1) Správca dane daňové konanie a/ preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b/ môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a) (3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. (4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
27. Podľa § 63 ods. 2 a 5 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak. (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
28. Predmetom preskúmavacieho konania bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty určený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie máj 2012, súčasne mu nebol priznaný nadmerný odpočet za toto zdaňovacie obdobie a bola mu vyrubená vlastná daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty z dôvodu, že nepreukázal splnenie podmienok na oslobodenie od dane pri tovare prepravenom z tuzemska do iného členského štátu odberateľovi SILENT GmbH., ako aj nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti Mal-finance, s.r.o., nakoľko nepreukázal existenciu materiálneho plnenia - dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a postup, ktorým ich vydaniu predchádzal. Rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP).
29. Žalobca s oporou v náleze Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 334/02 z 13.05.2003 primárne namietal, že správca dane v Oznámení o daňovej kontrole ani v zápisnici o ústnom pojednávaní, ktorá bola spísaná pri začatí daňovej kontroly, neoznámil žalobcovi dôvod a cieľ opätovného výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, za ktoré už bola vykonaná daňová kontrola, čím porušil základné práva žalobcu a základné zásady daňového konania - zásadu zákonnosti a úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, a teda konal v rozpore s § 3 ods. 1, 2 a 8 Daňového poriadku.
30. Na výkon a začatie daňovej kontroly tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, ktorú je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne (ďalej len „opätovná daňová kontrola“) sa vzťahujú ustanovenia Daňového poriadku týkajúce sa daňovej kontroly, nakoľko špeciálne ustanovenia pre opätovnú daňovú kontrolu (okrem podmienok pre oprávnenosť jej začatia v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku) zákon neustanovuje. Oznámenie o daňovej kontrole z 30.06.2015 mimo iného obsahuje deň začatia a miesto výkonu daňovej kontroly - 31.07.2015 o 09,00 hod. v sídle správcu dane, označenie druhu dane - daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, ako aj informáciu, že ide o opätovnú daňovú kontrolu v zmysle § 44 ods. 4 písm. c/ Daňového poriadku, t.zn. obsahuje všetky zákonom predpísané obsahové náležitosti. Táto námietka žalobcu dôvodná nebola, pretože z označeného oznámenia vyplýva, že opätovná daňová kontrola sa začala v súlade § 46 ods. 1 Daňového poriadku, kde zákon nevyžaduje pred jej začatím osvedčiť a v oznámení osobitne vyjadriť dôvod začatia daňovej kontroly. Ani z ust. § 45 ods. 1 Daňového poriadku neplynie právo kontrolovaného
daňového subjektu, v postavení ktorého bol žalobca, aby mu bol oznámený alebo preukázaný špecifický dôvod vykonania opätovnej daňovej kontroly začatej na základe oznámenia. Daňová kontrola sa v súlade s § 46 ods. 2 Daňového poriadku vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Začatie daňovej kontroly spôsobom podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku predpokladá v zápisnici o začatí daňovej kontroly mimo iného uviesť aj dôvod začatia daňovej kontroly. To však nebol prípad opätovnej daňovej kontroly vykonanej správcom dane u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, ktorá bola začatá v súlade s § 46 ods. 1 Daňového poriadku oznámením so všetkými náležitosťami. Dôvody na jej začatie v zmysle § 46 ods. 3 Daňového poriadku neboli (čo nebolo sporené, žalobca to nenamietal). Žalobca, ako daňový subjekt, ktorý bol podrobený opätovnej daňovej kontrole začatej oznámením, tak nemal v zmysle uvedených ustanovení Daňového poriadku právo domáhať sa preukázania bližšieho dôvodu vykonania opätovnej daňovej kontroly (ktorý z jej priebehu zrozumiteľne vyplynul) začatej a vykonanej u neho, než bol dôvod, o ktorom bol oznámením informovaný (z ust. § 44 ods. 4 písm. c/ Daňového poriadku plynie, že opätovná daňová kontrola bola začatá na podnet ministerstva, resp. žalovaného). Také oprávnenie žalobcu nemožno vyabstrahovať ani z nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 334/02 z 13.05.2003, ktorý sa vzťahuje na odlišnú právnu úpravu platnú v Českej republike (žalobca jej podobnosť či blízkosť netvrdil), pričom ani nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 314/2015 z 16.12.2015, ktorý naň odkazuje v inej otázke (týkajúcej sa prekážok vykonania opätovnej daňovej kontroly), taký záver neprevzal. Pokiaľ žalobcovi chýbalo vyjadrenie účelu alebo cieľa opätovnej daňovej kontroly, ten vyplýva priamo z ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov ( v danom prípade išlo o zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012).
31. Podľa § 46 Daňového poriadku (1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. (2) Ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. (3) Správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, 33)alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.
32. Ďalej žalobca namietal nezákonnosť opätovne vykonanej daňovej kontroly, ktorá sa začala na základe žiadosti správcu dane, hoci podnet na jej vykonanie dal žalovaný, ktorý podľa neho nebol skutočným pôvodcom podnetu, ale bol ním samotný správca dane, ktorý o to žalovaného požiadal. Správca dane však v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku nie je subjektom, ktorý môže dávať podnet alebo priamo žiadať o vykonanie opätovnej daňovej kontroly. Zo strany štátnych orgánov tak podľa žalobcu došlo k šikanóznemu vedomému obchádzaniu zákona, resp. ku konaniu v rozpore s § 44 ods. 4 Daňového poriadku. Samotné začatie daňovej kontroly je nezákonné a tým pádom je nezákonná aj celá daňová kontrola a na ňu nadväzujúce vyrubovacie konanie. Poukázal na to, že v danom prípade došlo k absurdnej a nezákonnej situácii, kedy správca dane nezačal vo veci sám konať na základe žiadosti
OČTK, následne požiadal žalovaného o podnet, pričom už disponoval žiadosťou OČTK a následne tento dostal, a až na základe tohto podnetu začal správca dane vo veci konať - vykonávať daňovú kontrolu, čím konal na základe podnetu, ktorý si sám vypýtal, čo je v rozpore s Daňovým poriadkom. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/127/2006, judikát NS SR R127/2006, v zmysle ktorého daňovú kontrolu môže správca dane v zásade použiť len raz, má pritom konať primerane, profesionálne a účelne.
33. K obdobnej námietke žalobcu sa správny súd už vyjadril v bode 36. predchádzajúceho rozsudku sp.zn. 24S/134/2017-74 zo dňa 20.04.2018 nasledovne: „Opodstatnené neboli ani námietky nezákonnosti daňovej kontroly tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná. Takáto „opakovaná“ kontrola môže byť vykonaná na podnet žalovaného a teda nie „kedykoľvek si správca dane zmyslí“, pričom jeho prípadná svojvôľa je eliminovaná práve filtračným mechanizmom podnetu žalovaného, ktorý je od správcu dane odlišným, inštančne vyšším (nadriadeným) orgánom verejnej správy“. Na tomto názore správny súd zotrváva a dopĺňa, že vyhodnocovanie podmienok, u ktorých daňových subjektov sú (alebo nie sú) dôvody na vykonanie opätovnej daňovej kontroly splnené je vnútornou záležitosťou Finančnej správy SR, ktorej súčasťou sú správca dane a žalovaný. Nejde o postup striktne upravený Daňovým poriadkom, avšak nachádza svoj odraz v oprávnení na samostatnú vyhľadávaciu činnosť v zmysle § 36 Daňového poriadku, ktorá sa vykonáva aj bez súčinnosti s daňovými subjektmi (teda internými procesmi). Požiadavka správcu dane o vydanie podnetu na vykonanie opätovnej daňovej kontroly adresovaná žalovanému tak nebola porušením zákona, ktorý internú komunikáciu orgánov finančnej správy neupravuje, ani jeho obchádzaním. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe argumentoval tým, že nešlo o požiadavku OČTK, pretože o vykonanie opätovnej daňovej kontroly požiadalo Ministerstvo vnútra SR a preto bol postup v zmysle podania podnetu podľa § 44 ods. 4 písm. c/ Daňového poriadku správny. S poukazom na ustanovenia § 10 ods. 1, 8, 9 a 10 Trestného poriadku, ktoré vymedzujú orgány činné v trestnom konaní, možno súhlasiť s názorom žalovaného v rozsahu, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva (žalobca to ani netvrdil), že „Žiadosť o vykonanie daňovej kontroly a poskytnutie podkladov a informácií“ Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície - expozitúra stred Banská Bystrica z 22.04.2015 v znení jej doplnenia z 12.05.2015 podpísaná „riaditeľom“ (teda nie vyšetrovateľom, povereným príslušníkom PZ a pod.) bola podaná orgánom činným v trestnom konaní. Neprichádzal tak v úvahu postup predpokladajúci uplatnenie § 44 ods. 4 písm. d/ Daňového poriadku, ako to namietal žalobca, nakoľko na to v administratívnom spise chýba zodpovedajúci podklad, z ktorého by bolo bez pochybností zrejmé, že išlo o žiadosť orgánu činného v trestnom konaní. Námietka porušenia ust. § 44 ods. 4 Daňového poriadku preto nebola dôvodná. Šikanóznym výkonom oprávnení nemôže byť postup, ktorým sa uplatňuje zákon ním predpokladaným spôsobom. Dopady rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/127/2006, judikát NS SR R127/2006 na prejednávanú vec žalobca bližšie neindividualizoval, na základe čoho správny súd, ktorý je viazaný len konkrétne vyjadrenými žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), nemal dôvod sa ním zaoberať.
34. Žalobca namietal, že správca dane môže u toho istého subjektu vykonávať daňovú kontrolu rovnakej dane za rovnaké obdobie len pokiaľ druhá daňová kontrola bude mať vymedzený odlišný rozsah. V žiadnom prípade nie je možné vykonanie opakovanej daňovej kontroly len pre účely konvalidovania pochybení správcu dane pri predchádzajúcej daňovej kontrole, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 314/2015 z 16.12.2015. Argumentoval, že z judikatúry Ústavného súdu SR a ČR vyplýva, že vykonaním opakovanej daňovej kontroly správca dane porušil aj zásadu res iudicata a v prípade, ktorý je predmetom tejto žaloby tak bolo postupované v rozpore s § 44 ods. 4 Daňového poriadku. Takýmto postupom bola podľa neho porušená zásady právnej istoty v daňovom konaní, a teda došlo k nezákonnému zásahu do práv žalobcu. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože podľa obsahu spisu neboli splnené zákonné podmienky na výkon daňovej kontroly opätovne, keďže daňová kontrola bola vykonaná na tej istej dani a za rovnaké zdaňovacie obdobie máj 2012 ako bola prvá kontrola, pričom správca dane ani žalovaný nedisponovali žiadnymi novými skutočnosťami, ktoré by neboli mali k dispozícii počas výkonu riadnej daňovej kontroly.
35. Podľa ust. § 44 ods. 4 písm. c/ Daňového poriadku opätovnú daňovú kontrolu u toho istého daňového subjektu je možné vykonať na podnet žalovaného, pričom zákon ďalšie podmienky na jej vykonanie nestanovuje. Súčasťou administratívneho spisu (č.l. 12) je podnet žalovaného z 15.06.2015 na vykonanie daňovej kontroly tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná a
to opätovne u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, t.j. zákonné podmienky na opätovnú daňovú kontrolu boli splnené. Z obsahu „Žiadosti o vykonanie daňovej kontroly a poskytnutie podkladov a informácií“ Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície expozitúra stred Banská Bystrica z 22.04.2015 v znení jej doplnenia z 12.05.2015, ktorá je súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že žalobca (a iné osoby) sa mal zapojiť do reťazových obchodov s cukrom, pričom spoločnosti zapojené do reťazca dovážali cukor z Poľska a vyvážali ho do Českej republiky a neskôr mali byť obchody realizované len fiktívne, bez reálne nakúpeného a dovezeného cukru, pričom žalobcovi mala cukor dodávať spoločnosť Mal - finance, s.r.o. a táto spoločnosť ho mala nadobúdať v 1. a 2. štvrťroku 2012 od tam uvedených spoločností (vrátane Euro-IMPEX, s.r.o.), pričom bolo preukázané, že k zdaniteľnému plneniu nikdy nedošlo a bola spochybnená existencia tovaru (s poukazom na výsledok daňovej kontroly u Mal- finance, s.r.o., kde neboli uznané žiadne nadobudnutia tovaru touto spoločnosťou). Uvedená žiadosť tak obsahuje informáciu štátneho orgánu, že na základe preukázaných skutočností existuje dôvodné podozrenie, že žalobca bol súčasťou reťazca spoločností realizujúcich fiktívne obchody s cukrom. Túto informáciu z roku 2015 počas daňovej kontroly vykonanej u žalobcu v roku 2012 správca dane nemal ani mať nemohol. Nedošlo preto z tohto dôvodu k jeho pochybeniu, ktoré by sa opätovnou daňovou kontrolou naprávalo, nakoľko z obsahu Protokolu z tejto daňovej kontroly z 27.09.2012, ktorý je súčasťou spisu, také zistenie nevyplýva. Vzhľadom na to, že išlo o informáciu, ktorá mala významný vplyv na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, čo bolo účelom daňovej kontroly, bolo potrebné jej účel dosiahnuť opätovným vykonaním daňovej kontroly, nakoľko boli získané nové informácie oprávňujúce jej vykonanie. Vykonaniu opätovnej daňovej kontroly u žalobcu tak nebránili ani obmedzujúce závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze sp. zn. I ÚS 314/2015 z 16.12.2015.
36. Ďalším žalobným bodom žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia porušením ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku, pretože opätovná daňová kontrola bola začatá dňom 31.07.2015 a ukončená bola dňa 07.11.2016 doručením Protokolu, ktorý tak nebol zákonným podkladom pre vykonanie daňovej kontroly, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 24/2010 z 29.06.2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf 1/2009 ako ak Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 24S/6/2009. Tiež namietal, že nie je zrejmé, prečo správca dane v rámci medzinárodnej výmeny informácií (MVI) ohľadne spoločnosti SILENT GmbH. už hneď v prvej žiadosti z 20.10.2015 nežiadal komplexné informácie, ale ich dopytoval ako doplnenie s takmer štvormesačným odstupom od doručenia odpovede, pričom toto doplnenie bolo zbytočné, nakoľko už z prvej odpovede správca dane vedel, že spoločnosť v tej dobe už nemala v Nemecku svoje sídlo, čím správca dane spôsobil prieťahy v konaní. Obdobne to namietal vo vzťahu k žiadosti o MVI zaslanej dňa 27.06.2016 do Maďarska, čím došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1 daňového poriadku.
37. V predchádzajúcom rozsudku sp.zn. 24S/134/2017-74 zo dňa 20.04.2018 správny súd zaujal k obdobným námietkam žalobcu nasledovné stanovisko, na ktoré odkazuje: „Aj „opakovaná“ daňová kontrola môže byť prerušená, pretože to ust. § 46 ods.10 Daňového poriadku za primeraného použitia § 61 umožňuje. Daňová kontrola sa preruší, ak je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (21a/ Napríklad zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010). Daňová kontrola bola prerušená práve z dôvodu podaných žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií a spokračovaná bola bezprostredne po obdržaní ich výsledku. So zohľadnením celkového trvania daňovej kontroly (§ 46 ods. 10 Daňového poriadku) a s prihliadnutím na celkový čas opakovaného prerušenia daňovej kontroly, počas ktorého lehoty neplynuli, nemožno predmetnú „opakovanú“ daňovú kontrolu považovať za nezákonnú ani neproporcionálnu. Teda daňovou kontrolou nebolo neprimerane zasiahnuté do práv žalobcu, nakoľko správca dane postupoval spôsobom predpokladaným zákonom. Daňová kontrola bola začatá dňa 31.07.2015 doručením oznámenia o jej začatí a protokol z daňovej kontroly, ktorým sa daňová kontrola končí bol žalobcovi doručený dňa 07.11.2016. Prerušenie daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií trvalo od 11.11.2015 do 25.02.2016 a od 07.07.2016 do 10.08.2016....“. Doplniť možno, že v súlade s § 61 ods. 5 Daňového poriadku lehoty počas prerušenia daňovej kontroly lehoty podľa tohto zákona neplynú, teda od 11.11.2015 do 25.02.2016 a od 07.07.2016 do 10.08.2016 spočívala aj jednoročná lehota na vykonanie opätovnej daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Bezvýnimočnosť časového rámca na vykonanie daňovej kontroly, ktorú žalobca akcentoval, pre prípad zákonného prerušenia daňovej kontroly neplatí. Nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 24/2010, na ktorý poukázal žalobca, sa týka prípadu, kde bola prekročená lehota na vykonanie daňovej
kontroly bez toho, aby došlo k jej prerušeniu, preto jeho závery na prejednávanú vec nedopadajú. Z tohto dôvodu je bez bližšieho právneho významu, či žalobca poskytoval správcovi dane súčinnosť. Na prejednávanú vec sa nevzťahuje ani rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2009 z 29.01.2009, pre závery ktorého bola podkladom absolútne odlišná právna úprava ust. § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31.08.2007, ani rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/1/2016 z 30.05.2016, ktorého podkladom bola práva úprava § 25a zákona č. 511/1992 Zb. neumožňujúca prerušenie daňovej kontroly za účelom MVI, čo je úplne nekompatibilné s právnou úpravou použitou pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Odlišná právna úprava ako aj odlišný skutkový stav bol aj v prípade rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 24S/6/2009. Vzhľadom na uvedené neboli v rozsahu uvedených žalobných námietok zistené dôvody nezákonnosti Protokolu, ako podkladu pre vyrubovacie konanie. 38. K namietaným prieťahom možno doplniť, že správca dane je povinný postupovať vždy tak, aby dosiahol účel daňovej kontroly v zmysle ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Pokiaľ pri preverovaní skutočností predložených žalobcom vyvstala potreba preveriť niektoré dôležité okolnosti v zahraničí, pristúpil k MVI, na využitie ktorého bol oprávnený (čo sporné nebolo. Z obsahu doplnenia odpovede je zrejmé, že správca dane nedoplňoval svoju žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií ale žiadal o úplné zodpovedanie pôvodnej žiadosti, ktorá odpoveď bola doplnená v odseku C6 formuláru (č.l. 44 administratívneho spisu - prijatie/ zaúčtovanie a priznanie/zaplatenie tovaru žalobcom v Spolkovej republike Nemecku nebolo potvrdené). Ani zaslaním žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií do Maďarska správca dane nijako vecne ani časovo nepochybil, pretože ňou mienil overiť skutočné dodanie tovaru prepravcom, potom čo sa dodanie tovaru prostredníctvom nemeckej daňovej správy nepotvrdilo. Koordinácia časovej a vecnej následnosti jednotlivých úkonov daňovej kontroly je plne na úvahe správcu dane, ak neprekročí lehoty a doby stanovené zákonom. Žalobca nenamietal, že došlo k zbytočným prieťahom, ktoré by boli vo vzťahu k výsledku týchto úkonov (ich vplyvu na celový výsledok daňovej kontroly) ako aj k celkovému času potrebnému na ich realizáciu (v pomere k lehote jedného roku na vykonanie daňovej kontroly) zjavne disproporčné a z akých dôvodov, preto nie je úlohou správneho súdu sa tým v rámci prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia zaoberať.
39. Žalobca namietal, že faktúrami, prepravnými dokladmi a dokladmi o úhrade preukázal dodanie tovaru do iného členského štátu v zmysle § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., pričom nesplnenie registračnej povinnosti spoločnosťou SILENT GmbH. nemôže byť na jeho ťarchu, pretože nie je podmienkou, že nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v krajine kde končí preprava, pričom uvedená spoločnosť preukázateľne bola identifikovaná pre daň v inom členskom štáte. Ďalej namietal, že žalovaný žalobcovi nikdy nepreukázal, že nedošlo k vecnému plneniu - dodaniu kryštálového cukru a že žalobca bol jedným z účastníkov dodávateľsko - odberateľského vzťahu, ktorých spájal jednotiaci zámer v získaní neoprávneného prospechu. Nebolo mu je zrejmé ani to, ako súvisí s konaním rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 a rozhodnutie je v tejto časti nezrozumiteľné.
40. Žalobcovi nebol na ťarchu samotný fakt, že nadobúdateľ tovaru, ktorým podľa predložených dokladov mala byť spoločnosť SILENT GmbH., Mníchov nebol osobou identifikovanou pre daň v Maďarsku. Zásadným skutkovým záverom, ktorý bolo spolu s ďalšími podkladom prvostupňového rozhodnutia, bol fakt, že nebolo preukázané nadobudnutie tovaru prepraveného z tuzemska do iného členského štátu označenou spoločnosťou identifikovanou pre daň v Nemecku, dodanie tovaru tejto, prípadne inej osobe. Správca dane a žalovaný k tomuto skutkovému záveru dospeli hodnotením viacerých nezávislých dôkazov vo vzájomných súvislostiach. Jednými z nich bolo poznatky získané prostredníctvom viacerých MVI, z ktorých vyplynulo, že spoločnosť SILENT GmbH., Mníchov ani spoločnosť BEN HOLDING Zrt., Budapešť, ktorá bola, bez preukázania akéhokoľvek zmluvného alebo účtovného základu, uvedená na medzinárodných nákladných listoch CMR spolu so SILENT GmbH., ako príjemca tovaru, nepriznali vo svojich daňových priznaniach za zdaňovacie obdobie máj 2012 nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Deklarovaný nadobúdateľ SILENT GmbH. tovar v Maďarsku legálne nadobudnúť nemohol, pretože tam pre daň identifikovaný nebol, z ktorého dôvodu ho nemohol ani v rámci vnútroštátneho dodania previesť na BEN HOLDING Zrt., ako to tvrdil konateľ SILENT GmbH. Legálne tak mohol urobiť len ako intrakomunitárne dodanie, kde osoba identifikovaná pre daň v Nemecku - SILENT GmbH. by dodala tovar spoločnosti identifikovanej pre daň v Maďarsku - BEN HOLDING Zrt., čo sa preverovaním prostredníctvom MVI nepotvrdilo. Dodanie tovaru nemožno považovať na účely oslobodenia od dane za preukázané, pokiaľ k nemu nedošlo v
súlade so zákonom, resp. v prípade, ak to nie je daňovým subjektom preukázané (§ 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., § 24 Daňového poriadku). Nedodaniu tovaru spoločnosti BEN HOLDING Zrt., okrem chýbajúcich podkladov osvedčujúcich legálnosť nadobudnutia tovaru, nasvedčuje aj zistenie, že jej sídlo uvedené v CMR predstavuje obytný dom, kde nie je možné vykladať tony cukru. Konateľ deklarovaného nadobúdateľa SILENT GmbH. A. L. žalobcu nepoznal, nepamätal si naňho, v Maďarsku nemal žiadny sklad a vyslovil predpoklad o trojstrannej transakcii, na preukázanie ktorej neboli predložené ani inak získané absolútne žiadne podklady osvedčujúce splnenie podmienok pre oslobodenie tovaru v rámci trojstranného obchodu podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z.z. Nebolo tak preukázané dodanie odoslaného alebo prepraveného tovaru, ktoré sa jednoznačne viaže k osobe nadobúdateľa, pretože v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku prosté prepravenie tovaru do iného členského štátu nepredstavuje činnosť obsahovo determinujúcu zdaniteľné plnenia, ktoré sú ekonomickou kategóriou sledujúcou dosiahnutie obratu a zisku ako účelu podnikania .
41. Ďalšími rozhodujúcimi skutkovými zisteniami boli poznatky získané nahliadnutím do spisu správcu dane z daňovej kontroly spoločnosti Mal - finance, s.r.o. za zodpovedajúce zdaňovacie obdobie. Protokol z daňovej kontroly Mal-finance, s.r.o. bol vypracovaný dňa 10.11.2014, (je súčasťou administratívneho spisu č.l. 31) pričom protokol z prvej daňovej kontroly žalobcu bol z 27.09.2012, t.zn. správca dane v tom čase nemal poznatky ohľadom spoločnosti Mal-finance, s.r.o., ktorá bola deklarovaným dodávateľom žalobcu, čo opätovne poukazuje na to, že správca dane v tom čase nemal všetky relevantné informácie, ku ktorým sa dostal až neskôr. Správca dane oboznámením sa s výsledkami miestneho zisťovania a daňovej kontroly u daňového subjektu Mal-finance, s.r.o., vrátane rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z 14.06.2018, zistil, že neboli preukázané dodania identického tovaru - cukru, ktorý mal byť následne dodávaný žalobcovi, dodávateľmi tejto spoločnosti, z čoho mu vyplynul logický záver, že z tohto dôvodu nemohol byť tovar reálne dodaný ani žalobcovi. Daňová kontrola v spoločnosti Mal
- finance, s.r.o. bola skončená protokolom a v rámci vyrubovacieho konania jej bol vyrubený rozdiel DPH v sume 35.7600- Eur za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2012 a za I. štvrťrok 2012 v sume 230.86520 Eur, čo vyplynulo z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z 14.06.2018. Tento rozsudok a podklady získané nahliadnutím do spisu z daňovej kontroly mali na vydanie prvostupňového a napadnutého rozhodnutia podstatný vplyv a boli v rámci jeho odôvodnenia použité ako jedny z ich hlavných podkladov. Súvis tohto rozsudku s vyrubovacím konaním voči žalobcovi zrozumiteľne vyplýva z obsahu prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia, kde je uvedené, že tovar - kryštáľový cukor, ktorého dodanie deklaroval žalobca od spoločnosti Mal - finance, s.r.o. bol (mal byť, keďže išlo o fiktívne dodania) ten istý cukor, ktorého dodanie pre žalobcu deklarovala spoločnosť Mal-finance, s.r.o. a teda ten, ktorého dodanie do iného členského štátu deklaroval žalobca, pričom z označeného rozsudku najvyššieho súdu plynie jednoznačne a konečným spôsobom právoplatne uzavretá otázka, že k nedošlo materiálnemu plneniu vo vzťahu k dodávkam tohto cukru spoločnosti Mal-finance, s.r.o. dodávateľom Euro-IMPEX, s.r.o.
42. Závery správcu dane a žalovaného vyplývajú z logického predpokladu spočívajúceho v tom, že pokiaľ bol (mal byť) predmetom zdaniteľných obchodov medzi Mal-finance, s.r.o. a žalobcom ten istý cukor ako bol (mal byť) predmetom dodaní žalobcom do iného členského štátu, čo z plynie dokladov predložených žalobcom, nepreukázaná existencia materiálneho plnenia má priamy dopad aj na dodanie totožného cukru žalobcom spoločnosti SILENT GmbH. Správny súd v rozsudku sp.zn. 24S/134/2017-74 zo dňa 20.04.2018 uviedol, že výsledky MVI neboli spôsobilé vyvrátiť tvrdenia žalobcu alebo spochybniť ním predložené podklady a že nepotvrdenie prijatia (zaúčtovania) a priznania tovaru nemeckej daňovej správe nemožno stotožniť s preukázaným zistením, že tovar nebol skutočne prepravený do Maďarska. Tiež tam uviedol, že také následky nemajú ani objektívne prekážky vo vykonaní riadneho preverenia subjektov v Nemecku alebo v Maďarsku, z dôvodu zániku spoločností, ukončenia podnikania, prevodu alebo iného dôvodu zániku činnosti, ako aj to, žalobca zvládol dôkazné bremeno predložením prepravných dokladov CMR (§ 43 ods. 5 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z) a správca dane by musel preukázať inými dôkazmi, že tovar nebol prepravený do iného členského štátu EÚ. Uvedené platilo len vo vzťahu k v tom čase zistenému skutkovému stavu, ktorý bol po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí správcu dane a žalovaného neskôr (dňa 07.09.2018) doplnený žiadosťami o MVI do Maďarska ohľadom spoločností SILENT GmbH. a BEN HOLDING Zrt. a informáciami z daňovej kontroly Mal-finance, s.r.o., vrátane rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z 14.06.2018. Správcovi dane nič nebránilo v použití skutkových zistení a právnych záverov vyjadrených v tomto rozsudku a v iných doplnených úkonoch, ktoré priniesli zásadne odlišný pohľad na preukázanie dodania tovaru žalobcom alebo na jeho účet do iného členského štátu, pričom žalobca neprodukoval relevantné námietky jeho nepoužiteľnosti v
zmysle ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Z týchto skutkových zistení vyplynulo, že nebolo preukázané nielen dodanie tovaru príjemcovi v inom členskom štáte, ale ani jeho nadobudnutie žalobcom, Dôkazná situácia žalobcu sa tak oproti predchádzajúcemu rozsudku výrazne oslabila, pretože na oboch stranách obchodného reťazca (pri dodaní tovaru žalobcovi ako aj pri dodaní toho istého tovaru do iného členského štátu) chýbali dôkazy preukazujúce uskutočnenie dodania. Presvedčivosť a dôkazná váha doterajších dôkazov tým bola výrazne eliminovaná. Predložením prepravných dokladov CMR (ktoré neobsahovali konkrétne miesto dodania len Maďarsko - Budapešť, pričom dodávky sa u odberateľov nepotvrdili) a faktúr vo svetle nových dôkazov, v súvislosti s už zistenými skutočnosťami, tak nebolo možné vyčerpať žalobcove dôkazné bremeno dodania tovaru do iného členského štátu (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Žalobca teda nedôvodne namietal nepoužiteľnosť označeného rozsudku najvyššieho súdu, nevyjadrenie jeho súvisu s konaním ako aj nevykonanie ďalších úkonov preverovania po zrušení prvých rozhodnutí správcu dane a žalovaného vydaných v dôsledku opätovnej daňovej kontroly. K námietke nepreukázania možno doplniť, že dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, nakoľko správca dane dôvodne spochybnil dodanie tovaru do iného členského štátu na základe dokladov predložených žalobcom.
43. Námietka, že žalobca nebol účastníkom konania pred súdom ani daňového konania a rozsudok mu nebol nikdy predložený zo spisovým materiálom, na základe ktorého súd rozhodoval, čím došlo k porušeniu zásady súčinnosti, dôvodná nebola. Ustanovenia procesných predpisov daňového konania (4 ods. 1 písm. c/, d/ Daňového poriadku) ako aj ustanovenia správneho súdneho konania (§ 32 SSP, obdobne podľa § 250 OSP účinného v čase konania) jednoznačne vymedzujú účastníkov konania. Žalobca v rámci daňovej kontroly u jeho dodávateľa Mal-finance, s.r.o. nebol kontrolovaným daňovým subjektom ani daňovým subjektom, o ktorého právach alebo povinnostiach sa rozhodovalo v daňovom (vyrubovacom) konaní, výsledkom ktorého boli rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane daňovému subjektu Mal-finance, s.r.o. Taktiež žalobca nespĺňal podmienky účastníctva v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, ktoré výsledkom bol rozsudok sp.zn. 23S/5/2016-55 zo dňa 15.06.2016, rovnako ani v konaní pred Najvyšším súdom SR, výsledkom ktorého bol rozsudok sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z 14.06.2018, nakoľko nebol žalobcom, žalovaným ani účastníkom správneho (daňového) konania, výsledok ktorého bol predmetom prieskumu zákonnosti. Pokiaľ neboli splnené podmienky na účastníctvo žalobcu v týchto konaniach, nebol dôvod na to, aby bol žalobca pribratý ako ich účastník. Naopak práve takým postupom by bol porušený zákon.
44. Dňa 27.11.2018 si správca dane nahliadnutím do spisu z daňovej kontroly daňového subjektu Mal- finance, s.r.o. zabezpečil aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z14.06.2018, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 23S/5/2016-55 z 15.06.2016, ktorým zamietol správnu žalobu daňového subjektu Mal-finance, s.r.o. proti rozhodnutiam správcu dane o vyrubení dane na základe výsledkov daňovej kontroly. V rámci ústneho pojednávania do zápisnice z 17.12.2018 bol žalobca oboznámený s obsahom označeného rozsudku, najmä s jeho závermi s dopadom na žalobcu ako súčasti reťazca spoločností pri dodávkach kryštálového cukru. V rámci ústneho pojednávania zachyteného do zápisnice z 11.02.2019 bol žalobca podrobne oboznámený s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z14.06.2018, ku ktorému sa vyjadril v tom zmysle, že z vyjadrenia správcu dane nie je zrejmé, ako tento rozsudok súvisí s vykonaným dokazovaním a neuznaním oslobodenia od dane, na čo správca dane reagoval tak, že predmetný rozsudok súvisí s vykonaným dokazovaním, nakoľko bolo preukázané, že nedošlo k materiálnemu plneniu vo vzťahu k tam označeným faktúram vystaveným spoločnosťou Mal-finance, s.r.o. V zápisnici z 28.11.2019 žalobca uviedol, že sú mu neznáme dokumenty k rozsudku NS SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z14.06.2018 a kompletné spisy, na čo správca dane uviedol, že bol oboznámený o skutočnostiach, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia už pri predchádzajúcich pojednávaniach a následne žalobcu opätovne oboznámil s výsledkom dožiadania týkajúceho sa preverenia zdaniteľných obchodov medzi Mal- finance, s.r.o. a Euro-IMPEX, s.r.o., s výsluchom svedka S. C. a inými dôkazmi. Záverom žalobcu opätovne vyzval na predloženie ďalších dôkazov, ktorými by preukázal hodnovernosť a správnosť údajov uvedených na dodávateľských faktúrach vystavených Mal-finance, s.r.o. ako aj na odberateľských faktúrach pre odberateľa SILENT GmbH. Z priebehu vyrubovacieho konania plynie, že správca dane poskytol žalobcovi potrebnú súčinnosť vo vzťahu k oboznámeniu so všetkými podkladmi prvostupňového rozhodnutia, vrátane rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z14.06.2018. Pokiaľ žalobca namietal, že žalobcovi nikdy nebol predložený spisový materiál, na základe ktorého rozhodoval súd, nebol na to žiadny dôvod, nakoľko žalobca nebol účastníkom tohto konania a spisový materiál súdu, ani úplný obsah administratívneho spisu z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, vedený voči daňovému subjektu Mal-finance, s.r.o., nebol podkladom prvostupňového a napadnutého rozhodnutia.
Ich podkladmi boli len niektoré dôkazy, ktoré si správca dane zabezpečil nahliadnutím do spisu a s ktorými bol žalobca oboznámený a mal opakovane možnosť sa k ich obsahu vyjadriť, čím správca dane vyčerpal svoju súčinnostnú povinnosť voči žalobcovi v tomto zmysle. Z tohto dôvodu nebola dôvodná ani námietka neúplnosti administratívneho spisu a námietka porušenia úzkej spolupráce v zmysle § 3 ods. 8 Daňového poriadku uplatnené v bode XI. správnej žaloby. Žalobca mal právo byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia a právo sa k nim vyjadriť, ktoré využil. Nemal však právo na to, aby jeho pripomienkam a návrhom bolo vyhovené, nakoľko právo na úspech v daňovom konaní právny poriadok nezaručuje.
45. Doplniť je potrebné, že ide bežný postup, ak správcovia daní uplatňujú vo vyrubovacích konaniach použiteľné dôkazy zabezpečené v iných daňových kontrolách, nakoľko duplicitné dokazovanie nie je v súlade s požiadavkou efektivity a bezprieťahovosti v zmysle § 3 ods. 2 Daňového poriadku, pričom taký postup nie je to v rozpore s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Pokiaľ takéto dôkazy a poznatky dosiahnu podobu záverov konajúcich daňových orgánov v právoplatných rozhodnutiach alebo v právoplatných rozhodnutiach správnych súdov, ich legitimita na použitie v iných skutkovo a právne súvisiacich daňových konaniach sa tým len posilňuje. Žalobcove odmietanie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z14.06.2018 ako dôkazu (dôkazom sú úkony správcu dane z inej daňovej kontroly, na základe ktorých boli prijaté skutkové a právne závery, ktoré sú jeho obsahom) tak nemá opodstatnenie a vyznieva účelovo. Podstatnou skutočnosťou navyše je, že pokiaľ bola pre správcu dane rozhodujúcou otázka ne/reálnosti zdaniteľných plnení medzi žalobcom a jeho dodávateľom Mal- finance, s.r.o., ktorá bola právoplatne vyriešená (nielen na úrovni rozhodnutí vo vyrubovacom konaní, ale aj na úrovni rozhodnutí správnych súdov) so záverom, že k materiálnemu plneniu dodaním tovaru medzi nimi Mal-finance, s.r.o. a jeho dodávateľom Euro-IMPEX, s.r.o. nedošlo a tým nemohlo dôjsť ani k materiálnemu plneniu dodaním toho istého tovaru žalobcovi, z čoho plynie, že následne ním alebo na jeho účet nemohol byť tento tovar do iného členského štátu, bol správca dane viazaný závermi tohto rozsudku ako predbežnou otázkou v zmysle § 22 Daňového poriadku, nakoľko išlo o otázku, ktorá bola pre vydanie prvostupňového rozhodnutia podstatná. Na základe vykonaného preverovania a po jeho doplnení (po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí správnym súdom) preto správca dane dospel k priliehavému právnemu záveru, že neboli splnené podmienky oslobodenia od dane v zmysle ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. S oporou v hodnotení všetkých zabezpečených dôkazov vo vzájomných súvislostiach a v súlade s ich obsahom správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal existenciu tovaru uvedeného na sporných faktúrach od spoločnosti Mal-finance, s.r.o. a súčasne na odberateľských faktúrach pre spoločnosť SILENT GmbH. Nebolo pritom dôležité, že z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z14.06.2018 nevyplýva reťazec, ktorý končí spoločnosťou SILENT GmbH., čo namietal žalobca, nakoľko tento skutkový záver bol výsledkom hodnotenia dôkazov vo vzájomných súvislostiach, ku ktorému dospel správca dane na základe jeho úvah v súlade s ich obsahom. Žalovaný výslovne doplnil, že vzhľadom k tomu, že nedošlo k materiálnemu plneniu nemohlo dôjsť ani k dodaniu tovaru do iného členského štátu, s čím možno súhlasiť.
46. Správca dane následkom informácií získaných z daňovej kontroly v spoločnosti Mal-finance, s.r.o. (najmä rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z14.06.2018) prehodnotil svoj pôvodný postoj (v rámci predchádzajúcich zrušených rozhodnutí neuznal žalobcovi len nárok na oslobodenie od dane) ohľadom splnenia povinností na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného dodávateľa Mal-finance, s.r.o. Správca dane uviedol, že ani rozsiahlym šetrením sa mu nepodarilo zistiť pôvod tovaru, ani konečnú spotrebu, čo vyhodnotil ako dôkaz o tom, že s tovarom sa reálne neobchodovalo. Takéto hodnotenie jednoznačne ozrejmuje, že správca v rámci voľného hodnotenia dôkazov každý osobitne ako aj všetkých vo vzájomných súvislostiach s požitím dôkazov získaných nahliadnutím do spisu týkajúceho sa daňovej kontroly Mal-finance, s.r.o. nimi doplnil skutkové závery ním vykonaných úkonov preverovania v rámci daňovej kontroly ako aj vo vyrubovacom konaní tak, že dospel k logickému záveru o neexistencii materiálnych plnení a fiktívnej povahe zdaniteľných obchodov uskutočnených medzi Mal-finance, s.r.o. a jeho dodávateľmi, a tým aj medzi ním žalobcom. Vyhodnotením všetkých pôvodných aj nových dôkazov dospeli správca dane a žalovaný k logickému záveru spočívajúcom v neuznaní odpočítanie dane žalobcu zo sporných faktúr od dodávateľa Mal- finance, s.r.o., nakoľko neboli splnené podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., pretože nebolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení, pričom pokiaľ spoločnosti Mal-finance, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť v zmysle 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., následne žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 citovaného zákona. Žalobca v podanej správnej žalobe, okrem svojich názorov, neuviedol žiadny dôvod, ktorý by preukazoval, že
skutkové a právne posúdenie veci žalovaným bolo urobené v rozpore s obsahom hodnotených listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu alebo v rozpore s logickým myslením. Nemožno teda žalovanému, z dôvodov uvedených v správnej žalobe vyčítať, že dospel k nesprávnym skutkovým a následne právnym záverom.
47. Uvedeným postupom správca dane neporušil zásadu právnej istoty, zásady res iudicata ani zásady zákazu reformatio in peius, ako to namietal žalobca, nakoľko rozsudkom správneho súdu sp.zn. 24S/134/2017-74 zo dňa 20.04.2018 boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia správcu dane (č. 100375193/2017 z 01.03.2017) a žalovaného (č. 101684279/2017 zo dňa 02.08.2017), preto ich účinky po pokračovaní vo vyrubovacom konaní netrvali a nespôsobovali tak prekážku rozhodnutej veci, ktorá zrušením individuálneho správneho aktu zákonným postupom zaniká. Uplatnenie zákazu použitia zásady reformatio in peius nepridalo v úvahu, nakoľko táto zásada je uplatniteľná v trestnom konaní pri ukladaní trestov, aby sa zabránilo prísnejšiemu než pôvodnému potrestaniu v niektorých zákonom vymedzených prípadoch, avšak v daňovom konaní táto zásada nenachádza svoj doraz. Vyrubovacie konanie nemá charakter správneho trestania, kde by mohla byť uvedená zásada analogicky uplatnená (§ 195 písm. c/, d/ SSP), nakoľko sa ním len napráva nedostatok v ne/priznanej a zaplatenej dani, resp. v jej výške. Navyše v súlade s § 3 ods. 5 Daňového poriadku je správca dane pri správe daní povinný z vlastného podnetu vykonať úkony, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik daňovej pohľadávky, t.zn. správca dane by v danom prípade svojou nečinnosťou porušil zákon. Pokiaľ žalobca namietal porušenie princípu právnej istoty s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 502/2015 zo dňa 06.10.2015 s odôvodnením, že správca dane zmenil zrušené rozhodnutie v časti, ktorí nebola napadnutá pôvodnou správnou žalobou s výsledkom zmeny k horšiemu ako bolo pred podaním žaloby, jeho námietka je nekonkrétna a nemá oporu v platnej právnej úprave správy daní. Žalobca konkrétne netvrdil, čo by malo predstavovať naprávanie nezákonnosti vo verejnej správe s dôrazom nato, že správny súd pri vydaní rozsudku v roku 2018 nemohol predpokladať ako bude rozhodnuté v ďalšom konaní, a v čase podania tejto správnej žaloby rozhodnuté nebolo ani nemohlo byť. Do pozornosti je potrebné tiež dať skutočnosť, že rozhodnutie správneho súdu sp.zn. 24S/134/2017-74 zo dňa 20.04.2018 nie je preskúmateľné správnym súdom. Preto možno len vo všeobecnosti doplniť, že nemožno spájať dve rôzne konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktoré síce súvisia, ale predmety ich konania - preskúmavané rozhodnutia medzi sebou nevytvárali vzťahy, z ktorých by bolo možné vyvodiť závery presadzované žalobcom. Predchádzajúce rozhodnutia žalovaného a správcu dane boli zrušené a ich právne účinky zanikli, následkom čoho bol správca dane povinný, bez ohľadu na obsah svojich predchádzajúcich zrušených rozhodnutí, dosiahnuť účel opätovnej daňovej kontroly a na ňu nadväzujúceho vyrubovacieho konania spočívajúci v zistení a vyrubení daňovej povinnosti vo výške zodpovedajúcej zákonu. Žalobca netvrdil a nepreukázal relevantnú právnu prekážku takého postupu správcu dane, vzhľadom na čo boli aj tieto jeho námietky nedôvodné.
48. Nebola dôvodná námietka, že žalovaný nepreukázal žalobcovi, že nedošlo k vecnému plneniu a žalobca bol jedným z účastníkov dodávateľsko - odberateľkého vzťahu, ktorých spájal jednotiaci zámer získania neoprávneného prospechu, ktorú formuláciu žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepoužil. Použil ju správca dane v rozhodnutí z roku 2019, ktoré bolo žalovaným v odvolacom konaní zrušené a vrátené na ďalšie konanie, takže táto časť námietky je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že napadnuté a prvostupňové rozhodnutia neboli založené na daňovom podvode, ale na nepreukázaní podmienok pre oslobodenie od dane, resp. podmienok pre odpočítanie dane, ku ktorým záverom dospel v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžfk/1/2018, neboli dôvodné ani námietky žalobcu uvedené v bode XII. správnej žaloby. Ďalej žalobca uviedol, že z jeho strany došlo k riadnemu plneniu, nekonal s nepoctivým zámerom, správcovi dane predložil všetky potrebné doklady preukazujúce jeho nárok a preukázanie, že žalobca sa stal súčasťou podvodného reťazca ako aj skutočnosť, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia podieľal na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je na ťarchu správcu dane. Nesúhlasil so záverom správcu dane, že bolo potrebné, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti..., pričom nevedel a nevie, či konanie spoločností, ktoré sa zúčastnili na obchode s cukrom je podvodným konaním. Samotná skutočnosť, že dodávateľ žalobcu si v rozhodnom čase nesplnil svoje povinnosti je len dôkazom o protiprávnosti tohto dodávateľa, ale nemožno to považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti konania žalobcu. Z formulácie tohto žalobného bodu VIII. správnej žaloby (obdobne väčšia časť žalobného bodu IX. a XI.) je neurčité, aký mali mať tieto „námietky“ vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, resp. sú nekonkrétne, čo možno hodnotiť
len ako všeobecný nesúhlas žalobcu so spôsobom rozhodnutia žalovaného, ktorý nestačí na to, aby na základe takých námietok mohol správny súd dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd nie je za žalobcu oprávnený nezákonnosť vyhľadávať a jeho nekonkrétne námietky dopĺňať, špecifikovať alebo spresňovať, nakoľko konanie pred správnym súdom je ovládané dispozičnou zásadou (§ 134 ods. 1 SSP). Teda je výlučne na žalobcovi, aby v jednotlivých žalobných bodoch dostatočne určito vymedzil predmet a dôvody preskúmania zákonnosti. Bez vyjadrenia jednoznačného stanoviska žalobcu k tomu, v čom sa žalovaný mýlil a z akých dôvodov, správny súd nemohol uskutočniť preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia s požadovaným výsledkom. Vo všeobecnosti preto možno len doplniť, že rozhodnutia boli založené jednak na nepreukázaní splnenia podmienok oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu a súčasne v inej časti pre nepreukázanie splnenia podmienok na odpočítanie dane z deklarovaných dodaní tovaru od dodávateľa Mal-finance, s.r.o. Správca dane ani žalovaný tak svoje rozhodnutia nezaložili na tom, že žalobca bol účastný daňového podvodu a preto netvrdili a nepreukazovali vedomosť žalobcu o tejto skutočnosti tak, ak to vyplýva napríklad z rozhodnutia SD EÚ vo veci C-80/11.
49. Prvostupňové a napadnuté rozhodnutia sú v tejto časti (nepriznania odpočítania DPH) založené na tom, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH za predmetné zdaňovacie obdobie, nakoľko predložil len faktúry, ktoré boli spochybnené a z ktorých neboli zrejmé skutočnosti, ktoré by dodávky tovaru spoločnosťou Mal-finance, s.r.o. - dodávateľom uvedeným na faktúrach (deklarovaný dodávateľ) osvedčovali. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 8Sžfk/3/2018 z 29.01.2020 (body 74., 75., 79.) uviedol: „Najvyšší súd sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnené vrátenie DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil, inak nie je možné priznať nárok na vrátenie dane. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. Je preto podstatné, aby spochybnenie zdaniteľného obchodu bolo logickým spôsobom špecifikované a vychádzalo z dôkazov predložených a získaných počas daňovej kontroly. Najvyšší súd poukazuje na to, že bez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je len na správcovi dane, aby zistenie skutkového stavu bolo presné a úplné a závisí výlučne od správcu dane, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná. Dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Taktiež je potrebné uviesť, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v ustanovení § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Skutočnosti, vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru, služby alebo jeho obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru, výrobkov, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.“
50. Ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom správca dane nie je povinný vyzývať daňový subjekt alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení
s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého (vo vzťahu k riešeniu problematiky dôkazného bremena v spojení s § 49 a § 51 Zákona o DPH) vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Faktúry predložené žalobcom boli vzhľadom na výsledky daňovej kontroly u deklarovaného dodávateľa Mal-finance, s.r.o. spochybnené a iné dôkazy žalobca nepredložil. Preto správca dane v zápisnici z 28.11.2019 po oboznámení s úkonmi plynúcimi z nahliadnutia do spisu z daňovej kontroly Mal-financne, s.r.o., vrátane rozsudku NS SR sp.zn. 6Sžfk/2/2016 z14.06.2018, na základe ktorých bola sporná existencia materiálneho plnenia, a žalobcu opätovne vyzval na predloženie ďalších dôkazov, ktorými by preukázal hodnovernosť a správnosť údajov uvedených na dodávateľských faktúrach vystavených Mal-finance, s.r.o. ako aj na odberateľských faktúrach pre odberateľa SILENT GmbH., ktoré žalobca nepredložil. Dôkazné bremeno tak zreteľne bolo na žalobcovi. Správca dane vykonal dokazovanie z dôvodu preverenia opodstatnenosti práva na odpočítanie dane z jednotlivých faktúr ako aj za účelom preverenia dodania tovaru, ktoré však nebolo ani nemalo byť zamerané na preukázanie skutočnosti, či došlo alebo nedošlo k vecnému plneniu, na ktoré preukázanie bol povinný žalobca.
51. Zo znenia ust. § 24 Daňového poriadku, vzhľadom na uvedené, nevyplýva záver o zvládnutí dôkazného bremena, na ktorom žalobca založil svoje tvrdenie o existencii materiálneho plnenia, pričom preukázal platby za tovar a predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii (faktúry od Mal-finance, s.r.o.). Pokiaľ daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia dodaného deklarovaným dodávateľom a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH. Taká situácia v danom prípade nenastala. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžfk/27,34-39/2018 z 19.06.2019 „Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi prepismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“
52. Aby mohli byť tvrdené skutočnosti uvedené v predložených faktúrach akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH a jeho verifikovateľnosti, tak ako to uzavrel žalovaný v napadnutých rozhodnutiach. To znamená, museli by obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na odpočet dane a zároveň ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu, ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. Daňový subjekt, uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je v tomto smere pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak také dôkazy nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom. Neboli ním ani faktúry vystavené deklarovaným dodávateľom (spoločnosťou Mal-finance, s.r.o.), a výpovede žalobcu či iných zainteresovaných osôb, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie tovaru subjektom uvedeným v týchto dokladoch. Inak sa stali formálnymi podklami (čo žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite rozvinul) teda v podstate len
vyhlásením žalobcu, bez možnosti overenia. Tým nie sú dotknuté obsahové náležitosti faktúry v zmysle zákona, resp. smernice, ktoré takéto náležitosti nepredpisujú, avšak ich absencia, resp. absencia iných preukazujúcich dokladov majú za následok neunesenie dôkazného bermena žalobcu - nepreukázanie spnenia podmienok na uplatnenie odpočtu dane. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia daňového subjektu verifikovať u deklarovaných dodávateľov žalobcu, nemohol zistené skutočnosti ignorovať, ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo urobil. Pri hodnotení na ne prihliadal v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. V nadväznosti na uvedené možno poukázať na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07 - 44, podľa ktorého „zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru, služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.“ Žalobca nepreukázal, ani správcovi dane sa overenie reálnosti daňových transakcií u deklarovaného dodávateľa nepodarilo overiť, čo malo na nepriznanie práva na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie máj 2012 zásadný vplyv.
53. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 4Sžfk/27/2018, 4Sžfk/34/2018, 4Sžfk/35/2018, 4Sžfk/36/2018, 4Sžfk/37/2018, 4Sžfk/38/2018, 4Sžfk/39/2018 zo dňa 08.10.2019 zdôraznil, že: „Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojím dodávateľom Mal-finance, s.r.o., ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť a uchovať (pokiaľ reálne prebehli), nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Je súčasťou bežnej podnikateľskej obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uplatniť nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe určitého zdaniteľného plnenia zabezpečil a uchoval dostatok podkladov (nielen napr. faktúry alebo zmluvy, ktoré majú obmedzené náležitosti) slúžiacich na osvedčenie, že toto plnenie (dodanie tovaru alebo služby) bolo založené na reálnom základe a prebehlo presne tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov, na ktorých podklade si nárok uplatní. Možno tak súhlasiť so závermi žalovaného a správcu dane, že daňový subjekt tejto otázke nevenoval náležitú pozornosť a nepristupoval k nej s odbornou starostlivosťou, úmernou vnímateľnému riziku pri realizácii dodávok predmetných tovarov od deklarovaného dodávateľa. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Je však potrebné vziať v úvahu uvedené skutočnosti, ktoré neboli v tom čase nesplniteľné (zabezpečenie a uchovanie dôkazov objektívne preukazujúcich dodanie tovaru žalobcovi deklarovaným dodávateľom, ktoré nepochádzajú výlučne od zainteresovaných strán) bolo potrebné mať zo strany žalobcu na zreteli v čase realizácie zdaniteľných plnení a zabezpečiť ich v interakcii s deklarovaným dodávateľom ako aj inak. Nešlo tak o dôkazné bremeno žalobcu za nesplnenie povinností spoločnosťou Mal-finance, s.r.o., ale výlučne za jeho postup.
54. Námietka žalobcu, že žalovaný k zisteniam o spoločnosti SILENT GmbH. uviedol, že je nekontaktná a za tovar nezaplatila, pričom tvrdil, že o nákupe cukru neúčtovala, čo je v rozpore so zistením správcu dane, že spoločnosť je nekontaktná je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia, ktoré také formulácie neobsahuje. Poukázal aj na výpoveď A. L., ktorý potvrdil obchodovanie v relevantnom čase ako aj úhradu faktúr, avšak neuviedol v čom bolo hodnotenie jeho výpovede správcom dane nesprávne (§ 134 ods. 1 SSP), čo nemohol správny súd urobiť za neho. Možno preto len vo všeobecnosti doplniť, že za svedka v materiálnom zmysle nemôže byť považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná
v preverovaných skutočnostiach (ako ich aktér) a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). Žalobca, konatelia deklarovaného dodávateľa a odberateľa zjavne neboli tretími osobami vypovedajúcimi o informáciách, ktoré získali o postupe alebo konaní iného (inak povedané čo videli, počuli alebo inak zmyslovo vnímali), t.zn. v rámci dokazovania nemožno ich výpovediam v skutočnosti pripisovať význam a váhu svedeckej výpovede, ale skôr význam procesnej obrany, ktorú je taktiež potrebné náležite vyhodnotiť, čo žalovaný v odôvodnený napadnutého rozhodnutia urobil. Obdobne sa tento prístup vzťahuje na listinné doklady predložené žalobcom (faktúry), ktoré boli vystavené len vo vzájomnej súčinnosti žalobcu a deklarovaného dodávateľa, resp. odberateľa, a teda neobsahujú verifikovateľné skutočnosti. Preto ich nemožno považovať za dôkazy preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi a dodanie tovaru do iného členského štátu, ale len za podklady spĺňajúce formálne zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu. Tvrdenia žalobcu a uvedených osôb sami o sebe nepredstavujú dôkaz o tvrdených skutočnostiach a preto sa stali len vyhlásením žalobcu, bez možnosti overenia. Aj z uvedeného dôvodu k nezákonnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu nedošlo.
55. žalobca ďalej všeobecne namietal nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia správcu dane, pričom predmetom preskúmania zákonnosti bolo napadnuté rozhodnutie. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 63 ods.2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods. 5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť je možné označiť aj také rozhodnutia, ktoré obsahujú také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku by teda vo svojich dôsledkoch mohlo znamenať vadu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (§ 134 ods. 1 SSP). Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané napadnuté a prvostupňové rozhodnutie takýmito vadami netrpia, pretože obsahujú zákonom stanovené náležitosti. V odôvodnení uvádzajú, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval a preto sú v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaný uviedol, ako sa vyrovnal s odvolacími a inými námietkami žalobcu a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.
56. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na daňové konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovali na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali. 57. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné, že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Úlohou správcu dane a žalovaného tak nebolo reagovať na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku v stanoviskách žalobcu, ale len na tie, ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam, čo urobil tým, že dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil výrok svojho rozhodnutia.
58. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru, že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
59. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
60. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.